Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6MCdo/15/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa D., s.r.o., so sídlom v

M., zastúpeného JUDr. V. Č., advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v M., proti

odporcovi PaedDr. P. V. G., zastúpenému JUDr. S. T., advokátkou Advokátskej kancelárie

so sídlom v M., o zaplatenie 3 255,39 € s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom

súde Martin pod sp.zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 27. januára 2010 sp.zn.

v časti o náhrade trov konania pred súdom prvého stupňa, takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .

Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 9. júla 2009

č.k. -316 zamietol návrh na začatie konania, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby

odporcovi bola uloţená povinnosť zaplatiť mu náhradu nákladov spojených s predčasným

skončením nájmu nebytových priestorov patriacich odporcovi. Navrhovateľovi uloţil

povinnosť zaplatiť odporcovi, na účet jeho zástupkyne, náhradu trov konania v sume

3 496,49 €. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia vo veci samej uviedol, ţe po zrušení jeho

skoršieho rozsudku, ktorým bolo návrhu sčasti vyhovené, odporca sa začal brániť tým, ţe

zmluva účastníkov o nájme nebytových priestorov je neplatná z dôvodu nedostatku

predbeţného súhlasu príslušného orgánu, v dôsledku čoho zástupkyňa navrhovateľa „zmenila

právny titul uplatneného nároku a ţiadala, aby súd pripustil zmenu právneho titulu, ktorý

zmenila na plnenie z neplatného právneho úkonu“, ktorú zmenu súd aj pripustil. Po tomto

odporca uplatnil námietku premlčania práva navrhovateľa na vydanie bezdôvodného

obohatenia, na ktorú námietku, keďţe bola opodstatnená, súd musel prihliadnuť a návrh

na splnenie povinnosti vydať bezdôvodné obohatenia zamietnuť. O náhrade trov konania

rozhodol podľa ustanovení § 142 ods. 2 a § 146 ods. 2, prvá veta Občianskeho súdneho

poriadku, v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Vychádzal

z pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania. Ustálil, ţe v konečnom dôsledku bol

navrhovateľ úspešný v konaní iba v sume 17 387,-- Sk (577,14 €), na zaplatenie ktorej bol

odporca právoplatne zaviazaný uţ skorším rozsudkom, a neúspech mal v sume 146 832,-- Sk

4 873,92 €, t.j. v pomere 10,58 % k 89,41 %. Odporcovi tak patrí náhrada trov konania

v rozsahu 78,8 %, v sume 3 496,49 €.

Krajský súd v Ţiline (ďalej len „odvolací súd“), konajúci o odvolaní navrhovateľa,

rozsudkom z 27. januára 2010 sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku,

ktorým ţalobu zamietol, potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, ţe odporcovi

nepriznal náhradu trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak,

ţe navrhovateľovi uloţil povinnosť zaplatiť ich náhradu v sume 152,40 € odporcovi, na účet

jeho zástupkyne. Zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa o náhrade trov konania odôvodnil

tým, ţe odporca síce bol v konaní úspešnejší neţ navrhovateľ a teda mal by mať podľa

ustanovenia právo na náhradu pomernej časti trov, nebolo však moţné

nechať bez povšimnutia konkrétne okolnosti prípadu, a to, ţe to bol odporca, ktorý aţ po 7

rokoch namietal absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy z dôvodu

Zb., pričom súhlas obce na uzavretie nájomnej zmluvy sa mal udeliť práve na základe jeho

ţiadosti ako prenajímateľa. Ak odporca tak neurobil a následne túto skutočnosť pouţil ako

argument znamenajúci neplatnosť nájomnej zmluvy, čo v konečnom dôsledku viedlo

k zamietnutiu návrhu, je namieste a zároveň spravodlivé, aby mu neboli v súlade s § 150

ods. 1 ani čiastočne priznané trovy, ktoré mu v súvislosti s prvostupňovým konaním

vznikli. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

Vychádzal pritom z toho, ţe v odvolacom konaní bol odporca úspešný v celom rozsahu.

Uviedol, ţe pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania uţ nebolo moţné „argumentovať“

ustanovením , keďţe pri podaní odvolania navrhovateľovi uţ bola známa

´

námietka neplatnosti nájomnej zmluvy, odporcovi sa teda uţ „nedá vyčítať taký ,prekvapivý

postup, aký pouţil v konaní pred prvostupňovým súdom“.

Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa o náhrade trov konania, podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej ako

„dovolateľ“) mimoriadne dovolanie. Uviedol, ţe tak robí na podnet odporcu, pretoţe

napadnutými rozhodnutiami bol porušený zákon, pričom ochranu práv a zákonom chránených

záujmov odporcu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Mimoriadne

dovolanie odôvodnil tým, ţe napadnutá časť rozsudku odvolacieho súdu spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Navrhol rozsudok

odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť v rozsahu zrušenia na ďalšie

konanie. Podľa dovolateľa odvolací súd sa pri rozhodovaní neriadil dôsledne ustanoveniami

, , , , a Uviedol, ţe podľa jeho názoru „odvolací súd za

okolnosť predstavujúcu danosť podmienky hodnej osobitného zreteľa odôvodňujúcu aplikáciu

ustanovenia nesprávne povaţoval zvolený spôsob obrany odporcu v priebehu

konania, keď vyuţijúc absenciu zákonného predpokladu platnosti nájomnej zmluvy ohľadne

nebytových priestorov, súhlasu obce, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu mal zabezpečiť

práve odporca, dovolal sa v konaní jej neplatnosti v čase, keď právny nárok navrhovateľa

z titulu bezdôvodného obohatenia bol uţ premlčaný“. Pripomenul, ţe obrana pasívne

legitimovaného účastníka spočívajúca či uţ vo vznesení námietky premlčania, alebo v tvrdení

absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodu absencie zákonom predpokladanej podmienky jej

platnosti, je legitímnou obranou vylučujúcou ich ponímanie ako procesnej obštrukcie

v konaní. Dôvodil, ţe bliţšie nedefinoval osobu povinnú, ktorá by

mala písomne poţiadať o súhlas obce v prípade zriadenia prevádzky obchodu alebo sluţieb,

stanovuje iba pre prípad absencie takéhoto predchádzajúceho súhlasu obce absolútnu

neplatnosť nájomnej zmluvy. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, ţe

pôsobí od začiatku, nastáva priamo zo zákona, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, nie je

časovo obmedzená, nie je moţné ju konvalidovať a zakladá nároky z bezdôvodného

obohatenia. Obe zmluvné strany boli podnikateľmi, to znamená, ţe u oboch zmluvných strán

je moţné predpokladať určitý vyšší stupeň právnej informovanosti vzhľadom na existenciu

nesenia podnikateľského rizika, čo by malo mať za následok, ţe kaţdá zo zmluvných strán si

musela byť vedomá zákonnej podmienky pre platnosť nájomnej zmluvy pre prenájom

nebytových priestorov spočívajúcej v predchádzajúcom súhlase obce. Preto obranu odporcu

spočívajúcu vo vznesení námietky premlčania moţno povaţovať za logickú aplikáciu inštitútu

hmotného práva bez znakov vytvárania procesných obštrukcií. Navyše v tomto smere je nutné

mať na zreteli, ţe vzhľadom na absenciu predchádzajúceho súhlasu obce s nájmom

nebytových priestorov, bol právny úkon absolútne neplatným. Vzhľadom na právnu úpravu

obsiahnutú v ustanovení zodpovedajúcu ustanoveniu

moţno dospieť k záveru, ţe okresný súd bol povinný skúmať

z úradnej povinnosti platnosť nájomnej zmluvy, z ktorej navrhovateľ svoj právny nárok

odvodzoval, a ak k záveru o jej neplatnosti dospel aţ po 7 rokoch trvania konania,

„na námietku odporcu“, nemoţno túto skutočnosť pripisovať na vrub úspešného účastníka

konania aplikáciou ustanovenia v rámci rozhodovania o trovách konania.

Odhliadnuc od vyššie uvedených skutočností dovolateľ povaţoval za nutné si uvedomiť, ţe

rozhodnutiu o nepriznaní náhrady trov konania v celom rozsahu alebo len sčasti úspešnému

účastníkovi konania, musí predchádzať skúmanie existencie podmienok hodných osobitného

zreteľa u všetkých účastníkov konania. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva, ţe rozhodnutiu o nepriznaní náhrady trov konania odporcovi takéto skúmanie

predchádzalo, resp. ţe podmienky hodné osobitného zreteľa existovali u všetkých účastníkov

konania. Názor odvolacieho súdu, ţe nesprávna voľba obrany odporcu v konaní spočívajúca

v poukaze na absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy spolu so vznesením námietky

premlčania je okolnosťou odôvodňujúcou aplikáciu ustanovenia , je nesprávny,

a to z hľadiska právneho i logického. Nakoľko zo spisu nevyplynuli dôvody zvláštneho

zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti súd neprizná, bol odvolací súd povinný

na základe odvolania navrhovateľa preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, a to aj v časti

výroku, ktorým bola odporcovi priznaná náhrada trov konania a priznať mu podľa § 142

ods. 2 náhradu trov potrebných na účelné bránenie práva proti navrhovateľovi.

Navrhovateľ navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť. Vo vyjadrení stručne opísal

priebeh nájmu a správania sa účastníkov počas neho. Uviedol, ţe skutočnosť, ţe sa odporca

dovolal neplatnosti nájomnej zmluvy a uplatnil aj námietku premlčania práva, nekvalifikoval

odvolací súd ako nesprávnu voľbu obrany odporcu, ale ako jeho správanie sa počas trvania

jeho záväzkovo-právneho vzťahu sledujúce získanie majetkového prospechu; odporca

dovtedy, kým si vymáhal svoje nároky, povaţoval nájomnú zmluvu za platnú. Tieţ

poznamenal, ţe nároky na úhradu nákladov, ktoré vloţil do nehnuteľností odporcu,

uplatňované do času, kedy sa odporca dovolal neplatnosti nájomnej zmluvy, neboli

premlčané.

Odporca sa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu stotoţnil s právnym názorom

dovolateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok

( ), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho

nariadenie nepovaţoval za potrebné ( v spojení s )

a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

V zmysle mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tieţ tzv.

inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1,

druhá veta v spojení s ). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal

otázkou, či konanie v tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v aţ g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo

začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolací súd nezistil, ţe

by konanie v preskúmavanej právnej veci bolo takou vadou postihnuté; takouto vadou

konania napokon neodôvodňuje svoj mimoriadny opravný prostriedok ani generálny

prokurátor.

So zreteľom na ustanovenie , druhá veta , bez ohľadu na to, či

generálny prokurátor odôvodnil svoje mimoriadne dovolanie dovolacím dôvodom aj podľa

, dovolací súd rovnako skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej

procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu tejto

povahy ide okrem iného tieţ vtedy, keď súd skutkové závery, z ktorých vyvodil svoje právne

závery, zaloţil na výsledkoch dokazovania, ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonnými

ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania dokazovania určitým dôkazným prostriedkom

alebo ţe jeho skutkové závery sú v rozpore s tým, čo vyšlo za konania najavo. V dovolacom

konaní nevyšli najavo ani vady konania v zmysle

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ţe spočíva v nesprávnom právnom posúdení ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou

dovolacieho súdu v prípade mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora (i dovolania

účastníka) odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd

na zistený skutkový stav pouţil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval.

Odvolací súd odôvodnil svoje zmeňujúce rozhodnutie o trovách konania pred súdom

prvého stupňa tým, ţe pri tomto rozhodovaní nebolo moţné neprihliadnuť na skutočnosť, ţe

to bol odporca, ktorý neplatnosť nájomnej zmluvy namietal aţ po uplynutí 7 rokov od začatia

konania, hoci to bol práve on, kto mal poţiadať príslušný orgán o predbeţný súhlas

s prenajímaním miestností určených na prevádzkovanie obchodu a sluţieb. Odvolací súd teda

pripisuje odporcovi procesné zavinenie, majúce za následok nepriznanie náhrady trov

prvostupňového konania, za to, ţe neuplatnil námietku neplatnosti nájomnej zmluvy skoršie,

ale aţ po 7 rokoch konania.

Dovolateľ napáda rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania pred súdom prvého

stupňa argumentujúc tým, ţe obrana odporcu spočívajúca v námietke neplatnosti zmluvy

o nájme nebytových priestorov a v námietke premlčania práva navrhovateľa (dovolací súd

poznamenáva, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil aj tým, ţe by uplatnenie

námietky premlčania práva navrhovateľa bolo nenáleţité) bola celkom legitímnou obranou

proti návrhu na splnenie povinnosti. Dôvodí najmä tým, ţe absolútna neplatnosť právneho

úkonu nastáva priamo zo zákona a súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti. Tieţ brojí proti

záveru odvolacieho súdu, ţe to bol práve odporca, ktorým mal poţiadať príslušný orgán

o súhlas s prenajímaním nebytových priestorov a tvrdí, ţe bliţšie

neupravoval, kto bol povinný ţiadať o predbeţný súhlas obce s prenajímaním miestností

určených na prevádzkovanie obchodu a sluţieb, a uzatvára, ţe ak odvolací súd k záveru

o neplatnosti dospel aţ po 7 rokoch trvania konania, „na námietku odporcu“, nemoţno túto

skutočnosť pripisovať na vrub úspešného účastníka konania aplikáciou ustanovenia § 150

Takúto argumentáciu dovolateľa dovolací súd nepovaţuje za spôsobilú spochybniť

závery odvolacieho súdu, ktoré ho viedli k aplikácii ustanovenia

S argumentáciou dovolateľa moţno súhlasiť iba v tom, ţe skutočne

neurčoval osobu povinnú ţiadať príslušný orgán o súhlas s prenajímaním miestností určených

na prevádzkovanie obchodu a sluţieb, takţe nebolo moţné vylúčiť podanie ţiadosti

o predbeţný súhlas aj nájomcom (navrhovateľom), nie však aj ďalšou časťou argumentácie

dovolateľa.

Podľa , ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

V citovanom ustanovení je ustanovené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky

právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania; dáva súdu moţnosť, aby za splnenia

predpokladov v tomto ustanovení uvedených nepriznal náhradu trov konania úspešnému

účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady celkom

alebo sčasti. Pravda musí ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci,

ale je v okolnostiach na strane účastníkov, a to obidvoch). Predmetné ustanovenie umoţňuje

tak presadiť aplikáciu ustanovenia (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchovu na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb) a docieliť tak pokiaľ moţno spravodlivú

ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vţdy neumoţňuje. Ustanovenie

neslúţi k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania,

ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené

alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto

konaní dôvodne vynaloţil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel,

znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom

na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov

v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod. Na tomto mieste povaţuje dovolací

súd za potrebné pripomenúť, ţe pôvodné znenie tohto ustanovenia, ktoré obsahovalo iba

terajšiu prvú vetu ustanovenia, bolo s účinnosťou od 15. októbra 2008 (

Z.z.) doplnené o ďalšiu vetu, podľa ktorej súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,

ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,

ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Ide o nové ustanovenie, ktorým sa má dosiahnuť motivácia účastníka k tomu, aby

rozhodujúce skutočnosti a dôkazy, pokiaľ ich mohol uplatniť, predkladal uţ na úvod konania.

Ustanovenie rozširuje prvky, ktoré majú účastníkov viesť k výraznému zvýšeniu

zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu

dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam

konkrétneho prípadu. Novela účinná od 15. októbra 2008 tým výrazne zmenila dovtedajšie

chápanie predmetného ustanovenia, v ktorom pri skúmaní existencie podmienok hodných

osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania prevládalo najmä skúmanie

majetkových, sociálnych, osobných a ďalších pomerov všetkých účastníkov konania a aţ

následne skúmanie okolností, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj

účastníkov v priebehu konania a pod. Na rozdiel od toho, nové ustanovenie § 150 ods. 1,

druhá veta ako prioritné (nie však výlučné – porovnaj slovo „najmä“) hľadisko uvádza

správanie sa účastníka v konaní.

Z preskúmaného spisu súdu prvého stupňa vyplýva, ţe účastníci uzavreli dňa

13. októbra 1997 zmluvu o nájme nebytových priestorov nachádzajúcich sa v budove

odporcu. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú (do 31. októbra 2003). K zmluve boli v dňoch

10. februára 1998 a 20. marca 1998 uzavreté dodatky nanovo upravujúce obsah zmluvy.

Nájom nebytových priestorov bol predčasne skončený výpoveďou danou prenajímateľom

(odporcom) a v apríli 2000 bol predmet nájmu odovzdaný prenajímateľovi. Navrhovateľ,

po neúspešných výzvach na náhradu nákladov spojených s predčasným skončením nájmu,

dňa 2. apríla 2002 podal návrh na načatie konania. Účastníci platnosť nájomnej zmluvy

v konaní nijak nenamietali; odporca sa proti návrhu na splnenie povinnosti bránil tým, ţe

navrhovateľ nemal jeho súhlas na investície do prenajatej nehnuteľnosti. Zo záveru o platnosti

nájomnej zmluvy vychádzal i súd prvého stupňa v svojom prvšom rozsudku z 18. júna 2008

č.k. -225, ktorý bol zrušený uznesením odvolacieho súdu z 30. januára 2009 sp.zn.

, v ktorom tieţ nebola spochybnená platnosť nájomnej zmluvy. Námietku

neplatnosti nájomnej zmluvy „s poukazom na “ uplatnila prvýkrát

zástupkyňa odporcu aţ na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa 27. mája 2009. Podľa

dovolacieho súdu na tomto mieste treba tieţ poznamenať, ţe predchádzajúci súhlas národného

výboru s prenajímaním miestností určených na prevádzkovanie obchodu a sluţieb potrebný

podľa , druhá veta sa vyţadoval do 2. júla 2004, kedy

nadobudol účinnosť , ktorý v

vypustil druhú a tretiu vetu.

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá je v § 101 ods. 1

vyjadrená tak, ţe účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania

najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné

prostriedky. Ustanovenie veta prvá následne stanovuje, ţe účastníci sú

povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú

povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť,

resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, ţe súd pristúpi k vydaniu

pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo

zo zákona a hľadí sa naň, ako by nebol urobený. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd (alebo

iný štátny orgán) aj bez návrhu (ex officio). Keďţe dôvody neplatnosti sú rozmanité,

v konaní, v ktorom súd posudzuje platnosť právneho úkonu na návrh účastníka, nie je

povinný z úradnej moci skúmať všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok absolútnu

neplatnosť právneho úkonu. Obzvlášť to platí v konaní o návrhu na splnenie povinnosti

zo zmluvy, v ktorom sa otázka platnosti zmluvy skúma ako otázka predbeţná. Súd najmä nie

je povinný bez ďalšieho skúmať neplatnosť z dôvodov, ktorých základ je na strane subjektu

dovolávajúceho sa neplatnosti právneho úkonu (nedostatok slobody a váţnosti vôle, rozpor

s dobrými mravmi a pod.). Ak však za konania vyjdú najavo také skutočnosti, ktoré spôsobujú

absolútnu neplatnosť právneho úkonu, súd musí na ne vţdy prihliadnuť bez ohľadu na to,

ktorá z obligatórnych náleţitostí právneho úkonu je dôvodom neplatnosti postihnutá.

K vadám právneho úkonu, ak vyšli v priebehu konania najavo, je teda súd povinný bez návrhu

prihliadnuť aj vtedy, ak vada má za následok, ţe účastníci uzavreli právny úkon v rozpore

s objektívnym právom (porovnaj napr. uznesenie dovolacieho súdu z 27. júla 2009 sp.zn.

) .

Dovolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených osobitostí preskúmavanej právnej veci

dospel k záveru, ţe odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania pred súdom prvého

stupňa správne aplikoval na zistený skutkový stav novelizované ustanovenie § 150 ods. 1

Z týchto dôvodov mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky

nepovaţoval za dôvodné a preto ho podľa , v spojení s

uznesením zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania

a ktorý úspech nemal ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

navrhovateľovi ale náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo podľa jeho názoru

vynaloţenie trov v dovolacom konaní nebolo potrebné na účelné uplatnenie práva (§ 243b

ods. 5 v spojení s a ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. septembra 2011

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová