Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 38/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Alojz

Baránik, advokát s. r. o., Mateja Bela 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Alojz Baránik, vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať

svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -410

z 24. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. augusta 2019 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou

JUDr. Alojz Baránik, advokát s. r. o., Mateja Bela 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Alojz Baránik, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -410 z 24. októbra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. augusta 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

«1. Sťažovateľka bola účastníčkou súdneho konania vedeného na Okresnom súde

Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. v procesnom postavení

žalobkyne. V tomto súdnom konaní sa sťažovateľka žalobou domáhala toho, aby okresný

súd uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zložiť do notárskej úschovy finančnú

náhradu vo výške 4.584.000,- Eur s príslušenstvom. Okresný súd svojím rozsudkom č. k.

-277 zo dňa 25.2.2015 uvedenú žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol.

2. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) svojím rozsudkom č. k.

-377 zo dňa 6.12.2016 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a zároveň

v druhom výroku priznal žalovaným (v 1. až 4. rade) voči sťažovateľke náhradu trov

odvolacieho konania v plnej výške.

3. O trovách konania v predmetnom spore následne rozhodol okresný súd uznesením

č. k. -396 zo dňa 1.2.2017, a to tak, že žalovaným (v 1. až 4. rade) priznal voči

sťažovateľke náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -410 zo dňa 24.10.2017 tak, že napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil a súčasne žalovaným (v 1. až 4. rade) priznal voči

sťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

5. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka prostredníctvom svojho

právneho zástupcu ústavnú sťažnosť zo dňa 27.2.2018. O uvedenej ústavnej sťažnosti

rozhodol Ústavný súd SR (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. -10

zo dňa 13.9.2018 tak, že túto ako neprípustnú odmietol z dôvodu, že ústavný súd zistil, že

sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom

v čase rozhodovania ústavného súdu ešte nebolo Najvyšším súdom SR rozhodnuté.»

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že «6. Sťažovateľka okrem vyššie uvedenej

ústavnej sťažnosti na ústavný súd adresovala Najvyššiemu súdu SR (ďalej len „najvyšší

súd“) podanie označené ako „žiadosť o prešetrenie súdneho konania“ zo dňa 26.1.2018,

ktoré následne bolo príslušnými súdmi vyhodnotené ako dovolanie. Najvyšší súd o takomto

dovolaní sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. zo dňa 26.8.2019 tak, že

toto dovolanie odmietol a zároveň žalovaným (v 1. až 4. rade) priznal voči sťažovateľke

nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Dôvodom pre odmietnutie dovolania

sťažovateľky boli formálne nedostatky samotného podania, ktoré sťažovateľka neodstránila,

a preto najvyšší súd skonštatoval, že neboli splnené podmienky dovolania v zmysle § 428

a .».

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „má za to, že v predmetnej veci

boli splnené všetky predpoklady na aplikáciu ustanovenia .

23. Okolnosti predmetnej veci spočívajú v tom, že sťažovateľka ako jediná už od roku

2003 (pozri aj bod 7. a 8. vyššie) aktívne poukazovala na protiprávne konanie, ku ktorému

došlo uzavretím darovacej zmluvy s vekovo staršou (80 rokov), ťažko zdravotne postihnutou

osobou, (jej matkou), ktorá naviac nevedela písať ani čítať, čo bolo

zrejmé aj zo zápisu v jej občianskom preukaze, pričom k jej uzavretiu došlo z iniciatívy

jedného zo zákonných dedičov, syna , ktorý o tomto stave

musel vedieť. Aj napriek zrejmej snahe sťažovateľky, ktorú vyvinula v konaní na

okresnom súde vedenom pod sp. zn. , neplatne darovaná sporná parcela

120/13 následne nebola predmetom dedičstva po poručiteľke ( ), pretože

v ďalšom období došlo, podľa sťažovateľky, k protiprávnym a špekulatívnym prevodom tejto

spornej parcely a vlastnícke právo k nej následne nadobudli iné subjekty (postupne

spoločnosti - RoTTel, s.r.o. Prešov, Suportera a.s. Košice, CEDS Investment, a.s. Rožňava

a DELTA trade ZH, s.r.o. Tlmače).

V tejto súvislosti pritom sťažovateľka opakuje, že o predmetných prevodoch

a uskutočnení dobrovoľnej dražby, predmetom ktorých bola aj sporná parcela a ku

ktorým došlo do roku 2009, nemala žiadnu vedomosť, a preto sa voči nim ani nemohla inak

kvalifikovane brániť. Jedinou dostupnou možnosťou pre sťažovateľku bolo práve vyvolať

spor vedený na okresnom súde pod sp. zn. .“.

5. Napadnuté rozhodnutia sú podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne neodôvodnené,

keďže zastáva názor, že «v predmetnej veci opakovane zdôrazňovala, že jej nie je zrejmé,

ako jej právny zástupca dospel k finančnej náhrade vo výške až 4.584 000,- Eur, keďže ona

vždy požadovala „len“ finančnú náhradu vo výške 51.405,43 Eur (pozri napr. odvolanie

sťažovateľky zo dňa 2.4.2015). Táto skutočnosť ovplyvňuje výšku náhrady trov konania.

25. V predmetnej veci sú splnené aj okolnosti na strane účastníkov konania, keďže

sťažovateľka je vekovo staršia osoba (77 rokov) a Úrad práce, sociálnych veci a rodiny

v Prešove jej navyše priznal status fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so

sprievodom. Sťažovateľka je vydatá, jej jediným príjmom je starobný dôchodok.

Sťažovateľka spolu s manželom žije v nájomnom dome, vlastníkom ktorého sú Železnice SR.

Vyššie uvedené potvrdzuje aj uznesenie okresného súdu č. k. -115

zo dňa 11.1.2013, ktorým sťažovateľke bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov v rozsahu nad 99,50 Eur, a pri rozhodovaní ktorého okresný súd podrobne

posudzoval aj osobné a majetkové pomery sťažovateľky.

26. V predmetnom prípade sú ďalej splnené aj okolnosti na strane „protistrany“

sťažovateľky (žalovaných), keďže ide o obchodné spoločnosti, ktoré nie sú v rámci svojej

činnosti odkázané na finančné prostriedky získané z náhrady trov konania od sťažovateľky,

a preto má sťažovateľka za to, že ich nepriznanie náhrady trov konania v ničom nepoškodí,

resp. tieto spoločnosti nepocítia žiadnu majetkovú ujmu.

27. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že v predmetnej veci existujú výnimočné

okolnosti sporu a tiež dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia

, pričom medzi takéto dôvody možno zahrnúť najmä neprimeranú tvrdosť voči

sťažovateľke, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, vyššie uvedenú povahu

a okolnosti sporu, osobné pomery strán sporu a nízky príjem a výdavky sťažovateľky.».

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového

protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, napadnuté

rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná

náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Predpisom o konaní pred ústavným súdom je o Ústavnom

súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch.

17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a podľa Listiny základných práv a slobôd

a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m.

). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd

preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade

identické ().

19. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) o nároku na náhradu trov konania rozhodne

aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

20. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

21. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa.

22. Podľa dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutie krajského

súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sú arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho

došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu. Podľa sťažovateľky krajský súd a najvyšší súd nereagovali

na všetky jej podstatné námietky týkajúce sa otázky náhrady trov konania.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne

užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

č. k. -410 z 24. októbra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

24. Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu č. k. -410 z 24. októbra 2017,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ().

25. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. -410 z 24. októbra 2017

bol takýmto súdom najvyšší súd, ktorý napadnuté rozhodnutie krajského súdu preskúmal

na základe dovolania sťažovateľky. Najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 26. augusta 2019, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol.

26. V časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

č. k. -410 z 24. októbra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

podľa .

III.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne

užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. augusta 2019 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

27. Uznesením sp. zn. z 26. augusta 2019 najvyšší súd odmietol

dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu č. k. -410

z 24. októbra 2017 z dôvodu vád dovolania sťažovateľky a z dôvodu absencie zastúpenia

advokátom v dovolacom konaní.

28. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 26. augusta 2019 ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom rozhodol o dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -410 z 24. októbra 2017.

29. V relevantných častiach uznesenia sp. zn. z 26. augusta 2019

najvyšší súd predovšetkým uviedol:

«3. Prípisom z 9. februára 2018 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) odstúpil podanie žalobkyne zo dňa 26. januára 2018 označené ako „žiadosť

o prešetrenie súdneho konania“, ktoré došlo na najvyšší súd dňa 30. januára 2018, súdu

prvej inštancie na ďalší procesný postup. Z obsahu podania žalobkyne vyplýva

nespokojnosť žalobkyne s rozhodnutím okresného aj krajského súdu, preto uvedené podanie

žalobkyne môže byť aj dovolaním proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu.

4. Na základe uvedeného po vykonaní procesných úkonov súdom prvej inštancie

a predložení spisu na najvyšší súd, najvyšší súd ako súd dovolací ( ) konštatujúc, že

dovolanie podala strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

), bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie treba

odmietnuť.

5. Na stručné odôvodnenie ( veta prvá ) dovolací súd uvádza, že

v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha ( )

a dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania

dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

6. V rozsudku odvolacieho súdu zo 6. decembra 2016 sp. zn. boli

strany sporu poučené o práve podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako

i o náležitostiach dovolania ( ) a povinnosti právneho zastúpenia v dovolacom

konaní ( ).

7. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 24. mája 2018 č. k. -471 vyzval

žalobkyňu na doplnenie jej podania z 26. januára 2018 doručeného najvyššiemu súdu dňa

30. januára 2018 (uvedením čoho sa domáha, čo nim sleduje, t. j. dovolacie dôvody

a dovolací návrh, súčasne vyzval žalobkyňu aj na predloženie plnomocenstva

na zastupovanie v dovolacom konaní) podľa § 127 ods. 1 a 2, § 129 ods. 1 a 3, § 160 ods. 2,

a a s poučením o možnom odmietnutí dovolania v prípade jeho

nedoplnenia. Uznesenie okresného súdu prevzala žalobkyňa dňa 1. júna 2018, avšak

podanie, ktoré by podľa obsahu mohlo byť dovolaním ( ) nedoplnila

v zmysle uvedeného rozhodnutia (viď podanie žalobkyne doručené na okresný súd

8. júna 2018, č. l. 473 a nasl. spisu).

8. Dovolací súd zistil, že aj napriek riadnemu poučeniu odvolacieho súdu, žalobkyňa

podala dovolanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa , a zároveň dovolanie nebolo

spísané advokátom a žalobkyňa v dovolacom konaní nie je zastúpená advokátom, hoci je

v dovolacom konaní povinné právne zastúpenie ( ). Dovolací súd v tejto

súvislosti poukazuje na to, že na rozdiel od pôvodnej právnej úpravy (§ 241 ods. 4

) nová právna úprava neupravuje povinnosť súdu prvej

inštancie odstraňovať iné vady dovolania ako nedostatok povinného zastúpenia podľa § 429

, avšak len v prípade, že dovolateľ nebol o zastúpení podľa riadne poučený

v odvolacom konaní. Povinnosť právneho zastúpenia podľa je už pri podaní

dovolania, ktoré musí byť spísané a podpísané advokátom.

9. Dovolaci súd taktiež poukazuje na zápisnicu o informatívnom výsluchu žalobkyne

na súde prvej inštancie zo dňa 25. júla 2018 (na č. 1. 490 spisu), z ktorej vyplýva, že

žalobkyňa bola súdom prvej inštancie oboznámená, že je potrebné doplniť jej podanie

zo dňa 26. januára 2018 a v prípade, ak ide o dovolanie bola vyzvaná na predloženie

plnomocenstva na zastupovanie v dovolacom konaní. K podaniu z 18. januára 2017 uviedla,

že mala na mysli, že ide o odvolanie voči rozhodnutiu okresného súdu. Podľa uvedenia

žalobkyne „jej právny zástupca podal dovolanie do Košíc na Ústavný súd.

Podaním zo dňa 26. januára 2018, ktoré nazvala žiadosť o prešetrenie súdneho konania,

žiada spravodlivosť a žiada o to, aby bol spravodlivo rozdelený pozemok. Nesúhlasí, aby

platila sumu 4 584 000 eur spolu s úrokom z omeškania. Nevie odkiaľ advokát

zobral túto sumu, stále mu hovorila, že pozemok má hodnotu 51 000 eur.“

10. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd môže len konštatovať, že žalobkyňa

neodstránila vady podania, ktoré by mohlo byť podľa obsahu dovolaním, čím neboli splnené

podmienky dovolania v zmysle a , hoci bola dovolateľka

v dovolacom konaní poučená o náležitostiach dovolania, ako i o povinnosti právneho

zastúpenia v dovolacom konaní, z ktorého dôvodu nenastali také právne účinky, ktoré by

umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum rozsudku odvolacieho súdu.»

30. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade

alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

31. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

32. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku (obdobne to platí aj pre sťažnosť proti uzneseniu vydanému vyšším

súdnym úradníkom), ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom

opravnom prostriedku (sťažnosť proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom),

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci

konania o opravnom prostriedku (o sťažnosti proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym

úradníkom) preskúmavalo (napr. , , ,

). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená,

že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania

().

33. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ),

preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje

k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu

verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom

na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje

k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému

pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným

porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu

ako celku nemala podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd

zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky

za následok porušenie garantovaného základného práva, v danom

prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa

(napr. , , , , ).

34. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (, ).

35. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis

proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie

z 19. 2. 1998).

36. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva

podľa , ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry,

podčiarkuje, že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo

„výsledkové“, to znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto

základného práva zodpovedá súdny proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie

ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných

súdov (m. m. , , , ).

37. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

38. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný sud pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojene kráľovstvo z 23. 9. 1997).

39. Vo všeobecnosti platí, že pochybenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania

spravidla nedosahuje samo osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť

porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,

že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo

zasiahnuté aj iné základné právo (, , , ,

, , ).

40. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka bola v uznesení krajského súdu

č. k. -410 z 24. októbra 2017 riade poučená o náležitostiach dovolania

a o povinnosti zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní advokátom a o povinnosti

spísania dovolania a iných podaní dovolateľa v dovolacom konaní advokátom. Nedostatok

spočívajúci v nekvalifikovanom spísaní dovolania sťažovateľky, ktoré obsahovalo vady,

a v absencii zastúpenia advokátom v dovolacom konaní, nie je možné napraviť v konaní

o ústavnej sťažnosti.

41. Ústavný súd navyše k veci dodáva, že pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky,

že jej nie je zrejmé, ako jej právny zástupca dospel k finančnej náhrade vo výške až

4 584 000 €, keď ona vždy požadovala „len“ finančnú náhradu vo výške 51 405,43 € (napr.

odvolanie sťažovateľky z 2. apríla 2015), ústavný súd nie je oprávnený zasahovať

do právneho vzťahu medzi sťažovateľkou a advokátom, ktorý sa v prípade preukázania

pochybení zo strany advokáta riadi o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov (zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom

advokácie).

IV.

Záver

42. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (bod III.2 tohto

odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

sp. zn. z 26. augusta 2019 zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal s dovolaním sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -410 z 24. októbra 2017. Právny názor vyslovený najvyšším súdom

v uznesení sp. zn. z 26. augusta 2019 má aj podľa ústavného súdu

racionálny základ a je preto legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.

43. Najvyšší súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli

k odmietnutiu dovolania sťažovateľky z dôvodu nekvalifikovaného spísania dovolania

sťažovateľky, ktoré obsahovalo vady, a absencie zastúpenia advokátom v dovolacom

konaní, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré v posudzovanom prípade sú v súlade

s obsahom základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového

protokolu.

44. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil, a preto uznesením

sp. zn. z 26. augusta 2019 odmietol jej dovolanie proti rozhodnutiu

krajského súdu. Vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. augusta 2019 nemožno považovať za zjavne neodôvodnené

či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím

rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho

odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného

práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod

na vyslovenie ich porušenia.

45. Aj keď ústavný súd s ohľadom na celkovú situáciu sťažovateľky veľmi citlivo

vníma jej príbeh, s prihliadnutím na uvedené a preskúmavané skutočnosti nemal inú

možnosť, len ústavnú sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. augusta 2019 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)

.

46. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutých

rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie

náhrady trov konania).

47. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2021

Libor Duľa

predseda senátu