Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20Co/6/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX,XXX XX A., právne zastúpený JUDr. Rastislav Cestický, advokát, IČO: 42 249 414, so sídlom 040 01 Košice, Palackého 1, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom 812 72 Bratislava, Pribinova 2, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp.zn. -119 zo dňa 28.09.2022, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.000,- € do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta. III. Žalobca má voči žalovanému nárok na 100 % náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobca žiadal, aby mu súd priznal nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, a to sumu vo výške 30.000,- eur. Uviedol, že F. G., trvale bytom A., D. E. H. XXXX/XX, podala dňa 01.03.2018 na Obvodnom oddelení Policajného zboru Poprad na neho trestné oznámenie, v ktorom uviedla, že dňa 01.03.2018 v čase približne o 12:15 hod. šla peši po schodoch zo svojho bytu v mieste trvalého bydliska na X. posch. smerom dole na A.. Keď bola na X. posch. a prechádzala popred byt rodiny C., tak z bytu mal vyjsť žalobca a okamžite a bezdôvodne na ňu mal začať kričať, vulgárne jej nadávať a vyhrážať sa jej zabitím s tým, že takéto útoky mali zo strany žalobcu trvať už viac ako tri mesiace a v poslednej dobe sa uvedené stupňuje, preto sa ho bojí, má strach, že jej niečo urobí, podľa nej je nepríčetný a nevie čo od neho môže očakávať. K uvedenému trestnému oznámeniu bol žalobca podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „TP“) na obvodnom oddelení Policajného zboru Poprad vypočutý, kde takéto konanie označené oznamovateľkou jednoznačne poprel, uviedol, že sa jej nikdy nevyhrážal a keďže uviedol, že kvôli psovi majú dlhodobé problémy v bytovom dome, tak radšej nevyhľadáva jej prítomnosť, stretávajú sa len sporadicky v spoločných priestoroch bytového domu. Následne bolo žalobcovi uznesením OR PZ v Poprade, odbor poriadkovej polície, OO PZ Poprad, ČVS: ORP - 260/PP-PP-2018, zo dňa 01.03.2018 podľa začaté trestné stíhanie a súčasne

podľa vznesené obvinenie za prečin nebezpečného vyhrážania podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „TZ“) na základe vyššie uvedeného skutkového stavu, keďže poverený príslušník OO PZ mal toho času za to, že na základe tvrdení oznamovateľky by táto mohla mať dôvodnú obavu o život a zdravie, žalobca mal týmto konaním naplniť všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca, ako aj jeho zvolený obhajca, podľa a nasl. sťažnosť poukazujúc najmä na to, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie sa nikdy nestal, ide len o dlhoročné vzájomné konflikty rodín účastníkov konania. Uznesením Okresnej prokuratúry Poprad, sp. zn. , zo dňa 16.03.2018, bola táto sťažnosť podľa zamietnutá ako nedôvodná s tým, že v dôvodoch zamietnutia prokuratúra uvádza, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je konečným rozhodnutím a bude vecou ďalšieho dokazovania, ako priebeh trestného stíhania bude napokon vyzerať. V priebehu ďalšieho skráteného vyšetrovania boli tak zabezpečené všetky dôkazy nevyhnutné na náležité zistenie a objasnenie skutkového stavu vrátane preverenia obhajobných tvrdení. V priebehu skráteného vyšetrovania bola vypočutá aj F. E., ako dcéra oznamovateľky, ktorá jej tvrdenia v podstate potvrdila a to aj napriek tomu, že sa tam nenachádzala a počula len nejaké hlasy. Napokon boli vypočutí aj ďalší svedkovia, susedia, resp. aj domový dôverník, ktorí podporili obranu žalobcu o tom, že oznamovateľka a jej rodina má so žalobcom dlhodobé konflikty, ktoré sú obojstranné (vzájomné nadávanie a osočovanie), pričom oznamovateľka podala trestné oznámenie so zrejmým úmyslom pomstiť sa žalobcovi a jeho matke I. C.. Z uvedeného dôvodu preto žalobca prostredníctvom svojho obhajcu podáva v rámci konečného návrhu pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania dňa 16.04.2018 návrh na zastavenie trestného stíhania v zmysle . Uznesením Okresnej prokuratúry Poprad sp.zn. , zo dňa 13.07.2018, prokurátorka Okresnej prokuratúry Poprad tak podľa postúpila vec trestného stíhania vedeného voči žalobcovi pre prečin nebezpečného vyhrážania Okresnému úradu v Poprade, odboru všeobecnej vnútornej správy, pretože výsledky skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. Uviedla, že zo zabezpečených dôkazov je jednoznačne preukázané, že medzi žalobcom a oznamovateľkou nie je úplne štandardný a bezproblémový susedský vzťah, poukázala na zdravotný stav žalobcu, ktorý pôsobí viac introvertne, môže sa nevedome dostávať do konfliktu s okolím a pod.. Išlo však len o predbežný názor orgánu, ktorý dozoruje zákonnosť nad vykonávanými vyšetrovaniami a ďalšie gro dokazovania malo byť teda vedené na Okresnom úrade Poprad, odbore všeobecnej správy. Rozhodnutím Okresného úradu Poprad, odbor všeobecnej vnútornej správy, sp. zn. OU-PPOVVS- 2019/002004-19, zo dňa 18.02.2019, správny orgán v konaní vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Zákon o priestupkoch“) toto konanie podľa Zákona o priestupkoch zastavil z dôvodu, že spáchanie skutku, o ktorom sa koná, nebolo obvinenému z priestupku preukázané. Súd má zato, že žaloba čo do základu je opodstatnená a pasívne legitimovaným v konaní je žalovaný. Ak mal žalovaný za to, že nie je príslušným na prerokovanie nároku žalobcu, mal postupovať v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vec postúpiť príslušnému orgánu. Ak v súdnom konaní namieta, že nie je pasívne legitimovaný z dôvodu, že sa žalobca odvoláva na ustanovenie , s týmto sa súd nestotožňuje. Nič také (titul uplatňovania nároku s poukazom na ustanovenie ) sa v žalobe neuvádza, žalobca jasne označuje žalobu ako žalobu na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci s poukazom na príslušné ustanovenia Ustanovenie použil podľa názoru súdu len argumentačne v súvislosti so zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti, najmä občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, jeho súkromia, mena, zdravia tak, ako to má na mysli toto ustanovenie. Ale žalobca jasne vymedzuje rozhodnutie, ktoré považuje za ne uplatňuje spôsobenú škodu. Jasne a zrozumiteľne za také označuje Uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade, odboru poriadkovej polície, Obvodného oddelenia PZ v Poprade, sp.zn. ČVS: ORP - 260/PP-PP-2018 zo dňa 01.03.2018. Naviac, aj keby žalobca nesprávne označil žalovaného (čo si súd aj vzhľadom na už skôr uvedené nemyslí), nebol by to dôvod na zamietnutie žaloby. Nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene štátu konať, v žalobe - pri správnom označení štátu ako žalovaného

- nemôže byť na ujmu žalobcovi a nemôže viesť k zamietnutiu žaloby. Je totiž vecou súdu, aby si urobil záver o tom, ktorý orgán má v mene štátu konať v súlade so (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2020, sp.zn. , zdroj: nsud.sk; analytická právna veta: najprávo.sk).

Podľa právnej úpravy a ustálenej judikatúry je daná objektívna zodpovednosť štátu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Hlavným rozhodujúcim kritériom je neskorší výsledok konania a v danom prípade je zrejmé, že priestupkové konanie, po tom, ako bola vec uznesením Okresnej prokuratúry Poprad postúpená Okresnému úradu Poprad, odboru všeobecnej vnútornej správy, bolo zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku v ktorom sa koná, nebolo obvinenému preukázané. Súd má však zato, že pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenú v sume 30.000,- eur, tak táto v konaní ani po doplnení dokazovania, relevantne preukázaná nebola. Žalobca sa ujmu, ktorú mu spôsobilo trestné stíhanie snažil preukázať svedeckými výpoveďami svojich príbuzných (matky, brata, tety), lekárskymi správami, pracovnou zmluvou so vstupnou lekárskou prehliadkou a odborným vyjadrením. Z výpovedí svedkov síce vyplynulo, že trestné stíhanie nepriaznivo vplývalo na žalobcu, čo je samozrejme pochopiteľné. Snáď neexistuje človek, ktorý by skutočnosť, že je trestne stíhaný považoval za niečo pozitívne vo svojom živote, a to zvlášť, keď je presvedčený, že sa konania, ktoré sa mu kladie za vinu nedopustil, a ktoré mu v konečnom dôsledku ani nebolo preukázané. Svedkovia však veľmi negatívny dopad na zdravie, psychiku, odlúčenosť od rodiny a ďalšie negatívne vplyvy na žalobcu spájali predovšetkým s jeho väzobným stíhaním, čiastočne s tým, ktoré súvisí s uplatňovaným nárokom v tomto súdnom konaní. Väzobne stíhaný ale žalobca nebol v súvislosti s trestným stíhaním, od ktorého si v tomto súdnom konaní uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na náhradu škody, ktorá mu bola trestným stíhaním spôsobená. Uznesením Okresného súdu Poprad pod sp.zn. - 23 zo dňa 31.10.2018, (pre skutok zo dňa 29.10.2018) bol žalobca vzatý do väzby. Teda pre skutok, ktorý sa mu kládol za vinu cca 7 mesiacov po tom, ako mu bolo vznesené obvinenie pre skutok relevantný pre toto súdne konanie. V uznesení, ktorým bol žalobca vzatý do väzby, a ktoré je obsahom spisového materiálu (predložil ho právny zástupca žalobcu), nie je ani zmienka, ktorá by rozhodovanie o väzbe akokoľvek spájala s konaním, ktorého sa mal žalobca dopustiť dňa 01.03.2018, ktoré mu ale preukázané nebolo. Žalobca relevantne nepreukázal taký negatívny vplyv trestného stíhania začatého už opakovane uvádzaným uznesením OR PZ v Poprade, OPP, OO PZ v Poprade zo dňa 01.03.2018 na jeho meno, spoločenské, pracovné uplatnenie, ktorý by odôvodňoval priznať mu nárok na náhradu škody v ním uplatňovanej výške. Súdu síce bola predložená pracovná zmluva, ktorú dňa 15.05.2020 žalobca podpísal so spoločnosťou TRIVIS SŠV a VOŠ PK a KŘ Praha, s.r.o., ako aj výsledok vstupnej lekárskej prehliadky zamestnanca školy s výsledkom neschopný, avšak príčinná súvislosť s predmetným trestným stíhaním preukázaná nebola. Aj v čase jeho začatia žalobca nepracoval, bol (ako sám uviedol) vedený na úrade práce v evidencii nezamestnaných občanov. Je nepochybné, že žalobca je vysokoškolsky vzdelaný človek, avšak nesporné sú aj jeho zdravotné problémy, ktoré sa diagnostikovali už v roku 2013, ako to vyplýva z predložených lekárskych správ. Z týchto lekárskych správ vyplýva aj zhoršený zdravotný stav žalobcu. Keďže sú ale z neskoršieho obdobia, z rokov 2019- 2021, vyplynula z nich najmä skutočnosť, že sa žalobca nevie absolútne zmieriť s tým, že bol vo väzbe, že nemá už čistý register trestov. Súd ale má za to, že aj trestné stíhanie, od ktorého si odvodzuje žalobca nárok v tomto konaní, malo na jeho zdravotný stav negatívny vplyv. Ešte pred vydaním rozhodnutia Okresného úradu Poprad, odboru vnútornej správy, o zastavení priestupkového konania, bol hospitalizovaný vo Všeobecnej nemocnici s poliklinikou v D. na psychiatrickom oddelení. Určite tak negatívna skutočnosť, akou je trestné stíhanie a zvlášť pri diagnózach, ktorými žalobca v zmysle lekárskych správ trpí, je impulzom pre zhoršenie psychického zdravia. Z týchto lekárskych správ si súd vyvodil záver (ale aj zo svedeckých výpovedí a výpovede samotného žalobcu), že žalobca potrebuje hlavne kľud, pokoj, pohodu, a potom sa zlepšuje aj jeho psychický stav. Trestné stíhanie je opakom uvedeného, žalobca, ako to aj uvádzali svedkovia, a on sám, nevedel sa zmieriť s tým, že je stíhaný, že nevie prečo, bol v napätí zo samotného trestného stíhania, hroziaceho trestu... Žalobca je introvertný človek, následkom trestného stíhania pociťoval krivdu, nespravodlivosť, trpel nespavosťou a úzkosťou. Súd má ale zato, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo sa týka uplatneného rozsahu náhrady škody. Naviac predmetné trestné konanie začalo vznesením obvinenia dňa 01.03.2018 a dňa 30.04.2018 bol zo strany polície podaný návrh na postúpenie veci na priestupkové konanie, čo príslušný dozorový prokurátor dňa 13.7.2018, teda po cca 4,5 mesiaci zrealizoval. Ale zase až dňa 18.02.2019 vydal Okresný úrad Poprad rozhodnutie, ktorým zastavil priestupkové konanie, pričom celý tento „proces“, ktorý trval cca 11,5 mesiaca začal práve na podklade uznesenia, z ktorého je uplatňovaný nárok v tomto súdnom konaní. Súd ale nemá za to, že požadovaná náhrada škody je primeraná, aj keď súhlasí s tým, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením v danej veci, a to aj vzhľadom na samotnú osobnosť žalobcu a následky, ktoré mu stresové situácie spôsobujú. Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd považuje sumu, ktorú mu I. výrokom tohto rozsudku priznal a má za to, že táto výška, vzhľadom na všetky okolnosti popísané v odôvodnení rozsudku je primeraná, súd k nej dospel voľnou úvahou a má za to, že táto nie je akousi svojvôľou. Súd prvej inštancie

uznal za dôvodný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy len v časti, ktorá zodpovedala jeho nepriaznivému psychickému stavu, ktorý bol konštatovaný aj v lekárskych správach (tu súd poukazuje na časť odôvodnenia rozsudku, kde sa týmito lekárskymi správami zaoberá, vrátane konštatovania hospitalizácie žalobcu na psychiatrickom oddelení nemocnice v Levoči pred rozhodnutím okresného úradu o zastavení priestupkového konania). Samozrejme, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku, len predmetné trestné stíhanie nie je dôvodom nepriaznivého psychického zdravotného stavu žalobcu, bol to aj úraz hlavy, bolo to aj neúspešné podnikanie a nie v neposlednom rade väzobné stíhanie, stav žalobca vyžaduje pokračovanie v psychiatrickej liečbe, ktorá započala ešte v roku 2013. Od vtedy sa pod vplyvom uvedených okolností zdravotný stav žalobcu podstatne zhoršil. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie v rámci voľnej úvahy priznal žalobcovi pri zohľadnení všetkých uvedených skutočností náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.000,- eur, ktorú považoval za dostatočnú vzhľadom na jeho zdravotný stav a okolnosti trestného stíhania. Vo zvyšnej časti nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. O trovách konania rozhodol podľa .

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie o tom, že výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenú v sume 30.000,- eur, tak táto v konaní ani po doplnení dokazovania, relevantne preukázaná nebola (napr. že väzobne stíhaný žalobca nebol v súvislosti s trestným stíhaním, od ktorého si v tomto súdnom konaní uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na náhradu škody, ktorá mu bola trestným stíhaním spôsobená a podobne). V konaní bolo preukázané, že trestné oznámenie o údajných vyhrážkach zabitím a vzbudením údajnej a dôvodnej obavy o život a zdravie sa ukázali v celom rozsahu za neopodstatnené, a ktoré spôsobili nedozerné následky na súkromný život, meno a zdravie žalobcu a jeho rodiny. Žalobca je vysokoškolsky vzdelaný človek, ktorý ukončil štúdium na vysokej škole s pedagogickým doktorátom s cieľom zamestnať sa ako učiteľ, čomu toto trestné stíhanie ako aj trestné stíhanie na uvedené obsahovo nadväzujúce, znemožnilo, resp. vykonávať túto činnosť v mieste trvalého pobytu a širšom okolí. Zároveň toto trestné konanie malo za následok zhoršenie zdravotného stavu žalobcu v súvislosti s trestným oznámením a jeho následnou nútenou obhajobou vedúcou k očisteniu svojho mena, keďže síce netrpel duševnou chorobou, avšak v jeho prípade išlo o zmiešanú poruchu osobnosti a to konkrétne paranoidne-schizoidnú poruchu ako trvalú odchýlku v štruktúre osobnosti, a ktorá bola aj prítomná v čase údajného spáchania skutku, no aj napriek tomu bol jeho poznávací aparát neporušený, plne chápal sociálne a mravné normy, mal zachované rozpoznávacie a ovládacie schopnosti a bol schopný ovládať svoje konanie. Následne došlo k zhoršeniu tohto duševného stavu, žalobca musel byť ešte pred vydaním rozhodnutia Okresného úradu Poprad o zastavení priestupkového konania hospitalizovaný vo Všeobecnej nemocnici s poliklinikou v D., na psychiatrickom oddelení. Žalobca bol povinný na podklade podaného trestného oznámenia podrobiť sa úkonom trestného konania, predkladať argumenty na svoju obhajobu, po celú dobu žil s vedomím trestného stíhania, čo s hrozbou vysokého trestu spôsobovalo u neho psychickú záťaž, pocit krivdy, sklamania, nespravodlivosti a úzkosti. Okrem tejto osobnostnej sféry bol žalobca poškodený aj vo sfére spoločenskej, keď sa znížil jeho kredit v okruhu jeho prípadných zamestnávateľov, čoho negatívne následky pretrvávajú doposiaľ. Zároveň platí, že vzniknutým nezákonným rozhodnutím trval tento stav, resp. spôsobená ujma od 01.03.2018 (odo dňa vznesenia obvinenia) do 18.02.2019 (teda ku dňu rozhodnutia Okresného úradu Poprad, odbor všeobecnej vnútornej správy, sp.zn. OU-PP-OVVS-2019/002004-19, zo dňa 18.02.2019, o zastavení priestupkového konania). Navyše nebyť nezákonného rozhodnutia - uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade v odbore poriadkovej polície obvodného oddelenia PZ Poprad, ČVS: ORP – 260/PP-PP-2018, zo dňa 01.03.2018, pravdepodobne by nedošlo ani k vzatiu do väzby žalobcu, čo prvostupňový súd mohol a mal zobrať do úvahy. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, obe trestné konania sa skončili bezúspešne vo vzťahu k žalobcovi vzhľadom na dôkaznú núdzu, došlo iba k obvineniu, čo však neznamená, že došlo k odsúdeniu, keďže uznesenie o vznesení obvinenia ma len procesnú povahu takej formy, že existuje odôvodnený predpoklad, že skutok sa stal, existuje odôvodený predpoklad, že skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého trestného činu a existuje odôvodnený predpoklad, že ho spáchal obvinený. V konečnom dôsledku to znamená, že štát dáva možnosť obvinenému brániť sa. V oboch daných prípadoch však bolo od začiatku zrejmé, že v konaniach existuje dôkazná núdza, v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k odsúdeniu žalobcu, žalobca má jednoznačne za to, že vo vzťahu k jeho osobe došlo ku krivému obvineniu s dôsledkami na súčasný súkromný, rodinný a profesionálny

život žalobcu a ako neodvrátiteľný fakt sa s týmto bezpochyby žalobca a jeho rodina len veľmi ťažko vyrovnávajú. V prvom trestnom stíhaní došlo k postúpeniu veci, a následne k zastaveniu priestupkového konania, v druhom trestnom stíhaní – uvedený skutok nebol ani vyšetrený, objektivizovaný, verifikovaný, a štát musí niesť zodpovednosť nie len za prvotný nezákonný úkon, keďže mal dosah na ďalšie právne skutočnosti a úkony s tým súvisiace, a nemôže sa zbaviť zodpovednosti len za napádané nezákonné rozhodnutie, keďže išlo o jednoliatu právnu skutočnosť, ktorá zakladá nezákonné trestné konanie en block v časovej a miestnej súvislosti.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok vo výrokoch I. a III. zmenil, a to tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolateľ v odvolaní namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. V ostatnom poukázal na , ktorý je predpisom obsahujúcim tak hmotnoprávne, ako aj procesnoprávne ustanovenia. Ustanovenie tohto zákona upravujúce príslušnosť zodpovedného orgánu konajúceho v mene štátu vo veci náhrady škody je procesnoprávnym ustanovením, nakoľko upravuje, ktorý konkrétny orgán v ktorých prípadoch koná v mene Slovenskej republiky a z uvedeného dôvodu by mal byť v procese aplikovaný odo dňa nadobudnutia jeho účinnosti. Keďže novela neobsahuje prechodné ustanovenia vo vzťahu k a tento predpis je procesnoprávnym predpisom, je súd povinný aplikovať procesné právo účinné v čase jeho rozhodovania. došlo s účinnosťou od 01.01.2013 k takej novelizácii , ktorej cieľom bolo zvýrazniť význam dozoru prokurátora v trestnom konaní. V prípade nárokov odvodzovaných od uznesenia o vznesení obvinenia si podľa dovtedajšej právnej úpravy účinnej do 31.12.2012 súdna prax (vyjadrená rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. ) osvojila záver, že v mene štátu má konať buď Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky alebo Generálna prokuratúra Slovenskej republiky podľa toho, ktorý z nich začal vo veci konať ako prvý alebo ktorému bola skôr doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Od novelizácie s účinnosťou od 01.01.2013 je pre konkurenciu procesnej príslušnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky rozhodujúce, či prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu o obvinení a či podal v trestnej veci obžalobu (príp. rozhoduje, či prokurátor udelil záväzný pokyn policajtovi). pritom neobsahuje prechodné ustanovenia, a preto je otázka zastúpenia štátu podľa v znení účinnom od 01.01.2013 priamo aplikovateľná. Žalovaný v priebehu tohto konania písomne a opakovane aj ústne vzniesol námietku nedostatku procesnej spôsobilosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky konať v tejto právne veci za štát, ale súd prvej inštancie námietku žalovaného odmietol akceptovať, a teda došlo z jeho strany k rozhodnutiu, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti žalovaný poukazujeme na vyjadrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp.zn.: XV/2 Spr 36/13-5 zo dňa 17.5.2013 v ktorom doslovne uviedla, cit.: „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky bude konať, keď zo strany prokuratúry dôjde k zrušeniu uznesenia, ktoré vyšetrovateľ/poverený príslušník Policajného zboru vydá. V prípade, ak prokurátor nezruší uznesenie vyšetrovateľa/povereného príslušníka Policajného zboru, bude v prípade vzniku škody konať v mene Slovenskej republiky Generálna prokuratúra Slovenskej republiky“. Na základe uvedeného žalovaný zastáva názor, že v zmysle ustanovení nie sú splnené predpoklady, aby orgánom konajúcim v mene Slovenskej republiky pred súdmi Slovenskej republiky bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ale orgánom oprávneným konať v mene Slovenskej republiky by mala byť Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ktorej toto postavenie prislúcha na základe ustanovenia Pre vznik zodpovednosti za škodu teda musia byť kumulatívne splnené všetky uvedené predpoklady pod písmenami a) až c). Preto nepostačuje napríklad iba existencia nezákonného rozhodnutia, je súčasne potrebné preukázať vznik a existenciu škody, ako aj jej výšku a v neposlednom rade aj existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Žalovaný má jednoznačne za to, že žalobca nesplnil podmienky na vznik nároku na náhradu škody podľa , preto sa nároku na náhradu škody v tomto súdnom konaní nemôže úspešne domáhať. V tejto právnej veci je podľa názoru odvolateľa dôležité opätovne poukázať na znenie ustanovenia : ,,Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu“. Žalovaný zastáva názor, že žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, a teda nedošlo ku kumulatívnemu splneniu hmotnoprávnych podmienok vyžadovaných I napriek uvedenej skutočnosti sa žalovaný v rámci tohto súdneho konania z opatrnosti vyjadril aj k žalobcom nárokovanej nemajetkovej ujme. Zároveň namietal nepreukázanie opodstatnenosti existencie nároku na nemajetkovú ujmu ani na jeho výšku.

4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý v podstate zopakoval dôvody svojho odvolania, nesúhlasil s odvolaním žalobcu. Poukázal na zdravotný stav žalobcu od roku 2013. Žalovaný zastáva názor, že žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, ani existenciu vzniku nemajetkovej ujmy a ani existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nezákonným rozhodnutím a tvrdenou existenciou vzniku nemajetkovej ujmy, čím nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých , a preto v celosti nesúhlasíme s argumentáciou žalobcu uvedenou v odvolaní proti rozsudku zo dňa 13.10.2022.

5. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle (ďalej len „“) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. a bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolania žalobcu a žalovaného sú nedôvodné.

7. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym závermi, ako aj skutkovými závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku I., II. a III. rozsudku a len na zdôraznenie ich správnosti konštatuje.

8. Podľa veta prvá , ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

9. v ust. určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, d) nesprávnym úradným postupom.

10. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle citovaného ust. § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu, objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami, možno dospieť k záveru, že pokiaľ citované ust. je umiestnené vo 4 časti označenej ako „Spoločné ustanovenia“, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (a teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody), aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje tohto zákona.

11. Z teleologického výkladu, vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle SR nemožno lipnúť na formálnom zrušení, zmene tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania

štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvinením, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o postúpením veci inému orgánu trestné konanie končí. To znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin (prečin) zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu (prečinu) sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.

12. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené postúpením veci inému orgánu, treba hľadať nielen v ust. SR, ale vo všeobecnej rovine, predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny, právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

13. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa Judikatúra dôvodnila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. 14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalovaného v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

15. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie, najmä v bodoch 34, 36 a hlavne 37 a na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné.

16. Je iste právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním podozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia z toho vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.zn. ).

17. Podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom v súlade s SR sú upravené v o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to spôsobom umožňujúcim odškodniť všetky prípady, v ktorých

bola poškodenému spôsobená škoda takýmto rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné.

18. Podľa § 4 Orgán konajúci v mene štátu (1) Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora, c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy, a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu, e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy, f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní, (2) Ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

19. Pre vznik nároku na náhradu škody, ktorý je aj predmetom tohto konania, má rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, tak v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.“ (Rozhodnutie NS SR zo dňa 30.03.2011, sp.zn. ). V kontexte tohto judikátu má rovnaké následky aj postúpenie veci na priestupkové konanie, ktoré bolo nakoniec tiež zastavené. „Z hľadiska uplatnenia práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa veta prvá o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov má rozhodnutie prokurátora alebo policajta o postúpení veci podľa 1) inému orgánu, ktorý prejednáva priestupky alebo iné správne delikty alebo ktorý vykonáva disciplinárne konanie, rovnaké dôsledky, ako zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ).

20. Podľa rozhodnutia č. 6 publikovaného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2016 Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých je od 1. januára 2013 Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. októbra 2015 sp.zn. ).

21. Odvolací súd poukazuje, že v sporovom konaní sú stranami žalobca a žalovaný ( ). Žalobcom je ten subjekt, ktorý podá žalobu - realizuje procesný úkon, ktorým uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva ( ). Žalovaným je ten, koho žalobca v žalobe označí za subjekt voči ktorému sa žalobca súdnej ochrany domáha. Podľa konštantnej judikatúry dovolacieho súdu otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu sporu má v mene žalovaného konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného; zistené nedostatky v zastúpení žalovaného majú povahu nedostatku procesných podmienok konania (R 48/1967, Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. ). V prípade, že žalujúca strana štátny orgán, ktorý má za štát konať označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, nejde o vadu žaloby ani o nedostatok podmienky konania. Súd je v takom prípade povinný zabezpečiť z úradnej povinnosti (ex officio), aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej právnymi predpismi (R 6/2016, tiež Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 491 s.). Žalobca v žalobe doručenej súdu za žalovanú označil Slovenskú republiku a za orgán konajúci v jej mene Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Ak je stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná ( ). V konaní pred súdom môže ako strana sporu vystupovať štát. Slovenská republika - štát- je právnickou osobou, ktorá má procesnú subjektivitu a procesnú spôsobilosť ( ). Procesnú subjektivitu má ten subjekt práva, ktorý vo sfére hmotného práva disponuje spôsobilosťou na práva a povinnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa jednoznačne vyjadril, že v sporoch týkajúcich sa zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v zmysle je štát pasívne vecne (hmotnoprávne) legitimovaným subjektom (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. , , , , , R6/2016 dostupné na ASPI_judikatúra, Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. dostupné Zo súdnej praxe č. 33/2017). S ohľadom na uvedené v tejto veci, za štát koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.

22. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynul jednoznačný záver, že v predmetnej právnej veci bolo preukázané splnenie všetkých 3 podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci uvádzaných v , a to tak: 1. existencia nezákonného rozhodnutia, 2. vznik škody a 3. aj príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti

- nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Nakoľko právna úprava v danom prípade predpokladá objektívnu zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu, zavinenie sa nepreukazuje.

23. V otázke primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie žalobcu je dôležité poukázať na to, že určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. V rozhodnutí sp.zn. najvyšší súd uviedol, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súd v súvislosti s tým vzal do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad , v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu určuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj tým, že v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou ujmou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

24. Napríklad najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú

vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch tykajúcich sa poškodenia dobrej povesti. Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá sa priznáva obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltakhti a Karhuvaara v. Fínsko).

25. Napokon v rozhodnutí sp.zn. najvyšší súd konštatoval, že na podstate záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa , nezmenil nič ani Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej ne (v znení ) tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.

26. Odvolací súd poukazuje na to, že zároveň je potrebné vziať do úvahy kritériá uvedené v Najvyšší súd v rozhodnutí z 21. júna 2018 sp.zn. v súvislosti s týmito kritériami uvedenými v uviedol: „V prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, bude potrebné popri povahe a dĺžke trestného konania prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie poškodeného.“ S ohľadom na uvedené je zrejmé, že žalobcom požadovaná výška nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie 30.000,- eur je neprimeraná (v ostatnom pozri bod 37 napadnutého rozsudku). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Winkler proti Slovenskej republike, v ktorom 17. júla 2012 rozhodol o tom, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005 priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 8.000,- eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi priznal Ústavný súd SR v sume 1 970,- eur. Sťažovateľ pritom požadoval sumu 163.646,- eur. (Obdobne rozhodnutia ESĽS : Petrov proti Slovenskej republike - 8.000,- eur, Horváth proti Slovenskej republike - 4.200,- eur).

27. V danom prípade nezákonné trestné stíhanie trvalo od 1.3.2018 do 13.7.2018, teda 4 a pol mesiaca, pričom súd priznal žalobcovi 3.000,- eur. Odvolací súd sa však s takto stanovenou výškou náhrady ujmy stotožňuje.

28. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu nevyhodnotil argumentáciu odvolateľov ako spôsobilú spochybniť udržateľnosť právnych záverov prvostupňového súdu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia.

29. Priznaná výška odškodnenia nemajetkovej ujmy za 4 a pol mesačné trestné stíhanie dosahuje výšku nemajetkovej ujmy priznávanú rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva ako odškodnenie pri porušení čl. 5 Dohovoru v súvislosti s obmedzením osobnej slobody. Vo veci Winkler proti Slovenskej republike priznal ESĽP sumu 8.000,- eur za nezákonnú väzbu, pretože odškodnenie priznané Ústavným súdom SR v sume 70.000,- Sk nepovažoval za dostatočné. Vo veci Petrov proti Slovenskej republike ESĽP priznal náhradu nemajetkovej ujmy 8.000,- eur z dôvodu absencie rozhodnutia o väzbe od 5. do 8.11.2010. Vo veci Kormoš proti Slovenskej republike priznal ESĽP sumu 12.000,- eur z titulu nemajetkovej ujmy, pretože odškodnenie Ústavného súdu SR za nezákonnú väzbu vo výške 100.000,- Sk považoval za príliš nízke. Rozhodnutia ESĽP ako Flux v. Moldavsko, Iltalehti a Karhuvaara v. Finsko, Tolstoy Miloslavsky v. Spojené Kráľovstvo sa týkali náhrady nemajetkovej ujmy za poškodenie dobrej povesti zverejnením informácií/fotografií.

30. Odvolací súd zastáva názor, že z hľadiska proporcionality pri určovaní výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy. Celková priznaná výška odškodnenia nemajetkovej ujmy 3.000,- eur je aj podľa názoru odvolacieho súdu potrebná na vyváženie, resp. zmiernenie následkov ujmy vzniknutej žalobcovi nezákonným trestným stíhaním a nevymyká sa z medzí predstáv spravodlivosti a slušnosti a zohľadňuje aj dĺžku trestného stíhania a s tým spojené následky na osobnosť žalobcu a vzhľadom na značný odstup času, na jej reparovanie už nie je postačujúce len samotné konštatovanie porušenia práva.

31. Odvolací súd v ďalšom poukazuje na to, že podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

32. S ohľadom na uvedené odvolací súd považujúc odvolanie žalobcu a žalovaného za neopodstatnené napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa a potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a tak, že v odvolacom konaní neúspešným stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

34. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).