Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 660/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť JUDr. Juraja

Gavalčina, Platanová 5, Košice, správcu úpadcu Detes Trade, a. s., Zimná 97, Spišská Nová

Ves, IČO 31 710 671, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 18. októbra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. júla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť JUDr. Juraja Gavalčina, správcu úpadcu Detes Trade, a. s.,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť JUDr. Juraja Gavalčina, Platanová 5, Košice,

správcu úpadcu Detes Trade, a. s., Zimná 97, Spišská Nová Ves, IČO 31 710 671 (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. októbra

2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júla 2020 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

«Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

30. júla 2020, doručeným sťažovateľovi elektronickou formou do jeho elektronickej

schránky dňa 24.08.2020 odvolací súd potvrdil uznesenie Krajského súdu v Košiciach,

č. k.: - 632 zo dňa 29.10.2018.

Uznesením Krajského súdu Košice, č. k.: -632 (ďalej len „rozvrhové

uznesenie“), zverejneným v Obchodnom vestníku č. 209/2018 s dátumom vydania

29.10. 2018 Krajský súd v Košiciach ako konkurzný súd rozhodol o rozvrhu výťažku,

získaného speňažením konkurznej podstaty úpadcu: Detes Trade, Zimná 97, 052 01 Spišská

Nová Ves, IČO: 31 710671.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ ako odvolateľ v zákonnej lehote odvolanie

elektronickou formou 21.11.2018 na odvolací súd, teda Najvyšší súd Slovenskej republiky.

K vyjadreniu bývalej správkyne Ing. Alexandry Chapčákovej došlo, a to podaním

zo dňa 19.12.2018. O tejto skutočnosti dovolateľ v rozpore s §374 ods. 1 C.s.p, nebol súdom

prvej inštancie nijako upovedomený, nebolo mu súdom prvej inštancie doručené a nebolo

mu umožnené sa k nemu vyjadriť. Takto mu bolo znemožnené uplatniť ďalšie procesné

prostriedky a argumentáciu na podporu svojich tvrdení, uvedených v odvolaní a vyvrátenie

argumentácie Ing. Alexandry Chapčákovej.

Vyjadrenie bývalej správkyne konkurznej podstaty Ing. Alexandry Chapčákovej

k odvolaniu sťažovateľa zo dňa 19.12.2018 sa zakladá na nepravdivých tvrdeniach. Bývalá

konkurzná správkyňa nikdy neodovzdala sťažovateľovi konkurzný správcovský spis, nikdy

mu neodovzdala účtovnú agendu, na základe ktorej by bolo možné hodnoverne vykonať

účtovnú závierku konkurzným správcom (účtovné knihy).»

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že «bývalá správkyňa Ing. Alexandra

Chapčáková nevydala sťažovateľovi nikdy žiadne finančné prostriedky, získané

zo speňaženia majetku úpadcu a ani prípadne získané inou činnosťou správcu. Sťažovateľ

vo svojej schválenej konečnej správe uvádza sumu 222.469,22 Eur získanú bývalou

správkyňou konkurznej podstaty speňažením majetku úpadcu, pričom vychádzal výlučne

z údajov, získaných z konkurzného súdneho spisu. Sťažovateľ (ako aj veritelia v tomto

konkurznom konaní) sa môžu právom pýtať, akým spôsobom Ing. Alexandra Chapčáková

s týmito finančnými prostriedkami naložila.

Zo sumy, získanej speňažením bývalou správkyňou nikdy nedošlo voči sťažovateľovi

ako riadnemu správcovi k vyúčtovaniu nákladov konkurzného konania počas jej pôsobenia

vo funkcii (tzv. „pohľadávok proti podstate“). Ing. Alexandra Chapčáková teda účtovne

nielenže „minula“ všetky finančné prostriedky, získané za svojho pôsobenia vo funkcii

správkyne, ale zo speňažením získaných finančných prostriedkov neuhradila ani záväzky

úpadcu voči štátu, vzniknuté počas jej pôsobenia vo funkcii správkyne, teda počas jej

pôsobenia vznikol ďalší dlh úpadcu voči štátu.

Ako bolo teda naložené s finančnými prostriedkami, získanými speňažením počas

pôsobenia bývalej správkyne nevedno.».

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „ vyhlášky č. ,

ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní nemôže byť

vykladaný príliš formalisticky ako to podľa názoru sťažovateľa učinil najvyšší súd, pretože

relevantnou okolnosťou pre určenie podielu odmeny jednotlivých správcov musí byť logicky

aj výška speňaženia majetku tým-ktorým správcom, kvalita výkonu činnosti správcu, t. j. či

postupoval s odbornou starostlivosťou a pod. V danom prípade správkyňa Ing. Chapčáková

neodovzdala sťažovateľovi speňaženú čiastku vyše 220.000 eur, čo považuje sťažovateľ za

závažnú skutočnosť, na ktorú by sa malo prihliadať v rámci určenia podielu odmeny.

Navyše aj z formálneho hľadiska, ak si vezmeme do úvahy rozsah a dĺžku činnosti výkonu

správcu v predmetnom konkurze, tak sťažovateľ vykonal zjavne väčší podiel ako to

vyhodnotili konajúce súdy.

Sťažovateľ tvrdí, že súd prvej inštancie sa mal predovšetkým seriózne zaoberať

otázkou, akým spôsobom a či vôbec býval správkyňa dokladovala svoje výdavky a prečo sú

príjmy a výdavky bývalej správkyne uvedené v konečnej správe v rovnakej výške a vyžiadať

si k tejto skutočnosti od bývalej správkyne stanovisko, podopreté o príslušné relevantné

dôkazy.“.

5. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu „v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 18. októbra 2018“ sú podľa sťažovateľa arbitrárne a zjavne

neodôvodnené, keďže sa v nich krajský súd a najvyšší súd dostatočne nevysporiadali

s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa otázky určenia podielu odmeny pôvodného

a nového správcu v konkurznom konaní.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

„uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2020 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 18. októbra 2018“, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júla 2020 zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zároveň navrhol, aby «ústavný súd odložil

vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2020 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -632 z 18. októbra 2018, pretože „právnymi

následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia hrozí závažná ujma a odloženie

vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom. Prípadná realizácia výkonu

rozhodnutia môže podľa názoru sťažovateľa predstavovať právnymi prostriedkami ťažko

zvrátiteľnú ujmu predstavujúcu značný zásah do jeho majetkových práv.“.».

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) v čl. I až a až

a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

11. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

18. Podľa o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov konkurzy

a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou tohto zákona, ako aj právne vzťahy

s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov.

19. Podľa o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov po právoplatnosti uznesenia o schválení konečnej správy a vyúčtovaní

odmeny a výdavkov vydá súd rozvrhové uznesenie.

20. Podľa § 9 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní,

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak v konkurznom alebo

vyrovnacom konaní bolo činných niekoľko správcov, patrí každému z nich podiel

konkurznej odmeny zodpovedajúci rozsahu a dĺžke doby jeho činnosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté „uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. júla 2020 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -632 z 18. októbra 2018“ je arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo

k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového

protokolu. Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd nereagovali na všetky jeho

podstatné námietky týkajúce sa otázky určenia podielu odmeny pôvodného a nového

správcu v konkurznom konaní. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že mu nebolo doručené

vyjadrenie bývalej správkyne Ing. Alexandry Chapčákovej z 19. decembra 2018.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

22. Ústavný súd považoval za potrebné najskôr ustáliť predmet konania vymedzený

sťažovateľom. Podľa je ústavný súd viazaný rozsahom

a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Sťažovateľ v úvodnej

časti ústavnej sťažnosti označil za porušovateľa svojich práv iba najvyšší súd. Avšak

z obsahu petitu ústavnej sťažnosti, teda tej časti návrhu, v ktorej navrhovateľ vymedzuje,

aké konečné rozhodnutie požaduje od ústavného súdu, vyplýva, že sťažovateľ navrhuje

vysloviť porušenie svojich práv aj napadnutým uznesením krajského súdu. Aj keď

sťažovateľ nesprávne označil, že k porušeniu jeho práv došlo napadnutým uznesením

najvyššieho súdu „v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -632

z 18. októbra 2018“, pričom správne mal uviesť každé z rozhodnutí všeobecných súdov

samostatne, tento rozpor a formálny nedostatok medzi úvodnou časťou jeho ústavnej

sťažnosti a znením petitu (návrhu na rozhodnutie) ústavný súd vyriešil v prospech

sťažovateľa a ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené v záhlaví uznesenia.

23. V zakotvený princíp subsidiarity („ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom

porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ

nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ).

24. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

25. Sťažovateľ sa ochrany práv, porušenie ktorých namieta, domáhal využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, ktorým je

najvyšší súd, tak, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal v bode 1 písm. a)

výrokovej časti (odmena a výdavky správcov konkurznej podstaty) odvolanie z dôvodov

podľa , . O odvolaní rozhodol najvyšší

súd, ktorý napadnuté uznesenie krajského súdu na základe odvolania sťažovateľa preskúmal

a výsledkom jeho preskúmania bolo rozhodnutie, ktorým napadnuté uznesenie krajského

súdu potvrdil.

26. S poukazom na už uvedené (body 23 – 25 tohto odôvodnenia) ústavný súd v tejto

časti ústavnú sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa

( ).

III.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

27. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či najvyšší

súd napadnutým uznesením ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol

o odvolaní sťažovateľa podanom proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

28. V relevantných častiach ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu tento predovšetkým uviedol:

«11. Z obsahu odvolania správcu konkurznej podstaty vyplýva, že prevažná časť

odvolacích námietok smeruje proti spôsobu, akým konkurzný súd rozdelil odmenu správcom

konkurznej podstaty vykonávajúcim túto funkciu v priebehu predmetného konkurzného

konania, teda napadnutým uznesením je rozvrhové uznesenie výlučne v časti odmeny

a výdavkov správcov, ktoré bolo vydané s poukazom na § 30 a 31 ZKV a príslušné

ustanovenia vyhlášky č. (najmä a ). Odvolací súd poukazuje

v prvom rade na to, že nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozvrhového uznesenia je,

že súd právoplatne schválil konečnú správu o speňažení majetku z konkurznej podstaty

a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcov konkurznej podstaty (ďalej len „konečná

správa“). Otázka správnosti vyúčtovania odmeny správcov a ich výdavkov by mala byť teda

právoplatne vyriešená ešte pred vydaním rozvrhového uznesenia, čo platí aj pre ustálenie

výšky sumy určenej na rozdelenie. Voči súdom schválenej konečnej správe má bývalý

správca právo podať odvolanie v časti, ktorá upravuje jeho práva, t. j. v časti odmeny

a výdavkov správcov. Uznesením zo dňa 30.04.2018, č. k. -620, právoplatným

dňa 21.06.2018 súd prvej inštancie schválil konečnú správu o speňažení majetku z podstaty

a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcov konkurznej podstaty v znení, v akom bola

predložená odvolateľom, pričom proti tomuto uzneseniu nebol podaný žiadny opravný

prostriedok.

12. V uznesení, ktorým súd schválil konečnú správu je stanovená suma, ktorá je

určená jednak na rozdelenie veriteľom, ako aj na vyplatenie odmeny a výdavkov správcov

konkurznej podstaty. V danom prípade však bola stanovená výška odmeny správcu v súlade

s návrhom konečnej správy predloženej samostatným správcom konkurznej podstaty

JUDr. Gavalčinom bez toho, aby suma určená na tento účel bola rozdelená medzi oboch

správcov činných v priebehu konkurzu. V napadnutom rozvrhovom uznesení však už súd

prvej inštancie podrobne v súlade s vyhlášky č. odôvodnil postup pri

rozdelení sumy, určenej v uznesení o schválení konečnej správy ako odmeny správcu, a to

s poukazom na dĺžku činnosti predchádzajúcej správkyne ako aj súčasného správcu, ako aj

s poukazom na rozsah vykonaných prác a speňaženého majetku. V tejto súvislosti odvolací

súd zdôrazňuje, že priznanie odmeny správcovi (ani prechádzajúcemu) nie je podmienené

žiadnym osobitným úkonom zo strany správcu, t. j. správca si nárok na svoj u časť odmeny

nie je povinný osobitne uplatniť.

13. V súlade s uvedeným, námietka odvolateľa týkajúca sa rozsahu priznanej odmeny

správcom konkurznej podstaty nie je podľa názoru odvolacieho súd v danom štádiu

konkurzného konania, t. j. v štádiu vydania rozvrhového uznesenia, relevantná, nakoľko túto

otázku bolo potrebné vyriešiť v priebehu samotného konkurzu, najneskôr pri schvaľovaní

konečnej správy, k čomu však nedošlo. K námietke odvolateľa, že predchádzajúcej

správkyni neprináleží žiadna odmena, pretože na uspokojenie veriteľov neboli použité

žiadne finančné prostriedky, získané speňažením za dobu jej pôsobenia vo funkcii, pričom

správkyňa novému správcovi žiadne finančné prostriedky ani nevydala, odvolací súd

uvádza, že jednou zo základných povinností správcu konkurznej podstaty je speňažiť

majetok podliehajúci konkurzu a za speňaženie jednotlivých veci a iných majetkových

hodnôt, a teda zabezpečenie finančných prostriedkov potrebných na uspokojenie veriteľov,

priznáva zákon správcovi odmenu. Z obsahu spisu a aj z tvrdení samotného odvolateľa je

zrejmé, že bývalá správkyňa počas doby svojho pôsobenia vo funkcii správkyne okrem iného

aj speňažila majetok v celkovej hodnote 222.469,52 Eur. Tvrdenie odvolateľa, že z tejto

sumy do konkurznej podstaty nič neodovzdala, je jeho jednostranným tvrdením a ako už

bolo uvedené vyššie, v štádiu rozvrhového uznesenia, na základe právoplatne schválenej

konečnej správy, je bezpredmetné skúmať, či bývalá správkyňa odovzdala novému správcovi

všetky potrebné doklady potrebné pre ďalšie vedenie konkurzu (kde ide už o vzťah medzi

bývalým a terajším správcom) a kde uložila peniaze získané speňažením majetku.

Rozhodujúce je, čo mal aj súd prvej inštancie preukázané a čo potvrdil aj odvolateľ, že

majetok vo vyššie uvedenej výške reálne speňažila. Naviac, pre určenie odmeny správcovi

nie je rozhodujúcim kritériom len výška speňaženého majetku, ale aj ďalšia činnosť správcu

v priebehu konkurzu, čo konkurzný súd zohľadnil tak u bývalej správkyne ako aj v prípade

JUDr. Juraja Gavalčina.

14. Čo sa týka ďalších námietok odvolateľa, odvolaciemu súdu nie je zrejmé, aké

dôkazy mal súd prvej inštancie vykonať na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe

akých vykonaných dôkazov mal súd dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ ide

o tvrdenie odvolateľa, že bývalá správkyňa svoju činnosť reálne ukončila 31.10.2006, toto

nemožno považovať za správne, nakoľko proti uzneseniu o zbavení funkcie zo dňa

31.10.2009, č. k. -199 sa správkyňa odvolala, na základe čoho bola zbavená

funkcie až uznesením zo dňa 11.09.2007, č. k. -224, ktorý deň je potrebné

považovať za deň ukončenia jej pôsobenia vo funkcii správkyne konkurznej podstaty,

Napokon, čo sa týka tvrdenia odvolateľa, že konkurzný súd postupoval podľa archaického

vyhlášky č. , odvolací súd uvádza, že konkurzný súd postupoval podľa

ustanovení relevantných pre dané konkurzné konanie, ktoré sa riadilo ustanoveniami ZKV

a vyhlášky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze

a vyrovnaní v platnom znení.»

29. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

30. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

31. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie

o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku (o sťažnosti proti uzneseniu

vydanému vyšším súdnym úradníkom) preskúmavalo (napr. ,

, , ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na každý

argument účastníka konania ().

32. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu

ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa (napr. ,

, , , ).

33. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, )

34. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď

práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie ESĽP práva

z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis

proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie

z 19. 2. 1998).

35. Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,

že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to

znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva

zodpovedá súdny proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

36. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

37. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

IV.

Závery ústavného súdu

38. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (čl. III tohto

odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi

sa otázky určenia podielu odmeny pôvodného a nového správcu v konkurznom konaní,

keďže v súlade s vyhlášky č. pritom zohľadnil rozsah a dĺžku doby

činnosti každého zo správcov. Právny názor vyslovený najvyšším súdom v uznesení sp. zn.

z 30. júla 2020 má aj podľa ústavného súdu racionálny základ a je preto

legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.

39. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že mu predchádzajúca správkyňa nevydala

žiadne finančné prostriedky, ktoré boli získané speňažením konkurznej podstaty za dobu jej

pôsobenia vo funkcii, neodovzdala všetky doklady, ktoré mali ozrejmiť, prečo minula sumu

získanú speňažením konkurznej podstaty počas jej pôsobenia, a že nevyúčtovala novému

správcovi náklady konkurzného konania počas doby jej pôsobenia vo funkcii, ústavný súd

konštatuje, že tieto námietky mal sťažovateľ uplatniť nie v štádiu vydania rozvrhového

uznesenia, ale ešte v rámci rozhodovania konkurzného súdu o schválení konečnej správy

a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcov konkurznej podstaty. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na skutočnosť, že uznesením krajského súdu č. k. -620

z 30. apríla 2018, právoplatným 21. júna 2018, súd prvej inštancie schválil konečnú správu

o speňažení majetku z podstaty a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcov konkurznej

podstaty v znení, v akom bola predložená samotným sťažovateľom. Sťažovateľ sám

v konečnej správe (ktorú schválil konkurzný súd) tvrdí, že výdavky predchádzajúcej

správkyne vo výške 222 469,52 € sú „nezdokladované“. Napriek tomu túto konečnú správu

sťažovateľ (správca) konkurznému súdu predložil a tento ju aj schválil. Konkurzný súd

nevyrušila pri schvaľovaní konečnej správy najmä taká závažná skutočnosť, že suma

výťažku zo speňaženia majetku bývalou správkyňou (222 469,52 €) je v identickej výške

s nákladmi predchádzajúcej správkyne. Údaje zo schválenej konečnej správy tak konkurzný

súd už len „preniesol“ do rozvrhového uznesenia.

40. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že mu nebolo doručené vyjadrenie bývalej

správkyne Ing. Alexandry Chapčákovej z 19. decembra 2018, ústavný súd konštatuje,

že nazerá na základné právo podľa ako na právo výsledkové

a zohľadňuje pritom, či napadnuté konanie ako celok bolo spravodlivé. Ústavný súd

v kontexte veci sťažovateľa konštatuje, že ani nedoloženie predmetného vyjadrenia

sťažovateľovi neovplyvnilo napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vzhľadom na to,

že podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vykonal taký výklad

platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných

a použitých právnych noriem. Najvyšší súd okrem iného vysvetlil postup pri rozdelení sumy

určenej v uznesení o schválení konečnej správy ako odmeny správcu a uviedol,

že rozhodným kritériom pre určenie odmeny správcu je nielen výška speňaženého majetku,

ale aj ďalšia činnosť správcu v priebehu konkurzu.

40.1 Ústavný súd považuje vo vzťahu k námietke o nedoručení vyjadrenia

k odvolaniu sťažovateľovi za podstatné, že najvyšší súd podotkol, že nevyhnutným

predpokladom pre vydanie návrhového uznesenia je, že súd schválil konečnú správu

o speňažení majetku z konkurznej podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcov

konkurznej podstaty. Otázka správnosti vyúčtovania odmeny správcov a ich výdavkov mala

byť teda právoplatne vyriešená ešte pred vydaním rozvrhového uznesenia (proti ktorému

odvolanie a aj ústavná sťažnosť sťažovateľa smerujú) proti súdom schválenej konečnej

správe o speňažení majetku z podstaty, ktorú súd prvej inštancie schválil, v znení, „v akom

bola predložená odvolateľom (teda sťažovateľom, pozn.), pričom proti tomuto uzneseniu

nebol podaný žiadny opravný prostriedok.“ (bod 11 odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu). Sťažovateľ sa teda mohol odvolať (najmä) proti uzneseniu krajského súdu, ktorým

schválil konečnú správu o speňažení majetku z podstaty, a nie až proti uzneseniu, ktorým

súd rozhodol o rozvrhu výťažku, čo sťažovateľ neurobil.

40.2 Pokiaľ ústavný súd vo viacerých prípadoch (ako uvádza aj samotný sťažovateľ)

dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania

vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (mutatis

mutandis , , ) a možno ho kvalifikovať ako odňatie

možnosti konať pred súdom (), neznamená to, že uvedené rozhodnutia sú

konštantnou judikatúrou ústavného súdu, pretože ústavný súd tiež pripustil, že v niektorej

veci môže byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka

konania právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom

prostriedku nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku,

ak vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom

prostriedku. Uvedené závery v zásade akceptoval vo svojich rozhodnutiach

(m. m. Puškárová proti Slovensku zo 7. 5. 2019, sťažnosť č. 19356/14, m. m. Nerušil proti

Slovensku zo 7. 5. 2019, sťažnosť č. 37016/15 a naposledy vo veci Sarkocy proti Slovensku

z 22. 9. 2020, sťažnosť č. 36446/17) aj ESĽP .

40.3 Ústavný súd v uznesení sp. zn. z 24. januára 2017 zvolil

materiálny prístup pri posudzovaní otázok doručovania procesných podaní (sťažovateľovi

nebolo doručené vyjadrenie protistrany k jeho odvolaniu ani vyjadrenie protistrany k jeho

dovolaniu), keď ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol a okrem iného uviedol (bod 40

odôvodnenia), že „Ak totiž nedoručenie takéhoto vyjadrenia nemôže mať žiaden vplyv

na výsledok konania, nemôže predstavovať ani porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie. Je preto na uvážení súdu, či bude vyjadrenie z hľadiska jeho obsahu považovať

za podstatné a doručí ho druhej strane, alebo nie. Opačný prístup predstavuje prílišný

formalizmus, ktorý v materiálnom právnom štáte nemá miesto.“. Podľa názoru ústavného

súdu zároveň vyjadrenia v danej veci (v odvolaní a dovolaní) neobsahovali „žiadne nové

skutkové alebo právne argumenty, neotvárali priestor pre ďalšiu diskusiu“ a tak je to aj

v tejto konkrétnej veci sťažovateľa, keďže „priestor na diskusiu“ bol pre neho otvorený a aj

mohol mať vplyv na výsledok konania pred všeobecnými súdmi pri schválení konečnej

správy o speňažení majetku z podstaty iným rozhodnutím krajského súdu, a nie „až“

pri rozhodnutí o rozvrhu výťažku.

40.4 Ešte predtým v konaní sp. zn. z 18. októbra 2016 podala

sudkyňa Jana Baricová k nálezu odlišné stanovisko, kde tiež argumentovala (bod 5),

že „pri posudzovaní porušenia princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní,

ku ktorému dochádza nedoručením vyjadrenia účastníka konania (strany sporu) protistrane,

je potrebné zohľadniť obsahový význam neoboznámeného vyjadrenia (napr. rozsudok ESĽP

z 18. 10. 2007 vo veci Asnar proti Francúzskej republike, sťažnosť č. 12316/04; rozsudok

ESĽP z 3. 7. 2008 vo veci Vokoun proti Českej republike, sťažnosť č. 20728/05).

Ak neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní a nemožnosť

sťažovateľa sa k nim vyjadriť nemá žiaden vplyv na výsledok konania, pretože prijatý

právny prístup neumožňuje ďalšiu diskusiu, nedoručenie vyjadrenia protistrany

sťažovateľovi a s tým spojená nemožnosť sťažovateľa sa k nemu vyjadriť nemôže

predstavovať porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (rozsudok ESĽP z 15. 6. 2004

vo veci Stepinska proti Francúzskej republike, č. sťažnosti 1814/02, bod 18; rozsudok ESĽP

z 21. 3. 2006 vo veci Sale proti Francúzskej republike, sťažnosť č. 39765/04, body 18 a 19;

rozsudok ESĽP z 15. 2. 2007 vo veci Verdú Verdú proti Španielskemu kráľovstvu, sťažnosť

č. 43432/02, body 26 až 28). Aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu

má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné

argumenty druhého účastníka konania (). Z toho vyplýva, že je na uvážení

konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také ich

predloží na konfrontáciu druhej strane. Konajúci súd popri rovnosti účastníkov konania

(strán sporu) musí totiž zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len

podstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane. Iný pohľad

na realizáciu práva účastníka konania (strany sporu) oboznámiť sa s vyjadrením procesnej

protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy

nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého

účastníka konania. Takýto pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu

odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pozri tiež uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. augusta 2015).“.

40.5 Následne ESĽP v už spomínanej veci Sarkocy proti Slovensku (sťažnosť

č. 36446/17 z 22. 9. 2020) „modifikoval“, resp. spresnil svoju predchádzajúcu judikatúru

vo veci Trančíková proti Slovensku (tiež Hudáková a spol. proti Slovensku), keď dospel

k záveru, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru

nedošlo s tým, že v okolnostiach danej veci sťažovateľ nebol postupom všeobecných súdov

významným spôsobom znevýhodnený [čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru] a jeho prípad bol

dôsledne posúdený na vnútroštátnej úrovni vrátane ústavnoprávneho prieskumu (pozri tiež

už uvedené uznesenie ústavného súdu sp. zn. v bode 40.3 tohto

odôvodnenia).

41. Najvyšší súd tak podľa záveru ústavného súdu dostatočne ozrejmil myšlienkové

pochody, ktoré ho viedli k potvrdeniu sťažovateľom napadnutého uznesenia krajského súdu

(rozvrhové uznesenie napadnuté odvolaním), v ktorom krajský súd určil podiel odmeny

pôvodného a nového správcu v konkurznom konaní, a teda napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto

neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím

do napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu zasiahol, pretože jeho odôvodnenie

nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva

sťažovateľa vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod

na vyslovenie ich porušenia.

42. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie). Z uvedeného dôvodu

neprichádzalo do úvahy ani rozhodnutie o sťažovateľom navrhovanom odklade

vykonateľnosti napadnutých uznesení všeobecných súdov, ktoré boli predmetom tohto

ústavného prieskumu.

44. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu