Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 25/2018
PDF · 256.65 KB
No categories available
II. ÚS 25/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosti , , a ,
, zastúpených spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol.,
s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal
Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V
v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cr 23/2016 a jeho uznesením zo 6. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosti a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra
2017 doručená sťažnosť , ako aj sťažnosť (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorými namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cr 23/2016 (ďalej len „napadnuté
konanie“) a jeho uznesením zo 6. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 27/2017-7 z 12. decembra 2017
boli obe sťažnosti spojené na spoločné konanie.
3. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia podali na okresnom súde proti
spoločnosti , (ďalej len „žalovaná“), žalobu podľa § 40
ods. 1 písm. a) bodu 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), ktorou sa domáhali zrušenia
rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu ROYAL DEVELOPMENT – RSRD,
zzpo, Suľany 243, Hruboňovo (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. RD/123/2016
z 2. septembra 2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
4. Sťažovatelia súčasne podali i návrh na odloženie vykonateľnosti žalobou
napadnutého rozhodcovského rozsudku, ktorý odôvodnili takto: „Uvedený návrh
žalobcovia podávajú z dôvodu, že je evidentné a nesporné, že nastali právne dôvody
predpokladané ustanovením § 40 ods. 1 ZRK pre zrušenie Rozhodcovského rozsudku
súdom, pričom ponechaním takéhoto rozhodcovského rozsudku hrozí žalobcovi 1/a
žalobcovi 2/ exekúcia, dôsledkom ktorej môžu byť nenávratne pozbavení svojho majetku.
Vykonaním exekúcie totiž nastane stav, že aj keď budú v tomto konaní (o zrušenie
Rozhodcovského rozsudku) žalobcovia úspešní, tak žalovaný im objektívne nevráti
vymožené plnenie (získané v exekučnom konaní) a to z dôvodu jeho platobnej neschopnosti.
Podľa poslednej zverejnenej účtovnej závierky sa v prípade žalovaného jedná o spoločnosť,
ktorá má záporné vlastné imanie (stav predĺženia), a teda sama je povinná podať návrh na
vyhlásenie konkurzu, resp. reštrukturalizácie, nemá žiadne likvidná aktíva (podľa
zverejnenej účtovnej závierky k 31.03.2015 nemala žiadne finančné prostriedky na
bankových účtoch, peniaze v pokladni evidovala vo výške 68€, celkové aktíva spoločnosti
majú pozostávať len vo výške 118 €). Ak by došlo k exekúcií v priebehu tohto konania, tak je
nepochybné, že v prípade úspechu by žalobcom neboli vrátené finančné prostriedky
vymožené v exekučnom konaní. Z uvedeného dôvodu je preto dôvodné, aby súd odložil
vykonateľnosť Rozhodcovského rozsudku.“
5. O podanej žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku okresný súd ku dňu
podania sťažností adresovaných ústavnému súdu nerozhodol. Pokiaľ ide o návrh
na odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, tak o ňom rozhodol okresný súd
uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom sp. zn. 21 Cr 23/2016 zo 7. marca 2017
(ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“), ktorým tomuto návrhu vyhovel
a odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Proti uvedenému uzneseniu vyššieho
súdneho úradníka podala žalovaná sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým
uznesením tak, že zmenil uznesenie vyššieho súdneho úradníka a návrh sťažovateľov
na odloženie vykonateľnosti zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovatelia
neuviedli žiadne také významné skutočnosti, ktorými by preukázali vážny a neodvratný
zásah do ich práv s následkami do ich majetkovej sféry. Na základe uvedeného okresný súd
zastával názor, že dôvody sťažovateľov neodôvodňujú vydanie rozhodnutia, ktorým by bolo
potrebné odložiť vykonateľnosť právoplatného rozhodcovského rozsudku, a preto
sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka zmenil a návrh sťažovateľov
na odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodcovského rozsudku ako nedôvodný
zamietol.
6. Sťažovatelia v sťažnostiach citujú § 40 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní,
podľa ktorého ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde,
napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd, ktorý rozhoduje o žalobe,
môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť.
V kontexte uvedeného sťažovatelia poukazujú na to, že zákon vyslovene neuvádza
podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť vykonateľnosť rozhodnutia
napadnutého žalobou podanou podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie
o odklade vykonateľnosti rozhodnutia podľa sťažovateľov síce závisí od úvahy súdu, to
však neznamená, že takéto rozhodnutie nemusí mať zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy)
a môže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy), pretože aj podľa judikatúry ústavného
súdu (napr. nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 330/2013 z 12. novembra 2013) aj
na vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti v rámci dovolacieho konania sú kladené
požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
7. V uvedenej veci sú sťažovatelia toho názoru, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia okresného súdu je poznačené zjavnou svojvôľou, pretože všeobecný súd sa vôbec
nezaoberal konkrétnymi argumentmi, ktoré uplatnili v návrhu na odloženie vykonateľnosti.
Sťažovatelia uplatnili konkrétne námietky, ktorými odôvodňovali odloženie vykonateľnosti
(napr. námietka, že žalovaná predstavuje insolventnú spoločnosť, ktorá v prípade vykonania
exekúcie nebude schopná vrátiť sťažovateľom finančné prostriedky), avšak všeobecný súd
k týmto konkrétnym námietkam nič neuviedol, iba konštatoval, že nezistil dôvody, ktoré by
podľa jeho názoru mali odôvodňovať odloženie vykonateľnosti. Takéto odôvodnenie pritom
nie je podľa názoru sťažovateľov „možné považovať za postačujúce v podmienkach
materiálneho právneho štátu a to o to viac, že sa jednalo o zmeňujúce rozhodnutie, ktorý
všeobecný súd menil uznesenie súdu o odložení vykonateľnosti. Ďalšou podstatnou
okolnosťou (odôvodňujúcou odloženie vykonateľnosti) bolo to, že sťažovateľ nikdy
neuzatvoril rozhodcovskú doložku, a preto rozhodcovský súd nebol príslušný na prejednanie
veci. Uvedené pochybenia pri vydávaní rozhodcovského rozsudku preto podľa sťažovateľa
dosiahli takú intenzitu, že možno hovoriť fragrantnom zneužití zákona o rozhodcovskom
konaní, čo podľa sťažovateľa odôvodňuje to, aby súd odložil vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia.“.
8. Sťažovatelia namietajú aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ktoré súvisia s právom na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže
sťažovatelia majú „právo na pokojné užívanie svojho majetku, ktoré im však bolo odopreté
postupom všeobecného súdu znemožnené. Všeobecný súd preto zasiahol do práva
sťažovateľa na pokojné užívanie majetku, keďže voči sťažovateľovi prebieha exekučné
konanie, a je teda obmedzený vo svojom práve na pokojné užívanie majetku.“.
9. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosti
na ďalšie konanie a následne vydal nález, v ktorom vysloví porušenie ich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým konaním okresného súdu, ako aj jeho
napadnutým uznesením, toto rozhodnutie zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie
konanie. Sťažovatelia si zároveň uplatnili trovy konania.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania.
12. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým konaním a uznesením okresného súdu, ktorým
všeobecný súd nevyhovel ich návrhu na odloženie vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
14. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy zjavne
neopodstatnené. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a tiež na základe argumentácie,
ktorú proti nim sťažovatelia v návrhu uplatnili.
15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, II. ÚS 68/2017).
16. Podľa sťažovateľov k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
došlo (v podstate) tým, že okresný súd dostatočne neodôvodnil svoje napadnuté uznesenie,
ktorým zamietol ich návrh na odloženie vykonateľnosti rozsudku rozhodcovského súdu,
ktorý napadli žalobou podanou podľa § 40 ods. 1 písm. a) bodu 3 zákona o rozhodcovskom
konaní.
17. Ústavný súd v nadväznosti na právnu povahu a účel napadnutého uznesenia
okresného súdu v súlade so svojou konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že
posúdenie podmienok na vydanie predbežného procesného rozhodnutia je predovšetkým
vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti sa spravidla (čl. 124 ústavy) nepovažuje za oprávneného zasahovať
do predbežných rozhodnutí, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem
toho v takýchto prípadoch ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania
nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku
predbežných procesných rozhodnutí zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k ich zrušeniu
pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť
do rozhodnutí predbežnej povahy všeobecných súdov iba za predpokladu, že by
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Na druhej strane však aj v konaní o predbežnom
rozhodnutí musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom
spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Preto aj procesné
rozhodnutie všeobecného súdu o odklade vykonateľnosti musí mať rovnako ako aj iné
rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom, nemôže byť prejavom
svojvôle a musí byť ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené (m. m.
II. ÚS 531/2011, II. ÚS 481/2012, II. ÚS 68/2017).
18. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
19. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté
uznesenie okresného súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z hľadiska jeho
ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom sťažovateľmi
označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
20. Okresný súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol, že žalovaná
písomným podaním z 23. marca 2017 podala proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka
sťažnosť, ktorú odôvodnila tým, že „súd sa v napadnutom uznesení vôbec nevyjadril
k samotnému obsahu rozhodcovského rozsudku a čo rozhodcovskému konaniu vlastne
vyčíta. Nevysporiadal sa s argumentmi žalovaného obsiahnutými v jeho vyjadrení k žalobe
a návrhu na odklad vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku. Poukazoval
na rozdielnu rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach a žiadal aby súd prvej inštancie
sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka zrušil v celom rozsahu.“.
Ďalej okresný súd skonštatoval, že sťažovatelia a žalobca v 1. rade sa k sťažnosti
žalovanej vyjadrili tak, že „na návrhu o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého
rozhodcovského rozsudku trval, pričom tvrdil, že žalovaný svoj návrh na zrušenie
predmetného uznesenia odôvodnil tendenčne a účelovo. Poukázal na to, že odklad
vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku má charakter preventívny a ochranný, pričom súd
berie do úvahy možnosť (aj nutnosť) vzniku materiálnej škody či nemajetkovej ujmy.
Nesúhlasí s názorom žalovaného a žiada sťažnosť žalovaného zamietnuť.“.
Okresný súd tiež odcitoval príslušné ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní:
„podľa § 40 ods. 4 zák. č. 244/2002 Z. z., na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku
podľa odseku 1 písm. a) súd neprihliadne, ak ich účastník nenamietal v konaní pred
rozhodcovským súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu. (tzv.
preklúzia námietok, pozn.)
Podľa § 40 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z. z., ak podá účastník rozhodcovského konania
žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd,
ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku odložiť.
Podľa § 250 ods. 2 C.s.p., ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší
alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom
súdu.“
Napokon z uvedených zistení a stanovísk oboch sporových strán okresný súd dospel
k záveru, že „vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o návrhu žalobcu o odklad
vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodcovského rozsudku nedostatočne sa zaoberal
otázkou aká hrozba závažnej ujmy v prípade okamžitého výkonu napadnutého
rozhodcovského rozhodnutia skutočne žalobcovi hrozí a či týmto návrhom žalobca
nesleduje postihnutie majetkovej sféry žalovaného výrazným spôsobom.
... Vzhľadom na to, že žalobca 1/, 2/ neuviedol žiadne také významné skutočnosti,
ktorými by preukázal vážny a neodvratný zásah do jeho práv s následkami do jeho
majetkovej sféry, súd má za to, že dôvody žalobcu 1/, 2/ neodôvodňujú vydanie rozhodnutia,
ktorým by bolo potrebné odložiť vykonateľnosť právoplatného rozhodcovského rozsudku,
preto sťažnosťou napadnuté rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zmenil a návrh žalobcu
1/, 2/ na odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodcovského rozsudku ako
nedôvodný zamietol.“.
21. Ústavný súd na tomto mieste opakuje, že nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
22. Podľa § 40 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní ak podá účastník
rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok
zostáva právoplatný. Súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť.
23. Ako z citovaného ustanovenia vyplýva, zákon o rozhodcovskom konaní
vyslovene neuvádza podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť
vykonateľnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu napadnutého žalobou podľa § 40 ods. 1
písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní. Zákon ponecháva na úvahe súdu konajúceho
vo veci návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku zvážiť povolenie odkladu jeho
vykonateľnosti. To však neznamená, že takéto rozhodnutie nemusí mať zákonný podklad
(čl. 2 ods. 2 ústavy) a môže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy), pretože podľa
názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti v rámci
rozhodovania o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku sú kladené požiadavky, ktoré
vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. V kontexte danej veci ústavný súd dodáva, že súčasťou obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Iba takýmto
rozhodnutím je rešpektované základné právo účastníka konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tiež pripomína judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť v rámci všetkých okolností každej veci.
25. Z uvedeného vyplýva, že bolo úlohou ústavného súdu podľa špecifických
okolností konkrétneho prípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia tak, ako na ňu poukazujú
sťažovatelia v sťažnosti, dosahuje intenzitu svojvôle.
26. Základným účelom odkladu vykonateľnosti súdneho (aj rozhodcovského)
rozhodnutia je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, avšak musia byť rešpektované aj
základné práva toho, proti komu takéto rozhodnutie smeruje (čl. 12 ods. 2 ústavy). Odklad
vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia má mimoriadny charakter, pretože súd vo svojej
podstate prelamuje účinky právoplatného rozhodcovského rozsudku ešte pred rozhodnutím
vo veci samej, a preto k odkladu vykonateľnosti by malo dôjsť iba vo výnimočných
a skutkovo aj právne odôvodnených prípadoch a po dôkladnom preskúmaní všetkých
okolností, na základe ktorých sa odklad povoľuje. Účelom tohto inštitútu ako
zabezpečovacieho prostriedku je, že má byť nariadený na odvrátenie závažnej ujmy
hroziacej účastníkovi konania. Výkon, resp. možnosť podania návrhu na vykonanie
exekúcie právoplatného exekučného titulu oprávneným nemôže byť podľa názoru
ústavného súdu bez ďalšieho predpokladom odôvodňujúcim hrozbu závažnej ujmy
sťažovateľov .
27. V tejto súvislosti ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Kompetencie ústavného súdu
nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie
tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu
k všeobecným súdom.
28. Ústavný súd zdôrazňuje, že kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť
najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že
v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu
základných práv alebo slobôd.
29. Podľa § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní ak tento zákon neustanovuje
inak, na rozhodcovské konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu
o konaní pred súdmi. Vzhľadom na to pri rozhodovaní o návrhu na odklad rozhodcovského
rozsudku je potrebné primerane aplikovať ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) vzťahujúce sa na odklad
vykonateľnosti súdnych rozhodnutí. Odklad vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je
upravený v Civilnom sporovom poriadku pri žalobe na obnovu konania (§ 412 CSP) a pri
dovolaní (§ 444 CSP). Dôvody odkladu vykonateľnosti sú v oboch prípadoch rovnaké,
avšak nie sú zákonom bližšie vymedzené, sú vymedzené len rámcovo. Súd môže podľa
označených ustanovení Civilného sporového poriadku na návrh odložiť vykonateľnosť
napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa ustálenej súdnej
praxe a právnej teórie môžu tieto spočívať na týchto predpokladoch, a to na úvahe súdu
o možnom úspechu dovolania, existencii hrozby vzniku nenapraviteľnej alebo ťažko
napraviteľnej ujmy a v zabránení alebo neuskutočnení výkonu exekúcie počas dovolacieho
konania, ktorým by mohol byť zmarený význam a účinok preskúmania a rozhodnutia
o dovolaní. Tieto hľadiská sú preto akceptovateľné i pri rozhodovaní o návrhu účastníka
konania na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.
30. Po preskúmaní sťažností, ako aj k nim priloženej dokumentácie poukazujúc
najmä na obsah napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorého relevantná časť je
citovaná, ústavný súd akceptuje výhradu sťažovateľov, že napadnuté uznesenie okresného
súdu je odôvodnené len stručne s poukazom na zákonné ustanovenia, ktoré boli podkladom
rozhodnutia a konštatovaním, že uznesenie vyššieho súdneho úradníka sa nedostatočne
zaoberalo otázkou skutočnej hrozby závažnej ujmy na strane sťažovateľov v prípade
okamžitého výkonu rozhodcovského rozsudku a tým, či sťažovatelia týmto návrhom
nesledujú postihnutie majetkovej sféry žalovanej výrazným spôsobom. Vzhľadom na to, že
sťažovatelia neuviedli žiadne také významné skutočnosti, ktorými by preukázali vážny
a neodvratný zásah do ich práv s následkami do ich majetkovej sféry, okresný súd to viedlo
k zamietnutiu návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Z pohľadu
ústavného súdu sú však účinky napadnutého uznesenia okresného súdu v okolnostiach
posudzovanej veci zlučiteľné s obsahom sťažovateľmi označeného základného práva podľa
ústavy, resp. práva podľa dohovoru.
31. Vzhľadom na to, že na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku
neexistuje právny nárok a všeobecný súd rozhodujúci o žalobe podľa § 40 ods. 1 písm. a)
zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj o tomto návrhu nie je povinný odklad
vykonateľnosti povoliť, bolo len na sťažovateľoch, ktorí odklad navrhli, aby dostatočne
presvedčivo preukázali splnenie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Keďže sa tak podľa
okresného súdu nestalo, ich návrhu nevyhovel.
32. Dôraz na skúmanie dôvodu, pre ktorý sa navrhuje odklad vykonateľnosti
rozhodcovského rozhodnutia, a dôsledné zváženie možných následkov, ak nebude dočasná
ochrana spočívajúca v odklade vykonateľnosti inak právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia súdom povolená, si vyžaduje predovšetkým samotný charakter predmetného
sporu. Pritom však nesmie byť narušená ochrana legitímnych záujmov aj ostatných
účastníkov konania.
33. Sťažovatelia majú tiež možnosť aj v prípade začatia exekučného konania proti
nim ako povinným využiť na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov inštitúty
procesnej obrany povinného (napr. námietky proti exekúcii, odklad exekúcie), ktoré im
poskytuje samotný Exekučný poriadok. Aj v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bude
sťažovateľom poskytnutá ochrana pretože bude povinnosťou súdu ex offo prihliadať
na prípadné nedostatky rozhodcovského konania; bez súhlasu exekučného súdu totiž nie je
možné súdnemu exekútorovi vydať poverenie na vykonanie exekúcie.
34. Vo veci sťažovateľov s poukazom na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že
napadnuté uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na odloženie vykonateľnosti
rozhodcovského rozsudku spĺňa minimálne požiadavky, ktoré sú na odôvodnenie súdnych
rozhodnutí kladené.
35. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že napadnuté
uznesenie okresného súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nevykazujú také
nedostatky, ktoré by mali ústavnú intenzitu a na základe ktorých by po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne vysloviť, že ním došlo k porušeniu sťažovateľmi
označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
36. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosti sťažovateľov v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
37. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že zjavne nie je dané opodstatnenie tvrdenia
sťažovateľov o porušení ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je tvrdenie porušenia základného práva sťažovateľov
na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu o to viac neopodstatnené. Teda zjavne nie sú dané dôvody na prijatie sťažností
sťažovateľov ani v tejto časti. Ústavný súd ich preto ako zjavne neopodstatnené aj v tejto
časti odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
38. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2018