Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 339/2011
PDF · 313.94 KB
No categories available
IV. ÚS 339/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. G., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 187/2010 z 20. októbra
2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S 89/2008-28 zo 6. apríla 2010, ako
aj rozhodnutiami Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, Krajského
dopravného inšpektorátu č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 z 23. apríla 2008 a Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV, Okresného dopravného inšpektorátu
č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007 z 23. februára 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2011 doručená sťažnosť JUDr. M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Sžo 187/2010 z 20. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
3 S 89/2008-28 zo 6. apríla 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako
aj rozhodnutiami Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, Krajského
dopravného inšpektorátu (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) č. KRP-P-152/DI-BCP-2007
z 23. apríla 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského riaditeľstva“) a Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV, Okresného dopravného inšpektorátu (ďalej len
„okresné riaditeľstvo“) č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007 z 23. februára 2008 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie okresného riaditeľstva“).
Rozhodnutím okresného riaditeľstva č. ORP-P-260/DI-BCP-2007-IV zo 6. júna 2007
bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. d), k) a l) zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o priestupkoch“). Rozhodnutím krajského riaditeľstva č. KRP-P-152/DI-BCP-2007
z 9. augusta 2007 bolo na základe odvolania sťažovateľa uvedené rozhodnutie okresného
riaditeľstva zrušené a vec bola vrátená prvostupňovému správnemu orgánu na nové
prerokovanie a rozhodnutie.
Následným rozhodnutím okresného riaditeľstva č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007
z 23. februára 2008 bol sťažovateľ opätovne uznaný za vinného zo spáchania priestupku
podľa § 22 ods. 1 písm. d), k) a l) zákona o priestupkoch, za čo mu bola uložená pokuta
vo výške 4 000 Sk a zákaz viesť motorové vozidlá na dobu štyri mesiace.
Rozhodnutím krajského riaditeľstva č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 z 23. apríla 2008
(v rozsudku najvyššieho súdu aj v sťažnosti je uvedený dátum 27. apríl 2008, avšak
v rozsudku krajského súdu a tiež v samotnom rozhodnutí krajského riaditeľstva je dátum
23. apríl 2008, pozn.) bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie
potvrdené.
Sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému súdu 15. mája 2008 domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia krajského riaditeľstva č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 podľa § 247
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a žiadal, aby súd uvedené
rozhodnutie ako nezákonné zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie
vo veci.
Krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 89/2008-28 zo 6. apríla 2010 žalobu sťažovateľa
zamietol. Voči rozsudku krajského súdu sa sťažovateľ odvolal.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 187/2010 z 20. októbra 2010 rozsudok
krajského súdu č. k. 3 S 89/2008-28 zo 6. apríla 2010 ako vecne správny potvrdil.
Proti uvedeným rozhodnutiam okresného riaditeľstva č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-
2007 z 23. februára 2008, krajského riaditeľstva č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 z 23. apríla
2008), rozsudku krajského súdu č. k. 3 S 89/2008-28 zo 6. apríla 2010 a rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 187/2010 z 20. októbra 2010 podal sťažovateľ sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ taktiež navrhuje, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume
20 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým
rozhodnutím okresného riaditeľstva, napadnutým rozhodnutím krajského riaditeľstva
a napadnutým rozsudkom krajského súdu
Vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu okresného
riaditeľstva, napadnutému rozhodnutiu krajského riaditeľstva a napadnutému rozsudku
krajského súdu ústavný súd pridržiavajúc sa doterajšej judikatúry uvádza, že pri prerokovaní
tejto časti sťažnosti vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto
ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má
právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy, resp. v konaní podľa správneho poriadku
odvolací orgán.
Keďže v danej veci námietka porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľa
v podobe odvolania smerujúceho proti napadnutému rozhodnutiu okresného riaditeľstva,
žaloby podľa § 250j ods. 1 OSP smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu
a odvolania smerujúceho proti napadnutému rozsudku krajského súdu boli predmetom
rozhodovania druhostupňového správneho orgánu, resp. najvyššieho súdu, ústavný súd
rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu
judikatúru sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení
s čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Ústavný súd sa ďalej zaoberal iba tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, a to z toho pohľadu, či nie sú dané iné dôvody,
ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu.
Ústavný súd preskúmal podľa uvedených kritérií a v rozsahu potrebnom
na predbežné prerokovanie veci sťažnosť z toho hľadiska, či ju nemožno považovať
za zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ predovšetkým tvrdí, že nesprávnym uplatnením tzv. fikcie doručenia
v správnom konaní mu malo byť znemožnené obhajovať sa, oboznámiť sa s podkladmi
konania a navrhovať dôkazy a v dôsledku toho mali byť porušené aj jeho označené práva.
Podľa sťažovateľa «Štátny orgán 2. stupňa svoj postup a rozhodnutie odôvodňuje
taktiež fikciou doručenia v 1. stupňovom konaní, pritom ale aj napriek domáhaniu sa
sťažovateľa neumožnil sťažovateľovi oboznámiť sa s podkladom konania, robiť návrhy
a navrhovať dôkazy a obhajovať sa.
Týmto postupom v konaní boli porušené ústavné práva sťažovateľa garantované
medzinárodným dohovorom. Súdy v preskúmavacom konaní postup i rozhodnutia štátnych
orgánov potvrdili.
Podľa sťažovateľa, sťažovateľ mal v zmysle čl. 46 v spojení s čl. 50 ods. 3 Ústavy SR
ako i čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo obhajovať sa
proti obvineniu z dopravného priestupku, oboznámiť sa s podkladom konania, vyjadriť sa
k nim a uplatňovať svoje návrhy na dokazovanie.
Toto právo bolo sťažovateľovi odňaté, 2. stupňový štátny orgán sa nielenže
nevysporiadal s otázkou „fikcie doručenia“, ale svojím postupom v konaní sám porušil
ústavné práva sťažovateľa.».
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak...
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym ústavným východiskom pre zákonom
upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany, a tým aj východiskom do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva
na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46
až čl. 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane
ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46
ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (obdobne I. ÚS 56/01,
I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03, IV. ÚS 325/08).
Podstatou argumentácie sťažovateľa je to, že v konaní neboli splnené podmienky
fikcie doručenia predvolania podľa § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) na ústne
pojednávanie vo veci priestupku, čím mu malo byť zabránené obhajovať sa, oboznámiť sa
s podkladom konania a navrhovať dôkazy.
Ústavný súd posudzoval námietky sťažovateľa týkajúce sa interpretácie a aplikácie
príslušných právnych noriem najvyšším súdom iba z hľadiska zlučiteľnosti ich účinkov
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
a iba vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu. Mimo uvedených hľadísk nie je
ústavný súd oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci.
Podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má
doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho
vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu.
Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte
a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť
do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa
adresát o uložení nedozvedel.
Podľa § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch o priestupku koná správny orgán v prvom
stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prerokovať
len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo
sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.
Najvyšší súd vychádzal z takto ustáleného stavu: „... prvostupňový správny orgán
v súlade s § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch nariadil ústne pojednávanie na deň 1. októbra
2007, na ktoré predvolal žalobcu. Na tomto pojednávaní sa žalobca osobne zúčastnil
a vzniesol námietku zaujatosti. O námietke zaujatosti rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 zo dňa 23. októbra 2007 tak, že námietku zamietol. Následne
bol vytýčený termín ústneho pojednávania na deň 13. februára 2008. Predvolanie na toto
pojednávanie správny orgán doručoval žalobcovi do vlastných rúk na adresu jeho trvalého
i prechodného bydliska, ktoré žalobca uviedol do zápisnice o pojednávaní 1. októbra 2007.
Žalobca predvolanie na pojednávanie ani na jednej adrese neprevzal. Predmetné zásielky
boli žalobcovi opakovane neúspešne doručované a následne boli uložené na pošte, kde si
ich žalobca neprevzal ani v odbernej lehote. S poukazom na § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní mal správny orgán za preukázané, že predvolanie bolo žalobcovi
doručené na tretí deň od uloženia zásielky, dňa 18. januára 2008. Žalobca sa
na pojednávanie dňa 13. februára 2008 nedostavil. Správny orgán prejednal priestupok
v jeho neprítomnosti (v súlade s ustanovením § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch) a vo veci
rozhodol rozhodnutím č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007 zo dňa 13. februára tak, že žalobca
bol uznaný vinným zo spáchania priestupku... Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca
odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol, že sa v čase medzi 14. januárom 2008
a 12. februárom 2008 v mieste doručenia nezdržiaval. Prvostupňový správny orgán vyzval
žalobcu, aby o tomto svojom tvrdení predložil dôkazy v lehote 5 dní. Uvedená výzva bola
žalobcovi doručená osobne dňa 18. marca 2008. V uloženej lehote žalobca nepredložil
žiadne podanie ani dôkazy o tom, že sa v mieste prechodného pobytu pripadne trvalého
pobytu nezdržiaval. Žalovaný rozhodnutím č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 zo dňa 27. apríla
2008 odvolaním napadnuté rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007 zo dňa
13. februára 2008 potvrdil.“
Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto:
„Podľa názoru najvyššieho súdu nemohlo prísť k porušeniu alebo opomenutiu práva
žalobcu na obhajobu, tak ako to namieta v odvolaní, pretože mu preukázateľne bola
poskytnutá reálna možnosť zúčastniť sa na ústnom pojednávaní pred správnym orgánom
prvého stupňa, ktorú nevyužil. správny orgán doručoval žalobcovi predvolanie na obe
adresy (trvalého, aj prechodného bydliska), ktoré uviedol do zápisnice z ústneho
pojednávania dňa 1. októbra 2007, žalobca však ani na jednej adrese predvolanie
v odbernej lehote neprevzal.
Rozhodujúcim dôvodom, prečo najvyšší súd nemôže priznať úspech argumentácii
žalobcu je skutočnosť, že žalobca síce v odvolaní pred správnym orgánom tvrdil skutočnosť,
že v rozhodnom období sa v mieste doručovania zásielky nezdržiaval, avšak na podporu
svojho tvrdenia neuviedol žiadne skutočnosti. Na výzvu správneho orgánu na predloženie
dôkazu o tomto svojom tvrdení (ktorú žalobca prevzal do vlastných rúk 18. marca 2008,
žalobca žiadnym spôsobom nereagoval, a to ani v určenej lehote, ani do rozhodnutia
odvolacieho správneho orgánu. Argumenty na podporu svojho tvrdenia neuviedol žalobca
ani v žalobe, ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Takýto skutkový stav
neodôvodňuje prijatie záveru, že žalobca bol v správnom konaní ukrátený na svojich
právach odňatím možnosti obhajovať sa.“
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu a zistil, že jeho odôvodnenie dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď
na to, akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní spravoval.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k fikcii doručenia
v zmysle § 24 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého musí adresát písomnosti
doručovanej do vlastných rúk, ktorý nebol zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava,
znášať dôsledky fikcie doručenia vrátane možnosti, že vec bude prerokovaná bez jeho
prítomnosti, považuje ústavný súd za súladné s ústavnými požiadavkami na výrok
a odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
V okolnostiach tohto prípadu, v ktorom sťažovateľ na ústnom pojednávaní sám
oznámil adresy, na ktorých bude preberať písomnosti, spĺňajú ústavné požiadavky aj úvahy
najvyššieho súdu vychádzajúce z toho, že je na sťažovateľovi, aby na výzvu správneho
orgánu preukázal, že sa na daných miestach v danom čase nezdržiaval.
Ústavný súd z uvedeného vyvodzuje, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu a tvrdeným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje dostatok právnych záverov na jeho výrok
a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom,
a tiež ani to, že by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia
sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho
konania, ktoré skončilo nepriaznivým výsledkom pre sťažovateľa, čo však nemožno spájať
s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až čl. 50
ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené odmietol ústavný súd sťažnosť v tejto časti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
Sťažovateľ namieta intenzitu uloženej sankcie, ktorá by mala byť v rozpore
s princípom nediskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.
Podľa sťažovateľa „... trest mu bol uložený za drobný dopravný priestupok, ktorým
bola spôsobená len drobná škoda, výška trestu (peňažná pokuta a zákaz činnosti viesť
motorové vozidlá po dobu 4 mesiacov) je zjavne v rozpore s princípom nediskriminácie,
vyjadreným v čl. 12 Ústavy SR a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako i ustanovením príslušných zákonov, napr. § 3 ods. 4 zákona o správnom konaní
i zákonom o priestupkoch.
Účelom postupu a rozhodnutí 1. stupňového i 2. stupňového štátneho orgánu
(dopravných inšpektorátov) bola diskriminácia sťažovateľa.“.
Sťažovateľ neupresňuje, porušenia ktorých odsekov čl. 12 ústavy sa dovoláva.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta postup v rozpore s princípom diskriminácie, ktorý
je vyjadrený v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, ústavný súd skúmal v rozsahu
vyžadovanom pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti otázku porušenia práve
týchto ustanovení.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Články 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14 dohovoru plnia rovnakú úlohu, a preto budú
posudzované spoločne.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy
majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej
moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Uvedené ustanovenia nemôžu plniť poslanie priamo
aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba
v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave (II. ÚS 132/02,
IV. ÚS 150/03, IV. ÚS 81/2011, II. ÚS 123/02, IV. ÚS 150/03). Tieto ustanovenia ústavy sú
vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania
o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1.
V konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by bolo možné ich porušenie vysloviť
len v spojení s vyslovením porušenia niektorého zo základných práv a slobôd, a preto,
ak ústavný súd nedospel k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,
neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia čl. 12 ústavy (IV. ÚS 214/2011,
IV. ÚS 81/2011, m. m. IV. ÚS 119/07). Rovnaké úvahy sa vzťahujú aj na možnosť
porušenia čl. 14 dohovoru (III. ÚS 62/2011).
S poukazom na to bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že ak sa týmto sťažovateľ
zamýšľal dovolávať neprimeranosti výšky uloženej sankcie a toho, či rozhodnutie o sankcii
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom pre správnu úvahu orgánu, mal túto
otázku vzniesť v rámci správneho súdnictva. Otázka primeranosti sankcie nebola
predmetom preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v rámci správneho
súdnictva a najvyšší súd sa k nej v napadnutom rozhodnutí nevyjadril. Ústavný súd ale
nemôže opomenúť skutočnosť, že z napadnutých rozhodnutí okresného riaditeľstva
a krajského riaditeľstva okrem iného vyplýva, že prvostupňový správny orgán pri ukladaní
sankcie prihliadal aj na to, že sa sťažovateľ za posledné dva roky dopustil obdobných
priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Správny orgán preto uložil
finančnú sankciu v polovici maximálnej možnej výšky (4 000 Sk zo 7 000 Sk možnej
pokuty) a sankciu zákazu činnosti v dolnej polovici možnej sadzby (4 mesiace
z 12 mesiacov možného trvania sankcie). Uloženie sankcie v takom rozsahu pri danom
skutkovom stave neindikuje podľa názoru ústavného súdu možnosť porušenia žiadneho
základného práva sťažovateľa.
4. K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy
Sťažovateľ ďalej namietal porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy. Samotný obsah sťažnosti
pritom nedáva žiadnu možnosť ústavnému súdu vyvodiť z neho akékoľvek dôvody, pre
ktoré malo napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu dôjsť k porušeniu označeného článku
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Ústavný súd zdôrazňuje, že čl. 2 ods. 2 ústavy neustanovuje žiadne základné právo
alebo slobodu jednotlivca a v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru
(I. ÚS 334/2010, I. ÚS 346/2010, II. ÚS 110/09, III. ÚS 99/2011, IV. ÚS 51/2011,
IV. ÚS 123/2011), podľa ktorej tento typ právnej normy nemožno podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho
základného práva alebo slobody ustanoveného v druhej hlave ústavy, prípadne základného
práva zaručeného listinou alebo práva upraveného kvalifikovanými medzinárodnými
zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd; porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy síce
možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo
slobody.
Z uvedeného vyplýva, že či už by sa námietka porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy
posudzovala samostatne, alebo v spojení s označenými základnými právami a právom podľa
dohovoru, ktorých možnosť porušenia ústavný súd v predmetnej veci nezistil, napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného ustanovenia
ústavy, a to pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi postupom a napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a touto ústavnou normou.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2011