Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 25/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2018

predbežne prerokoval sťažnosti , , a ,

, zastúpených spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol.,

s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal

Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosti a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra

2017 doručená sťažnosť , ako aj sťažnosť (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorými namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“) a jeho uznesením zo 6. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLs. -7 z 12. decembra 2017

boli obe sťažnosti spojené na spoločné konanie.

3. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia podali na okresnom súde proti

spoločnosti , (ďalej len „žalovaná“), žalobu podľa § 40

ods. 1 písm. a) bodu 3 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), ktorou sa domáhali zrušenia

rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu ROYAL DEVELOPMENT – RSRD,

zzpo, Suľany 243, Hruboňovo (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn.

z 2. septembra 2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

4. Sťažovatelia súčasne podali i návrh na odloženie vykonateľnosti žalobou

napadnutého rozhodcovského rozsudku, ktorý odôvodnili takto: „Uvedený návrh

žalobcovia podávajú z dôvodu, že je evidentné a nesporné, že nastali právne dôvody

predpokladané ustanovením § 40 ods. 1 ZRK pre zrušenie Rozhodcovského rozsudku

súdom, pričom ponechaním takéhoto rozhodcovského rozsudku hrozí žalobcovi 1/a

žalobcovi 2/ exekúcia, dôsledkom ktorej môžu byť nenávratne pozbavení svojho majetku.

Vykonaním exekúcie totiž nastane stav, že aj keď budú v tomto konaní (o zrušenie

Rozhodcovského rozsudku) žalobcovia úspešní, tak žalovaný im objektívne nevráti

vymožené plnenie (získané v exekučnom konaní) a to z dôvodu jeho platobnej neschopnosti.

Podľa poslednej zverejnenej účtovnej závierky sa v prípade žalovaného jedná o spoločnosť,

ktorá má záporné vlastné imanie (stav predĺženia), a teda sama je povinná podať návrh na

vyhlásenie konkurzu, resp. reštrukturalizácie, nemá žiadne likvidná aktíva (podľa

zverejnenej účtovnej závierky k 31.03.2015 nemala žiadne finančné prostriedky na

bankových účtoch, peniaze v pokladni evidovala vo výške 68€, celkové aktíva spoločnosti

majú pozostávať len vo výške 118 €). Ak by došlo k exekúcií v priebehu tohto konania, tak je

nepochybné, že v prípade úspechu by žalobcom neboli vrátené finančné prostriedky

vymožené v exekučnom konaní. Z uvedeného dôvodu je preto dôvodné, aby súd odložil

vykonateľnosť Rozhodcovského rozsudku.“

5. O podanej žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku okresný súd ku dňu

podania sťažností adresovaných ústavnému súdu nerozhodol. Pokiaľ ide o návrh

na odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, tak o ňom rozhodol okresný súd

uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom sp. zn. zo 7. marca 2017

(ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“), ktorým tomuto návrhu vyhovel

a odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Proti uvedenému uzneseniu vyššieho

súdneho úradníka podala žalovaná sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým

uznesením tak, že zmenil uznesenie vyššieho súdneho úradníka a návrh sťažovateľov

na odloženie vykonateľnosti zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovatelia

neuviedli žiadne také významné skutočnosti, ktorými by preukázali vážny a neodvratný

zásah do ich práv s následkami do ich majetkovej sféry. Na základe uvedeného okresný súd

zastával názor, že dôvody sťažovateľov neodôvodňujú vydanie rozhodnutia, ktorým by bolo

potrebné odložiť vykonateľnosť právoplatného rozhodcovského rozsudku, a preto

sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka zmenil a návrh sťažovateľov

na odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodcovského rozsudku ako nedôvodný

zamietol.

6. Sťažovatelia v sťažnostiach citujú § 40 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní,

podľa ktorého ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde,

napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd, ktorý rozhoduje o žalobe,

môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť.

V kontexte uvedeného sťažovatelia poukazujú na to, že zákon vyslovene neuvádza

podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť vykonateľnosť rozhodnutia

napadnutého žalobou podanou podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie

o odklade vykonateľnosti rozhodnutia podľa sťažovateľov síce závisí od úvahy súdu, to

však neznamená, že takéto rozhodnutie nemusí mať zákonný podklad ( )

a môže byť prejavom svojvôle ( ), pretože aj podľa judikatúry ústavného

súdu (napr. nález ústavného súdu sp. zn. z 12. novembra 2013) aj

na vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti v rámci dovolacieho konania sú kladené

požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 dohovoru.

7. V uvedenej veci sú sťažovatelia toho názoru, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia okresného súdu je poznačené zjavnou svojvôľou, pretože všeobecný súd sa vôbec

nezaoberal konkrétnymi argumentmi, ktoré uplatnili v návrhu na odloženie vykonateľnosti.

Sťažovatelia uplatnili konkrétne námietky, ktorými odôvodňovali odloženie vykonateľnosti

(napr. námietka, že žalovaná predstavuje insolventnú spoločnosť, ktorá v prípade vykonania

exekúcie nebude schopná vrátiť sťažovateľom finančné prostriedky), avšak všeobecný súd

k týmto konkrétnym námietkam nič neuviedol, iba konštatoval, že nezistil dôvody, ktoré by

podľa jeho názoru mali odôvodňovať odloženie vykonateľnosti. Takéto odôvodnenie pritom

nie je podľa názoru sťažovateľov „možné považovať za postačujúce v podmienkach

materiálneho právneho štátu a to o to viac, že sa jednalo o zmeňujúce rozhodnutie, ktorý

všeobecný súd menil uznesenie súdu o odložení vykonateľnosti. Ďalšou podstatnou

okolnosťou (odôvodňujúcou odloženie vykonateľnosti) bolo to, že sťažovateľ nikdy

neuzatvoril rozhodcovskú doložku, a preto rozhodcovský súd nebol príslušný na prejednanie

veci. Uvedené pochybenia pri vydávaní rozhodcovského rozsudku preto podľa sťažovateľa

dosiahli takú intenzitu, že možno hovoriť fragrantnom zneužití zákona o rozhodcovskom

konaní, čo podľa sťažovateľa odôvodňuje to, aby súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia.“.

8. Sťažovatelia namietajú aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového

protokolu, ktoré súvisia s právom na prístup k súdu podľa , keďže

sťažovatelia majú „právo na pokojné užívanie svojho majetku, ktoré im však bolo odopreté

postupom všeobecného súdu znemožnené. Všeobecný súd preto zasiahol do práva

sťažovateľa na pokojné užívanie majetku, keďže voči sťažovateľovi prebieha exekučné

konanie, a je teda obmedzený vo svojom práve na pokojné užívanie majetku.“.

9. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosti

na ďalšie konanie a následne vydal nález, v ktorom vysloví porušenie ich základných práv

podľa a a práva podľa dohovoru, ako aj práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým konaním okresného súdu, ako aj jeho

napadnutým uznesením, toto rozhodnutie zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovatelia si zároveň uplatnili trovy konania.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania.

12. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa

a , ako aj práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu napadnutým konaním a uznesením okresného súdu, ktorým

všeobecný súd nevyhovel ich návrhu na odloženie vykonateľnosti rozhodcovského

rozsudku.

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

14. Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy zjavne

neopodstatnené. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a tiež na základe argumentácie,

ktorú proti nim sťažovatelia v návrhu uplatnili.

15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. , ).

16. Podľa sťažovateľov k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

došlo (v podstate) tým, že okresný súd dostatočne neodôvodnil svoje napadnuté uznesenie,

ktorým zamietol ich návrh na odloženie vykonateľnosti rozsudku rozhodcovského súdu,

ktorý napadli žalobou podanou podľa § 40 ods. 1 písm. a) bodu 3 zákona o rozhodcovskom

konaní.

17. Ústavný súd v nadväznosti na právnu povahu a účel napadnutého uznesenia

okresného súdu v súlade so svojou konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že

posúdenie podmienok na vydanie predbežného procesného rozhodnutia je predovšetkým

vecou všeobecných súdov ( ). Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti sa spravidla ( ) nepovažuje za oprávneného zasahovať

do predbežných rozhodnutí, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem

toho v takýchto prípadoch ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania

nezasahujú konečným spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku

predbežných procesných rozhodnutí zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k ich zrušeniu

pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť

do rozhodnutí predbežnej povahy všeobecných súdov iba za predpokladu, že by

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Na druhej strane však aj v konaní o predbežnom

rozhodnutí musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom

spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Preto aj procesné

rozhodnutie všeobecného súdu o odklade vykonateľnosti musí mať rovnako ako aj iné

rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom, nemôže byť prejavom

svojvôle a musí byť ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené (m. m.

, , ).

18. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

19. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie okresného súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z hľadiska jeho

ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom sťažovateľmi

označeného základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru.

20. Okresný súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol, že žalovaná

písomným podaním z 23. marca 2017 podala proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

sťažnosť, ktorú odôvodnila tým, že „súd sa v napadnutom uznesení vôbec nevyjadril

k samotnému obsahu rozhodcovského rozsudku a čo rozhodcovskému konaniu vlastne

vyčíta. Nevysporiadal sa s argumentmi žalovaného obsiahnutými v jeho vyjadrení k žalobe

a návrhu na odklad vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku. Poukazoval

na rozdielnu rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach a žiadal aby súd prvej inštancie

sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka zrušil v celom rozsahu.“.

Ďalej okresný súd skonštatoval, že sťažovatelia a žalobca v 1. rade sa k sťažnosti

žalovanej vyjadrili tak, že „na návrhu o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého

rozhodcovského rozsudku trval, pričom tvrdil, že žalovaný svoj návrh na zrušenie

predmetného uznesenia odôvodnil tendenčne a účelovo. Poukázal na to, že odklad

vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku má charakter preventívny a ochranný, pričom súd

berie do úvahy možnosť (aj nutnosť) vzniku materiálnej škody či nemajetkovej ujmy.

Nesúhlasí s názorom žalovaného a žiada sťažnosť žalovaného zamietnuť.“.

Okresný súd tiež odcitoval príslušné ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní:

„podľa , na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku

podľa odseku 1 písm. a) súd neprihliadne, ak ich účastník nenamietal v konaní pred

rozhodcovským súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu. (tzv.

preklúzia námietok, pozn.)

Podľa , ak podá účastník rozhodcovského konania

žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd,

ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku odložiť.

Podľa , ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší

alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom

súdu.“

Napokon z uvedených zistení a stanovísk oboch sporových strán okresný súd dospel

k záveru, že „vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o návrhu žalobcu o odklad

vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodcovského rozsudku nedostatočne sa zaoberal

otázkou aká hrozba závažnej ujmy v prípade okamžitého výkonu napadnutého

rozhodcovského rozhodnutia skutočne žalobcovi hrozí a či týmto návrhom žalobca

nesleduje postihnutie majetkovej sféry žalovaného výrazným spôsobom.

... Vzhľadom na to, že žalobca 1/, 2/ neuviedol žiadne také významné skutočnosti,

ktorými by preukázal vážny a neodvratný zásah do jeho práv s následkami do jeho

majetkovej sféry, súd má za to, že dôvody žalobcu 1/, 2/ neodôvodňujú vydanie rozhodnutia,

ktorým by bolo potrebné odložiť vykonateľnosť právoplatného rozhodcovského rozsudku,

preto sťažnosťou napadnuté rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zmenil a návrh žalobcu

1/, 2/ na odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodcovského rozsudku ako

nedôvodný zamietol.“.

21. Ústavný súd na tomto mieste opakuje, že nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

22. Podľa § 40 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní ak podá účastník

rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok

zostáva právoplatný. Súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania

vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť.

23. Ako z citovaného ustanovenia vyplýva, zákon o rozhodcovskom konaní

vyslovene neuvádza podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť

vykonateľnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu napadnutého žalobou podľa § 40 ods. 1

písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní. Zákon ponecháva na úvahe súdu konajúceho

vo veci návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku zvážiť povolenie odkladu jeho

vykonateľnosti. To však neznamená, že takéto rozhodnutie nemusí mať zákonný podklad

( ) a môže byť prejavom svojvôle ( ), pretože podľa

názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti v rámci

rozhodovania o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku sú kladené požiadavky, ktoré

vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa a dohovoru.

24. V kontexte danej veci ústavný súd dodáva, že súčasťou obsahu základného práva

podľa a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Iba takýmto

rozhodnutím je rešpektované základné právo účastníka konania podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tiež pripomína judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody,

na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť v rámci všetkých okolností každej veci.

25. Z uvedeného vyplýva, že bolo úlohou ústavného súdu podľa špecifických

okolností konkrétneho prípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia tak, ako na ňu poukazujú

sťažovatelia v sťažnosti, dosahuje intenzitu svojvôle.

26. Základným účelom odkladu vykonateľnosti súdneho (aj rozhodcovského)

rozhodnutia je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, avšak musia byť rešpektované aj

základné práva toho, proti komu takéto rozhodnutie smeruje ( ). Odklad

vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia má mimoriadny charakter, pretože súd vo svojej

podstate prelamuje účinky právoplatného rozhodcovského rozsudku ešte pred rozhodnutím

vo veci samej, a preto k odkladu vykonateľnosti by malo dôjsť iba vo výnimočných

a skutkovo aj právne odôvodnených prípadoch a po dôkladnom preskúmaní všetkých

okolností, na základe ktorých sa odklad povoľuje. Účelom tohto inštitútu ako

zabezpečovacieho prostriedku je, že má byť nariadený na odvrátenie závažnej ujmy

hroziacej účastníkovi konania. Výkon, resp. možnosť podania návrhu na vykonanie

exekúcie právoplatného exekučného titulu oprávneným nemôže byť podľa názoru

ústavného súdu bez ďalšieho predpokladom odôvodňujúcim hrozbu závažnej ujmy

sťažovateľov .

27. V tejto súvislosti ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Kompetencie ústavného súdu

nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie

tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom.

28. Ústavný súd zdôrazňuje, že kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť

najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že

v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu

základných práv alebo slobôd.

29. Podľa § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní ak tento zákon neustanovuje

inak, na rozhodcovské konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu

o konaní pred súdmi. Vzhľadom na to pri rozhodovaní o návrhu na odklad rozhodcovského

rozsudku je potrebné primerane aplikovať ustanovenia Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) vzťahujúce sa na odklad

vykonateľnosti súdnych rozhodnutí. Odklad vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je

upravený v pri žalobe na obnovu konania ( ) a pri

dovolaní ( ). Dôvody odkladu vykonateľnosti sú v oboch prípadoch rovnaké,

avšak nie sú zákonom bližšie vymedzené, sú vymedzené len rámcovo. Súd môže podľa

označených ustanovení na návrh odložiť vykonateľnosť

napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa ustálenej súdnej

praxe a právnej teórie môžu tieto spočívať na týchto predpokladoch, a to na úvahe súdu

o možnom úspechu dovolania, existencii hrozby vzniku nenapraviteľnej alebo ťažko

napraviteľnej ujmy a v zabránení alebo neuskutočnení výkonu exekúcie počas dovolacieho

konania, ktorým by mohol byť zmarený význam a účinok preskúmania a rozhodnutia

o dovolaní. Tieto hľadiská sú preto akceptovateľné i pri rozhodovaní o návrhu účastníka

konania na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.

30. Po preskúmaní sťažností, ako aj k nim priloženej dokumentácie poukazujúc

najmä na obsah napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorého relevantná časť je

citovaná, ústavný súd akceptuje výhradu sťažovateľov, že napadnuté uznesenie okresného

súdu je odôvodnené len stručne s poukazom na zákonné ustanovenia, ktoré boli podkladom

rozhodnutia a konštatovaním, že uznesenie vyššieho súdneho úradníka sa nedostatočne

zaoberalo otázkou skutočnej hrozby závažnej ujmy na strane sťažovateľov v prípade

okamžitého výkonu rozhodcovského rozsudku a tým, či sťažovatelia týmto návrhom

nesledujú postihnutie majetkovej sféry žalovanej výrazným spôsobom. Vzhľadom na to, že

sťažovatelia neuviedli žiadne také významné skutočnosti, ktorými by preukázali vážny

a neodvratný zásah do ich práv s následkami do ich majetkovej sféry, okresný súd to viedlo

k zamietnutiu návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Z pohľadu

ústavného súdu sú však účinky napadnutého uznesenia okresného súdu v okolnostiach

posudzovanej veci zlučiteľné s obsahom sťažovateľmi označeného základného práva podľa

, resp. práva podľa dohovoru.

31. Vzhľadom na to, že na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku

neexistuje právny nárok a všeobecný súd rozhodujúci o žalobe podľa § 40 ods. 1 písm. a)

zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj o tomto návrhu nie je povinný odklad

vykonateľnosti povoliť, bolo len na sťažovateľoch, ktorí odklad navrhli, aby dostatočne

presvedčivo preukázali splnenie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Keďže sa tak podľa

okresného súdu nestalo, ich návrhu nevyhovel.

32. Dôraz na skúmanie dôvodu, pre ktorý sa navrhuje odklad vykonateľnosti

rozhodcovského rozhodnutia, a dôsledné zváženie možných následkov, ak nebude dočasná

ochrana spočívajúca v odklade vykonateľnosti inak právoplatného a vykonateľného

rozhodnutia súdom povolená, si vyžaduje predovšetkým samotný charakter predmetného

sporu. Pritom však nesmie byť narušená ochrana legitímnych záujmov aj ostatných

účastníkov konania.

33. Sťažovatelia majú tiež možnosť aj v prípade začatia exekučného konania proti

nim ako povinným využiť na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov inštitúty

procesnej obrany povinného (napr. námietky proti exekúcii, odklad exekúcie), ktoré im

poskytuje samotný Exekučný poriadok. Aj v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bude

sťažovateľom poskytnutá ochrana pretože bude povinnosťou súdu ex offo prihliadať

na prípadné nedostatky rozhodcovského konania; bez súhlasu exekučného súdu totiž nie je

možné súdnemu exekútorovi vydať poverenie na vykonanie exekúcie.

34. Vo veci sťažovateľov s poukazom na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že

napadnuté uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na odloženie vykonateľnosti

rozhodcovského rozsudku spĺňa minimálne požiadavky, ktoré sú na odôvodnenie súdnych

rozhodnutí kladené.

35. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenie okresného súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nevykazujú také

nedostatky, ktoré by mali ústavnú intenzitu a na základe ktorých by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne vysloviť, že ním došlo k porušeniu sťažovateľmi

označeného základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

36. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosti sťažovateľov v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnené podľa .

37. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že zjavne nie je dané opodstatnenie tvrdenia

sťažovateľov o porušení ich základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je tvrdenie porušenia základného práva sťažovateľov

na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu o to viac neopodstatnené. Teda zjavne nie sú dané dôvody na prijatie sťažností

sťažovateľov ani v tejto časti. Ústavný súd ich preto ako zjavne neopodstatnené aj v tejto

časti odmietol ( ).

38. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2018