Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/500/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa L. B., bytom R.,

zastúpeného JUDr. Vladimírom Bajtošom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Alţbetina č. 3

proti odporcovi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Pribinova č. 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy vo výške 62.104,44 Eur, vedenej na

Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. , o dovolaní odporcu proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 12. decembra 2013 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Michalovce

z 30. januára 2013 č. k. – 129 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu

Michalovce na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce rozsudkom z 30. januára 2013 č. k. - 129 uloţil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 2.104,44 Eur a 60.000,- Eur, všetko do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak

z dôvodu, ţe mal vykonaným dokazovaním preukázané, ţe dňa 14. Decembra 2005 bolo

uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, úradu inšpekčnej sluţby PZ začaté voči

navrhovateľovi trestné stíhanie pre trestný čin zneuţívania právomoci verejného činiteľa

podľa a prijímanie úplatku a inej nenáleţitej výhody

podľa . Personálnym rozkazom Ministra vnútra SR č. 740

z 22. Decembra 2005 bol navrhovateľ podľa

o štátnej sluţbe príslušníkov PZ. slovenskej informačnej sluţby, zboru väzenskej, justičnej

stráţe SR a ţelezničnej polície prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka policajného

zboru. Uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov z 2. Júna 2009 sp. zn. OPV 276/08

podľa bolo trestné stíhanie vedené proti

2

navrhovateľovi zastavené. Zákonnosť personálneho rozkazu Ministra vnútra SR o prepustení

navrhovateľa zo sluţobného pomeru príslušníka PZ bola potvrdená rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave zo 4. marca 2008 sp. zn. a následne aj rozsudkom Najvyššieho

súdu SR z 26. januára 2009 sp. zn. . Konštatoval, ţe štát zodpovedá aj za škodu

spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim

rozhodnutím trestného súdu. Poukázal na zásadu vyjadrenú vo viacerých skorších

rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten kto

bol oslobodený spod obţaloby má podľa aţ 4 zásadne právo

na náhradu škody spôsobenej vznesením obvinenia (R 35/1991). Na podstate týchto právnych

záverov zotrváva súdna prax aj po prijatí . Náhrada škody zahŕňa

aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané

nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie

o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadrţanie a v konaní,

v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec

postúpená inému orgánu. výslovne neupravuje nárok na náhradu

škody v prípade zastavenia trestného stíhania, judikatúra však dospela k záveru, ţe

ide o špecifický prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného

stíhania pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbliţšej a to z úpravy

zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Ďalej konštatoval, ţe

z ustanovení je zrejmé, ţe na úseku trestného konania vykonávali svoju

pôsobnosť vyšetrovateľ policajného zboru a prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej

v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene

štátu prichádza do úvahy Ministerstvo vnútra SR ako aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska

určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom ktorom prípade konajúcim v mene štátu

je rozhodujúce na ktorom z nich bola podaná ţiadosť o predbeţné prerokovanie nároku

na náhradu škody, ak ţiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch je príslušným ten

z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý ( ).

Ţiadosť o predbeţné prerokovanie nároku podal navrhovateľ na Ministerstve vnútra SR,

v dôsledku čoho sa stalo toto ministerstvo orgánom verejnej moci konajúcim v danom prípade

za štát. Zastavením trestného stíhania vznikol navrhovateľovi nárok na náhradu škody

v súvislosti s náhradou trov v trestnom konaní. Navrhovateľ bol zastúpený advokátom, podľa

faktúry vyúčtovanie odmeny advokáta bolo vo výške 2.104,40 Eur. Zastavením trestného

stíhania sa potvrdila nezákonnosť samotného trestného stíhania proti navrhovateľovi.

Nezákonne vedené trestné stíhanie proti navrhovateľovi malo za následok jeho zákonné

prepustenie zo sluţobného pomeru. Vedené trestné stíhanie malo za následok u navrhovateľa

stratu zamestnania a malo za následok sťaţenie spoločenského uplatnenia, keďţe si dlho

nemohol nájsť prácu, malo za následok zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa a tieţ

obmedzenie výkonu poľovného práva, ako dôsledok zaistenia zbrojného preukazu a streliva.

Trestným stíhaním utrpela jeho povesť v mieste jeho bydliska, ako aj v profesijnom ţivote.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd na odvolanie odporcu rozsudkom

z 12. decembra 2013 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa potvrdil. Zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách

konania a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Takto rozhodol stotoţňujúc

sa s názorom súdu prvého stupňa vo veci samej. K námietke odporcu k nedostatku jeho

pasívnej legitimácie, vychádzajúcej z toho, ţe navrhovateľ nesprávne označil odporcu,

pretoţe štát a Ministerstvo vnútra SR sú samostatnými a odlišnými právnickými osobami

uviedol, ţe ním uvádzaný výklad nedostatku jeho pasívnej legitimácie v konaní je nesprávny.

Zamieňa si procesnoprávnu legitimáciu vyplývajúcu a upravenú v s hmotnoprávnou

pasívnou legitimáciou, ktorá vyplýva z hmotného práva. Odporca – Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky je právnickou osobou a má preto procesnoprávnu spôsobilosť byť

účastníkom konania podľa a (rozsudok NS SR ). Taktieţ

dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa predmetnú vec správne právne posúdil, pouţil správny

právny predpis a správne ho vyloţil.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Navrhol napadnutý

rozsudok odvolacieho i okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia

, a , a . Poukázal na to, ţe napriek jeho

námietke nedostatku pasívnej legitimácie, ţe ţalovaným resp. odporcom mala byť v tomto

prípade Slovenská republika, ktorú malo v konaní zastupovať Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky, súd prvého stupňa vo svojom rozsudku uviedol : „...na základe čoho námietka

ţalovaného, ţe nie je pasívne legitimovaný nie je dôvodná.“ (str. 8 rozsudku). Odvolací súd

nesprávny a nezákonný rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zákon aj zákon

č. jednoznačne upravujú, ţe zodpovedným subjektom za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím resp. za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

zodpovedá štát, teda Slovenská republika, voči ktorej má návrh smerovať a zároveň

navrhovateľ v konaní musí označiť správne orgán verejnej moci, ktorý Slovenskú republiku

v konaní zastupuje. V tomto prípade je nárok navrhovateľa uplatnený podľa zákona

č. 514/2003 Z. z,., ţalovaným a teda pasívne vecne legitimovaným subjektom mal byť

v tomto prípade štát, teda Slovenská republika, zastúpená príslušným ústredným orgánom.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky však v tomto prípade – v prípade špecifickej

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú vedením trestného konania, ktoré nebolo ukončené

právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, nie je pasívne legitimovaným subjektom. Tieto

zásadné vady konania súdu prvého stupňa spočívajúcej v nesprávnom označení účastníka

konania na strane odporcu neodstránil ani odvolací súd. Za zmätočné a v rozpore

s uplatneným nárokom navrhovateľa povaţoval odporca aj vyrubenie súdneho poplatku

navrhovateľovi. Navrhovateľ podal ţalobný návrh podľa , kde

je stanovený fixný súdny poplatok vo výške 20,- Eur a nie na ochranu osobnosti. Súd vyrubil

súdny poplatok za návrh na ochranu osobnosti, pričom následne posudzoval nárok ako nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho

nesprávnym úradným postupom v zmysle . Ďalej namietal, ţe súd

nepostupoval pri výške náhrady nemajetkovej ujmy v súlade s

Z. z.. Maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú je moţné v zmysle súčasne

platného a účinného zákona priznať je suma 16.885 Eur (suma minimálnej mzdy na rok 2013

bola určená vo výške 337,70 Eur). Súd prvého stupňa priznal sumu 60.000,- Eur v rozpore

v súčasnosti s platným zákonom. Súd prvého stupňa, ale ani odvolací súd nijako

nekonkretizoval priznanú náhradu nemajetkovej ujmy ani jej výšku. Odôvodnenie rozsudku

povaţuje odporca za nepresvedčivé a nesúladné s . Odôvodnenia oboch

rozsudkov sú všeobecné, nie je z nich zrejmé či ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch z dôvodu vydania nezákonného rozhodnutia, alebo z dôvodu nesprávneho

úradného postupu, čo povaţoval za preukázané a čo nie a na základe akých konkrétnych

dôkazov dospel k tomu, ţe skutočne bolo potrebné pristúpiť k náhrade nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Chýba aj logické odôvodnenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Taktieţ

náhrada škody vo výške 2.104,44 Eur bola priznaná v rozpore so zákonom. Navrhovateľ

nepreukázal zaplatenie tejto sumy. Odporca ţiadal z uvedeného dôvodu aj odloţiť

vykonateľnosť napadnutého rozsudku.

Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporcu ţiadal dovolanie zamietnuť.

Nesprávny úradný postup, ktorým bola navrhovateľovi spôsobená škoda, zvolil vo veci

vykonávajúci vyšetrovateľ personálne spojený s MV SR, aj preto je zodpovedný jeho

zamestnávateľ – Ministerstvo vnútra SR. Poukázal tieţ na dôvodovú správu k novele zákona

č. platnej od 15. októbra 2008 v zmysle ktorej „Štát sa povaţuje za právnickú

osobu, ak je účastníkom občianskoprávneho vzťahu. Ak je však účastníkom zloţka štátu, štát

nadobúda postavenie právnickej osoby označenie štát popri zloţke štátu, tak nemôţe viesť

k záveru o nesprávnej vecnej legitimácii. Aj tým by chcel predkladateľ usmerniť postup

súdov tak, aby konali s príslušnou zloţkou štátu a nebrali zreteľ na nadbytočné označenie

štátu, pretoţe akékoľvek posúvanie medzi jednotlivými súdnymi inštitúciami o otázke

správnosti označenia účastníka konania bez vecného riešenia veci nie je v súlade s čl. 6

Európskeho dohovoru.“. Pokiaľ ide o namietanú výšku nemajetkovej ujmy, dovolaním

napadnuté rozhodnutie sa stalo právoplatným pred účinnosťou novely príslušného zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), prejednal vec bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe dovolanie odporcu

je dôvodné.

Podľa moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 ( ).

Vzhľadom k tomu, ţe v prejednávanej veci sa nejedná o ţiaden z uvedených prípadov,

t. j. dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej,

nesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu, dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením

prípustnosti dovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci

neplatnosti zmluvnej podmienky; dovolanie nie je podľa prípustné.

S prihliadnutím na námietky dovolateľa a tieţ vzhľadom na zákonnú povinnosť

dovolacieho súdu ( ) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie nebolo

vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v aţ g/ ,

dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde niţšieho stupňa nevyskytla

niektorá z týchto vád. Dovolanie je totiţ prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ

procesné vady konania v zmysle aţ e/, nenamietal, a vady v zmysle

§ 237 písm. a/ aţ e/, g/ v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či

postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

).

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť

nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý

má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007).

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady škody spôsobenej mu, podľa

jeho tvrdenia, nesprávnym úradným postupom orgánu štátu a to Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, ktoré zároveň označil za odporcu. Z odôvodnenia ţalobného návrhu

vyplýva, ţe svoj nárok vyvodzoval zo , pričom citoval konkrétne

ustanovenie § 3 ods. 1 a 2 tohto zákona o tom, ţe štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,

a citoval aj ustanovenie § 16 ods. 1 , § 17 ods. 1 a 2 a § 18 uvedeného zákona. Za subjekt

zodpovedný za vzniknutú škodu však označil Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.

Medzi skutkovým a právnym odôvodnením ţalobného návrhu, ktorou bol uplatnený nárok

zo zodpovednosti štátu, t. j. proti štátu, a označením odporcu, ktorý v takýchto prípadoch

je len orgánom konajúcim v mene štátu, bol zjavný logický rozpor.

Podľa aţ d/ štát zodpovedá za podmienok

ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem

tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím (písm. a/),

nezákonným zatknutím, zadrţaním alebo iným pozbavením osobnej slobody (písm. b/),

rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (písm. c/), alebo

nesprávnym úradným postupom (písm. d/).

V ustanovení zákona sú v jednotlivých odsekoch uvedené orgány

štátu, ktoré vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3

ods. 1, konajú v mene štátu.

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa povaţuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní

alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb

a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovaţuje postup alebo výsledok

postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a)

a d) a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej

republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) .

Ak je účastníkom občianskoprávnych vzťahov v zmysle

štát, je právnickou osobou. Štát vystupuje v občianskoprávnych vzťahoch napríklad

pri náhrade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa ,

pri ručení za vklady osôb v štátnych peňaţných ústavoch a podobne. V mene štátu v týchto

prípadoch konajú príslušné štátne orgány.

Z ustanovení , , jednoznačne

vyplýva, ţe za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným

postupom zodpovedá štát. Navrhovateľ sa však náhrady škody nedomáhal voči štátu

Slovenskej republike alebo voči Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. Štát vystupuje ako

9

samostatný subjekt občianskoprávnych vzťahov tam, kde je to výslovne ustanovené v zákone,

napr. v o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, kde je v jednotlivých ustanoveniach uvedené, ţe za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát. V zákone je tieţ

stanovené, ktoré orgány v mene štátu konajú. V danom prípade tak ako je hore uvedené

je pasívne legitimovaným a zodpovedným subjektom štát Slovenská republika v súlade

s citovanými zákonnými ustanoveniami, za ktorý koná odporca ako štátny orgán. Otázka

pasívnej vecnej legitimácie nie je vadou návrhu a súd nebol povinný vyzvať navrhovateľa

na odstraňovanie vád návrhu. Len navrhovateľ je oprávnený v návrhu na začatie konanie

uviesť osobu, od ktorej sa svojho nároku bude domáhať. Súd je povinný voľbu navrhovateľa

akceptovať a následne len skúmať, či odporca, ktorého v návrhu označil navrhovateľ

má alebo nemá byť zaviazaný na plnenie, ktorého sa navrhovateľ v návrhu domáhal.

Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, ţe

musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania znamená spôsobilosť

subjektu mať procesné práva a povinnosti. Ide teda o procesnú subjektivitu. Občiansky súdny

poriadok v stanovuje, ţe spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má

spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Zákon teda

odkazuje na hmotné právo. Vo všetkých občianskoprávnych konaniach majú spôsobilosť

byť účastníkmi konania tí, ktorí majú všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa

hmotného práva, teda všeobecnú hmotnoprávnu subjektivitu. Spôsobilosť mať práva

a povinnosti majú aj právnické osoby ( ), ktorými

sú zdruţenia fyzických alebo právnických osôb, účelové zdruţenia majetku, jednotky

územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Spôsobilosť

byť účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie účastníka - aktívnej, či

pasívnej, ktorá je z hľadiska prípustnosti irelevantná. Nemoţno nedostatok spôsobilosti

byť účastníkom zamieňať nedostatkom vecnej legitimácie účastníka. Nedostatok spôsobilosti

byť účastníkom konania má z procesného hľadiska za následok zastavenie konania (§ 103

a 104 ods. 1 ). Vecná legitimácia účastníka konania je otázkou hmotného práva

a dôsledkom zistenia jej nedostatku sa prejaví vo výsledku konania zamietnutím návrhu.

Podľa § 103 O .s .p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

10

Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie

zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd

postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne

účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované (§ 104

ods. 1 ).

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý moţno odstrániť, súd urobí

pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môţe pokračovať v konaní, ale nesmie vydať

rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania

odstrániť, konanie zastaví ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, ţe pri nesplnení

procesných podmienok konania je potrebné rozlišovať, či ide o nedostatky odstrániteľné alebo

neodstrániteľné.

Za neodstrániteľné nedostatky podmienky konania je povaţovaný nedostatok

právomoci súdu ( ), litispendencia ( ), res iudicata ( ),

nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania ( ). Neodstrániteľné nedostatky

podmienky konania majú tie dôsledky, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale

musí konanie zastaviť podľa . Za odstrániteľné nedostatky podmienky

konania sa povaţuje neúplnosť návrhu na začatie konania (, 79 ), nedostatok

príslušnosti súdu (vecnej, miestnej) ( a nasl., a nasl. ), procesná nespôsobilosť

účastníka ( ), nedostatok zastúpenia účastníka konania. Odstrániteľné nedostatky

podmienky konania majú tie následky, ţe súd sa musí pokúsiť tieto nedostatky v súčinnosti

s účastníkmi konania odstrániť. Ak sa súdu nepodarí nedostatky odstrániť, zváţi, či ide o také

nedostatky, ktoré bránia ďalšiemu konaniu a rozhodovaniu, alebo či i pri týchto nedostatkoch

nemôţe vo veci konať.

Dovolací súd však zdôrazňuje, ţe uţ v čase podania návrhu bolo súdu prvého stupňa

známe, ţe navrhovateľ sa domáha náhrady škody podľa , čo

vyplynulo zo samotného ţalobného návrhu, v ktorom viackrát navrhovateľ na tento zákon

poukazuje. Z tejto skutočnosti preto je preto nesporné, ţe v zmysle tohto zákona obom súdom

bolo zrejmé, ţe za uplatňovaný nárok navrhovateľa zodpovedá štát, za ktorý koná v mene

štátu orgán uvedený v . Vychádzajúc zo zásady „súd pozná

11

právo“ (iura novit curia), napriek námietke odporcu, ţe nie je spôsobilým účastníkom konania

v danej veci, oba súdy na túto neprihliadali a vo svojich rozhodnutiach sa ţiadnym spôsobom

s týmto nevyporiadali. Neuviedli, prečo návrhu vyhoveli, hoci účastníkom konania

mal byť štát a nie samotné Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Takéto rozhodnutie

je zaloţené na svojvôli (ľubovôli)súdov neopierajúcich sa o zákon, teda arbitrárne.

K základným právam účastníkov konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces,

patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené. Nie

je nutné, aby na kaţdú ţalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď, ak však súd

v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej

ochrany prednesenú odporcom, je potrebné tento nedostatok povaţovať za prejav svojvoľnosti

(ľubovôle – arbitrárnosti).

Uvedená vada zakladá jednak prípustnosť dovolania a je tieţ dôvodom, pre ktorý

dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa zrušiť,

pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe

byť vecne správne.

Dovolateľ tieţ namietal, ţe súdy oboch stupňov nekonkretizovali priznanú náhradu

nemajetkovej ujmy ani jej výšku. Odôvodnenie rozsudku povaţuje odporca za nepresvedčivé

a nesúladné s . Odôvodnenia oboch rozsudkov sú všeobecné, nie je z nich

zrejmé či ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu vydania

nezákonného rozhodnutia, alebo z dôvodu nesprávneho úradného postupu, čo povaţoval

za preukázané a čo nie a na základe akých konkrétnych dôkazov dospel k tomu, ţe skutočne

bolo potrebné pristúpiť k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch. Chýba aj logické

i odôvodnenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe

rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí

sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

13

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého

stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého

stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Podľa uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak

osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa v prípade, ak iba samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková

ujma v peniazoch, ak nie je moţné uspokojiť ju inak.

Podľa aţ d/ výška nemajetkovej ujmy

v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho

doterajší ţivot a prostredie, v ktorom ţije a pracuje (písm. a/), závaţnosť vzniknutej ujmy

a na okolnosti, za ktorých k nej došlo (písm. b/), závaţnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenému v súkromnom ţivote (písm. c/), závaţnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenému v spoločenskom uplatnení (písm. c/).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd nepostačujúco

odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne

správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy nedostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok nespĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku

( ). Nie je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní

vychádzali aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe

konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca

spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú

(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.

Z oboch rozhodnutí nie je zrejmé, s poukazom na citované zákonné ustanovenie, z akého

dôvodu priznali nemajetkovú ujmy v peniazoch, či z dôvodu vydania nezákonného

rozhodnutia, alebo z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Nie je zrejmé na základe akých

konkrétnych dôkazov dospel k tomu, ţe skutočne bolo potrebné pristúpiť k náhrade

14

nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj chýba logické i odôvodnenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy. Dovolací súd na záver podotýka, ţe predmetný návrh navrhovateľ podal

na súd 15. apríla 2011. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy súd vôbec nezdôvodnil a ani

sa nevyporiadal s , ktorého účinnosť nastala 1. januára

2009.

Aj táto uvedená vada zakladá prípustnosť dovolania a je tieţ dôvodom, pre ktorý

dovolací súd musí napadnuté rozhodnutia zrušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s uplatňovaní náhrady škody voči štátu

na záver poukazuje na precizovanie § 4 ods. 1 písm. b) zákona o zodpovednosti za škodu.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky tak bude v mene štátu vystupovať v prípade, ak

v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ alebo poverený príslušník Policajného zboru,

za podmienky, ţe prokurátor nezamietol sťaţnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa alebo

povereného príslušníka a nepodal v trestnej veci obţalobu príslušnému súdu, alebo

vyšetrovateľ alebo poverený príslušník nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora,

v zmysle ktorého, budú musieť súdy niţšieho stupňa posúdiť, kto za štát bude vystupovať.

Podľa vo veci náhrady škody, ktorá bola

spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru

alebo poverený príslušník Policajného zboru, a

1. prokurátor nezamietol sťaţnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru

alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obţalobu

príslušnému súdu alebo

2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru

nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok krajského súdu, ale aj rozsudok

súdu prvého stupňa podľa ods., 2 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

15

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. marca 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová