Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 511/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátom Mgr. Marcelom Kandrikom,

advokátska kancelária, Grešova 7, Prešov, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -239,

239 zo 16. marca 2016, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. júna 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. júna 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. júna 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť

trovy konania v sume 498,55 € (slovom štyristodeväťdesiatosem eur a päťdesiatpäť centov)

na účet jej právneho zástupcu Mgr. Marcela Kandrika, advokátska kancelária, Grešova 7,

Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „“) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -239, -239

zo 16. marca 2016 (ďalej len „rozhodnutie odvolacieho súdu“), ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. júna 2018 (ďalej len „rozhodnutie dovolacieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 15. marca 2013 podala

na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti obchodnej spoločnosti

(ďalej aj „pôvodná žalovaná“), ktorou sa domáhala vydania

bezdôvodného obohatenia podľa a Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vo výške 3 648 €

s prísl. na základe neplatnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi pôvodnou žalovanou

ako veriteľkou a vtedajším manželom sťažovateľky ako dlžníkom, v ktorej sťažovateľka

vystupovala ako spoludlžníčka (ďalej aj „zmluva o úvere“), hoci zmluvu nikdy neuzavrela

a plnila pôvodnej žalovanej v presvedčení, že plní spoločný dlh, pričom tak urobila

na nátlak pôvodnej žalovanej, ktorá ju ako dlžníčku na plnenie dlhu opakovane vyzývala.

3. Rozsudkom okresného súdu č. k. -172 zo 17. septembra 2014 bolo

žalobe do sumy 1 668 € s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 22. mája 2014

do zaplatenia vyhovené a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Proti tomuto

rozsudku podala sťažovateľka (ale aj pôvodná žalovaná, pozn.) odvolanie.

4. Rozhodnutím odvolacieho súdu bol rozsudok okresného súdu zmenený tak,

že žaloba sťažovateľky bola zamietnutá vo vyhovujúcom výroku o zaplatenie sumy 1 668 €

s prísl. a zamietajúci výrok rozsudku okresného súdu bol potvrdený. Proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie.

5. S účinnosťou od 30. júna 2016 sa právnym nástupcom obchodnej spoločnosti

stala spoločnosť

, za ktorú na území Slovenskej republiky koná

pobočka zahraničnej banky (ďalej aj „žalovaná“).

6. Rozhodnutím dovolacieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté. Toto

rozhodnutie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené poštou 19. júla 2018.

7. Podľa presvedčenia sťažovateľky napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu, ako

aj napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu došlo k porušeniu jej označených práv podľa

a dohovoru.

8. Sťažovateľka poukázala predovšetkým na to, že krajský súd v odôvodnení

rozsudku opísal obsah podaných odvolaní vrátane judikatúry najvyššieho súdu

a Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj relevantnú právnu vetu uverejneného

rozhodnutia R 1/1979, ktorá pojednáva o plnení za iného. Tieto závery neboli dosiaľ

v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu zmenené, ale ani inak modifikované. Následne

však krajský súd vyjadril právny záver o výklade , ktorý je

v príkrom rozpore s judikatúrou, na ktorú poukazovala sťažovateľka, ako aj so závermi

vyplývajúcimi z judikátu R 1/1979. Výsledkom právneho názoru krajského súdu bol záver,

že pasívna (správne má byť zrejme aktívna, pozn.) vecná legitimácia pre uplatnenie práva

sťažovateľky na vydanie bezdôvodného obohatenia svedčí jej bývalému manželovi, a to

napriek skutočnosti, že sťažovateľka plnila na výzvu pôvodnej žalovanej, ktorá ju

na plnenie vyzvala ako spoludlžníčku, sama dokonca 13. júna 2014 podala proti

sťažovateľke žalobu vedenú okresným súdom pod sp. zn. (neskôr sp. zn.

), a to na podklade zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej nemala

sťažovateľka podľa právneho názoru krajského súdu povinnosť plniť. Pôvodná žalovaná

pritom sama zmluvu o spotrebiteľskom úvere vo vzťahu k sťažovateľke ešte 10. júna 2013

písomne vypovedala.

9. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že podľa konštantného právneho názoru

všeobecných súdov ustáleného niekoľko desaťročnou nemennou judikatúrou v otázke

bezdôvodného obohatenia z titulu plnenia za iného podľa

pre aplikáciu tohto ustanovenia je nevyhnutné preukázať, že tomu, kto plnil, ako aj tomu,

komu bolo plnené, bolo zrejmé, že ide o plnenie osoby, ktorá k plneniu nemá právnu

povinnosť, za osobu, ktorá túto povinnosť má. Napokon predpokladom aplikácie tohto

ustanovenia je, že medzi tým, kto plnil, a tým, komu sa plnilo, bolo zrejmé, že sa plnenie

deje za iného a ak ten, kto plnil, konal v domnienke, že plní svoj platný záväzok, vznikol

medzi ním a medzi tým, komu bolo plnené, právny vzťah z plnenia bez právneho dôvodu

(R 1/1979).

10. Vo vzťahu k zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú sťažovateľka neuzavrela (jej

podpis bol sfalšovaný), krajský súd dospel k záveru, že je platná iba vo vzťahu k jej

manželovi a voči sťažovateľke vôbec nevznikla. Krajský súd sa nijako nevysporiadal

s odvolacou argumentáciou sťažovateľky a s judikatúrou, na ktorú poukázala. Záver

o čiastočnej platnosti spotrebiteľskej zmluvy iba vo vzťahu k jednému z dlžníkov, ak podpis

druhého bol sfalšovaný a sám veriteľ si vymienil, že zmluvu musia uzavrieť obaja manželia,

je podľa sťažovateľky arbitrárny, nelogický a nespravodlivý.

11. Krajský súd svojím rozsudkom založil podľa sťažovateľky právny a faktický

stav, výsledkom ktorého je skutočnosť, že sťažovateľka, ktorá úver nikdy nečerpala, jej

podpis bol na zmluve preukázateľne sfalšovaný a pôvodná žalovaná ju na plnenie

opakovane vyzývala, ba dokonca ju ako dlžníčku žalovala na súde, napokon sama zaplatila

sumu 3 648 € a jej bývalý manžel bol vďaka námietke premlčania úspešný. Pôvodná

žalovaná tak dostala plnenie od osoby, ktorá sa proti svojej vôli a bez svojho vedomia stala

solidárne zaviazanou dlžníčkou, ktorá plnila voči nej neexistujúci dlh.

12. Vo vzťahu k sťažovateľkou napadnutému výroku o zamietnutí časti jej žaloby

neuviedol krajský súd žiadne odôvodnenie, odkázal iba na § 219 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, ktorý sa paradoxne týka povinnosti všeobecného súdu na verejné

vyhlásenie rozsudku spolu s odôvodnením a poučením.

13. Najvyšší súd vo svojom uznesení uviedol, že sťažovateľka síce formálne označila

za dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“), no vychádzajúc z obsahu jej dovolania, konkrétne neuviedla,

ktorú právnu otázku riešil krajský súd nesprávne a v čom táto nesprávnosť spočíva.

Namietala nesprávne hodnotenie dôkazov, namietala teda skutkové závery. Ďalej podľa

najvyššieho súdu v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne

posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dôvodu v zmysle

nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania a len konkrétne

označenie právnej otázky korešpondujúce s právnym posúdením veci, ktorú podľa

sťažovateľky riešil krajský súd nesprávne, umožňuje najvyššiemu súdu posúdiť, či ide

skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie krajského súdu, a či sa krajský súd pri jej

riešení odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.

14. Z gramatického a logického výkladu nepochybne

vyplýva povinnosť dovolateľa v dovolaní presne uviesť, ktorý konkrétny judikát

(uverejnené rozhodnutie) nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí. V danom

prípade sťažovateľka uviedla konkrétne stanovisko najvyššieho súdu R 1/1979, R 39/1974,

ako aj právne vety viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu a Najvyššieho súdu Českej

republiky citované opakovane vo viacerých iných rozhodnutiach najvyššieho súdu

a vo viacerých odborných komentároch k .

15. Sťažovateľka dôvodila, že v obsahu jej dovolania ani len náznakom pod dovolací

dôvod podľa nezahrnula námietku zmätočnosti. Z obsahu

dovolania vyplýva opísanie právneho posúdenia veci krajským súdom vo vzťahu k výroku I

krajského súdu a ďalej sa sťažovateľka podrobne venuje judikatúre, od ktorej sa podľa nej

krajský súd pri právnom posúdení odklonil, aj s uvedením konkrétnych právnych viet, prečo

nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za platnú iba vo vzťahu k manželovi

sťažovateľky, ale že ide o absolútne neplatný právny úkon. Dovolanie sa venuje aj

nesprávnemu právnemu posúdeniu vo vzťahu k výroku II rozsudku krajského súdu, a to aj

napriek skutočnosti, že krajský súd vo vzťahu k tomuto potvrdzujúcemu výroku žiadne

odôvodnenie neposkytol. Táto časť dovolania obsahuje taktiež konkrétne právne vety

z citovanej judikatúry najvyššieho súdu, ktorú krajský súd nerešpektoval pri svojom

absentujúcom odôvodnení. Sťažovateľka podrobne, argumentujúc ustálenou judikatúrou,

uvádza, prečo na právny vzťah účastníkov konania nemožno aplikovať § 454 Občianskeho

zákonníka, ako to urobil krajský súd.

16. V rámci uvedených skutočností je podľa sťažovateľky záver najvyššieho súdu,

podľa ktorého dovolanie nespĺňa náležitosti podľa , zjavne arbitrárny

a neopodstatnený. Z obsahu dovolania vyplývajú všetky nevyhnutné náležitosti.

Z ústavného hľadiska je neospravedlniteľné a neudržateľné, aby najvyšší súd takéto

dovolanie jednoducho posúdil ako neúplné, nemajúce potrebné náležitosti. Tento prístup

najvyššieho súdu možno označiť ako denegatio iustitiae, následkom čoho boli porušené

označené práva sťažovateľky. Uznesenie najvyššieho súdu nerešpektuje požiadavku

riadneho, zrozumiteľne a logicky odôvodneného rozhodnutia odrážajúceho princíp právnej

istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Je prekvapivé, arbitrárne a jeho záver je

neudržateľný.

17. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 13Co/161/2014-

-239 zo dňa 16.marca 2016 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. -239; -239

zo dňa 16. marca 2016 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní od

doručenia tohto nálezu na účet jeho právnemu zástupcovi.

4. Priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,- € (slovom:

päťsto eur), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 26. júna 2018 porušené bolo.

6. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

26. júna 2018 sa zrušuje.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnemu zástupcovi.

8. Priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,- € (slovom:

päťsto eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Vyjadrenia účastníkov konania a zúčastnených osôb

18. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -12 zo 17. októbra 2018 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení platnom a účinnom do 28. februára

2019 (ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu.

K obsahu uznesenia o prijatí ústavnej sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že v jeho záhlaví

bolo omylom uvedené, že ústavná sťažnosť smeruje aj proti postupu krajského súdu

a najvyššieho súdu, hoci z petitu ústavnej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že smeruje iba

proti napadnutým rozhodnutiam oboch súdov.

19. Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti prípisom sp. zn.

Spr 98/2018 z 5. decembra 2018 písomne vyjadrila predsedníčka krajského súdu a rovnako

aj zastupujúci predseda senátu 13 Co krajského súdu JUDr. Marek Kohút. Obaja zhodne

uviedli, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu možno kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne, pričom ústavnú sťažnosť navrhli odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú. V súlade s súhlasili s upustením

od ústneho verejného pojednávania.

20. Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti prípisom sp. zn.

KP 3/2018, z 18. januára 2019 písomne vyjadrila aj predsedníčka najvyššieho

súdu JUDr. Daniela Švecová, ktorá v relevantnej časti svojho vyjadrenia uviedla, že

„namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie

a na súdnu ochranu“. Rozhodnutie najvyššieho súdu je riadne odôvodnené a súladné

so zaužívanou praxou dovolacieho súdu. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky navrhla ako zjavne

neopodstatnenú odmietnuť a vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

21. Vyjadrenia predsedu krajského súdu, predsedu senátu 13 Co krajského súdu

a predsedníčky najvyššieho súdu ústavný súd zaslal na prípadné zaujatie stanoviska

sťažovateľke, ktorá v reakcii v prípise zo 7. februára 2019 uviedla, že po zohľadnení

zaslaných vyjadrení naďalej zotrváva na podanej ústavnej sťažnosti, a to z dôvodu,

že predložené vyjadrenia ničím neobhájili, resp. nevysvetlili sťažovateľkou namietané

nedostatky v napadnutých rozhodnutiach krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu. Zároveň

navrhla upustiť od verejného pojednávania.

22. V súvislosti s prijatím nového o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“), ktorý sa v zmysle tohto

zákona primerane aplikuje aj na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona,

a s prihliadnutím na a ústavný súd upovedomil

prípisom z 27. januára 2020 o podanej ústavnej sťažnosti zúčastnenú osobu, teda žalovanú

obchodnú spoločnosť a oboznámil ju

s možnosťou vyjadriť sa k podanej ústavnej sťažnosti. Zúčastnená osoba sa k ústavnej

sťažnosti nevyjadrila.

23. Na podklade uvedeného ústavný súd so súhlasom všetkých účastníkov konania

podľa upustil v tejto veci od ústneho pojednávania,

keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

24. Ústavná sťažnosť bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Lajosovi

Mészárosovi, ktorý bol členom II. senátu ústavného súdu. Funkčné obdobie sudcu

spravodajcu ako sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. Plénum ústavného súdu

prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“).

Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie

uplynulo 16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra

2019, a to náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Vec

sťažovateľky bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je podľa

čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení

Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu), preto

bolo o ústavnej sťažnosti rozhodnuté v tomto zložení senátu.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

25. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

26. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde, ktorý sa v súlade s § 246 ods. 1 použije aj na konanie o tejto ústavnej

sťažnosti, ktoré začalo pred jeho účinnosťou.

27. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa povaha zásahu. V súlade

s odsekom 3 tohto ustanovenia ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže

a) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou

nečinnosťou, vo veci konal,

b) vrátiť vec na ďalšie konanie,

c) zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa,

d) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa, obnovil stav

pred ich porušením,

e) priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal.

28. V zmysle ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo

vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. a) až

d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

29. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

30. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

31. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

32. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ). Vykladať a aplikovať zákony je

v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (, ,

).

33. Ústavný súd ďalej považuje za žiaduce zvýrazniť v rámci formulovania

všeobecných východísk, ktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej

sťažnosti sťažovateľky, že každému rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať taký

postup, ktorý zodpovedá garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných

ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách (v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ide o dohovor a ním garantované

právo na prístup k súdu). Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre opakovane zdôrazňuje,

že dohovor a k nemu sa vzťahujúca judikatúra predstavujú pre vnútroštátne orgány záväzné

výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov

práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ,

a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania

jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. ,

).

34. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým

vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ).

35. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

36. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky musí brať

do úvahy, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

(resp. práva na spravodlivé súdne konanie), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko

favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci

výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho

neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie ().

37. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

38. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je námietka, že napadnutými

rozhodnutiami odvolacieho súdu a dovolacieho súdu boli porušené jej základné právo podľa

a právo podľa dohovoru, a to z dôvodu namietanej

arbitrárnosti, prekvapivosti a nedostatku odôvodnenia napadnutých rozhodnutí obidvoch

dotknutých všeobecných súdov.

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu

39. Na účely posúdenia, či námietky sťažovateľky smerujúce proti rozhodnutiu

dovolacieho súdu sú relevantné a či jej ústavná sťažnosť je opodstatnená, sa ústavný súd

oboznámil s obsahom napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu, ako aj s podaným

dovolaním.

40. Sťažovateľka podané dovolanie odôvodnila podľa , t. j.

dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Krajskému

(odvolaciemu) súdu vytýkala nedostatky v jeho rozhodnutí spočívajúce v právnom posúdení

jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd posúdil tento nárok podľa

, pričom sťažovateľka vyjadrila právny názor, že správne sa

mal na skutkový stav aplikovať . Ďalej namietala vyvodenie

nesprávneho právneho záveru aj v tom, že zmluvou o úvere bol viazaný len bývalý manžel

sťažovateľky a ona sama ňou viazaná nebola. Podľa jej názoru zmluva o úvere bola

absolútne neplatným právnym úkonom podľa z dôvodu, že jej

podpis na zmluve o úvere bývalý manžel sfalšoval. V tejto súvislosti poukázala aj

na rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa posudzovania nárokov plynúcich

z bezdôvodného obohatenia (R 1/1979), ako aj posudzovania platnosti zmlúv uzatvorených

len jedným z manželov ().

41. Okrem toho dovolateľka (sťažovateľka) argumentovala aj nedostatkami

v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu, ktorý vo vzťahu k potvrdzovanej časti

rozhodnutia súdu prvej inštancie neuviedol žiadne dôvody, ktoré ho k tomu viedli,

a konkrétne uviedla: „Takéto zdôvodnenie odvolacieho súdu, čo do výroku, ktorým potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba žalobkyne v prevyšujúcej časti

zamietnutá, v jeho rozhodnutí absentuje, čo zakladá podľa žalobkyne porušenie práva na

spravodlivý proces zo strany dovolacieho súdu.“ Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho

súdu vo vzťahu k časti rozhodnutia súdu prvej inštancie sa týkalo otázky právneho

posúdenia jej nároku podľa ustanovení o vrátení plnenia z bezdôvodného obohatenia

z hľadiska plnenia za iného, pričom sťažovateľka svoj nárok posudzovala ako plnenie bez

právneho dôvodu. Vo vzťahu k zmeňujúcej časti rozhodnutia odvolacieho súdu

sťažovateľka ako dovolateľka namietala jeho nesprávny právny názor, že finančné

prostriedky poskytnuté za žalobkyňu (sťažovateľku) jej rodičmi (kde aktívna legitimácia

sťažovateľky pramení zo zmluvy o postúpení pohľadávky) žalovanej je potrebné taktiež

subsumovať pod , a to napriek z vykonaného dokazovania

preukázanej skutočnosti, že rodičia žalobkyne (sťažovateľky) plnili v domnení, že plnia jej

dlh.

42. Uvedená aplikácia nesprávnych právnych predpisov krajským súdom mala

za následok, že nárok sťažovateľky bol zamietnutý z dôvodu, že pasívne vecne

legitimovaným v spore mal byť jej bývalý manžel, a nie veriteľ, s ktorým jej bývalý manžel

zmluvu o úvere uzatvoril.

43. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí o dovolaní uviedol, že sťažovateľka

neoznačila konkrétne, akú právnu otázku posúdil odvolací súd nesprávne a v čom táto

nesprávnosť spočívala. Najvyšší súd zhodnotil, že namietala nesprávne hodnotenie dôkazov

súdmi v základnom konaní, a uzavrel, že táto skutočnosť založila dôvod na odmietnutie

dovolania podľa .

44. Ďalej sa najvyšší súd zaoberal namietaným nedostatkom zdôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom uviedol, že námietka nepreskúmateľnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu sa týka procesného postupu súdu a nespadá pod právne

posúdenie, ale pod vady zmätočnosti podľa . Nesprávne právne posúdenie aj

v zmysle judikátu R 24/2017 nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle .

45. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti namieta arbitrárnosť, nedostatok

odôvodnenia a prekvapivosť rozhodnutia dovolacieho súdu. Uvádza, že prístup dovolacieho

súdu možno označiť aj ako denegatio iustitiae, keď sa dovolací súd odmietol zaoberať

dovolaním pre nedostatok jeho náležitostí na podklade neexistujúcich dôvodov.

46. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia je porušením a zároveň

aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo vyplýva jednak z konštantnej judikatúry ústavného súdu

(, , , , ,

, ), ale aj zo stabilnej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (Ruiz Torija proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku, H. proti Belgicku,

Suominen proti Fínsku, Helle proti Fínsku). Európsky súd pre ľudské práva v prípadoch

zistenia arbitrárnosti rozhodnutia stabilne vyslovuje, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1

dohovoru. Právo na riadne odôvodnenie rozsudku nie je právom absolútnym, to znamená,

že súdny orgán nie je povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument strany (Van de

Hurk proti Holandsku, č. 16034/90, 19. 4. 1994, § 61). Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija proti Španielsku č. 18390/91, 9. 12. 1994, § 30; Hiro Balani proti Španielsku,

č. 18064/91, 9. 12. 1994, § 28, Georgiadis proti Grécku, č. 21522/93, 29. , § 43).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutie v súlade s čl. 6 ods. 1

dohovoru, možno posúdiť iba na základe konkrétnych okolností daného prípadu (Ruiz

Torija proti Španielsku, č. 18390/91, 9. 12. 1994, § 29).

47. Ústavný súd konštatuje, že argumentácii sťažovateľky je potrebné prisvedčiť.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie

sťažovateľky, je nedostatočné, a tým aj nepreskúmateľné. K nedostatkom v argumentácii

sťažovateľky vo vzťahu k uplatneniu dovolacieho dôvodu podľa , teda vo vzťahu

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom, sa najvyšší súd vyjadril

v bodoch 11 a 12 napadnutého rozhodnutia. Nie je ale možné jednoznačne ustáliť, akými

konkrétnymi nedostatkami podľa názoru dovolacieho súdu trpelo posudzované dovolanie.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol všeobecné premisy, z ktorých

vychádza pri posudzovaní obsahu namietaných dovolacích dôvodov, tieto však neaplikoval

na konkrétne argumenty sťažovateľky obsiahnuté v podanom dovolaní. Uzavrel, že jej

argumentácia je v podstate namietaním skutkových záverov všeobecných súdov,

čo nepochybne nezakladá dôvodnosť podaného dovolania podľa , na druhej

strane ale nie je jasné, na základe akých úvah najvyšší súd dospel k tomuto záveru. Strohá

a všeobecná konštatácia o nešpecifikovaní právnej otázky a o neuvedení jej správneho

právneho riešenia v bode 12 napadnutého uznesenia je nepostačujúca, vágna a bezobsažná,

nenapĺňajúca kritériá základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ako už bolo zdôraznené,

súčasťou obsahu týchto práv účastníka súdneho konania je primerané odôvodnenie tých

okolností a právnych otázok, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, najmä pokiaľ sú sporovou

stranou (účastníkom konania) namietané ako sporné.

48. Neurčitosť záverov dovolacieho súdu znemožňuje overiť a pochopiť správnosť

uvažovania najvyššieho súdu, a to nielen ústavnému súdu, ale predovšetkým sporovým

stranám, ktorým je rozhodnutie adresované a ktorým sa v prvom rade garantuje

poskytovanie súdnej ochrany na určitej kvalitatívnej úrovni v zmysle

a rovnako čl. 6 ods. 1 dohovoru.

49. Ústavný súd považuje za významné, že sťažovateľka v dovolaní zrozumiteľným

spôsobom polemizovala s právnym posúdením jej nároku odvolacím súdom podľa

ustanovení o vydaní bezdôvodného obohatenia v prípade plnenia za iného (§ 454

), pričom podľa jej názoru mal byť nárok posudzovaný ako plnenie

z neplatného právneho úkonu ( ), a to vzhľadom na ňou

tvrdenú absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere. V tejto súvislosti poukázala na publikované

rozhodnutie R 1/1979: „Okrem toho pri plnení bez právneho dôvodu vzniká nárok na

vydanie neoprávneného majetkového prospechu tomu, kto plnil, voči tomu, komu sa plnilo,

zatiaľ čo pri plnení za iného vzniká nárok tomu, kto plnil, voči tomu, za koho sa plnilo.

Napokon predpokladom vzťahu podľa ustanovenia § 454 O. z. je to, že medzi tým, kto plnil,

a tým, komu sa plnilo, bolo zrejmé, že sa plnenie deje za iného. Ak ten, kto plnil, konal

v domnení, že plní svoj vlastný záväzok, vznikol medzi ním a medzi tým, komu bolo plnené,

právny vzťah z plnenia bez právneho dôvodu a nárok na vrátenie tohto plnenia.“ Ďalej

sťažovateľka formulovala v podanom dovolaní otázku posúdenia platnosti zmluvy o úvere,

ktorú krajský súd posúdil len ako platnú voči bývalému manželovi sťažovateľky z dôvodu,

že síce zmluva o úvere mala byť uzatvorená obomi manželmi, ale podpis manželky manžel

sfalšoval. V tomto smere sťažovateľka poukázala na rozdielny právny názor vyslovený

v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 25. novembra 2010: „Ak sú účastníkmi

zmluvy o budúcej zmluve, podľa ktorej majú v budúcnosti nadobudnúť nehnuteľnosti do

bezpodielového spoluvlastníctva obaja manželia, a ak nebol podpis jedného z nich jeho

pravým podpisom (t.j. konajúci manžel nemal splnomocnenie na podpis druhého manžela),

nemožno dospieť k záveru, že by zmluva bola uzavretá len jedným z manželov bez súhlasu

druhého manžela. Ak by išlo o zmluvu o budúcej zmluve, ktorú mali uzavrieť obaja manželia

a na ktorej bol podpis jedného z manželov nahradený podpisom druhého manžela bez toho,

aby bol k takému úkonu druhým manželom splnomocnený (oprávnený na základe

splnomocnenia manžela), treba takýto právny úkon podľa

považovať za absolútne neplatný.“

50. S uvedenými právnymi otázkami sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia nevysporiadal adekvátnym spôsobom a neposkytol sťažovateľke odpovede na jej

podstatné argumenty. Ústavný súd v tomto konaní nemá ambíciu hodnotiť, či dovolacie

námietky sťažovateľky zakladajú prípustnosť dovolania podľa ,

čo by bolo neprípustným zásahom do rozhodovacej autonómie dovolacieho súdu v otázke

posudzovania prípustnosti dovolania (, ). Za najpodstatnejší

nedostatok napadnutého uznesenia považuje ústavný súd to, že dôvody, ktoré viedli najvyšší

súd k rozhodnutiu o neprípustnosti dovolania sťažovateľky sú všeobecné a nedávajú

odpoveď na to, prečo jej argumentácia neobstála.

51. Na základe dôvodov uvedených v bodoch 47 až 50 tohto nálezu ústavný súd

vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1) a rozhodol o zrušení

napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu (výrok 2), ktorému sa vec vráti na ďalšie

konanie a rozhodovanie, čím sa vytvorí priestor pre odstránenie vytýkaných nedostatkov

a nápravu porušenia práv v zmysle výroku 1 tohto nálezu. Aj keď sťažovateľka nežiadala

o vrátenie veci na konanie a rozhodovanie dovolaciemu súdu, ale priamo odvolaciemu súdu,

ústavný súd vzhľadom na nasledujúcu argumentáciu vo vzťahu k posúdeniu

namietaného rozhodnutia odvolacieho súdu považoval toto riešenie za spravodlivé.

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a rozhodnutím

odvolacieho súdu

52. Ústavný súd sa vecne nezaoberal namietaným rozhodnutím odvolacieho súdu,

ktoré bolo takisto predmetom ústavnej sťažnosti, pretože tomu v tejto veci bráni dôsledné

uplatnenie princípu subsidiarity, ktorý je vyjadrený v in fine . K tomuto

postupu pristúpil ústavný súd, rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti

(, , ). Po vrátení veci na ďalšie konanie bude

rozhodnutie odvolacieho súdu v relevantnom rozsahu na základe skôr podaného dovolania

predmetom posúdenia najvyšším súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj

na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže

nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného

porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr.

). Rovnako ústavný súd prihliadol aj na totožnosť argumentov sťažovateľky

týkajúcich sa materiálnej stránky veci, ktoré sa premietli aj do podaného dovolania. Z tohto

dôvodu ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel (výrok 4 nálezu).

V.

Primerané finančné zadosťučinenie

53. Vrátením veci na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu sa podľa

ústavného súdu dostatočným spôsobom zreparuje porušenie základných práv vyslovených

týmto nálezom a z tohto dôvodu nie je potrebné pristupovať k priznaniu primeraného

finančného zadosťučinenia, a preto ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel

(výrok 4 nálezu).

54. Sťažovateľka svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

odvodzuje aj od dĺžky konania na všeobecných súdoch, túto okolnosť ale nepremietla aj

do sťažnostného petitu a v podanej ústavnej sťažnosti nenamietala porušenie práva

na prejednanie veci v primeranej lehote. Uvažujúc o možných prieťahoch v napadnutých

konaniach, je nutné prihliadnuť aj na ustálenú judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej

ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak sťažnosť bola na ústavnom

súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase

ešte trvalo (). V prípadoch, v ktorých ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti navrhovateľa zistí, že tie súdne konania, v ktorých navrhovateľ namietal porušenie

práva na prejednanie veci v primeranej lehote, boli právoplatne skončené ešte pred podaním

jeho sťažnosti ústavnému súdu, takéto sťažnosti ústavný súd odmietne (napr. ,

Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 3. 3.

2009, č. 16970/05). Platí, že právoplatným rozhodnutím vo veci samej sa odstraňuje

neželaný stav právnej neistoty, ktorý v prípade sťažovateľky v čase podania ústavnej

sťažnosti už nebol prítomný, a preto nároku sťažovateľky v tejto rovine nebolo možné

vyhovieť.

VI.

Trovy konania

55. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

Ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli

v dôsledku jej právneho zastúpenia.

56. Pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal ústavný súd z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vypočítal ako

jednu šestinu výpočtového základu, ktorým je priemerná mzda zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za predchádzajúci polrok (§ 1 ods. 3 v spojení s § 11 ods. 3 vyhlášky).

Výpočtovým základom za úkony v roku 2018 je priemerná mzda za I. polrok 2017, t. j.

suma 921 €, a za úkony v roku 2019 je to priemerná mzda za I. polrok 2018, t. j. suma

980 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon v roku 2018 je vo výške 153,50 €

a za úkon v roku 2019 je to suma 163,33 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu

za dva úkony právnej služby v roku 2018 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie ústavnej

sťažnosti) a jeden úkon v roku 2019 (vyjadrenie k vyjadreniu odporcu). Právny zástupca

sťažovateľky netvrdil ani neosvedčil, že by bol platcom dane z pridanej hodnoty. Úhrada

za tri úkony právnej služby (2 × 153,50 € + 1 × 163,33 € = 470,33 €) spolu s režijným

paušálom (2 × 9,21 € + 1 × 9,80 € = 28,22 €) predstavuje spolu sumu 498,55 € (výrok 3

nálezu).

57. Náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 62 zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

58. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Miroslav Duriš predseda senátu