Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-198-2018.pdf
PDF · 166.92 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/198/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a členov senátu JUDr. Petra Tutka a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu C.. K. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., A. XX, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Kerecman, spoločnosť s ručením obmedzeným, Košice, Rázusova 1, IČO: 36588725, proti žalovanému Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., Košice, Južné nábrežie 13, IČO: 44518684, zastúpenému GOREJ Legal, s.r.o., Košice, Krmanova 14, IČO: 47231939, o zaplatenie 1.605.490,27 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 14C/28/2006-850 z 5.4.2018 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalovanému proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom 14C/28/2006-868 z 9.7.2015 zamietol žalobu o zaplatenie 1.605.490,27 eur s príslušenstvom, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody v dôsledku neplatnosti nájomnej zmluvy zo dňa 1.9.1997.
2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu, náhrady ktorej sa žalobca domáhal. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 01.09.1997 uzavrela spoločnosť Správa majetku mesta Košice s.r.o. so žalobcom zmluvu pomenovanú ako Zmluva o nájme nebytových priestorov, ktorej boli žalobcovi prenechané do nájmu nebytové priestory nachádzajúce sa v suteréne objektu na Y. A. Č.. X E. T. o celkovej výmere 462,2 m2. Nájom bol dohodnutý na dobu 10 rokov s tým, že nebytové priestory mal žalobca využívať na reštauračné účely. Žalovaný dal listom zo dňa 15.01.1999 žalobcovi výpoveď z nájmu nebytových priestorov z dôvodu neplatenia nájomného a užívania nebytových priestorov v rozpore so zmluvou. Žalobca sa v konaní na Okresnom súde Košice I sp. zn. 15C/317/1999 domáhal určenia neplatnosti výpovede z nájmu. Rozsudkom z 25.03.2004 č.k. 15C/317/1999-234 súd žalobu o určenie neplatnosti výpovede z nájmu zamietol s odôvodnením, že k nájomnej zmluve nebol udelený predchádzajúci súhlas podľa § 3 ods. 2 a 4 zákona č. 116/1990 Zb. a preto je zmluva neplatná. Žalobca v tomto konaní uplatňoval nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku na skutkovom základe, že žalovaný úmyselne zavinil neplatnosť nájomnej zmluvy tým, že si nevyžiadal včas pred podpisom zmluvy predchádzajúci súhlas obce. Ďalej si uplatnil náhradu škody z dôvodu úmyselného konania žalovaného proti dobrým mravom. Súd prvej inštancie uviedol, že Krajský súd v Košiciach sa v odôvodnení rozsudku č. k. 2Co/161/2011-374 zo dňa 25.11.2011 stotožnil s argumentáciou Okresného súdu Košice I v rozsudku č.k. 15C/317/1999-234 zo dňa 25.03.2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 08.06.2004 a preto nesúlad dotknutej nájomnej zmluvy s ust. § 3 ods. 2 a 4 zákona č. 116/1990 Zb. už nie je možné
podrobiť ďalšiemu súdnemu prieskumu. Súd prvej inštancie preto pri rozhodovaní vo veci rešpektoval názor odvolacieho súdu a vychádzal z právneho názoru, že nájomná zmluva zo dňa 01.09.1997 je neplatná pre neudelený predchádzajúci súhlas obce, kto bol povinný požiadať obec o udelenie súhlasu s uzatvorením nájomnej zmluvy, teda ktorý subjekt porušil zákonnú povinnosť. Uviedol, že ust. § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. neurčuje osobu povinnú žiadať príslušný orgán o súhlas s prenajímaním miestnosti určenej na prevádzkovanie obchodu a služieb. V danom prípade boli obe zmluvné strany podnikateľmi, to znamená, že u oboch strán je možné predpokladať určitý stupeň právnej informovanosti vzhľadom na existenciu nesenia podnikateľského riziká, čo by malo mať za následok, že každá zo zmluvných strán si musela byť vedomá zákonnej podmienky pre platnosť nájomnej zmluvy pre prenájom nebytových priestorov spočívajúcej v predchádzajúcej so súhlasom obce (rozhodnutie 6MCdo/15/2010). Preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že nebolo jeho povinnosťou vynaložiť úsilie smerom k uzavretiu dobrej zmluvy zaručujúcej mu návratnosť jeho investícii a zisku, lebo predchodca žalovaného Správa majetku mesta Košice s.r.o. bola špecializovanou organizáciou vo veciach prenájmu nebytových priestorov. V danom zmluvnom vzťahu mali obe zmluvné strany rovnoprávne postavenie, keďže zákon č. 116/1990 Zb. neukladá konkrétnej zmluvnej strane povinnosť požiadať obec o udelenie súhlasu k nájomnej zmluve, nemožno vyvodiť, že práve žalovaný bol subjektom, ktorý porušil právnu povinnosť. Vzhľadom na to, že zodpovednosť za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) je daná, ak sú splnené predpoklady zodpovednosti kumulatívne, pokiaľ nie je splnený jeden z predpokladov, nie je potrebné sa zaoberať otázkou splnenia ostatných. Keďže žalovaný neporušil žiadnu právnu povinnosť pred uzavretím nájomnej zmluvy, nezavinil jej neplatnosť a neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu. Pokiaľ sa týka predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 424 OZ), vyžaduje sa úmyselné konanie škodcu, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca videl úmyselné konanie proti dobrým mravom v tom, že žalovaný úmyselne nepožiadal obec o predchádzajúci súhlas s uzavretím zmluvy, ale aj po jej uzavretí a vedel, že chýbajúci súhlas spôsobí absolútnu neplatnosť zmluvy. Ďalej úmyselné konanie videl v tom, že žalovaný sa počas doby užívania nebytových priestorov žalobcom správal tak, že je zrejmé, že si bol vedomý skutočnosti, že môže žalobcu kedykoľvek z priestorov vypratať. Zneužíval svoje postavenie prenajímateľa, znemožňovať žalobcovi priestory užívať tým, že ho odpojil od elektrickej energie, vymenil zámok na vchode, nedovolil mu rekonštruovať priestory a začať s podnikateľskou aktivitou, ktorá by mu vyniesla požadovaný zisk. Žalobca však neuviedol, ktoré morálne pravidlá a etické normy žalovaný svojím konaním porušil. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný od vzniku zmluvného vzťahu až do rozhodnutia súdu tvrdil, a aj jeho správanie nasvedčovalo tomu, že považuje zmluvu uzavretú so žalobcom za platnú a že nájomný vzťah so žalobcom skončil platnou výpoveďou nájomnej zmluvy. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že vo vzťahu k žalobcovi si na súde uplatnil nárok zaplatenia nájomného, ktorý odvodzoval z platne uzavretej zmluvy, pričom Okresný súd Košice II v konaní pod sp. zn. 19C/655/2001 žalobe vyhovel. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď z nájmu, ktorú tiež odvodzoval z platnej nájomnej zmluvy. Neplatnosť zmluvy začal namietať až právny nástupca spoločnosti Správa majetku mesta Košice s.r.o. v konaní 15C/317/1999, v ktorom sa riešila otázka neplatnosti výpovede z nájmu nebytových priestorov. Túto námietku súd vyhodnotil ako dôvodnú. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v prípade náhrady škody spôsobenej úmyselným konaním proti dobrým mravom neplatí prezumpcia zavinenia a úmysel škodcu musí preukázať ten, kto sa domáha náhrady škody. Vzhľadom na uvedené žalobca nepreukázal úmysel žalovaného uzatvoriť neplatnú zmluvu a neuniesol dôkazné bremeno. Z listinných dôkazov, záznamov z rokovaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že to bol žalobca, kto nedodržal zmluvné ustanovenia zmluvy o nájme, keď riadne a včas neplatil nájom za nebytové priestory, neoprávnene realizoval nemeraný odber pitnej vody, nepredložil platnú projektovú dokumentáciu rekonštrukcie a neoznámil, kto vykonáva stavebný dozor a neviedol stavebný denník. Žalovaný na základe uvedeného správania žalobcu realizoval svoje práva, domáhal sa zaplatenia nájomného súdnou cestou a využil právo na vypovedanie nájomnej zmluvy. Toto správanie nemožno označiť ako šikanózny výkon práva. Žalobca nepreukázal ani tú skutočnosť, že žalovaný vymenil zámok na vstupných bránach a nebytových priestorov a tým znemožnil užívať nebytové priestory. Preto žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody a súd prvej inštancie žalobu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
3. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p., ďalej podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. a podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. navrhol, aby Krajský súd v Košiciach rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, prípadne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že medzitýmnym rozsudkom rozhodne o tom, že nárok žalobcu je v celom rozsahu daný.
4. Odvolateľ namietal, že závery súdu prvej inštancie o nenaplnení predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu neobstoja, pretože sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keď súd aplikované právne normy nesprávne vykladal, ako aj preto, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okrem toho je rozsudok nedostatočne odôvodnený, vzájomne rozporný a preto nepreskúmateľný. Odvolateľ predovšetkým uvádza, že predpokladmi zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatnosťou zmluvy podľa § 42 OZ v spojení s § 420 OZ je spôsobenie neplatnosti zmluvy a nie porušenie právnej povinnosti, ako to nesprávne uvádza súd prvej inštancie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi spôsobením neplatnosti zmluvy a vznikom škody a zavinenie. Pokiaľ by predpokladom zodpovednosti za vznik škody spôsobenej neplatnosťou zmluvy, malo by byť porušenie právnej povinnosti, zákonodarca by tieto prípady neupravil v § 42 OZ. Súd prvej inštancie nezohľadnil, že rozhodujúcim pre aplikáciu § 42 OZ je otázka, kto neplatnosť zmluvy zavinil, pričom postačuje zavinenie vo forme nevedomej nedbanlivosti. Práve vznik zodpovednosti žalovaného sa teda nevyžadovalo aby vedel o tom, že svojím konaním umožnil neplatnosť zmluvy spôsobiť postačovalo, že o tom vzhľadom k okolnostiam a osobným pomerom vedieť mal a mohol. Podľa názoru odvolateľa navyše prenajímateľ vedel, že ak požiada o predchádzajúci súhlas až po uzatvorení nájomnej zmluvy, môže neplatnosť nájomnej zmluvy spôsobiť a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený. Súd prvej inštancie vychádzajúc z nesprávneho výkladu týchto ustanovení považoval za nevýznamné skutkové okolností veci, ktoré sú pre vec rozhodujúce a na ktoré žalobca v priebehu konania poukazoval. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal nielen s postavením prenajímateľa ako odborníka a špecialistu v predmete činnosti, ktorú dlhodobo vykonáva, ale ani s vedomosťou žalovaného o neplatnosti zmluvy, keďže žiadal o dodatočný súhlas s uzatvorením nájomnej zmluvy a s tým spojeným záverom súdnej praxe, podľa ktorého vedomosť jednej zmluvnej strany o neplatnosti zmluvy vylučuje zodpovednosť druhej zmluvnej strany za škodu spôsobenú neplatnosťou tohto právneho úkonu. Žalobca znova poukazuje na to, že prenajímateľ porušil svoju právnu povinnosť podľa § 3 ods. 2 a 4 zákona č. 116/1990 Zb., ďalej ust. § 415 OZ a vnútorné predpisy mesta Košice. Pokiaľ sa týka zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nešpecifikoval, o aké konanie prenajímateľa malo ísť. Tento záver nemá oporu v obsahu spisu, preto žalobca tak urobil v písomných podania aj na pojednávaniach vo veci. Žalobcom tvrdené konanie prenajímateľa, ktoré bolo konaním odôvodňujúcim vznik zodpovednosti, nemožno redukovať na jeho postup v čase uzatvorenia zmluvy a pred ním. Úmyselným konaním prenajímateľa proti dobrým mravom bolo nielen samotné uzatvorenie zmluvy o nájme nebytových priestorov bez predchádzajúceho podania žiadosti o súhlas na jej uzatvorenie, ale aj to, že prenajímateľ neinformoval žalobcu o nenaplnení skutočnosti, ktorú právo vyžaduje pre vznik platnej zmluvy, prenajímateľ neupozornil žalobcu, že súhlas starostu bol doručený až dodatočne, hoci vedel, že žalobcovi doručený nebol. Prenajímateľ nevykonal nič na zabránenie vzniku škody u žalobcu v dôsledku tejto situácie, naopak, nechal žalobcu vykonávať nákladnú rekonštrukciu nehnuteľnosti. Prenajímateľ vedome udržiaval takto vytvorený protiprávny stav, ktorý prerástol do znemožnenia užívania priestorov žalobcovi, hodlal skutočnosť, že nájomca užíva predmet bez právneho dôvodu využiť v budúcnosti a takto postupoval vo vzťahu k iným nájomcom. Jeho správanie počas celého trvania nájmu bolo založené na jeho nadradenosti a zneužití práv. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s preukázanými tvrdeniami žalobcu, podľa ktorých úmyselné konanie prenajímateľa rozpor s dobrými mravmi spočívalo aj v jeho špecifikovanom správaní sa odo dňa oneskoreného súhlasu s otvorením zmluvy starostom obce. Pokiaľ mal súd prvej inštancie na mysli, že vznik škody spoluzavinil žalobca, neaplikoval vo veci ust. § 441 OZ. Odvolateľ ďalej namieta, že súd prvej inštancie nerozlišoval právo žalobcu na náhradu škody podľa § 42 OZ v spojení s § 420 OZ a právo na náhradu škody podľa § 424 OZ pokiaľ ide o zavinenie. Ďalej namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania. Nevzal do úvahy dôkazy preukazujúce vedomosť prenajímateľa o tom, že o súhlas s uzatvorením zmluvy požiadal až dodatočne a vedel o neplatnosti zmluvy. Vo vzťahu k výpovediam svedkov W.. Y., C.. B. S. C. L. namieta, že súd z nich vybral iba niektoré ich časti a ostatné skutočnosti nevzal do úvahy vôbec, čím pozmenil celkové vyznenie výpovedí. Ďalej mal súd prvej inštancie za preukázané, že nedošlo k znemožneniu žalobcu do predmetu nájmu výmenou zámku, hoci tento záver z vykonaného dokazovania nevyplynul a v tejto súvislosti poukazuje na výpovede jednotlivých svedkov. Súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca predmet nájmu opustil dobrovoľne, pričom naopak z obsahu spisu je preukázané, že žalobca priestory dobrovoľne neopustil 04.11.1999 ani predtým a ani potom. Pre úplnosť žalobca poukazuje na to, že napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, najmä nie je z neho zrejme, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s argumentáciou žalobcu v jeho písomnom podaní z 19.03.2014 a akými úvahami sa riadil pri výklade ustanovení právnych predpisov a ako vyhodnotil
výsledky vykonaného dokazovania. Týmto postupom súdu bola odňatá žalobcovi možnosť konať pred súdom.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uvádza, že žalobca nepredložil žiadne také dôkazy, ktoré by ukázali splnenie aspoň jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za ním tvrdenú škodu - ušlý zisk. Vo vyjadrení predovšetkým tvrdí, že súhlas obce (mestskej časti) k uzavretiu nájomnej zmluvy nebol potrebný, pretože medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného išlo o podnájomnú zmluvu podľa § 6 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov. Pokiaľ by aj šlo o nájomnú zmluvu, predmet nájmu nebol v čase uzatvorenia zmluvy stavebne určený na prevádzkovanie obchodu a služieb, teda predchádzajúci súhlas obce sa nevyžadoval. Aj keby šlo o nájomnú zmluvu a predmetom prenájmu by bol nebytový priestor určený na prevádzkovanie obchodu a služieb, nemožno absenciu súhlasu obce považovať za dôvod neplatnosti právneho úkonu, pretože takýto výklad zákona je prejavom neakceptovateľného formalizmu. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu a Ústavného súdu ČR. Ďalej žalovaný uvádza, že zisk žalovaného je hypotetický a doposiaľ nebol žiadnym spôsobom preukázaný. Žalobca nešpecifikoval a neodôvodnil, prečo sa domáha náhrady ušlého zisku práve za obdobie od roku 2000 do 2008. Pokiaľ ide o zavinenie uvádza žalovaný, že pre záver o úmyselnom zavinení žalovaného nejestvuje žiaden motív, pohnútka a nesvedčí mu ani žiadny z doposiaľ vykonaných dôkazov. Žalovaný ďalej trvá na tom, že aj keby žalobca preukázal naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu, nie je tu príčinná súvislosť, táto bola viacnásobne prerušená, najmä v dôsledku výpovede z nájmu danej žalovaným dňa 15.01.1999 a ďalšími okolnosťami. Žalovaný sa osobitne vyjadruje k otázke posúdenia platnosti nájomnej zmluvy a právnemu názoru odvolacieho súdu k otázke záväznosti právneho posúdenia tejto otázky vo veci 15C/317/1999-234. Tento rozsudok bol vydaný v čase, kedy súčasný žalovaný nebol účastníkom konania a nemal možnosť brániť sa proti nesprávnemu právnemu posúdeniu. Vo vzťahu k ním namietanému právnemu záveru Okresného súdu Košice I v citovanom rozsudku, poukazuje na právny názor vyslovený v iných konaniach vedených medzi tými istými účastníkmi konania, a to v rozsudku 19C/293/2001-109 zo dňa 05.02.2008, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 1Co/183/2008 - 222, kde v konaní medzi tými istými účastníkmi bola otázka platnosti zmluvy posúdená tak, že v skutočnosti išlo o platnú podnájomnú zmluvu. Ďalej v uznesení Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Cob/168/2009-72 zo dňa 24.06.2010 bolo naopak konštatované, že nájomná zmluva bola platným právnym úkonom. K tomu argumentačne poukazuje na nález Ústavného súdu SR III.ÚS 46/2013-40 vo vzťahu k viazanosti odvolacieho súdu vlastným právnym názorom. V ďalšej časti vyjadrenia zaujíma stanovisko k skutkovým tvrdeniam uvedeným v odvolaní žalobcu.
6. Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaní žalobcu uznesením 3Co/627/2015-958 z 9.6.2017 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 9.7.2015 č.k. 14C/28/2006-868 a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vytkol súdu prvej inštancie, že odôvodnenie jeho rozhodnutia nedalo odpoveď na všetky podstatné skutočnosti, ktoré vyšli počas konania najavo. Odvolací súd vyslovil názor, že v prípade subjektu, s ktorým žalobca uzatváral nájomnú zmluvu išlo o zmluvnú stranu, ktorou jedinou, resp. rozhodujúcou náplňou podnikateľskej činnosti bol prenájom nehnuteľností vo vlastníctve Mesta Košice a išlo tak o subjekt špecializovaný na uzatváranie nájomných zmlúv a bolo by nespravodlivé žalobcu zaťažovať povinnosťou sledovať požiadanie obce o súhlas s uzavretím nájomnej zmluvy. Uložil preto prvoinštančnému súdu opätovne posúdiť otázku zavinenia za neplatnosť preskúmavanej zmluvy a dôsledne sa vysporiadať s jej obsahom a ďalej sa zaoberať existenciou predpokladov zodpovednosti za škodu tak, ako ju žalobca uplatnil.
7. Súd prvej inštancie ďalším rozsudkom 14C/28/2006-850 z 5.4.2018 (t.j. teraz preskúmavaným rozhodnutím) opätovne žalobu o zaplatenie 1.605.490,27 eur s príslušenstvom zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100%.
8. Zrekapituloval doterajší priebeh konania a zistil, že Mesto Košice bolo k 20.4.1994 vlastníkom nehnuteľnosti na Y. A. Č.. X E. T. zapísanej na LV č. XXXXX v kat. úz. T.-D. a zmluvou č. 9/94 pomenovanou ako zmluva o nájme nebytových priestorov a ich správe prenechalo Mesto Košice celú nehnuteľnosť, t.j. budovu aj s pozemkom do nájmu Správe budov s.r.o., so sídlom na Y. A. Č.. XX v T.. Následne žalovaný zmluvou č. 7/97/H1/N pomenovanou ako zmluva o nájme nebytových priestorov, ktorú uzavrel so žalobcom dňa 1.9.1997 prenechal tomuto do nájmu nebytové priestory nachádzajúce sa v suteréne objektu na Y. A. Č.. X E. T.W. o celkovej výmere 462,20 m2 a žalobca sa tieto priestory zaviazal využívať na reštauračné účely, pričom nájom bol dohodnutý na dobu 10 rokov a žalobca sa
zaviazal tieto priestory upraviť na vlastné náklady tak, aby mohli slúžiť na prevádzkovanie reštaurácie. Listom zo dňa 15.1.1999 dal žalovaný žalobcovi výpoveď z nájmu nebytových priestorov z dôvodu neplatenia nájomného a z dôvodu užívania nebytových priestorov v rozpore so zmluvou, na čo žalobca reagoval žalobou prejednávanou na Okresnom súde Košice I, ktorý súd rozsudkom č.k. 15C/317/99-234 zo dňa 25.3.2004 žalobu o určenie neplatnosti výpovede z nájmu zamietol s odôvodnením, že zmluva o nájme nebytových priestorov je neplatná, keďže pri jej uzatváraní nebol udelený predchádzajúci súhlas podľa § 3 ods. 2 až 4 zákona č. 116/1990 Zb. Zistil tiež, že žalobca predmetné priestory vypratal ešte pred rozhodnutím v spore vedenom pod sp.zn. 15C/317/99 a to dňa 4.11.1999. Podrobne reprodukoval obsah vyjadrení a podaní strán sporu, ako aj výpovedí svedkov W.. G. Y., W.. E. D. S. C.. X. B.Á.. Z rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 19C/293/2001-109 zo dňa 5.2.2008 mu vyplynulo, že jeho predmetom bol nárok navrhovateľa Správa majetku Mesta Košice s.r.o. proti žalovanému C.. K. K. - REA o zaplatenie 115.550,00 Sk s príslušenstvom titulom nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním nebytových priestorov v objekte na Y. X E. T. za obdobie 2., 3. a 4. štvrťroka 1998, keď konajúci súd žalobe vyhovel a podľa obsahu odôvodnenia rozhodnutia zmluvu č. 7/97/H1/N zo dňa 1.9.1997 považoval v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. za podnájomnú zmluvu, nakoľko žalobca nie je a ani v čase uzatvárania zmluvy nebol vlastníkom nebytových priestorov na Y. A. Č.. X E. T.. Popísal tiež podrobne zistenia vyplývajúce zo zápisov z ohliadky pivničných priestorov na Y. X z dňa 30.7.1998 a 21.12.1998 a tiež zo záznamov z rokovaní zo dňa 7.1.1999, 22.10.1999 a 4.11.1999, ako aj z čestného vyhlásenia C. L. z dňa 21.2.2016. Skutkové tvrdenia právne posúdil podľa § 1, § 2, § 3 ods. 1 až 4 a § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 116/1990 Zb. v znení účinnom k 1.9.1997, ako aj podľa § 37 ods. 1, § 39, § 42, § 420 ods. 1 až 3, § 424 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že rozhodnutie stavebného úradu na využitie objektu na Y. Č.. X E. T. na prevádzkovanie obchodu a služieb do 1.9.1997 vydané nebolo, z čoho vyplýva, že prenajaté suterénne nebytové priestory neboli rozhodnutím orgánov vydaných podľa stavebného zákona určené na prevádzkovanie obchodu alebo služieb a na tieto nebytové priestory sa predchádzajúci súhlas obce podľa § 3 ods. 2 druhej vety zákona č. 116/1990 Zb. nevyžadoval. Dospel k záveru, že žalobca neuniesol v konaní svoje dôkazné bremeno pri tvrdeniach o potrebe predchádzajúceho súhlasu obce s uzavretím zmluvy a tak ani o dôvode neplatnosti spornej zmluvy pre chýbajúci predchádzajúci súhlas obce a neuniesol ani dôkazné bremeno ohľadom úmyselného konania žalovaného proti dobrým mravom, ktoré malo spočívať v nevyžiadaní predchádzajúceho súhlasu obce. Poukázal na zistenia vyplývajúce zo zmluvy č. 9/94 uzavretej dňa 20.4.1994 medzi prenajímateľom Mestom Košice a nájomcom Správou budov s.r.o. a bol toho názoru, že na tento nájom je potrebné aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájme (§ 663 a nasl. Občianskeho zákonníka), pretože predmetom nájmu neboli nebytové priestory, ale nehnuteľnosť - dom ako celok a pozemok. Podľa bodu II. ods. 2 tejto zmluvy nájomca bol oprávnený dať nebytové priestory do podnájmu bez ďalšieho súhlasu prenajímateľa tretím osobám aj s prihliadnutím na túto skutočnosť. Okresný súd Košice II v konaní 19C/293/2001 prejudiciálne uzavrel, že zmluva č. 7/97/H1/N uzavretá Správou majetku Mesta Košice s.r.o. a žalobcom je zmluvou podnájomnou a s týmto záverom sa stotožnil aj Krajský súd v Košiciach vo svojom rozhodnutí 1Co/183/2008-222 z 29.10.2009. Zdôraznil, že žalobca bol presvedčený, že uzavrel s právnym predchodcom žalovaného zmluvu o nájme nebytových priestorov, pretože taká bola jeho vôľa a pri predpokladanej nákladnej rekonštrukcii priestorov by nebol nikdy súhlasil s uzatvorením podnájomnej zmluvy, ktorá nepožíva takú právnu ochranu ako nájomná zmluva. Zaoberal sa ďalej okolnosťami danosti vôle a uzavrel, že predmetný právny úkon - zmluva o nájme nebytových priestorov je absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu rozporu vôle a jej prejavu u žalobcu, ktorému bol právny úkon adresovaný. Zmluvu s ním uzatvárala Správa majetku Mesta Košice s.r.o., teda subjekt, ktorý bol odborníkom a špecialistom v danom odbore a mal vedieť, že predmetný objekt na Y. X E. T. mu bol daný do nájmu a tak ako nájomca mohol platne uzavrieť so žalobcom jedine zmluvu o podnájme nebytových priestorov podľa § 6 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. Výlučne žalovaný podľa neho je zodpovedným subjektom, ktorý spôsobil neplatnosť právneho úkonu. Uviedol ďalej, že žalobca v zmluve o nájme uzavretej dňa 1.9.1997 deklaroval, že nebytové priestory bude využívať na reštauračné účely po dohodnutú dobu 10 rokov a prevádzkovanie reštaurácie mu takto pri obvyklom chode veci malo prinášať zisk, avšak žalobca od 4.11.1999 prestal realizovať svoj podnikateľský zámer a v predmetných priestoroch reštauráciu nakoniec nezriadil. Upozornil, že len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti a za ušlý zisk nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ a na podporu tejto argumentácie citoval vybrané časti konkretizovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Žalobca pritom na preukázanie vzniku škody formou ušlého zisku predložil iba súkromný znalecký
posudok vypracovaný znalcom W.. C. C. č. 1/2005 z 8.2.2005, hoci znalec v ňom pri vyčísľovaní ušlého zisku vychádzal iba z plánovaných výsledkov, ktoré boli obsiahnuté v podnikateľskom zámere žalobcu, keďže skutočné výsledky z predchádzajúcich období neexistovali a žalobca s reštauračnou činnosťou ani nezačal a za podklad výpočtu preto znalec zobral podnikateľské výsledky reštaurácie Letná, ktorej úroveň a spôsob stravovania sa podľa neho približovali zámerom žalobcu. Žalobca teda v priebehu konania netvrdil žiadne konkrétne a reálne okolnosti zdôvodňujúce uplatnený nárok a dokazujúce existenciu ušlého zisku ako dôsledku neplatného právneho úkonu a konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Takýto ušlý zisk nemá reálny základ a ostáva len v rovine fikcie. Uviedol ďalej, že podľa vyjadrení žalobcu ho žalovaný finančnej zruinoval, keď v dôsledku vloženia všetkých svojich finančných prostriedkov do rekonštrukcie sa ocitol finančne na mizine a je tak malá pravdepodobnosť, skoro nulová, aby žalobca pri takýchto finančných pomeroch rekonštrukciu nebytových priestorov dokončil v predpokladanom čase a začal s realizáciou podnikateľského zámeru. Žalobca teda nepreukázal, aby sa jeho podnikateľský zámer dostal do štádia, kedy by bolo možné považovať dosiahnutie prospechu z podnikania za daných konkrétnych okolností za vysoko pravdepodobné a nepreukázal vznik škody vo forme ušlého zisku. Poškodený navyše v spore o náhradu škody okrem protiprávnosti a vzniku škody musel preukázať, že je medzi nimi aj vzťah príčinnej súvislosti. Zdôraznil, že žalobca opustil nebytové priestory v objekte na Y. X E. T. a odovzdal ich žalovanému dňa 4.11.1999 a do tohto obdobia od 1.9.1997 v prenajatých priestoroch neprevádzkoval reštauračnú činnosť a vykonával iba stavebné práce. Pritom v období od 1.9.1997 do 8.6.2004, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Košice I sp.zn. 15C/317/1999 strany sporu nemali vedomosť o neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov a obe ju považovali za platnú a preto, ak žalobca priestory vypratal, nekonal tak v dôsledku neplatnosti zmluvy. Z výpovede nájmu nebytových priestorov zo dňa 15.1.1999 mal preukázané, že žalobca riadne a včas neplnil povinnosti zo zmluvy mu vyplývajúce a predovšetkým neplatil nájom v dohodnutej výške za obdobie od januára 1998 do januára 1999, čím mu vznikol dlh na nájomnom vo výške 115.550,00 Sk, o ktorom rozhodol Okresný súd Košice II v konaní 19C/655/2001 a v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1Co/183/2008 z 29.10.2009 zaviazal žalobcu na úhradu predmetného dlhu na nájomnom, keď súd v tomto konaní ďalej zistil, že žalobca porušil aj iné zmluvné dojednania a to tým, že v rozpore so zákonom odoberal pitnú vodu z verejného vodovodu, čo tiež preukázateľne bolo dôvodom pre výpoveď z nájmu. Žalobca tak nepreukázal, aby mu škoda vznikla ani to, aby bola dôsledkom neplatnosti právneho úkonu alebo konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené žalobu ako nedôvodnú zamietol a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
9. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zmeniť a medzitýmnym rozsudkom určiť, že jeho nárok je čo do základu daný, prípadne ho zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie uplatniac pritom odvolacie dôvody upravené v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Bol toho názoru, že hoci okresný súd správne a výstižne odôvodnil svoj záver o zavinení neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov z 1.9.1997 výlučne žalovaným, avšak tieto svoje zistenia už nepremietol do záverov o príčinnej súvislosti vo vzťahu k spôsobenej škode. Ku otázke príčinnej súvislosti medzi spôsobením neplatnosti zmluvy žalovaným a škodou na jeho strane poukázal na vybrané právne vety z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a mal za to, že práve žalovaným zavinená neplatnosť zmluvy je tou konkrétnou príčinou, ktorá priamo, bezprostredne a neprerušene vyvolala vznik škody na jeho strane, pretože práve ona spôsobila, že vo vecnej súvislosti s ňou nezískal príjem z prevádzky reštaurácie v predmete nájmu v období jeho trvania podľa zmluvy, ktorej neplatnosť spôsobil žalovaný. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, že priestory dňa 4.11.1999 vypratal dobrovoľne, keď aj z výpovedí vypočutých svedkov vyplynul presný opak. Pre záver o príčinnej súvislosti medzi neplatnosťou zmluvy a vzniknutou škodou i tak nie je podstatná okolnosť, či a kedy mu žalovaný fakticky zneprístupnil priestory, ale rozhodujúce je to, že stratil právo užívať priestory v dôsledku neplatnosti zmluvy spôsobenej žalovaným. Vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo preukázané, že žalovaný mu predložil pripravený a už ním podpísaný návrh nájomnej zmluvy, o ktorej mu muselo byť zrejmé, že je neplatná a nevykonal nič na zabránenie vzniku škody a naopak nechal ho naďalej vykonávať nákladnú rekonštrukciu nehnuteľnosti. Aj samotné vytýkané nezaplatenie nájomného bolo len dôsledkom predchádzajúceho konania žalovaného, ktorý mu kládol prekážky a teda úspech prenajímateľa v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I pod sp.zn. 19C/293/01 nemá žiaden význam pre posúdenie príčinnej súvislosti v rozhodovanej veci. Pokiaľ okresný súd zamietol žalobu z dôvodu nepreukázania vzniku škody vo forme ušlého zisku, sú jeho dôvody rozhodnutia vnútorne rozporuplné a skutkové zistenia z vykonaných dôkazov ustálené nepresné a neúplné. Podľa vykonaného dokazovania preukázateľne pri pravidelnom behu vecí (nebyť neplatnosti
zmluvy spôsobenej žalovaným) mohol dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania žalovaného, resp. jeho predchodcu. Nesúhlasil ani so závermi súdu, v zmysle ktorých nemal dostatok finančných prostriedkov na realizáciu svojho podnikateľského záveru a pokiaľ okresný súd dôvodil, že nepreukázal, aby jeho podnikateľský zámer sa dostal do štádia, kedy by bolo možné považovať dosiahnutie prospechu z podnikania za vysoko pravdepodobné, tu zas z vykonaného dokazovania je zrejmé, že do takéhoto štádia sa jeho zámer nedostal v dôsledku konania žalovaného, ktorý mu znemožnil predmet nájmu užívať a jeho užívanie zakázal. Keďže v minulosti sám reštauráciu neprevádzkoval, pri určovaní výšky škody bolo potrebné vychádzať z príjmov a nákladov dosahovaných za porovnateľné činnosti za porovnateľných podmienok inými subjektami, na čo reagoval aj znalecký posudok W.. C. C.. Vytkol tiež okresnému súdu, že v odôvodnení rozsudku nedostatočne reagoval na argumentáciu o namietanom konaní žalovaného odporujúcom dobrým mravom. Z rozhodnutia nie je ani zrejmé, akými právnymi úvahami sa súd prvej inštancie riadil pri posudzovaní niektorých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu (vznik škody a príčinná súvislosť) pri aplikácii § 42 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 Občianskeho zákonníka, resp. ako posúdil uplatnený nárok na náhradu škody úmyselným konaním žalovaného proti dobrým mravom, keď nevzal dostatočne do úvahy celkové správanie sa a postupy prenajímateľa.
10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napádané rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť ako vecne správne. Upozornil, že súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti spornej zmluvy o nájme nebytových priestorov z úplne iného dôvodu, ako namietal žalobca vo svojej žalobe. Aj keď výrok napádaného rozhodnutia považuje za vecne správny, s právnym názorom súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy nesúhlasí, nakoľko akýkoľvek právny úkon je nutné posudzovať nie podľa jeho názvu, či nepresných termínov a označení v ňom použitých, ale vždy podľa obsahu. Na túto zmluvu je nutné hľadieť ako na zmluvu podnájomnú, okrem iného aj preto, že to celkom zjavne zodpovedalo vôli zmluvných strán. Bez ohľadu na otázku platnosti či neplatnosti zmluvy však je podstatné, že žalobca, ako aj jeho právny predchodca sa podľa ustanovení tejto zmluvy po celý relevantný čas správali a riadili sa ňou ako zmluvou platnou. Trval na tom, že žalobca nebytový priestor užíval a prestal ho užívať preto, lebo mu jeho právny predchodca dal dôvodnú výpoveď v príčinnej súvislosti s ktorou žalobca nebytový priestor sám opustil a dobrovoľne ho odovzdal. S poukazom na vyjadrenia žalobcu k jeho finančnej situácii označil za krajne nehodnoverné a nepravdepodobné, aby ho jeho postup finančnej zruinoval. Aj keby medzi žalobcom tvrdeným ušlým ziskom a neplatnosťou nájomnej zmluvy bola čo i len hypotetická príčinná súvislosť, táto by bola viacnásobná prerušená a to najmä v dôsledku výpovede z nájmu danej žalobcovi zo dňa 15.1.1999, ktorá bola dôvodná prinajmenšom pre omeškanie žalobcu s úhradou nájomného, ďalej v dôsledku nadväzujúceho dobrovoľného opustenia a odovzdania priestoru užívateľom, ako aj objektívnou nemožnosťou žalobcu skolaudovať ním vykonané rekonštrukčné práce a to z dôvodu viacnásobného porušenia podmienok stavebného povolenia. Ak by bola opodstatnená úvaha žalobcu o neplatnosti zmluvy, právo na užívanie priestorov by na jej podklade žalobca nikdy nemal a nemohol by ho ani stratiť. Nebola preukázaná časová ani vecná súvislosť medzi opustením sporného priestoru zo strany žalobcu a údajnou neplatnosťou zmluvy. Žalobca nepreukázal ani skutočnosť, že by rekonštrukciu priestorov bol schopný dokončiť a kedy by tak učinil pri pravidelnom behu udalostí. Zdôraznil tiež, že žalobca jeho konanie proti dobrým mravom, ktorým mu mala byť údajne spôsobená škoda (ušlý zisk) vo svojej žalobe neuplatňoval a netvrdil a nárok si uplatňoval len s poukazom na neplatnosť zmluvy pre absenciu predchádzajúceho súhlasu obce s jej uzatvorením. Podrobne sa ďalej zaoberal tvrdeniami žalobcu, ktorými tento dokumentoval jeho údajné úmyselné konanie proti dobrým mravom a tieto vyvrátil.
11. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu žalovaného trval na svojich odvolacích námietkach. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, že podľa záverov konajúceho súdu neplatnosť zmluvy spôsobil iba právny predchodca žalovaného, ktorý ho ubezpečoval, že je oprávnený priestory mu prenajať a vyhlásil súťaž na prenájom (a nie na podnájom). Aj bez podrobnejšej komparácie obsahu nájomného a podnájomného vzťahu mu bolo zrejmé, že neobstojí názor žalovaného, v zmysle ktorého práva a povinnosti nájomcu, resp. podnájomcu sú identické. Vo veci nebolo významné to, či sa on alebo právny predchodca žalovaného riadili zmluvou ako platnou a dokedy, ale podstatné je, že zmluva sa ukázala absolútne neplatnou, t.j. neplatnou od počiatku. Takúto zmluvu nemohol právny predchodca žalovaného platne ani vypovedať a práve preto je upravená zodpovednosť za škodu spôsobenú neplatnosťou zmluvy osobitne. Podanou žalobou nechcel získať bezpracný zárobok ako to kvalifikuje žalovaný, ale jednoducho sa domáhal náhrady toho, čo v dôsledku neplatnosti zmluvy spôsobenej žalovaným stratil. Len v dôsledku krokov a postupov žalovaného nebol schopný plánovanú rekonštrukciu
dokončiť. Argument žalovaného, podľa ktorého v rozhodnom čase o neplatnosti zmluvy nevedel označil za nekorektný, pretože príčinná súvislosť nie je subjektívna kategória, jej existencia sa posudzuje objektívne a príčiny javov sa izolujú v súdnom konaní až následne po ukončení daných dejov a hodnotia sa rovnako objektívne.
12. Žalovaný v odvolacej duplike poukázal na zjednodušenú argumentáciu žalobcu, že on vedel, že zmluva je neplatná a je jedno, že nevedel prečo, čo nakoniec vystihuje aj podstatu jeho žaloby. Škoda mu síce nevznikla, ale chcel aspoň nejako využiť vo svoj majetkový prospech „nešťastný“ rozsudok Okresného súdu Košice I 15C/317/1999 zo dňa 25.3.2004, v ktorého odôvodnení súd prvýkrát vyslovil názor o neplatnosti zmluvy. Prívlastok „nešťastný“ uviedol preto, že nebyť uvedeného rozsudku, žalobca by podľa neho svoju žalobu nikdy nepodal. Žalobca navyše zužuje predpoklady zodpovednosti za škodu, keď zámerne vynecháva kauzálny nexus a tento nahrádza automatizmom v zmysle „kde je neplatnosť, tam je škoda“. Zotrval na názore, že žalobcovi nebola odňatá možnosť užívať nebytový priestor pre neplatnosť zmluvy, ale pre dôvodnú výpoveď mu danú a žalobca mal tak nerušený priestor rozvinúť svojho podnikateľského ducha a generovať zisk, k čomu však nedošlo len preto, že takýto zisk nebol u neho reálny.
13. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok vrátane výroku o trovách konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.
14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
15. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
16. Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
17. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to
vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, t.j. vadami konania podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP sú iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia ,s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP.
19. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods. 1, 2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
20. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
21. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP a rovnako ani odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP (na ktoré odvolací súd vždy prihliada aj keď neboli v odvolaní uplatnené) nie sú dané, pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok uvedené v týchto ustanoveniach (t.j. ani procesné vady, v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ani iné vady konania, ani iné vady ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci).
22. Preskúmavané rozhodnutie nemožno označiť ani za nepreskúmateľné, keďže dáva odpovede na všetky podstatné otázky.
23. Rovnako nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
24. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP
25. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania.
26. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
27. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a na zdôraznenie správnosti dopĺňa nasledovné:
28. Súd prvej inštancie na základe veľmi podrobného dokazovania naostatok dospel k záveru, že zmluva zo dňa 1.9.1997, ktorú uzavreli Správa majetku Mesta Košice, s.r.o. ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca č. 7/97/H1/N je absolútne neplatným právnym úkonom a túto svoju úvahu tiež riadne a vyčerpávajúco odôvodnil. Voči jeho hodnoteniu nemá výhrady ani odvolací súd. Súd prvej inštancie tiež dospel k záveru, že výlučne žalovaný je zodpovedným subjektom, ktorý túto neplatnosť právneho úkonu spôsobil a voči tomuto názoru samozrejme výhrady nemal ani odvolateľ.
29. Dôsledkom absolútnej neplatnosti zmluvy je v zmysle zaužívanej súdnej praxe zodpovednosť toho, komu možno pričítať zavinenie na spôsobení neplatnosti zmluvy za prípadnú škodu, ktorá v dôsledku neplatnej zmluvy vznikla. Ide pritom o všeobecnú zodpovednosť za škodu spôsobenú zavineným protiprávnym konaním, ktorej predpoklady vyplývajú z § 420 Občianskeho zákonníka.
30. Odvolací súd súhlasí aj s rezultátom prvoinštančného súdu, že žalobca nepreukázal, aby žalovaný škodu spôsobil úmyselne konaním odporujúcim dobrým mravom. Súd prvej inštancie k hodnoteniu spornej zmluvy ako neplatnej pre absenciu vôle (predovšetkým žalobcu) uzavrieť podnájomnú zmluvu dospel až po viacročnom prácnom dokazovaní a jeho hodnotení, keď evidentne obe zmluvné strany konali pod vplyvom domnienky, že uzavreli platnú zmluvu o nájme nebytových priestorov. Samotný žalobca v konaní namietal neplatnosť spornej zmluvy neskôr iba z dôvodu absencie predchádzajúceho písomného súhlasu obce s jej uzavretím. Pod „úmyselným konaním proti dobrým mravom“ treba rozumieť úmyselné konanie priečiace sa morálnym normám a pravidlám, ktoré sú všeobecne uznávané v demokratickej spoločnosti presadzujúcej slušnosť, ohľaduplnosť, porozumenie a vzájomné rešpektovanie vedúce k plneniu prijatých záväzkov. Úmyselné konanie proti dobrým mravom nerešpektuje tieto etické pravidlá a nesie tak znaky neslušnosti, nepoctivosti, bezohľadnosti a ziskuchtivosti. Pri zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom môže ísť buď o úmysel priamy (ak zodpovedný subjekt vedel, že svojim konaním spôsobí škodu a zároveň takýto následok chcel spôsobiť) alebo nepriamy (ak zodpovedný subjekt vedel, že svojim konaním môže spôsobiť škodu a pre prípad, že ju spôsobí, bol s týmto dôsledkom uzrozumený). V oboch prípadoch je však rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť zodpovedného subjektu, že svojim konaním spôsobuje škodu alebo že ju môže spôsobiť. Ľahostajný vzťah či nedostatok odborného záujmu voči výsledku konania sa pod nepriamy úmysel nezaraďuje, lebo vzťah ľahostajnosti k následku nestačí na naplnenie vôľovej zložky nepriameho úmyslu. V danej veci v konaní nebolo preukázané, aby žalovaný (jeho právny predchodca vo vzťahu k zmluve) konal čo len v nepriamom úmysle, čiže aby bol ľahostajne konajúcim smerom k tomu, či škoda žalobcovi vznikne či nevznikne a aby zaujímal kladné stanovisko k obom týmto možnostiam.
31. Súd prvej inštancie po prvotných úvahách o zodpovednosti žalovaného za neplatnosť zmluvy dospel k záveru, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody a nakoniec ani existenciu samotnej škody vo forme ušlého zisku. S týmto hodnotením sa stotožňuje aj odvolací súd a poukazuje v tomto smere na výstižné odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia.
32. Otázka príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu a vznikom škody nie je otázkou právnou, ale otázkou skutkovou, kedy sa v konaní zisťuje, či protiprávne konanie škodcu a vznik škody na strane poškodeného sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku. V praxi je bežné, že na kauzálnom deji sa podieľa viac skutočností, ktoré vedú ku vzniku škody. Medzi nimi je nutné identifikovať právne relevantnú príčinu vzniku škody. Z celého reťazca všeobecných príčinných súvislostí je pritom potrebné sledovať len tie príčiny, ktoré sú podstatné pre zodpovednosť za škodu. Pri existencii kauzálneho nexu je nevyhnutné, aby reťaz postupne nastupujúcich príčin a následkov bola vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojená (neprerušená), aby už od spôsobenia prvotnej príčiny bolo možné vysledovať opodstatnene vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku. To znamená, aby prvotná príčina bezprostredne vyvolala ako následok príčinu inú a tá prípadne ďalšiu. Ku prerušeniu príčinnej súvislosti dochádza, ak nová okolnosť pôsobí ako výlučná a samostatná príčina, ktorá vyvolala vznik škody bez ohľadu na pôvodné konanie
škodcu. Iba ak pôvodná škodová udalosť je tou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo, príčinná súvislosť sa neprerušuje. Napadnuté rozhodnutie nie je s týmto východiskom v rozpore.
33. Ako už bolo uvedené, žalobca reťazec príčin vedúcich k jeho údajnej škode skutkovo vymedzoval pôvodne tak, že prenajímateľ nezabezpečil pred uzavretím nájomnej zmluvy predchádzajúci súhlas obce, čo sa však ukázalo ako nepodstatné. Je potrebné takto ďalej vyhodnotiť, čo viedlo žalobcu k vyprataniu sporných priestorov a k strate jeho podnikateľskej príležitosti. Je celkom zrejmé, že žalobca priestory neopustil v dôsledku chybného právneho posúdenia charakteru zmluvy zo strany jeho zmluvného partnera. Práve naopak, predchodca žalovaného zmluvu rešpektoval a plnil, pokladajúc ju za platnú, kvôli čomu prikročil k jej výpovedi a to z dôvodu neplatenia nájomného žalobcom, pre jeho meškanie s rekonštrukčnými prácami a pre užívanie priestorov v rozpore so zmluvou vo forme neoprávneného odberu pitnej vody. Žalobca priestory vypratal ešte pred skončením súdneho konania o určenie neplatnosti výpovede z nájmu nebytových priestorov (konanie skončilo zamietnutím žaloby), ako to vyplýva zo záznamu spísaného 4.11.1999 (viď č.l. 319 spisu). V tej dobe rekonštrukciu priestorov bez vážnych dôvodov na strane domnelého prenajímateľa neukončil, hoci tak mal urobiť do 21.4.1998 a meškal aj s úhradou nájomného, kvôli čomu v konaní Okresného súdu Košice II 19C/293/2001 rozsudkom z 5.2.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 1Co/183/2008-222 z 29.10.2009 bol zaviazaný na zaplatenie sumy 115.550,00 Sk zo 17,6% ročným úrokom z omeškania od 1.1.1999 do zaplatenia titulom nájomného z podnájomnej zmluvy. K vyprataniu priestorov žalobcu teda primárne neviedlo pochybenie žalovaného pri vzniku zmluvného vzťahu ako možného predpokladu vzniku škody, ale naopak, jeho nepripravenosť či neochota plniť dohodnuté podmienky v čase, kedy ešte obe strany zmluvu pokladali za platnú. Prístup žalobcu k plneniu ním prevzatých povinností pred vyprataním priestorov nemožno označiť za vzorný a príkladný a tento napokon vyústil do jeho straty možností v priestoroch podnikať, ktorá v tejto dobe nemala základ v neplatnosti zmluvy.
34. Za najpodstatnejší dôvod zamietnutia žaloby však odvolací súd pokladá nepreukázanie samotného vzniku škody v podobe ušlého zisku. Súd prvej inštancie správne vychádzal z právneho názoru, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a vznikom škody má poškodený. Predpokladom úspešnosti nároku na náhradu ušlého zisku v danom prípade bolo preukázanie takých skutkových okolností, z ktorých by bolo možné spoľahlivo vyvodiť, že nebyť protiprávneho konania žalovaného, by žalobca z prevádzkovania reštaurácie dosiahol výnos, o ktorý prišiel. Ušlý zisk už podľa ustálenej judikatúry nemôže predstavovať iba zmarenie pripravovaného - zamýšľaného zárobkového zámeru či prísľubu možného príjmu, pokiaľ takýto majetkový prínos nie je podložený už existujúcimi či reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že pri ich očakávanom behu - nebyť škodovej udalosti, by k zamýšľanému zisku skutočne došlo. Iba škodová udalosť, ktorá vstúpila do deja, ktorý by pri pravidelnom behu okolností vyústil do predpokladaného výsledku, spojenému s dosiahnutím zisku môže byť prekážkou, ktorá dosiahnutie predpokladaného zisku zmarila. Samotný podnikateľský zámer, ktorý nebol realizovaný nie je takou okolnosťou, ktorá by pri obvyklom slede udalostí viedla ku konkrétnemu zisku. Je vecou žalobcu preukázať, o aký reálne dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech prišiel, keď plánovaný majetkový prínos musí byť podložený už existujúcimi či reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, pri naplnení ktorých by sa výsledok zaručene dostavil. Ušlým ziskom nikdy automaticky nemôže byť strata predpokladaného majetkového prínosu, ktorý bol plánovaný, avšak činnosť pre dosiahnutie ktorého sa bez súvislosti so škodovou udalosťou nezačala ani napĺňať - realizovať, keďže poškodený predpokladanú činnosť nezačal v plánovanej - časovo ohraničenej dobe vôbec vykonávať a ani ju v dobe pred škodovou udalosťou nevykonával.
35. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že žalobca svoj nárok na ušlý zisk odvodzoval len z ním predloženého znaleckého posudku, ktorý vyčísľoval, aký priemerný zisk by dosiahol ktorýkoľvek podnikateľský subjekt v prípade realizácie takéhoto podnikateľského zámeru v daných podmienkach a na danom trhu, keď znalec sa nevyjadroval k otázkam fázy realizácie podnikateľského zámeru žalobcu a ani neposudzoval okolnosti pravdepodobnosti dosiahnutia zisku. Správny je záver prvoinštančného súdu, že žalobca nepreukázal, aby sa jeho podnikateľský zámer dostal do štádia, kedy by bolo možné považovať dosiahnutie prospechu z podnikania za daných konkrétnych okolností za vysoko pravdepodobné. Ani podľa názoru odvolacieho súdu žalobca neprezentoval skutočnosti dokumentujúce situáciu, kedy by bol mal zaistené predpoklady pre tzv. pravidelný beh vecí smerujúci k dosiahnutiu vyčísliteľného zisku. O takýchto reálnych predpokladoch predchádzajúcich vyprataniu priestorov žalobcom nevypovedajú už vyššie prezentované údaje, v zmysle ktorých žalobca svojim konaním či nekonaním (neplatením nájomného a nepokračovaním v rekonštrukcii) vytvoril naopak predpoklady pre
ukončenie vzťahu s ním zo strany vlastníka priestorov a mal tak v tej dobe skutočne nulové reálne východiská preto, aby svoje úsilie rozvinul až do fázy zahrňujúcej už dej bezprostredne vedúci k ním žiadanému výsledku spojenému s dosiahnutím zisku. Absenciu týchto reálnych predpokladov nemôže nahradiť žalobcom predložený znalecký posudok, ktorý je naozaj v tomto smere málo konkrétny a preukazný.
36. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti je preskúmavaný rozsudok vecne správny a bolo potrebné ho potvrdiť.
37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Neúspešnému žalobcovi nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania a takýto nárok vznikol úspešnému žalovanému s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 262 ods. 2 CSP).
38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).