Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 55 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (83)501/364428.c96c23.pdf
PDF · 129.51 KB
No categories available
6MCdo/15/2010
Najvyšší súd 6 M Cdo 15/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa D., s.r.o., so sídlom v
M., zastúpeného JUDr. V. Č., advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v M., proti
odporcovi PaedDr. P. V. G., zastúpenému JUDr. S. T., advokátkou Advokátskej kancelárie
so sídlom v M., o zaplatenie 3 255,39 € s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom
súde Martin pod sp.zn. 19 C 39/2002, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 27. januára 2010 sp.zn.
6 Co 332/2009 v časti o náhrade trov konania pred súdom prvého stupňa, takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .
Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 9. júla 2009
č.k. 19 C 39/02-316 zamietol návrh na začatie konania, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby
odporcovi bola uloţená povinnosť zaplatiť mu náhradu nákladov spojených s predčasným
skončením nájmu nebytových priestorov patriacich odporcovi. Navrhovateľovi uloţil
povinnosť zaplatiť odporcovi, na účet jeho zástupkyne, náhradu trov konania v sume
3 496,49 €. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia vo veci samej uviedol, ţe po zrušení jeho
skoršieho rozsudku, ktorým bolo návrhu sčasti vyhovené, odporca sa začal brániť tým, ţe
zmluva účastníkov o nájme nebytových priestorov je neplatná z dôvodu nedostatku
predbeţného súhlasu príslušného orgánu, v dôsledku čoho zástupkyňa navrhovateľa „zmenila
právny titul uplatneného nároku a ţiadala, aby súd pripustil zmenu právneho titulu, ktorý
zmenila na plnenie z neplatného právneho úkonu“, ktorú zmenu súd aj pripustil. Po tomto
odporca uplatnil námietku premlčania práva navrhovateľa na vydanie bezdôvodného
obohatenia, na ktorú námietku, keďţe bola opodstatnená, súd musel prihliadnuť a návrh
na splnenie povinnosti vydať bezdôvodné obohatenia zamietnuť. O náhrade trov konania
rozhodol podľa ustanovení § 142 ods. 2 a § 146 ods. 2, prvá veta Občianskeho súdneho
poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“). Vychádzal
z pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania. Ustálil, ţe v konečnom dôsledku bol
navrhovateľ úspešný v konaní iba v sume 17 387,-- Sk (577,14 €), na zaplatenie ktorej bol
odporca právoplatne zaviazaný uţ skorším rozsudkom, a neúspech mal v sume 146 832,-- Sk
4 873,92 €, t.j. v pomere 10,58 % k 89,41 %. Odporcovi tak patrí náhrada trov konania
v rozsahu 78,8 %, v sume 3 496,49 €.
Krajský súd v Ţiline (ďalej len „odvolací súd“), konajúci o odvolaní navrhovateľa,
rozsudkom z 27. januára 2010 sp.zn. 6 Co 332/2009 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku,
ktorým ţalobu zamietol, potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, ţe odporcovi
nepriznal náhradu trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak,
ţe navrhovateľovi uloţil povinnosť zaplatiť ich náhradu v sume 152,40 € odporcovi, na účet
jeho zástupkyne. Zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa o náhrade trov konania odôvodnil
tým, ţe odporca síce bol v konaní úspešnejší neţ navrhovateľ a teda mal by mať podľa
ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. právo na náhradu pomernej časti trov, nebolo však moţné
nechať bez povšimnutia konkrétne okolnosti prípadu, a to, ţe to bol odporca, ktorý aţ po 7
rokoch namietal absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy z dôvodu § 3 ods. 4 zák. č. 116/1992
Zb., pričom súhlas obce na uzavretie nájomnej zmluvy sa mal udeliť práve na základe jeho
ţiadosti ako prenajímateľa. Ak odporca tak neurobil a následne túto skutočnosť pouţil ako
argument znamenajúci neplatnosť nájomnej zmluvy, čo v konečnom dôsledku viedlo
k zamietnutiu návrhu, je namieste a zároveň spravodlivé, aby mu neboli v súlade s § 150
ods. 1 O.s.p. ani čiastočne priznané trovy, ktoré mu v súvislosti s prvostupňovým konaním
vznikli. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Vychádzal pritom z toho, ţe v odvolacom konaní bol odporca úspešný v celom rozsahu.
Uviedol, ţe pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania uţ nebolo moţné „argumentovať“
ustanovením § 150 ods. 1 O.s.p., keďţe pri podaní odvolania navrhovateľovi uţ bola známa
´
námietka neplatnosti nájomnej zmluvy, odporcovi sa teda uţ „nedá vyčítať taký ,prekvapivý
postup, aký pouţil v konaní pred prvostupňovým súdom“.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa o náhrade trov konania, podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej ako
„dovolateľ“) mimoriadne dovolanie. Uviedol, ţe tak robí na podnet odporcu, pretoţe
napadnutými rozhodnutiami bol porušený zákon, pričom ochranu práv a zákonom chránených
záujmov odporcu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Mimoriadne
dovolanie odôvodnil tým, ţe napadnutá časť rozsudku odvolacieho súdu spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Navrhol rozsudok
odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť v rozsahu zrušenia na ďalšie
konanie. Podľa dovolateľa odvolací súd sa pri rozhodovaní neriadil dôsledne ustanoveniami
§ 1, § 2, § 3, § 142 ods. 1, 2 a § 150 O.s.p. Uviedol, ţe podľa jeho názoru „odvolací súd za
okolnosť predstavujúcu danosť podmienky hodnej osobitného zreteľa odôvodňujúcu aplikáciu
ustanovenia § 150 O.s.p. nesprávne povaţoval zvolený spôsob obrany odporcu v priebehu
konania, keď vyuţijúc absenciu zákonného predpokladu platnosti nájomnej zmluvy ohľadne
nebytových priestorov, súhlasu obce, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu mal zabezpečiť
práve odporca, dovolal sa v konaní jej neplatnosti v čase, keď právny nárok navrhovateľa
z titulu bezdôvodného obohatenia bol uţ premlčaný“. Pripomenul, ţe obrana pasívne
legitimovaného účastníka spočívajúca či uţ vo vznesení námietky premlčania, alebo v tvrdení
absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodu absencie zákonom predpokladanej podmienky jej
platnosti, je legitímnou obranou vylučujúcou ich ponímanie ako procesnej obštrukcie
v konaní. Dôvodil, ţe zákon č. 116/1990 Zb. bliţšie nedefinoval osobu povinnú, ktorá by
mala písomne poţiadať o súhlas obce v prípade zriadenia prevádzky obchodu alebo sluţieb,
stanovuje iba pre prípad absencie takéhoto predchádzajúceho súhlasu obce absolútnu
neplatnosť nájomnej zmluvy. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, ţe
pôsobí od začiatku, nastáva priamo zo zákona, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, nie je
časovo obmedzená, nie je moţné ju konvalidovať a zakladá nároky z bezdôvodného
obohatenia. Obe zmluvné strany boli podnikateľmi, to znamená, ţe u oboch zmluvných strán
je moţné predpokladať určitý vyšší stupeň právnej informovanosti vzhľadom na existenciu
nesenia podnikateľského rizika, čo by malo mať za následok, ţe kaţdá zo zmluvných strán si
musela byť vedomá zákonnej podmienky pre platnosť nájomnej zmluvy pre prenájom
nebytových priestorov spočívajúcej v predchádzajúcom súhlase obce. Preto obranu odporcu
spočívajúcu vo vznesení námietky premlčania moţno povaţovať za logickú aplikáciu inštitútu
hmotného práva bez znakov vytvárania procesných obštrukcií. Navyše v tomto smere je nutné
mať na zreteli, ţe vzhľadom na absenciu predchádzajúceho súhlasu obce s nájmom
nebytových priestorov, bol právny úkon absolútne neplatným. Vzhľadom na právnu úpravu
obsiahnutú v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. zodpovedajúcu ustanoveniu § 39
Občianskeho zákonníka moţno dospieť k záveru, ţe okresný súd bol povinný skúmať
z úradnej povinnosti platnosť nájomnej zmluvy, z ktorej navrhovateľ svoj právny nárok
odvodzoval, a ak k záveru o jej neplatnosti dospel aţ po 7 rokoch trvania konania,
„na námietku odporcu“, nemoţno túto skutočnosť pripisovať na vrub úspešného účastníka
konania aplikáciou ustanovenia § 150 O.s.p. v rámci rozhodovania o trovách konania.
Odhliadnuc od vyššie uvedených skutočností dovolateľ povaţoval za nutné si uvedomiť, ţe
rozhodnutiu o nepriznaní náhrady trov konania v celom rozsahu alebo len sčasti úspešnému
účastníkovi konania, musí predchádzať skúmanie existencie podmienok hodných osobitného
zreteľa u všetkých účastníkov konania. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva, ţe rozhodnutiu o nepriznaní náhrady trov konania odporcovi takéto skúmanie
predchádzalo, resp. ţe podmienky hodné osobitného zreteľa existovali u všetkých účastníkov
konania. Názor odvolacieho súdu, ţe nesprávna voľba obrany odporcu v konaní spočívajúca
v poukaze na absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy spolu so vznesením námietky
premlčania je okolnosťou odôvodňujúcou aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p., je nesprávny,
a to z hľadiska právneho i logického. Nakoľko zo spisu nevyplynuli dôvody zvláštneho
zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti súd neprizná, bol odvolací súd povinný
na základe odvolania navrhovateľa preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, a to aj v časti
výroku, ktorým bola odporcovi priznaná náhrada trov konania a priznať mu podľa § 142
ods. 2 O.s.p. náhradu trov potrebných na účelné bránenie práva proti navrhovateľovi.
Navrhovateľ navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť. Vo vyjadrení stručne opísal
priebeh nájmu a správania sa účastníkov počas neho. Uviedol, ţe skutočnosť, ţe sa odporca
dovolal neplatnosti nájomnej zmluvy a uplatnil aj námietku premlčania práva, nekvalifikoval
odvolací súd ako nesprávnu voľbu obrany odporcu, ale ako jeho správanie sa počas trvania
jeho záväzkovo-právneho vzťahu sledujúce získanie majetkového prospechu; odporca
dovtedy, kým si vymáhal svoje nároky, povaţoval nájomnú zmluvu za platnú. Tieţ
poznamenal, ţe nároky na úhradu nákladov, ktoré vloţil do nehnuteľností odporcu,
uplatňované do času, kedy sa odporca dovolal neplatnosti nájomnej zmluvy, neboli
premlčané.
Odporca sa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu stotoţnil s právnym názorom
dovolateľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok
(§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho
nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.)
a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv.
inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1,
druhá veta O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal
otázkou, či konanie v tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo
začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolací súd nezistil, ţe
by konanie v preskúmavanej právnej veci bolo takou vadou postihnuté; takouto vadou
konania napokon neodôvodňuje svoj mimoriadny opravný prostriedok ani generálny
prokurátor.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1, druhá veta O.s.p., bez ohľadu na to, či
generálny prokurátor odôvodnil svoje mimoriadne dovolanie dovolacím dôvodom aj podľa
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd rovnako skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej
procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu tejto
povahy ide okrem iného tieţ vtedy, keď súd skutkové závery, z ktorých vyvodil svoje právne
závery, zaloţil na výsledkoch dokazovania, ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonnými
ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania dokazovania určitým dôkazným prostriedkom
alebo ţe jeho skutkové závery sú v rozpore s tým, čo vyšlo za konania najavo. V dovolacom
konaní nevyšli najavo ani vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ţe spočíva v nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou
dovolacieho súdu v prípade mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora (i dovolania
účastníka) odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd
na zistený skutkový stav pouţil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval.
Odvolací súd odôvodnil svoje zmeňujúce rozhodnutie o trovách konania pred súdom
prvého stupňa tým, ţe pri tomto rozhodovaní nebolo moţné neprihliadnuť na skutočnosť, ţe
to bol odporca, ktorý neplatnosť nájomnej zmluvy namietal aţ po uplynutí 7 rokov od začatia
konania, hoci to bol práve on, kto mal poţiadať príslušný orgán o predbeţný súhlas
s prenajímaním miestností určených na prevádzkovanie obchodu a sluţieb. Odvolací súd teda
pripisuje odporcovi procesné zavinenie, majúce za následok nepriznanie náhrady trov
prvostupňového konania, za to, ţe neuplatnil námietku neplatnosti nájomnej zmluvy skoršie,
ale aţ po 7 rokoch konania.
Dovolateľ napáda rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania pred súdom prvého
stupňa argumentujúc tým, ţe obrana odporcu spočívajúca v námietke neplatnosti zmluvy
o nájme nebytových priestorov a v námietke premlčania práva navrhovateľa (dovolací súd
poznamenáva, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil aj tým, ţe by uplatnenie
námietky premlčania práva navrhovateľa bolo nenáleţité) bola celkom legitímnou obranou
proti návrhu na splnenie povinnosti. Dôvodí najmä tým, ţe absolútna neplatnosť právneho
úkonu nastáva priamo zo zákona a súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti. Tieţ brojí proti
záveru odvolacieho súdu, ţe to bol práve odporca, ktorým mal poţiadať príslušný orgán
o súhlas s prenajímaním nebytových priestorov a tvrdí, ţe zákon č. 116/1990 Zb. bliţšie
neupravoval, kto bol povinný ţiadať o predbeţný súhlas obce s prenajímaním miestností
určených na prevádzkovanie obchodu a sluţieb, a uzatvára, ţe ak odvolací súd k záveru
o neplatnosti dospel aţ po 7 rokoch trvania konania, „na námietku odporcu“, nemoţno túto
skutočnosť pripisovať na vrub úspešného účastníka konania aplikáciou ustanovenia § 150
Takúto argumentáciu dovolateľa dovolací súd nepovaţuje za spôsobilú spochybniť
závery odvolacieho súdu, ktoré ho viedli k aplikácii ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.
S argumentáciou dovolateľa moţno súhlasiť iba v tom, ţe zákon č. 116/1990 Zb. skutočne
neurčoval osobu povinnú ţiadať príslušný orgán o súhlas s prenajímaním miestností určených
na prevádzkovanie obchodu a sluţieb, takţe nebolo moţné vylúčiť podanie ţiadosti
o predbeţný súhlas aj nájomcom (navrhovateľom), nie však aj ďalšou časťou argumentácie
dovolateľa.
Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
V citovanom ustanovení je ustanovené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania; dáva súdu moţnosť, aby za splnenia
predpokladov v tomto ustanovení uvedených nepriznal náhradu trov konania úspešnému
účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady celkom
alebo sčasti. Pravda musí ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci,
ale je v okolnostiach na strane účastníkov, a to obidvoch). Predmetné ustanovenie umoţňuje
tak presadiť aplikáciu ustanovenia § 1 O.s.p. (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchovu na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb) a docieliť tak pokiaľ moţno spravodlivú
ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vţdy neumoţňuje. Ustanovenie
§ 150 ods. 1 O.s.p. neslúţi k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania,
ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené
alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto
konaní dôvodne vynaloţil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel,
znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom
na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov
v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod. Na tomto mieste povaţuje dovolací
súd za potrebné pripomenúť, ţe pôvodné znenie tohto ustanovenia, ktoré obsahovalo iba
terajšiu prvú vetu ustanovenia, bolo s účinnosťou od 15. októbra 2008 (zákon č. 384/2008
Z.z.) doplnené o ďalšiu vetu, podľa ktorej súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,
ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,
ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Ide o nové ustanovenie, ktorým sa má dosiahnuť motivácia účastníka k tomu, aby
rozhodujúce skutočnosti a dôkazy, pokiaľ ich mohol uplatniť, predkladal uţ na úvod konania.
Ustanovenie rozširuje prvky, ktoré majú účastníkov viesť k výraznému zvýšeniu
zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu
dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu. Novela účinná od 15. októbra 2008 tým výrazne zmenila dovtedajšie
chápanie predmetného ustanovenia, v ktorom pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania prevládalo najmä skúmanie
majetkových, sociálnych, osobných a ďalších pomerov všetkých účastníkov konania a aţ
následne skúmanie okolností, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj
účastníkov v priebehu konania a pod. Na rozdiel od toho, nové ustanovenie § 150 ods. 1,
druhá veta O.s.p. ako prioritné (nie však výlučné – porovnaj slovo „najmä“) hľadisko uvádza
správanie sa účastníka v konaní.
Z preskúmaného spisu súdu prvého stupňa vyplýva, ţe účastníci uzavreli dňa
13. októbra 1997 zmluvu o nájme nebytových priestorov nachádzajúcich sa v budove
odporcu. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú (do 31. októbra 2003). K zmluve boli v dňoch
10. februára 1998 a 20. marca 1998 uzavreté dodatky nanovo upravujúce obsah zmluvy.
Nájom nebytových priestorov bol predčasne skončený výpoveďou danou prenajímateľom
(odporcom) a v apríli 2000 bol predmet nájmu odovzdaný prenajímateľovi. Navrhovateľ,
po neúspešných výzvach na náhradu nákladov spojených s predčasným skončením nájmu,
dňa 2. apríla 2002 podal návrh na načatie konania. Účastníci platnosť nájomnej zmluvy
v konaní nijak nenamietali; odporca sa proti návrhu na splnenie povinnosti bránil tým, ţe
navrhovateľ nemal jeho súhlas na investície do prenajatej nehnuteľnosti. Zo záveru o platnosti
nájomnej zmluvy vychádzal i súd prvého stupňa v svojom prvšom rozsudku z 18. júna 2008
č.k. 19 C 39/02-225, ktorý bol zrušený uznesením odvolacieho súdu z 30. januára 2009 sp.zn.
6 Co 279/2008, v ktorom tieţ nebola spochybnená platnosť nájomnej zmluvy. Námietku
neplatnosti nájomnej zmluvy „s poukazom na § 3 zákona č. 116/1990 Zb.“ uplatnila prvýkrát
zástupkyňa odporcu aţ na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa 27. mája 2009. Podľa
dovolacieho súdu na tomto mieste treba tieţ poznamenať, ţe predchádzajúci súhlas národného
výboru s prenajímaním miestností určených na prevádzkovanie obchodu a sluţieb potrebný
podľa § 3 ods. 2, druhá veta zákona č. 116/1990 Zb. sa vyţadoval do 2. júla 2004, kedy
nadobudol účinnosť zákon č. 350/2004 Z.z., ktorý v § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb.
vypustil druhú a tretiu vetu.
Občianske súdne konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá je v § 101 ods. 1
O.s.p. vyjadrená tak, ţe účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania
najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné
prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. následne stanovuje, ţe účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú
povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť,
resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, ţe súd pristúpi k vydaniu
pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci.
Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo
zo zákona a hľadí sa naň, ako by nebol urobený. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd (alebo
iný štátny orgán) aj bez návrhu (ex officio). Keďţe dôvody neplatnosti sú rozmanité,
v konaní, v ktorom súd posudzuje platnosť právneho úkonu na návrh účastníka, nie je
povinný z úradnej moci skúmať všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok absolútnu
neplatnosť právneho úkonu. Obzvlášť to platí v konaní o návrhu na splnenie povinnosti
zo zmluvy, v ktorom sa otázka platnosti zmluvy skúma ako otázka predbeţná. Súd najmä nie
je povinný bez ďalšieho skúmať neplatnosť z dôvodov, ktorých základ je na strane subjektu
dovolávajúceho sa neplatnosti právneho úkonu (nedostatok slobody a váţnosti vôle, rozpor
s dobrými mravmi a pod.). Ak však za konania vyjdú najavo také skutočnosti, ktoré spôsobujú
absolútnu neplatnosť právneho úkonu, súd musí na ne vţdy prihliadnuť bez ohľadu na to,
ktorá z obligatórnych náleţitostí právneho úkonu je dôvodom neplatnosti postihnutá.
K vadám právneho úkonu, ak vyšli v priebehu konania najavo, je teda súd povinný bez návrhu
prihliadnuť aj vtedy, ak vada má za následok, ţe účastníci uzavreli právny úkon v rozpore
s objektívnym právom (porovnaj napr. uznesenie dovolacieho súdu z 27. júla 2009 sp.zn.
Dovolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených osobitostí preskúmavanej právnej veci
dospel k záveru, ţe odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania pred súdom prvého
stupňa správne aplikoval na zistený skutkový stav novelizované ustanovenie § 150 ods. 1
O.s.p. Z týchto dôvodov mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky
nepovaţoval za dôvodné a preto ho podľa § 243b ods. 1, 4 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2
O.s.p. uznesením zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania
a ktorý úspech nemal (§ 148a ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
navrhovateľovi ale náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo podľa jeho názoru
vynaloţenie trov v dovolacom konaní nebolo potrebné na účelné uplatnenie práva (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. septembra 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová