Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
273/870295.7d36ec.pdf
PDF · 105.61 KB
No categories available
2Cdo/90/2021
Identifikačné číslo spisu: 7208228005 Dátum vydania rozhodnutia: 30.01.2023 Meno a priezvisko: Mgr. Renáta Gavalcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:7208228005.2
ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Petríkovej a členiek senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a JUDr. Márie Trubanovej, PhD., v spore žalobkyne U. Q., bývajúcej v O., zastúpenej ČOLLÁK & PARTNERI advokátska kancelária s. r. o., so sídlom v Košiciach, Floriánska 19, proti žalovanému G. Q., bývajúcemu v O., o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 14C/113/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 18. novembra 2020 sp. zn. 9Co/241/2019, takto
rozhodol:
I. Dovolanie z a m i e t a .
II. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice II (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 25. mája 2015 č. k. 14C/113/2008-654 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré zaniklo rozvodom manželstva strán sporu dňa XX.XX.XXXX. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. 1.1. Súd prvej inštancie na základe zistení konštatoval, že dohoda o zúžení zákonom stanoveného rozsahu BSM je z gramatického hľadiska jasná, je v súlade s ustanovením § 143a Občianskeho zákonníka, neodporuje žiadnemu zákonnému ustanoveniu a ani ho neobchádza. Stranami sporu bola od jej uzavretia aj realizovaná, čím predmetná dohoda predstavuje platný právny úkon. Okrem iného, predmetom BSM bol podľa tvrdenia žalobkyne byt č. XX na E.. Ako už bolo vyššie uvedené, súd prvej inštancie posúdil dohodu o zúžení BSM z 12.05.2003 ako platnú, v dôsledku čoho každý majetok nadobudnutý účastníkmi po tomto dátume patrí do výlučného vlastníctva toho z manželov, ktorý ho získal. Kúpna zmluva, na základe ktorej bol predmetný byt nadobudnutý, bola uzavretá dňa 28.07.2004, zavkladovaná bola dňa 16.09.2004. Kupujúcim podľa zmluvy je žalovaný, ktorý sa v súlade so zmluvou a dohodou účastníkov o zúžení ich BSM stal jeho výlučným vlastníkom. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, z akých finančných prostriedkov bol tento byt zakúpený. Otázka, či kúpna ceny bytu bola uhradená aj z prostriedkov patriacich do BSM je významná len z toho pohľadu, že spoločné prostriedky, investované do výlučného majetku na základe dohody o zúžení BSM, sa vyporiadajú ako
investície do oddeleného majetku druhého manžela. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že kúpna cena bytu vo výške 2.615.780 Sk bola uhradená takto: 600.000 Sk z hypotekárneho úveru č. XXXXXXXXXX z 19.08.2004 poskytnutého S.; 800.000 Sk, ktoré žalovaný získal darom od svojich rodičov, aj keď 200.000 Sk bolo poskytované formou pôžičky, v konaní nebolo preukázané ani tvrdené vrátenie týchto peňazí, preto možno aj túto časť poskytnutých finančných prostriedkov považovať za bezodplatnú; 600.000 Sk z pôžičky od pána D.; 300.000 Sk z pôžičky od p. P.; 200.000 Sk z pôžičky od p. O.; 115.780 Sk vlastné prostriedky žalovaného. Sumy získané žalovaným z hypotekárneho úveru a pôžičiek do BSM strán nepatria. Za situácie, kedy odo dňa 12.05.2003 strany nenadobúdali majetok do BSM sú aj prostriedky požičané iba jedným z manželov jeho výlučným majetkom (i záväzkom). Navyše súdna prax ustálila, že zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov sa nepovažuje za úkon týkajúci sa spoločných vecí. Suma, ktorú žalovaný získal od svojich rodičov rovnako nepatrí do BSM. Išlo o dar a pôžičku výlučne žalovanému. Súd nemal dôvod neveriť prehláseniu matky žalovaného, ktorá túto skutočnosť potvrdila prehlásením do Notárskej zápisnice. Pokiaľ súd prvej inštancie prijal záver o platnosti dohody z 12.05.2003, potom ani finančné prostriedky vo výške 115.780 Sk do BSM účastníkov nepatria, lebo aj finančné prostriedky získané jedným z manželov sa stali jeho výlučným vlastníctvom. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že byt č. XX na O. nepatrí do BSM strán a ani na jeho kúpu neboli použité finančné prostriedky patriace do BSM. Podľa oznámenia S. zo 16.04.2010 (č. l. 246) je žalovaný klientom tejto banky a ku dňu 03.05.2008 zostatok na jeho účte predstavoval sumu 25.399,27 Sk (843,10 eur). Ani táto suma existujúca v deň zániku BSM na účte jedného z manželov nepatrí do masy ich bezpodielového spoluvlastníctva. Ako už bolo vyššie uvedené, od 12.05.2003 strany svoj príjem, a teda aj finančné prostriedky získané po tomto dátume zo spoločného majetku vylúčili. Na základe uvedených skutočností a zákonných ustanovení súd prvej inštancie ustálil že v čase rozvodu manželstva XX.XX.XXXX a zániku BSM účastníkov, títo nevlastnili žiadny majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie návrh zamietol. Súd prvej inštancie nevyhovel návrhu na vykonanie dokazovania znaleckým posudkom na zistenie príjmu žalovaného počas manželstva preukazovaním príjmu jeho rodičov a výsluchom jeho matky. Ako už bolo konštatované, súd prvej inštancie pri vyporiadavaní BSM neskúmal hospodárenie účastníkov, ale rozdelil ich spoločný majetok existujúci pri zániku BSM. Pri posudzovaní, z akých zdrojov boli predmety nadobudnuté, vychádzal súd prvej inštancie z predložených listinných dôkazov, ktoré boli svedkami potvrdené. Otázka, či žalovaný mal toľko finančných prostriedkov zo svojho príjmu, aby si na kúpu bytu nemusel požičiavať od známych je hypotetická s ohľadom na to, že žalovaný mal príjmy, ale aj výdavky a aj vzhľadom na ponúknuté dôkazy (zmluvy o pôžičkách uzavreté písomne a výpovede svedkov). S ohľadom na zdravotný stav matky žalovaného a možné následky, ktoré by jej záťaž pri výpovedi na súde mohla spôsobiť, súd prvej inštancie upustil od vykonania tohto dôkazu a uspokojil sa s jej čestným prehlásením realizovaným formou notárskej zápisnice.
2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“), na odvolania žalobkyne a žalovaného, rozsudkom z 19. októbra 2016 sp. zn. 9Co/645/2015 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
3. Dovolací súd na dovolanie žalobkyne uznesením z 30. mája 2019 sp. zn. 5Cdo/58/2017 rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec tomuto súdu vrátil na ďalšie konanie. 3.1. Dovolací súd konštatoval, že z obsahu odvolania žalobkyne voči rozsudku prvoinštančného súdu jednoznačne vyplýva, že v súvislosti s notárskou zápisnicou N 176/2003, Nz 3567/2003 z 12. mája 2003 namietala neplatnosť bodu 2 jednak z dôvodu, že neupravuje zúženie rozsahu BSM v súlade s ustanovením § 143a Občianskeho zákonníka, ale že v rozpore s týmto ustanovením de facto upravuje „vyporiadanie BSM“, ale i z dôvodu jeho neurčitosti. Prvoinštančný súd a následne i odvolací súd podrobil túto časť (bod 2) uvedenej notárskej zápisnice prieskumu za pomoci interpretačných pravidiel uplatňovaných pri výklade prejavu vôle (§ 35 Občianskeho zákonníka), čo je v zásade správny prístup, ale ani prvoinštančný a ani odvolací súd neanalyzovali túto časť uvedenej notárskej zápisnice z hľadiska jej súladu s ustanovením § 143a ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda vôbec sa nevysporiadali s tým, či nie je v rozpore s uvedeným ustanovením alebo či ho neobchádza, hoci ide o okolnosť, ktorá má zásadný význam pre správne rozhodnutie veci. Tým došlo k zásadnému porušeniu vyššie citovaného kogentného procesnoprávneho ustanovenia (§ 387 ods. 3 CSP), v dôsledku čoho došlo k porušeniu
procesného práva žalobkyne (dovolateľky) na riadne odôvodnenie rozsudku, a teda i k porušeniu jej základného práva na spravodlivý proces vyplývajúceho z článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, čo nesporne zakladá vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Keďže dovolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom spore bola daná prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, prípustnosťou dovolania uplatneného podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP sa už z hľadiska efektívnosti a hospodárnosti konania bližšie nezaoberal. I napriek tomu považoval dovolací súd za potrebné uviesť (aplikujúc článok 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku, zohľadňujúc neprimeranú dĺžku konania), že bod 2 notárskej zápisnice N 176/2003, Nz 3567/2003 z 12. mája 2003 v znení: „majetok, ktorý nadobudnú v budúcnosti nebude patriť do BSM, ale bude patriť do výlučného vlastníctva toho-ktorého účastníka (G. Q., resp. U. Q.), ktorý tento nadobudne kúpou (zo svojich finančných prostriedkov), darom, alebo inou formou. Za svoje finančné prostriedky každý účastník nadobúda v budúcnosti do svojho výlučného vlastníctva, pričom aj finančné prostriedky patria do výlučného vlastníctva toho účastníka, ktorý ich nadobudol.“, nespĺňa zákonnú požiadavku zúženia zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva, teda, že k jeho zúženiu nesmie dôjsť do takej miery, že by bezpodielové spoluvlastníctvo prestalo vôbec existovať. Inak povedané, dojednanie v uvedenom znení nepredstavuje zúženie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva, ale de facto upravuje jeho zánik, čo samozrejme inštitút zúženia rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva upravený v ustanovení § 143a Občianskeho zákonníka neumožňuje, a to ani s prihliadnutím na prípadnú zhodu vôle manželov, teda v občianskoprávnych vzťahoch na inak akceptovanú zásadu zmluvnej voľnosti (autonómiu vôle).
4. Odvolací súd vo svojom následnom rozsudku z 18. novembra 2020 sp. zn. 9Co/241/2019 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že z vecí, patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného pripadá: - žalovanému byt. č. XX nachádzajúci sa v O., na X. poschodí bytového domu so súp. č. XXXX/XX stojacom na parc. č. 691/14 vrátane príslušenstva, spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku vo veľkosti 10096/259475-in, zapísaný na LV č. XXXX, kat. úz. L., obec O., okres O. (výrok I.); žalovanému sa neukladá povinnosť zaplatiť žalobkyni peňažnú sumu na vyrovnanie podielu (výrok II.); žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému a štátu trovy prvostupňového a odvolacieho konania v celom rozsahu (výrok III.); žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy dovolacieho konania v celom rozsahu (výrok IV). 4.1. Odvolací súd uviedol, že sporné medzi účastníkmi bolo skutkové zistenie, či byt na ulici O. patrí, resp. nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva. V prejednávanej veci je nesporné, že účastníci uzatvorili manželstvo v roku XXXX, ktoré bolo rozvedené v roku XXXX. Je teda zrejmé, že ak sporný b y t na O. XX bol nadobudnutý v roku 2004, bol nadobudnutý počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva, a teda patrí do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov. V tejto súvislosti za nesprávny treba považovať názor súdu prvej inštancie, ak pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že sporný byt na ulici O. nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov majúc za to, že účastníci platne uzatvorili notársku zápisnicu dňa 12.05.2003, v rámci ktorej v bode 2 dohodli, že „majetok, ktorý nadobudnú v budúcnosti, nebude patriť do BSM, ale bude patriť do výlučného vlastníctva toho-ktorého účastníka (G. Q., resp. U. Q.), ktorý tento nadobudne kúpou (zo svojich finančných prostriedkov), darom alebo inou formou. Za svoje finančné prostriedky každý účastník nadobúda v budúcnosti do svojho výlučného vlastníctva, pričom aj finančné prostriedky patria do výlučného vlastníctva toho účastníka, ktorý ich nadobudol“. Znenie ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby súd vyjadril rozdielnosť podielov manželov pri vyporiadaní spoločnej veci, prihliadajúc k tomu, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie a udržanie určitej veci, tiež tak, že vec prikáže do vlastníctva tomu z manželov, ktorý sa o nadobudnutie a udržanie spoločnej veci zaslúžil výlučne, resp. v prevažnej miere bez toho, aby mu uložil, aby druhému manželovi, ktorý sa o jej nadobudnutie a udržanie nezaslúžil, na vyrovnanie podielu zaplatiť určitú finančnú sumu (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 537/2012, III. ÚS 343/2014, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 22Cdo/2914/99). Vzhľadom na to, že účastníci už minimálne v roku 2003 neplánovali spoločné spolužitie, uzatvoril žalovaný dňa 14.08.2003 zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a dňa 28.07.2004 kúpnu zmluvu, ktorých predmetom bol sporný byt na ulici O.. Žalobkyňa v písomnom podaní zo 16.07.2004 vyslovila súhlas s tým, aby sporný byt nadobudol žalovaný do výlučného vlastníctva. Následne žalobkyňa dňa 02.11.2004
prevzala od žalovaného sumu 625.000,00 Sk za účelom „vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva“. Ďalej v konaní bolo nesporné, že žalovaný kúpnu cenu sporného bytu vo výške 86.827,00 eur (2.615.780,50 Sk) uhradil najneskôr do 10 dní od podpisu kúpnej zmluvy z výlučne jemu poskytnutých finančných prostriedkov vo forme pôžičiek a úveru, ktoré získal v čase, keď so žalobkyňou spoločne nehospodáril. Jednalo sa o pôžičku poskytnutú žalovanému jeho rodičmi v sume 800.000,00 Sk v lete roku 2003 a v decembri 2003, pôžičku v sume 300.000,00 Sk poskytnutú žalovanému G. P. v auguste 2003, pôžičku v sume 200.000,00 Sk poskytnutú G. O. v decembri 2003, pôžičku v sume 600.000,00 Sk poskytnutú T. D. v auguste 2003 a z úverových prostriedkov vo výške 600.000,00 Sk poskytnutých S. v auguste 2004 a ďalej z vlastných prostriedkov v sume 115.780,00 Sk. Žalovaný teda uhradil kúpnu cenu za byt v celom rozsahu z finančných prostriedkov, ktoré zabezpečil jednak z vlastných zdrojov, poskytnutého úveru a peňažných pôžičiek, a to všetko v čase, keď so žalobkyňou už spoločne nehospodárili a ani neplánovali ďalej spolu viesť spoločnú domácnosť. Všetky pôžičky a úver uzavrel žalovaný sám ako dlžník. Žalobkyňa počas konania ani len netvrdila, aby sa akýmkoľvek spôsobom podieľala na získaní sporného bytu, vrátane jeho financovania. Bez významu je preto vzhľadom na toto zistenie skutočnosť, či žalovaný uvedený úver a pôžičky splatil do zániku, resp. po zániku ich manželstva a to vzhľadom na to, že účastníci spoločne nehospodárili najneskôr od novembra 2004 a teda ani nevytvárali spoločné hodnoty. Z uvedeného skutkového zistenia možno vyvodiť, že o nadobudnutie bytu sa pričinil výlučne žalovaný, a to svojím zvýšeným úsilím (vo forme zaplatenia celej kúpnej ceny) potom, čo žalobkyňa odišla zo spoločnej domácnosti, a teda spoločne ani nehospodárili. Žalovaný ako kupujúci uzavrel kúpnu zmluvu na kúpu bytu výlučne sám, túto financoval z finančných prostriedkov získaných vo forme úveru a pôžičiek, v ktorých vystupoval ako jediný dlžník. Z hľadiska princípu zásluhovosti je treba konštatovať, že v danej veci je namieste odklon od rovnosti podielov účastníkov ako manželov, ak žalovaný sa výlučne pričinil o zabezpečenie nadobudnutia značného majetku - bytu v hodnote 86.000,00 eur, pričom žalobkyňa sa žiadnym spôsobom na získaní tohto majetku nepodieľala. Podľa názoru odvolacieho súdu by bolo v rozpore aj s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ak by žalobkyňa, bez riadneho pričinenia sa o získanie tohto bytu, získala v rámci vyporiadania majetkový prospech. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd v uvedenej časti zmenil napadnutý rozsudok a prihliadajúc k tomu, že žalovaný sa výlučne zaslúžil o nadobudnutie a udržanie sporného bytu, tento byt prikázal do jeho výlučného vlastníctva bez toho, aby mu uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielu určitú finančnú sumu. Bez významu je v tejto súvislosti námietka žalobkyne, že na sporný byt boli vynaložené spoločné úspory pochádzajúce z predaja bytu na ulici P., nakoľko je nesporné, že žalobkyňa prevzala od žalovaného zo spoločných prostriedkov sumu 625.000,00 Sk. Z rovnakého dôvodu považuje odvolací súd za nedôvodný návrh žalobkyne na vyporiadanie sumy 824,00 eur vedenej na peňažnom účte žalovaného v S. aj preto, že žalobkyňa bez rozumného dôvodu odmietla oznámiť stav jej finančných prostriedkov na peňažnom účte v čase zániku manželstva. Odvolací súd považuje za správny názor súdu prvej inštancie, ktorý nevyhovel návrhu žalobkyne na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom za účelom zistenia príjmu žalovaného počas celého trvania manželstva a výsluchom matky žalobkyne z dôvodov uvedených súdom prvej inštancie, ktoré považuje za správne. 4.2. V prejednávanej veci žalobkyňa v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva žiadala vyporiadať 46 hnuteľných vecí a sporný byt. Neskôr požadovala vyporiadať iba byt na ulici O., pozemky v kat. úz. A. a finančné prostriedky v sume 843,00 eur, na vyrovnanie jej majetkového podielu požadovala vyplatiť sumu 71.325,70 eur, neskôr na odvolacom pojednávaní sumu 80.086,00 eur. Odvolací súd pri posudzovaní pomeru procesného úspechu oboch manželov prihliadol k výške požadovanej a skutočne „priznanej“ výške vyporiadacieho podielu a zohľadnil aj výsledok sporu medzi účastníkmi a to, ktoré veci patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Žiadna z uvedených položiek žalobkyňou do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu okrem sporného bytu nepatrila. Dospel tak k záveru, že žalovaný mal v konaní plný úspech (porovnajúc žalobnú žiadosť - petit a výrok, ktorým sa rozhodlo vo veci). Preto v súlade s ustanovením § 453 ods. 3 CSP uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného i odvolacieho konania v celom rozsahu. Z toho istého dôvodu, teda z dôvodu procesného neúspechu žalobkyne v konaní jej vznikla povinnosť nahradiť trovy štátu, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie. V dovolacom konaní bola žalobkyňa úspešnou, preto odvolací súd v súlade s § 453 ods. 3 CSP a § 255 ods. 1 CSP uložil neúspešnému žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy dovolacieho konania v celom rozsahu.
5. Proti rozsudku odvolacieho súdu voči výrokom I. až III. podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. 5.1. Dovolateľka je názoru, že v napádanom rozsudku sa odvolací súd vyjadruje od bodu 19. po 57., kde absolútne odignoroval v odôvodnení priebeh prvého odvolacieho konania a prvého dovolacieho konania. Závery pre dovolateľku v celom rozsahu úspešného prvého dovolacieho konania zmenili právne posúdenie masy tvoriacej BSM pôvodne prvoinštančného a odvolacieho konania. Takto zmenená masa BSM sa mala stať predmetom vyporiadavania súdom aplikujúc zákonné pravidlá vyporiadania BSM v zmysle OZ, čo sa však nestalo, čím Krajský súd v Košiciach porušil práva dovolateľky. Podľa dovolateľky odvolací súd v napádanom rozhodnutí ani nespomenul a neaplikoval ustanovenie § 150 OZ na prejednávaný prípad. Dovolateľka napáda rozhodnutie súdu odvolacej inštancie z dôvodu ignorácie obsahu spisu a nesprávneho skutkového vyhodnotenia veci, čo malo vplyv na odklon rozhodnutia od judikatúry dovolacieho súdu. Ak odvolací súd v napádanom rozhodnutí uvádza rozpor s dobrými mravmi, ak by dovolateľka pri vyporiadaní niečo z bytu získala bez pričinenia sa o jeho nadobudnutie, potom súd priamo poprel obsah spisu a poprel komplexný vzťah medzi manželmi. V súdnom spise sa nachádzajú jednoznačné informácie, dôkazy a argumenty o tom, že byt na ul. O. bol nadobudnutý z prostriedkov spoločných. Súd na tieto dôkazy a skutočnosti preukázané tendenčne neprihliadol, a vzal v úvahu iba a výlučne argumentáciu žalovaného o existencii z pohľadu dovolateľky vyfabulovaných pôžičiek od svojich blízkych a priateľov. Skutočnosť, že dovolateľka v žiadnej časti prebehnutého súdneho konania netvrdila, že sa akýmkoľvek spôsobom nepodieľala na získaní sporného bytu, vrátanie jeho financovania, nie je absolútne pravdivá, ba až klamlivá, účelová či výpovede dovolateľky skresľujúca a zo strany súdu tendenčná. Odvolací súd ani len nevykonal dokazovanie vo vzťahu k zisťovaniu ceny nehnuteľnosti v čase rozhodovania o vyporiadaní. Ak bol súd názoru, že sa dovolateľka nepodieľala žiadnym spôsobom na získaní a udržaní predmetných vyporiadavaných statkov, tak to patrične, právne relevantným spôsobom neodôvodnil. Dovolateľka ďalej namietala, že obsah dovolacieho rozhodnutia NS SR a jeho následky vo vzťahu k správnosti vecného posúdenia veci samej, a teda, že predmetný byt nebol nikdy vylúčený z BSM, a teda, že tento patril do BSM, robí z dovolateľky stranu úspešnú aj v pôvodnom, ako aj v odvolacom konaní, nakoľko argumentácia, že predmetný byt patrí do BSM bola súčasťou návrhu na vyporiadanie BSM od roku 2008. Takto vnímaný procesný úspech sa však v napádanom rozhodnutí odvolacieho súdu neprejavil, navyše, odvolací súd ho svojvôľou, arbitrárnym prístupom a vecne nesprávnym právnym posúdením doslova znegoval a v rozpore s princípmi udržateľnosti súdnych rozhodnutí nepreskúmateľne rozhodol o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd definoval úspech žalovaného v celom súdnom konaní tým, že sporný byt patrí do BSM na základe rozhodnutia NS SR vyvracajúc názor žalovaného a odvolacieho súdu (ii) potvrdzujúc názor dovolateľky v celom súdnom konaní od jeho začiatku v roku 2008, a na základe nepriznania nároku žalobkyni voči žalovanému na vyplatenie podielu z tohto bytu - ju zaviazala na základe jej procesného neúspechu a plného úspechu žalovaného v celom konaní na náhradu trov konania žalovaného. Uvedené je popretím zodpovednosti súdu za rozhodnutie sporu v zmysle obsahu súdneho spisu a popretím samotnej zásady úspechu v konaní. 5.2. Otázka, ktorá doposiaľ nebola v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu riešená, je z pohľadu dovolateľky spočívajúca práve v zodpovedaní nasledujúcej otázky: „Môže rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu v rozsahu určenia pravidiel pre zahrnutie právnych statkov do masy BSM - prípadne vyhodnotením konkrétnych právnych úkonov ako neplatných - sekundárne určiť procesný úspech doposiaľ prebehnutých konaní v prospech doposiaľ neúspešnej strany, ktorej návrhy na vyporiadanie konkrétnych právnych statkov boli prvoinštančnými a odvolacími súdmi zamietané? Ovplyvní procesný úspech strany sporu v dovolacom konaní - procesný úspech strany doposiaľ neúspešnej v prípade, ak dovolací súd upraví predmet sporu v súlade so žalobným návrhom?“ Dovolateľka navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil odvolaciemu súdu a rovnako žiadala o odklad vykonateľnosti výroku III. rozsudku odvolacieho súdu.
6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ž e dovolací s úd zrušil predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie len z jediného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP, že v dôvodoch rozsudku sa dostatočne nevyporiadal namietanou neplatnosťou dohody o
zúžení BSM podľa § 143a OZ v notárskej zápisnici, čím mal porušiť procesné právo dovolateľky na spravodlivý proces. Aj keď sa dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. l písm. b/ CSP vôbec nezaoberal, napriek tomu právnym posúdením a výkladom aplikovaním § 143a OZ na obsah dohody o zúžení BSM v notárskej zápisnici sa aj týmto dôvodom zaoberá v zrušujúcom uznesení. S masou BSM a spôsobom vyporiadania BSM sa dovolací súd absolútne nezaoberal ani čiastočne. Takéto záväzné rozhodnutie alebo právny názor dovolacieho súdu v tomto konaní neexistuje. Z dôvodov, že v obsahu celého dovolania je namietaný skutkový stav odvolacím súdom a spôsob jeho zisťovania, žalovaný poukazuje predovšetkým na to, že skutkový stav zistený odvolacím súdom nemôže byť preskúmavaný dovolacím súdom. Ďalej nešlo o zisťovanie výšky plnenia na vyrovnaní, ktoré by záležalo od znaleckého dokazovania, alebo úvahy súdu o výške, ale išlo o spôsob vyporiadania z vykonaných a hodnotených dôkazov, hodnotených odvolacím súdom aj v dôvodoch rozsudku, teda zo zistenia skutkového stavu, že žalobkyni na vyporiadaní nepatrí peňažná náhrada (nie aká je výška) a to aj s prihliadnutím na ustanovenie § 3 OZ pre rozpor s dobrými mravmi. Opakované namietanie hodnotenia vykonaných dôkazov a tým aj zistenie skutkového stavu, je pre dovolacie konanie právne irelevantné, hoci aj súd prvej inštancie aj odvolací súd vykonali dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy správne vyhodnotili a zistili skutkový stav. Sporný byt, na základe stanoviska dovolacieho súdu, považoval odvolací súd za vec patriacu do BSM. Preto ho vyporiadaval vo výroku rozsudku a v tom rozsahu zmenil zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie. Žalovaný poukazuje na to, že nie je pravdou, že súd nekonal o ďalších položkách vecí, ktoré v žalobe žiadala vyporiadať, aj napriek čiastočnej úprave rozsahu žiadala vyporiadať pozemky a iné veci, súd prvej inštancie v tomto rozsahu žalobu zamietol, pričom v tomto rozsahu a z týchto dôvodov žalobkyňa odvolanie nepodala, čo je v tomto rozsahu neúspech žalobkyne. Odvolaním namietala len nevyporiadanie predmetného bytu a zostatku na účte žalovaného. Žalovaný nepovažuje podané dovolanie za dôvodné a prípustné a navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie žalobkyne odmietol a priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
7. Podľa § 444 ods. 1 CSP, dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.
8. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 144/2019 alebo 2 Cdo 91/2021, ktoré prešlo aj testom ústavnosti, viď IV. ÚS 578/2022 a v ňom odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 165/95).
9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.
10. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
11. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 12. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP namietala nedostatočné odôvodnenie (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu.
13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018, bod 26., 5 Cdo 57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá s a s ohľadom n a právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
15. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).
16. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
17. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu n a dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia s údu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.
18. V konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho s údu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.
19. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka namietala nedostatočnosť dôvodov odvolacieho rozhodnutia, pričom najmä poukazovala na to, že odvolací súd nespomenul a neaplikoval ustanovenie § 1 5 0 O Z n a prejednávaný prípad; nesúhlasila s tvrdením, že dovolateľka sa nepodieľala žiadnym spôsobom na získaní a udržaní predmetných vyporiadavaných statkov; dovolateľka je názoru, že obsah dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu a jeho následky vo vzťahu k správnosti vecného posúdenia veci samej, a teda že predmetný byt nebol nikdy vylúčený z BSM, a teda že tento patril do BSM, robí z dovolateľky stranu úspešnú aj v pôvodnom, ako aj v odvolacom konaní a v rozpore s princípmi udržateľnosti súdnych rozhodnutí odvolací súd nepreskúmateľne rozhodol o nároku na náhradu trov konania.
20. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa v odôvodnení sčasti stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Oba súdy nižšej inštancie v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, a k o ic h skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdili, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali, a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odvolací súd náležite zdôvodnil svoje výroky, ,,že ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka upravuje základnú právnu domnienku pre vyporiadanie, že podiely obidvoch manželov na majetku bezpodielového spoluvlastníctva sú rovnaké. Táto domnienka je vyvrátiteľná, takže nie je vylúčené, pokiaľ to ktorýkoľvek z manželov preukáže, že podiely budú môcť byť hodnotené ako rôzne, a to v závislosti na zistených skutkových okolnostiach. Čo sa týka princípu zásluhovosti, odklon od rovnosti podielov manželov je namieste len za situácie, kedy zvýšené úsilie jedného z manželov zabezpečilo nadobudnutie a udržanie majetku značnej hodnoty. Znenie ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby súd vyjadril rozdielnosť podielov manželov pri vyporiadaní spoločnej veci, prihliadajúc k tomu, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie a udržanie určitej veci, tiež tak, že vec prikáže do vlastníctva tomu z manželov, ktorý sa o nadobudnutie a udržanie spoločnej veci zaslúžil výlučne, resp. v prevažnej miere bez toho, aby mu uložil, aby druhému manželovi, ktorý sa o jej nadobudnutie a udržanie nezaslúžil na vyrovnanie podielu zaplatiť určitú finančnú sumu (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 537/2012, III. ÚS 343/2014, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 22Cdo/2914/99). Vzhľadom na to, že účastníci už minimálne v roku 2003 neplánovali spoločné spolužitie, uzatvoril žalovaný dňa 14.08.2003 zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a dňa 28.07.2004 kúpnu zmluvu, ktorých predmetom bol sporný byt. Žalobkyňa v písomnom podaní zo 16.07.2004 vyslovila súhlas s tým, aby sporný byt nadobudol žalovaný do výlučného vlastníctva. Následne žalobkyňa dňa 02.11.2004 prevzala od žalovaného sumu 625.000,00 Sk za účelom „vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva“. Ďalej v konaní bolo podľa odvolacieho súdu nesporné, že žalovaný kúpnu cenu sporného bytu vo výške 86.827,00 eur (2.615.780,50 Sk) uhradil
najneskôr do 10 dní od podpisu kúpnej zmluvy z výlučne jemu poskytnutých finančných prostriedkov vo forme pôžičiek a úveru, ktoré získal v čase, keď so žalobkyňou spoločne nehospodáril. Žalovaný teda uhradil kúpnu cenu za byt v celom rozsahu z finančných prostriedkov, ktoré zabezpečil jednak z vlastných zdrojov, poskytnutého úveru a peňažných pôžičiek a to všetko v čase, keď so žalobkyňou už spoločne nehospodárili a ani neplánovali ďalej spolu viesť spoločnú domácnosť. Všetky pôžičky a úver uzavrel žalovaný sám ako dlžník. Z uvedeného skutkového zistenia odvolací súd v napadnutom rozhodnutí vyvodil, že o nadobudnutie bytu sa pričinil výlučne žalovaný, a to svojím zvýšeným úsilím (vo forme zaplatenia celej kúpnej ceny) potom, čo žalobkyňa odišla zo spoločnej domácnosti a teda spoločne ani nehospodárili. Žalovaný ako kupujúci uzavrel kúpnu zmluvu na kúpu bytu výlučne sám, túto financoval z finančných prostriedkov získaných vo forme úveru a pôžičiek, v ktorých vystupoval ako jediný dlžník. Z hľadiska princípu zásluhovosti odvolací súd konštatoval, že v danej veci je namieste odklon od rovnosti podielov účastníkov ako manželov, ak žalovaný sa výlučne pričinil o zabezpečenie nadobudnutia značného majetku - bytu v hodnote 86.000,00 eur, pričom žalobkyňa sa žiadnym spôsobom na získaní tohto majetku nepodieľala. Bez významu odvolací súd vyhodnotil námietku žalobkyne, že na sporný byt boli vynaložené spoločné úspory pochádzajúce z predaja bytu na ulici P., nakoľko je nesporné, že žalobkyňa prevzala od žalovaného zo spoločných prostriedkov sumu 625.000,00 Sk. Taktiež žalobkyňa bez rozumného dôvodu odmietla oznámiť stav jej finančných prostriedkov na peňažnom účte v čase zániku manželstva.“ 20.1. Dovolací súd uvádza, ,,že je zrejmé, že jediná vec, ktorá aj podľa dovolateľky mala byť vyporiadavaná (tiež suma na účte žalovaného), je byt na ul. O., čo potvrdzuje aj v dovolaní, bola vyporiadaná odvolacím súdom na základe viazanosti názorom dovolacieho súdu o neplatnosti dohody o zúžení BSM v notárskej zápisnici, až v dovolaním napadnutom rozsudku. Vytýkanie, že sa odvolací súd nezaoberal masou BSM, ktorú údajne ustálil dovolací súd v prvom dovolacom konaní, je nesprávne, pretože dovolací súd masu BSM neustaľoval, len posudzoval platnosť dohody o zúžení BSM v notárskej zápisnici. Na daný názor prihliadol aj odvolací súd vo svojom napadnutom rozsudku.“ 20.2. Odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade nákladov sporového konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva vychádzal z princípu procesného úspechu vo veci podľa § 255 ods. 1 CSP, pri ktorom prihliadol k výške požadovanej a skutočne „priznanej“ výške vyporiadacieho podielu a zohľadnil aj výsledok sporu medzi účastníkmi a to, ktoré veci patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Žiadna z uvedených položiek žalobkyňou do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu okrem sporného bytu nepatrila. Dospel tak k záveru, že žalovaný mal v konaní plný úspech (porovnajúc žalobnú žiadosť - petit a výrok, ktorým sa rozhodlo vo veci). Preto v súlade s ustanovením § 453 ods. 3 CSP uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného i odvolacieho konania v celom rozsahu. Dovolací súd poukazuje na to, že nie je pravdou, že súd nekonal o ďalších položkách vecí, ktoré v žalobe žiadala žalobkyňa vyporiadať, keďže aj napriek čiastočnej úprave rozsahu žiadala vyporiadať pozemky a iné veci, ohľadne ktorých súd prvej inštancie žalobu zamietol, pričom v tomto rozsahu a z týchto dôvodov žalobkyňa odvolanie nepodala, čo je v tomto rozsahu neúspech žalobkyne. Odvolaním namietala len nevyporiadanie predmetného bytu a zostatku na účte žalovaného. 20.3. V reakcii na dovolacie argumenty žalobkyne dovolací s úd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalobkyňa preto neopodstatnene namieta, že jej odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).
21. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasil a nestotožnil sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil s a ním predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s je h o vôľou a požiadavkami, a l e a n i právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
22. Dovolateľka namietala aj nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, ako aj nesprávne vyhodnotenie niektorých vykonaných dôkazov. Najmä ignoráciu obsahu spisu a nesprávneho skutkového vyhodnotenia veci. Namietala tvrdenie, že sa akýmkoľvek spôsobom nepodieľala na získaní sporného bytu, vrátane jeho financovania, a súd nevykonal dokazovanie vo vzťahu k zisťovaniu ceny nehnuteľnosti v čase rozhodovania o vyporiadaní.
23. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľky uvádza, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 212/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže viesť dokonc a a ž k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). 23.1. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré dovolateľka naznačuje v dovolaní, nie j e v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 1 Cdo 18/2011, 3 Cdo 268/2012, 4 Cdo 314/2012, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 104/2010, 7 Cdo 248/2012). 23.2. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani v zmysle novšej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 01. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. 23.3. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom podľa názoru dovolacieho súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces. 23.4. Odvolací súd zo skutkového zistenia vyvodil, že o nadobudnutie bytu sa pričinil výlučne žalovaný, a to svojím zvýšeným úsilím (vo forme zaplatenia celej kúpnej ceny) potom, čo žalobkyňa odišla zo spoločnej domácnosti a teda spoločne ani nehospodárili. Žalovaný ako kupujúci uzavrel kúpnu zmluvu na kúpu bytu výlučne sám, túto financoval z finančných prostriedkov získaných vo forme úveru a pôžičiek, v ktorých vystupoval ako jediný dlžník. Podľa vyhodnotenia odvolacieho súdu sa žalovaný výlučne pričinil o zabezpečenie nadobudnutia značného majetku - bytu v hodnote 86.000,00 eur, pričom žalobkyňa sa žiadnym spôsobom na získaní tohto majetku nepodieľala. 23.5. Súd prvej inštancie nevyhovel návrhu na vykonanie dokazovania znaleckým posudkom na zistenie príjmu žalovaného počas manželstva preukazovaním príjmu jeho rodičov a výsluchom jeho matky. Súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že pri vyporiadavaní BSM neskúmal hospodárenie účastníkov, ale rozdelil ich spoločný majetok existujúci pri zániku BSM. Pri posudzovaní, z akých zdrojov boli predmety nadobudnuté vychádzal z predložených listinných dôkazov, ktoré boli svedkami potvrdené. Otázka, či žalovaný mal toľko finančných prostriedkov zo svojho príjmu, aby si na kúpu bytu nemusel požičiavať od známych, bola podľa odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie hypotetická s ohľadom na to, že žalovaný mal príjmy, ale aj výdavky a vzhľadom na ponúknuté dôkazy (zmluvy o pôžičkách uzavreté písomne a výpovede svedkov) nepresvedčivá. 23.6. Samotná skutočnosť, že dovolateľka sa nestotožňuje so spôsobom vyhodnotenia týchto dôkazov, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 420 písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97). 23.7. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).
24. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Dôvodnosť jej dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.
25. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne alebo nebola riešená. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené jeho rozdielne rozhodnutie alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil, riešiace otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu alebo tvrdenie, že táto právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená.
26. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Ak však dovolanie aj po zameraní sa dovolacieho súdu na jeho obsah (§ 124 CSP) zostáva naďalej nejednoznačné alebo nejasné v tom, že z neho nemožno s istotou usúdiť, ktorú právne významnú otázku mal dovolateľ na mysli, je potrebné mať na zreteli, že právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v ustanoveniach CSP nedáva žiadny priestor pre uplatnenie domnienok alebo dedukcií dovolacieho súdu alebo jeho dohadov o tom, ktorú z viacerých právnych otázok riešených prvoinštančným a odvolacím súdom mal dovolateľ (jeho advokát) na mysli pri formulovaní dovolania.
27. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP, je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne. Najvyšší súd uvádza tiež to, že pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť alebo nepodloženosť niektorých skutkových záverov súdov, neprípustne tým predkladá na dovolací prieskum skutkové, nie právne otázky. Dovolací súd je pritom viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).
28. Podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
29. Dôvod prípustnosti dovolania (§ 421 ods. l písm. b/ CSP) proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
predpokladá, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, č i ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená, a z tohto pohľadu rozhodnúť o prípustnosti dovolania. Dovolací súd o tom, že dovolanie je z tohto dôvodu prípustné, nevydáva osobitné rozhodnutie, ale sám s i posúdi túto otázku ako predbežnú a v prípade, že dospeje ku kladnému záveru, ide o prípustné dovolanie a dovolací súd bez ďalšieho preskúma napadnuté rozhodnutie a meritórne o ňom rozhodne. Predpokladom prípustnosti dovolania je dôsledné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom musí uviesť svoj názor na riešenie tejto právnej otázky (§ 393 ods. 2, 3 CSP). V konkrétnom prípade musí dovolateľ relevantne odôvodniť, že dovolanie je prípustné, pretože zásadná právna otázka nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom dovolania potom môže byť len otázka právneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu a ako aj odôvodnenie právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ (porovnaj Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1382).
30. Dovolateľka ako právne otázky v zmysle § 421 ods. l písm. b/ CSP nastolila: „Môže rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu v rozsahu určenia pravidiel pre zahrnutie právnych statkov do masy BSM - prípadne vyhodnotením konkrétnych právnych úkonov ako neplatných - sekundárne určiť procesný úspech doposiaľ prebehnutých konaní v prospech doposiaľ neúspešnej strany, ktorej návrhy na vyporiadanie konkrétnych právnych statkov boli prvoinštančnými a odvolacími súdmi zamietané? Ovplyvní procesný úspech strany sporu v dovolacom konaní - procesný úspech strany doposiaľ neúspešnej v prípade, ak dovolací súd upraví predmet sporu v súlade so žalobným návrhom?“
31. Dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení z 30. mája 2019 sp. zn. 5 Cdo 58/2017 v tejto veci uviedol, že dojednanie o zúžení BSM v notárskej zápisnici nepredstavuje zúženie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva, ale de facto upravuje jeho zánik, čo samozrejme inštitút zúženia rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva upravený v ustanovení § 143a Občianskeho zákonníka neumožňuje, a to ani s prihliadnutím na prípadnú zhodu vôle manželov, teda v občianskoprávnych vzťahoch na inak akceptovanú zásadu zmluvnej voľnosti. Dovolací súd dospel vo svojom zrušujúcom uznesení k záveru, ž e v prejednávanom spore bola daná prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, nakoľko došlo k porušeniu procesného práva žalobkyne (dovolateľky) na riadne odôvodnenie rozsudku, a teda i k porušeniu jej základného práva na spravodlivý proces. Na daný názor prihliadol aj odvolací súd vo svojom napadnutom rozsudku. Úvahy dovolateľky, že sa odvolací súd nezaoberal masou BSM, ktorú údajne ustálil v predmetnom uznesení dovolací súd v prvom dovolaní, je nesprávne, keďže dovolací súd masu BSM neustaľoval, len posudzoval platnosť dohody o zúžení BSM v notárskej zápisnici. 31.1. Dovolateľkou formulované otázky nemajú teda charakter takej otázky, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Za tohto stavu ich riešenie nemá v preskúmavanej vec i žiadne opodstatnenie. Dovolac í s ú d dos pel pr eto k záveru, že nebol tak splnený jeden zo základných predpokladov prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. 32. Žalobkyňa teda v dovolaní nevymedzila právnu otázku, o d ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a následne malo zakladať nesprávne právne posúdenie veci. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci však významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.
33. Dovolací súd preto uzatvára, že dovolateľkou formulované otázky nepredstavujú vymedzenie právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, a preto dovolanie v tejto časti nie je prípustné. V časti dovolania, ktorou dovolateľka neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP), je dovolanie síce prípustné, ale nie je dôvodné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).
34. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd na základe ustanovenia § 453
ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.