Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 164/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť spoločnosti S., k. s., B., zastúpenej spoločnosťou C., s. r. o., B., v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. Č., od 9. júla 2013 JUDr. T. S., spol. s r. o., B.,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. T. S., pre namietané porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 3. októbra 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti S., k. s., na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41

CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 3. októbra 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici

na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti S., k. s., trovy

konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej

právneho zástupcu spoločnosti C., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -28

zo 16. apríla 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti S., k. s., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. októbra 2012.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

«Dňa 25. 10. 2011 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Okresného súdu Banská

Bystrica zo dňa 20. 9. 2011 (ďalej aj len ako „Rozsudok 1“), ktorým prvostupňový súd

v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému - spoločnosti U., s. r. o., K., zápis

v obchodnom registri: OS Košice I, oddiel Sro, vložka číslo 3014/V (ďalej aj len ako

„žalovaný“), vedenej pod sp. zn. :

(i) zamietol jeho žalobu a

(ii) žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

Proti Rozsudku 1 podal sťažovateľ ako žalobca v plnom rozsahu v zákonnej lehote 15

dní odvolanie...

Dňa 3. 10. 2012 vydal Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

pod sp. zn. rozsudok (ďalej aj len ako „Rozsudok 2“), ktorým:

(i) Rozsudok 1 potvrdil a

(ii) sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania

vo výške 64,41 EUR na účet právneho zástupcu...

Okresný súd Banská Bystrica rozhodol uznesením zo dňa 16. 12. 2009 o začatí

reštrukturalizačného konania voči úpadcovi, uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom

vestníku č. dňa 21. 12. 2009. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa

25. 1. 2010, zverejnené v Obchodnom vestníku č. 18B/10 dňa 28. 1. 2010 bola povolená

reštrukturalizácia úpadcu...

Okresný súd Banská Bystrica následne rozhodol uznesením zo dňa 26. 5. 2010

o zastavení reštrukturalizačného konania voči úpadcovi, začatí konkurzného konania

a vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku

č. 103B/10 dňa 31. 5. 2010. Predmetným uznesením bol do funkcie správcu ustanovený

sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty úpadcu...

Sťažovateľ postupom s riadnou odbornou starostlivosťou preskúmal účtovnú

a zmluvnú evidenciu úpadcu, pričom zistil, že dňa 14. 5. 2010 uzavrel úpadca, ako

predávajúci, dve kúpne zmluvy, u ktorých bolo dôvodné sa domnievať, že nimi došlo

k ukráteniu veriteľov úpadcu...

Vzhľadom na uvedené tak správca v zákonnej lehote podal dňa 2. 9. 2010 na

Okresný súd Banská Bystrica dve žaloby o určenie neúčinnosti predmetných kúpnych zmlúv

voči veriteľom úpadcu. Na základe žalôb sťažovateľa boli začaté dve súdne konania, a to

pod sp. zn a . Následne došlo na základe uznesenia súdu

zo dňa 21. 10. 2010 v konaní pod sp. zn. k spojeniu oboch konaní

do jedného konania pod sp. zn. ...

Sťažovateľ mal za to, že vzhľadom na (i) dikciu ustanovenia , (ii) dátum

uzavretia kúpnych zmlúv (úpadca bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy v reštrukturalizácii)

a (iii) znenie uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica o povolení reštrukturalizácie,

právne úkony podliehali súhlasu reštrukturalizačného správcu. Správca

v reštrukturalizačnom konaní úpadcu súhlas na uzatvorenie kúpnej zmluvy však úpadcovi

neudelil...

Sťažovateľ mal za to, že boli splnené všetky podmienky domáhania sa

odporovateľnosti právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia...

Ukrátenie veriteľov sťažovateľ riadne v konaní preukázal zoznamom veriteľov

úpadcu, ktorí v čase uzavretia kúpnych zmlúv mali neuhradené ich pohľadávky voči

úpadcovi a zoznamom veriteľov, ktorí si svoje pohľadávky prihlásili následne do konkurzu

na majetok úpadcu...»

Podľa názoru sťažovateľky bolo rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 3. októbra 2012 porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1

tým, že krajský súd rozsudkom sp. zn. z 3. októbra 2012 potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -219 z 20. septembra 2011, ktorý zamietol

žalobu sťažovateľky o určenie neúčinnosti právneho úkonu. Sťažovateľka považuje

rozsudok krajského súdu za arbitrárny.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

«Vzhľadom na vyššie uvedené skutočností navrhujeme, aby Ústavný súd SR zrušil

(i) Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 20. 9. 2011, v právnej veci

sťažovateľa ako žalobcu: S., k. s., S. spol. s r. o. „v konkurze“ proti žalovanému: U., s. r. o.,

K. o určenie neúčinnosti právneho úkonu dlžníka voči veriteľom dlžníka, sp. zn. 26 Cbi

35/2010, a

(ii) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 3. 10. 2012,

41 CoKR/74/2011 v uvedenej právnej veci, z dôvodu porušenia práva na súdnu a inú

právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 SR v spojení s článkom 51

SR a zaviazal porušovateľov na úhradu trov sťažovateľa v konaní pred Ústavným súdom

SR.»

Z vyjadrenia krajského súdu z 13. júna 2013 sp. zn. Spr 723/13 okrem iného vyplýva:

«...V sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky sťažovateľka

namieta, že napriek tomu, že okresný súd nepostupoval v konaní podľa § 118 ods. 2 zákona

č. , v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) odvolací súd tento nedostatok nespája so závažnosťou porušenia

súdom, s tým, že nešlo o prípad odňatia možnosti konať pred súdom.

Krajský súd uvádza, že skutočnosť, že okresný súd nepostupoval podľa § 118 ods. 2

na prvom pojednávaní, nemá za následok porušenie práva sťažovateľky domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, tak ako je

uvedené v . Odvolací súd v tejto súvislosti

vo svojom rozhodnutí poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. ; v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej

republiky , obdobne ) a právne závery uvedené v týchto

rozhodnutiach si osvojil aj vo svojom rozhodnutí.

V rozhodnutí sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol,

(a cituje to aj odvolací súd vo svojom rozsudku na str. 10-11), že „aj prípadné porušenie

ust. nespôsobuje existenciu vady, ktorá by spôsobila žalobcovi odňatie

možnosti konať pred súdom. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné

ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka

konania z jeho procesných práv, ktoré mu priznáva. Porušenie

citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka

napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne.

Uvedené pochybenie zo strany súdu možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania.

Existencia tejto vady sama o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou

vadou konania“.

Námietka sťažovateľky, že nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2

jej súd odňal možnosť konať pred súdom je preto nedôvodná...

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, týkajúcu sa porušenia ust. , podľa

ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti,

ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev

a v Úradnom vestníku Európskej únie, je potrebné uviesť, že sťažovateľka vidí porušenie

uvedeného ustanovenia v tom, že sa okresný súd v rámci dokazovania neoboznámil

so spisom vedeným na Okresnom súde Banská Bystrica v konaní o povolení

reštrukturalizácie dlžníka, z ktorého by zistil skutočnosti navrhované sťažovateľkou

v návrhu na doplnenie dokazovania.

Na pojednávaní konanom dňa 9. 12. 2010 právna zástupkyňa žalobcu (sťažovateľky)

navrhla okrem iného vykonať dokazovanie zoznamom majetku a zoznamom záväzkov.

Aj napriek tomu, že sa na okresnom súde viedlo konanie o povolení reštrukturalizácie

dlžníka, odvolací súd vo svojom rozsudku (str. 11, 3. ods.) vyslovil právny názor, že nebolo

povinnosťou okresného súdu v konaní oboznamovať sa s iným spisom

a konaním, v ktorom bola povolená reštrukturalizácia úpadcu a zadovažovať si z tohto spisu

dôkazy, ktoré mal povinnosť predložiť žalobca v rámci povinnosti tvrdenia. Na žalobcovi

bolo v spore dôkazné bremeno, žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov,

preto bol povinný v tomto konkrétnom prípade podľa ust. opísať

rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení

najneskôr do skončenia prvého pojednávania...

Keďže sa v tomto prípade jedná o spor vyvolaný konkurzom, súd postupuje v zmysle

ust. , podľa ktorého účastníci sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti

o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia

prvého pojednávania, právna zástupkyňa žalobcu (sťažovateľky) na prvom pojednávaní

konanom na okresnom súde dňa 9. 12. 2010 poukázala na ust. , podľa

ktorého predložila a označila súdu všetky dôkazy prichádzajúce do úvahy, avšak predložila

súdu len znalecký posudok, ktorým žalobca preukazoval trhovú hodnotu nehnuteľností,

ktoré boli predmetom napadnutého prevodu s tým, že táto trhová hodnota bola o polovicu

vyššia než bola skutočne dohodnutá kúpna cena medzi účastníkmi a ďalej uvádzala, že

ukrátenie veriteľov preukáže žalobca zoznamom veriteľov, ktorých pohľadávky existovali

v čase vykonania napadnutého právneho úkonu a ktorí si svoje pohľadávky prihlásili

v konkurznom konaní. Zároveň navrhla vykonať dokazovanie zoznamom majetku

a zoznamom záväzkov.

Právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že „preukáže ukrátenie veriteľov zoznamom

veriteľov...“ Práve v tejto súvislostí okresný súd na pojednávaní konanom dňa 20. 9. 2011

v súlade s ust. uviedol, ktoré skutočnosti považuje naďalej za sporné, a to aj

skutočnosť ukrátenia konkurzných veriteľov napadnutým právnym úkonom.

Aj napriek vyššie uvedeným skutočnostiam, ktoré predniesla právna zástupkyňa

žalobcu na pojednávaní, je zrejmé, že žalobca si svoju povinnosť v zmysle koncentračnej

zásady podľa nesplnil a nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie

právnemu úkonu podľa o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v neskoršom znení (ďalej len „ZoKR“), t. j.

právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez súhlasu reštrukturalizačného správcu. Keďže

žalobca nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právneho úkonu, nebolo možné

zaoberať sa ďalšími predpokladmi odporovania právnym úkonom podľa § 57 a nasl. ZoKR,

s ktorým záverom okresného súdu sa odvolací súd stotožnil...

K námietke sťažovateľky o nedostatočnom odôvodní rozsudku krajský súd uvádza, že

odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky predpoklady odôvodnenia stanovené v § 157 ods. 2

Odvolací súd vo svojom rozsudku uviedol aj to, z akých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa riadil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky S., k. s., B., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41

CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012, porušené nebolo...»

Krajský súd v podaní z 13. júna 2013 a právny zástupca sťažovateľky v podaní

zo 16. júla 2013 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu zaručeného rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 3. októbra 2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -219 z 20. septembra 2011 o zamietnutí žaloby sťažovateľky o určenie

neúčinnosti právneho úkonu, t. j. kúpnych zmlúv zo 14. mája 2010, u ktorých bolo

dôvodné sa domnievať, že nimi zo strany predávajúceho – obchodnej spoločnosti C.

spol. s r. o., B., ktorá bola v čase ich uzatvárania v reštrukturalizácii – došlo k ukráteniu

veriteľov vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na majetok tejto spoločnosti uznesením

okresného súdu sp. zn. z 26. mája 2010.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému

súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní veci patriacich do ich

právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu

ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi

názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň

zasahovať ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, , ). Z tohto postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

presne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. , ).

Všeobecný súd musí vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré

sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto

ustanovení nemožno toto aj iné základné právo obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich

postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov (, ). Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní

ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (,

). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (v rámci koncepcie

materiálneho právneho štátu).

Z uvedených hľadísk a princípov posudzoval ústavný súd aj námietku porušenia

základného práva sťažovateľky podľa rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 3. októbra 2012, ktorému sťažovateľka vytýka predovšetkým to,

že potvrdil prvostupňový rozsudok o zamietnutí jej žaloby odôvodnený výlučne

nedodržaním koncentračnej zásady upravenej (ďalej

len „OSP“) bez toho, aby sa vysporiadal s dôvodmi ňou podaného odvolania podľa § 205

ods. 2 písm. a), b), c) a f) .

Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnostnej námietky sa ústavný súd oboznámil

s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom tento konštatoval, že

„V konaní nebolo sporné, že úpadca uzavrel so žalovaným kúpne zmluvy, predmetom

ktorých bol prevod nehnuteľností a za ktoré žalovaný zaplatil dohodnutú kúpnu cenu.

Vzhľadom k tomu, že sa jednalo o právny úkon dlžníka urobený počas reštrukturalizácie,

žalobca bol povinný v žalobe preukázať aj splnenie podmienok odporovania napadnutému

právnemu úkonu podľa okrem ďalších zákonných predpokladov pre

odporovanie právnemu úkonu podľa a nasl. . Žalobca bol preto povinný

preukázať, že sa jednalo o prevod takých nehnuteľností, ktorých hodnota predstavovala

významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka ako aj skutočnosť, že sa jednalo

o zmluvy, ktorými sa dlžník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % jeho

obratu za predchádzajúci kal. rok. Žalobca bol preto povinný preukázať celkovú hodnotu

majetku dlžníka a taktiež výšku obratu dlžníka za predchádzajúci kal. rok. Vzhľadom

k tomu, že sa jedná o konanie vyvolané konkurzným konaním, žalobca bol povinný v zmysle

koncentračnej zásady podľa § 118a O. s. p uviesť tieto rozhodujúce skutočností a predložiť

alebo označiť dôkazy najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Žalobca si túto svoju

povinnosť nesplnil a nepreukázal preto základný predpoklad pre odporovanie právnemu

úkonu podľa , t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez súhlasu

reštrukturalizačného správcu. Bez preukázania tohto základného predpokladu sa právne

irelevantné tvrdenia ako aj dôkazy o splnení ďalších predpokladov odporovania právnym

úkonom podľa a nasl. . Preto pokiaľ by aj žalobca predložil dôkazy o splnení

podmienky podľa dodatočne, súd by už na nemohol prihliadať. Ako už

bolo vyššie uvedené, nebol preukázaný základný predpoklad pre odporovanie právnemu

úkonu vykonaného počas reštrukturalizácie. Vychádzajúc z uvedených skutočností žalobu

žalobcu v plnom rozsahu zamietol.“.

Krajský súd následne v odôvodnení napadnutého (potvrdzujúceho) rozsudku uviedol:

«Zo spisu odvolací súd zistil, že na pojednávaní dňa 20. 9. 2011 v zmysle

ustanovenia súd oboznámil účastníkov s právnym posúdením veci,

uviedol, ktoré skutočnosti považuje naďalej za sporné, a to skutočnosť ukrátenia

konkurzných veriteľov napadnutým právnym úkonom a vzhľadom k tomu súd nepovažuje za

účelné a potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Pred oboznámením účastníkov s právnym

posúdením veci súd upozornil účastníkov na ust. a uviedol, že žalobca

neuviedol ani v žalobe ani na pojednávaní rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by súd mohol

vyvodiť záver, že je možné odporovať týmto právnym úkonom, nakoľko boli vykonané bez

súhlasu správcu, kedy sa tento súhlas vyžadoval, preto aj na ďalšie uvedené skutkové

okolnosti, ako aj označené alebo predložené dôkazy by súd už nemohol prihliadať.

Pri preskúmaní veci prišiel odvolací súd k záveru, že aj prípadné porušenie ust.

nespôsobuje existenciu vady, ktorá by spôsobila žalobcovi odňatie

možnosti konať pred súdom. „Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné

ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka

konania z jeho procesných práv, ktoré mu priznáva. Porušenie

citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka

napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne.

Uvedené pochybenie zo strany súdu možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania

Existencia tejto vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou

vadou konania“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR ; v spojení s uznesením

Ústavného súdu SR , obdobne ). Námietka žalobcu, že

nedodržaním procesného postupu v zmysle mu súd odňal možnosť

konať pred súdom je preto nedôvodná.

Odvolací súd poukazuje ďalej na to, že v danom prípade sa jedná o spor vyvolaný

konkurzom, kde súd postupuje podľa ust. § 118a O. s .p. Podľa uvedeného ustanovenia

účastníci sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Keďže

samotná právna zástupkyňa žalobcu vo svojom prednese uviedla, že vzhľadom

na ust. predkladá súdu a chce označiť dôkazy na pojednávaní, mohol súd

uviesť, či navrhnuté dôkazy budú vykonané, prípadne ktoré z navrhnutých dôkazov

nevykoná s tým, aby žalobca mal možnosť reagovať na intencionalitu dokazovania podľa

právneho názoru súdu.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že tým, že na Okresnom súde

Banská Bystrica bola povolená reštrukturalizácia úpadcu, Okresný súd Banská Bystrica

disponuje účtovnými výkazmi, z ktorých vyplýva, či právne úkony, ktorých neúčinnosti sa

žalobca domáhal podliehali súhlasu správcu. Podľa žalobcu sú skutočnosťami, ktoré podľa

vyššie citovaného ust. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo

známe súdu z jeho činnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo povinnosťou okresného

súdu v konaní oboznamovať sa s iným spisom a konaním, v ktorom bola

povolená reštrukturalizácia úpadcu a zadovažovať si z tohto spisu dôkazy, ktoré mal

povinnosť predložiť žalobca v rámci povinnosti tvrdenia. Na žalobcovi bolo v spore dôkazné

bremeno, žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, preto bol povinný

v tomto konkrétnom prípade podľa ust. opísať rozhodujúce

skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do

skončenia prvého pojednávania. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa

9. 12. 2010 poukázala na ust. , podľa ktorého predložila a označila súdu na

tomto pojednávaní všetky dôkazy prichádzajúce do úvahy, avšak predložila súdu len

znalecký posudok, ktorým žalobca preukazoval trhovú hodnotu nehnuteľností, ktoré boli

predmetom napadnutého prevodu s tým, že táto trhová hodnota bola o polovicu vyššia než

bola skutočne dohodnutá kúpna cena medzi účastníkmi a ďalej uvádzala, že ukrátenie

veriteľov preukáže žalobca zoznamom veriteľov, ktorých pohľadávky existovali v čase

vykonania napadnutého právneho úkonu a ktorí si svoje pohľadávky prihlásili v

konkurznom konaní. Zároveň navrhla vykonať dokazovanie zoznamom majetku a zoznamom

záväzkov. V uznesení Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -12 z 25. 1. 2010,

ktorým súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka C., s. r. o., B. určil zároveň rozsah právnych

úkonov dlžníka, ktoré podliehajú súhlasu správcu. Okrem iného podliehal súhlasu správcu

prenájom nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota predstavuje významný podiel

na celkovej hodnote majetku dlžníka a tiež uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviaže

poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny

rok. Správne okresný súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že dôkazmi, ktoré

uvádzal žalobca tieto skutočnosti v zmysle koncentračnej zásady do skončenia prvého

pojednávania nepreukázal, a teda nepreukázal preto základný predpoklad pre odporovanie

právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez

súhlasu reštrukturalizačného správcu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa

ust. ako vecne správny potvrdil...»

Pri posúdení toho, či základnému právu sťažovateľky zaručenému čl. 46 ods. 1

bola poskytnutá adekvátna súdna ochrana, dospel ústavný súd k názoru, že

v okolnostiach daného prípadu došlo striktnou aplikáciou koncentračnej zásady

vyplývajúcej z [t. j. že v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom

a reštrukturalizáciou sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej

a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého

pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania

a došlo k jeho odročeniu (§ 101 ods. 2), pretože na neskôr predložené a označené

skutočnosti a dôkazy súd neprihliada] ako zo strany okresného súdu, tak aj zo strany

krajského súdu k popretiu jej zmyslu. Interpretácia tejto zásady oboma súdmi má znaky

prílišného právneho formalizmu, ktorý odporuje materiálnemu chápaniu princípu právneho

štátu a v danom spore neplní žiadnu rozumnú funkciu.

Uvedená zásada bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená na účely

zrýchlenia a zefektívnenia priebehu taxatívne vymedzených typov súdnych konaní s cieľom

zabránenia ich neprimeranému trvaniu pri rešpektovaní základného práva účastníkov

na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Aj pri aplikácii tejto zásady je však nutné vychádzať z , podľa ktorého ako dôkaz

môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,

znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny,

ohliadka a výsluch účastníkov; pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí

ho súd; ako aj z , podľa ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe

alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené

v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.

Povinnosť účastníka označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení si nemožno

zamieňať s povinnosťou predložiť dôkazy, pretože už z dikcie ustanovenia § 118a ods. 1

prvej vety je zrejmé, že môže ísť aj o dôkazy, ktoré sa v dispozičnej sfére účastníka

reálne nenachádzajú. V takom prípade je úlohou súdu, aby na základe označenia (popisu)

dôkazu účastníkom, ktorý vyhlásil, že ním nedisponuje, vyhodnotil relevanciu

a opodstatnenosť tohto dôkazu na zistenie skutkového stavu a následné rozhodnutie o merite

veci tak, že ho buď v určitom časovom horizonte vykoná, alebo jasne vysloví, že takýto

dôkaz nie je pre jeho rozhodnutie vo veci samej potrebný.

V danom prípade sa tak nestalo.

Sťažovateľka v žalobe z 27. augusta 2010 argumentovala tým, že okresný súd

uznesením sp. zn. z 25. januára 2010, ktorým povolil reštrukturalizáciu, určil

rozsah úkonov dlžníka, ktoré podliehajú súhlasu (reštrukturalizačného) správcu. Medzi tieto

úkony okrem iných patrili aj prevod nehnuteľnosti alebo iného majetku, ktorého hodnota

predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, a uzatvorenie zmluvy,

ktorou sa dlžník zaviaže poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu

za predchádzajúci kalendárny rok. Vzhľadom na porušenie uvedených povinností dlžníkom

pri uzatváraní kúpnych zmlúv bez súhlasu (reštrukturalizačného) správcu ako podmienky

umožňujúcej správcovi konkurznej podstaty odporovať takémuto právnemu úkonu v zmysle

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) v spojení

s porušením povinnosti dlžníka uchovať kompletnú zmluvnú a účtovnú dokumentáciu, ako

aj súpis majetku podstát v konkurze zaradení do majetku odporcu na základe kúpnych

zmlúv, ktoré vyšlo najavo v priebehu konkurzného konania, sa predmetná dokumentácia

preukazujúca opodstatnenosť tvrdení sťažovateľky v určitom rozsahu nachádza v spise

okresného súdu sp. zn. ; tento však k danej veci nebol pripojený.

Už z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že okresný súd svoj

záver o nesplnení podmienky podľa § 130 ods. 4 zákona o konkurze neodôvodnil

presvedčivo a zrozumiteľne vzhľadom na obsah koncentračnej zásady upravenej § 118a

. Ak sťažovateľka vyhlásila, že nedisponuje kompletnou zmluvnou a účtovnou

dokumentáciou dlžníka, ktorou by splnenie tejto podmienky preukázala a ktorá je zároveň

podľa vyjadrenia okresného súdu relevantným dôkazom pre jeho rozhodnutie o merite veci,

mal postupovať tak, že tento dôkaz zabezpečí/vykoná pripojením súvisiaceho súdneho

spisu. Takáto súčinnosť okresného súdu vedúca k odstráneniu dôkazného deficitu účastníka

nie je v rozpore s koncentračnou zásadou vyplývajúcou z . V opačnom prípade

by okresný súd musel vysloviť, že takúto dokumentáciu za relevantný dôkaz považovať

nemožno, a keďže sťažovateľka iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení do skončenia

prvého, resp. odročeného pojednávania neoznačila, rozhodol o zamietnutí jej žaloby

s poukazom na . Len takýto postup by svedčil o tom, že zo strany okresného

súdu boli dodržané procesné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Na základe takto chápaného obsahu koncentračnej zásady preto ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľným a presvedčivým

spôsobom nevysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľky, čo viedlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu zaručeného , a preto vyslovil jeho

porušenie rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 3. októbra 2012 (bod 1

výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ústavný súd zrušil rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 3. októbra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (bod 2 výroku nálezu).

Po vrátení veci na ďalšie konanie je krajský súd povinný vzhľadom na obsah

koncentračnej zásady vyplývajúcej z opätovne meritórne sa zaoberať

odvolacími dôvodmi sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní proti rozsudku prvostupňového

súdu, pričom je v zmysle viazaný právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom spoločnosťou C., s. r. o.

Právny zástupca sťažovateľky si podaním z 3. decembra 2012 uplatnil trovy konania v sume

323,50 € vrátane DPH.

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 v sume 763 €.

Právnemu zástupcovi sťažovateľky vznikol podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) nárok na náhradu trov

právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36

ods. 2 ) náhradu trov konania v sume 323,50 € z dôvodu trov

právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 127,16 € (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) a dvakrát náhradu režijného paušálu

po 7,63 € podľa vyhlášky zvýšené o 20 % DPH vzhľadom na to, že právny zástupca je

platcom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť

trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013