Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 164/2013
PDF · 288.97 KB
No categories available
III. ÚS 164/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť spoločnosti S., k. s., B., zastúpenej spoločnosťou C., s. r. o., B., v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. Č., od 9. júla 2013 JUDr. T. S., spol. s r. o., B.,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. T. S., pre namietané porušenie jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti S., k. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41
CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoKR/74/2011
z 3. októbra 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici
na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti S., k. s., trovy
konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej
právneho zástupcu spoločnosti C., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 164/2013-28
zo 16. apríla 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti S., k. s., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:
«Dňa 25. 10. 2011 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica zo dňa 20. 9. 2011 (ďalej aj len ako „Rozsudok 1“), ktorým prvostupňový súd
v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému - spoločnosti U., s. r. o., K., zápis
v obchodnom registri: OS Košice I, oddiel Sro, vložka číslo 3014/V (ďalej aj len ako
„žalovaný“), vedenej pod sp. zn. 26 Cbi/35/2010:
(i) zamietol jeho žalobu a
(ii) žalovanému nepriznal náhradu trov konania.
Proti Rozsudku 1 podal sťažovateľ ako žalobca v plnom rozsahu v zákonnej lehote 15
dní odvolanie...
Dňa 3. 10. 2012 vydal Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,
pod sp. zn. 41 CoKR/74/2011 rozsudok (ďalej aj len ako „Rozsudok 2“), ktorým:
(i) Rozsudok 1 potvrdil a
(ii) sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania
vo výške 64,41 EUR na účet právneho zástupcu...
Okresný súd Banská Bystrica rozhodol uznesením zo dňa 16. 12. 2009 o začatí
reštrukturalizačného konania voči úpadcovi, uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom
vestníku č. 245B/09 dňa 21. 12. 2009. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
25. 1. 2010, zverejnené v Obchodnom vestníku č. 18B/10 dňa 28. 1. 2010 bola povolená
reštrukturalizácia úpadcu...
Okresný súd Banská Bystrica následne rozhodol uznesením zo dňa 26. 5. 2010
o zastavení reštrukturalizačného konania voči úpadcovi, začatí konkurzného konania
a vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku
č. 103B/10 dňa 31. 5. 2010. Predmetným uznesením bol do funkcie správcu ustanovený
sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty úpadcu...
Sťažovateľ postupom s riadnou odbornou starostlivosťou preskúmal účtovnú
a zmluvnú evidenciu úpadcu, pričom zistil, že dňa 14. 5. 2010 uzavrel úpadca, ako
predávajúci, dve kúpne zmluvy, u ktorých bolo dôvodné sa domnievať, že nimi došlo
k ukráteniu veriteľov úpadcu...
Vzhľadom na uvedené tak správca v zákonnej lehote podal dňa 2. 9. 2010 na
Okresný súd Banská Bystrica dve žaloby o určenie neúčinnosti predmetných kúpnych zmlúv
voči veriteľom úpadcu. Na základe žalôb sťažovateľa boli začaté dve súdne konania, a to
pod sp. zn 26 Cbi/35/2010 a 16 Cbi/28/2010. Následne došlo na základe uznesenia súdu
zo dňa 21. 10. 2010 v konaní pod sp. zn. 26 Cbi/35/2010 k spojeniu oboch konaní
do jedného konania pod sp. zn. 26 Cbi/35/2010...
Sťažovateľ mal za to, že vzhľadom na (i) dikciu ustanovenia § 130 ZKR, (ii) dátum
uzavretia kúpnych zmlúv (úpadca bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy v reštrukturalizácii)
a (iii) znenie uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica o povolení reštrukturalizácie,
právne úkony podliehali súhlasu reštrukturalizačného správcu. Správca
v reštrukturalizačnom konaní úpadcu súhlas na uzatvorenie kúpnej zmluvy však úpadcovi
neudelil...
Sťažovateľ mal za to, že boli splnené všetky podmienky domáhania sa
odporovateľnosti právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia...
Ukrátenie veriteľov sťažovateľ riadne v konaní preukázal zoznamom veriteľov
úpadcu, ktorí v čase uzavretia kúpnych zmlúv mali neuhradené ich pohľadávky voči
úpadcovi a zoznamom veriteľov, ktorí si svoje pohľadávky prihlásili následne do konkurzu
na majetok úpadcu...»
Podľa názoru sťažovateľky bolo rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012 porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy tým, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012 potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 26 Cbi 35/2010-219 z 20. septembra 2011, ktorý zamietol
žalobu sťažovateľky o určenie neúčinnosti právneho úkonu. Sťažovateľka považuje
rozsudok krajského súdu za arbitrárny.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
«Vzhľadom na vyššie uvedené skutočností navrhujeme, aby Ústavný súd SR zrušil
(i) Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 20. 9. 2011, v právnej veci
sťažovateľa ako žalobcu: S., k. s., S. spol. s r. o. „v konkurze“ proti žalovanému: U., s. r. o.,
K. o určenie neúčinnosti právneho úkonu dlžníka voči veriteľom dlžníka, sp. zn. 26 Cbi
35/2010, a
(ii) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 3. 10. 2012,
41 CoKR/74/2011 v uvedenej právnej veci, z dôvodu porušenia práva na súdnu a inú
právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 51 Ústavy
SR a zaviazal porušovateľov na úhradu trov sťažovateľa v konaní pred Ústavným súdom
SR.»
Z vyjadrenia krajského súdu z 13. júna 2013 sp. zn. Spr 723/13 okrem iného vyplýva:
«...V sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky sťažovateľka
namieta, že napriek tomu, že okresný súd nepostupoval v konaní podľa § 118 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„O. s. p.“) odvolací súd tento nedostatok nespája so závažnosťou porušenia § 118 ods. 2
O. s. p. súdom, s tým, že nešlo o prípad odňatia možnosti konať pred súdom.
Krajský súd uvádza, že skutočnosť, že okresný súd nepostupoval podľa § 118 ods. 2
O. s. p. na prvom pojednávaní, nemá za následok porušenie práva sťažovateľky domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, tak ako je
uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd v tejto súvislosti
vo svojom rozhodnutí poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo/189/2011; v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky III. ÚS 146/2012, obdobne IV. ÚS 326/2012) a právne závery uvedené v týchto
rozhodnutiach si osvojil aj vo svojom rozhodnutí.
V rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 189/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol,
(a cituje to aj odvolací súd vo svojom rozsudku na str. 10-11), že „aj prípadné porušenie
ust. § 118 ods. 2 O. s. p. nespôsobuje existenciu vady, ktorá by spôsobila žalobcovi odňatie
možnosti konať pred súdom. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné
ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka
konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie
citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka
napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne.
Uvedené pochybenie zo strany súdu možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania.
Existencia tejto vady sama o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou
vadou konania“.
Námietka sťažovateľky, že nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2
O. s. p. jej súd odňal možnosť konať pred súdom je preto nedôvodná...
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, týkajúcu sa porušenia ust. § 121 O. s. p., podľa
ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti,
ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev
a v Úradnom vestníku Európskej únie, je potrebné uviesť, že sťažovateľka vidí porušenie
uvedeného ustanovenia v tom, že sa okresný súd v rámci dokazovania neoboznámil
so spisom vedeným na Okresnom súde Banská Bystrica v konaní o povolení
reštrukturalizácie dlžníka, z ktorého by zistil skutočnosti navrhované sťažovateľkou
v návrhu na doplnenie dokazovania.
Na pojednávaní konanom dňa 9. 12. 2010 právna zástupkyňa žalobcu (sťažovateľky)
navrhla okrem iného vykonať dokazovanie zoznamom majetku a zoznamom záväzkov.
Aj napriek tomu, že sa na okresnom súde viedlo konanie o povolení reštrukturalizácie
dlžníka, odvolací súd vo svojom rozsudku (str. 11, 3. ods.) vyslovil právny názor, že nebolo
povinnosťou okresného súdu v konaní 26 Cbi/35/2010 oboznamovať sa s iným spisom
a konaním, v ktorom bola povolená reštrukturalizácia úpadcu a zadovažovať si z tohto spisu
dôkazy, ktoré mal povinnosť predložiť žalobca v rámci povinnosti tvrdenia. Na žalobcovi
bolo v spore dôkazné bremeno, žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov,
preto bol povinný v tomto konkrétnom prípade podľa ust. § 118a ods. 1 O. s. p. opísať
rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
najneskôr do skončenia prvého pojednávania...
Keďže sa v tomto prípade jedná o spor vyvolaný konkurzom, súd postupuje v zmysle
ust. § 118a O. s. p., podľa ktorého účastníci sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti
o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia
prvého pojednávania, právna zástupkyňa žalobcu (sťažovateľky) na prvom pojednávaní
konanom na okresnom súde dňa 9. 12. 2010 poukázala na ust. § 118a O. s. p., podľa
ktorého predložila a označila súdu všetky dôkazy prichádzajúce do úvahy, avšak predložila
súdu len znalecký posudok, ktorým žalobca preukazoval trhovú hodnotu nehnuteľností,
ktoré boli predmetom napadnutého prevodu s tým, že táto trhová hodnota bola o polovicu
vyššia než bola skutočne dohodnutá kúpna cena medzi účastníkmi a ďalej uvádzala, že
ukrátenie veriteľov preukáže žalobca zoznamom veriteľov, ktorých pohľadávky existovali
v čase vykonania napadnutého právneho úkonu a ktorí si svoje pohľadávky prihlásili
v konkurznom konaní. Zároveň navrhla vykonať dokazovanie zoznamom majetku
a zoznamom záväzkov.
Právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že „preukáže ukrátenie veriteľov zoznamom
veriteľov...“ Práve v tejto súvislostí okresný súd na pojednávaní konanom dňa 20. 9. 2011
v súlade s ust. § 118a O. s. p. uviedol, ktoré skutočnosti považuje naďalej za sporné, a to aj
skutočnosť ukrátenia konkurzných veriteľov napadnutým právnym úkonom.
Aj napriek vyššie uvedeným skutočnostiam, ktoré predniesla právna zástupkyňa
žalobcu na pojednávaní, je zrejmé, že žalobca si svoju povinnosť v zmysle koncentračnej
zásady podľa § 118a O. s. p. nesplnil a nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie
právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v neskoršom znení (ďalej len „ZoKR“), t. j.
právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez súhlasu reštrukturalizačného správcu. Keďže
žalobca nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právneho úkonu, nebolo možné
zaoberať sa ďalšími predpokladmi odporovania právnym úkonom podľa § 57 a nasl. ZoKR,
s ktorým záverom okresného súdu sa odvolací súd stotožnil...
K námietke sťažovateľky o nedostatočnom odôvodní rozsudku krajský súd uvádza, že
odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky predpoklady odôvodnenia stanovené v § 157 ods. 2
O. s. p. Odvolací súd vo svojom rozsudku uviedol aj to, z akých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa riadil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky S., k. s., B., na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41
CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012, porušené nebolo...»
Krajský súd v podaní z 13. júna 2013 a právny zástupca sťažovateľky v podaní
zo 16. júla 2013 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu
č. k. 26 Cbi/35/2010-219 z 20. septembra 2011 o zamietnutí žaloby sťažovateľky o určenie
neúčinnosti právneho úkonu, t. j. kúpnych zmlúv zo 14. mája 2010, u ktorých bolo
dôvodné sa domnievať, že nimi zo strany predávajúceho – obchodnej spoločnosti C.
spol. s r. o., B., ktorá bola v čase ich uzatvárania v reštrukturalizácii – došlo k ukráteniu
veriteľov vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na majetok tejto spoločnosti uznesením
okresného súdu sp. zn. 1 R/8/2009 z 26. mája 2010.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02,
III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému
súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že
všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní veci patriacich do ich
právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu
ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi
názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie
základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.
Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň
zasahovať (II. ÚS 172/05).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného
súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva
a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
presne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06).
Všeobecný súd musí vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré
sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto
ustanovení nemožno toto aj iné základné právo obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich
postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (IV. ÚS 1/02, III. ÚS 117/07). Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní
ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (III. ÚS 78/07,
III. ÚS 217/05). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (v rámci koncepcie
materiálneho právneho štátu).
Z uvedených hľadísk a princípov posudzoval ústavný súd aj námietku porušenia
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012, ktorému sťažovateľka vytýka predovšetkým to,
že potvrdil prvostupňový rozsudok o zamietnutí jej žaloby odôvodnený výlučne
nedodržaním koncentračnej zásady upravenej § 118a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) bez toho, aby sa vysporiadal s dôvodmi ňou podaného odvolania podľa § 205
ods. 2 písm. a), b), c) a f) OSP.
Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnostnej námietky sa ústavný súd oboznámil
s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom tento konštatoval, že
„V konaní nebolo sporné, že úpadca uzavrel so žalovaným kúpne zmluvy, predmetom
ktorých bol prevod nehnuteľností a za ktoré žalovaný zaplatil dohodnutú kúpnu cenu.
Vzhľadom k tomu, že sa jednalo o právny úkon dlžníka urobený počas reštrukturalizácie,
žalobca bol povinný v žalobe preukázať aj splnenie podmienok odporovania napadnutému
právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZKR okrem ďalších zákonných predpokladov pre
odporovanie právnemu úkonu podľa § 57 a nasl. ZKR. Žalobca bol preto povinný
preukázať, že sa jednalo o prevod takých nehnuteľností, ktorých hodnota predstavovala
významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka ako aj skutočnosť, že sa jednalo
o zmluvy, ktorými sa dlžník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % jeho
obratu za predchádzajúci kal. rok. Žalobca bol preto povinný preukázať celkovú hodnotu
majetku dlžníka a taktiež výšku obratu dlžníka za predchádzajúci kal. rok. Vzhľadom
k tomu, že sa jedná o konanie vyvolané konkurzným konaním, žalobca bol povinný v zmysle
koncentračnej zásady podľa § 118a O. s. p uviesť tieto rozhodujúce skutočností a predložiť
alebo označiť dôkazy najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Žalobca si túto svoju
povinnosť nesplnil a nepreukázal preto základný predpoklad pre odporovanie právnemu
úkonu podľa § 130 ods. 4 ZKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez súhlasu
reštrukturalizačného správcu. Bez preukázania tohto základného predpokladu sa právne
irelevantné tvrdenia ako aj dôkazy o splnení ďalších predpokladov odporovania právnym
úkonom podľa § 57 a nasl. ZKR. Preto pokiaľ by aj žalobca predložil dôkazy o splnení
podmienky podľa § 130 ods. 4 ZKR dodatočne, súd by už na nemohol prihliadať. Ako už
bolo vyššie uvedené, nebol preukázaný základný predpoklad pre odporovanie právnemu
úkonu vykonaného počas reštrukturalizácie. Vychádzajúc z uvedených skutočností žalobu
žalobcu v plnom rozsahu zamietol.“.
Krajský súd následne v odôvodnení napadnutého (potvrdzujúceho) rozsudku uviedol:
«Zo spisu odvolací súd zistil, že na pojednávaní dňa 20. 9. 2011 v zmysle
ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p. súd oboznámil účastníkov s právnym posúdením veci,
uviedol, ktoré skutočnosti považuje naďalej za sporné, a to skutočnosť ukrátenia
konkurzných veriteľov napadnutým právnym úkonom a vzhľadom k tomu súd nepovažuje za
účelné a potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Pred oboznámením účastníkov s právnym
posúdením veci súd upozornil účastníkov na ust. § 118a O. s. p. a uviedol, že žalobca
neuviedol ani v žalobe ani na pojednávaní rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by súd mohol
vyvodiť záver, že je možné odporovať týmto právnym úkonom, nakoľko boli vykonané bez
súhlasu správcu, kedy sa tento súhlas vyžadoval, preto aj na ďalšie uvedené skutkové
okolnosti, ako aj označené alebo predložené dôkazy by súd už nemohol prihliadať.
Pri preskúmaní veci prišiel odvolací súd k záveru, že aj prípadné porušenie ust.
§ 118 ods. 2 O. s. p. nespôsobuje existenciu vady, ktorá by spôsobila žalobcovi odňatie
možnosti konať pred súdom. „Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné
ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka
konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie
citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka
napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne.
Uvedené pochybenie zo strany súdu možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania
Existencia tejto vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou
vadou konania“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR 5 Cdo/89/2011; v spojení s uznesením
Ústavného súdu SR III. ÚS 146/2012, obdobne IV. ÚS 326/2012). Námietka žalobcu, že
nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p. mu súd odňal možnosť
konať pred súdom je preto nedôvodná.
Odvolací súd poukazuje ďalej na to, že v danom prípade sa jedná o spor vyvolaný
konkurzom, kde súd postupuje podľa ust. § 118a O. s .p. Podľa uvedeného ustanovenia
účastníci sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Keďže
samotná právna zástupkyňa žalobcu vo svojom prednese uviedla, že vzhľadom
na ust. § 118a O. s. p. predkladá súdu a chce označiť dôkazy na pojednávaní, mohol súd
uviesť, či navrhnuté dôkazy budú vykonané, prípadne ktoré z navrhnutých dôkazov
nevykoná s tým, aby žalobca mal možnosť reagovať na intencionalitu dokazovania podľa
právneho názoru súdu.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že tým, že na Okresnom súde
Banská Bystrica bola povolená reštrukturalizácia úpadcu, Okresný súd Banská Bystrica
disponuje účtovnými výkazmi, z ktorých vyplýva, či právne úkony, ktorých neúčinnosti sa
žalobca domáhal podliehali súhlasu správcu. Podľa žalobcu sú skutočnosťami, ktoré podľa
vyššie citovaného ust. § 121 O. s. p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe súdu z jeho činnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo povinnosťou okresného
súdu v konaní 26 Cbi/35/2010 oboznamovať sa s iným spisom a konaním, v ktorom bola
povolená reštrukturalizácia úpadcu a zadovažovať si z tohto spisu dôkazy, ktoré mal
povinnosť predložiť žalobca v rámci povinnosti tvrdenia. Na žalobcovi bolo v spore dôkazné
bremeno, žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, preto bol povinný
v tomto konkrétnom prípade podľa ust. § 118a ods. 1 O. s. p. opísať rozhodujúce
skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do
skončenia prvého pojednávania. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa
9. 12. 2010 poukázala na ust. § 118a O. s. p., podľa ktorého predložila a označila súdu na
tomto pojednávaní všetky dôkazy prichádzajúce do úvahy, avšak predložila súdu len
znalecký posudok, ktorým žalobca preukazoval trhovú hodnotu nehnuteľností, ktoré boli
predmetom napadnutého prevodu s tým, že táto trhová hodnota bola o polovicu vyššia než
bola skutočne dohodnutá kúpna cena medzi účastníkmi a ďalej uvádzala, že ukrátenie
veriteľov preukáže žalobca zoznamom veriteľov, ktorých pohľadávky existovali v čase
vykonania napadnutého právneho úkonu a ktorí si svoje pohľadávky prihlásili v
konkurznom konaní. Zároveň navrhla vykonať dokazovanie zoznamom majetku a zoznamom
záväzkov. V uznesení Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1 R/8/2009-12 z 25. 1. 2010,
ktorým súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka C., s. r. o., B. určil zároveň rozsah právnych
úkonov dlžníka, ktoré podliehajú súhlasu správcu. Okrem iného podliehal súhlasu správcu
prenájom nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota predstavuje významný podiel
na celkovej hodnote majetku dlžníka a tiež uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviaže
poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny
rok. Správne okresný súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že dôkazmi, ktoré
uvádzal žalobca tieto skutočnosti v zmysle koncentračnej zásady do skončenia prvého
pojednávania nepreukázal, a teda nepreukázal preto základný predpoklad pre odporovanie
právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez
súhlasu reštrukturalizačného správcu.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa
ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil...»
Pri posúdení toho, či základnému právu sťažovateľky zaručenému čl. 46 ods. 1
ústavy bola poskytnutá adekvátna súdna ochrana, dospel ústavný súd k názoru, že
v okolnostiach daného prípadu došlo striktnou aplikáciou koncentračnej zásady
vyplývajúcej z § 118a OSP [t. j. že v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom
a reštrukturalizáciou sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej
a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého
pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania
a došlo k jeho odročeniu (§ 101 ods. 2), pretože na neskôr predložené a označené
skutočnosti a dôkazy súd neprihliada] ako zo strany okresného súdu, tak aj zo strany
krajského súdu k popretiu jej zmyslu. Interpretácia tejto zásady oboma súdmi má znaky
prílišného právneho formalizmu, ktorý odporuje materiálnemu chápaniu princípu právneho
štátu a v danom spore neplní žiadnu rozumnú funkciu.
Uvedená zásada bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená na účely
zrýchlenia a zefektívnenia priebehu taxatívne vymedzených typov súdnych konaní s cieľom
zabránenia ich neprimeranému trvaniu pri rešpektovaní základného práva účastníkov
na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Aj pri aplikácii tejto zásady je však nutné vychádzať z § 125 OSP, podľa ktorého ako dôkaz
môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny,
ohliadka a výsluch účastníkov; pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí
ho súd; ako aj z § 121 OSP, podľa ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe
alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené
v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.
Povinnosť účastníka označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení si nemožno
zamieňať s povinnosťou predložiť dôkazy, pretože už z dikcie ustanovenia § 118a ods. 1
prvej vety OSP je zrejmé, že môže ísť aj o dôkazy, ktoré sa v dispozičnej sfére účastníka
reálne nenachádzajú. V takom prípade je úlohou súdu, aby na základe označenia (popisu)
dôkazu účastníkom, ktorý vyhlásil, že ním nedisponuje, vyhodnotil relevanciu
a opodstatnenosť tohto dôkazu na zistenie skutkového stavu a následné rozhodnutie o merite
veci tak, že ho buď v určitom časovom horizonte vykoná, alebo jasne vysloví, že takýto
dôkaz nie je pre jeho rozhodnutie vo veci samej potrebný.
V danom prípade sa tak nestalo.
Sťažovateľka v žalobe z 27. augusta 2010 argumentovala tým, že okresný súd
uznesením sp. zn. 1 R/8/2009 z 25. januára 2010, ktorým povolil reštrukturalizáciu, určil
rozsah úkonov dlžníka, ktoré podliehajú súhlasu (reštrukturalizačného) správcu. Medzi tieto
úkony okrem iných patrili aj prevod nehnuteľnosti alebo iného majetku, ktorého hodnota
predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, a uzatvorenie zmluvy,
ktorou sa dlžník zaviaže poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu
za predchádzajúci kalendárny rok. Vzhľadom na porušenie uvedených povinností dlžníkom
pri uzatváraní kúpnych zmlúv bez súhlasu (reštrukturalizačného) správcu ako podmienky
umožňujúcej správcovi konkurznej podstaty odporovať takémuto právnemu úkonu v zmysle
§ 130 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) v spojení
s porušením povinnosti dlžníka uchovať kompletnú zmluvnú a účtovnú dokumentáciu, ako
aj súpis majetku podstát v konkurze zaradení do majetku odporcu na základe kúpnych
zmlúv, ktoré vyšlo najavo v priebehu konkurzného konania, sa predmetná dokumentácia
preukazujúca opodstatnenosť tvrdení sťažovateľky v určitom rozsahu nachádza v spise
okresného súdu sp. zn. 65 Cbi/3/2010; tento však k danej veci nebol pripojený.
Už z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že okresný súd svoj
záver o nesplnení podmienky podľa § 130 ods. 4 zákona o konkurze neodôvodnil
presvedčivo a zrozumiteľne vzhľadom na obsah koncentračnej zásady upravenej § 118a
OSP. Ak sťažovateľka vyhlásila, že nedisponuje kompletnou zmluvnou a účtovnou
dokumentáciou dlžníka, ktorou by splnenie tejto podmienky preukázala a ktorá je zároveň
podľa vyjadrenia okresného súdu relevantným dôkazom pre jeho rozhodnutie o merite veci,
mal postupovať tak, že tento dôkaz zabezpečí/vykoná pripojením súvisiaceho súdneho
spisu. Takáto súčinnosť okresného súdu vedúca k odstráneniu dôkazného deficitu účastníka
nie je v rozpore s koncentračnou zásadou vyplývajúcou z § 118a OSP. V opačnom prípade
by okresný súd musel vysloviť, že takúto dokumentáciu za relevantný dôkaz považovať
nemožno, a keďže sťažovateľka iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení do skončenia
prvého, resp. odročeného pojednávania neoznačila, rozhodol o zamietnutí jej žaloby
s poukazom na § 118a OSP. Len takýto postup by svedčil o tom, že zo strany okresného
súdu boli dodržané procesné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Na základe takto chápaného obsahu koncentračnej zásady preto ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľným a presvedčivým
spôsobom nevysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľky, čo viedlo k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto vyslovil jeho
porušenie rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012 (bod 1
výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť.
Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd zrušil rozsudok
krajského súdu sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (bod 2 výroku nálezu).
Po vrátení veci na ďalšie konanie je krajský súd povinný vzhľadom na obsah
koncentračnej zásady vyplývajúcej z § 118a OSP opätovne meritórne sa zaoberať
odvolacími dôvodmi sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní proti rozsudku prvostupňového
súdu, pričom je v zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom
ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom spoločnosťou C., s. r. o.
Právny zástupca sťažovateľky si podaním z 3. decembra 2012 uplatnil trovy konania v sume
323,50 € vrátane DPH.
Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 v sume 763 €.
Právnemu zástupcovi sťažovateľky vznikol podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36
ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 323,50 € z dôvodu trov
právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 127,16 € (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) a dvakrát náhradu režijného paušálu
po 7,63 € podľa vyhlášky zvýšené o 20 % DPH vzhľadom na to, že právny zástupca je
platcom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť
trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013