Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 104 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (112)ed8/396779.a3f583.pdf
PDF · 172.29 KB
No categories available
7Cdo/500/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 500/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa L. B., bytom R.,
zastúpeného JUDr. Vladimírom Bajtošom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Alţbetina č. 3
proti odporcovi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Pribinova č. 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy vo výške 62.104,44 Eur, vedenej na
Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 7 C 66/2011, o dovolaní odporcu proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra 2013 sp. zn. 5 Co 212/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 12. decembra 2013 sp. zn. 5 Co 212/2013 a rozsudok Okresného súdu Michalovce
z 30. januára 2013 č. k. 7 C 66/2011 – 129 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu
Michalovce na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce rozsudkom z 30. januára 2013 č. k. 7 C 66/2011 - 129 uloţil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 2.104,44 Eur a 60.000,- Eur, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak
z dôvodu, ţe mal vykonaným dokazovaním preukázané, ţe dňa 14. Decembra 2005 bolo
uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, úradu inšpekčnej sluţby PZ začaté voči
navrhovateľovi trestné stíhanie pre trestný čin zneuţívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a prijímanie úplatku a inej nenáleţitej výhody
podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona. Personálnym rozkazom Ministra vnútra SR č. 740
z 22. Decembra 2005 bol navrhovateľ podľa § 192 ods. 2 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.
o štátnej sluţbe príslušníkov PZ. slovenskej informačnej sluţby, zboru väzenskej, justičnej
stráţe SR a ţelezničnej polície prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka policajného
zboru. Uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov z 2. Júna 2009 sp. zn. OPV 276/08
podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku bolo trestné stíhanie vedené proti
navrhovateľovi zastavené. Zákonnosť personálneho rozkazu Ministra vnútra SR o prepustení
navrhovateľa zo sluţobného pomeru príslušníka PZ bola potvrdená rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo 4. marca 2008 sp. zn. 2 S 164/2006 a následne aj rozsudkom Najvyššieho
súdu SR z 26. januára 2009 sp. zn. 6 Sţo 98/2008. Konštatoval, ţe štát zodpovedá aj za škodu
spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim
rozhodnutím trestného súdu. Poukázal na zásadu vyjadrenú vo viacerých skorších
rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom podľa zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten kto
bol oslobodený spod obţaloby má podľa § 1 aţ 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo
na náhradu škody spôsobenej vznesením obvinenia (R 35/1991). Na podstate týchto právnych
záverov zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z.. Náhrada škody zahŕňa
aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie
o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadrţanie a v konaní,
v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec
postúpená inému orgánu. Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu
škody v prípade zastavenia trestného stíhania, judikatúra však dospela k záveru, ţe
ide o špecifický prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného
stíhania pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbliţšej a to z úpravy
zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Ďalej konštatoval, ţe
z ustanovení trestného poriadku je zrejmé, ţe na úseku trestného konania vykonávali svoju
pôsobnosť vyšetrovateľ policajného zboru a prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej
v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene
štátu prichádza do úvahy Ministerstvo vnútra SR ako aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska
určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom ktorom prípade konajúcim v mene štátu
je rozhodujúce na ktorom z nich bola podaná ţiadosť o predbeţné prerokovanie nároku
na náhradu škody, ak ţiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch je príslušným ten
z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý (§ 4 ods. 1 písm. l zákona č. 514/2003 Z. z.).
Ţiadosť o predbeţné prerokovanie nároku podal navrhovateľ na Ministerstve vnútra SR,
v dôsledku čoho sa stalo toto ministerstvo orgánom verejnej moci konajúcim v danom prípade
za štát. Zastavením trestného stíhania vznikol navrhovateľovi nárok na náhradu škody
v súvislosti s náhradou trov v trestnom konaní. Navrhovateľ bol zastúpený advokátom, podľa
faktúry vyúčtovanie odmeny advokáta bolo vo výške 2.104,40 Eur. Zastavením trestného
stíhania sa potvrdila nezákonnosť samotného trestného stíhania proti navrhovateľovi.
Nezákonne vedené trestné stíhanie proti navrhovateľovi malo za následok jeho zákonné
prepustenie zo sluţobného pomeru. Vedené trestné stíhanie malo za následok u navrhovateľa
stratu zamestnania a malo za následok sťaţenie spoločenského uplatnenia, keďţe si dlho
nemohol nájsť prácu, malo za následok zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa a tieţ
obmedzenie výkonu poľovného práva, ako dôsledok zaistenia zbrojného preukazu a streliva.
Trestným stíhaním utrpela jeho povesť v mieste jeho bydliska, ako aj v profesijnom ţivote.
Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd na odvolanie odporcu rozsudkom
z 12. decembra 2013 sp. zn. 5 Co 212/2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách
konania a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Takto rozhodol stotoţňujúc
sa s názorom súdu prvého stupňa vo veci samej. K námietke odporcu k nedostatku jeho
pasívnej legitimácie, vychádzajúcej z toho, ţe navrhovateľ nesprávne označil odporcu,
pretoţe štát a Ministerstvo vnútra SR sú samostatnými a odlišnými právnickými osobami
uviedol, ţe ním uvádzaný výklad nedostatku jeho pasívnej legitimácie v konaní je nesprávny.
Zamieňa si procesnoprávnu legitimáciu vyplývajúcu a upravenú v O. s. p. s hmotnoprávnou
pasívnou legitimáciou, ktorá vyplýva z hmotného práva. Odporca – Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky je právnickou osobou a má preto procesnoprávnu spôsobilosť byť
účastníkom konania podľa § 19 a § 20 O. s. p. (rozsudok NS SR 9 Co 85/2009). Taktieţ
dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa predmetnú vec správne právne posúdil, pouţil správny
právny predpis a správne ho vyloţil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Navrhol napadnutý
rozsudok odvolacieho i okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O. s. p., a § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p.. Poukázal na to, ţe napriek jeho
námietke nedostatku pasívnej legitimácie, ţe ţalovaným resp. odporcom mala byť v tomto
prípade Slovenská republika, ktorú malo v konaní zastupovať Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, súd prvého stupňa vo svojom rozsudku uviedol : „...na základe čoho námietka
ţalovaného, ţe nie je pasívne legitimovaný nie je dôvodná.“ (str. 8 rozsudku). Odvolací súd
nesprávny a nezákonný rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zákon 58/1969 Zb. aj zákon
č. 514/2003 Z. z. jednoznačne upravujú, ţe zodpovedným subjektom za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím resp. za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
zodpovedá štát, teda Slovenská republika, voči ktorej má návrh smerovať a zároveň
navrhovateľ v konaní musí označiť správne orgán verejnej moci, ktorý Slovenskú republiku
v konaní zastupuje. V tomto prípade je nárok navrhovateľa uplatnený podľa zákona
č. 514/2003 Z. z,., ţalovaným a teda pasívne vecne legitimovaným subjektom mal byť
v tomto prípade štát, teda Slovenská republika, zastúpená príslušným ústredným orgánom.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky však v tomto prípade – v prípade špecifickej
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú vedením trestného konania, ktoré nebolo ukončené
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, nie je pasívne legitimovaným subjektom. Tieto
zásadné vady konania súdu prvého stupňa spočívajúcej v nesprávnom označení účastníka
konania na strane odporcu neodstránil ani odvolací súd. Za zmätočné a v rozpore
s uplatneným nárokom navrhovateľa povaţoval odporca aj vyrubenie súdneho poplatku
navrhovateľovi. Navrhovateľ podal ţalobný návrh podľa zákona č. 514/2003 Z. z., kde
je stanovený fixný súdny poplatok vo výške 20,- Eur a nie na ochranu osobnosti. Súd vyrubil
súdny poplatok za návrh na ochranu osobnosti, pričom následne posudzoval nárok ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Ďalej namietal, ţe súd
nepostupoval pri výške náhrady nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z. z.. Maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú je moţné v zmysle súčasne
platného a účinného zákona priznať je suma 16.885 Eur (suma minimálnej mzdy na rok 2013
bola určená vo výške 337,70 Eur). Súd prvého stupňa priznal sumu 60.000,- Eur v rozpore
v súčasnosti s platným zákonom. Súd prvého stupňa, ale ani odvolací súd nijako
nekonkretizoval priznanú náhradu nemajetkovej ujmy ani jej výšku. Odôvodnenie rozsudku
povaţuje odporca za nepresvedčivé a nesúladné s § 157 ods. 2 O. s. p.. Odôvodnenia oboch
rozsudkov sú všeobecné, nie je z nich zrejmé či ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch z dôvodu vydania nezákonného rozhodnutia, alebo z dôvodu nesprávneho
úradného postupu, čo povaţoval za preukázané a čo nie a na základe akých konkrétnych
dôkazov dospel k tomu, ţe skutočne bolo potrebné pristúpiť k náhrade nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Chýba aj logické odôvodnenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Taktieţ
náhrada škody vo výške 2.104,44 Eur bola priznaná v rozpore so zákonom. Navrhovateľ
nepreukázal zaplatenie tejto sumy. Odporca ţiadal z uvedeného dôvodu aj odloţiť
vykonateľnosť napadnutého rozsudku.
Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporcu ţiadal dovolanie zamietnuť.
Nesprávny úradný postup, ktorým bola navrhovateľovi spôsobená škoda, zvolil vo veci
vykonávajúci vyšetrovateľ personálne spojený s MV SR, aj preto je zodpovedný jeho
zamestnávateľ – Ministerstvo vnútra SR. Poukázal tieţ na dôvodovú správu k novele zákona
č. 99/1963 Zb. platnej od 15. októbra 2008 v zmysle ktorej „Štát sa povaţuje za právnickú
osobu, ak je účastníkom občianskoprávneho vzťahu. Ak je však účastníkom zloţka štátu, štát
nadobúda postavenie právnickej osoby označenie štát popri zloţke štátu, tak nemôţe viesť
k záveru o nesprávnej vecnej legitimácii. Aj tým by chcel predkladateľ usmerniť postup
súdov tak, aby konali s príslušnou zloţkou štátu a nebrali zreteľ na nadbytočné označenie
štátu, pretoţe akékoľvek posúvanie medzi jednotlivými súdnymi inštitúciami o otázke
správnosti označenia účastníka konania bez vecného riešenia veci nie je v súlade s čl. 6
Európskeho dohovoru.“. Pokiaľ ide o namietanú výšku nemajetkovej ujmy, dovolaním
napadnuté rozhodnutie sa stalo právoplatným pred účinnosťou novely príslušného zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), prejednal vec bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie odporcu
je dôvodné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Vzhľadom k tomu, ţe v prejednávanej veci sa nejedná o ţiaden z uvedených prípadov,
t. j. dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej,
nesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu, dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením
prípustnosti dovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci
neplatnosti zmluvnej podmienky; dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na námietky dovolateľa a tieţ vzhľadom na zákonnú povinnosť
dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie nebolo
vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p.,
dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde niţšieho stupňa nevyskytla
niektorá z týchto vád. Dovolanie je totiţ prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ
procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O. s. p. nenamietal, a vady v zmysle
§ 237 písm. a/ aţ e/, g/ v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či
postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O. s. p.).
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť
nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý
má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
Podľa § 1 O. s. p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady škody spôsobenej mu, podľa
jeho tvrdenia, nesprávnym úradným postupom orgánu štátu a to Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, ktoré zároveň označil za odporcu. Z odôvodnenia ţalobného návrhu
vyplýva, ţe svoj nárok vyvodzoval zo zákona č. 514/2003 Z. z., pričom citoval konkrétne
ustanovenie § 3 ods. 1 a 2 tohto zákona o tom, ţe štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
a citoval aj ustanovenie § 16 ods. 1 , § 17 ods. 1 a 2 a § 18 uvedeného zákona. Za subjekt
zodpovedný za vzniknutú škodu však označil Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Medzi skutkovým a právnym odôvodnením ţalobného návrhu, ktorou bol uplatnený nárok
zo zodpovednosti štátu, t. j. proti štátu, a označením odporcu, ktorý v takýchto prípadoch
je len orgánom konajúcim v mene štátu, bol zjavný logický rozpor.
Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ aţ d/ zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím (písm. a/),
nezákonným zatknutím, zadrţaním alebo iným pozbavením osobnej slobody (písm. b/),
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (písm. c/), alebo
nesprávnym úradným postupom (písm. d/).
V ustanovení § 4 zákona 514/2003 Z. z. sú v jednotlivých odsekoch uvedené orgány
štátu, ktoré vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3
ods. 1, konajú v mene štátu.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa povaţuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb
a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovaţuje postup alebo výsledok
postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a)
a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
Ak je účastníkom občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 21 Občianskeho zákonníka
štát, je právnickou osobou. Štát vystupuje v občianskoprávnych vzťahoch napríklad
pri náhrade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
pri ručení za vklady osôb v štátnych peňaţných ústavoch a podobne. V mene štátu v týchto
prípadoch konajú príslušné štátne orgány.
Z ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. jednoznačne
vyplýva, ţe za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným
postupom zodpovedá štát. Navrhovateľ sa však náhrady škody nedomáhal voči štátu
Slovenskej republike alebo voči Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. Štát vystupuje ako
samostatný subjekt občianskoprávnych vzťahov tam, kde je to výslovne ustanovené v zákone,
napr. v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, kde je v jednotlivých ustanoveniach uvedené, ţe za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát. V zákone je tieţ
stanovené, ktoré orgány v mene štátu konajú. V danom prípade tak ako je hore uvedené
je pasívne legitimovaným a zodpovedným subjektom štát Slovenská republika v súlade
s citovanými zákonnými ustanoveniami, za ktorý koná odporca ako štátny orgán. Otázka
pasívnej vecnej legitimácie nie je vadou návrhu a súd nebol povinný vyzvať navrhovateľa
na odstraňovanie vád návrhu. Len navrhovateľ je oprávnený v návrhu na začatie konanie
uviesť osobu, od ktorej sa svojho nároku bude domáhať. Súd je povinný voľbu navrhovateľa
akceptovať a následne len skúmať, či odporca, ktorého v návrhu označil navrhovateľ
má alebo nemá byť zaviazaný na plnenie, ktorého sa navrhovateľ v návrhu domáhal.
Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, ţe
musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania znamená spôsobilosť
subjektu mať procesné práva a povinnosti. Ide teda o procesnú subjektivitu. Občiansky súdny
poriadok v § 19 O. s. p. stanovuje, ţe spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má
spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Zákon teda
odkazuje na hmotné právo. Vo všetkých občianskoprávnych konaniach majú spôsobilosť
byť účastníkmi konania tí, ktorí majú všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa
hmotného práva, teda všeobecnú hmotnoprávnu subjektivitu. Spôsobilosť mať práva
a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorými
sú zdruţenia fyzických alebo právnických osôb, účelové zdruţenia majetku, jednotky
územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Spôsobilosť
byť účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie účastníka - aktívnej, či
pasívnej, ktorá je z hľadiska prípustnosti irelevantná. Nemoţno nedostatok spôsobilosti
byť účastníkom zamieňať nedostatkom vecnej legitimácie účastníka. Nedostatok spôsobilosti
byť účastníkom konania má z procesného hľadiska za následok zastavenie konania (§ 103
a 104 ods. 1 O. s. p.). Vecná legitimácia účastníka konania je otázkou hmotného práva
a dôsledkom zistenia jej nedostatku sa prejaví vo výsledku konania zamietnutím návrhu.
Podľa § 103 O .s .p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie
zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd
postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne
účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované (§ 104
ods. 1 O. s. p.).
Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý moţno odstrániť, súd urobí
pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môţe pokračovať v konaní, ale nesmie vydať
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania
odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, ţe pri nesplnení
procesných podmienok konania je potrebné rozlišovať, či ide o nedostatky odstrániteľné alebo
neodstrániteľné.
Za neodstrániteľné nedostatky podmienky konania je povaţovaný nedostatok
právomoci súdu (§ 7 O. s. p.), litispendencia (§ 83 O. s. p.), res iudicata (§ 159 ods. 3 O. s. p.),
nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania (§ 19 O. s. p.). Neodstrániteľné nedostatky
podmienky konania majú tie dôsledky, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale
musí konanie zastaviť podľa § 104 ods. 1 O. s. p.. Za odstrániteľné nedostatky podmienky
konania sa povaţuje neúplnosť návrhu na začatie konania (§ 42, 79 O. s. p.), nedostatok
príslušnosti súdu (vecnej, miestnej) (§ 9 a nasl., § 84 a nasl. O. s. p.), procesná nespôsobilosť
účastníka (§ 20 O. s. p.), nedostatok zastúpenia účastníka konania. Odstrániteľné nedostatky
podmienky konania majú tie následky, ţe súd sa musí pokúsiť tieto nedostatky v súčinnosti
s účastníkmi konania odstrániť. Ak sa súdu nepodarí nedostatky odstrániť, zváţi, či ide o také
nedostatky, ktoré bránia ďalšiemu konaniu a rozhodovaniu, alebo či i pri týchto nedostatkoch
nemôţe vo veci konať.
Dovolací súd však zdôrazňuje, ţe uţ v čase podania návrhu bolo súdu prvého stupňa
známe, ţe navrhovateľ sa domáha náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., čo
vyplynulo zo samotného ţalobného návrhu, v ktorom viackrát navrhovateľ na tento zákon
poukazuje. Z tejto skutočnosti preto je preto nesporné, ţe v zmysle tohto zákona obom súdom
bolo zrejmé, ţe za uplatňovaný nárok navrhovateľa zodpovedá štát, za ktorý koná v mene
štátu orgán uvedený v § 4 zákona č. 514/2003 Z. z.. Vychádzajúc zo zásady „súd pozná
právo“ (iura novit curia), napriek námietke odporcu, ţe nie je spôsobilým účastníkom konania
v danej veci, oba súdy na túto neprihliadali a vo svojich rozhodnutiach sa ţiadnym spôsobom
s týmto nevyporiadali. Neuviedli, prečo návrhu vyhoveli, hoci účastníkom konania
mal byť štát a nie samotné Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Takéto rozhodnutie
je zaloţené na svojvôli (ľubovôli)súdov neopierajúcich sa o zákon, teda arbitrárne.
K základným právam účastníkov konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces,
patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené. Nie
je nutné, aby na kaţdú ţalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď, ak však súd
v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej
ochrany prednesenú odporcom, je potrebné tento nedostatok povaţovať za prejav svojvoľnosti
(ľubovôle – arbitrárnosti).
Uvedená vada zakladá jednak prípustnosť dovolania a je tieţ dôvodom, pre ktorý
dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa zrušiť,
pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe
byť vecne správne.
Dovolateľ tieţ namietal, ţe súdy oboch stupňov nekonkretizovali priznanú náhradu
nemajetkovej ujmy ani jej výšku. Odôvodnenie rozsudku povaţuje odporca za nepresvedčivé
a nesúladné s § 157 ods. 2 O. s. p.. Odôvodnenia oboch rozsudkov sú všeobecné, nie je z nich
zrejmé či ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu vydania
nezákonného rozhodnutia, alebo z dôvodu nesprávneho úradného postupu, čo povaţoval
za preukázané a čo nie a na základe akých konkrétnych dôkazov dospel k tomu, ţe skutočne
bolo potrebné pristúpiť k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch. Chýba aj logické
i odôvodnenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe
rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého
stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého
stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 541/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková
ujma v peniazoch, ak nie je moţné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 písm. a/ aţ d/ zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho
doterajší ţivot a prostredie, v ktorom ţije a pracuje (písm. a/), závaţnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k nej došlo (písm. b/), závaţnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom ţivote (písm. c/), závaţnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v spoločenskom uplatnení (písm. c/).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd nepostačujúco
odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne
správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy nedostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok nespĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku
(§ 157 ods. 2 O. s. p.). Nie je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní
vychádzali aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe
konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca
spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.
Z oboch rozhodnutí nie je zrejmé, s poukazom na citované zákonné ustanovenie, z akého
dôvodu priznali nemajetkovú ujmy v peniazoch, či z dôvodu vydania nezákonného
rozhodnutia, alebo z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Nie je zrejmé na základe akých
konkrétnych dôkazov dospel k tomu, ţe skutočne bolo potrebné pristúpiť k náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj chýba logické i odôvodnenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy. Dovolací súd na záver podotýka, ţe predmetný návrh navrhovateľ podal
na súd 15. apríla 2011. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy súd vôbec nezdôvodnil a ani
sa nevyporiadal s § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorého účinnosť nastala 1. januára
2009.
Aj táto uvedená vada zakladá prípustnosť dovolania a je tieţ dôvodom, pre ktorý
dovolací súd musí napadnuté rozhodnutia zrušiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s uplatňovaní náhrady škody voči štátu
na záver poukazuje na precizovanie § 4 ods. 1 písm. b) zákona o zodpovednosti za škodu.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky tak bude v mene štátu vystupovať v prípade, ak
v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ alebo poverený príslušník Policajného zboru,
za podmienky, ţe prokurátor nezamietol sťaţnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa alebo
povereného príslušníka a nepodal v trestnej veci obţalobu príslušnému súdu, alebo
vyšetrovateľ alebo poverený príslušník nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora,
v zmysle ktorého, budú musieť súdy niţšieho stupňa posúdiť, kto za štát bude vystupovať.
Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru
alebo poverený príslušník Policajného zboru, a
1. prokurátor nezamietol sťaţnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru
alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obţalobu
príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru
nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok krajského súdu, ale aj rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 243b ods., 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. marca 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová