Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/189/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Márie Dubcovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci žalobcu: Scania Finance Slovak Republic s.r.o., so sídlom Diaľničná cesta 4570/2A, 903 01 Senec, IČO: 43 874 746, právne zastúpeného: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovaným v 1/ rade: MOBI - transport, a.s., so sídlom J. Ťatliaka 6, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 384 968, v 2/ rade: Ing. Miroslav Pápež, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXX/ XX, XXX XX R., a v 3/ rade: Igor Pápež, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXX/XX, XXX XX R., žalovaní v 2/ a 3/ rade zastúpení právnym zástupcom JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom K. E. XXXX/ XX, XXX XX N. L., v konaní o zaplatenie 72.938,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 2/ rade a žalovaného v 3/ rade proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -1616 zo dňa 28. mája 2019, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -1616 zo dňa 28. mája 2019 v časti napadnutého výroku I., ktorým bola uložená žalovanému v 2/ rade povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške:

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.891,70 Eur od 13.06.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 371,10 Eur od 29.08.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 4.371,50 Eur od 09.01.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 744,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.324,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 397,00 Eur od 28.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením žalovaného v 2/ rade alebo žalovaného v 1/ rade, podľa rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -995 zo dňa 09.07.2013 právoplatného vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade v spojení s rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -1270 zo dňa 04. februára 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -1327 zo dňa 21. apríla 2017, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. -1349 zo dňa 12.7.2018, zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného, p o t v r d z u j e.

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -1616 zo dňa 28. mája 2019 v časti napadnutého výroku I., ktorým bola uložená povinnosť žalovanému v 2/ rade zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške:

- 0,05% denne zo sumy 969,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.966,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.008,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 969,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 969,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.570,40 Eur od 13.06.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.676,50 Eur od 09.01.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 303,00 Eur od 28.03.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením žalovaného v 2/ rade alebo žalovaného v 1/ rade, podľa rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -995 zo dňa 09.07.2013 právoplatného vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -1270 zo dňa 04. februára 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -1327 zo dňa 21. apríla 2017, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. -1349 zo dňa 12.7.2018, zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného a vo výroku III. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania p o t v r d z u j e.

Konanie vo vzťahu k žalovanému v 3/ rade z a s t a v u j e .

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -1616 zo dňa 28. mája 2019 v napadnutom výroku II. o nároku na náhradu trov konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovaným v 2/ a v 3/ rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške:

- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.891,70 EUR od 13.06.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 371,10 EUR od 29.08.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 4.371,50 EUR od 09.01.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 744,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.324,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 EUR od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 EUR od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 397,00 EUR od 28.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných v 2/ a 3/ rade alebo žalovaného v 1/ rade, podľa rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -995 zo dňa 09.07.2013 právoplatného vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Žalovaný v 2/ rade je povinný zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške:

- 0,05% denne zo sumy 969,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.966,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.008,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 969,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 969,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.570,40 EUR od 13.06.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.676,50 EUR od 09.01.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 EUR od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 EUR od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 303,00 EUR od 28.03.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením žalovaného v 2/ rade alebo žalovaného v 1/ rade, podľa rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -995 zo dňa 09.07.2013 právoplatného vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Výrokom II. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade v rozsahu 100% a výrokom III. návrh žalovaných v 2/ a 3/ rade na prerušenie konania zamietol.

2. Prvostupňový súd vo veci vykonal dňa 14.05.2019 pojednávanie, na ktorom žalobca zotrval na ním uplatnenom nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, t.j. aj vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade. Uviedol tiež, že pokiaľ bude mať preukázané, že je potrebné výšku zmluvnej pokuty moderovať, je ochotný poskytnúť v tomto smere súčinnosť. Žalovaní v 2/ a 3/ rade na pojednávaní naďalej popierali legitímnosť nároku a súčasne podali návrh na prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -1547 zo dňa 19.02.2019, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalovaných v 2/ a 3/ rade proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín č.k. -1519 zo dňa 08.01.2019 o zastavení dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

3. S poukazom na 13/1991 Zb. (ďalej aj len „“), a , , a , , a (ďalej aj len „“), a , , , až 3 , okresný súd uviedol, že v „...predmetnej sporovej veci rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č.k. -995 zo dňa 09.07.2013, ktorým zaviazal žalovaných v 1/, 2/ a 3 rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 38.368,90 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou. Ďalej zaviazal žalovaných v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 34.569,50 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou. Ďalej zaviazal žalovaného v 1/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 44.965,72 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou. Po podaní odvolania Krajský súd v Žiline, uznesením sp.zn. zo dňa 30.03.2015, uvedený rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade zrušil a vrátil na ďalšie konanie.“

4. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „rozhodol vo veci rozsudkom č.k. -1270 zo dňa 04.02.2016, ktorým zaviazal žalovaných v 1/, 2/ a 3 rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 38.368,90 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ďalších žalovaných. Ďalej zaviazal žalovaných v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 34.569,50 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ďalších žalovaných. Po podaní odvolania Krajský súd v Žiline rozhodol vo veci rozsudkom sp.zn. zo dňa 12.07.2018, ktorým rozsudok okresného súdu v časti, ktorým bola žalovaným v 2/ a 3/ rade uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 38.368,90 eur s príslušenstvom potvrdil, s tým, že plnením tejto povinnosti jedným zo žalovaných v 2/ a 3/ rade alebo rovnakej povinnosti žalovaným v 1/ rade podľa právoplatného rozsudku zo dňa 09.07.2013 vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, zanikne v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Súčasne rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade zrušil. Ďalej rozsudok okresného súdu v časti, ktorým bola žalovanému v 2/ rade uložená solidárna povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 34.569,50 EUR s príslušenstvom potvrdil s tým, že plnením tejto povinnosti žalovaným v 2/ rade alebo rovnakej povinnosti žalovaným v 1/ rade, zanikne v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného. Napokon rozsudok okresného súdu v časti, ktorým bola uložená povinnosť žalovaným v 2/ a 3/ rade spoločne a nerozdielne a žalovanému v 2/ rade samostatne zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu zrušil a vrátil na nové konanie a rozhodnutie.“

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že „S ohľadom na uvedené, ako aj s poukazom na závery krajského súdu vyslovené v rozsudku zo dňa 12.07.2018, nebol dôvod na opätovné rozhodovanie o povinnostiach žalovaného v 1/ rade. Krajský súd uznesením sp.zn. zo dňa 30.03.2015 zrušil rozsudok okresného súdu č.k. -1270 zo dňa 04.02.2016 len vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade. Rozsudok okresného súdu tak nadobudol dňa 30.07.2013 právoplatnosť vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, teda bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti žalovaného v 1/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 38.368,90 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou, zaplatiť sumu 34.569,50 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou, ako aj zaplatiť sumu 44.965,72 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou. V uvedenom rozsudku už súd prvej inštancie ustálil, že žalobca a žalovaní v 1/ až 3/ rade uzatvorili vyššie uvedené leasingové zmluvy podľa , ktoré vyhodnotil ako platné, pričom nezaplatením splatných faktúr sa žalovaní dostali vo vzťahu k žalobcovi do omeškania. Súd sa tak vysporiadal s nárokom žalobcu na zaplatenie istiny, úroku z omeškania a zmluvnej pokuty (právoplatne však len vo vzťahu k žalovanému

v 1/ rade). Vo vzťahu k povinnosti zaplatiť úrok z omeškania a zmluvnú pokutu súd poukázal na bod 8.2 a bod 9.2 VOP, v zmysle ktorých mal uplatnený nárok žalobcu v tomto smere za preukázaný.“

6. Uviedol okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, že „Rozsudok okresného súdu č.k. -1270 zo dňa 04.02.2016 nadobudol právoplatnosť dňa 12.08.2018 vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade len v časti o zaplatenie sumy 38.368,90 EUR a úrokom zo meškania a vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade len v časti o zaplatenie sumy 34.569,50 EUR s úrokom z omeškania, a to v spojení s rozsudkom krajského súdu sp.zn. zo dňa 12.07.2018. Týmto bol rozsudok okresného súdu, v časti uloženia povinnosti žalovaným v 2/ a 3/ rade spoločne a nerozdielne a žalovanému v 2/ rade samostatne zaplatiť zmluvnú pokutu, zrušený. V uvedenom rozsudku sa okresný súd opätovne vysporiadal s nárokom žalobcu na zaplatenie istiny, úroku z omeškania aj zmluvnej pokuty voči žalovaným. Ustálil tu zodpovednosť žalovaných v 2/ a 3/ rade za škodu, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s porušením povinnosti vyplývajúcej z leasingovej zmluvy, z titulu ich ručiteľských vyhlásení, ktorými ručili za záväzok vyplývajúci z leasingovej zmluvy, a tým aj za záväzky vyplývajúce z jej vyporiadania, a to nielen v súvislosti s úhradou splátok nájomného za predmet leasingu, ale aj v súvislosti s úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou, ktoré vyplývajú z VOP, ktoré tvoria neoddeliteľnú časť leasingovej zmluvy. Konštatoval vznik škody a naplnenie podmienok pre priznanie nároku na jej náhradu“

7. Okresný súd konštatoval, že „tiež ustálil výšku žalovaného nároku, keď konštatoval, že žalobcovi vznikla škoda súvisiaca s odobratím predmetov leasingu a parkovným, teda žalovaný v 1/ rade porušil povinnosti vyplývajúce z leasingovej zmluvy, pričom žalovaný v 2/ a 3/ rade sa v rámci ručiteľských vyhlásení zaviazali ručiť za záväzok vyplývajúci z leasingovej zmluvy do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy. Ručením za záväzok vyplývajúci z leasingovej zmluvy, vyplýva aj ich ručenie za záväzky vyplývajúce následne z vysporiadania leasingovej zmluvy, teda odobratie predmetu leasingu, prípadne náhrada škody súvisiaca s parkovným, resp. iné súvisiace nároky. Súd konštatoval, že nezaplatením vystavených faktúr v lehote ich splatnosti sa dostali do omeškania vo vzťahu k žalobcovi aj žalovaní v 2/ a 3/ rade, pričom súd ich zaviazal na zaplatenie jednotlivých súm istiny z faktúr, ktoré neprekračujú rámec ich vyhlásení o ručení.“ 8. V priebehu konania bolo okresným súdom ustálené, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný v predmetnom spore, jeho nárok nie je premlčaný, a tiež bola ustálená výška žalovaného nároku, istina a príslušenstvo k istine. „Medzi žalobcom a žalovanými v 1/ až 3/ rade došlo k uzatvoreniu leasingových zmlúv podľa , pričom žalovaní v 2/ a / rade prevzali v zmysle ručenie za záväzky vyplývajúce z leasingových zmlúv a súčasne všetky náležitosti u vyhlásení ručiteľa boli dodržané v tom, že bola riadne určená výška pohľadávky, právny titul, presná identifikácia jednotlivých subjektov ako aj dodržanie obsahovej stránky vyhlásenia, teda záväzok uspokojiť veriteľa v prípade nesplnenia určitého záväzku dlžníkom. Súčasne tak okresný, ako aj krajský súd, vyhodnotil aj relevanciu VOP, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť leasingových zmlúv. S poukazom na uvedené, ako aj s poukazom na závery konštatované vo vyššie citovaných (právoplatných) rozhodnutia súdu, rozhodoval súd ďalej už len o nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty voči žalovaným v 2/ a 3/ rade.“

9. Okresný súd „opätovne poukazuje na skutočnosť, že nárok žalobcu voči žalovanému v 1/ rade na zaplatenie zmluvnej pokuty má súd preukázaný. Žalobcovi bol tento nárok voči nemu už právoplatne priznaný, a to s poukazom na bod 9.2 VOP, z ktorého súd vychádzal aj pri rozhodovaní o nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty voči žalovaným v 2/ a 3/ rade. Podľa bodu 9.2 VOP, porušenie povinností nájomcu vyplývajúcich z leasingovej zmluvy alebo z týchto podmienok zakladá právo prenajímateľa na zmluvnú pokutu. Ak nie je v leasingovej zmluve ustanovené inak, je zmluvná pokuta pri porušení povinnosti platiť včas splátky nájomného v dohodnutej výške alebo uhradiť dohodnutú cenu v prípade kúpy prenajatej veci 0,05% dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Podľa bodu 9.3 VOP porušenie povinnosti z leasingovej zmluvy zo strany nájomcu má okrem zmluvných pokút za následok tiež povinnosť nahradiť škody, to neplatí, ak by bolo dokázané, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Podľa bodu 12.2 VOP prenajímateľ je oprávnený ukončiť zmluvu výpoveďou ak a) nájomca podstatným spôsobom porušuje leasingovú zmluvu, najmä ak je v omeškaní s úhradou splátky nájomného po dobu dlhšiu ako 30 dní. Podľa bodu 12.3 VOP ukončenie leasingovej zmluvy musí byť uskutočnené v písomnej forme a bez zbytočného odkladu od vzniku dôvodov na tieto opatrenia. Výpoveď je účinná písomným doručením tejto výpovede nájomcovi. Podľa bodu 12.4 VOP ukončenie leasingovej zmluvy prenajímateľom nezbavuje nájomcu povinnosti uhradiť prenajímateľovi všetky nezaplatené splátky nájomného za dobu na ktorú bola leasingová zmluva

uzatvorená, výdavky prenajímateľa spojené s ukončením leasingovej zmluvy, zmluvné pokuty a náhradu škody.“

10. Zdôraznil okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalovaní v 2/ a 3/ rade sa v zmysle ručiteľských vyhlásení zaviazali zaplatiť za záväzky žalovaného v 1/ rade. Ich „ručiteľské vyhlásenia v znení: „ručiteľ týmto vyhlásením berie na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi, ak tak neurobí dlžník a to do 10 dní od doručenia písomného vyzvania veriteľom. Ak tak neurobí oprávňuje veriteľa b) na vymáhanie pohľadávky od ručiteľa.“, preto ich žalobca vyzval na úhradu dlžnej sumy dňa 15.12.2009. Záväzok z hlavného zmluvného vzťahu bol teda zabezpečený ručiteľským záväzkom žalovaných v 2/ a 3/ rade. Žalovanému v 1/ rade ako dlžníkovi a žalovaným v 2/ a 3/ rade ako ručiteľom tak vyplýva z titulu uzatvorenej zmluvy spoločný záväzok. Z ručiteľského vyhlásenia vyplýva prevzatie ručiteľského záväzku, ktorý sa podľa spravuje rovnako ako hlavná zmluva - . Vyhlásenia žalovaných v 2/ a 3/ rade sú písomné a podpísané, teda spĺňajú požiadavku podľa a obsahovo spĺňajú aj náležitosti predpokladané (určenie zabezpečovaného záväzku, výška pohľadávky, výška pokuty a pod.). V dôsledku toho sa žalovaní v 2/ a 3/ rade stali ručiteľmi. Žalobca je teda oprávnený domáhať sa plnenia aj voči ručiteľom podľa . Obrana žalovaných v 2/ a / rade, spočívajúca v tvrdení, že ručiteľský záväzok podpisovali v domnení, že žalobca bude môcť od nich pohľadávku vymáhať až po márnom uplynutí 10-dňovej lehoty od doručenia výzvy žalovaným v 2/ a 3/ rade je bez významu. Podmienka písomnej výzvy je totiž, v zmysle , splnená aj v prípade, že je dlžníkovi doručená žaloba, ktorou sa veriteľ domáha splnenia záväzku súčasne od dlžníka aj veriteľa (R 11/2001). Ručitelia boli vyzvaní písomnou výzvou zo dňa 15.12.2009, pričom žaloba bola podaná dňa 14.06.2010. Žaloba s prílohami bola riadne doručená žalovanému v 2/ rade dňa 10.08.2010 a žalovanému v 3/ rade dňa 13.08.2010. Ručiteľom teda bola žaloba, hmotnoprávny úkon, na základe ktorého malo dôjsť k plneniu zo strany ručiteľov, riadne doručená. Uvedené malo za následok, že 10-dňová lehota uplynula u žalovaného v 2/ rade dňa 20.08.2010 a u žalovaného v 3/ rade dňa 23.08.2010. Do dnešného dňa k úhrade nedošlo. Takýto postup je v súlade s rozhodnutím NS SR sp.zn. . Z rozhodnutia NS ČR sp.zn. zo dňa 25.01.2005 vyplýva, že hmotnoprávny úkon, a to písomná výzva dlžníkovi na splnenie splatného záväzku, ktorá je predpokladom pre vymáhanie záväzku od doručiteľa, môže byť obsiahnutá aj v žalobe, ktorou sa veriteľ domáha od dlžníka a taktiež od ručiteľa zaplatenia dlhu. Zákon pritom neustanovuje povinnosť veriteľa informovať ručiteľov, že dlžník záväzok nesplnil, nemá ani povinnosť vyzývať ručiteľov na splnenie záväzku. Navyše ani z doslovného znenia ručiteľského vyhlásenia nevyplýva, že by mal žalobca povinnosť vyzývať ručiteľov na plnenie, resp. 10-dňová lehota sa vťahuje na výzvu adresovanú dlžníkovi - žalovanému v 1/ rade. Súd tiež prihliadol k tomu, že žalovaní v 2/ a 3/ rade boli členmi predstavenstva žalovaného v 1/ rade, teda už pri doručení výzvy na plnenie žalovanému v 1/ rade museli mať vedomosť o porušení zmluvných povinností. Žalobcovi teda vznikol nárok aj vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade, a to nielen čo do žalovanej istiny s úrokom z omeškania, ale aj čo do zmluvnej pokuty, a s tým, že plnením jedného zo žalovaných (vrátane žalovaného v 1/ rade) zaniká povinnosť plnenia v poskytnutom rozsahu ďalších dvoch žalovaných. Ako už bolo konštatované v predchádzajúcich rozhodnutiach, VOP riadne tvoria neoddeliteľnú súčasť jednotlivých leasingových zmlúv (aj ručiteľských vyhlásení), sú teda dostatočne určité a platné, svojím podpisom žalovaní potvrdili, že sa zoznámili s podmienkami a vyslovili s nimi súhlas. Vyhlásenia ručiteľov sa vťahujú na záväzky z jednotlivých leasingových zmlúv, teda nielen v súvislosti s úhradou splátok nájomného, ale aj v súvislosti s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, preto sa zaplatenie týka záväzku zo všetkých žalovaných faktúr, teda aj tých, ktorými si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody.“

11. Aj v podmienkach predmetnej sporovej veci, podľa okresného súdu, mala dojednaná zmluvná pokuta spĺňať funkciu zabezpečovaciu (zabezpečenie splnenia hlavného záväzku), preventívnu (hrozba jej uplatnenia zo strany žalobcu, viesť žalovaných k splneniu zmluvných povinností), uhradzovaciu (povinnosť uhradiť ujmu, uľahčenie odškodnenia pri porušení zmluvných povinností) a sankčnú (ako sankcia pre toho, kto povinnosť porušil, bez ohľadu na to či škoda vznikla). Všetky tieto podmienky boli v danom prípade splnené. Okresný súd mal preukázané, že hlavný záväzok bol riadne zabezpečený aj prostredníctvom zmluvnej pokuty, žalovaní teda boli „motivovaní“ plniť riadne a včas, avšak došlo k porušeniu zmluvných povinností, a následne aj ku vzniku nároku na uhradenie zmluvnej pokuty, a to popri splnení hlavného záväzku a bez ohľadu na vznik škody. Zmluvnú pokutu môže súd odmietnuť v prípade, ak by účelom výkonu tohto práva zo strany žalobcu nebolo dosiahnutie vyššie spomínaných funkcií zmluvnej pokuty, ale len obohatenie sa na úkor dlžníka, čo v danej veci žalovaní nijako nepreukázali.

12. V zmysle ustanovení VOP, bol zmluvnou pokutou zabezpečený záväzok žalovaných ako celok, zároveň mal okresný súd preukázané, že žalovaní v 2/ a 3/ rade ručia za záväzok vyplývajúci z leasingových zmlúv, a to „do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej“ tam uvedené maximálne sumy. Žalovaní v 2/ a 3/ rade, ako ručitelia, teda svoje vyhlásenia obmedzili len maximálnymi sumami, ktoré sú v jednotlivých vyhláseniach priamo obsiahnuté. Ručili za splnenie zabezpečeného záväzku, ale zároveň aj za záväzky vyplývajúce následného z vysporiadania hlavného záväzku (odobratie predmetu leasingu, náhrada parkovného a iné). V dôsledku porušenia zmluvných povinností zo strany žalovaných totiž došlo k predčasnému ukončeniu zmlúv a následným výdavkom žalobcu spojeným s ich ukončením (bod 12.4 VOP). V súvislosti s obranou žalovaných v 2/ a 3/ rade vo vzťahu k ich ručiteľskému záväzku, vo forme ručiteľských vyhlásení, poukazuje súd na ustanovenie . Podľa tohto sa prejav vôle (zmluvnej strany) vykladá podľa úmyslu, ak bol (musel byť) známy druhej strane, inak podľa významu, ktorý by sa spravidla prikladal, pričom treba brať do úvahy okolnosti súvisiace s prejavom vôle, rokovanie o uzavretí zmluvy, prax zavedenú medzi stranami, následné správanie strán. teda uprednostňuje subjektívne kritérium, t.j. podľa vôle konajúceho, aby sa mohla vôľa konajúceho uplatniť aj navonok, musí byť vyjadrená tak, aby bola rozpoznateľná a uplatniteľná, ak je takýto prejav výslovný, tak ako v danom prípade (urobený písomne), ľahšie v ňom možno identifikovať rozlišovacie znaky charakterizujúce vôľu a jej obsahovú stránku.“

13. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za to, že prejav vôle ručiteľov bol písomne zaznamenaný obsahom listiny, na ktorej bol napísaný, ručitelia tým vyslovene prejavili súhlas s VOP, a teda všetkými jeho ustanoveniami (vrátane zmluvnej pokuty). V bode VII. je vyslovene uvedené, že strany svojím podpisom potvrdili, že sa s VOP oboznámili a súhlasia, aby tvorili súčasť leasingových zmlúv. Žalovaní v 2/ a 3/ rade sa bránili tým, že ich vôľou pri ručiteľských vyhláseniach bolo, aby žalobca mohol od nich vymáhať pohľadávku uvedenú vo vyhlásení až po márnom uplynutí 10-dňovej lehoty, po tom ako ich písomne vyzve na plnenie. Z doslovného znenia vyhlásení nevyplýva, že by mal žalobca povinnosť vyzývať ručiteľov na plnenie, resp. 10-dňová lehota obsiahnutá vo vyhláseniach by sa mala vzťahovať na výzvu na plnenie adresovanú dlžníkovi, t.j. žalovanému v 1/ rade. S prihliadnutím na vonkajšie okolnosti spojené s podpisom a realizáciou zmlúv, ako aj následné konanie strán po podpise, nie je zrejmé, že by úmyslom ručiteľov bolo niečo iné ako splnenie záväzku v prípade, že tento nebude splnený žalovaným v 1/ rade, po tom ako bude na plnenie vyzvaný. Ak by aj nebolo možné vyložiť uvedený prejav vôle žalovaných (ručiteľské vyhlásenie) podľa ich úmyslu, vykladá sa podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladal žalobca, a je zrejmé, že žalobca by mal záujem na splnení záväzku od žalovaných v 2/ alebo 3/ rade, ako ručiteľov, ak by neplnil dlžník, žalovaný v 1/ rade. Uvedené tvorí samotnú podstatu zabezpečovacieho inštitútu. Skutočná vôľa má síce prednosť pred jej formálnym prejavom, v danom prípade však iná vôľa, ako tá, ktorú prejavili svojím ručiteľským vyhlásením, resp. podpisom, nie je z ostatných okolností zrejmá, či inak zistiteľná. Žalovaní v 2/ a 3/ rade pritom uvedené tvrdenie v konaní nepreukázali. „Aj z tohto dôvodu sa danú situáciu uplatní objektívne kritérium, t.j. ako by prejav vôle ručiteľov interpretovala tretia strana. Pokiaľ vôľa strán smeruje k inému významu, musí jej smerovanie vyplývať z ostatných okolností, aby bola táto vôľa neskôr poznateľná a zrejmá, ak sa ju podarí ozrejmiť, má prednosť aj pred doslovným významom textu formulovanej zmluvy. V danom prípade boli ručiteľské vyhlásenia formulované určito a zrozumiteľne, úmysel ručiteľov prijať na seba ručiteľský záväzok bol v tomto smere jednoznačný, ide teda o platný právny úkon žalovaných v 2/ a 3/ rade, ktorý predstavuje hmotno-právny základ pre vznik nároku žalobcu voči žalovaným v 2/ a 3/ rade na zaplatenie zmluvnej pokuty. V prípade dojednania zmluvnej pokuty medzi zmluvnými stranami vzniká záväzok zaplatiť zmluvnú pokutu tak v prípade oneskoreného plnenia, ako aj v prípade včasného plnenia, majúceho však už v čase plnenia vady, no nie v prípade včasného plnenia, u ktorého sa vady vyskytnú až po plnení. Ako neprimeraná nebola v súdnej praxi posúdená zmluvná pokuta vo výške 1 % z hodnoty zabezpečovaného záväzku za každý deň omeškania. Ďalej bolo judikované, že neprimeranosť zmluvnej pokuty alebo dokonca jej rozpor so zásadami poctivého obchodného styku, či dokonca s dobrými mravmi, nemožno odvodiť iba zo skutočnosti, že zmluvnou pokutou je zabezpečené len plnenie zmluvnej povinnosti jednou stranou zmluvy (rozsudok NS SR sp.zn. ). Súd preto považuje nielen samotnú zmluvnú pokutu, ale aj jej výšku za platne dojednanú v rámci VOP, ktoré tvoria prílohu k leasingovej zmluve. Keďže mal súd riadne preukázané, že dlžník, resp. ručitelia, sa vo vzťahu k žalobcovi dostali do omeškania, pričom pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti bola zmluvná pokuta medzi nimi platne dojednaná, súd zaviazal, popri žalovanom v 1/ rade, na zaplatenie zmluvnej pokuty žalobcovi aj žalovaných v 2/ a 3/ rade, vo vzťahu k tým istinám, ktoré boli voči nim už žalobcovi právoplatne priznané, a s prihliadnutím na solidaritu žalovaných.“

14. Do úvahy v prejednávanej veci podľa okresného súdu neprichádzala aplikácia . Na výške zmluvnej pokuty sa účastníci leasingových zmlúv riadne písomne dohodli, obdobne ako o výške úrokov z omeškania, ktorý nárok už bol žalobcovi voči všetkým trom žalovaným právoplatne priznaný. S prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti nemal okresný súd za to, že by boli dané také výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali zníženie dojednanej zmluvnej pokuty. „Súd na záver poukazuje aj na povahu záväzku žalovaných, keď v predmetnej veci už súd svojím právoplatným rozhodnutím vyjadril solidaritu žalovaných v rámci súdom priznaného plnenia žalobcovi. Všetci traja žalovaní, ako bolo vyššie konštatované, rovnako zodpovedajú za porušenie záväzkov z leasingových zmlúv. Žalovaný v 1/ rade pritom už bol právoplatne zaviazaný uhradiť žalobcovi popri žalovanej istine a úroku z omeškania aj zmluvnú pokutu.“ S ohľadom na plný úspech žalobcu v tomto spore, okresný súd s poukazom na , , priznal žalobcovi voči žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade nárok na plnú náhradu trov konania. O výške trov bude rozhodnuté, s poukazom na ods. , samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

15. Čo sa týkalo návrhu žalovaných v 2/ a 3/ rade na prerušenie konanie, tak okresný súd tomuto návrhu nevyhovel. „Dôvodom tohto návrhu bolo podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR vo vzťahu k uzneseniu zo dňa 19.02.2019, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalovaných v 2/ a 3/ rade proti uzneseniu zo dňa 08.01.2019, ktorým bolo dovolacie konanie, iniciované žalovanými v 2/ a 3/ rade, zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie v plnej výške. Z dikcie ustanovenia vyplýva možnosť súdu, nie však povinnosť, konanie prerušiť, ak prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo taká možnosť, ak by súd sám incioval také konanie. Súd v záujme zachovania zásady hospodárnosti konania a s ohľadom na štádium predmetného konania, kedy už vo veci samej bolo z väčšej časti právoplatne rozhodnuté (v časti zaplatenia celej žalovanej istiny aj úrokov z omeškania vo vzťahu ku všetkým trom žalovaným, ako aj zmluvnej pokuty vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade), má za to, že prerušenie tohto konania pre konanie iniciované žalovanými na Ústavnom súde SR, nie je nevyhnutné. Otázka pokračovania v dovolacom konaní nie je otázkou, od ktorej závisí v predmetnom spore rozhodnutie súdu vo veci samej, resp. v jej zostávajúcej časti. Súd preto návrh žalovaných v 2/ a 3/ rade na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.“

16. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaný v 2/ rade a žalovaný v 3/ rade v časti proti výroku I., II. a III. v zákonom stanovenej lehote, ktorí uviedli, že napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím sú dané odvolacie dôvody v zmysle , , f, .

17. V odvolaní odvolatelia uviedli, že prvostupňový súd sa nesprávne vysporiadal s námietkou predčasnosti podania žaloby voči žalovaným v 2/ rade a 3/ rade ako ručiteľom. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku prijal záver, podľa ktorého doručením žaloby, „ktorou sa veriteľ domáha splnenia záväzku od dlžníka aj ručiteľa, dlžníkovi, je splnená podmienka písomnej výzvy v zmysle S 306 ods. 1 R 11/2001). V danom prípade ako bolo uvedené vyššie, žaloba s prílohami bola riadne doručená odporcom 2/ rade 10.08.2010 a v 3/ rade 13.08.2010. Uvedené malo za následok, že lehota 10 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy uplynula u odporcu v 2/ rade 20.08.2010 a u odporcu v 3/ rade 23.08.2010. Odporcovi v 1/ rade bola výzva doručená 17.12.2009 (č.l. 626).“ S týmto záverom okresného súdu sa však odvolatelia nestotožnili, pretože mali za to, že žalobca v konaní nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným v 2/ rade a v 3/ rade ako ručiteľom, ktorá výzva je potrebná na vznik povinnosti žalovaných v 2/ rade a v 3/ rade plniť žalobcovi. Každé z ručiteľských vyhlásení založených na č.l. 397, 398, 403, 404,406, 408, 410, 412, 413, 414,415, 416, 417, 418, 411, 409, 407, 405, 401,402, 400 a 399 spisu obsahovalo zhodný text a síce: „Ručiteľ týmto vyhlásením berie na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi, ak tak neurobí dlžník a to do 10 dní od doručenia písomného vyzvania veriteľom. Ak tak neurobí oprávňuje veriteľa b) na vymáhanie pohľadávky od ručiteľa.“ Citované ustanovenie ručiteľských vyhlásení upravovalo práve moment vzniku možnosti žalobcu vymáhať pohľadávku od žalovaných v rade 2/ a 3/ ako ručiteľov, pričom tento moment je vo vyhláseniach upravený odlišne ako v , nakoľko jazykovo-gramatickým výkladom citovaného textu je možné dospieť k záveru, že vôľou žalovaných v 2/ a 3/ rade pri daní ručiteľského vyhlásenia bolo to, aby žalobca ako veriteľ mohol od nich vymáhať pohľadávku uvedenú v ručiteľskom vyhlásení až po márnom uplynutí 10 dní po tom, ako žalovaných 2/

a 3/ rade ako ručiteľov písomne vyzve na splnenie záväzku dlžníka. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku predostrel nesprávny výklad a , nesprávne právne posúdil vec, keď priznal účinky kvalifikovanej výzvy žalobcu na plnenie od ručiteľov podanej žalobe, ktorá skutočnosť má za následok nesprávnosť rozhodnutia. Ustanovenie má tzv. dispozitívny charakter, čo znamená, že právnym úkonom sa môže modifikovať. „Z toho vyplýva, že pre všeobecnú platnosť záveru o vzniku práva veriteľa domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa, uvádzaného v predchádzajúcich dvoch odstavcoch treba dodať, že sú relevantné len ak neboli stranami modifikované (porovnaj ObchZ). Úprava ich znenia by mohla byť napríklad taká, že veriteľovi vznikne právo domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len po neúspešnej exekúcii voči dlžníkovi. Ručenie je jednostranný prejav vôle ručiteľa voči veriteľovi. Aj pri jednostranných právnych úkonoch je potrebné skúmať obsah vôle, ktorý je zachytený v písomnom prejave. Žalovaní 2/ a 3/ pri podaní ručiteľských vyhlásení mali za to, že ich povinnosť plniť a možnosť žalobcu vymáhať pohľadávky uvedené v ručiteľských vyhláseniach nastane až márnym uplynutím lehoty 10 dní od doručenia písomnej výzvy veriteľa. Túto skutočnosť potvrdili žalovaní v rade 2/ a 3/ vo svojich výpovediach na pojednávaní dňa 14.01.2016.“ Citovaný text ručiteľských vyhlásení upravuje moment vzniku možnosti žalobcu domáhať sa splnenia pohľadávky voči ručiteľom odlišne ako je to v , pričom odchýlenie sa od doslovného znenia nevylučuje. Takáto zmluvná úprava zabezpečenia záväzku ručením nie je podľa a nasl. vylúčená. Ručenie je v citovaných ustanoveniach upravené ako inštitút komplexne a pre obchodný záväzkový vzťah založený ručením podľa citovaných ustanovení nemožno použiť a nasl. o ručení. Ak táto úprava nezakazuje obmedziť ručiteľský záväzok tak, že ručenie vzniká až márnym uplynutím 10 dňovej lehoty od doručenia výzvy na plnenie ručiteľom, nie je v rozpore s touto zákonnou úpravou, ani ju neobchádza (ustanovenie ), ak je vznik možnosti veriteľa domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa obmedzený práve na márne uplynutie 10 dňovej lehoty od doručenia výzvy nie dlžníkovi, ale ručiteľom. „Aplikačná prax sa už zaoberala otázkou, či je možné ručiteľské vyhlásenie obmedziť, resp. určiť podmienky vzniku ručenia pričom v konaní Najvyššieho súdu ČR sp. zn. dospela k názoru, že je to možné. Uvedenému výkladu tohto textu nasvedčuje aj následné správanie sa žalobcu, ktorý doručoval žalovaným 2/ a 3/ nejakú výzvu, ktorej doručenie majú preukazovať doručenky nachádzajúce sa na č.l. 626 spisu.“

18. Odvolatelia citovali v odvolaní , , ktoré ustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môžu vzniknúť pochybnosti, pre tento prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré súdu ukladajú, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom, a to najmä gramatickým, logickým a systematickým. Mimo toho okresný súd posúdil na základe vykonaného dokazovania, aká bola skutočná vôľa účastníkov v čase uzavretia právneho úkonu. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom nemôže nahradzovať alebo meniť uskutočnené prejavy vôle. Použitie zákonných výkladových pravidiel a zisťovanie skutočnej vôle účastníkov smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami bol zistený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase vzniku právneho úkonu. Súd pri úsudku o skutočnej vôli účastníkov prihliadne najmä na okolnosti, za ktorých k úkonu došlo a tiež na následné chovanie účastníkov. „Prvostupňový súd absolútne pochybil, keď prijal záver o nedôveryhodnosti výpovede svedka Ing. W. D. s poukazom na jeho vek a časový odstup od skutočností, ktoré mali byť preukázané jeho výpoveďou. Výpoveď svedka Ing. W. D. len potvrdila skutočnosti, ktoré vyplývajú z obsahu doručeniek založených na č.l. 626 spisu a síce, že žiadna výzva žalovaným v rade 2/ a 3/ ako ručiteľom tak, ako to predpokladajú samotné ručiteľské vyhlásenia doručená nebola.“

19. V odvolaní žalovaní uviedli, že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu k uplatňovanému nároku. Prvostupňový súd v zhode s tvrdením žalobcu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že správca vkladu spoločnosti Scania Finance Cech Republík spol. s r.o. je zároveň aj vkladateľom vyššie uvedeného nepeňažného vkladu, funkciu zmluvy o správe vkladu plní samotná spoločenská zmluva, či zakladateľská listina a že vyhlásením o vklade „nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti absenciu ktorého žalovaní 1/ a 2/ namietali sú listiny, ktoré žalobca predložil ako prílohu podania zo dňa 06.03.2013. Uvedený právny názor však nemá podklad v právnych predpisoch Slovenskej republiky. Listiny predložené žalobcom totiž svojou povahou a obsahom nespĺňajú náležitosti vyhlásenia o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti tak, ako to vyžaduje ust. Obch. zák. a ust. Obch. zák.“. Citovali , .

Pohľadávka, ktorá bola pôvodne majetkom organizačnej zložky spoločnosti Scania Finance CZ, spol. s r.o. organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, IČO: 36 064 467, vyplývajúca z leasingovej zmluvy sa nikdy nestala majetkom súčasného žalobcu a tento nie je aktívne vecne legitimovaný vo vzťahu k uplatňovanému nároku. „Podľa v znení účinnom ku dňu spísania notárskej zápisnice N30/2008, Nz 18865/2008, NCRIs 18674/2008 zo dňa 06.05.2008 vkladom spoločníka je súhrn peňažných prostriedkov a iných peniazmi oceniteľných hodnôt, ktoré sa spoločník zaväzuje vložiť do spoločnosti a podieľať sa nim na výsledku podnikania spoločnosti. Nepeňažným vkladom sa rozumie aj pohľadávka, a to bez ohľadu na to čí ide o peňažnú, alebo nepeňažnú pohľadávku.“ Citovali , v zmysle ktorého podnikom sa na účely tohto zákona rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť. Z citovaných zákonných ustanovení bolo podľa žalovaných zrejmé, že v prípade, ak predmetom nepeňažného vkladu spoločníka do obchodnej spoločnosti je pohľadávka, na jej vklad do spoločnosti sa vzťahujú primerane „ a nasl. Obč. zák. upravujúce postúpenie pohľadávky za súčasnej aplikácie ust. Obch. zák.. V posudzovanom prípade však písomné vyhlásenie spoločníka-obchodnej spoločnosti Scania Finance CZ, spol. s.r.o. organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, IČO 36 064 467 o vklade nepeňažného vkladu do spoločnosti navrhovateľa neexistuje a doposiaľ nebolo v konaní predložené. Písomné dokumenty, ktoré boli zo strany žalobcu predložené svojím obsahom a charakterom nezodpovedajú požiadavke právneho úkonu vyhlásenia spoločníka o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti.“ Notárska zápisnica N30/2008, Nz 18865/2008, NCRIs 18674/2008 zo dňa 06.05.2008 ktorú predložil žalobca neobsahuje náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle a nasl. ani prejav vôle nadobúdateľa a scudziteľa pohľadávky, ktorá tvorí predmet tohto konania. Oznámenie o prechode pohľadávok a prevzatí záväzkov nie je právnym úkonom, medzi scudziteľom a nadobúdateľom pohľadávky, ktorá tvorí predmet tohto konania, na základe ktorého by došlo k založeniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní. Ide o právny úkon spoločnosti Scania Finance CZ spol. s r.o., organizačná zložka Slovakia, smerujúci voči dlžníkom a nie voči navrhovateľovi, preto jeho obsah nemožno považovať za vyhlásenie o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti. Rovnako predložené úplné znenie zakladateľskej listiny nemožno považovať za vyhlásenie o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti, nakoľko neobsahuje náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle a nasl. . Dikcia vyžaduje, aby vyhlásenie o vklade nepeňažného vkladu tvorilo samostatnú listinu, čo však v súdenom prípade nebolo naplnené. „Skutočnosť, že nepeňažný vklad organizačnej zložky do spoločnosti žalobcu bol zapísaný do obchodného registra neznamená, že ku vkladu nepeňažného vkladu do spoločnosti došlo platne. V tejto súvislosti žalovaní 2/ a 3/ opätovne poukazujú na rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. zo dňa 12.09.1996 a právny záver o neplatnosti vyhlásenia spoločníkov o vklade, ktoré bolo predložené na pojednávaní vo veci dňa 19.05.2011.“

20. Odvolatelia namietali, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím bol naplnený odvolací dôvod v zmysle . Prvostupňový súd sa podľa žalovaných nesprávne vysporiadal aj s námietkou ohľadom neurčitosti a neplatnosti ručiteľských vyhlásení a neurčitosti obsahu leasingových zmlúv. Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uzatvára, že v jednotlivých zmluvách o finančnom prenájme s následnou kúpou prenajatej hnuteľnosti je v bode VII. Ďalšie dohovory uvedené, že prenajímateľ a nájomca podpisom leasingovej zmluvy potvrdili, že sa zoznámili s textom Podmienok a vyjadrili svoj súhlas s tým, že sa Podmienky stávajú neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy. Rovnako účastníci prehlásili, že zmluvné vzťahy medzi zmluvnými stranami sa riadia Všeobecnými zmluvnými podmienkami finančného prenájmu, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou každej zmluvy. Žalovaní v 2/ a 3/ rade majú za to, že samotné prehlásenie účastníkov právneho úkonu o tom, že nejaký dokument (Podmienky) sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy bez ďalšieho neznamenajú, že tieto reálne tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho úkonu. Ak je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, jeho určitosť je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Ak ale všeobecné obchodné podmienky reálne netvorili neoddeliteľnú súčasť jednotlivých leasingových zmlúv alebo ručiteľských vyhlásení (o čom svedčí aj obsah leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení, ktoré do konania doložil žalobca), je obsah takéhoto právneho úkonu neurčitý a z tohto dôvodu je právny úkon neplatný. V uvedenom smere sa odkazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý viackrát judikoval, že určitosť právneho úkonu treba posudzovať z pohľadu nezávislej - tretej osoby, ktorá nebola účastníkov právneho úkonu.

21. V odvolaní žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali, že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s námietkou premlčania vo vzťahu k celému žalobou uplatnenému nároku žalobcu v zmysle a nasl. v spojení s s poukazom na skutočnosť, že nesprávne právne posúdil otázku predčasnosti podanej žaloby voči žalovaným v 2/ a 3/ rade. Žalovaní v 2/ a 3/ rade mali za to, že aj právo uskutočniť právny úkon - podať výzvu ručiteľom tak, ako to predpokladá obsah ručiteľských vyhlásení (t.z., podľa podmienok obsiahnutých v ručiteľských vyhláseniach) podlieha premlčaniu. Nakoľko žalobca do dnešného dňa nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným v 2/ a 3/ rade ako ručiteľom, žalovaní v 2/ a 3/ rade mali za to, že toto právo žalobcu sa premlčalo a z uvedeného dôvodu nebol žalobca oprávnený požadovať plnenie od žalovaných v rade 2/ a 3/ ako ručiteľov. Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu „je zrejmé, že námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku je možné vzniesť aj v rámci konania na odvolacom súde. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura seripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým)“ Žalovaní v 2/ a 3/ rade navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. zo dňa 28.05.2019 zmenil tak, že návrh voči žalovaným v rade 2/ a 3/ zamietne, alt. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal žalovaným v 2/ a 3/ rade náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

22. K doručenému odvolaniu žalovaných v 2/ a 3/ rade žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že argumentácia, ktorá bola subsumovaná pod príslušné odvolacie dôvody, nie je ex lege prípustná voči napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. „V tejto súvislosti si žalobca dovoľuje poukázať na to, že rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín so sp.zn. zo dňa 28.05.2019 bolo rozhodnuté o povinnosti zaplatiť príslušenstvo v podobe zmluvnej pokuty k pohľadávke, ktorá bola už právoplatne judikovaná a prostredníctvom uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.07.2018 so sp.zn a to tak, že Krajský súd v Žiline potvrdil dovtedajší výrok Okresného súdu Dolný Kubín o povinnosti žalovaných 2) a 3) zaplatiť žalobcovi čiastku 38.368,90 € a dovtedajší výrok o solidárnej povinnosti žalovaného 2) zaplatiť žalobcovi čiastku 34.569,50 €.“ „Potvrdením vyššie uvedených výrokov sa tieto stáli právoplatnými a teda predstavujú určitú zásadnú právnu nezmeniteľnosť a zároveň existenciu povinnosti uloženú žalovaným. Uložením týchto povinnosti zároveň de facto aj de iure došlo k potvrdeniu povinnosti žalovaných zaplatiť istinu pohľadávky vo výške 72.938,40 €, čím zároveň podľa názoru žalobcu došlo tiež k potvrdeniu právneho titulu vzniku tejto pohľadávky a to čo do skutkovej stránky veci a tiež čo do právnej stránky veci.“ Z obsahu odvolania žalovaných v 2/ a 3/ rade zreteľne vyplývali dôvody, ktorými dochádza k spochybňovaniu samotného právneho titulu vzniku a existencie pohľadávky žalobcu, avšak aj v tejto časti je konanie právoplatne rozhodnuté, preto žalobca považuje obsah odvolania žalovaných v 2/ a 3/ rade za nedôvodný a tiež neprípustný. Podľa žalobcu sa žalovaní v 2/ a 3/ rade v rámci svojho odvolania vôbec nezamerali na samotnú podstatu tej časti, o ktorej sa v danom konaní jednalo a síce na zmluvnú pokutu. Odvolanie žalovaných v 2/ a 3/ rade sa ani len z marginálnej časti nezameralo na problematiku zmluvnej pokuty, o ktorej sa doposiaľ pojednávalo a teda podľa žalobcu možno uzavrieť, že odvolatelia nijakým relevantným spôsobom nespochybnili im uloženú povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín so sp.zn. zo dňa 28.05.2019. Zdôraznil, že odvolatelia prezentovali odvolacie dôvody, o ktorých už bolo raz právoplatne rozhodnuté. Podľa je však odvolací súd v tomto prípade rozsahom a tiež dôvodmi odvolania viazaný, a teda je dôvodné, aby odvolací súd odvolanie žalovaných vyhodnotil ako nedôvodné.

23. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa odvolatelia k momentu rozhodovania odvolacieho súdu nevyjadrili (č.l. 1655, doručenka 1657a spisu).

24. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal vec v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalovaných v 2/ a 3/ rade za aplikácie , a postupom bez nariadenia pojednávania za akceptovania , bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie odvolacím súdom podľa vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade a jemu uloženej povinnosti zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušil podľa a podľa vrátil vec súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, vo vzťahu k žalovanému v 3/ rade konanie zastavil podľa , z dôvodu konkurzu vyhláseného na majetok žalovaného. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

25. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaných v 2/ a 3/ rade bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -219 zo dňa 5.8.2020, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

26. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného v 3/ rade odvolací súd primárne uvádza, že z výpisu z Obchodného vestníka, č. 67/2020 s dňom vydania 6.4.2020, odvolací súd zistil, že uznesením Okresného súdu Žilina sp.zn. z 31.03.2020 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka: Mgr. B. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXX/XX, XXX XX R. a za jeho správcu bol ustanovený JUDr. Michal Brož, so sídlom kancelárie A.Bernoláka 6, 034 01 Ružomberok, IČO: 42 214 955. Vo výroku IV. citovaného uznesenia konkurzný súd vyslovil, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze.

27. Podľa , návrh na vyhlásenie konkurzu podľa tejto časti zákona je oprávnený podať dlžník, ktorý je fyzickou osobou.

28. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak ( a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky a) pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len ""), b) budúca pohľadávka ručiteľa, spoludlžníka alebo inej osoby, ktorej vznikne pohľadávka voči dlžníkovi, ak bude za neho plniť záväzok, ktorý vznikol pred rozhodujúcim dňom, c) pohľadávka, ktorá vznikne v súvislosti s vypovedaním zmluvy alebo odstúpením od zmluvy (), ak ide o zmluvu uzatvorenú pred vyhlásením konkurzu.

29. Podľa , ak bol vyhlásený konkurz, súd bez zbytočného odkladu zastaví konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze () alebo sa považuje za nevymáhateľnú ().

30. Odvolací súd vo vzťahu k procesnému inštitútu zbavenia sa dlhov dlžníka (oddlženie) vo všeobecnosti uvádza, že ide o procesný nástroj určený výlučne pre dlžníka, ktorým možno za podmienok ustanovených v dosiahnuť nevymáhateľnosť rozhodujúcej množiny pohľadávok v rozsahu, v ktorom tieto nie sú kryté hodnotou majetku dlžníka, pričom v predmetnom konaní sa nerozlišuje medzi fyzickou osobou - podnikateľom a nepodnikateľom. umožňuje oddlženie dvoma spôsobmi, a to konkurzom (podľa štvrtej časti ) alebo splátkovým kalendárom. Voľba formy oddlženia je výlučne na dlžníkovi, tento nepodáva všeobecný návrh na oddlženie, kde by vhodnú formu určil súd, príp. správca, ale voľbu spôsobu oddlženia vykoná dlžník podaním príslušného návrhu. Súčasne krajský súd k procesnoprávnym účinkom vyhlásenia konkurzu zvýrazňuje, že na rozdiel od likvidačného konkurzu súdne konania, v ktorých sa vymáhajú pohľadávky, ktoré sa uspokojujú v oddlžovacom konkurze ( ) a pohľadávky, ktoré sú v tomto konkurze vylúčené z uspokojenia a sú nevymáhateľné ( ) sa neprerušujú, ale súd je povinný obligatórne ex lege a z úradnej povinnosti tieto konania bez zbytočného odkladu zastaviť ( ).

31. Vzhľadom na právnu skutočnosť, ktorá nastala v štádiu odvolacieho konania a ktorá bráni odvolaciemu sudu o podanom odvolaní žalovaného v 3/ rade vecne rozhodnúť, boli splnené predpoklady,

na základe ktorých odvolací súd z úradnej povinnosti prebiehajúce konanie vo vzťahu k žalovaného v 3/ rade, s poukazom na , zastavil.

32. Primárne krajský súd s ohľadom na odvolaciu sporovú právnu vec uvádza, že túto mohol posudzovať len v rozsahu a medziach odvolacích dôvodov. Uvedené znamená, že pri tej-ktorej sporovej právnej veci mohol krajský súd posudzovať a vyjadrovať sa k záverom obsiahnutým v napadnutom rozsudku okresného súdu, len v úzkej väzbe na odvolacie dôvody. Inými slovami, to, čo v konkrétnej sporovej právnej veci odvolateľ neurobil, predmetom posudzovania odvolacieho súdu tak nebolo ani následne hodnotené krajským súdom. Krajský, súd preto v tej-ktorej sporovej právnej veci sa mohol vyjadrovať vo väzbe k záverom okresného súdu, obsiahnutých v napadnutom rozsudku okresného súdu, len k tomu, čo odvolatelia rozporovali v rámci odvolacieho konania, a to, čo sa nestalo predmetom odvolacieho konania, zostalo len v záveroch vyjadrených okresným súdom v napadnutom rozhodnutí. Uvedené zdôrazňuje krajský súd aj vo vzťahu k princípu právnej istoty s poukazom na Čl. 2 ods. 2 . Ak teda niektoré závery, okolnosti neurobili odvolatelia spornými vo vyvolanom odvolacom konaní, tak zákonite ani k nim nemal priestor, možnosť sa odvolací súd vyjadrovať a tým boli ponechané závery okresného súdu vyjadrené v napadnutom rozhodnutí bez reakcie odvolacieho súdu.

33. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

34. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

35. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

36. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré odvolatelia vymedzili v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní ( , ), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania odvolateľmi. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez (do 30.06.2016 cez ) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

37. V podanom odvolaní žalovaný v 2/ rade namietal pod písm. a) (č.l. 1636 a nasl. spisu) okrem iného, že „nesprávne vysporiadal s námietkou predčasnosti podania žaloby voči žalovaným v rade 2/ a 3/ ako ručiteľom“, „Žalobca totiž v konaní nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným 2/ a 3/ ako ručiteľom, ktorá výzva je potrebná na vznik povinnosti žalovaných 2/ a 3/ plniť žalobcovi.“, „Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku predostrel nesprávny výklad ustanovenia § 306 ods. 1 a ods. 2 Obch. zák., nesprávne právne posúdil vec, keď priznal účinky kvalifikovanej výzvy žalobcu na plnenie od ručiteľov podanej žalobe, ktorá skutočnosť má za následok nesprávnosť rozhodnutia.“ Uvedená odvolacia argumentácia takmer v celom jej rozsahu je zhodná s argumentáciou žalovaných v odvolaní zo dňa 22.6.2016 (č.l. 1289 a nasl. spisu) pod bodom b) . Odvolací súd poukazuje na svoje závery v tejto rovine, tak ako vyplývajú z právoplatného rozhodnutia krajského súdu č.k. -1349 zo dňa 12.7.2018 v tejto veci najmä na bod 53., v zmysle ktorého „Žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali predčasnosť podania žaloby vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade ako ručiteľom s tým, že sa nestotožnili so závermi

súdu prvého stupňa, ktorý mal za to, že došlo k naplneniu cez poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu R 1/2001 s tým, že okresný súd konštatoval, že žaloba bola riadne doručená žalovanému v 2/ rade 10.8.2010 a žalovanému v 3/ rade 13.8.2010 a v tejto súvislosti s vyjadreným nesúhlasom poukazovali na to, že žalobca nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným v 2/ a 3/ rade ako ručiteľom, ktorá bola potrebná na vznik povinnosti žalovaných 2/ a 3/ rade plniť žalobcovi. Poukázali tiež na ručiteľské vyhlásenia v spise, a to na č.l. 397, 398, 403, 404, 406, 408, 410, 412, 413, 414, 415, 416, 417, 418, 411, 409, 407, 405, 401, 402, 400 a 399 a citovali z nich text, pričom práve tento text upravený vo vyhláseniach bol podľa nich odlišný ako v , ktorý má dispozitívny charakter. Zároveň žalovaní poukazovali na , a zdôraznili, že okresný súd pochybil, ak prijal záver o nedôveryhodnosti výpovede svedka p, Ing. W. D., s poukazom na jeho vek a časový odstup od skutočnosti, ktoré mali byť preukázané jeho výpoveďou. Podľa žalovaných, výpoveď svedka p. Ing. W. D. len potvrdila skutočnosti, ktoré vyplývali z obsahu doručeniek založených na č.l. 626 spisu a síce, že žiadna výzva žalovaným v 2/ a 3/ rade ako ručiteľom, tak ako to predpokladajú samotné ručiteľské vyhlásenia, doručená nebola. V súvislosti s touto argumentáciou odvolateľov poukazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd práve vo vzťahu k doručeniu výziev v zmysle ručiteľských vyhlásení žalovaných v 2/ a 3/ rade vyhodnocoval i ručiteľský záväzok, ktorý vyplýva z vyhlásení ručiteľa „ručiteľ týmto vyhlásením berie na seba povinnosť uspokojiť veriteľa voči dlžníkovi, ak tak neurobí dlžník sám, a to do 10 dní odo dňa doručenia písomného vyzvania veriteľom“ (napr. č.l. 407 spisu). V tomto smere pre odvolací súd bol relevantný dostatočne odôvodnený záver okresného súdu na č.l. 13 rozsudku (jeho citácia nižšie v tomto odseku). Len pre úplnosť odvolací súd uvádza vo väzbe na skutočnosti, vyplývajúce z vyhlásení ručiteľa, že vyhlásenie ručiteľa osobitne neupravuje spôsob, akým by bolo potrebné uvedenú výzvu zo strany veriteľa realizovať, preto nebol vytvorený priestor pre odvolací súd na odklon od záverov súdu prvého stupňa, v zmysle ktorých „..Súd poukazuje na skutočnosť, že doručením žaloby, ktorou sa veriteľ domáha splnenia záväzku od dlžníka aj ručiteľa, dlžníkovi, je splnená podmienka písomnej výzvy v zmysle (R 11/2001). V danom prípade ako bolo uvedené vyššie, žaloba s prílohami bola riadne doručená odporcom 2/ rade 10.8.2010 a v 3/ rade 13.8.2010. Uvedené malo za následok, že lehota 10 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy uplynula u odporcu v 2/ rade 20.8.2010 a u odporcu v 3/ rade 23.8.2010. Odporcovi v 1/ rade bola výzva doručená 17.12.2009 (č.l. 626)“. Za danej situácie odvolací súd nemohol konštatovať relevanciu uvedenej odvolacej námietky žalovaných v 2/ a 3/ rade pod bodom b) ich odvolania“. Zdôrazňuje odvolací súd, že nevidel na základe odvolacích dôvodov žalovaného v 2/ rade v prejednávanej veci priestor na odklon od týchto citovaných konštatovaní, ak boli prijaté vo vzťahu k rovnakým odvolacím dôvodom, ktoré boli predmetom odvolacieho prieskumu v rozhodnutí č.k. -1349 zo dňa 12.7.2018 za nezmeneného skutkového stavu.

38. K námietkam odvolateľa pod celým bodom b) odvolania (č.l. 1637 a nasl. spisu) odvolací súd uvádza, že ich stotožnil s odvolacou argumentáciou pod bodom c) odvolania zo dňa 22.6.2016 (č.l. 1290 rub a nasl. spisu). Odvolací súd poukazuje na svoje závery v tejto rovine, tak ako vyplývajú z právoplatného rozhodnutia krajského súdu č.k. -1349 zo dňa 12.7.2018 v tejto veci s dôrazom na bod 54. a akcentuje, že nevidel na základe odvolacích dôvodov žalovaného v 2/ rade v prejednávanej veci priestor na odklon od týchto nižšie v tomto bode (tohto rozhodnutia) citovaných konštatovaní, ak boli prijaté vo vzťahu k rovnakým odvolacím dôvodom, ktoré boli predmetom odvolacieho prieskumu v zmysle rozhodnutia č.k. -1349 zo dňa 12.7.2018 za nezmeneného skutkového stavu, pričom bolo odvolacím súdom konštatované „...Žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali v odvolaní závery okresného súdu v rovine nimi uplatnenej námietky nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu k uplatňovanému nároku. Je zrejmé, že v rámci tejto odvolacej námietky citovali , a konštatovali, že pohľadávka, ktorá bola pôvodne majetkom organizačnej zložky Scania Finance CZ, spol. s r.o. - organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, IČO: 36 064 467, vyplývajúca z leasingovej zmluvy, sa nikdy nestala majetkom súčasného žalobcu a tento nie je aktívne vecne legitimovaný vo vzťahu k uplatňovanému nároku. Uvedená odvolacia argumentácia žalovaných je zhodná s argumentáciou v odvolaní, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 26.7.2013 (č.l. 1023 a nasl. spisu) a tam pod označením písm. b), pričom v odvolaní zo dňa 22.2.2016 (č.l. 1289 spisu), ktoré bolo doručené Okresnému súdu Dolný Kubín dňa 22.2.2016 je pod označením písm. c). Už v súvislosti s argumentáciou žalovaných v pôvodne podanom odvolaní, teda dňa 24.7.2013, ktoré bolo doručené dňa 26.7.2013 odvolací súd zaujal stanovisko k uvedenej argumentácii a konštatuje odvolací súd v tomto odvolacom konaní, že nebol dôvod na odklon od záverov už prijatých odvolacím súdom v rozhodnutí odvolacieho súdu sp.zn. zo

dňa 30.3.2015. Je zrejmé, že v napadnutom rozsudku, ktorý je predmetom tohto odvolacieho konania, okresný súd čerpal z týchto záverov odvolacieho súdu. Odvolací súd preto na tomto mieste cituje závery vyplývajúce zo svojho rozhodnutia sp.zn. zo dňa 30.3.2015, od ktorých sa nemal dôvod odkloniť a zotrváva na nich. „...Žalovaní v 2/, 3/ rade v odvolaní podanom prostredníctvom ich právneho zástupcu namietali, že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s ich vznesenou námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu k uplatnenému nároku, pričom zvýraznili, že namietali listiny, ktoré žalobca predložil ako prílohu podania zo dňa 06.03.2013, argumentovali primárne tým, že uvedené listiny nespĺňajú náležitosti vyhlásenia o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti tak, ako to vyžaduje a . Nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu odôvodňovali tým, že pohľadávka, ktorá bola pôvodne majetkom organizačnej zložky, Scania Finance CZ, spol. s.r.o. organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, vyplývajúca z leasingovej zmluvy sa nikdy nestala majetkom súčasného žalobcu, a preto tento nie je aktívne vecne legitimovaný vo vzťahu k uplatňovanému nároku. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaných v 2/ rade a 3/ rade považuje krajský súd za potrebné uviesť, že „Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.“(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ). Odvolací súd uvádza, že každú sporovú vec je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na skutkovú situáciu, ktorá je v tej ktorej veci a následne z toho hodnotený právny stav. V prejednávanej veci žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Tento nedostatok odvodzovali argumentáciou cez úpravu v a s poukazom na potrebu aplikácie , ktorý upravuje postúpenie pohľadávky, s tým že písomné „dokumenty“ predložené žalobcom nezodpovedali požiadavke právneho úkonu vyhlásenia spoločníka o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti. Konkretizovali to pri notárskej zápisnici N 30/2008, Nz 18665/2008, zo dňa 06.05.2008, ktoré predložil žalobca, a zdôraznili, že tieto neobsahujú náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle a nasl. , preto ani prejav vôle nadobúdateľa a scudziteľa pohľadávky, ktorá tvorí predmet tohto konania. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaných krajský súd považuje za podstatné konštatovať, že sa nemohol stotožniť s uvedenou argumentáciou žalovaných v 2/ a 3/ rade, a to aj napriek tomu, že sa s ňou dôsledne oboznámil. Považuje krajský súd za podstatné poukázať len primerane a podporne z eurokonformného prístupu potom na závery, ktoré boli prijaté v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky z 18. októbra 2011, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky uviedol, že v rozsudku, ktorý bol uverejnený pod č. 30/1997 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyšší súd vyložil, že podstatnými časťami zmluvného typu upraveného v a obchodného (zmluva o predaji podniku) je záväzok predávajúceho previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia k prevádzkovaniu podniku, a záväzok kupujúceho prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu. V rozsudku, ktorý bol uverejnený pod č. 84/2006 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, Najvyšší súd Českej republiky nadviazal záverom, že k tomu, aby išlo o zmluvu o predaji podniku, nevyžaduje, aby záväzky, ktoré sa kupujúci zaväzuje prevziať, boli v zmluve konkretizované, pričom špecifikácia týchto záväzkov nie je podmienkou platnosti takejto zmluvy. Na kupujúceho tak bez ohľadu na to, či zmluva výpočet záväzkov obsahuje alebo nie - prechádzajú všetky záväzky, ktoré s predávaným podnikom súvisia. K prechodu všetkých záväzkov súvisiacich s predávajúcim podnikom, z predávajúceho na kupujúceho preto dochádza v intenciách ustanovení zo zákona a nie, aby súčasne bolo nutné tieto záväzky akokoľvek v zmluve zmieňovať alebo inak identifikovať. V rozsudku zo dňa 27. septembra 2011 sp.zn. Najvyšší súd Českej republiky dovodil, že na pohľadávky ako súčasť prevádzaného, poprípade vkladaného podniku (jeho časti) nemožno vzťahovať judikatúrne závery stanovujúce požiadavky na identifikáciu pohľadávky zo zmluvy o postúpení pohľadávky podľa . Pri predaji podniku podľa a nasl. Obchodného

zákonníka je predmetom prevodu podnik ako ucelený súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podniku (ako vec hromadná - ) k nemu patria (sú jeho súčasťou medzi inými práva, tiež pohľadávky patriace podnikateľovi, ktoré slúžia k prevádzkovaniu podniku alebo vzhľadom k svojej povahe majú tomuto účelu slúžiť ( a ). Práva, na ktoré sa predaj vzťahuje, v zmysle sú teda mimo inými tiež pohľadávky, ktoré sú ku dňu účinnosti zmluvy o predaji podniku (popríklade vkladu podniku do základného kapitálu obchodnej spoločnosti) súčasťou podniku. Pohľadávky, ktoré pri predaji podniku či jeho časti prechádzajú na kupujúceho, teda v zmluve identifikované byť nemusia, to tiež platí pre vklad podniku či jeho časti do základného kapitálu obchodnej spoločnosti. Žalovaní v 2/ a 3/ rade v odvolaní namietali, že úplné znenie zakladateľskej listiny nemožno považovať za vyhlásenie o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti, nakoľko neobsahuje náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle a nasl. . V súvislosti s touto argumentáciou žalovaných v 2/ a 3/ rade považuje krajský súd za podstatné poukázať primerane a podporne a vzhľadom na eurokonformný prístup na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, s ktorým sa stotožnil, v zmysle ktorého, pre zmluvu o predaji časti podniku preto platí bez akejkoľvek výnimky rovnaký právny režim ako pre zmluvu o predaji podniku, čo bolo zdôraznené v rozsudku zo dňa 25. mája 2001 sp.zn. uverejnenom v súbore pod č. C 546, zošit 6, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky zdôraznil, že ak nie je predmetom zmluvy podnik ako celok či časť podniku ako samostatná organizačná jednotka, nemá zmluva povahu zmluvy o predaji podniku, jeho časti, ale je len zmluvným typom upraveným v . V prejednávanej veci však krajský súd konštatuje, že v danom prípade i podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sro, Vložka č. 49899/B vyplýva pod ďalšími skutočnosťami, že „Spoločnosť bola založená zakladateľskou listinou zo dňa 23.11.2007 v zmysle príslušných ustanovení z.č. . Notárska zápisnica N 30/2008, Nz 18865/2008, NCRls 18674/2008 napísaná dňa 6.5.2008 notárkou JUDr. Soňou Böhmovou. Scania Finance Slovak Republic s.r.o. preberá na základe v znení neskorších predpisov všetky práva a povinnosti Scania Finance CZ, spol. s r.o. - organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, IČO: 36 064 467, zapísanej v OR Okresného súdu Bratislava I, odd. Po, vl. č. 1041/B, ktoré sú súčasťou podniku.“. Krajský súd v tomto smere opäť len primerane a podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. z 29.07.2013, v zmysle ktorého na základe zmluvy o predaji podniku dochádza k prechodu záväzkov súvisiacich s predávaným podnikom z predávajúceho na kupujúceho zo zákona, aj keď tieto záväzky nie sú v zmluve identifikované, napr. porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 5. október 2005 sp.zn. , uverejnený pod č. 84/2006 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). K argumentácií žalovaných v 2/ rade a 3/ rade v rovine , krajský súd zvýrazňuje a poukazuje na to, že pokiaľ došlo k zápisu do obchodného registra, ktorého predpokladom je splnenie zákonných podmienok, tak potom len pre prípadné pochybnosti žalovaných v 2/rade a 3/ rade a ich vyjadrený nesúhlas, nebol podľa krajského súdu vytvorený dostatočný priestor na spochybnenie naplnenia a vo väzbe na to potom i na samotné skutočnosti vyplývajúce z Obchodného registra vo vzťahu ku žalobcovi“. Žiada sa odvolaciemu súdu na tomto mieste uviesť, že ak zotrvali žalovaní na uvedenej odvolacej argumentácii, pričom už poznali závery odvolacieho súdu v tejto rovine, keďže vyplývali z rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré im bolo doručené, napriek tomu mali pochybnosti o ich správnosti, tak vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho súdu dňa 30.3.2015 k dátumu rozhodnutia v tejto veci okresným súdom dňa 4. februára 2016 mali vytvorený dostatočný priestor na produkovanie argumentácie v rovine tejto odvolacej námietky, ktorá by bola reálne spôsobilá vytvoriť priestor na odklon od už konštatovaných záverov odvolacieho súdu vyslovených v rozhodnutí zo dňa 30.3.2015, k čomu však nedošlo, keďže zotrvali bez ďalšieho na pôvodnej argumentácii. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že „Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné.“ „Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 28. februára 2011). Javí sa preto krajskému súdu ako potrebné práve v tejto súvislosti poukázať na časť vyplývajúcu z odôvodnenia rozhodnutia ESĽP Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, v zmysle ktorej teda „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ V danom prípade rozhodnutie okresného súdu bolo v súlade s (účinný k momentu rozhodnutia okresného súdu) a poskytovalo dostatočné odpovede, ktoré sa vyžadovali vzhľadom na skutkový a právny stav veci v tejto časti.“

39. K námietkam odvolateľa pod celým bodom c) odvolania (č.l. 1638 a nasl. spisu) odvolací súd opäť uvádza, že ich stotožnil s odvolacou argumentáciou pod bodom d) odvolania zo dňa 22.6.2016 (č.l. 1291 a nasl. spisu). Odvolací súd poukazuje na svoje závery v tejto rovine, tak ako vyplývajú z právoplatného rozhodnutia krajského súdu č.k. -1349 zo dňa 12.7.2018 v tejto veci, s dôrazom na bod 55. a akcentuje, že nevidel ani v tejto rovine a na základe odvolacích dôvodov žalovaného v 2/ rade v prejednávanej veci priestor na odklon od týchto nižšie v tomto bode rozhodnutia citovaných konštatovaní, ak boli prijaté vo vzťahu k rovnakým odvolacím dôvodom, ktoré boli predmetom odvolacieho prieskumu a boli vyhodnotené v rozhodnutí tohto odvolacieho súdu a v tejto veci č.k. -1349 zo dňa 12.7.2018 za nezmeneného skutkového stavu, pričom bolo odvolacím súdom konštatované „V rámci podaného odvolania žalovaní pod písm. d) spochybňovali závery okresného súdu a zotrvali na argumentácii ohľadom neurčitosti a neplatnosti ručiteľských vyhlásení a neurčitosti obsahu leasingových zmlúv. Táto odvolacia argumentácia bola žalovanými použitá už v odvolaní, ktoré podali žalovaní v podaní zo dňa 24.7.2013 (č.l. 1023 spisu), a to pod písm. c). Je zrejmé, že odvolací súd i k tejto uvedenej argumentácii žalovaných sa vyjadril vo svojom rozhodnutí č.k. -1133 zo dňa 30.3.2015, v ktorom konštatoval „...Žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali, že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s ich námietkou ohľadom neurčitosti a neplatnosti ručiteľských vyhlásení a neurčitosti obsahov leasingových zmlúv a mali za to, že samotné prehlásenie účastníkov právneho úkonu o tom, že „nejaký dokument (PODMIENKY) sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy bez ďalšieho neznamenajú, že tieto reálne tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho úkonu. Ak je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, jeho určitosť je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Ak ale všeobecné obchodné podmienky reálne netvorili neoddeliteľnú súčasť jednotlivých leasingových zmlúv, o čom svedčí aj obsah leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení, ktoré do konania doložil žalobca, je obsah právneho úkonu neurčitý a z tohto dôvodu je právny úkon neplatný.“ Zároveň žalovaní v 2/ a 3/ rade poukázali na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý judikoval, že určitosť právneho úkonu treba posudzovať z pohľadu nezávislej tretej osoby, ktorá nebola účastníkom právneho úkonu. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalovaných v 2/ rade a 3/ rade a k ich argumentácii poukazuje krajský súd i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 3. júla 2008, v zmysle ktorého „Interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej normotvorby účastníkov súkromno- právnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo v rozpore s princípom spravodlivosti, či arbitrárne. Tento postup by potom bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušuje ústavné právo na zákonný a spravodlivý proces“. Z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 3. júla 2008 ďalej vyplýva, že interpretácia zmluvných textov je vo svojej základnej podobe do istej miery porovnateľná s výkladom právnych predpisov. Ako spoločný faktor spája výklad zmluvných textov a právnych predpisov hlavne skutočnosť, že obidvoje, t.j. právny predpis aj zmluva, zakladajú právo. Ako v prípade výkladu právneho predpisu, tak aj v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom objasnenia a ujasnenia si jej obsahu, zmyslu a účelu. Interpretácia zmluvy má v porovnaní s interpretáciou zákona celý rad špecifík. Kým tzv. vôľa zákonodarcu je koncepcia teoreticky problematická, lebo zákonodarca v modernej demokratickej spoločnosti nie je individuálnou osobou, ale kolektívnym orgánom, hrá vôľa účastníkov zmluvy pri jej vytváraní a jej interpretácii zásadnú úlohu. Kým v prípade zákonodarcu možno predpokladať, čo sa týka výsledkov jeho činnosti, teda zákona, systematický a koherentný celok právneho predpisu, lebo zákon, rovnako ako iné právne predpisy, sú vytvárané profesionálnymi právnikmi (legislatívcami), v prípade zmlúv (hoci často aj písaných právnikmi) je nutné zohľadniť, že ich autori koherentnej štruktúry, pregnantnej terminológie ani systematického usporiadania často nie sú schopní. Na základe toho právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa . Poslednej z uvedených úvah zodpovedajú tiež direktívy, ktoré dáva zákonná úprava sudcovi pri výklade zmluvných ustanovení, keď sa jednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy nad formálnym prejavom tejto vôle. Aj podľa platného právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale hlavne tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom ( ).

Text zmluvy je len prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu a nie je interpretom tohto právneho úkonu poznateľný. Z vonkajších okolností, spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu preto treba hľadieť hlavne na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov po podpise zmluvy. Porušenia zaručených základných práv sa teda orgán verejnej moci dopustí aj vtedy, ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére (porov. napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ). V súvislosti s posudzovanou argumentáciou žalovaných v 2/ rade a 3/ rade krajský súd vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisového materiálu konštatuje, že nie je dostatočne zrejmé, že by predmetné všeobecné zmluvné podmienky reálne netvorili neoddeliteľnú súčasť jednotných leasingových zmlúv alebo ručiteľských vyhlásení v rozhodnom období, o čom v konečnom dôsledku svedčil aj obsah leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení, ktoré do konania doložil žalobca, preto nebol rozhodne priestor na to, aby tieto úkony, na základe tejto argumentácie žalovaných v 2/ rade a 3/ rade boli vyhodnotené ako neurčité a neplatné, z ktorého dôvodu, nebol vytvorený priestor na to, aby sa odvolací stotožnil s argumentáciou žalovaných v 2/ a 3/ rade. Nemohlo zostať neprehliadnutým a bez významu, že žalovaní v 2/ a 3/ rade predsa svojím podpisom potvrdili, že sa zoznámili s textom podmienok, vyjadrili svoj súhlas s tým, že sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy a v konaní pred súdom prvého stupňa tiež predsa netvrdili, a v konečnom dôsledku ani nepreukázali, že by uvedené predložené všeobecné zmluvné podmienky, ktoré doložil žalobca, boli podmienkami, s ktorými by sa neboli oboznámili, resp., že sú to nie tie podmienky, ktorých oboznámenie potvrdili svojím podpisom na leasingovej zmluve. V konečnom dôsledku však žalovaní v 2/ a 3/ rade, pokiaľ tvrdili, že všeobecné zmluvné podmienky netvorili neoddeliteľnú súčasť, avšak svojím podpisom predsa potvrdili, že sa zoznámili s textom podmienok a vyjadrili súhlas s nimi, tak potom bolo na nich, aby preukázali, svoje tvrdenia v rovine aplikovanej obrany. Krajský súd zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno- právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 23. mája 2012). Ak, ale žalovaní v 2/ a 3/ rade tvrdili, že všeobecné zmluvné podmienky reálne netvorili neoddeliteľnú súčasť jednotlivých leasingových zmlúv alebo ručiteľských vyhlásení, potom nie je zrejmé, prečo došlo k podpisu uvedených listín zo strany žalovaných a v konečnom dôsledku pred súdom prvého stupňa ani nespochybnili obsah uvedených listín, teda nenamietali, že uvedené všeobecné zmluvné podmienky nepoznajú, resp., že im neboli predložené pri podpise zmluvy. Nemožno v tomto smere opomínať skutočnosť, že k uvedeným tvrdeniam neposkytli žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ak svoje tvrdenia preukazovali opäť len tvrdením „o čom svedčí aj obsah leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení, ktoré do konania doložil žalobca“, tak potom nemožno z takto predložených listín žalobcom pred súdom prvého stupňa dovodzovať, že uvedené listiny netvorili súčasť leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení v rozhodnom období, kde treba mať podľa krajského súdu na pamäti, že účastníci tieto listiny podpísali. „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie veta prvá stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. )“. „Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech, ak teda žalovaní zotrvali na vznesenej námietke premlčania, tak vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené v tomto odseku, odvolací súd nemohol vyhodnotiť túto ich argumentáciu ako relevantnú“. Vzhľadom k tomu, že argumentácia žalovaného v 2/ rade v odvolaní v prejednávanej

veci bola teda zhodná s tou, ktorá už bola posudzovaná odvolacím súdom v rozhodnutí odvolacieho súdu č.k. -1349 zo dňa 12.7.2018 a žalovaný v 2/ rade neposkytol ďalšiu argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá na odôvodnený odklon od už prijatých a citovaných záverov odvolacím súdom v uvedenej rovine (v tomto odseku), tak odvolací súd zotrval na už vyjadrenom citovanom (v tomto odseku tohto rozhodnutia) právnom názore vo vzťahu k tejto odvolacej námietke a to v celom jej rozsahu a nemohol ju (odvolaciu námietku) vyhodnotiť ako relevantnú a základ pre stotožnenie sa s odvolacou argumentáciou odvolateľov.

40. K námietkam odvolateľa pod celým bodom d) odvolania (č.l. 1638 a nasl. spisu) odvolací súd opäť uvádza, že ich stotožnil s odvolacou argumentáciou pod bodom d) odvolania zo dňa 22.6.2016 (č.l. 1292 rub a nasl. spisu). Odvolací súd poukazuje na svoje závery v tejto rovine, tak ako vyplývajú z právoplatného rozhodnutia krajského súdu č.k. -1349 zo dňa 12.7.2018 v tejto veci, s dôrazom na bod 58. a akcentuje, že nevidel ani v tejto rovine a na základe odvolacích dôvodov žalovaného v 2/ rade v prejednávanej veci priestor na odklon od týchto nižšie v tomto bode rozhodnutia citovaných konštatovaní, ak boli prijaté vo vzťahu k rovnakým odvolacím dôvodom, ktoré boli predmetom odvolacieho prieskumu v rozhodnutí tohto odvolacieho súdu v tejto veci za nezmeneného skutkového stavu, pričom bolo odvolacím súdom konštatované, že „Vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania žalovanými poukázali v odvolaní pod písm. g) žalovaní v 2/ a 3/ rade na závery okresného súdu, ktorý vyhodnocoval nimi vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k celému žalobou uplatnenému nároku v spojení s poukazom na , mali za to, že nesprávne posúdil otázku predčasnosti podanej žaloby voči žalovaným v 2/ a 3/ rade. Je potrebné zvýrazniť, že pre okresný súd bol rozhodujúci skutkový stav v čase vyhlásenia rozsudku, ak zotrvali na argumentácii, že žalobca nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným v 2/ a 3/ rade, tak v tomto smere odvolací súd poukazuje na závery okresného súdu v rovine vyhodnocovania včasnosti doručenia kvalifikovaných výziev. Je zrejmé, že žalovaní sa v odvolaní obmedzili len na všeobecnú argumentáciu, pričom zdôraznili však, že môžu námietku premlčania uplatniť aj v rámci konania na odvolacom súde, s čím sa odvolací súd samozrejme stotožňuje, že je možné ju uplatniť i v rámci odvolacieho konania, avšak nemožno opomenúť, že zodpovednosť za takto vznesenú námietku znáša sporová strana, ktorá ju vzniesla. V tejto rovine poukazuje odvolací súd na závery vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, tak ako bola už vyhodnocovaná odvolacím súdom v rozhodnutí sp.zn. zo dňa 30.3.2015, kde zdôraznil odvolací súd, že na ňu prihliada, ak bola relevantne vznesená účastníkmi konania, nie z úradnej povinnosti, preto okrem všeobecných východísk, ktoré poskytli žalovaní v odvolaní, však neposkytli argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné vyhodnotiť takto vznesenú námietku žalovaných za dôvodnú. Ak zotrvali na stanovisku „do dnešného dňa“, nepreukázal žalobca doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným ako ručiteľom, z ktorého dôvodu sa malo právo žalobcu premlčať, tak tento dôvod nebolo možné vyhodnotiť ako taký, ktorý by mal vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, keďže tento konštatoval v napadnutom rozsudku doručenie výzvy žalovaným spolu s prílohami žalovanému v 2/ rade dňa 20.8.2010 a v 3/ rade 23.8.2010. V rovine námietky premlčania vznesenej žalovanými v 2/ a 3/ rade a námietkami predčasnosti žaloby odvolací súd zvýrazňuje závery okresného súdu, ktoré zo stali bez povšimnutia odvolateľov, a to že žalovaný v 1/ rade prevzal výzvu žalobcu dňa 17.12.2009 (č.l. 626 spisu), ktorú skutočnosť žalovaní v 2/ a 3/ rade nenamietali a nespochybnili. Okresný súd uvedenú skutočnosť uviedol na č. 13 napadnutého rozsudku. Zároveň okresný súd uviedol, že faktúry v žalobe vystavené žalovanému v 1/ rade boli splatné od 1.12.2008 do 28.8.2009, ktorú skutočnosť odvolatelia tiež nespochybnili (v rozsudku okresného súdu uvedené na č.l. 12). Napriek doručenej výzve na plnenie žalovanému v 1/ rade dňa 17.12.2009 (č.l. 626 spisu) žalovaný v 1/ rade žalobcovi dlžnú sumu neuhradil. Ak okresný súd potom ustálil, že doručenie žalovanému v 2/ rade dňa 20.8.2010 a žalovanému v 3/ rade dňa 23.8.2010 plnilo funkciu písomnej výzvy, tak s dôrazom na doručenie výzvy žalovanému v 1/ rade, čo odvolatelia nespochybnili dňa 17.12.2009, podľa odvolacieho súdu, s poukazom na citáciu v ručiteľských vyhláseniach (ktoré v odvolaní zdôrazňovali odvolatelia), keď žaloba bola doručená žalovanému v 2/ rade dňa 20.8.2010, žalovanému v 3/ rade dňa 23.8.2010 za stavu, že bolo preukázané, že žalovaný v 1/ rade žalobcovi neplnil, tak uvedený právny záver okresného súdu bol správny právny záver, bol súladný so skutkovými závermi, vyplývajúcimi z dokazovania vykonaného okresným súdom a zo skutočností, ktoré vyplývali z vykonaného dokazovania. Len pre úplnosť odvolací súd v tejto rovine uvádza, že pre okresný súd bol záväzný stav v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku okresným súdom, z ktorého bolo zrejmé, že uvedené výzvy boli riadne postupom uvádzaným okresným súdom doručené a tiež, že v ručiteľských výzvach stanovená lehota 10 dní, ktorú zdôrazňovali odvolatelia v podanom odvolaní, bola dodržaná. Z týchto dôvodov nebolo možné, aby sa odvolací súd stotožnil

s argumentáciou žalovaných v 2/ a 3/ rade pod písm. g) ich odvolania a nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou žalovaných, že nárok žalobcu sa premlčal, keďže odvolací súd sa nestotožnil s ich argumentáciou „nakoľko žalobca do dnešného dňa nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným v rade 2/ a 3/ ako ručiteľa“ (č.l. 1293 spisu). Zo strany žalovaných nebola poskytnutá žiadna ďalšia argumentácia konkrétneho charakteru špecifikovaného žalovanými, preto nebol priestor pre odvolací súd, aby sa ingeroval do tejto argumentácie žalovaných, resp. aby suploval žalovaných tým, že by iniciatívne sám v skutkovej rovine vyhľadával skutočnosti svedčiace v prospech tejto všeobecnej argumentácie a následne aby tieto skutočnosti vyhodnocoval. „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie veta prvá stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. ). Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech, ak teda žalovaní zotrvali na vznesenej námietke premlčania, tak vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené v tomto odseku, odvolací súd nemohol vyhodnotiť túto ich argumentáciu ako relevantnú.“

41. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.

42. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri ).

43. Súd prvej inštancie bol pri zdôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k výroku I. vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku, koherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty vo vzťahu ku vykonanému dokazovaniu, jeho zhodnoteniu, vyvodeným skutkovým zisteniam, záverom a právnemu posúdeniu veci, podporili záver o dôvodnosti žalobou uplatnených nárokoch žalobcu v celom rozsahu. Právne závery súdu prvej inštancie pritom korešpondovali so skutkovými zisteniami v konaní. Aj z tohto hľadiska nebolo možné prijať záver o prekvapivom rozhodnutí súdu prvej inštancie. Odvolací súd i na tomto mieste zdôrazňuje, že o porušenie práva na spravodlivý proces z hľadiska takého nesprávneho procesného postupu súdu znemožňujúceho strane sporu uskutočňovanie jej procesných práv, nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu sporovej strany (v danom prípade vykonanie určitých dôkazov, na určité hodnotenie dokazovania, na zamietnutie žaloby), ale postupuje v súlade s . Konajúci súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporovej strany, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaním a predstavami sporovej strany, ale musí spĺňať limity zákonného rozhodnutia ( - 4 ), čo v danom prípade preskúmavaného napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie splnené bolo.

44. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací

súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

45. Záverom a zhrňujúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil odvolateľom namietané najmä vady procesného postupu v prvoinštančnom konaní, či nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, ktoré by viedli k vecne nesprávnemu rozhodnutiu v meritórnom prvom výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, preto z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil podľa , ako vecne správne rozhodnutie. V podrobnostiach odkazuje za primeranej aplikácie na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré sa viaže na potvrdený prvý výrok rozsudku.

46. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu o náhrade trov konania na tomto mieste odvolací súd poukazuje na , v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol tak, že „S ohľadom na plný úspech žalobcu v tomto spore, súd s poukazom na , postupujúc podľa , priznal žalobcovi voči žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade nárok na plnú náhradu trov konania. O výške trov bude rozhodnuté, s poukazom na ods. , samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

47. Krajský súd považuje za potrebné uviesť, že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane.

48. Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

49. Podľa aktuálneho znenia nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia nie je odvolacím dôvodom a nie je ani výslovným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie ( ). Uvedené však neznamená, že súd prvej inštancie nemusí rešpektovať ust. o náležitostiach rozhodnutia súdu v časti odôvodnenia a vôbec, resp. dostatočne neodôvodniť záver svojho rozhodnutia.

50. Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky riešia otázku spravodlivého súdneho konania vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia a dodržiavaniu ust. , t.č. tomu zodpovedajúce ust. . Príkladmo v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v “. Ďalej sa odkazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. júna 2008, podľa ktorého rovnako vyplýva, že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorú požiadavku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje . Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Rovnako podľa Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutia a náležite, t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce preň z a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa SR nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa aj právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti

alebo rovnosť zbraní, či právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z SR, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci ().

51. Z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd ním rozhodol aj o povinnosti žalovaného v 1/ rade nahradiť trovy konania žalobcovi spolu s ostatnými žalovanými. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že k momentu rozhodovania okresného súdu napadnutým rozsudkom však konanie bolo voči žalovanému v 1/ rade dávno právoplatné skončené, čo vyplýva z rozsudku okresného súdu č.k. -995 zo dňa 9. júla 2013, ktorý právoplatnosť nadobudol 30.7.2013, podľa vyznačenej doložky právoplatnosti na čl. 995 spisu, pričom z predmetného rozsudku vyplýva z výroku II., že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia. Podľa citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd k svojmu rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, neuviedol žiadne skutočnosti a ani dôvody svojho rozhodnutia (zo dňa 28. mája 2018), a to napriek tomu, že rozhodoval na nariadenom ústnom pojednávaní, a v čase právoplatného skončenia konania vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade (právoplatnosť 30.7.2013) a rozhodoval o náhrade trov konania, pričom neodôvodnil tento ním zvolený procesný postup.

52. Z vyššie uvedeného, v nadväznosti na podané odvolanie, krajský súd teda primárne skúmal, či má spôsobilý predmet skúmania, a to súdne rozhodnutie súdu prvej inštancie s náležitosťami podľa . Krajský súd však konštatuje, že predmetné rozhodnutie v časti náhrady trov konania nemá všetky atribúty vyplývajúce z . Má za to, že odôvodnenie rozhodnutia, v napadnutom výroku o náhrade trov konania, resp. vo výroku, ktorým okresný súd na ústnom pojednávaní vo vyhlásenom rozsudku uložil povinnosť nahradiť trovy konania aj sporovej strane žalovanému v 1/ rade, voči ktorému bolo konanie právoplatne skončené (rok 2013) je nedostatočné, resp. nepreskúmateľné, a tým aj predčasné.

53. V tejto spojitosti odvolací súd súčasne uvádza, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné.

54. Ak teda okresný súd vyššie špecifikované skutočnosti nevyhodnocoval, neozrejmil svoje myšlienkové pochody v tejto rovine, ktoré skutočnosti nepochybne predstavovali základ rozhodnutia okresného súdu o nároku na náhradu trov konania, tak nebol vytvorený krajskému súdu, ako už uviedol vyššie, priestor pre vykonanie odvolacieho prieskumu v tejto rovine, pričom absenciu postupu okresného súdu nebolo možné preklenúť doplnením odôvodnenia, prípadne doplnením dokazovania v tomto smere v odvolacom konaní, nielen vzhľadom na dvojinštančnosť konania, ale aj na rovnosť sporových strán. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že v dôsledku vyššie opísaného pochybenia okresný súd zaťažil svoje konanie procesnou vadou, a preto napadnuté uznesenie podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

55. Podľa , ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

56. V ďalšom konaní okresný súd riadnym spôsobom rozhodne o náhrade trov konania, tak aby jeho závery a myšlienkové pochody bolo možné podriadiť odvolaciemu prieskumu, a to za dodržania v spojení s .

57. Podľa ust. , ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.