Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-269-2013.pdf
PDF · 349.43 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/269/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: Cymedica SK, spol. s r.o., so sídlom, Družstevná 1415/8, 960 01 Zvolen, IČO: 36 031 780, právne zastúpeného Havel, Holásek & partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovanému: FARMAVET s.r.o. so sídlom Sklabinská 20, 036 01 Martin, IČO: 31 560 083, právne zastúpenému JUDr. Michaela Řiháková Kojtálová, advokátka, so sídlom U. XX, XXX XX W., v konaní o zdržanie sa nekalosúťažného konania, náhradu škody a primerané zadosťučinenie v peniazoch, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného oproti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/141/2013-730 zo dňa 03.10.2013 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Martin č.k. 17Cb 141/2013-761 zo dňa 06.11.2013
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/141/2013-730 zo dňa 03.10.2013 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb 141/2013-761 zo dňa 06.11.2013 v časti napadnutého výroku, ktorým okresný súd náhradu škody spôsobenej nekalosúťažným konaním žalovaného spočívajúceho v uvádzaní na slovenský trh neregistrovaného prípravku Kefamast DC, registrovaného v Poľsku pod reg. Č. 1043/03 v období od začiatku augusta 2009 do konca novembra 2009 vo výške 9.417,- Eur zamietol p o t v r d z u j e .
Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/141/2013-730 zo dňa 03.10.2013 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb 141/2013-761 zo dňa 06.11.2013 v časti napadnutého výroku, ktorým okresný súd náhradu škody spôsobenej nekalosúťažným konaním žalovaného spočívajúceho v uvádzaní na slovenský trh nelegálnych paralelných dovozoch veterinárnych prípravkov Poulvac IB Primer a Salmonella vac E v období od marca 2008 do decembra 2009 vo výške 138.901,52 Eur a vo výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 40.000,- Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, o priznaní práva žalobcovi uverejniť jedenkrát rozsudok, a to jeho výrokovú časť a odôvodnenie, ktoré určí žalobca na trovy žalovaného v časopise Spravodaj komory veterinárnych lekárov SR vo formáte A 5, o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 166,- Eur ako zálohu na náklady na uverejnenie rozsudku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I/ konanie v časti, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho v: uvádzaní na slovenský trh neregistrovaného prípravku Kefamast DC registrovaného v Poľsku pod reg. č. 10403/03, v nelegálnych paralelných dovozoch veterinárnych prípravkov Kefamast DC, Poulvac IB Primer a Salmonella vac. E, zastavil. Výrokom II/ žalobu v časti náhrady škody spôsobenej nekalosúťažným konaním žalovaného, spočívajúceho v uvádzaní na slovenský trh neregistrovaného prípravku Kefamast
DC, registrovaného v Poľsku pod reg. č. 1043/03 v období od začiatku augusta 2009 do konca novembra 2009 vo výške 9.417,- Eur, spočívajúceho v nelegálnych paralelných dovozoch veterinárnych prípravkov Poulvac IB Primer a Salmonella vac E v období od marca 2008 do decembra 2009 vo výške 138.901,52 Eur zamietol. Výrokom III/ žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 40.000,- Eur, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom IV/ žalobcovi priznal právo uverejniť jedenkrát rozsudok, a to jeho výrokovú časť a odôvodnenie, ktoré určí žalobca na trovy žalovaného v časopise Spravodaj komory veterinárnych lekárov SR vo formáte A5. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 166,- Eur ako zálohu na náklady na uverejnenie rozsudku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom V/ rozhodol, že o trovách konania okresný súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu § 44 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 261 ods. 1 OBZ, § 46 ods. 1 OBZ, § 53 OBZ, § 55 ods. 2 OBZ, § 2 ods. 4 Zákona o liekoch a zdravotníckych pomôckach, o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 220/1996 Z.z. o reklame v znení zák. č. 318/2009 Zb. (ďalej len Zákon o liekoch“) okresný súd žalobe v časti vyhovel a v časti ju zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že prioritne bolo potrebné vyriešiť otázku, či zo strany žalovaného došlo k nekalosúťažnému konaniu, preto ak sa mal okresný súd zaoberať nekalosúťažným konaním, bolo nevyhnutné zistiť, či vôbec žalobca a žalovaný mali postavenie súťažiteľov v rámci hospodárskej súťaže. Je nepochybné, že v zmysle hierarchie obchodného reťazca, žalovaný mal rozdielnu pozícii od žalobcu. Okresný súd zdôraznil, že hospodársku súťaž nie je možné zúžiť iba na súperenie priamo si konkurujúcich výrobcov, či poskytovateľov služieb. Pri skúmaní podmienok naplnenia generálnej klauzuly nekalej súťaže nie je samo o sebe rozhodné, či tvrdeným závadným konaním boli alebo neboli porušené predpisy z určitého odvetvia práva iného, než tej časti, ktorá upravuje horizontálne vzťahy pri podnikaní. Rozhodné naopak bolo, či tvrdené konanie, ktoré má byť v rozpore s právnymi predpismi, má kauzálny vzťah k hospodárskej súťaži a dopad v súťaži. Teda, či tvrdené konanie je porušením dobrých mravov súťaže a či došlo k nemu v rámci hospodárskej súťaže a či je spôsobilé vyvolať ujmu iným súťažiteľom, alebo dokonca spotrebiteľom.
Okresný súd mal preukázané, že žalovaný nelegálnym spôsobom v rozpore so zákonom o liekoch dovážal a uvádzal na trh liečivá Kefamast DC, Poulvac IB Primer a Avipro Salmonela. Bolo teda zrejmé, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu predpisov verejného práva a že toto porušenie aj vzhľadom na jeho dlhoročné pôsobenie na farmaceutickom trhu možno považovať za neetické a za porušenie dobrých mravov súťaže a takéto jeho jednanie je spôsobilé vyvolať ujmu iným súťažiteľom, a teda aj samotnému žalobcovi, prvotne už tým, že na rozdiel od legálneho postupu tých, ktorí legálne liečivá dovážajú a uvádzajú na trh, je oproti ostatným súťažiteľom ušetrený od administratívnych úkonov, ktoré spočívajú v tom, že pokiaľ niekto chce uviesť na trh v Slovenskej republike liek, musí požiadať Ústav štátnej kontroly veterinárnych liečiv o súhlas na súbežný resp. paralelný dovoz, musí byť držiteľom povolenia na veľkodistribúciu (čo žalovaný bol), liek musí byť registrovaný v Slovenskej republike a ten, kto žiadal o súhlas na dovoz, musí zabezpečiť, aby príbalová informácia bola v slovenskom jazyku, musí zabezpečiť od výrobcu lieku doklad o tom, že tento liek bol prepustený na trh, tiež musí zabezpečiť, aby informácie na balení lieku boli uvedené v slovenskom jazyku a o toto musí požiadať výrobcu lieku, ktorý prepúšťa liek do obehu. Musí sa uskutočniť prebalenie lieku a potom ten, kto uskutoční prebalenie, čo mohol uskutočniť aj sám žalovaný, lebo na to mal oprávnenie, tak musí vydať certifikát, že tento liek je možné uviesť na trh. Žiadateľ tiež musí mať systém zabezpečenia akosti, musí mať personál, musí mať vypracované dokumenty a štandartné pracovné postupy, musí mať k dispozícii sklad aspoň 50 metrov štvorcových, pričom preukázanie takéhoto zabezpečenia musí byť súčasťou žiadosti o povolenie na veľkodistribúciu. Tiež skutočnosť, že príbalová informácia, ktorú žalovaný vkladal do produktu Kefamast DC dovezeného z Poľskej republiky, nie je totožná s príbalovou informáciou schválenou u daného liečiva v Slovenskej republike, je spôsobilé ovplyvniť negatívnym spôsobom hodnotenie žalobcu u jeho odberateľov. Pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že v prípade, ak by aj porušil zákon o liekoch, tak ide podľa neho len o porušenie normy verejného práva, z ktorej možno dovodiť iba administratívnu zodpovednosť, avšak toto porušenie nezakladalo súkromnoprávny nárok žalobcu voči rušiteľovi zákona. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že v prípade porušovania predpisov verejného práva, alebo súkromného práva, nebolo rozhodné, či daná konkrétna oblasť práva zároveň upravuje aj kontrolné mechanizmy a prostriedky k náprave vrátane sankcií. Rozhodujúce bolo, či takéto jednanie bolo súčasne v rozpore s dobrými mravmi súťaže, a či malo kauzálny vzťah k súťaži, a teda či
bolo spôsobilé vyvolať ujmu iným súťažiteľom. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na „rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe 3CMO 253/1997“. Prvostupňový súd ustálil, že aj keď v rámci hierarchie obchodných vzťahov nemali žalobca a žalovaný rovnaké postavenie, tak žalovaný svojim jednaním vstúpil do súťažného vzťahu so žalobcom. V tejto súvislosti okresný súd poukázal „na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe 3CMO 788/1994.“ Po tom, ako teda okresný súd ustálil, že zo strany žalovaného došlo k naplneniu generálnej klauzuly v § 44 ods. 1 OBZ, bolo potrebné posúdiť nároky žalobcu voči žalovanému v súvislosti s nekalosúťažným konaním. Podľa § 53 OBZ, osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené, sa môžu proti rušiteľovi domáhať, aby sa tohto jednania zdržal a odstránil závadný stav a ďalej môžu požadovať primerané zadosťučinenie, ktoré môže byť poskytnuté i v peniazoch, náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd ďalej uviedol k ďalšiemu z uplatnených nárokov žalobcu žalobou, že tento bol kvalifikovaný § 55 ods. 2 OBZ, v zmysle ktorého súd môže účastníkovi, ktorého návrhu bolo vyhovené priznať v rozsudku právo, uverejniť rozsudok na náklady účastníka, ktorý v spore neuspel a podľa okolností určiť aj rozsah, formu a spôsob uverejnenia. Všetkých týchto nárokov sa žalobca domáhal, avšak ako bolo vykonaným dokazovaním preukázané, dôvody na zdržanie sa nekalosúťažného konania spočívajúce v uvádzaní neregistrovaného veterinárneho lieku Kefamast DC, registrovaného v Poľsku pod registračným číslom 1403/03 na trh v Slovenskej republike bez povolenia na súbežný dovoz a v uvádzaní neregistrovaných veterinárnych liekov Poulvac IB Primer a Avipro Salmonella vac E na trh Slovenskej republike bez povolenia na súbežný dovoz odpadli, keď žalobca v tejto časti procesným návrhom zo dňa 02.12.2011 zobral v tejto časti žalobu späť, z ktorého dôvodu okresný súd v tejto časti konanie zastavil.
Pokiaľ išlo o uplatnený nárok, a to náhradu škody spôsobenú nekalosúťažným konaním, tak v tejto časti bola žaloba okresným súdom zamietnutá. Podľa žalobcu škoda mala spočívať v ušlom zisku z predaja prípravku Kefamast DC, ale najmä v podobe ušlého zisku z predaja substitučného produktu Kloxarete DC, „tento ušlý zisk vyčíslil žalobca na základe konzervatívneho odhadu čiastočného vo výške 70% nahradenia výrobku Kefamast výrobkom Kloxarete DC. Pokiaľ ide o daný nárok žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by ušlý zisk bol v priamej príčinnej súvislosti z nekalosúťažným konaním žalovaného.“ Predloženými účtovnými dokladmi síce žalobca preukázal, že v rozhodnom období nedosiahol taký zisk, ako v obdobiach minulých, avšak nepreukázal, že práve nelegálny dovoz lieku Kefamast DC žalovaným bol príčinou, pre ktorú došlo k zhoršeniu jeho hospodárskeho výsledku. Príčin mohlo byť viac, a to nepriaznivá hospodárska situácia, cenová politika samotného žalobcu a „tiež vonkoncom nebolo preukázané, že odberatelia žalobcu aj v prípade pozastavenia výroby produktu Kefamast DC by boli pristúpili k nahradeniu práve Kloxarete DC a tiež nebolo preukázané, že by to bolo práve v objeme 70%.“ Okresný súd zdôraznil, že samotný žalobca v žalobe na strane 6 uviedol, že „sa len domnieva, že predaje prípravku Kefamast DC by boli do významnej miery nahradené prípravkom Kloxarete DC. Pokiaľ ide o uplatňovanie nároku na náhradu škody nie je možné vychádzať z domnienky, ale reálne musí dôjsť k vzniku škody, v danom prípade spočívajúcej v ušlom zisku, v príčinnej závislosti nekalosúťažným konaním žalovaného, čo preukázané nebolo.“
V súvislosti s ďalším nárokom žalobcu, a to s nárokom na primerané zadosťučinenie za utrpenú nepeňažnú ujmu vo výške 40.000,- Eur okresný súd uviedol, že k tomu, aby okresný súd mohol jednaním nekalej súťaže dotknutému účastníkovi priznať právo na primerané zadosťučinenie v peniazoch, musí byť nepochybne zistené, že tento účastník utrpel v súvislosti s jednaním nekalej súťaže nemajetkovú ujmu, a to v takom rozsahu, alebo takého druhu, že nepostačuje jej vyrovnanie primeraným zadosťučinením v nepeňažnej forme. Až potom je možné posudzovať, aká čiastka požadovaná k zaplateniu ako zadosťučinenie je primeraná. V tomto prípade bol okresný súd toho názoru, že nekalosúťažným konaním žalovaného došlo k ohrozeniu a zhoršeniu postavenia žalobcu na trhu s veterinárnymi liečivami. Pri rozhodovaní o jej výške okresný súd vzal do úvahy rozsah a intenzitu nekalosúťažného konania v pomere k zisku žalovaného. Preukázané bolo, že žalovaný sa nekalosúťažného konania dopúšťal dlhodobo u prípravkov Poulvac IB Primer a Avipro Salmonella, išlo o obdobie štyroch rokov, u výrobku Kefamast DC o obdobie dvoch rokov. Okresný súd zdôraznil, že za toto obdobie doviezol žalovaný, ako to vyplývalo z faktúr predložených samotným žalovaným, nemalé množstvo jednotlivých dávok, predovšetkým prípravkov Avipro Salmonella a Poulvac IB Primer. Vzhľadom k týmto okolnostiam okresný súd považoval primerané zadosťučinenie v peniazoch za spravodlivú náhradu, pričom pri stanovovaní primeranosti okresný súd podporne vychádzal aj zo zisku, ktorý z predaja týchto nelegálne dovezených preparátov žalovaný mal. Z toho dôvodu okresný súd
požadoval, aby žalovaný predložil jednak faktúry svedčiace o tom, za akú cenu dané prípravky nakupoval a jednak faktúry, ktoré vystavoval on svojim odberateľom, z ktorých by bolo zrejmé, za akú cenu uvedené prípravky predával. Žalovaný však túto svoju povinnosť nesplnil a nepredložil okresnému súdu faktúry, za akú cenu predával on svojim odberateľom uvedené prípravky. Okresný súd teda vychádzal z dôkazov, ktoré predložil žalobca, a to doklady, ktoré žalobca získal od Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky, ktorá poskytla faktúry, ktorými žalovaný fakturoval predaj veterinárneho lieku Avipro Salmonella. Iné doklady Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky poskytnúť nemohla, na prípravky Kefamast DC a Poulvac IB Primer, a to z toho dôvodu, že len prípravok Avipro Salmonella je hradený z verejných rozpočtov v rámci povinnej vakcinácie hydiny za účelom prevencie salmonely, a preto mal k dispozícii len doklady týkajúce sa tohto liečiva Avipro Salmonella. Z takto predložených faktúr okresný súd zistil porovnaním cien, za ktoré žalovaný nakupoval liečivo a predával toto liečivo, že rozdiel týchto cien je približne 20%, pričom ak len z predaja jedného z prípravkov, ktorý je predmetom tohto konania, a to prípravku Avipro Salmonella dosiahol žalovaný od roku 2008 do roku 2009 tržby vo výške 54.574,06 Eur, ako to vyplývalo z dokladov predložených Štátnou veterinárnou a potravinovou správou SR, tak 20% len z týchto tržieb predstavuje sumu 10.914,80 Eur, čo je orientačný výpočet zisku žalovaného za tento jeden prípravok, za obdobie dvoch rokov, tak potom vzhľadom na toto aj na všetko skôr uvedené okresný súd považoval požadovanú výšku primeraného zadosťučinenia v sume 40.000,- Eur za spravodlivú a primeranú.
Pokiaľ išlo o ďalší nárok žalobcu, a to zverejnenie rozsudku na náklady žalovaného v časopise Spravodaj komory veterinárnych liekov SR, tak okresný súd zdôraznil, že publikácia rozhodnutia, ktorá aj s časovým odstupom môže prispieť k urovnaniu tých súťažných vzťahov, ktorých narušenie bolo predmetom konania, tiež je určitou satisfakciou pre v konaní úspešného účastníka a má tiež význam výchovný. Ak sa žalobca domáhal zverejnenia rozsudku v rozsahu výrokovej časti a ním špecifikovaného odôvodnenia, tak okresný súd považoval takéto zverejnenie rozsudku za účelné, pretože publikácia iba výroku rozhodnutia by v danom prípade „postrádala predpokladaný zákonný zmysel“. Zverejnenie rozsudku podľa okresného súdu by plnilo aj význam sankcie, keďže aj zákon priznáva toto právo na zverejnenie rozsudku úspešnému účastníkovi v konaní a v danom prípade žalobca v konaní plný úspech nemal, okresný súd vychádzal zo samotnej podstaty tohto konania, ktorej hlavným predmetom je nekalosúťažné konanie, ktorým sa primárne súd zaoberal, a to z toho dôvodu, že práve táto podstata konania, zistenie, či sa žalovaný dopustil nekalosúťažného konania bola preukázaná, možno teda konštatovať, že žalobca v samotnej podstate sporu úspešný bol, aj keď niektoré nároky z tejto podstaty plynúce, mu priznané neboli. Z toho dôvodu okresný súd považoval za spravodlivé vyhovieť takémuto nároku žalobcu. O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodne v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca i žalovaný.
Žalobca v odvolaní uviedol, že vzhľadom k tomu, že nekalosúťažné konanie žalovaného už netrvá, sa žalobca rozhodol upustiť od svojho nároku na zdržanie sa nekalosúťažného konania, ktorý bol uplatnený podľa neho dôvodne. Návrhom žalobcu zo dňa 30.11.2011 bol teda vzatý späť návrh v časti zdržania sa nekalosúťažného konania. Okresný súd Martin rozhodol rozsudkom zo dňa 17.02.2012 pod č.k. 17Cb/36/2010-590, proti ktorému podal žalobca odvolanie zo dňa 01.06.2012 a žalovaný odvolanie zo dňa 30.05.2012. Za podané odvolanie uhradil žalobca aj súdny poplatok v sume 8.899,- Eur bezhotovostným prevodom zo dňa 11.06.2012. O podaných odvolaniach účastníkov konania rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 21.03.2013 pod č.k. 14Cob/265/2012-693 tak, že rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 17.02.2012 pod č.k. 17Cb/36/2010-590 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že podľa názoru odvolacieho súdu rozhodoval o veci na prvom stupni vecne a miestne nepríslušný súd. V nadväznosti na uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 21.03.2013 pod č.k.14Cob/265/2012-693 postúpil Okresný súd Martin vec na Okresný súd Banská Bystrica. Predmetné konanie bolo na Okresnom súde Banská Bystrica vedené pod sp.zn. 63Cb/100/2013. Okresný súd Banská Bystrica s postúpením veci nesúhlasil a predložil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. O nesúhlase Okresného súdu Banská Bystrica s postúpením veci z Okresného súdu Martin rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 24.06.2013 pod sp.zn. 4Ndob/20/2013 tak, že príslušným na konanie vo veci je Okresný súd Martin. Rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 03.10.2013 pod č.k. 17Cb/l41/2013-730 okresný súd rozhodol tak, že „(a) Konanie sa v časti, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho v:
(i) uvádzaní na slovenský trh neregistrovaného prípravku Kefamast DC registrovaného v Poľsku pod registračným číslom 1403/03, a (ii) nelegálnych paralelných dovozoch veterinárnych prípravkov Kefamast DC, Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E, zastavuje. (b) Žaloba sa v časti náhrady škody spôsobenej nekalosúťažným konaním žalovaného spočívajúceho v: (i) uvádzaní na slovenský trh neregistrovaného prípravku Kefamast DC, registrovaného v Poľsku pod registračným číslom 1403/03 v období od začiatku augusta 2009 do konca novembra 2009 vo výške 9 417,- Eur, a (ii) nelegálnych paralelných dovozoch veterinárnych prípravkov Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E v období od marca 2008 do decembra 2009 vo výške 138 901.52 Eur, zamieta. (c) Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 40.000,- Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. (d) Žalobcovi sa priznáva právo uverejniť jedenkrát rozsudok, a to jeho výrokovú časť a odôvodnenie, ktoré určí žalobca na trovy žalovaného v časopise Spravodaj Komory veterinárnych lekárov SR vo formáte A5. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 166,- Eur ako preddavok na náklady na uverejnenie rozsudku do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. (e) O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“ Žalobca sa nestotožnil s napadnutým rozhodnutím prvostupňového súdu a jeho odôvodnením v časti výroku, ktorým bol zamietnutý nárok žalobcu na náhradu škody. „Žalobca preto napáda rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 03.10.2013 pod č.k.: 17Cb/141/2013-730 v rozsahu zamietavého výroku o náhrade škody (bod (b) žalobného návrhu).“ Podľa žalobcu, prvostupňový súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pre úplnosť uviedol, že sa plne stotožnil s ostatnými výrokmi rozsudku prvostupňového súdu a súhlasil aj s jeho odôvodnením.
Žalobca v odvolaní poukázal na to, že dôvodom zamietnutia nároku na náhradu škody - ušlého zisku na strane žalobcu bola údajná neexistencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym nekalosúťažným konaním žalovaného a ušlým ziskom žalobcu. Otázku príčinnej súvislosti preto žalobca považoval za kľúčovú pre priznanie nároku na náhradu škody - ušlého zisku žalobcovi. V odvolaní poukázal na závery okresného súdu, že neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by jeho ušlý zisk bol v priamej príčinnej súvislosti s nekalosúťažným konaním žalovaného. Okresný súd síce skonštatoval, že žalobca svoj ušlý zisk preukázal predloženými účtovnými dokladmi, avšak podľa okresného súdu žalobca nepreukázal, že príčinou tohto zhoršenia hospodárskeho výsledku bolo nekalosúťažné konanie žalovaného spočívajúce v nelegálnom dovoze a uvádzaní na trh veterinárneho lieku Kefamast DC. „Podotýkame, že okresný súd opomenul veterinárne lieky Poulvac 1B Primer a AviPro Salmonella vac E. Okresný súd ďalej dôvodil, že príčin, majúcich za následok ušlý zisk na strane žalobcu, mohlo byť viac, a to nepriaznivá hospodárska situácia, ako aj cenová politika samotného žalobcu. Taktiež podľa prvostupňového súdu nebolo preukázané, že odberatelia žalobcu aj v prípade pozastavenia výroby produktu Kefamast DC by boli pristúpili k nahradeniu práve produktom Kloxerate DC, a tiež nebolo preukázané, že by to bolo práve v objeme 70%. Podotýkame, že okresný súd znova opomenul veterinárne lieky Poulvac 1B Primer a AviPro Salmonella vac E.“ Žalobca poukázal na to, že obdobným spôsobom sa vyjadril aj žalovaný, a to že ušlý zisk v súvislosti s veterinárnymi liekmi Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E nemusel byť spôsobený konaním výlučne žalovaného, pretože došlo k výraznému zníženiu počtu podnikateľských subjektov, ktorí podnikajú v oblasti chovu hydiny, a ktorí boli potenciálnymi odberateľmi uvedených liečiv, a tiež v súvislosti so zlou ekonomickou situáciou nastal výrazný pokles nákupu týchto liečiv zo strany koncových odberateľov.
Bolo podľa žalobcu zrejmé, že prvostupňový súd vo svojej argumentácii o údajnej neexistencii príčinnej súvislosti použil iné dôvody, než ktoré uviedol žalovaný vo svojich tvrdeniach. Okresný súd sa tak podľa žalobcu stal jeho oponentom, keďže svojimi vlastnými úvahami hľadal nové argumenty, ktoré použil na zdôvodnenie zamietnutia nároku na náhradu škody. Úlohou súdu podľa žalobcu nie je suplovať procesnú aktivitu účastníka konania (v danom prípade žalovaného), ale len rozhodovať o merite veci, k čomu slúžia výlučne tvrdenia účastníkov a vykonané dôkazy. Ak niektorý účastník konania na svoju obranu určité argumenty neuvedie, súd mu nesmie podávať pomocnú ruku tým, že zaňho tieto argumenty vyhľadá a aplikuje. Žalobca mal za to, že prvostupňový súd svojim postupom porušil rovnosť účastníkov konania garantovanú článkom 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 18 OSP. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou I. ÚS 230/03 a I. ÚS 5/00, v ktorých bolo konštatované porušenie princípu rovnosti zbraní, ak súd „založí svoje
rozhodnutie na takých skutočnostiach a dôvodoch, ktoré procesné strany rozumne nemohli predvídať a reagovať na ne vo svojich stanoviskách.“
Žalobca v odvolaní uviedol, že argumentácia okresného súdu, ako aj tvrdenia žalovaného ohľadom údajnej neexistencie príčinnej súvislosti medzi nekalosúťažným konaním žalovaného a ušlým ziskom na strane žalobcu, sú nepresvedčivé a nesprávne. Ani okresný súd vo svojej argumentácii, ani žalovaný vo svojich tvrdeniach neuvádzali výslovne žiadnu príčinu, ktorá by vyvrátila tvrdenie žalobcu, že príčinou jeho ušlého zisku je práve nekalosúťažné konanie žalovaného. Všetky argumenty okresného súdu, ako aj tvrdenia žalovaného, boli teda podľa žalobcu v rovine hypotetickej „príčin mohlo byť viac“ alebo „nemusel byť spôsobený konaním“. Žalobca mal za to, že vynaložil všetko úsilie a preukázal príčinnú súvislosť medzi nekalosúťažným konaním žalovaného a ušlým ziskom na strane žalobcu, a to na základe všetkých ustálených a dokázaných okolností prípadu. Vyvrátiť príčinnú súvislosť preto nemožno len s poukazom na hypotetickú existenciu iných príčin, ktoré mohli vplývať na spôsobený následok. Takýchto iných príčin je prirodzene vždy viac, no ak má byť určitej inej príčine daná prednosť, jej rozhodujúci vplyv na spôsobený následok musí byť preukázaný. V opačnom prípade sa jedná len o špekulácie, a tie by v žiadnom prípade nemali byť podkladom pre rozhodovanie súdu. V prejednávanej veci podľa žalobcu prvostupňový súd pri zamietnutí nároku na náhradu škody vychádzal práve z takýchto špekulácií, ktoré podľa jeho názoru mohli spôsobiť ušlý zisk na strane žalobcu. Okresný súd dal podľa žalobcu prednosť ničím nepodloženým hypotetickým príčinám (nepriaznivá hospodárska situácia a cenová politika žalobcu) pred skutočnou a pravou, „v konaní dokázanou a okresným súdom prisúdenou príčinou - nekalosúťažným konaním žalovaného. Dôvody, pre ktoré sa prvostupňový súd rozhodol takto postupovať, v jeho rozsudku absentujú, čo považujeme za vážny nedostatok napadnutého súdneho rozhodnutia“.
Žalobca zároveň v odvolaní uviedol, že prvostupňový súd vo svojom rozsudku vôbec neuvádzal dôvody, pre ktoré zamietol nárok na náhradu škody vo vzťahu k veterinárnym liekom „Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E (hovorí len o prípravku Kefamast DC). Aj napriek tomu, že okresný súd by zrejme aplikoval rovnaké dôvody na všetky tri produkty, nezmeneným zostáva fakt, že s návrhom žalobcu v rozsahu uplatnenej náhrady škody za veterinárne lieky Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E sa prvostupňový súd vo svojom rozsudku nevysporiadal. Uvedené považujeme za vážny nedostatok napadnutého súdneho rozhodnutia.“
V odvolaní žalobca zdôraznil, že príčinná súvislosť medzi nekalosúťažným konaním žalovaného a ušlým ziskom na strane žalobcu bola preukázaná na základe všetkých ustálených a dokázaných okolností prípadu. V konaní pred prvostupňovým súdom bolo podľa žalobcu ustálené a dokázané, že „žalovaný konal protiprávne tým, že sa dlhodobo a vedome dopúšťal nekalosúťažného konania spočívajúceho v nelegálnom dovoze a uvádzaní na trh v Slovenskej republike značného množstva veterinárnych liekov Poulvac IB Primer, AviPro Salmonella vac E a Kefamast DC. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku: „(...) súd ustálil, že zo strany žalovaného došlo k naplneniu generálnej klauzule uvedenej v § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka (...).“ Rovnako bolo ustálené a dokázané, že v rozhodnom období bol žalobca výhradným distribútorom a jediným subjektom oprávneným uvádzať veterinárne lieky Poulvac IB Primer, AviPro Salmonella vac E a Kefamast DC na trh v Slovenskej republike. Podľa vyjadrenia Ústavu štátnej kontroly veterinárnych biopreparátov a liečiv (ÚŠKVBL) nebolo inému subjektu udelené povolenie na súbežný dovoz predmetných veterinárnych liekov. Na základe uvedeného bolo zrejmé, že na trhu v Slovenskej republike v rozhodnom období nemohol byť ani nebol iný oprávnený dovozca, resp. veľkodistribútor predmetných veterinárnych liekov, ktorý by legálnym spôsobom odoberal žalobcovi zákazníkov a pripravoval ho tak o zisk. Na základe predpisov Národného kontrolného programu pre salmonelové infekcie 2008 - 2010 bola zavedená povinná vakcinácia hydiny za účelom prevencie salmonely, čo bol dôležitý faktor zabezpečujúci odbyt veterinárneho lieku AviPro Salmonella vac E, ktorý bol legálne predávaný jedine žalobcom. Ďalej v konaní pred prvostupňovým súdom bolo podľa žalobcu ustálené a dokázané, že žalobcovi vznikla škoda, ktorá sa prejavila ako ušlý zisk spočívajúci v dramatickom poklese tržieb žalobcu za predaj veterinárnych liekov Poulvac IB Primer, AviPro Salmonella vac E a Kefamast DC v rozhodnom období. V prípade veterinárneho lieku Poulvac IB Primer v roku 2007 medziročne vzrástli tržby o takmer 180 %, no už v roku 2008, kedy začalo nekalosúťažné konanie žalovaného, došlo k prepadu tržieb žalobcu medziročne o viac ako 41%, a v roku 2009, kedy pokračovalo nekalosúťažné konanie žalovaného, medziročne o ďalších viac ako 44 %, čo spôsobilo ušlý zisk vo výške 83.676,82 Eur. Drvivú väčšinu uvedenej sumy, konkrétne čiastku 81.298,38 Eur, predstavoval pokles predaja veterinárneho lieku Poulvac IB Primer vďaka žalovanému, ktorý tento prípravok nelegálne
dovážal zo zahraničia a uvádzal na trh v Slovenskej republike. Táto skutočnosť preukazovala, že prepad tržieb žalobcu za predaj veterinárneho lieku Poulvac IB Primer bol spôsobený podľa žalobcu práve nekalosúťažným konaním žalovaného.
V prípade veterinárneho lieku AviPro Salmonella vac E v roku 2007 medziročne vzrástli tržby o takmer 34 %, no už v roku 2008, kedy začalo nekalosúťažné konanie žalovaného, došlo k prepadu tržieb žalobcu medziročne o viac ako 35 %, a v roku 2009, kedy pokračovalo nekalosúťažné konanie žalovaného, medziročne o ďalších takmer 8%, čo spôsobilo ušlý zisk vo výške 51.538,73 Eur. Dokonca vyššiu ako uvedenú sumu, konkrétne čiastku 62.084,53 Eur, predstavoval pokles predaja veterinárneho lieku AviPro Salmonella vac E žalovanému, ktorý tento prípravok nelegálne dovážal zo zahraničia a uvádzal na trh v Slovenskej republike. Táto skutočnosť preukazovala, že prepad tržieb žalobcu za predaj veterinárneho lieku AviPro Salmonella vac E bol spôsobený práve nekalosúťažným konaním žalovaného. Z vyššie uvedeného vyplývalo, že celkový ušlý zisk žalobcu spôsobený prepadom tržieb za predaj veterinárnych liekov Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E v dôsledku nekalosúťažného konania žalovaného v období od marca 2008 do decembra 2009 predstavuje sumu 135.215,55 Eur. Podrobné tabuľky s vyčíslením ušlého zisku, ktoré zároveň dokazujú kauzalitu medzi nekalosúťažným konaním žalovaného a ušlým ziskom na strane žalobcu, tvoria súčasť súdneho spisu.
V tejto súvislosti žalobca poukázal v odvolaní aj na skutočnosť, že žalovaný vďaka svojim nelegálnym dovozom veterinárnych liekov AviPro Salmonella vac E a Poulvac IB Primer v rozhodnom období dosiahol zisk pohybujúci sa na úrovni približne 228.000,- Eur, čo je takmer o 70 % viac, ako požadoval žalobca v rámci náhrady škody. Výpočet zisku žalovaného dosiahnutého na základe nelegálnych dovozov predmetných veterinárnych liekov, ktorý bol založený výlučne na účtovných dokladoch predložených v konaní pred súdom prvého stupňa, uviedol žalobca ako: „(i) V prípade veterinárneho lieku AviPro Salmonella vac E žalovaný v rozhodnom období doviezol 4 577 000 dávok, čo pri balení po 2 000 dávok predstavuje 2 288 balení. Pri nákupnej cene cca 70,- Eur bez DPH a pri predajnej cene cca 163,- Eur bez DPH za balenie, predstavuje marža žalovaného za jedno balenie sumu 93,- Eur bez DPH. Vynásobením výšky marže a počtu balení dosiahneme zisk cca 212 000,- Eur. (ii) V prípade veterinárneho lieku Poulvac IB Primer žalovaný v rozhodnom období doviezol cca 60 000 000 dávok, čo pri balení po 5 000 dávok predstavuje 12 000 balení. Pri nákupnej cene cca 17,- Eur bez DPH a pri predajnej cene najmenej 18,30 Eur bez DPH (pozn.: tu sa jedná o najnižšiu možnú predajnú cenu, pričom je pravdepodobné, že žalovaný tento prípravok predával za podstatne vyššiu cenu) za balenie, predstavuje marža žalovaného zajedno balenie sumu 1,30 Eur bez DPH. Vynásobením výšky marže a počtu balení dosiahneme zisk cca 16 000,- Eur.“
Podľa žalobcu bolo zrejmé, že žalovaný svojimi nelegálnymi dovozmi veterinárnych liekov AviPro Salmonella vac E a Poulvac IB Primer v rozhodnom období dosiahol vyšší zisk, ako bola suma uplatnenej náhrady škody, čo dokazovalo, že nekalosúťažné konanie žalovaného muselo byť jedinou príčinou ušlého zisku na strane žalobcu. „S týmito, ako aj mnohými inými tvrdeniami a dôkazmi žalobcu, sa prvostupňový súd vo svojom rozsudku nevysporiadal a vôbec neuviedol, z akého dôvodu tieto argumenty nevzal do úvahy. Všetky potrebné podklady mal pritom k dispozícii v súdnom spise. Súd sa však vo svojom rozsudku obmedzil len na konštatovanie, že „predloženými účtovými dokladmi síce žalobca preukázal, že v rozhodnom období nedosiahol taký zisk, ako v obdobiach minulých (...).“ Ak bola podľa okresného súdu jedným z dôvodov poklesu tržieb žalobcu v rozhodnom období nepriaznivá hospodárska situácia v Slovenskej republike, tak nemožno tento faktor vnímať izolovane ako hlavnú (jedinú alebo rozhodujúcu) príčinu ušlého zisku na strane žalobcu. Tento faktor mohol negatívne pôsobiť vo všetkých odvetviach hospodárstva Slovenskej republiky, pričom každé z týchto odvetví mohla kríza zasiahnuť iným osobitným spôsobom - v niektorých prípadoch sa mohla prejaviť viac či menej, v iných sa prejaviť vôbec nemusela. Žalobca sa domnieval, že nepriaznivá hospodárska situácia nemohla mať na trh s hydinou, t.j. mäsom ako jednou zo základných potravín, tak výrazný vplyv ako na iné odvetvia ekonomiky. Opätovne poukázal „na povinnú vakcináciu hydiny na základe predpisov Národného kontrolného programu pre salmonelové infekcie 2008 - 2010, ktorá platí bez ohľadu na výkonnosť ekonomiky, čím je značnej miery vyvrátený hypotetický argument súdu o tom, že údajnou príčinou ušlého zisku žalovaného mohla byť nepriaznivá hospodárska situácia v Slovenskej republike.“ Podľa žalobcu nebolo pravdou, ako tvrdil žalovaný, že v rozhodnom období došlo k výraznému zníženiu počtu podnikateľských subjektov, ktorí podnikajú v oblasti chovu hydiny, a ktorí boli potenciálnymi odberateľmi predmetných liečiv. Podľa viacerých štatistík bol trend vývoja stavu chovnej hydiny, ako aj
intenzity hydinárskej produkcie na Slovensku v rozhodnom období, t.j. v rokoch 2008 a 2009, vyrovnaný, dokonca so zlepšujúcou sa tendenciou. „ Podľa údajov o počte hospodárskych zvierat uverejnených na internetovej stránke enviroportal.sk (prevádzkovanej Slovenskou agentúrou životného prostredia spadajúcej pod Ministerstvo životného prostredia SR), spracovaných Štatistickým úradom Slovenskej republiky, bol v roku 2007 stav hydiny na úrovni 12,88 miliónov kusov, v roku 2008 sa mierne zhoršil na 11,23 miliónov kusov, no v roku 2009 sa výrazne zlepšil a dosiahol stav 13,58 miliónov kusov, pričom v roku 2010 sa vrátil na hladinu 12,99 milióna kusov. Údaje o počte hospodárskych zvierat z internetovej stránky enviroportal.sk • Súpis hospodárskych zvierat v poľnohospodárstve k 31.12.2008 vydaný Štatistickým úradom SR • Súpis hospodárskych zvierat v poľnohospodárstve k 31.12.2009 vydaný Štatistickým úradom SR • Súpis hospodárskych zvierat v poľnohospodárstve k 31.12.2010 vydaný Štatistickým úradom SR 39. Podľa údajov o úrovni živočíšnej výroby uverejnených na internetovej stránke statistics.sk (prevádzkovanej Štatistickým úradom Slovenskej republiky), spracovaných rovnako Štatistickým úradom Slovenskej republiky, bola v roku 2007 intenzita hydinárskej produkcie na úrovni 959,2 jednotiek, v roku 2008 sa mierne zhoršila na 832,1 jednotiek, no v roku 2009 sa podstatne zlepšila a dosiahla stav 1004,8 jednotiek, pričom v roku 2010 sa vrátil na hladinu 959,2 jednotiek. Dôkazy: Údaje o úrovni živočíšnej výroby z internetovej stránky statistics.sk“ Podľa žalobcu bolo zrejmé, „že slovenský trh s hydinou nebol krízou takmer vôbec zasiahnutý; mierny pokles stavu hydiny a intenzity hydinárskej produkcie na Slovensku v roku 2008 bol vykompenzovaný výrazným nárastom oboch ukazovateľov v roku 2009. Je teda evidentné, že dopyt po predmetných veterinárnych liekoch, ktorých jediným legálnym dovozcom a distribútorom na trhu v Slovenskej republike bol žalobca, musel v rozhodnom období zostať prinajmenšom vyrovnaný v pôvodnom rozsahu.“
V odvolaní žalobca uviedol, že neobstál argument okresného súdu ani tvrdenie žalovaného, že príčinou ušlého zisku na strane žalobcu je jeho údajná zlá cenová politika. Z predložených účtovných dokladov totiž vyplývalo, že žalobca predával jedno balenie veterinárneho lieku AviPro Salmonella vac E za cenu 136,06 Eur bez DPH, pričom žalovaný ho predával až za cenu 163,27 Eur bez DPH. Žalobca zdôraznil, že s cenovou politikou žalobcu nemali problém „významní hráči na trhu, ako napr. spoločnosti MED-ART a PHARMACOPOLA, ktorí od žalobcu dlhodobo odoberajú široký sortiment veterinárnych produktov.“ Ak prvostupňový súd aj napriek všetkému vyššie uvedenému vzal do úvahy iné faktory a „považoval ich za príčiny poklesu tržieb žalobcu, tak potom vo svojom rozsudku úplne opomenul odôvodniť, v akej miere sa tieto iné faktory podieľali na spôsobení ušlého zisku žalobcu.“ Ak sa prvostupňový súd domnieval, že miera pôsobenia týchto faktorov bola 100 % (čo vyplývalo zo skutočnosti, že zamietol nárok na náhradu škody v plnom rozsahu), „tak potom úplne opomenul odôvodniť, na základe akých skutočností a dôkazov dospel k týmto záverom. Na základe uvedeného považujeme rozhodnutie prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade škody za arbitrárne, a preto aj vecne nesprávne.“ Podľa žalobcu bolo „nespravodlivé, nelogické a nesprávne, aby hypotetické argumenty súdu i tvrdenia žalovaného (napr. „príčin mohlo byť viac“ alebo „nemusel byť spôsobený konaním“), ako aj ničím nepodložené, dokonca až nepravdivé dôvody pre údajnú neexistenciu príčinnej súvislosti medzi nekalosúťažným konaním žalovaného a ušlým ziskom na strane žalobcu (napr. „výrazné zníženie počtu podnikateľských subjektov, ktorí podnikajú v oblasti chovu hydiny, a ktorí boli potenciálnymi odberateľmi uvedených liečiv“ alebo ,,výrazný pokles nákupu týchto liečiv zo strany koncových odberateľov v súvislosti so zlou ekonomickou situáciou“), mali väčšiu váhu ako žalobcom tvrdená a preukázaná príčinná súvislosť, ktorá je založená na množstve vzájomne súvisiacich a prepojených okolností prípadu. Tieto okolnosti boli v konaní pred prvostupňovým súdom ustálené, dokázané a nároky z nich plynúce boli žalobcovi v plnom rozsahu priznané.“
Žalobca v odvolaní tiež uviedol, že v predmetnom súdnom konaní „vyvstalo viacero otázok, ktoré sú podľa názoru žalobcu po právnej stránke zásadného významu, žalobca žiada, aby odvolací súd v prípade, ak potvrdí rozhodnutie prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade škody, v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.“ V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. 3 Cdo 119/2002, podľa ktorého „rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd
posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky.“ Žalobca žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade škody a vydal rozsudok, v zmysle ktorého „Žalovaný je povinný do troch (3) dní odo dňa právoplatnosti rozsudku nahradiť žalobcovi škodu spôsobenú nekalosúťažným konaním žalovaného spočívajúcu v: (i) uvádzaní neregistrovaného prípravku Kefamast DC (registrovaného v Poľsku pod registračným číslom 1403/03) na trh v Slovenskej republike bez povolenia na súbežný dovoz v období od začiatku augusta 2009 do konca novembra 2009 vo výške 9 417,- Eur (slovom: deväť tisíc štyristosedemnásť eur); a (ii) uvádzaní neregistrovaných veterinárnych liekov Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E na trh v Slovenskej republike bez povolení na súbežný dovoz v období od marca 2008 do decembra 2009 vo výške 138 901,52 Eur (slovom: jednostotridsaťosem tisíc deväťstojeden eur a päťdesiatdva centov). 48. Eventuálne v prípade, ak by odvolací súd nevyhovel návrhu žalobcu podľa bodu 47 tohto odvolania, žalobca žiada, aby odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade škody a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 49. Eventuálne v prípade, ak by odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade škody, žalobca žiada, aby odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu. 50. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia tak, ako budú vyčíslené do troch (3) dní odo dňa vyhlásenia rozsudku, a to na účet právneho zástupcu žalobcu.“
Žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu v časti III., ktorou zaviazal okresný súd žalovaného zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 40.000,- Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a v časti IV., ktorou sa žalobcovi priznalo právo uverejniť jedenkrát rozsudok, a to je výrokovú časť a odôvodnenie, ktoré určí žalobca, na trovy žalovaného v časopise Spravodaj komory veterinárnych lekárov SR vo formáte A5 a ktorou bol žalovaný zaviazaný žalobcovi zaplatiť sumu 166,- Eur ako zálohu na náklady na uverejnenie rozsudku do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ktoré odvolanie opieral o dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) s použitím § 221 ods. 1 písm. f), § 205 ods. 2 písm. d), f) OSP. V základnej právnej námietke sa žalovaný nestotožnil s konštatovaním okresného súdu a mal za to, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil s poukazom na § 44 OBZ a § 53 OBZ s použitím § 118a OSP a na základe vykonaných dôkazov pri rešpektovaní koncentračnej povinnosti účastníkov konania v zmysle § 118a OSP dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa žalovaného okresný súd síce správne aplikoval na prejednávaný prípad ustanovenia všeobecnej skutkovej podstaty nekalosúťažného konania podľa § 44 ods. 1 OBZ, avšak vzhľadom na zistený skutkový stav po vykonanom dokazovaní nesprávne podľa žalovaného posúdil kumulované splnenie, resp. nesplnenie najmenej dvoch z troch zákonných podmienok dôležitých pre posúdenie, či sa v danom prípade jedná o nekalú súťaž v zmysle § 44 ods. 1 OBZ, „a že toto konanie v hospodárskej súťaži je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a že toto konanie je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.“ Podľa žalovaného bol nesprávny skutkový právny záver okresného súdu, že porušenie predpisov verejného práva zo strany žalovaného bolo konaním, ktoré bolo predmetom prejednania na prvostupňovom súde a bolo to možné považovať za porušenie dobrých mravov súťaže, a bolo spôsobilé vyvolať ujmu iným súťažiteľom, a teda aj samotnému žalobcovi, a to z dôvodov uvádzaných „na 11. strane napadnutého rozhodnutia.“ Uvedený skutkový záver z vykonaného dokazovania podľa žalovaného nevyplýval, práve naopak, z výpovede vypočutého svedka Ing. M. S., zamestnanca správneho orgánu Ústavu štátnej kontroly veterinárnych biopreparátov a liečiv Nitra, na pojednávaní dňa 27.10.2011 vyplývalo, že „s vybavovaním súhlasu na paralelný, resp. súbežný dovoz liečiv nie sú potrebné nijaké finančné náklady, čo sa týka poplatkov, pokiaľ sú k dispozícii všetky potrebné doklady, o tomto rozhodneme v lehote max. 30 dní“. Rovnako z jeho výpovede vyplývalo, že na trhu v Slovenskej republike je bežný podnikateľský postup.: „Tento prípad je špecifický tým, že sa vôbec dostal na súd, hoci na paralelný dovoz je potrebné, aby náš ústav udelil súhlas, ja viem, že kopu dovozov liečiv sa deje bez nášho súhlasu a na súd sa to nedostalo. Pokiaľ sa dováža zo Cymedici z ČR do Cymedici v SR podlieha paralelnému dovozu.“ Pre posúdenie konania žalovaného v nadväznosti na nesprávne tvrdenie o jeho údajnom nekalosúťažnom konaní, bolo podstatné zdôrazniť i konštatovanie okresného súdu, že z hľadiska svojho podnikateľského postavenia v rozsahu predmetu činnosti spoločnosť FARMAVET, s.r.o. bol subjektom, ktorý spĺňal všetky podmienky na veľkodistribúciu liečiv a jediným absentujúcim prvkom pre dovoz liečiva zo zahraničia pre žalovaného by mal byť súhlas správneho orgánu, teda spoločnosť FARMAVET, s.r.o. „ako veľkodistribútor má systém zabezpečenia akosti, personál, vypracované dokumenty a štandardné pracovné postupy, má zabezpečenú prepravu liekov vrátane dopravy tak, aby sa lieky počas dopravy
nepoškodili, má k dispozícii sklad aspoň v rozsahu 50m2 a vytvorené skladové zásoby, čo potvrdzuje v rámci svojej výpovede svedka i zástupca štátneho orgánu Ing. S..“ Podľa žalovaného konštatovanie prvostupňového súdu, že konanie žalovaného, ktorý údajne mal v období v prípade prípravku Kefamast DC od začiatku augusta 2009 do konca novembra 2009, v prípade prípravkov Poulvac IB Primer a Salmonella vac E v období od marca 2008 do decembra 2009 doviesť bez súhlasu správneho orgánu na paralelný dovoz, bolo konaním v rozpore s dobrými mravmi hospodárskej súťaže, nebolo podľa žalovaného správne a zároveň ani dostatočne odôvodnené, a to v nadväznosti i na ďalšiu podmienku naplnenia hypotézy § 44 ods. 1 OBZ, teda spôsobilosť konania žalovaného, ktoré bolo predmetom prejednania na prvostupňovom súde, privodiť ujmu súťažiteľovi alebo spotrebiteľom. Nebolo sporné, že slovné spojenie „spôsobilosť konania privodiť ujmu...“ znamená, že postačuje, ak jej vznik hrozí, avšak v konaní ani táto hrozba nebola preukázaná, resp. z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, v čom, v akom konaní žalovaného hrozbu ujmy iným súťažiteľom alebo spotrebiteľovi okresný súd videl, a „to v nadväznosti na vykonané dokazovanie, z ktorého tieto závery prvostupňového súdu nevyplývajú.“
Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že žalobca deklaroval, že na území SR je jediným distribútorom prípravku Kefamast DC intramam. susp. a.u.v. vyrobeného spoločnosťou Cross Vetharm Group Limited, Írsko a registrovaného pod číslom 96/048/07-S v balení 120 aplikátorov; držiteľom registrácie je pani PharmDr. I. P., vypočutá v konaní v postavení svedka. Na preukázanie svojho tvrdenia vo vzťahu k výlučnosti distribúcie uvedeného prípravku žalobca predložil Potvrdenie o registrácii prípravku Kefamast DC zo dňa 04.09.2007 s platnosťou 1 rok odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Žalobca v žalobe ako i v doplnení žaloby zo dňa 07.04.2011 predloženej na prvom pojednávaní vo veci samej deklaroval, že je jediný oprávnený distribútor veterinárnych liekov: „- Poulvac IB Primer, reg. Rp.97/129/04-S, držiteľ rozhodnutia o registrácii Fort Dodge Animal Health, Holandsko
- Avipro Salmonella vac E ad us.vel., reg. Rp.97/103/04-S, držiteľ rozhodnutia o registrácii Lohmann Animal Health GmbH&Co.KG, Nemecko“. K preukázaniu tohto tvrdenia s poukazom na § 118a OSP žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz a na tento ani nepoukázal do skončenia prvého pojednávania. Žalobca v rámci vyjadrenia zo dňa 15.06.2011, teda po skončení prvého pojednávania vo veci samej, predložil listinné dôkazy, ktorými podľa vlastného tvrdenia preukazoval, že je výhradným distribútorom v SR, napriek tomu, že ide o listinné dôkazy a dokumenty, kde zmluvnou stranou nebol žalobca, ale právnická osoba založená podľa českého právneho poriadku, a to „Rozhodnutie o registrácii hromadne vyrábaného veterinárneho lieku Poulvac IB Primer lyof. a. u. v., registrovaný pod č. 97/129-04-S zo dňa 20.12.2004, kde z prílohy rozhodnutia vyplýva, že držiteľom rozhodnutia o registrácii je Fort Dodge Animal Health, Holandsko so splnomocnenou osobou Cymedica spol. s r.o. (teda ako vyplýva i z vyjadrení navrhovateľa osobou oprávnenou konať v mene držiteľa rozhodnutia o registrácii)“
- „Rozhodnutie o registrácii hromadne vyrábaného veterinárneho lieku TAD Salmonella vac. E inj. sicc. a.u.v, pre držiteľa rozhodnutia o registrácii Lohmann Animal Health GmbH&Co.KG, Nemecko. Na uvedené rozhodnutie nadväzujú rozhodnutia o notifikačnej zmene v prípade rozhodnutia o zmene registrácie hromadne vyrábaného veterinárneho lieku.
- Kópiu distribučnej zmluvy uzatvorenej medzi Fort Dodge Animal Health, Benelux B.B. a CYMEDICA s.r.o., so sídlom Pod nádražím 853, 268 01 Hořovice, ČR, bez dátumu uzavretia, v zmysle ktorej spoločnosť Fort Dodge Animal Health, Benelux B.B. ako držiteľ rozhodnutia o registrácii veterinárneho lieku menuje distribútora - spoločnosť Cymedica s.r.o. ČR za exkluzívneho distribútora produktu na území SR, Maďarsko, Ukrajina bez práva ďalej menovať podriadených zástupcov, subdistribútorov alebo iné osoby na podporu predaja produktov na teritóriu alebo iným spôsobom plniť povinnosti z tejto zmluvy.
- Distribučnú zmluvu medzi LOHMANN Animal Health GmbH&Co.KG, Nemecko a Cymedica, s.r.o., so sídlom Pod nádražím 853, 268 01 Hořovice,ČR, v zmysle ktorej spoločnosť LOHMANN Animal Health GmbH&Co.KG udelila spoločnosti Cymedica, s.r.o., výlučné právo predaja zmluvných produktov na teritóriu - ČR, SR, zmluva bola uzatvorená 19.03.2009 s tým, že iná spoločnosť TEKRO spol. s r.o. je oprávnená predávať produkty na vyššie uvedených teritóriách.“ Zároveň žalobca predložil plné moci udelené spoločnosťou Lohmann Animal Health GmbH&Co.KG, Nemecko pre MVDr. Jaroslava Slosiarika na zastupovanie spoločnosti pred registračnými orgánmi na Slovensku, pre Cymedicu, spol. s r.o., na zastupovanie v záležitostiach týkajúcich sa registrácie, predĺženia registrácie a zmien registrácie produktov v SR a ČR, plnú moc spoločnosti Fort Dodge Animal Health, Holandsko pre Cymedica, spol. s r.o. na zastupovanie spoločnosti pred registračnými orgánmi na Slovensku, Potvrdenie od spoločnosti Lohmann Animal Health GmbH&Co.KG, Nemecko zo dňa 10.06.2011 adresované spoločnosti Cymedica, s.r.o., so sídlom Pod nádražím 853, 268 01 Hořovice, ČR o tom, že spoločnosť
Cymedica, s.r.o. je oficiálnym distribútorom vakcín spoločnosti Lohman v ČR a SR. „(opätovne je potrebné zdôrazniť, že nejde o osobu navrhovateľa).“
V odvolaní žalovaný zdôraznil, že dôležitými vo vzťahu k nárokom z nekalej súťaže sú aj otázky „komu právo priznáva možnosť využiť tieto nároky“ (aktívna legitimácia) a „voči komu ich môže uplatňovať“ (pasívna legitimácia). Podľa § 53 OBZ aktívna legitimácia svedčí osobám, ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené. V nadväznosti na vyššie uvedené listinné dôkazy, od ktorých žalobca odvodzoval svoje právne postavenie výlučného distribútora predmetných veterinárnych prípravkov, mal žalovaný za to, „že okresný súd sa s vyššie citovanými námietkami odporcu k aktívnej legitimácii navrhovateľa pri zhodnotení dokazovania vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, resp. súd si prisvojil tvrdenie navrhovateľa o jeho výlučnom postavení v rámci trhu s veterinárnymi prípravkami bez náležitého preukázania relevantnými dôkazmi. Prvostupňový súd jednoducho konštatoval, že odporca svojím konaním vstúpil do súťažného vzťahu s navrhovateľom, a preto keď ustálil, že zo strany odporcu došlo k naplneniu generálnej klauzuly podľa ust. § 44 ods. 1 Obch. zákonníka, je potrebné posúdiť nároky navrhovateľa voči odporcovi v súvislosti s nekalosúťažným konaním.“ Podľa žalovaného neobstál nesprávny názor žalobcu k inštitútu koncentračnej zásady vyjadrenej v § 118a OSP, v zmysle ktorej účastníci konania v taxatívne vymedzených súdnych konaniach sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení do skončenia prvého pojednávania, teda, že automaticky by mal mať súd za preukázané všetky tvrdenia žalobcu bez splnenia dôkazného bremena (nielen bremena tvrdenia), ak ku každému z nich neboli uplatnené akékoľvek námietky „(koncentračnú zásadu vyjadrenú v citovanom zákonnom ustanovení nie je možné zamieňať s koncentračnou zásadou zakotvenou v ust. 175 ods. 4 O.s.p.) Citovanou koncentračnou zásadou nie je dotknutá povinnosť účastníkov konania svoje tvrdenia relevantným spôsobom pri rešpektovaní ust. § 118a O.s.p. preukázať.“
Žalovaný považoval názor prvostupňového súdu vo vzťahu k posúdeniu konania žalovaného ako nekalosúťažné za nesprávny a rozhodnutie na ňom založené za nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné, v nadväznosti na uvedené bol podľa žalovaného teda nesprávny i právny záver súdu, že žalobcovi prislúchajú nároky podľa § 53 OBZ. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu bolo zrejmé, že okresný súd sa nevysporiadal s námietkou žalovaného k aktívnej legitimácii žalobcu na podanie žaloby pri uplatňovaní nárokov titulom nekalej súťaže, keďže nepreukázal, že by jeho práva pri deklarovaní nekalosúťažného konania žalovaného vo vzťahu k nemu ako poškodenej osobe boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené, a to nielen v nadväznosti na koncentračnú povinnosť zvýraznenú žalobcom podľa § 118a OSP, v rozsahu ktorého neuniesol dôkazné bremeno k svojim tvrdeniam, že je „jediným oprávneným distribútorom veterinárnych liekov Kefamast DC intramam. susp. a.u.v., Poulvac IB Primer lyof. a. u. v., TAD Salmonella vac. E inj. sicc. a.u.v., a teda že práve on spĺňa všetky zákonom požadované podmienky v zmysle zák. č. 140/1998 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v platnom znení, keďže sám deklaruje, že veterinárne prípravky dováža z ČR a podľa vyjadrenia svedka - zamestnanca príslušného správneho orgánu tento dovoz podlieha zákonnej úprave paralelného dovozu, a teda súhlasu Ústavu na paralelný dovoz.“
Žalovaný v odvolaní zvýraznil, že z priebehu konania na prvostupňovom súde vychádzalo, že žalobca sa domáhal voči žalovanému nárokov upravených v § 53 OBZ, a to na základe skutkových tvrdení, že podľa žalobcu sa žalovaný dopustil voči nemu nekalosúťažného konania konaním v rozpore s § 33a a § 52 ods. 4 písm. h) zák. č. 140/1998 Z.z. o liekoch v platnom znení v nadväznosti na žalobcom tvrdenú podstatnú okolnosť, že výlučne žalobca „je jediným distribútorom veterinárnych liekov, ktoré sú predmetom tohto konania, a teda že konaním odporcu došlo k poklesu predaja veterinárnych liekov, či už Kefamast DC v období od začiatku 2009 do konca novembra 2009, predajom veterinárneho lieku Poulvac IB Primer v období od marca 2008 do decembra 2009 a predaja AviPro Salmonella vac. E v období od marca 2008 do decembra 2009, pričom skutočnosti deklarované navrhovateľom vo vzťahu k jeho postaveniu výhradného distribútora nielen s poukazom na ust. § 118a O.s.p. neboli preukázané (neobstojí výklad navrhovateľa popísaný v jeho písomnom podaní zo dňa 02.07.2012, ktorý nemá oporu v ust § 118a O.s.p.), ale podľa názoru odporcu nemožno prihliadnuť ani na listinné dôkazy predložené navrhovateľom v rámci Vyjadrenia zo dňa 15.06.2011, kde poukazuje na zmluvné záväzky držiteľov rozhodnutia o registrácii veterinárneho lieku s iným podnikateľským subjektom založeným podľa práva ČR, so sídlom v ČR.“ Žalovaný mal za to, že napriek tomu, že okresný súd k nárokom na náhradu škody pristúpil správne, keď žalobu v tejto časti zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť konania žalovaného k ním tvrdenému vzniku škody, avšak pri samotnom hmotno-právnom základe sporu sa okresný súd pri rozhodovaní nevysporiadal s námietkami žalovaného, najmä k
neuneseniu dôkazného bremena k deklarovaniu tvrdení s poukazom na § 118a OSP tak, že žalobca predložil rozhodnutie, ktorého platnosť vychádzajúc z jeho obsahu uplynula „v roku 2008 a nepredložil žiadne dôkazy a ani na tieto nepoukázal, ktoré by osvedčovali jeho tvrdenia o výhradnosti dovozu a distribúcie. Nie je preto možné stotožniť sa s konštatovaním okresného súdu o súťažnom vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom zakladajúcim nároky podľa ust. § 53 Obeh. zákonníka.“ S poukazom na § 44 ods. 1 OBZ ako generálnej klauzuly mal žalovaný za to, že v konaní neboli preukázané všetky tri zákonom požadované podmienky na naplnenie hypotézy tohto citovaného zákonného ustanovenia. Žalovaný sa nestotožnil s konštatovaním okresného súdu o súťažnom vzťahu žalobcu a žalovaného, keďže tento s poukazom na § 118a OSP nebol preukázaný (na daný prípad nebolo možné aplikovať koncentračnú zásadu zakotvenú v ust. § 175 ods. 4 OSP ako sa snažil podsunúť žalobca v rámci svojich písomných prednesov), a to i v nadväznosti na vytýkané porušenie zákona o liekoch zo strany žalovaného. V opozite s názorom prvostupňového súdu mal žalovaný za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pre svoje tvrdenie o údajnom nekalosúťažnom konaní žalovaného tým, že tento konal v rozpore s § 33a a 52 ods. 4 písm. h) zák. č. 140/1998 Z.z. o liekoch, a tým sa dotkol postavenia žalobcu ako jediného výlučného distribútora veterinárnych prípravkov na území SR. Podľa žalovaného bol nesprávny záver prvostupňového súdu o nekalosúťažnom konaní žalovaného a následne spôsobilosti konania žalovaného privodiť ujmu. Podľa žalovaného bolo potrebné odlišovať deklarovanie prípadnej nekalej súťaže podľa ustanovenia generálnej klauzuly od preukázania aktívnej legitimácie žalobcu podľa § 53 OBZ. Len okrajom bolo potrebné podľa žalovaného poukázať na citáciu § 46 ods. 1 OBZ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, keďže sám žalobca svoje žalované nároky hmotnoprávne od citovaného zákonného ustanovenia neodvodzoval.
V odvolaní žalovaný namietal, že vo vzťahu k priznaniu primeraného zadosťučinenia okresným súdom podľa časti III. napadnutého rozhodnutia okresný súd pri priznaní primeraného zadosťučinenia, resp. pri rozhodovaní o priznaní tohto nároku nepostupoval v súlade s § 53 OBZ. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa zaoberal výškou priznaného zadosťučinenia, avšak z odôvodnenia nebolo podľa žalovaného zrejmé, na základe akých vykonaných dôkazov dospel súd k záveru, že nekalosúťažným konaním žalovaného došlo k ohrozeniu a zhoršeniu postavenia žalobcu na trhu s veterinárnymi liečivami. Uvedené konštatovanie podľa žalovaného nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní, v konaní nebolo preukázané, že účastník konania na strane žalobcu utrpel v súvislosti s konaním žalovaného nemajetkovú ujmu, a to v takom rozsahu alebo takého druhu, že nepostačovalo vyrovnanie primeraným zadosťučinením v nepeňažnej forme. Až po ustálení tejto otázky, čo sa v prejednávanej veci nenastalo, by sa mohol okresný súd zaoberať otázkou, aká čiastka požadovaná k zaplateniu ako zadosťučinenie je primeraná k vyrovnaniu vzniknutej nemajetkovej ujmy. Zo žaloby dôvodnosť požiadavky zaplatenia primeraného zadosťučinenia absentovala. Žalobca sa obmedzil na všeobecné tvrdenie o dobrej povesti žalobcu bez preukázania týchto tvrdení, pričom toto konštatovanie okresný súd preniesol do odôvodnenia svojho rozhodnutia bez toho, aby tieto tvrdenia boli žalobcom preukázané, resp. že by na prvostupňovom konaní vôbec bolo k otázke splnenia podmienok nároku na nemajetkovú ujmu vykonané dokazovanie. Primerané zadosťučinenie je náhradou za spôsobenú ujmu, poskytnutie ochrany peňažnou formou podľa ustálenej judikatúry prichádza do úvahy najmä v prípade, ak ujma svojou povahou nemajetková bude mať negatívne majetkové dopady (najčastejšie v podobe straty klientely), ktoré ani zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nebude môcť zvrátiť. Zadosťučinenie poskytnuté v peniazoch je dôvodné tam, kde zásah do nemateriálnej sféry dotknutého súťažiteľa môže mať dôsledky (niekedy aj veľmi výrazné, hoci ťažko vyčísliteľné) tiež v jeho majetkovej sfére. Z vykonaného dokazovania k tomuto nároku titulom nekalosúťažného konania závery odôvodňujúce priznanie primeraného zadosťučinenia v peňažnej forme podľa žalovaného nevyplývali, a to s ohľadom i na tú skutočnosť, že žalobca svoje tvrdenia o postavení výhradného a jediného distribútora v konaní nepreukázal, a preto mu nemohla byť spôsobená ani ujma povahou nemajetková, pričom v tejto otázke tvrdenia ani dôkazy neprodukoval. Bez významu nie je podľa žalovaného ani posudzovanie tej skutočnosti, že predmetom konania bol dovoz troch veterinárnych prípravkov, pričom eventuálne porušenie pri každom jednotlivom dovoze mohol spôsobiť iné právne dôsledky, a to vzhľadom na variabilitu trhu s veterinárnymi prípravkami. S poukazom i na ustálenú judikatúru, „napr. rozsudok NS ČR, č.k. 32Odo/1318/2004, uznesenie NS SR, č.k. 6Obo/94/2007, rozsudok NS SR, č.k. 6Obo/87/2009“, mal žalovaný za to, že v konaní, v ktorom súd rozhoduje o primeranom zadosťučinení, musí byť nepochybne zistené, že dotknutý účastník utrpel nemajetkovú ujmu v takom rozsahu alebo druhu, že nepostačuje jej vyrovnanie primeraným zadosťučinením v nepeňažnej forme, čo v prípade žalobcu podľa žalovaného nenastalo. Bolo neprípustné, podľa žalovaného, aby si cestou požiadavky na zaplatenie primeraného zadosťučinenia žalobca riešil eventuálnu vzniknutú hmotnú ujmu, ak si mohol uplatniť a
dostatočným spôsobom preukázať nárok na náhradu škody, ak taká vznikla, aby v prípade, že by hypoteticky vznikla materiálna ujma (čo však žalovaný nepripúšťa), táto bola nahrádzaná z titulu primeraného zadosťučinenia poskytnutého v peniazoch.
Podľa žalovaného nebol správny záver okresného súdu v časti IV. napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd priznal žalobcovi právo uverejnenia rozsudku v rozsahu podľa časti IV. napadnutého rozhodnutia. V základnej právnej námietke žalovaný namietal právny základ tohto nároku, ale rovnako uvádzal, že zverejnenie rozsudku, resp. jeho časti podľa § 55 ods. 2 OBZ má zvláštnu povahu satisfakcie, pretože sa tým úspešnému účastníkovi dostáva morálneho zadosťučinenia, súčasne naplňuje znaky aj funkcie reparačnej, pretože publikácia rozsudku má zreteľné reklamné aspekty v prospech úspešného účastníka (rozsudok NS SR, č.k. 6Obo 94/2007). I s poukazom na časť I. napadnutého rozhodnutia, ktorým okresný súd zastavil nárok žalobcu na zdržanie sa nekalosúťažného konania, bolo zrejmé a nepochybné, že žalovaný v čase rozhodovania okresného súdu (i v čase priebehu súdneho konania) nekonal v rozpore so Zákonom o liekoch, a preto táto časť uplatnenej právnej ochrany - návrh na uverejnenie rozsudku stratila význam morálneho zadosťučinenia. Naviac od rozhodného obdobia - ktoré je predmetom konania (marec 2008, resp. august 2009 do novembra - decembra 2009) bol značný časový odstup, v ktorom by aj žalovaný konal eventuálne nekalosúťažne, z tohto dôvodu nepovažoval žalovaný žalobu v časti návrhu na zverejnenie rozsudku za dôvodnú. Žalovaný mal za to, že sa okresný súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými právnymi otázkami a argumentáciou žalovaného, v nadväznosti na uvedenú právnu námietku napadnutého rozsudku i jeho rozsah nezodpovedal právu účastníkov konania na spravodlivý proces deklarovaný čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 230/04). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako upravuje § 157 ods. 2 OSP, patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Navrhol, aby krajský súd ako odvolací súd podľa § 220 OSP rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu v časti III., ktorou sa žalobca domáhal práva na primerané zadosťučinenie a v časti IV., ktorou sa žalobca domáhal práva na uverejnenie rozsudku, a to jeho výrokovej časti a odôvodnenia v časopise Spravodaj komory veterinárnych lekárov SR vo formáte A5 na náklady žalovaného, zamietol a zaviazal žalobcu na úhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania, resp. s poukazom na § 221 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu zo dňa 15.11.2013. Poukázal na to, že Okresný súd Martin rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 17.02.2012 pod č. k. 17Cb/36/2010-590, proti ktorému podal žalobca odvolanie zo dňa 01.06.2012 a žalovaný odvolanie zo dňa 30.05.2012. Za podané odvolanie uhradil žalobca aj súdny poplatok v sume 8.899,- Eur bezhotovostným prevodom zo dňa 11.06.2012. O podaných odvolaniach účastníkov konania rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 21.03.2013 pod č.k.: 14Cob/265/2012-693 tak, že rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 17.02.2012 pod č.k. 17Cb/36/2010-590 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že podľa názoru odvolacieho súdu rozhodoval o veci na prvom stupni vecne a miestne nepríslušný súd. V nadväznosti na uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 21.03.2013 pod č.k. 14Cob/265/2012-693 postúpil Okresný súd Martin vec na Okresný súd Banská Bystrica. Predmetné konanie bolo na Okresnom súde Banská Bystrica vedené pod spisovou značkou 63Cb/l00/2013. Okresný súd Banská Bystrica s postúpením veci nesúhlasil a predložil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. O nesúhlase Okresného súdu Banská Bystrica s postúpením veci z Okresného súdu Martin rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 24.06.2013 pod č.k. 4Ndob/20/2013 tak, že príslušným na konanie vo veci je Okresný súd Martin. Rozsudkom zo dňa 03.10.2013 pod č. k. 17Cb/141/2013-730 okresný súd opätovne rozhodol. Žalobca sa s odvolaním žalovaného nestotožnil. Žalobca sa plne stotožnil s výrokmi rozsudku prvostupňového súdu v častiach nároku na zaplatenie primeraného zadosťučinenia i nároku na uverejnenie rozsudku, a súhlasil aj s jeho odôvodnením, v zmysle ktorého hospodársku súťaž nie je možné zúžiť iba na súperenie priamo si konkurujúcich výrobcov či poskytovateľov služieb. Pri skúmaní podmienok naplnenia generálnej klauzuly nekalej súťaže nie je samo osebe rozhodné, či tvrdeným závadným konaním boli alebo neboli porušené predpisy z určitého odvetvia práva iného než tej časti, ktorá upravuje horizontálne vzťahy pri podnikaní. Rozhodné naopak bolo, či tvrdené konanie, ktoré má byť v rozpore s právnymi predpismi, malo kauzálny vzťah k hospodárskej súťaži a dopad v súťaži. Teda, či tvrdené konanie je porušením dobrých mravov
súťaže a či došlo k nemu v rámci hospodárskej súťaže, a či toto konanie je spôsobilé vyvolať ujmu iným súťažiteľom alebo dokonca spotrebiteľom. V prípade porušovania predpisov verejného, či súkromného práva nie je rozhodné, či daná konkrétna oblasť práva zároveň upravuje aj kontrolné mechanizmy a prostriedky k náprave vrátane sankcií. Rozhodujúce je, či takéto konanie je súčasne v rozpore s dobrými mravmi súťaže, či má kauzálny vzťah k súťaži a či je spôsobilé vyvolať ujmu iným súťažiteľom. Aj keď v rámci hierarchie obchodných vzťahov nemali žalobca a žalovaný rovnaké postavenie, žalovaný svojim konaním vstúpil do súťažného vzťahu so žalobcom. Okresný súd tiež v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný nelegálnym spôsobom v rozpore so zákonom o liekoch dovážal a uvádzal na trh veterinárne lieky Kefamast DC, Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E. Bolo teda podľa žalobcu zrejmé, že zo strany žalovaného podľa okresného súdu došlo k porušeniu predpisov verejného práva, a že toto porušenie aj vzhľadom na jeho dlhoročné pôsobenie na farmaceutickom trhu možno považovať za neetické a za porušenie dobrých mravov súťaže, a takéto jeho konanie je spôsobilé vyvolať ujmu iným súťažiteľom, a teda aj samotnému žalobcovi. Nekalosúťažným konaním došlo k ohrozeniu a ku zhoršeniu postavenia žalobcu na trhu s veterinárnymi liekmi. Pri rozhodovaní o výške primeraného zadosťučinenia v peniazoch okresný súd vzal do úvahy rozsah a intenzitu nekalosúťažného konania v pomere k zisku žalovaného. Bolo preukázané, že žalovaný sa nekalosúťažného konania dopúšťal dlhodobo - u prípravkov Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E išlo o obdobie štyroch rokov, u prípravku Kefamast DC išlo o obdobie dvoch rokov. Žalovaný za toto obdobie doviezol nemalé množstvo jednotlivých dávok, predovšetkým prípravkov Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E. Vzhľadom k týmto okolnostiam okresný súd považoval primerané zadosťučinenie v peniazoch za spravodlivú náhradu, pričom pri stanovení primeranosti okresný súd podporne vychádzal aj zo zisku, ktorý z predaja týchto nelegálne dovezených prípravkov žalovaný mal. Okresný súd preto považoval požadovanú výšku primeraného zadosťučinenia v sume 40.000,- Eur za spravodlivú a primeranú.
Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného k existencií nekalosúťažného konania žalovaného, v ktorej žalovaný poukázal na výrok svedka, Ing. M. S., zamestnanca Ústavu štátnej kontroly veterinárnych biopreparátov a liečiv (ÚŠK VBL) vypočutého na pojednávaní dňa 27.10.2011, ktorý uviedol, že na trhu v Slovenskej republike je konanie žalovaného bežný postup, a že „Tento prípad je špecifický tým, že sa vôbec dostal na súd, hoci na paralelný dovoz je potrebné, aby náš ústav udelil súhlas, ja viem, že kopu dovozov liečiv sa deje bez nášho súhlasu a na súd sa to nedostalo“, vyjadril nesúhlas. Žalobca ďalej poukázal na rozpornosť argumentácie žalovaného, ktorý uviedol, že nie je sporné, že slovné spojenie „spôsobilosť konania privodiť ujmu“ znamená, že postačuje, ak jej vznik hrozí, avšak následne namietol, že táto hrozba údajne nebola preukázaná, resp. že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nebolo zrejmé, v akom konaní žalovaného okresný súd videl hrozbu ujmy iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Podľa žalobcu i tieto námietky žalovaného boli nedôvodné, neopodstatnené, a preto nesprávne. Žalobca mal za to, že existencia nekalosúťažného konania žalovaného (spočívajúca v súťažnom vzťahu účastníkov konania, v rozpore konania žalovaného s dobrými mravmi, a v spôsobilosti konania žalovaného privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom) bola v konaní pred prvostupňovým súdom riadne preukázaná. Napadnutý rozsudok prvostupňového súdu dával odpovede na všetky nastolené otázky a zrozumiteľne vysvetlil, na akých základoch okresný súd prijal záver o existencii nekalosúťažného konania žalovaného. „Zodpovedný postoj súdu k tejto základnej otázke je vyjadrený hneď v úvode jeho právnej argumentácie: „Prioritne bolo potrebné, aby súd vyriešil otázku, či zo strany žalovaného došlo k nekalosúťažnému konaniu.“ Podľa žalobcu medzi účastníkmi konania bolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že medzi nimi existuje súťažný vzťah v zmysle § 41 a nasl. OBZ. Podľa názorov z dostupnej odbornej literatúry v súťažnom vzťahu môžu byť súťažitelia nielen s podobnými výrobkami či službami, ale aj súťažitelia s rozdielnymi výrobkami a službami (pričom v prejednávanej veci nejde o rozdielne, ale o identické produkty). V praxi sa môže stať, že v súťažnom vzťahu sa ocitnú subjekty, ktoré navonok nesúťažia, ale pri bližšom posúdení konkrétnych okolností možno dospieť k záveru, že súťažný vzťah medzi nimi existuje. Tento vzťah môže byť vymedzený okrem iného aj vecne, keď súťažitelia dodávajú na trh zhodné, porovnateľné, alebo svojou funkciou vzájomne zastupiteľné výrobky. Rozhodné z tohto hľadiska je, aby s nimi ostatní účastníci počítali ako s alternatívou. V tejto súvislosti žalobca poukázal „na rozsudok Najvyššieho súdu SR pod spisovou značkou lObdo/V/19/2007.“ Hospodársku súťaž nemožno zúžiť iba na súperenie priamo si konkurujúcich výrobcov alebo poskytovateľov služieb ponúkajúcich pravidelne (teda nie príležitostne) rovnaké či podobné výrobky alebo služby. Nekalosúťažného konania sa môže dopustiť tak podnikateľ, ako aj osoba, ktorá sa sama na podnikaní v danej oblasti nezúčastňuje. Súťažný vzťah je potrebné vykladať v nadväznosti na pojem súťažiteľa z hľadiska účelu ochrany
proti nekalej súťaži veľmi široko, kedy vo vzťahu súťažiteľov nie sú len priami súťažitelia, ale vôbec všetky subjekty, ktoré pôsobia v podobných alebo navzájom zastupiteľných oboroch a hospodárskych činnostiach. Okrem toho ako priami súťažitelia nevystupujú voči sebe navzájom len tí, ktorí pôsobia v zhodnom alebo príbuznom odvetví, ale takisto tí, ktorí ponúkajú výrobky a služby, ktoré sú navzájom zameniteľné, pričom v prejednávanej veci ide presne o tento prípad. To znamená, že hospodárskymi súťažiteľmi sú všetky subjekty, medzi ktorými na základe objektívnej povahy ich výrobkov či služieb alebo na základe vlastnej aktivity dôjde na trhu k hospodárskemu stretu, pričom ako súťažiteľov je možné chápať aj tie subjekty, medzi ktorými z dôvodu nekalého konania jedného z nich nikdy ani nedôjde k priamemu konkurenčnému stretu. V tejto súvislosti žalobca „poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR pod spisovou značkou 32Odo/l642/2005 a uznesenie Najvyššieho súdu ČR pod spisovou značkou 32Odo/1230/2005.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR pod sp.zn. 29Odo/l06/2001, ak by medzi súťažiteľmi súťažný vzťah aj neexistoval (čo nie je prípad v prejednávanej veci), mohlo by byť určité konanie kvalifikované ako nekalosúťažné už len z toho dôvodu, že danému súťažiteľovi by bolo možné preukázať súťažný zámer. Práve súťažný zámer žalovaného konkurovať žalobcovi bol v prejednávanej veci nepochybný, zrejmý a preukázaný. Žalobca sa stotožnil s okresným súdom, že „je rozhodné, či tvrdené konanie, ktoré má byť v rozpore s právnymi predpismi, má kauzálny vzťah k hospodárskej súťaži a dopad v súťaži; teda či tvrdené konanie je porušením dobrých mravov súťaže, došlo k nemu v rámci hospodárskej súťaže, a či toto konanie je spôsobilé vyvolať ujmu iným súťažiteľom alebo dokonca spotrebiteľom.“
Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zároveň uviedol, že v zmysle rozsudku „Najvyššieho súdu SR pod sp. značkou 6Obo/364/2005, pre rozpor s dobrými mravmi súťaže postačuje, že konanie je objektívne závadné a spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nevyžaduje sa vedomie o nesprávnosti konania, ani úmysel klamať. Dobré mravy súťaže sú objektívny pojem, t.j. postačí, ak je konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi súťaže, pričom na subjektívnej stránke nezáleží. Či bolo súťažné konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi súťaže, je podľa názoru súdu otázkou právnou a nie skutkovou (viď rozsudok Okresného súdu Bratislava I pod spisovou značkou 32Cb/81/2006).“ Zodpovednosť za nekalosúťažné konanie je daná už vtedy, ak je konanie súťažiteľa spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Spôsobenie škody alebo ujmy preto nie je pojmovým znakom nekalosúťažného konania, a malo by preto byť posudzované ako priťažujúca okolnosť. Táto priťažujúca okolnosť na strane žalovaného by mala mať vplyv aj na výšku primeraného zadosťučinenia požadovaného žalobcom. Žalovaný v rokoch 2008 a 2009 dovážal a uvádzal na trh v Slovenskej republike veľké množstvo veterinárnych liekov Kefamast DC, AviPro Salmonella vac E (viac ako 4,5 mil. dávok) a Poulvac IB Primer (takmer 60 mil. dávok). Jednalo sa o tzv. súbežný dovoz, na ktorý musí mať dovozca povolenie vydané ÚŠK VBL, a takisto malo spĺňať podmienky riadneho označovania a balenia dovážaných veterinárnych liekov, vrátane riadnej písomnej informácie pre používateľov (príbalovej informácie), a pod. Podľa žalobcu tieto podmienky boli veľmi dôležitým nástrojom z hľadiska ochrany zdravia ľudí a zvierat. „Nesprávne označovanie a balenie súbežne dovážaných liekov vrátane falošnej príbalovej informácie sú zároveň spôsobilé poškodiť držiteľa registrácie a oprávneného distribútora (žalobcu) týchto liekov v Slovenskej republike.“ Podľa žalobcu žalovaný úplne odignoroval normy verejného práva a veterinárne lieky Kefamast DC, AviPro Salmonella vac E a Poulvac IB Primer uvádzal v období rokov 2008 a 2009 na trh v Slovenskej republike bez povolení na súbežný dovoz, nesprávne ich označoval, balil a prikladal falošné príbalové informácie. Význam inštitútu súbežného dovozu, ako i riadneho označovania, balenia a správnej písomnej informácie pre používateľov, podčiarkovala aj možnosť uložiť za ich porušenie sankcie podľa „§ 67 zákona č. 140/1998 Z.z. o liekoch v znení neskorších predpisov („Starý zákon o liekoch“), ako aj podľa ustanovenia § 139 zákona č. 362/2011 Z.z. o liekoch v znení neskorších predpisov („Nový zákon o liekoch“).“ Okresný súd teda podľa žalobcu správne dôvodil, že „vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalovaný nelegálnym spôsobom v rozpore so zákonom o liekoch dovážal a uvádzal na trh veterinárne lieky Kefamast DC, Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E. Je teda zrejmé, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu predpisov verejného práva, a že toto porušenie aj vzhľadom na jeho dlhoročné pôsobenie na farmaceutickom trhu možno považovať za neetické a za porušenie dobrých mravov súťaže, a takéto jeho konanie je spôsobilé vyvolať ujmu iným súťažiteľom, a teda aj samotnému žalobcovi.“ Žalobca tiež uviedol, že „Podotýkame, že žalovaný sa k nekalosúťažnému konaniu priznal na pojednávaniach dňa 08.04.2011 a 20.05.2011. Konal tak vedome, dlhodobo, a ako profesionál vedomý si svojich povinností v zmysle zákona o liekoch a súvisiacich predpisov.“
Nekalosúťažné konanie žalovaného bolo podľa žalobcu spôsobilé vyvolať ujmu iným súťažiteľom, a teda aj žalobcovi, ako uviedol okresný súd „prvotne už tým, že na rozdiel od legálneho postupu tých, ktorí legálne liečiva dovážajú a uvádzajú na trh, je oproti ostatným súťažiteľom ušetrený od administratívnych úkonov, ktoré spočívajú v tom, že pokiaľ niekto chce uviesť na trh v Slovenskej republike liek, musí požiadať ÚŠKVBL o súhlas na súbežný, resp. paralelný dovoz, musí byť držiteľom povolenia na veľkodistribúciu (čo žalovaný bol), liek musí byť registrovaný v Slovenskej republike a ten, kto žiadal o súhlas na dovoz musí zabezpečiť, aby príbalová informácia bola v slovenskom jazyku, musí zabezpečiť od výrobcu lieku doklad o tom, že tento liek bol prepustený na trh, tiež musí zabezpečiť, aby informácie na balení lieku boli uvedené v slovenskom jazyku a toto musí požiadať výrobcu lieku, ktorý prepúšťa liek do obehu; musí sa uskutočniť prebalenie lieku a potom ten, kto uskutoční prebalenie (čo mohol aj žalovaný), musí vydať certifikát, že tento liek je možné uviesť na trh.“ Ani jednu z vyššie uvedených podmienok žalovaný nespĺňal, a preto v tejto súvislosti neobstála podľa žalobcu argumentácia žalovaného, že „mal systém zabezpečenia akosti, personál, vypracované dokumenty a štandardné pracovné postupy, mal zabezpečenú prepravu liekov vrátane dopravy tak, aby sa lieky počas prepravy nepoškodili, mal k dispozícii sklad aspoň v rozsahu 50 m2 a vytvorené skladové zásoby.“ Takéto podmienky totiž musí spĺňať každý veľkodistribútor veterinárnych liekov, a preto nemajú s nezákonným dovozom a distribúciou predmetných liekov v Slovenskej republike žiadnu súvislosť. Žalobca ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že okresný súd podľa neho správne uviedol, že nakoľko „príbalová informácia, ktorú žalovaný vkladal do produktu Kefamast DC dovezeného z Poľska, nie je totožná s príbalovou informáciou schválenou u daného liečiva v Slovenskej republike, je to spôsobilé ovplyvniť negatívnym spôsobom hodnotenie žalobcu u jeho odberateľov.“ Žalobca zdôraznil, že falošné príbalové informácie sa nachádzali aj v nelegálne dovážaných liekoch Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E. Žalobca mal za to, že jeho postavenie výlučného a jediného oprávneného distribútora veterinárnych liekov Kefamast DC, Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E bolo v konaní pred prvostupňovým súdom riadne preukázané. Oprávnenie distribuovať a uvádzať veterinárne prípravky na trh v Slovenskej republike je potrebné vnímať v dvoch rovinách - verejnoprávnej a súkromnoprávnej. Každý veterinárny liek možno uvádzať na trh v Slovenskej republike po splnení verejnoprávnych noriem. Na druhú stranu pojem „výhradný distribútor“ vychádza zo súkromnoprávnych noriem, resp. zmluvy medzi výrobcom alebo držiteľom registrácie veterinárneho lieku na jednej strane a jeho distribútorom v Slovenskej republike na strane druhej. Za „výhradného distribútora“ teda možno označiť subjekt, ktorý za účelom získania oprávnenia uvádzať určitý veterinárny liek na trh v Slovenskej republike jednak splnil podmienky kladené verejnoprávnymi normami a zároveň mu tento status vyplýva z výhradnej distribučnej zmluvy uzavretej s výrobcom alebo držiteľom registrácie tohto veterinárneho lieku. Status výhradného distribútora sa oproti „bežnému“ distribútorovi odlišuje v tom, že výrobca alebo držiteľ registrácie určitého veterinárneho lieku neudelí súhlas na jeho uvádzanie na trh v Slovenskej republike (ide o veterinárny liek Kefamast DC), resp. splnomocnenie v prípade zahraničných držiteľov registrácie (ide o veterinárne lieky AviPro Salmonella vac E a Poulvac IB Primer) žiadnemu inému distribútorovi. Tým však automaticky nie je tento iný distribútor vylúčený z možnosti uvádzať určitý veterinárny liek na trh v Slovenskej republike. Jednou z možností je získanie povolenia na súbežný dovoz daného veterinárneho lieku zo zahraničia. Ide o významný inštitút upravený v ustanovení § 33a Starého zákona o liekoch, ako aj v ustanovení § 19 Nového zákona o liekoch. Význam inštitútu súbežného dovozu podčiarkuje aj možnosť uložiť za jeho porušenie sankcie podľa § 67 Starého zákona o liekoch, ako aj podľa § 139 Nového zákona o liekoch. Z hľadiska verejného práva žalobca zvýraznil, „že v rozhodnom období rokov 2008 a 2009 bola držiteľom rozhodnutia o registrácii veterinárneho lieku Kefamast DC pani Dr. Andrea Kovácsová, držiteľom rozhodnutia o registrácii veterinárneho lieku AviPro Salmonella Vac E spoločnosť Lohmann Animal Health Nemecko, a držiteľom rozhodnutia o registrácii veterinárneho lieku Poulvac IB Primer spoločnosť Fort Dodge Animal Health Holandsko. Žalobca mal od každého z menovaných držiteľov rozhodnutia o registrácii súhlas, resp. splnomocnenie na uvádzanie daného veterinárneho lieku na trh v Slovenskej republike“. Nad rámec toho existoval medzi žalobcom a spoločnosťami Lohmann Animal Health Nemecko a Fort Dodge Animal Health Holandsko zmluvne založený vzťah exkluzivity, t.j. menovaní zahraniční držitelia registrácie sa zmluvne zaviazali, že právo uvádzať veterinárne lieky AviPro Salmonella vac E a Poulvac IB Primer na trh v Slovenskej republike neudelia žiadnemu inému distribútorovi. Rovnaká dohoda platila medzi žalobcom a pani Dr. Andreou Kovácsovou, ktorá udelila právo uvádzať veterinárny liek Kefamast DC na trh v Slovenskej republike výlučne žalobcovi. Na základe uvedeného možno podľa žalobcu konštatovať, že v rozhodnom období rokov 2008 a 2009 bol žalobca oprávneným distribútorom veterinárnych liekov Kefamast DC, AviPro Salmonella vac E a Poulvac IB Primer v Slovenskej republike. Žalovanému však ktorému držitelia rozhodnutí o registrácii veterinárnych liekov Kefamast DC, AviPro Salmonella vac
E a Poulvac IB Primer nedali súhlas, resp. splnomocnenie na uvádzanie týchto veterinárnych liekov na trh v Slovenskej republike. Žalovaný nedisponoval ani dohodami o výhradnej distribúcii. Povolenie na súbežný dovoz nemožno zamieňať s povolením na veľkodistribúciu, ktorá žalovaného (ako aj každého iného distribútora) oprávňuje len na podnikanie v oblasti nakladania s veterinárnymi liekmi a zdravotníckymi pomôckami. Povolenie na veľkodistribúciu samo osebe neumožňuje uvádzať na trh v Slovenskej republike žiadny veterinárny liek.
Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že koncentračná zásada uvedená v § 118a OSP sa vzťahuje na oboch účastníkov konania, teda aj žalovaný je povinný uviesť všetky rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Žalobca v žalobe zo dňa 16.03.2010 opísal všetky rozhodujúce skutočnosti a podporil ich dôkazmi odôvodňujúcimi jeho nárok voči žalovanému. Majúc na zreteli koncentračnú zásadu v nekalosúťažných sporoch bol však žalobca toho názoru, že nemožno od neho požadovať, aby priamo v žalobe preukázal úplne každé svoje tvrdenie, najmä za predpokladu, že mnohé tvrdenia uvedené v žalobe nebudú vôbec spochybnené. Potreba preukázať určité tvrdenia vzniká často až neskôr v priebehu konania, keď ich protistrana namietne. Žalobca zdôraznil, že svoj nárok oprel o „pravdivé tvrdenie, že je exkluzívnym distribútorom veterinárnych liekov Kefamast DC, Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E v Slovenskej republike. Tým, že žalovaný toto tvrdenie nespochybnil vo svojom prvom vyjadrení zo dňa 25.10.2010 ani na prvom pojednávaní dňa 08.04.2010, uznal tým de facto jeho pravdivosť.“ Na neskoršie špekulatívne tvrdenia žalovaného by sa preto vôbec nemalo prihliadať a tiež bolo potrebné podľa žalobcu zdôrazniť, „že žalovanému v tejto argumentácii nebránil žiadny objektívny dôvod.“ Samozrejme, ak by žalovaný vzniesol uvedenú námietku v súlade s koncentračnou zásadou do skončenia prvého pojednávania, žalobca bol okamžite pripravený označiť všetky dôkazy, ktorými od začiatku disponoval (napr. rozhodnutia o registrácii, dohody o výhradnej distribúcii, splnomocnenia a pod.), na vyvrátenie námietky žalovaného. Nakoľko žalovaný vzniesol uvedenú námietku (ako aj množstvo iných námietok) v rozpore s koncentračnou zásadou až po prvom pojednávaní, žalobca mohol označiť príslušné dôkazy za účelom vyvrátenia námietky, resp. aj iných námietok žalovaného, ale až po prvom pojednávaní. Ak by však odvolací súd vyhodnotil, že na tvrdenia žalovaného až po prvom pojednávaní sa prihliadať bude, žalobca v takom prípade žiadal, aby sa prihliadalo aj na dôkazy, ktoré označil a predložil na svoju obranu až po prvom pojednávaní. Opačným postupom by bola porušená zásada rovnosti zbraní účastníkov konania.
Žalobca sa nestotožnil ani s odvolacími námietkami žalovaného, že prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal výškou primeraného zadosťučinenia v peniazoch, napriek tomu, že nebolo zrejmé, na základe ktorých vykonaných dôkazov dospel okresný súd k záveru, že nekalosúťažným konaním žalovaného došlo k ohrozeniu a zhoršeniu postavenia žalobcu na trhu s veterinárnymi liekmi a že nebolo preukázané, že žalobca utrpel v súvislosti s konaním žalovaného nemajetkovú ujmu v takom rozsahu alebo takého druhu, že nepostačuje vyrovnanie primeraným zadosťučinením v nepeňažnej forme. Žalovaný tiež tvrdil, že v žalobe údajne dôvodnosť požiadavky zaplatenia primeraného zadosťučinenia absentovala, pričom žalobca sa mal obmedziť na všeobecné tvrdenie o svojej dobrej povesti bez preukázania týchto tvrdení. Žalobca mal za to, že i tieto námietky žalovaného boli nepravdivé, nedôvodné, neopodstatnené, a preto nesprávne. Žalobca považoval svoj nárok na zaplatenie primeraného zadosťučinenia vo výške 40.000,- Eur za plne oprávnený, nakoľko v konaní pred prvostupňovým súdom boli splnené všetky podmienky pre jeho priznanie podľa § 53 OBZ. Zodpovedný postoj okresného súdu k otázke vzniku nároku žalobcu na primerané zadosťučinenie v peniazoch vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku tak, že uviedol „K tomu, aby súd mohol jednaním nekalej súťaže dotknutému účastníkovi priznať právo na primerané zadosťučinenie v peniazoch, musí byť nepochybne zistené, že tento účastník utrpel v súvislosti s jednaním nekalej súťaže nemajetkovú ujmu, a to v takom rozsahu, alebo takého druhu, že nepostačuje jej vyrovnanie primeraným zadosťučinením v nepeňažnej forme. Až potom je možné posudzovať, aká čiastka požadovaná k zaplateniu ako zadosťučinenie je primeraná.“ Riadiac sa týmito princípmi dospel prvostupňový súd podľa žalobcu k správnemu záveru, že „nekalosúťažným konaním žalovaného došlo k ohrozeniu a zhoršeniu postavenia žalobcu na trhu s veterinárnymi liečivami.“ V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, a to s cieľom odstrániť pochybnosti žalovaného „(ktorému nie je zrejmé, na základe ktorých vykonaných dôkazov dospel súd k záveru, že nekalosúťažným konaním žalovaného došlo k ohrozeniu a zhoršeniu postavenia žalobcu na trhu s veterinárnymi liekmi)“, že správny záver prvostupňového súdu o následkoch nekalosúťažného konania, spočívajúcich v ohrození a zhoršení postavenia žalobcu na trhu v veterinárnymi liekmi, je možné urobiť na základe výsledkov celého dokazovania. Tento záver
nebol podľa žalobcu založený na určitom osamostatnenom dôkaze, ale vyplýval z celého radu vzájomne prepojených, súvisiacich a dopĺňajúcich sa dôkazov vykonaných v konaním pred prvostupňovým súdom. Podľa žalobcu žalovaný nemôže poukazovať na nedokonalosti rozsudku prvostupňového súdu len preto, že jeho odôvodnenie, resp. štruktúra alebo niektoré formulácie nie sú napísané spôsobom, ktorý vyhovuje žalovanému. Vnímaním celkového kontextu odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu možno dospieť k jednoznačným záverom, že okresný súd sa vysporiadal so všetkými dôležitými skutkovými a právnymi otázkami, a svoje rozhodnutie postavil na rozsiahlom dokazovaní. Právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži môžu podľa § 53 OBZ využiť osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené. Do tejto široko vymedzenej kategórie aktívne legitimovaných osôb patrí aj žalobca, u ktorého bolo v konaní pred prvostupňovým súdom preukázané, že jeho práva mohli byť (a aj boli) nekalosúťažným konaním žalovaného porušené. Žalobca v bode VIII žaloby zo dňa 16.03.2010 opísal všetky rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých žalobca utrpel vznik nemajetkovej ujmy. „Najzávažnejší zásah do osobnostnej sféry žalobcu predstavuje poškodenie dobrého mena a dobrej povesti žalobcu práve nekalosúťažným konaním žalovaného.“ V zmysle rozhodnutia „Najvyššieho súdu ČR pod spisovou značkou 29Odo/652/2001 a rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe pod spisovou značkou 3Cmo/58/1997, úlohou primeraného zadosťučinenia je okrem vyrovnania ujmy poškodeného žalobcu aj sankcia za nekalosúťažné konanie žalovaného. Konkrétna výška nároku na primerané zadosťučinenie v peniazoch musí vychádzať zo skutočností, ktoré sú známe iba žalobcovi, nakoľko ním vyjadruje svoju vlastnú ujmu nemajetkovej povahy.“ Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Obo/4/2000, zadosťučinenie by malo zodpovedať povahe spôsobenej ujmy; jeho nepeňažná forma by mala byť vyvážením ujmy nemateriálnej a jeho poskytnutie v peniazoch je dôvodné vtedy, ak zásah do nemateriálnej sféry môže mať u dotknutého súťažiteľa dôsledky aj v jeho majetkovej sfére, ako napríklad v danej veci úbytkom zákazníkov. Satisfakcia v peniazoch odôvodnená vtedy, ak zásah do nemateriálnej sféry dotknutého súťažiteľa môže mať dôsledky aj v jeho sfére majetkovej, a mala by predstavovať určitú kompenzáciu za nevyčísliteľné straty, ktoré preukázaným nekalosúťažným konaním utrpel. V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR pod sp.zn. 1Odon/45/1997, nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch musí vychádzať z objektívnych a subjektívnych kritérií. Medzi objektívne kritériá možno zaradiť závažnosť a intenzitu nekalosúťažného konania, dopady nekalosúťažného konania, hodnota goodwillu, úroveň a výška obratu škodcu a poškodeného. Medzi subjektívne kritériá patria zavinenie škodcu, jeho motív a okolnosti, za ktorých sa nekalosúťažného konania dopustil. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR pod sp.zn. 23Cdo/2962/2009, za nekalosúťažné je potrebné považovať aj také konanie, pri ktorom jeden súťažiteľ ťaží z úsilia druhého súťažiteľa, pretože tak získava súťažnú výhodu spočívajúcu v tom, že sám nemusí také náklady a úsilie vynakladať. Nie je pritom nutné, aby súťažný výkon prvého súťažiteľa bol nadpriemerný alebo akýmkoľvek spôsobom výnimočný. Z konania pred prvostupňovým súdom podľa žalobcu nepochybne vyplývalo, že žalovaný sa dopustil nekalosúťažného konania vedome s cieľom vyhnúť sa administratívnym prekážkam spojených s povolením súbežného dovozu. Konanie žalovaného bolo podľa žalobcu o to závažnejšie, že „s plným vedomím dodával koncovým zákazníkom veterinárne lieky Kefamast DC, Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E neregistrované v Slovenskej republike, bez použitia písomnej informácie pre používateľov schválenej v Slovenskej republike pre tieto veterinárne lieky, čím porušil veterinárne predpisy a vážne ohrozil verejný záujem na ochrane zdravia ľudí a zvierat.“ Nekalosúťažné konanie žalovaného privodilo „žalobcovi ako výhradnému a jedinému distribútorovi veterinárnych liekov Kefamast DC, Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E v Slovenskej republike nemajetkovú ujmu spočívajúcu v strate dôveryhodnosti predávaných produktov, od ktorých zákazníci očakávajú určité vlastnosti prezentované a dodržiavané žalobcom pri uvádzaní týchto produktov na trh, a v prípade sklamania týchto očakávaní môžu stratiť tak dôveru v predmetné veterinárne lieky, ako aj v ich oprávneného distribútora (žalobcu), čím vychádza nazmar aktivita a snaha o osvetu zákazníkov ohľadne používania lége artis veterinárnych prípravkov spĺňajúcich požadované štandardy kvality, a v konečnom dôsledku tak dochádza k poškodzovaniu dobrej povesti žalobcu.“ Pre priznanie nároku na primerané zadosťučinenie v peniazoch postačí, ak vyššie uvedené následky hrozia (v zmysle dikcie § 53 OBZ); nie je potrebné, aby tieto následky skutočne nastali. Žalovaný okrem toho škodil žalobcovi (výhradnému a jedinému oprávnenému distribútorovi), ktorý na trh v Slovenskej republike uvádzal riadne registrované a legálne dovezené veterinárne lieky tým, „že zákazníkom žalobcu za nižšie ceny dodával nelegálne dovezené veterinárne lieky Kefamast DC, Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E, v dôsledku čoho žalobca zaznamenal výrazný pokles tržieb z predaja predmetných produktov v rokoch 2008 a 2009.“ Limitom nároku na zadosťučinenie bola aj jeho primeranosť z hľadiska účelu. Musí zodpovedať všetkým okolnostiam prípadu a prihliadať aj na majetok porušiteľa a poškodeného. Priznaná výška primeraného zadosťučinenia nemôže byť pre porušiteľa likvidačná; na druhej strane však musí byť dostatočne silná, aby pôsobila preventívne voči
ostatným súťažiteľom. Žalovaný dosiahol v roku 2009 obrat vo výške cca 10,8 mil. Eur; žalobca dosiahol v roku 2009 obrat vo výške 2,6 mil. Eur, preto podľa žalobcu požadované peňažné zadosťučinenie vo výške iba 40.000,- Eur, ktoré by malo plniť aj formy súkromnoprávnej sankcie za nekalosúťažné konanie žalovaného, plne vyhovovalo požiadavke primeranosti vo vzťahu k hospodárskemu výsledku žalovaného v roku 2009. Rovnako nebola podľa žalobcu požadovaná výška peňažného zadosťučinenia neprimerane vysoká vo vzťahu k hospodárskemu výsledku žalobcu v roku 2009. Podľa žalobcu žalovaný „vďaka svojim nelegálnym dovozom veterinárnych liekov AviPro Salmonella vac E a Poulvac IB Primer v rozhodnom období rokov 2008 a 2009 dosiahol zisk pohybujúci sa na úrovni približne 228 000,- Eur. Výpočet zisku žalovaného dosiahnutého na základe nelegálnych dovozov predmetných veterinárnych liekov, ktorý je založený výlučne na účtovných dokladoch predložených v konaní“. Správnosť prístupu pri posudzovaní primeranosti peňažnej satisfakcie podľa žalobcu potvrdzoval „aj rozsudok Najvyššieho súdu SR pod spisovou značkou 1Obo/344/99, keď v danej veci súd vychádzal z rozsahu a intenzity nekalosúťažného konania v pomere k vykázanému zisku žalovaného v roku, v ktorom došlo k realizácii nekalosúťažného konania.“ Správne sa k tejto otázke podľa žalobcu postavil aj prvostupňový súd, ktorý uviedol: „Nekalosúťažným konaním došlo k ohrozeniu a ku zhoršeniu postavenia žalobcu na trhu s veterinárnymi liekmi. Pri rozhodovaní o výške primeraného zadosťučinenia v peniazoch súd vzal do úvahy rozsah a intenzitu nekalosúťažného konania v pomere k zisku žalovaného. Bolo preukázané, že žalovaný sa nekalosúťažného konania dopúšťal dlhodobo - u prípravkov Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E išlo o obdobie štyroch rokov, u prípravku Kefamast DC išlo o obdobie dvoch rokov. Žalovaný za toto obdobie doviezol nemalé množstvo jednotlivých dávok, predovšetkým prípravkov Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E. Vzhľadom k týmto okolnostiam súd považoval primerané zadosťučinenie v peniazoch za spravodlivú náhradu, pričom pri stanovení primeranosti súd podporne vychádzal aj zo zisku, ktorý z predaja týchto nelegálne dovezených prípravkov žalovaný mal. Súd preto považoval požadovanú výšku primeraného zadosťučinenia v sume 40 000,- Eur za spravodlivú a primeranú.“
Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného, ktorý nepovažoval priznanie nároku na uverejnenie rozsudku za dôvodné, uviedol, že i táto námietka bola nedôvodná, neopodstatnená, a preto podľa žalobcu nesprávna. Žalobca považoval nárok na uverejnenie rozsudku za plne oprávnený, nakoľko v konaní pred prvostupňovým súdom boli splnené všetky podmienky pre jeho priznanie podľa § 55 ods. 2 OBZ. Zákon viaže priznanie práva na uverejnenie rozsudku len na jedinú podmienku, ktorou je úspešnosť účastníka vo veci samej. Námietky žalovaného, pre ktoré by nemal byť tento nárok žalobcovi priznaný (napr. upustenie od nekalosúťažného konania, časový odstup medzi uverejnením rozsudku a nekalosúťažným konaním) nie sú dôvodom na nepriznanie tohto nároku. Správne sa k tejto otázke podľa žalobcu postavil prvostupňový súd, ktorý uviedol, že „Publikácia rozhodnutia, ktorá aj s časovým odstupom môže prispieť k urovnaniu narušených súťažných vzťahov, je určitou satisfakciou pre úspešného účastníka, ale má aj výchovný význam. Zverejnenie rozsudku má zároveň význam sankcie, aj keď zákon priznáva toto právo úspešnému účastníkovi konania a v danom prípade žalobca v konaní plný úspech nemal, súd vychádzal zo samotnej podstaty tohto konania, ktorého hlavným predmetom je nekalosúťažné konanie, ktorým sa primárne súd zaoberá a z toho dôvodu, že práve táto podstata konania, zistenie či sa žalovaný dopustil nekalosúťažného konania bola preukázaná, možno teda konštatovať, že žalobca v samotnej podstate sporu úspešný bol, aj keď niektoré nároky z tejto podstaty plynúce mu priznané neboli. Z toho dôvodu súd považoval za spravodlivé vyhovieť tomuto nároku žalobcu.“ Žalobca tiež uviedol, že v súdnom konaní vyvstalo viacero otázok, ktoré boli podľa žalobcu po právnej stránke zásadného významu, preto žiadal, aby odvolací súd v prípade, ak potvrdí rozhodnutie prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade škody, v zmysle § 238 ods. 3 OSP vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. 3Cdo/119/2002, podľa ktorého „rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky.“ Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade škody a rozhodol
tak, že „Žalovaný je povinný do troch (3) dní odo dňa právoplatnosti rozsudku nahradiť žalobcovi škodu spôsobenú nekalosúťažným konaním žalovaného spočívajúcu v: (i) uvádzaní neregistrovaného prípravku Kefamast DC (registrovaného v Poľsku pod registračným číslom 1403/03) na trh v Slovenskej republike bez povolenia na súbežný dovoz v období od začiatku augusta 2009 do konca novembra 2009 vo výške 9 417,- Eur (slovom: deväť tisíc štyristosedemnásť eur); a (ii) uvádzaní neregistrovaných veterinárnych liekov Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E na trh v Slovenskej republike bez povolení na súbežný dovoz v období od marca 2008 do decembra 2009 vo výške 138 901,52 Eur (slovom: jednostotridsaťosem tisíc deväťstojeden eur a päťdesiatdva centov). 84. Rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 03.10.2013 pod č. k.: 17Cb/141/2013-730 sa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 40 000,- Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku potvrdzuje. 85. Rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 03.10.2013 pod č. k.: 17Cb/141/2013-730 sa vo výroku o priznaní práva žalobcu uverejniť jedenkrát rozsudok, a to jeho výrokovú časť a odôvodnenie, ktoré určí žalobca na trovy žalovaného v časopise Spravodaj Komory veterinárnych lekárov SR vo formáte A5, ako aj o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 166,- Eur ako preddavok na náklady na uverejnenie rozsudku do 3 dní od právoplatnosti rozsudku potvrdzuje. 86. Eventuálne v prípade, ak by odvolací súd nevyhovel návrhom žalobcu podľa bodov 83, 84 a 85 tohto odvolania, žalobca žiada, aby odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade škody, a/alebo v časti výroku o povinnosti zaplatiť primerané zadosťučinenie a/alebo v časti výroku o práve uverejniť rozsudok, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 87. Eventuálne v prípade, ak by odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade škody, žalobca žiada, aby odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu. 88. Eventuálne v prípade, ak by odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu v časti výroku o povinnosti zaplatiť primerané zadosťučinenie a/alebo v časti výroku o práve uverejniť rozsudok, žalobca žiada, aby odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu. 89. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia tak, ako budú vyčíslené do troch (3) dní odo dňa vyhlásenia rozsudku, a to na účet právneho zástupcu žalobcu.“ K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 15.11.2013 (č.l. 774 a nasl. spisu) v podaní právneho zástupcu, ktorý uviedol, že „Vychádzajúc i z podaného odvolania žalovaného v nadväznosti na vyjadrenia žalobcu na strane 3, 4 bod 8 odvolania zo dňa 28.10.2013 sa žalovaný nestotožňuje s konštatovaním žalobcu o preukázaní nekalosúťažného konania zo strany žalovaného, pričom argumentačne sa s uvedeným názorom žalovaný vysporiadava podrobne vo svojich vyjadreniach a podaniach v rámci prvostupňového konania a následne i v rámci podaného odvolania.“ Podľa žalovaného, „keďže obmedzenia v obchodovaní a voľnej hospodárskej súťaži medzi členskými štátmi sa vývojom situácie v EU odstránili, považuje žalovaný za nepravdivé tvrdenie okrem právnej argumentácie prednesenej v rámci odvolania, ako i vyjadrení v prvostupňovom konaní, že žalobca je jediným dovozcom liečiv, ktoré sú predmetom tohto konania.“ Bolo nespornou skutočnosťou podľa žalovaného, „že predmetné farmaceutické liečivá môže v rámci voľného trhu dodávať a predávať ktorákoľvek registrovaná spoločnosť pre distribúciu liečiv v Slovenskej republike (za ktorú je možné považovať spĺňajúc zákonné požiadavky i spoločnosť FARMAVET s.r.o.) s tým, že dokončenie jednotného európskeho trhu si vyžiadalo 7 rokov, ktoré prostredníctvom prijatia enormného počtu všeobecne záväzných právnych predpisov, eliminovali technické, regulačné, právne a administratívne prekážky brániace skutočnému voľnému trhu a obchodu.“ Žalovaný popieral používanie formúl nelegálneho dovozu k jeho činnosti, keďže už v histórii svojej podnikateľskej činnosti 22 rokov dováža na Slovensko rozsiahly sortiment veterinárnych liekov, a to bez závislosti na činnosti spoločnosti Cymedica SK, spol. s r.o. V základnej právnej námietke považoval žalovaný za nutné odmietnuť snahu žalobcu, ktorý neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k zodpovednosti za škodu žalovaného voči žalobcovi, eventuálne i jej výšky, preniesť dôkazné bremeno na protistranu súdneho konania, „poťažmo na samotný súd.“ Žalovaný sa nestotožnil s vyjadreným názorom žalobcu, že príčinná súvislosť medzi nekalosúťažným konaním žalovaného a ušlým ziskom na strane žalobcu bola preukázaná na základe všetkých ustálených a dokázaných okolností prípadu. „Rovnako nie je možné konštatovať, že bolo ustálené a dokázané, že v rozhodnom období bol žalobca výhradným distribútorom a jediným subjektom oprávneným uvádzať veterinárne lieky Poulvac IB Primer, AviPro Salmonella vac E a Kefamast DC na trh v Slovenskej republike a zároveň nie je možné stotožniť sa s konštatovaním žalobcu, že bolo ustálené a dokázané, že žalobcovi vznikla škoda, ktorá sa prejavila ako ušlý zisk spočívajúci v dramatickom poklese tržieb žalobcu za predaj vyššie citovaných veterinárnych liekov.“ K uvedeným skutočnostiam,
ale i k ďalším, na ktoré poukázal žalobca vo svojom odvolaní, podľa žalovaného, tento sám s poukazom na § 120 OSP neuniesol dôkazné bremeno, pričom toto, ako sa sám snaží „podsúvať konajúcemu súdu, nemožno preniesť ako povinnosť na stranu žalovaného, resp. prisvedčiť jeho názoru, že súd sám má hľadať príčinnú súvislosť pri zodpovednosti za škodu.“ Bolo podľa žalovaného nesporné, že nositeľom zodpovednosti na preukázanie tvrdení vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi žalobcom tvrdeným údajným nekalosúťažným konaním žalovaného a žalobcom tvrdenou údajnou škodou je sám žalobca, a nie žalovaný, a nie naopak, teda nie žalovaný mal dokázať dôvody dramatického poklesu tržieb žalobcu a pod., ktoré subsumuval pod pojem spôsobená ujma spôsobená škoda, a to najmä v tej súvislosti, že vyčíslenie výšky škody žalobca zakladal na jeho postavení „výhradného a jediného distribútora“, a to napriek tomu, že túto skutočnosť v konaní nepreukázal. Žalovaný zdôraznil, že práve naopak, keďže na trhu farmaceutického priemyslu pôsobí najmenej 50 subjektov, zaoberajúcich sa distribúciou liečiv, ktorí majú priestor na voľnom trhu súperiť v rámci vzájomnej konkurencie, čo môže mať rovnako vplyv na hospodárske výsledky ktoréhokoľvek podnikateľského subjektu, pričom vychádzajúc zo základnej zásady preukázania tvrdenej skutočnosti, nebolo povinnosťou žalovaného dokazovať, čo viedlo k tvrdenej zhoršenej situácii žalobcu, preto žalovaný len príkladmo uvádzal, že hospodársky výsledok môže ovplyvniť množstvo faktorov, čo len potvrdzovalo názor žalovaného o neexistencii príčinnej súvislosti medzi jeho činnosťou a zo strany žalobcu tvrdenou škodou. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry všeobecných súdov, ako i názoru vyjadreného i Ústavným súdom SR, napr. Nález I. ÚS 177/08-31, je jednou z podstatných okolností pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody aj preukázanie príčinnej súvislosti medzi konaním a následkom, pričom vzniknutá škoda musí byť spôsobená bez pochybností práve vytýkaným konaním žalovaného (tým nie je dotknutý názor žalovaného, že sa nedopustil nekalosúťažného konania). Samotná škoda ani nekalosúťažné konanie ešte nezakladá zodpovednosť príslušného subjektu za škodu a tomu zodpovedajúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť aj dostatočne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané. Vo vzťahu k neustále opakovaným tvrdeniam žalobcu v rámci jeho odvolania o tvrdenej a preukázanej príčinnej súvislosti založenej na množstve vzájomne súvisiacich a prepojených okolností prípadu bolo nutné podľa žalovaného uviesť, že sám žalobca si pri svojej argumentácii a vyčísľovaní údajnej škody pri číselnom zhodnocovaní tržieb porovnateľne za obdobie rokov 2007, 2008 a 2009 (strana 6, 7 odvolania) vzájomne „odporuje, keď konštatuje, že pri oboch prípravkoch Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella v roku 2007 medziročne vzrástli tržby a v roku 2008 nastal prepad tržieb žalobcu a v tom vidí príčinnú súvislosť, uvedeným záverom však sám vo svojej žalobe zo dňa 16.03.2010 uvádza protichodné tvrdenia, že k údajnému nekalosúťažnému konaniu zo strany žalovaného dochádzalo už od roku 2006 (je bez právneho významu, že žalobca si uplatňuje svoje nároky až od 03/2008), z čoho sa kontraproduktívne javia tvrdenia žalovaného o preukázaní príčinnej súvislosti s dopadom na výšku tržieb, keďže údajne sa žalovaný dopúšťal nekalosúťažného konania už v roku 2007 a žalobcove tržby medziročne vzrastali.“ Žalovaný zdôraznil, že vo vzťahu k dôkazom a skutočnostiam, na ktoré poukazoval žalobca v rámci svojho odvolania, tieto nespĺňali hypotézu § 205a ods. 1 OSP. I napriek tomu, že dôkazné bremeno k naplneniu hypotézy zodpovednosti za škodu je na strane žalobcu, k vyvráteniu subjektívnych, nepreukázaných tvrdení žalobcu považoval žalovaný za potrebné len pre doplnenie celkového obrazu predložiť i vyjadrenie Únie hydinárov Slovenska k nepriaznivej hospodárskej situácii v chove hydiny, ktorá nijako nesúvisela s podnikateľskou činnosťou žalobcu. Vakcinácia hydiny podľa SR podľa národného, kontrolného programu nijako nepredurčila priamy súvis s tržbami žalobcu, pretože každý chovateľ si môže vybrať ľubovoľný distribučný subjekt, od ktorého vakcínu nakúpi. Pokiaľ žalobca navrhoval pripustiť dovolanie, tak žalovaný mal za to, že v tejto sporovej veci, najmä v časti výroku o náhrade škody, nebolo možné vidieť otázku zásadného právneho významu, ktorá samotná by mohla mať relevantný dopad aj na iné prípady, keďže sa týkala a vychádzala z individuálne daných podmienok na strane žalobcu a žalovaného. „Na základe uvedeného má žalobca zato, že nie je naplnená hypotéza ust. § 238 ods. 3 O.s.p., ktorá by zakladala výrok o prípustnosti dovolania.“ Navrhol, „aby Krajský súd v Žiline ako odvolací súd spravodlivo a objektívne o odvolaniach účastníkov rozhodol.“
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v časti napadnutého výroku, ktorým okresný súd náhradu škody spôsobenej nekalosúťažným konaním žalovaného spočívajúceho v uvádzaní na slovenský trh neregistrovaného prípravku Kefamast DC, registrovaného v Poľsku pod reg.
Č. 1043/03 v období od začiatku augusta 2009 do konca novembra 2009 vo výške 9.417,- Eur zamietol, potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP a v časti výroku o náhrade škody spôsobenej nekalosúťažným konaním žalovaného spočívajúceho v nelegálnych paralelných dovozoch veterinárnych prípravkov Poulvac IB Primer a Salmonella vac E v období od marca 2008 do decembra 2009 vo výške 138.901,52 Eur a výrokoch, ktorými boli žalovanému uložené povinnosti zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 40.000,- Eur, do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia a uverejniť jedenkrát rozsudok a to jeho výrokovú časť a odôvodnenie, ktoré určí žalobca na trovy žalovaného v časopise Spravodaj komory veterinárov SR vo formáte A5 a zložiť žalobcovi sumu 166,- Eur ako zálohu na náklady na uverejnenie rozsudku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a o trovách prvostupňového konania zrušil podľa § 221 ods. 1, písm. f) a h) OSP a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 OSP. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.
Primárne krajský súd uvádza, že príslušnosť Okresného súdu Martin na konanie vo veci, ktorej predmetom je nárok žalobcu „o zdržanie nekalosúťažného konania, náhradu škody a primerané zadosťučinenie“ bola určená Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 4 Ndob 20/2013 zo dňa 24. júna 2013, od ktorej príslušnosti sa následne stanovuje potom i príslušnosť Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho.
Za aplikácie vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 212 ods. 1 OSP bol posudzovaný napadnutý rozsudok okresného súdu v medziach tak odvolacích dôvodov žalobcu obsiahnutých v písomnom podaní zo dňa 28.10.2013 (č.l. 746 a nasl. spisu) ako aj žalovaného obsiahnutých v písomnom podaní zo dňa 06.11 (č.l. 755 a nasl. spisu).
Žalobca v odvolaní poukazoval na dôvody v zmysle § 221 ods. 1 OSP a mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný v odvolaní uviedol, že odvolanie opiera o „dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) s použitím 221 ods. 1 písm. f ), § 205 ods. 2 písm. d), f )O.s.p.“
V súvislosti s týmito odvolacími dôvodmi považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu, spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Za skutkové vady je potrebné považovať pochybenia súdu, ktoré spočívajú v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. „Odňatím možnosti konať pred súdom sa pritom rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, namietať v opravnom prostriedku správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a pod.).“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky SR <http://www.nssr.gov.sk/data/att/27198_subor.pdf>, sp. zn. 6 Cdo 21/2013)
Žalobca v odvolaní namietal celý výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bol nárok žalobcu na náhradu škody zamietnutý. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, ktorý po vykonanom dokazovaní konštatoval absenciu príčinnej súvislosti medzi ušlým ziskom a nekalosúťažným konaním žalovaného. Žalobca zdôraznil, že okresný súd, napriek tomu, že žalobca svoj ušlý zisk preukázal predloženým účtovnými dokladmi, konštatoval, že žalobca nepreukázal, že príčinou zhoršenia hospodárskeho výsledku bolo nekalosúťažné konanie žalovaného, pretože príčin zhoršenia, podľa okresného súdu, mohlo byť viac,
a to nepriaznivá hospodárska situácia, ako aj cenová politika samotného žalobcu a tiež, že nebolo preukázané, že odberatelia žalobcu by v prípade pozastavenia výroby produktu Kefamast DC pristúpili k nahradeniu práve produktom Kloxerate. Žalobca zároveň poukázal na obranu žalovaného pred súdom prvého stupňa, a vyčítal okresnému súdu, že vo svojej argumentácií použil „iné dôvody“ ako žalovaný, čím podľa žalobcu došlo k porušeniu rovnosti účastníkov konania a zároveň argumentoval i judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky o predvídateľnosti rozhodnutia, a mal za to, že rozhodnutie okresného súdu v tejto časti je nepresvedčivé, keď sa používajú argumenty ako „príčin mohlo byť viac“, „nemusel byť spôsobený konaním“. V odvolaní žalobca tiež zdôraznil, že okresný súd „vôbec neuvádza dôvody, pre ktoré zamietol nárok na náhradu škody vo vzťahu k veterinárnym liekom Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E (hovorí len o prípravku Kefamast DC)“. V rozsahu práve týchto odvolacích námietok žalobcu a vzhľadom na výrokovú časť napadnutého rozsudku okresného súdu, vo väzbe na odôvodnenie napadnutého rozsudku, krajský súd musel konštatovať čiastočnú opodstatnenosť týchto odvolacích námietok, a to v časti žalobcom konštatovanej absencie odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu v rozsahu, týkajúcom sa odôvodnenia vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu škody vo forme ušlého zisku pri veterinárnych liečivách Poulvac IB Primer a AviPro Salmonella vac E. Krajský súd vzhľadom na konštatovanie absencie odôvodnenia napadnutého rozsudku zodpovedajúcej odôvodneniu rozhodnutia, ktorým bola žaloba v časti nároku na náhradu škody vo forme ušlého zisku, teda vo výrokovej časti napadnutého rozsudku „spočívajúceho v nelegálnych paralelných dovozoch veterinárnych prípravkov Poluvac IB Primer a Salmonella vac E v období od marca 2008 do decembra 2009 vo výške 138 901,52 Eur “ podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a v zmysle § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd potom práve v súvislosti so svojím rozhodnutím v tejto časti uvádza, že je nepochybné, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 17112006 z 5. apríla 2007). Odvolací súd považuje za potrebné ďalej uviesť, že nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasledujúcich Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je na mieste podľa odvolacieho súdu zvýrazniť, že absenciu postupu okresného súdu nebolo možné preklenúť doplnením odôvodnenia, prípadne i dokazovaním v tomto smere vzhľadom na dvojinštančnosť konania. Podstata princípu dvojinštančnosti spočíva v tom, že každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť predmetom posúdenia tak súdu prvostupňového, ako i odvolacieho. Porušením zásady dvojinštančnosti konania krajským súdom by došlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom. Krajský súd považuje za nevyhnutné uviesť, že pokiaľ došlo k zrušeniu rozsudku okresného súdu v napadnutej časti výroku na náhradu škody spôsobenej nekalosúťažným konaním žalovaného spočívajúceho v uvádzaní na slovenský trh nelegálnych paralelných dovozoch veterinárnych prípravkov Poulvac IB Primer a Salmonella vac E v období od marca 2008 do decembra 2009 vo výške 138.901,52 Eur, pre absenciu odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, tak potom nebol priestor na to, aby preskúmal argumentáciu žalobcu v odvolaní viažucu sa práve k tomu výroku, napriek jej uvedeniu žalobcom v odvolaní.
Odvolací súd v rovine odvolacích námietok žalobcu, ktoré smerovali do výrokovej v časti rozhodnutia okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol náhradu škody spôsobenej nekalosúťažným konaním žalovaného- „spočívajúceho v uvádzaní na slovenský trh neregistrovaného prípravku Kefamast DC, registrovaného v Poľsku pod reg.č. 1043/03 v období od začiatku augusta 2009 do konca novembra 2009 vo výške 9417,- Eur“ uvádza, že odvolacie námietky žalobcu v tejto časti vyhodnotil ako námietky bez právnej relevancie. Odvolací súd k tejto časti svojho rozhodnutia uvádza, že teda primárne v tejto časti vyhodnocoval, či tak, ako tvrdil žalobca, došlo zo strany okresného súdu jeho postupom a následne konštatovaným záverom k porušeniu rovnosti účastníkov konania. Žalobca v odvolaní namietal, že k porušeniu rovnosti účastníkov konania zo strany okresného súdu malo dôjsť tým, že okresný súd použil iné argumenty ako samotný žalovaný, pričom poukázal aj na to, že okresný súd uviedol, že „...príčin majúcich za následok ušlý zisk mohlo byť viac, nepriaznivá hospodárska, cenová politika žalobcu a tiež nebolo preukázané, že odberatelia žalobcu aj v prípade pozastavenia výroby Kefamastu DC by pristúpili k nahradeniu práve produktom Kloxerate DC a tiež, že nebolo preukázané,
že by to bolo v objeme 70%“ (odvolanie žalobcu čl. 749 spisu). V rozsahu tejto odvolacej námietky sa odvolací súd oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku v zodpovedajúcej časti, ako i s argumentáciou žalobcu, aplikovanou obranou žalovaného pred súdom prvého stupňa, pre vylúčenie akýchkoľkovek pochybností, odvolací súd zdôrazňuje, že samozrejme so zreteľom na koncentračnú zásadu upravenú v § 118a OSP, pričom dospel k záveru o neodôvodnosti tejto odvolacej námietky žalobcu. Východiskom pre závery odvolacieho súdu v tomto smere bola teda najmä použitá obrana žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe zo dňa 25.10.2010 (č.l. 51 spisu a nasl. ), z ktorého vyplývalo, že „žalobca nepreukázal základné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, najmä príčinnú súvislosť medzi tvrdenou škodou zo strany žalobcu a konaním žalovaného“, „Pojmy, ktoré žalobca uvádza, napr. konzervatívny odhad čiastočného nahradenia výrobku..., kalkulácia ušlého zisku z nerealizovaných predajov, nepreukazujú príčinnú súvislosť medzi hypotetickým porušením povinnosti na strane žalovaného a vznikom eventuálnej škody na strane žalobcu“, „tvrdenie žalobcu o prepade predaja výrobku Kefamast DC z dôvodu nelegálneho dovozu a predaja neregistrovaného prípravku žalovaným žalobca v súlade so zásadou preukázania svojich tvrdení, nepodložil žiadnymi relevantnými a v súdnom konaní akceptovateľnými dôkazmi, odborné tvrdenia o zastupiteľnosti prípravku Kefamast DC prípravkom Kloxerate DC, sú rovnako zavádzajúce vzhľadom k tomu, že ide o dva odlišné prípravky s rozličnými látkami, teda rozličným zložením a inými možnosťami použitia“ a tiež sa odvolacím súdom poukazuje na zvyšnú časť predmetného vyjadrenia. Je namieste zvýrazniť, že na prvom pojednávaní podľa obsahu Zápisnice zo dňa 8. apríla 2011 (č.l. 96 spisu a nasl.), pričom odvolací súd zdôrazňuje, že ani z obsahu odvolacích námietok tak žalobcu, ani žalovaného, nevyplýval opak, bolo zrejmé, že došlo zo strany súdu prvého stupňa k poučeniu podľa § 118 ods. 1 OSP a v rámci predvolania na ústne pojednávanie na č.l. 89 spisu došlo i k poučeniu podľa § 118a ods. 1, 2 OSP, pričom doručenky k predmetnému poučeniu sú na č.l. 90 rub spisu. Na prvom ústnom pojednávaní, žalovaný v rámci obrany prostredníctvom právnej zástupkyne uviedol okrem iného, „že poškodeniu dobrého mena žalobcu došlo jeho vlastným konaním, jeho cenovou a obchodnou politikou.“ Žalovaný okrem iného zdôraznil, že „ohľadom liečiv Kloxerate a Kefamast, ide o úplne rozdielne liečivá obsahujúce rozdielnu účinnú látku, i keď sa nimi liečia podobné obtiaže.“ Z obsahu žaloby bolo odvolacím súdom zistené, že podľa uvedenia žalobcu v žalobe v rovine výpočtu straty, túto vypočítal na základe „konzervatívneho odhadu čiastočného (70%) nahradenia výrobku Kefamast DC výrobkom Kloxerate DC“. Ak okresný súd pri vyhodnotení dôvodnosti žaloby pri svojom rozhodnutí vychádzal primárne zo skutočnosti vyplývajúcich zo spisu, ktoré boli odvolacím súdom preskúmavané v rámci odvolacieho prieskumu v rozsahu a z dôvodov odvolania, samozrejme rešpektujúc zásadu § 118a OSP, ktorej sa zhodne a opakovane dovolávali v odvolaniach tak žalobca, ako i žalovaný, ktoré skutočnosti potom vyhodnocoval tak jednotlivo ako i vo vzájomných súvislostiach, tak namietanému postupu okresného súdu nemožno podľa odvolacieho súdu rozhodne vyčítať porušenie rovnosti účastníkov konania. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že nemožno tiež opomenúť, že odkaz na zlú hospodársku situáciu zo strany žalovaného pred súdom prvého stupňa v konečnom dôsledku podľa obsahu zápisnice zo dňa 08.04.2011 tiež odznel. Ak teda žalobca v tejto rovine svojej argumentácie namietal porušenie zásady rovnosti v konaní pred okresným súdom, považuje krajský súd za dôležité poukázať na to, že zásada rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“, alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta predovšetkým v ustanoveniach, upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní, ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov, je upravená v § 18 OSP.
V rovine uvedenej odvolacej námietky žalobcu, odvolací súd akcentuje, že právo na spravodlivé súdne konanie teda v sebe zahŕňa princíp rovnosti zbraní (rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo z 2. marca 1987, séria A, č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prerokovania veci (rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. apríla 1991, séria A, č. 211, s. 27, § 67), právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (rozhodnutie vo veci Van de Hurk c. Holandsko z 30. novembra 1987, séria A, č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30) (IV. ÚS 163/08-12 15. mája 2008). Krajský súd pripomína, že princíp rovnosti zbraní - jedna z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu - vyžaduje, aby každá strana mala primeranú možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody voči jej oponentovi (pozri Dombo Beheer B.V. v. Holandsko, rozsudok z 27. októbra 1993, séria A č. 274, str. 19, ods. 33; Ankerl v. Switzerland, rozsudok z 23. októbra 1996, Reports of Judgments and Decisions 1996-V, str. 1567-68, ods. 38). Aplikujúc všetky uvedené skutočnosti, pokiaľ ide o zásadu rovnosti účastníkov v konaní a na základe zistení odvolacieho súdu, vyplývajúcich z obsahu spisového materiálu, krajský súd konštatuje, že nebolo možné podľa tohto odvolacieho súdu z dôvodov uvádzaných žalobcom v odvolaní konštatovať porušenie rovnosti účastníkov konania v rozsahu práve tejto odvolacej námietky, keďže okresný súd sa zaoberal námietkami a argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán, keďže podľa vyššie uvedených citácií odvolacím súdom rozhodne, nebolo možné konštatovať opak. V tomto smere je podľa odvolacieho súdu nevyhnutné zvýrazniť, že i v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil, je zrejmé, že „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.
Ak žalobca v odvolaní zároveň argumentoval, že okresný súd „...znovu opomenul veterinárne lieky Poulvac IB Primer a Avi Pro Salmonella vac E“, tak jednak nebolo podľa odvolacieho súdu možné konštatovať zhodu ním použitého názvu liečiva a tiež odvolací súd uvádza, že sa už v rovine veterinárnych liečiv, pokiaľ išlo o tie označené v žalobe v časti nároku na ušlý zisk zaoberal a teda nebol dôvod, aby ich vyhodnocoval osobitne i v časti, v ktorej bol riešený nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku, pokiaľ išlo liečivo Kefamast DC, a to o práve v rovine odvolacej námietky žalobcu, teda v rovine tvrdenej absencie zodpovedajúceho vyhodnotenia okresným súdom.
Za podstatné považuje krajský súd vzhľadom k svojmu rozhodnutiu na tomto mieste uviesť, že na to, aby bolo možné žiadať náhradu škody z nekalej súťaže, je potrebné, aby boli splnené tieto podmienky a) protiprávnosť konania - konanie v nekalej súťaži (konanie môže byť komisívne, napr. rozširovanie zľahčovacích informácií, alebo omisívne, napr. zamlčanie relevantných informácií pri klamlivej reklame; protiprávne môže konať tak jedna osoba, ako aj viac osôb - § 383 ObchZ: „Ak je na náhradu škody zaviazaných niekoľko osôb, sú tieto osoby povinné nahradiť škodu spoločne a nerozdielne a medzi sebou sa vysporiadajú podľa rozsahu svojej zodpovednosti“); b) vznik škody (majetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch [skutočná škoda], škodou môže byť aj ušlý zisk alebo „kalkulovaný zisk“); c) príčinná súvislosť medzi konaním v nekalej súťaži a vznikom škody (t. j., že škoda vznikla z dôvodu porušenia právnych povinností a toto porušenie bolo hlavnou príčinou vzniku škody, nie vedľajšou; preukázanie tejto podmienky spôsobuje v rámci sporových konaní najväčšie problémy, nakoľko preukázanie tejto súvislosti býva nepresné a niekedy aj zavádzajúce); d) absencia okolností vylučujúcich zodpovednosť za škodu. Škodou sa rozumie majetková ujma (skutočná škoda, zničenie strata, poškodenie, znehodnotenie veci), ušlý zisk, prípadne náklady vynaložené na odstránenie v dôsledku porušenia povinností druhej strany. Za ušlý zisk možno považovať to, čo poškodený stratil v dôsledku protiprávneho konania, zjednodušene povedané, čo v dôsledku protiprávneho konania nespôsobilo zväčšenie (rozmnoženie) majetku, hoci by sa to pri predpokladanej činnosti očakávalo (strata očakávaného prínosu). Ušlý zisk môže byť skutočný (reálne nezväčšenie majetku), alebo abstraktný (náhradu zisku dosahovaného spravidla v poctivom obchodnom styku za
podmienok obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká - § 381 ObchZ). V rámci ušlého zisku sa hovorí aj o tzv. zmarenej príležitosti. Odvolací súd primerane a podporne poukazuje i na závery, s ktorými sa stotožnil a v zmysle ktorých „Ak má byť podľa žalobcu zaviazaný žalovaný k náhrade jemu vzniknutej škody, potom, aby žaloba netrpela vadou, musí byť jasne a presne udaná peňažná suma, ktorú žalobca požaduje a ktorou je súd v konaní i pri rozhodovaní viazaný. Na určenie výšky škody, ktorá žalobcovi vznikla, nie je totiž potrebná súčinnosť (sudcom vynútená) škodcu.“ Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp.zn. 3 Cmo 186/96. „Stanovenie výšky ušlého zisku nie je ľubovoľné a musí byť stanovené tak, aby bola zabezpečená pravdepodobná výška blížiaca sa podľa bežného uvažovania k istote.“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31. 1. 1996, sp. zn. II. Odon 15/96.)
Krajský súd vo väzbe na prijaté závery v odvolacom konaní tiež zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Pre odvolací súd bol rozhodujúci nosný záver okresného súdu, že žalobca v konaní nepreukázal, „že nelegálny dovoz lieku Kefamast DC žalovaným je príčinou, pre ktorú došlo k zhoršeniu jeho hospodárskeho výsledku. Príčin mohlo byť viac, a to nepriaznivá hospodárska situácia, cenová politika samotného žalobcu a tiež vonkoncom nebolo preukázané, že odberatelia žalobcu aj v prípade pozastavenia výroby produktu Kefamast DC by boli pristúpili k nahradeniu práve Kloxarete DC a tiež nebolo preukázané, žeby to bolo práve v objeme 70%. Samotný žalobca v žalobe na strane 6 uvádzajú: sa len domnieva, že predaje prípravku Kefamast DC by boli do významnej miery nahradené prípravkom Kloxerate DC“. Ak okresný súd zároveň zvýraznil, že pokiaľ ide o náhradu škody, nie je možné vychádzať z domnienky, ale reálne musí dôjsť k vzniku škody, v danom prípade spočívajúcej v ušlom zisku, v príčinnej súvislosti s nekalosúťažným konaním, čo podľa okresného súdu preukázané nebolo, tak s týmito závermi sa krajský súd ako s vecne správnymi stotožnil. Je teda zrejmé, že v tejto časti žalobou uplatneného nároku bol nositeľom dôkaznej povinnosti žalobca, ktorý však vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, tak podľa záverov okresného súdu a na tieto potom nadväzujúce i podľa záverov odvolacieho súdu, neuniesol dôkazné bremeno, z ktorých dôvodov krajský súd ako súd odvolací rozsudok okresného súdu v tejto časti napadnutého výroku, ktorým okresný súd žalobu v časti náhrady škody spôsobenej nekalosúťažným konaním žalovaného spočívajúceho v uvádzaní na slovenský trh neregistrovaného prípravku Kefamast DC registrovaného v Poľsku pod reg. č. 1043/03 v období od začiatku augusta 2009 do konca novembra 2009 vo výške 9.417,- Eur zamietol, potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pretože mal za to, že nebol priestor napriek argumentácii žalobcu v odvolaní na odklon od logických záverov súdu prvého stupňa v tejto rovine. Krajský súd len pre úplnosť pripomína, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo 15/2010).
Pokiaľ žalobca v odvolaní žiadal pripustiť dovolanie v prípade potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 238 OSP s poukazom na argumentáciu v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 119/2002, s ktorým sa krajský súd dôsledne oboznámil, tak krajský súd uvádza, že nedošlo k pripusteniu dovolania v zmysle návrhu žalobcu vzhľadom k tomu, že nie je zrejmé, ktorú „doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovaná a právne riešenú otázku, takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy“, mal žalobca na mysli, keďže ju nekonkretizoval. V tomto smere len samotná citácia z predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola podľa odvolacieho súdu nedostatočná. Krajský súd zvýrazňuje, že je potrebné poukázať na charakter dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku, keď podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Obdo 51/2011 zo dňa 29. februára 2012 ...„procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania ani v tomto rámci nesmie viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací a odvolací súd sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré zaujal v rámci rozhodnutia“.
Krajský súd k svojmu rozhodnutiu v rovine návrhu žalobcu na pripustenie dovolania, so zvýraznením štádia konania a závery prijatých v odvolacom konaní ďalej primerane poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 348/08, podľa ktorého ...„zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená, pretože podľa požiadavky § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“. Krajský súd uvádza, že v konečnom dôsledku išlo o právne posúdenie zhodnoteného skutkového stavu, t.j. jednotlivé skutkové otázky boli právne vyhodnotené. Nepripustenie dovolania odvolacím súdom v tomto štádiu konania sa viaže k výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil časť napadnutého výroku rozsudku, ktorým okresný súd náhradu škody spôsobenej nekalosúťažným konaním žalovaného spočívajúceho v uvádzaní na slovenský trh neregistrovaného prípravku Kefamast DC, registrovaného v Poľsku pod reg. Č. 1043/03 v období od začiatku augusta 2009 do konca novembra 2009 vo výške 9.417,- Eur zamietol. V súvislosti so svojím rozhodnutím o nepripustení dovolania v tomto štádiu konania a vo väzbe na vyššie uvedené krajský súd poukazuje na § 238 ods. 3 OSP.
Žalovaný v odvolaní namietol, že okresný súd nesprávne vyhodnotil nárok žalobcu v rovine ním uplatneného primeraného zadosťučineniu v sume 40.000 Eur, ktorý v rámci prvostupňového konania bol vyhodnotený ako dôvodný. V rovine tejto odvolacej námietky považuje krajský súd za podstatné zvýrazniť, že nárok na primerané zadosťučinenie je obsahom § 53 OBZ nárokom, ktorý môže byť poskytnutý aj v peniazoch. Ide o tzv. satisfakčný nárok, ktorého cieľom je kompenzácia nemajetkovej ujmy z dôvodu nekalosúťažného konania. Za sankčný nárok ho vyhlásil i Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí, na ktorý krajský súd len primerane a podporne z eurokonformného prístupu poukazuje a v zmysle ktorého „Nemožno neuznať, že peňažná satisfakcia má takisto sankčnú povahu, nakoľko zaplatenie zadosťučinenia predstavuje pre rušiteľa tiež finančnú ujmu, nielen ujmu morálnu, ktorá má vyrovnať porušenú rovnováhu v postavení rušiteľa a postihnutej osoby. Táto sankčná stránka hrá pri poskytovaní zadosťučinenia vedľajšiu, podružnú úlohu, pretože rozhodujúca je nemateriálna stránka satisfakcie.“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 18. 9. 2001, sp.zn. 29 Odo 652/2001). Primerané zadosťučinenie (v peňažnej forme) možno prirovnať k pokute, ktorá priamo zasahuje majetok rušiteľa. Nemožno si ju však zamieňať s náhradou škody. Pokým primerané zadosťučinenie nahrádza nemajetkovú ujmu, náhrada škody nahrádza ujmu majetkovú (reálne zmenšenie majetku poškodeného, ušlý zisk a pod.). K pojmu „ujma“ sa viaže i rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky: „ujma (hroziaca, alebo skutočne existujúca) v zanedbateľnom rozsahu vlastne ujmou nie je“. (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 32 Cdo 139/2008), v ktorom najvyšší súd zdôraznil, že je odôvodnenie najmä na rétorických schopnostiach žalobcu. Z hľadiska rozsahu primeraného zadosťučinenia sa vychádza z rozsahu a formy spôsobenej nemateriálnej ujmy tak, aby sa naplnil význam pojmu „primeranosť“. Uvedenú skutočnosť približuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky: „Primeranosť zadosťučinenia, ktorú predstavuje tiež primeranosť výšky peňažnej formy zadosťučinenia, je nevyhnutné posudzovať v závislosti na konkrétnych podmienkach každého jednotlivého prípadu... Primeranosť výšky peňažného zadosťučinenia musí byť posudzovaná tak z objektívnych, ako aj zo subjektívnych hľadísk. Objektívnymi kritériami sú najmä: závažnosť a intenzita nesúťažného konania, dosah tohto konania (akú veľkú oblasť trhu zasiahlo), vplyv tohto konania na počet konkurentov v odbore, hodnota goodwillu postihnutého, úroveň obratu v danom okruhu obchodov aj výška obratu v celom rozsahu podnikania toho, kto sa dopustil nekalosúťažného konania. Medzi kritériá subjektívneho charakteru patrí najmä: okolnosť, či ten, kto sa nekalosúťažného konania dopustil, si bol tohto konania vedomý, prípadne si mohol a mal byť tohto konania vedomý, ďalej motív tohto konania,
okolnosť, ako ten, kto sa konania dopustil, reagoval na upozornenia a požiadavky postihnutého, prípadne či naopak postihnutý dával najavo nezáujem o nekalosúťažné konanie druhého subjektu.“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 1 Odon 45/97-137. Podľa HAJN, P. Soutěžní chování a právo proti nekalé soutěži. Brno: Masarykova univerzita, 2000, s. 244.) Ako vyplýva z § 53 OBZ, primerané zadosťučinenie môže byť poskytnuté v peniazoch, ako aj v inej forme. Peňažná forma primeraného zadosťučinenia nastupuje po vyčerpaní možnosti nepeňažnej satisfakcie: „K tomu, aby súd mohol konaním nekalej súťaže príslušnému účastníkovi priznať právo na primerané zadosťučinenie v peniazoch, musí byť v konaní preukázané, že tento účastník utrpel v súvislosti s konaním nekalej súťaže nemajetkovú ujmu, a to v takom rozsahu alebo takého druhu, že nestačí vyrovnanie primeraným zadosťučinením v nepeňažnej forme. Až potom možno hodnotiť, aká suma, požadovaná na zaplatenie ako zadosťučinenie, je primeraná na vyrovnanie vzniknutej nemateriálnej ujmy.“ Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 15.6.2005, sp.zn. 32 Odo 1318/2004. Je teda nepochybné, že súd zváži, či k nemajetkovej ujme došlo, ak áno, zváži výšku navrhovaného primeraného (spravodlivého) finančného zadosťučinenia. Súd je viazaný výškou náhrady v žalobnom petite len v prípade maximálnej výšky náhrady.
V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného považuje krajský súd za podstatné uviesť, že okresným súdom priznané primerané zadosťučinenie bolo žalobcovi priznané v dôsledku nekalosúťažného konania žalovaného, ktorým došlo k ohrozeniu a zhoršeniu postavenia žalobcu na trhu s veterinárnymi liečivami, pričom okresný súd uviedol, že „Pri rozhodovaní o jej výške súd vzal do úvahy rozsah a intenzitu nekalosúťažného konania v pomere k zisku žalovaného“. Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca „svoje tvrdenia o postavení výhradného a jediného distribútora v konaní nepreukázal, a preto mu nemohla byť spôsobená ani ujma povahou nemajetková, pričom v tejto otázke tvrdenia ani dôkazy neprodukoval.“ Vzhľadom na uvedenú námietku žalovaného bolo podľa odvolacieho súdu nevyhnutné primárne vyhodnotiť, či konanie žalovaného, ktoré okresný súd vyhodnotil ako nekalosúťažné konanie, skutočne nekalosúťažným konaním bolo a či takýmto konaním došlo k zhoršeniu postavenia žalobcu na trhu s veterinárnymi liečivami. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania ustálil, „že nekalosúťažným konaním žalovaného došlo k ohrozeniu a zhoršeniu postavenia žalovaného na trhu s veterinárnymi liečivami“. Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca nepreukázal „svoje postavenie výhradného a jediného distribútora v konaní“. Vzhľadom na túto námietku a za aplikácie § 118a OSP krajský súd konštatuje, že takto formulovanú obranu žalovaného nie je možné stotožniť s jeho obranou pred súdom prvého stupňa. Z relevantného obsahu spisového materiálu, a teda primárne z prvého vyjadrenia žalovaného v podaní zo dňa 25.10.2010 (č.l. 51 spisu a nasl.) takáto rozsahovo zhodná obrana žalovaného rozhodne nevyplýva, pretože z uvedeného vyjadrenia bolo zrejmé, že žalovaný sa v ňom vyjadroval k veterinárnemu liečivu Kefamast DC intramam.susp. a..u.v. a okrem iného uviedol „V oblasti veľkodistribúcie veterinárnych liekov nie sú žalobca a žalovaný priamymi súťažiteľmi na trhu v SR, pretože tak ako konštatuje sám žalobca je jediným distribútorom veterinárneho lieku Kefamast DC intramam.susp.a.u.v.“ (č.l. 52 spisu). Na prvom pojednávaní po poučení podľa § 118a OSP, žalovaný spochybnil oprávnenie žalobcu na distribúciu, avšak z obsahu výpovede bolo zrejmé, že len pokiaľ išlo o veterinárne liečivo Kefamast DC, keď uviedol „Tiež chcem uviesť poukázať na zásadnú vec, že žalobca pracoval, resp. uvádzal na trh liečivo na základe neplatného povolenia. Pokiaľ ide o registráciu pre Pharm Andreu P., tak pod registrovým číslom 96048/07-S toto v čase podania žaloby, v čase distribúcie liekov aj dnes je neplatné“ (č.l. 98 spisu). Krajský súd akcentuje v rovine vyhodnotenia účinkov a aplikácie § 118a OSP, že vzhľadom na skutočnosť, že sám právny zástupca žalobcu na prvom pojednávaní okresného súdu dňa 8.4.2011 doložil priamo na pojednávaní rozsiahle podanie označené ako Vyjadrenie žalobcu a doplnenie žaloby, ktoré bolo žalovanému doručené až na pojednávaní a ktoré sa nachádza v spise na čl. 98 až 102 spisu, z ktorého dôvodu, a to najmä v rovine spravodlivosti a zachovania rovnosti účastníkov konania, ktorú už krajský súd v tomto rozhodnutí dôsledne objasnil, mal odvolací súd za to, že bolo potrebné, aby sa účinky zásady § 118a OSP nevzťahovali na prvé pojednávanie, ale aby sa jej účinky vzťahovali až na následné štádium, teda po vyjadreniach, a to pri žalovanom až po vyjadrení na č.l. 158 spisu, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 17.05.2011, v opačnom prípade by sa žalobca dostal do výhodnejšieho postavenia ako žalovaný. Na dotvrdenie správnosti postupu odvolacieho sa primerane a podporne poukazuje na závery, s ktorými sa krajský súd stotožnil a v zmysle ktorých ...„dospel ústavný súd k názoru, že v okolnostiach daného prípadu došlo striktnou aplikáciou koncentračnej zásady vyplývajúcej z § 118a OSP [t.j. že v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli
splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu (§ 101 ods. 2), pretože na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada] ako zo strany okresného súdu, tak aj zo strany krajského súdu k popretiu jej zmyslu. Interpretácia tejto zásady oboma súdmi má znaky prílišného právneho formalizmu, ktorý odporuje materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu a v danom spore neplní žiadnu rozumnú funkciu. Uvedená zásada bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená na účely zrýchlenia a zefektívnenia priebehu taxatívne vymedzených typov súdnych konaní s cieľom zabránenia ich neprimeranému trvaniu pri rešpektovaní základného práva účastníkov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Aj pri aplikácii tejto zásady je však nutné vychádzať z § 125 OSP, podľa ktorého ako dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov; pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd; ako aj z § 121 OSP, podľa ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie. Povinnosť účastníka označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení si nemožno zamieňať s povinnosťou predložiť dôkazy, pretože už z dikcie ustanovenia § 118a ods. 1 prvej vety OSP je zrejmé, že môže ísť aj o dôkazy, ktoré sa v dispozičnej sfére účastníka reálne nenachádzajú. V takom prípade je úlohou súdu, aby na základe označenia (popisu) dôkazu účastníkom, ktorý vyhlásil, že ním nedisponuje, vyhodnotil relevanciu a opodstatnenosť tohto dôkazu na zistenie skutkového stavu a následné rozhodnutie o merite veci tak, že ho buď v určitom časovom horizonte vykoná, alebo jasne vysloví, že takýto dôkaz nie je pre jeho rozhodnutie vo veci samej potrebný.“ Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 164/2013-48 z 2.10.2013. Avšak i za tohto prístupu odvolacieho súdu, dostatočne odôvodneného, nebolo možné stotožniť túto námietku žalovaného v celom jej rozsahu s obranou uplatnenou žalovaným v tomto vyjadrení zo dňa 13.05.2011(č.l. 158 spisu). Ak teda za uvedenej aplikácie § 118a OSP nebolo relevantne žalovaným namietané pred súdom prvého stupňa v rozhodnom štádiu konania, tak ako tomu bolo pri liečive Kefamast DC, i pri zvyšných dvoch liečivách Poulvac IB Primer a Salmonella vac E, v dôsledku ktorého okresný súd osobitne nevyhodnocoval oprávnenie žalobcu v rovine žalovaným v odvolaní namietaného statusu „výhradného a jediného distribútora“ (č.l. 759 spisu), tak takému postupu nie je možné podľa odvolacieho súdu nič vyčítať, pretože bolo na žalovanom, akým spôsobom naplní svoju povinnosť tvrdenia a následné dôkaznú povinnosť. Tak isto odvolací súd vyhodnotil i odvolaciu námietku žalovaného „pričom eventuálne porušenie pri každom jednotlivom dovoze mohol spôsobiť iné právne dôsledky, a to vzhľadom na variabilitu trhu s veterinárnymi prípravkami“ (č.l. 759 spisu), ktorú nebolo možné podľa odvolacieho súdu stotožniť s obranou žalovaného pred súdom prvého stupňa. Podľa zistení odvolacieho súdu teda obrana žalovaného v rovine tejto odvolacej námietky bola stotožnená s obranou žalovaného uplatnenou pred súdom prvého stupňa na prvom pojednávaní dňa 08.04.2011 podľa obsahu zápisnice spísanej okresným súdom na č.l. 96 spisu a nasl., keďže žalovaný uviedol, že „Tiež chcem uviesť poukázať na zásadnú vec, že žalobca pracoval, resp. uvádzal na trh liečivo na základe neplatného povolenia. Pokiaľ ide o registráciu pre Pharm Andreu P., tak pod registrovým číslom 96048/07-S toto v čase podania žaloby, v čase distribúcie liekov aj dnes je neplatné“. Vykonané dokazovanie okresného súdu by mohlo indikovať smer dokazovania okresného súdu i v tejto rovine odvolacej námietky žalovaného, ak okresný súd v rámci vykonaného dokazovania okrem iného vypočul ako svedkyňu Pharm Dr. Andreu P., svedka Ing. M. S., pracovníka Ústavu štátnej kontroly biopreparátov a liečív Nitra, listinnými dôkazmi rozhodnutím „ŠKVBL Nitra zo dňa 4.9.2007 o registrácií hromadne vyrábaného veterinárneho lieku Kefamast DC, pričom držiteľom rozhodnutia o registrácií je Pharm.Dr.Andrea P. s tým, že rozhodnutie je platné jeden rok. Táto registrácia bola dňa 10.5.2011 predĺžená do 24.9.2012.“ Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu však nevyplýva vyhodnotenie tejto, podľa odvolacieho súdu, primárnej skutočnosti, pre ďalšie vyhodnotenie (ne) dôvodnosti nároku žalobcu na primerané zadosťučinenie, avšak treba zvýrazniť, že len pokiaľ ide o veterinárne liečivo Kefamast DC. Z uvedených dôvodov, podľa odvolacieho súdu, nebol priestor pre iný postup len pre zrušenie rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd rozhodol o nároku žalobcu a priznal mu primerané zadosťučinenie 40.000,- Eur v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) OSP, a to s ohľadom na vymedzenie tohto nároku žalobcom a aplikovanej obrany žalovaného, keďže záver okresného súdu v tomto smere bez vyhodnotenia rozhodujúcich skutočností bol podľa odvolacieho súdu predčasný, preto došlo k vráteniu veci okresnému súdu v tejto časti podľa § 221 ods. 2 OSP. V ďalšom konaní okresný súd dôsledne vyhodnotí obranu žalovaného (včítane použitej v odvolaní) vo väzbe na argumentáciu žalobcu s dôrazom na zásadu vyplývajúcu z § 118a OSP.
Odvolaním žalovaný napadol i výroku rozsudku okresného súdu, ktorými bolo rozhodnuté o priznaní práva žalobcovi uverejniť jedenkrát rozsudok, a to jeho výrokovú časť a odôvodnenie, ktoré určí žalobca na trovy žalovaného v časopise Spravodaj komory veterinárnych lekárov SR vo formáte A 5, o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 166,- Eur ako zálohu na náklady na uverejnenie rozsudku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V rovine týchto odvolacích námietok žalovaného odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že Obchodný zákonník upravuje takýto nárok žalobcu, o ktorom rozhodoval okresný súd osobitne mimo nárokov uvedených v § 53 OBZ. Cieľom tohto osobitného nároku je umožnenie súdu priznať právo úspešnej strane na zverejnenie rozsudku na náklady neúspešného účastníka. Tento cieľ je upravený v § 55 ods. 2 OBZ, v zmysle ktorého „Súd môže účastníkovi, ktorého návrhu sa vyhovelo, priznať v rozsudku právo uverejniť rozsudok na trovy účastníka, ktorý v spore neuspel, a podľa okolností určiť aj rozsah, formu a spôsob uverejnenia.“ Zverejnenie rozsudku predstavuje pre neúspešnú stranu bez pochýb sankciu (napr. Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp.zn. 3 Cmo 289/96 „Vo všeobecnosti povedané, zverejnenie rozhodnutia má bez námietok význam sankcie, ktorý s odstupom času môže prispieť k urovnaniu tých vzťahov, ktoré boli predmetom sporu, a zároveň prináša aj určitú satisfakciu pre úspešnú stranu. Má zároveň aj význam výchovný.“, a to nielen vo forme výdavkov na zverejnenie, ale v prípade preukázania nekalosúťažného konania pokrivenie vlastnej povesti. Pre úspešnú stranu je to určitá forma satisfakcie porovnateľná napríklad s primeraným zadosťučinením v nepeňažnej forme, ktorej cieľom je určitá forma nápravy dôsledkov protiprávneho konania prostredníctvom informovania verejnosti o skutočnom stave veci. Zverejnenie zároveň prispieva k výchove a prevencii ostatných účastníkov hospodárskej súťaže. Na uverejnenie rozsudku nie je právny nárok, je plne na zvážení súdu, či je to vhodné, spravodlivé a účelné. Vzhľadom na výsledky doterajšieho konania, keď o zverejnenie rozsudku žiadal žalobca, avšak v tomto štádiu konania odvolací súd akcentuje, že nie je možné vyhodnotiť úspešnosť niektorého z účastníkov konania, pričom je nepochybné, že takéto rozhodnutie je závislé práve na výsledku od konania vo veci samej, z ktorého dôvodu potom došlo k zrušeniu týchto závislých výrokoch v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) OSP z dôvodu ich predčasnosti v tomto štádiu konania a vráteniu veci okresnému súdu na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 OSP, pričom je zrejmé, že rozhodnutie v týchto častiach žalobou uplatneného nároku žalobcu bude závislé od konečného rozhodnutia vo veci samej.
Krajský vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu považuje za podstatné poukázať na to, že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Odvolací súd zdôrazňuje, vzhľadom na skutočnosť, že správnosť svojich záverov dotvrdzoval poukazom primerane a podporne na rozhodnutia súdov vyššieho stupňa, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
Z doplneného dokazovania vyvodené zistenia okresný súd v rozsahu výrokovej časti tohto rozsudku odvolacieho súdu, a to v časti nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej nekalosúťažným konaním žalovaného spočívajúceho v uvádzaní na slovenský trh nelegálnych paralelných dovozoch veterinárnych prípravkov Poulvac IB Primer a Salmonella vac E v období od marca 2008 do decembra 2009 vo výške 138.901,52 Eur a vo výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 40.000,- Eur, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, o priznaní práva žalobcovi uverejniť jedenkrát rozsudok, a to jeho výrokovú časť a odôvodnenie, ktoré určí žalobca na trovy žalovaného v časopise Spravodaj komory veterinárnych lekárov SR vo formáte A 5, o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 166,- Eur ako zálohu na náklady na uverejnenie rozsudku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania opätovne skutkovo a právne vyhodnotí vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku, v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu vec opätovne prejedná, za dodržania § 118 ods. 2 OSP, § 118a a opätovne vo veci rozhodne; pri písomnom vyhotovení rozhodnutia za dodržania všetkých náležitostí podľa § 157 ods. 2 OSP. Pokiaľ v rámci nového konania nedôjde ku kvalitatívne odlišnej, zásadnej zmene skutkového stavu a právneho stavu vo veci, okresný súd bude vychádzať z uvedených konkretizovaných záverov krajského súdu uvedených v tomto rozsudku.
Odvolací súd pripomína, že dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku spočíva na žalobcovi, vo vzťahu k obrane voči uplatneným nárokom (žalobe) spočíva na žalovanom.
Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný názorom odvolacieho súdu.
Podľa § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.
O náhrade trov konania tak rozhodne okresný súd v novom rozhodnutí vo veci.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).