Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)IV. ÚS 660/2020
PDF · 574.66 KB
No categories available
IV. ÚS 660/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť JUDr. Juraja
Gavalčina, Platanová 5, Košice, správcu úpadcu Detes Trade, a. s., Zimná 97, Spišská Nová
Ves, IČO 31 710 671, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5 K 100/2000 z 18. októbra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Obo 5/2019 z 30. júla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť JUDr. Juraja Gavalčina, správcu úpadcu Detes Trade, a. s.,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť JUDr. Juraja Gavalčina, Platanová 5, Košice,
správcu úpadcu Detes Trade, a. s., Zimná 97, Spišská Nová Ves, IČO 31 710 671 (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 K 100/2000 z 18. októbra
2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 5/2019 z 30. júla 2020 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:
«Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2Obo/5/20l9 zo dňa
30. júla 2020, doručeným sťažovateľovi elektronickou formou do jeho elektronickej
schránky dňa 24.08.2020 odvolací súd potvrdil uznesenie Krajského súdu v Košiciach,
č. k.: 5K/100/2000- 632 zo dňa 29.10.2018.
Uznesením Krajského súdu Košice, č. k.: 5K/100/2000-632 (ďalej len „rozvrhové
uznesenie“), zverejneným v Obchodnom vestníku č. 209/2018 s dátumom vydania
29.10. 2018 Krajský súd v Košiciach ako konkurzný súd rozhodol o rozvrhu výťažku,
získaného speňažením konkurznej podstaty úpadcu: Detes Trade, Zimná 97, 052 01 Spišská
Nová Ves, IČO: 31 710671.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ ako odvolateľ v zákonnej lehote odvolanie
elektronickou formou 21.11.2018 na odvolací súd, teda Najvyšší súd Slovenskej republiky.
K vyjadreniu bývalej správkyne Ing. Alexandry Chapčákovej došlo, a to podaním
zo dňa 19.12.2018. O tejto skutočnosti dovolateľ v rozpore s §374 ods. 1 C.s.p, nebol súdom
prvej inštancie nijako upovedomený, nebolo mu súdom prvej inštancie doručené a nebolo
mu umožnené sa k nemu vyjadriť. Takto mu bolo znemožnené uplatniť ďalšie procesné
prostriedky a argumentáciu na podporu svojich tvrdení, uvedených v odvolaní a vyvrátenie
argumentácie Ing. Alexandry Chapčákovej.
Vyjadrenie bývalej správkyne konkurznej podstaty Ing. Alexandry Chapčákovej
k odvolaniu sťažovateľa zo dňa 19.12.2018 sa zakladá na nepravdivých tvrdeniach. Bývalá
konkurzná správkyňa nikdy neodovzdala sťažovateľovi konkurzný správcovský spis, nikdy
mu neodovzdala účtovnú agendu, na základe ktorej by bolo možné hodnoverne vykonať
účtovnú závierku konkurzným správcom (účtovné knihy).»
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že «bývalá správkyňa Ing. Alexandra
Chapčáková nevydala sťažovateľovi nikdy žiadne finančné prostriedky, získané
zo speňaženia majetku úpadcu a ani prípadne získané inou činnosťou správcu. Sťažovateľ
vo svojej schválenej konečnej správe uvádza sumu 222.469,22 Eur získanú bývalou
správkyňou konkurznej podstaty speňažením majetku úpadcu, pričom vychádzal výlučne
z údajov, získaných z konkurzného súdneho spisu. Sťažovateľ (ako aj veritelia v tomto
konkurznom konaní) sa môžu právom pýtať, akým spôsobom Ing. Alexandra Chapčáková
s týmito finančnými prostriedkami naložila.
Zo sumy, získanej speňažením bývalou správkyňou nikdy nedošlo voči sťažovateľovi
ako riadnemu správcovi k vyúčtovaniu nákladov konkurzného konania počas jej pôsobenia
vo funkcii (tzv. „pohľadávok proti podstate“). Ing. Alexandra Chapčáková teda účtovne
nielenže „minula“ všetky finančné prostriedky, získané za svojho pôsobenia vo funkcii
správkyne, ale zo speňažením získaných finančných prostriedkov neuhradila ani záväzky
úpadcu voči štátu, vzniknuté počas jej pôsobenia vo funkcii správkyne, teda počas jej
pôsobenia vznikol ďalší dlh úpadcu voči štátu.
Ako bolo teda naložené s finančnými prostriedkami, získanými speňažením počas
pôsobenia bývalej správkyne nevedno.».
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „§ 9 vyhlášky č. 493/1991 Zb.,
ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní nemôže byť
vykladaný príliš formalisticky ako to podľa názoru sťažovateľa učinil najvyšší súd, pretože
relevantnou okolnosťou pre určenie podielu odmeny jednotlivých správcov musí byť logicky
aj výška speňaženia majetku tým-ktorým správcom, kvalita výkonu činnosti správcu, t. j. či
postupoval s odbornou starostlivosťou a pod. V danom prípade správkyňa Ing. Chapčáková
neodovzdala sťažovateľovi speňaženú čiastku vyše 220.000 eur, čo považuje sťažovateľ za
závažnú skutočnosť, na ktorú by sa malo prihliadať v rámci určenia podielu odmeny.
Navyše aj z formálneho hľadiska, ak si vezmeme do úvahy rozsah a dĺžku činnosti výkonu
správcu v predmetnom konkurze, tak sťažovateľ vykonal zjavne väčší podiel ako to
vyhodnotili konajúce súdy.
Sťažovateľ tvrdí, že súd prvej inštancie sa mal predovšetkým seriózne zaoberať
otázkou, akým spôsobom a či vôbec býval správkyňa dokladovala svoje výdavky a prečo sú
príjmy a výdavky bývalej správkyne uvedené v konečnej správe v rovnakej výške a vyžiadať
si k tejto skutočnosti od bývalej správkyne stanovisko, podopreté o príslušné relevantné
dôkazy.“.
5. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu „v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 5K/100/2000 z 18. októbra 2018“ sú podľa sťažovateľa arbitrárne a zjavne
neodôvodnené, keďže sa v nich krajský súd a najvyšší súd dostatočne nevysporiadali
s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa otázky určenia podielu odmeny pôvodného
a nového správcu v konkurznom konaní.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
„uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 5/2019 z 30. júla 2020 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 5K/100/2000 z 18. októbra 2018“, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obo 5/2019 z 30. júla 2020 zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zároveň navrhol, aby «ústavný súd odložil
vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 5/2019 z 30. júla 2020 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 5 K 100/2000-632 z 18. októbra 2018, pretože „právnymi
následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia hrozí závažná ujma a odloženie
vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom. Prípadná realizácia výkonu
rozhodnutia môže podľa názoru sťažovateľa predstavovať právnymi prostriedkami ťažko
zvrátiteľnú ujmu predstavujúcu značný zásah do jeho majetkových práv.“.».
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok.
18. Podľa § 206 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov konkurzy
a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou tohto zákona, ako aj právne vzťahy
s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov.
19. Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov po právoplatnosti uznesenia o schválení konečnej správy a vyúčtovaní
odmeny a výdavkov vydá súd rozvrhové uznesenie.
20. Podľa § 9 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní,
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 493/1991 Zb.“) ak v konkurznom alebo
vyrovnacom konaní bolo činných niekoľko správcov, patrí každému z nich podiel
konkurznej odmeny zodpovedajúci rozsahu a dĺžke doby jeho činnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
21. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté „uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obo 5/2019 z 30. júla 2020 v spojení s uznesením krajského súdu
č. k. 5 K 100/2000-632 z 18. októbra 2018“ je arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo
k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd nereagovali na všetky jeho
podstatné námietky týkajúce sa otázky určenia podielu odmeny pôvodného a nového
správcu v konkurznom konaní. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že mu nebolo doručené
vyjadrenie bývalej správkyne Ing. Alexandry Chapčákovej z 19. decembra 2018.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
22. Ústavný súd považoval za potrebné najskôr ustáliť predmet konania vymedzený
sťažovateľom. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom
a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Sťažovateľ v úvodnej
časti ústavnej sťažnosti označil za porušovateľa svojich práv iba najvyšší súd. Avšak
z obsahu petitu ústavnej sťažnosti, teda tej časti návrhu, v ktorej navrhovateľ vymedzuje,
aké konečné rozhodnutie požaduje od ústavného súdu, vyplýva, že sťažovateľ navrhuje
vysloviť porušenie svojich práv aj napadnutým uznesením krajského súdu. Aj keď
sťažovateľ nesprávne označil, že k porušeniu jeho práv došlo napadnutým uznesením
najvyššieho súdu „v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 5 K 100/2000-632
z 18. októbra 2018“, pričom správne mal uviesť každé z rozhodnutí všeobecných súdov
samostatne, tento rozpor a formálny nedostatok medzi úvodnou časťou jeho ústavnej
sťažnosti a znením petitu (návrhu na rozhodnutie) ústavný súd vyriešil v prospech
sťažovateľa a ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené v záhlaví uznesenia.
23. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity („ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom
porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ
nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
24. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
25. Sťažovateľ sa ochrany práv, porušenie ktorých namieta, domáhal využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, ktorým je
najvyšší súd, tak, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal v bode 1 písm. a)
výrokovej časti (odmena a výdavky správcov konkurznej podstaty) odvolanie z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) Civilného sporového poriadku. O odvolaní rozhodol najvyšší
súd, ktorý napadnuté uznesenie krajského súdu na základe odvolania sťažovateľa preskúmal
a výsledkom jeho preskúmania bolo rozhodnutie, ktorým napadnuté uznesenie krajského
súdu potvrdil.
26. S poukazom na už uvedené (body 23 – 25 tohto odôvodnenia) ústavný súd v tejto
časti ústavnú sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa
§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde (§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
III.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu
27. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či najvyšší
súd napadnutým uznesením ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol
o odvolaní sťažovateľa podanom proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.
28. V relevantných častiach ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu tento predovšetkým uviedol:
«11. Z obsahu odvolania správcu konkurznej podstaty vyplýva, že prevažná časť
odvolacích námietok smeruje proti spôsobu, akým konkurzný súd rozdelil odmenu správcom
konkurznej podstaty vykonávajúcim túto funkciu v priebehu predmetného konkurzného
konania, teda napadnutým uznesením je rozvrhové uznesenie výlučne v časti odmeny
a výdavkov správcov, ktoré bolo vydané s poukazom na § 30 a 31 ZKV a príslušné
ustanovenia vyhlášky č. 493/1991 Zb. (najmä § 7 ods. 1 a § 9). Odvolací súd poukazuje
v prvom rade na to, že nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozvrhového uznesenia je,
že súd právoplatne schválil konečnú správu o speňažení majetku z konkurznej podstaty
a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcov konkurznej podstaty (ďalej len „konečná
správa“). Otázka správnosti vyúčtovania odmeny správcov a ich výdavkov by mala byť teda
právoplatne vyriešená ešte pred vydaním rozvrhového uznesenia, čo platí aj pre ustálenie
výšky sumy určenej na rozdelenie. Voči súdom schválenej konečnej správe má bývalý
správca právo podať odvolanie v časti, ktorá upravuje jeho práva, t. j. v časti odmeny
a výdavkov správcov. Uznesením zo dňa 30.04.2018, č. k. 5K/100/2000-620, právoplatným
dňa 21.06.2018 súd prvej inštancie schválil konečnú správu o speňažení majetku z podstaty
a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcov konkurznej podstaty v znení, v akom bola
predložená odvolateľom, pričom proti tomuto uzneseniu nebol podaný žiadny opravný
prostriedok.
12. V uznesení, ktorým súd schválil konečnú správu je stanovená suma, ktorá je
určená jednak na rozdelenie veriteľom, ako aj na vyplatenie odmeny a výdavkov správcov
konkurznej podstaty. V danom prípade však bola stanovená výška odmeny správcu v súlade
s návrhom konečnej správy predloženej samostatným správcom konkurznej podstaty
JUDr. Gavalčinom bez toho, aby suma určená na tento účel bola rozdelená medzi oboch
správcov činných v priebehu konkurzu. V napadnutom rozvrhovom uznesení však už súd
prvej inštancie podrobne v súlade s § 9 vyhlášky č. 493/1991 Zb. odôvodnil postup pri
rozdelení sumy, určenej v uznesení o schválení konečnej správy ako odmeny správcu, a to
s poukazom na dĺžku činnosti predchádzajúcej správkyne ako aj súčasného správcu, ako aj
s poukazom na rozsah vykonaných prác a speňaženého majetku. V tejto súvislosti odvolací
súd zdôrazňuje, že priznanie odmeny správcovi (ani prechádzajúcemu) nie je podmienené
žiadnym osobitným úkonom zo strany správcu, t. j. správca si nárok na svoj u časť odmeny
nie je povinný osobitne uplatniť.
13. V súlade s uvedeným, námietka odvolateľa týkajúca sa rozsahu priznanej odmeny
správcom konkurznej podstaty nie je podľa názoru odvolacieho súd v danom štádiu
konkurzného konania, t. j. v štádiu vydania rozvrhového uznesenia, relevantná, nakoľko túto
otázku bolo potrebné vyriešiť v priebehu samotného konkurzu, najneskôr pri schvaľovaní
konečnej správy, k čomu však nedošlo. K námietke odvolateľa, že predchádzajúcej
správkyni neprináleží žiadna odmena, pretože na uspokojenie veriteľov neboli použité
žiadne finančné prostriedky, získané speňažením za dobu jej pôsobenia vo funkcii, pričom
správkyňa novému správcovi žiadne finančné prostriedky ani nevydala, odvolací súd
uvádza, že jednou zo základných povinností správcu konkurznej podstaty je speňažiť
majetok podliehajúci konkurzu a za speňaženie jednotlivých veci a iných majetkových
hodnôt, a teda zabezpečenie finančných prostriedkov potrebných na uspokojenie veriteľov,
priznáva zákon správcovi odmenu. Z obsahu spisu a aj z tvrdení samotného odvolateľa je
zrejmé, že bývalá správkyňa počas doby svojho pôsobenia vo funkcii správkyne okrem iného
aj speňažila majetok v celkovej hodnote 222.469,52 Eur. Tvrdenie odvolateľa, že z tejto
sumy do konkurznej podstaty nič neodovzdala, je jeho jednostranným tvrdením a ako už
bolo uvedené vyššie, v štádiu rozvrhového uznesenia, na základe právoplatne schválenej
konečnej správy, je bezpredmetné skúmať, či bývalá správkyňa odovzdala novému správcovi
všetky potrebné doklady potrebné pre ďalšie vedenie konkurzu (kde ide už o vzťah medzi
bývalým a terajším správcom) a kde uložila peniaze získané speňažením majetku.
Rozhodujúce je, čo mal aj súd prvej inštancie preukázané a čo potvrdil aj odvolateľ, že
majetok vo vyššie uvedenej výške reálne speňažila. Naviac, pre určenie odmeny správcovi
nie je rozhodujúcim kritériom len výška speňaženého majetku, ale aj ďalšia činnosť správcu
v priebehu konkurzu, čo konkurzný súd zohľadnil tak u bývalej správkyne ako aj v prípade
JUDr. Juraja Gavalčina.
14. Čo sa týka ďalších námietok odvolateľa, odvolaciemu súdu nie je zrejmé, aké
dôkazy mal súd prvej inštancie vykonať na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe
akých vykonaných dôkazov mal súd dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ ide
o tvrdenie odvolateľa, že bývalá správkyňa svoju činnosť reálne ukončila 31.10.2006, toto
nemožno považovať za správne, nakoľko proti uzneseniu o zbavení funkcie zo dňa
31.10.2009, č. k. 5K/100/2000-199 sa správkyňa odvolala, na základe čoho bola zbavená
funkcie až uznesením zo dňa 11.09.2007, č. k. 5K/100/2000-224, ktorý deň je potrebné
považovať za deň ukončenia jej pôsobenia vo funkcii správkyne konkurznej podstaty,
Napokon, čo sa týka tvrdenia odvolateľa, že konkurzný súd postupoval podľa archaického
§ 9 vyhlášky č. 493/1991 Zb., odvolací súd uvádza, že konkurzný súd postupoval podľa
ustanovení relevantných pre dané konkurzné konanie, ktoré sa riadilo ustanoveniami ZKV
a vyhlášky č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze
a vyrovnaní v platnom znení.»
29. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
30. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
31. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie
o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku (o sťažnosti proti uzneseniu
vydanému vyšším súdnym úradníkom) preskúmavalo (napr. IV. ÚS 350/2014,
IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na každý
argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
32. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu
ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti
v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak
jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou
garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie
každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 104/2012,
I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
33. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
34. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď
práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie ESĽP práva
z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis
proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie
z 19. 2. 1998).
35. Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,
že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to
znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva
zodpovedá súdny proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
36. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
37. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
IV.
Závery ústavného súdu
38. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (čl. III tohto
odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal
a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi
sa otázky určenia podielu odmeny pôvodného a nového správcu v konkurznom konaní,
keďže v súlade s § 9 vyhlášky č. 493/1991 Zb. pritom zohľadnil rozsah a dĺžku doby
činnosti každého zo správcov. Právny názor vyslovený najvyšším súdom v uznesení sp. zn.
2 Obo 5/2019 z 30. júla 2020 má aj podľa ústavného súdu racionálny základ a je preto
legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.
39. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že mu predchádzajúca správkyňa nevydala
žiadne finančné prostriedky, ktoré boli získané speňažením konkurznej podstaty za dobu jej
pôsobenia vo funkcii, neodovzdala všetky doklady, ktoré mali ozrejmiť, prečo minula sumu
získanú speňažením konkurznej podstaty počas jej pôsobenia, a že nevyúčtovala novému
správcovi náklady konkurzného konania počas doby jej pôsobenia vo funkcii, ústavný súd
konštatuje, že tieto námietky mal sťažovateľ uplatniť nie v štádiu vydania rozvrhového
uznesenia, ale ešte v rámci rozhodovania konkurzného súdu o schválení konečnej správy
a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcov konkurznej podstaty. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na skutočnosť, že uznesením krajského súdu č. k. 5 K 100/2000-620
z 30. apríla 2018, právoplatným 21. júna 2018, súd prvej inštancie schválil konečnú správu
o speňažení majetku z podstaty a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcov konkurznej
podstaty v znení, v akom bola predložená samotným sťažovateľom. Sťažovateľ sám
v konečnej správe (ktorú schválil konkurzný súd) tvrdí, že výdavky predchádzajúcej
správkyne vo výške 222 469,52 € sú „nezdokladované“. Napriek tomu túto konečnú správu
sťažovateľ (správca) konkurznému súdu predložil a tento ju aj schválil. Konkurzný súd
nevyrušila pri schvaľovaní konečnej správy najmä taká závažná skutočnosť, že suma
výťažku zo speňaženia majetku bývalou správkyňou (222 469,52 €) je v identickej výške
s nákladmi predchádzajúcej správkyne. Údaje zo schválenej konečnej správy tak konkurzný
súd už len „preniesol“ do rozvrhového uznesenia.
40. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že mu nebolo doručené vyjadrenie bývalej
správkyne Ing. Alexandry Chapčákovej z 19. decembra 2018, ústavný súd konštatuje,
že nazerá na základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako na právo výsledkové
a zohľadňuje pritom, či napadnuté konanie ako celok bolo spravodlivé. Ústavný súd
v kontexte veci sťažovateľa konštatuje, že ani nedoloženie predmetného vyjadrenia
sťažovateľovi neovplyvnilo napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vzhľadom na to,
že podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vykonal taký výklad
platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných
a použitých právnych noriem. Najvyšší súd okrem iného vysvetlil postup pri rozdelení sumy
určenej v uznesení o schválení konečnej správy ako odmeny správcu a uviedol,
že rozhodným kritériom pre určenie odmeny správcu je nielen výška speňaženého majetku,
ale aj ďalšia činnosť správcu v priebehu konkurzu.
40.1 Ústavný súd považuje vo vzťahu k námietke o nedoručení vyjadrenia
k odvolaniu sťažovateľovi za podstatné, že najvyšší súd podotkol, že nevyhnutným
predpokladom pre vydanie návrhového uznesenia je, že súd schválil konečnú správu
o speňažení majetku z konkurznej podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcov
konkurznej podstaty. Otázka správnosti vyúčtovania odmeny správcov a ich výdavkov mala
byť teda právoplatne vyriešená ešte pred vydaním rozvrhového uznesenia (proti ktorému
odvolanie a aj ústavná sťažnosť sťažovateľa smerujú) proti súdom schválenej konečnej
správe o speňažení majetku z podstaty, ktorú súd prvej inštancie schválil, v znení, „v akom
bola predložená odvolateľom (teda sťažovateľom, pozn.), pričom proti tomuto uzneseniu
nebol podaný žiadny opravný prostriedok.“ (bod 11 odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu). Sťažovateľ sa teda mohol odvolať (najmä) proti uzneseniu krajského súdu, ktorým
schválil konečnú správu o speňažení majetku z podstaty, a nie až proti uzneseniu, ktorým
súd rozhodol o rozvrhu výťažku, čo sťažovateľ neurobil.
40.2 Pokiaľ ústavný súd vo viacerých prípadoch (ako uvádza aj samotný sťažovateľ)
dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania
vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (mutatis
mutandis I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06) a možno ho kvalifikovať ako odňatie
možnosti konať pred súdom (I. ÚS 156/07), neznamená to, že uvedené rozhodnutia sú
konštantnou judikatúrou ústavného súdu, pretože ústavný súd tiež pripustil, že v niektorej
veci môže byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka
konania právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom
prostriedku nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku,
ak vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom
prostriedku. Uvedené závery v zásade akceptoval vo svojich rozhodnutiach
(m. m. Puškárová proti Slovensku zo 7. 5. 2019, sťažnosť č. 19356/14, m. m. Nerušil proti
Slovensku zo 7. 5. 2019, sťažnosť č. 37016/15 a naposledy vo veci Sarkocy proti Slovensku
z 22. 9. 2020, sťažnosť č. 36446/17) aj ESĽP .
40.3 Ústavný súd v uznesení sp. zn. III. ÚS 34/2017 z 24. januára 2017 zvolil
materiálny prístup pri posudzovaní otázok doručovania procesných podaní (sťažovateľovi
nebolo doručené vyjadrenie protistrany k jeho odvolaniu ani vyjadrenie protistrany k jeho
dovolaniu), keď ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol a okrem iného uviedol (bod 40
odôvodnenia), že „Ak totiž nedoručenie takéhoto vyjadrenia nemôže mať žiaden vplyv
na výsledok konania, nemôže predstavovať ani porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie. Je preto na uvážení súdu, či bude vyjadrenie z hľadiska jeho obsahu považovať
za podstatné a doručí ho druhej strane, alebo nie. Opačný prístup predstavuje prílišný
formalizmus, ktorý v materiálnom právnom štáte nemá miesto.“. Podľa názoru ústavného
súdu zároveň vyjadrenia v danej veci (v odvolaní a dovolaní) neobsahovali „žiadne nové
skutkové alebo právne argumenty, neotvárali priestor pre ďalšiu diskusiu“ a tak je to aj
v tejto konkrétnej veci sťažovateľa, keďže „priestor na diskusiu“ bol pre neho otvorený a aj
mohol mať vplyv na výsledok konania pred všeobecnými súdmi pri schválení konečnej
správy o speňažení majetku z podstaty iným rozhodnutím krajského súdu, a nie „až“
pri rozhodnutí o rozvrhu výťažku.
40.4 Ešte predtým v konaní sp. zn. III. ÚS 408/2016 z 18. októbra 2016 podala
sudkyňa Jana Baricová k nálezu odlišné stanovisko, kde tiež argumentovala (bod 5),
že „pri posudzovaní porušenia princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní,
ku ktorému dochádza nedoručením vyjadrenia účastníka konania (strany sporu) protistrane,
je potrebné zohľadniť obsahový význam neoboznámeného vyjadrenia (napr. rozsudok ESĽP
z 18. 10. 2007 vo veci Asnar proti Francúzskej republike, sťažnosť č. 12316/04; rozsudok
ESĽP z 3. 7. 2008 vo veci Vokoun proti Českej republike, sťažnosť č. 20728/05).
Ak neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní a nemožnosť
sťažovateľa sa k nim vyjadriť nemá žiaden vplyv na výsledok konania, pretože prijatý
právny prístup neumožňuje ďalšiu diskusiu, nedoručenie vyjadrenia protistrany
sťažovateľovi a s tým spojená nemožnosť sťažovateľa sa k nemu vyjadriť nemôže
predstavovať porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (rozsudok ESĽP z 15. 6. 2004
vo veci Stepinska proti Francúzskej republike, č. sťažnosti 1814/02, bod 18; rozsudok ESĽP
z 21. 3. 2006 vo veci Sale proti Francúzskej republike, sťažnosť č. 39765/04, body 18 a 19;
rozsudok ESĽP z 15. 2. 2007 vo veci Verdú Verdú proti Španielskemu kráľovstvu, sťažnosť
č. 43432/02, body 26 až 28). Aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu
má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné
argumenty druhého účastníka konania (III. ÚS 402/2008). Z toho vyplýva, že je na uvážení
konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také ich
predloží na konfrontáciu druhej strane. Konajúci súd popri rovnosti účastníkov konania
(strán sporu) musí totiž zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len
podstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane. Iný pohľad
na realizáciu práva účastníka konania (strany sporu) oboznámiť sa s vyjadrením procesnej
protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy
nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého
účastníka konania. Takýto pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu
odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pozri tiež uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 238/2014 z 13. augusta 2015).“.
40.5 Následne ESĽP v už spomínanej veci Sarkocy proti Slovensku (sťažnosť
č. 36446/17 z 22. 9. 2020) „modifikoval“, resp. spresnil svoju predchádzajúcu judikatúru
vo veci Trančíková proti Slovensku (tiež Hudáková a spol. proti Slovensku), keď dospel
k záveru, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru
nedošlo s tým, že v okolnostiach danej veci sťažovateľ nebol postupom všeobecných súdov
významným spôsobom znevýhodnený [čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru] a jeho prípad bol
dôsledne posúdený na vnútroštátnej úrovni vrátane ústavnoprávneho prieskumu (pozri tiež
už uvedené uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 34/2017 v bode 40.3 tohto
odôvodnenia).
41. Najvyšší súd tak podľa záveru ústavného súdu dostatočne ozrejmil myšlienkové
pochody, ktoré ho viedli k potvrdeniu sťažovateľom napadnutého uznesenia krajského súdu
(rozvrhové uznesenie napadnuté odvolaním), v ktorom krajský súd určil podiel odmeny
pôvodného a nového správcu v konkurznom konaní, a teda napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto
neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím
do napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu zasiahol, pretože jeho odôvodnenie
nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva
sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod
na vyslovenie ich porušenia.
42. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie). Z uvedeného dôvodu
neprichádzalo do úvahy ani rozhodnutie o sťažovateľom navrhovanom odklade
vykonateľnosti napadnutých uznesení všeobecných súdov, ktoré boli predmetom tohto
ústavného prieskumu.
44. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu