Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 339/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. G., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a v spojení s a 2 a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. októbra

2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -28 zo 6. apríla 2010, ako

aj rozhodnutiami Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, Krajského

dopravného inšpektorátu č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 z 23. apríla 2008 a Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV, Okresného dopravného inšpektorátu

č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007 z 23. februára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2011 doručená sťažnosť JUDr. M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 12

ods. 1 a 2 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-28 zo 6. apríla 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako

aj rozhodnutiami Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, Krajského

dopravného inšpektorátu (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) č. KRP-P-152/DI-BCP-2007

z 23. apríla 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského riaditeľstva“) a Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV, Okresného dopravného inšpektorátu (ďalej len

„okresné riaditeľstvo“) č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007 z 23. februára 2008 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie okresného riaditeľstva“).

Rozhodnutím okresného riaditeľstva č. ORP-P-260/DI-BCP-2007-IV zo 6. júna 2007

bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti

cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. d), k) a l) zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o priestupkoch“). Rozhodnutím krajského riaditeľstva č. KRP-P-152/DI-BCP-2007

z 9. augusta 2007 bolo na základe odvolania sťažovateľa uvedené rozhodnutie okresného

riaditeľstva zrušené a vec bola vrátená prvostupňovému správnemu orgánu na nové

prerokovanie a rozhodnutie.

Následným rozhodnutím okresného riaditeľstva č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007

z 23. februára 2008 bol sťažovateľ opätovne uznaný za vinného zo spáchania priestupku

podľa § 22 ods. 1 písm. d), k) a l) zákona o priestupkoch, za čo mu bola uložená pokuta

vo výške 4 000 Sk a zákaz viesť motorové vozidlá na dobu štyri mesiace.

Rozhodnutím krajského riaditeľstva č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 z 23. apríla 2008

(v rozsudku najvyššieho súdu aj v sťažnosti je uvedený dátum 27. apríl 2008, avšak

v rozsudku krajského súdu a tiež v samotnom rozhodnutí krajského riaditeľstva je dátum

23. apríl 2008, pozn.) bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie

potvrdené.

Sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému súdu 15. mája 2008 domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia krajského riaditeľstva č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 podľa § 247

a nasl. (ďalej len „OSP“) a žiadal, aby súd uvedené

rozhodnutie ako nezákonné zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie

vo veci.

Krajský súd rozsudkom č. k. -28 zo 6. apríla 2010 žalobu sťažovateľa

zamietol. Voči rozsudku krajského súdu sa sťažovateľ odvolal.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 20. októbra 2010 rozsudok

krajského súdu č. k. -28 zo 6. apríla 2010 ako vecne správny potvrdil.

Proti uvedeným rozhodnutiam okresného riaditeľstva č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-

2007 z 23. februára 2008, krajského riaditeľstva č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 z 23. apríla

2008), rozsudku krajského súdu č. k. -28 zo 6. apríla 2010 a rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 20. októbra 2010 podal sťažovateľ sťažnosť

podľa .

Sťažovateľ taktiež navrhuje, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume

20 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým

rozhodnutím okresného riaditeľstva, napadnutým rozhodnutím krajského riaditeľstva

a napadnutým rozsudkom krajského súdu

Vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu okresného

riaditeľstva, napadnutému rozhodnutiu krajského riaditeľstva a napadnutému rozsudku

krajského súdu ústavný súd pridržiavajúc sa doterajšej judikatúry uvádza, že pri prerokovaní

tejto časti sťažnosti vychádzal z princípu subsidiarity podľa . Toto

ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má

právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto

ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy, resp. v konaní podľa správneho poriadku

odvolací orgán.

Keďže v danej veci námietka porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľa

v podobe odvolania smerujúceho proti napadnutému rozhodnutiu okresného riaditeľstva,

žaloby podľa smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu

a odvolania smerujúceho proti napadnutému rozsudku krajského súdu boli predmetom

rozhodovania druhostupňového správneho orgánu, resp. najvyššieho súdu, ústavný súd

rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z i svoju doterajšiu

judikatúru sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení

s a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný súd sa ďalej zaoberal iba tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, a to z toho pohľadu, či nie sú dané iné dôvody,

ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2

a a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu.

Ústavný súd preskúmal podľa uvedených kritérií a v rozsahu potrebnom

na predbežné prerokovanie veci sťažnosť z toho hľadiska, či ju nemožno považovať

za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ predovšetkým tvrdí, že nesprávnym uplatnením tzv. fikcie doručenia

v správnom konaní mu malo byť znemožnené obhajovať sa, oboznámiť sa s podkladmi

konania a navrhovať dôkazy a v dôsledku toho mali byť porušené aj jeho označené práva.

Podľa sťažovateľa «Štátny orgán 2. stupňa svoj postup a rozhodnutie odôvodňuje

taktiež fikciou doručenia v 1. stupňovom konaní, pritom ale aj napriek domáhaniu sa

sťažovateľa neumožnil sťažovateľovi oboznámiť sa s podkladom konania, robiť návrhy

a navrhovať dôkazy a obhajovať sa.

Týmto postupom v konaní boli porušené ústavné práva sťažovateľa garantované

medzinárodným dohovorom. Súdy v preskúmavacom konaní postup i rozhodnutia štátnych

orgánov potvrdili.

Podľa sťažovateľa, sťažovateľ mal v zmysle v spojení s SR

ako i čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo obhajovať sa

proti obvineniu z dopravného priestupku, oboznámiť sa s podkladom konania, vyjadriť sa

k nim a uplatňovať svoje návrhy na dokazovanie.

Toto právo bolo sťažovateľovi odňaté, 2. stupňový štátny orgán sa nielenže

nevysporiadal s otázkou „fikcie doručenia“, ale svojím postupom v konaní sám porušil

ústavné práva sťažovateľa.».

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak...

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Článok 46 ods. 1 je primárnym ústavným východiskom pre zákonom

upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie

právnej ochrany, a tým aj východiskom do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva

na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy (

až ). Zároveň podľa podmienky a podrobnosti o tejto ochrane

ustanoví zákon, resp. v zmysle je možné domáhať sa práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (obdobne ,

, , ).

Podstatou argumentácie sťažovateľa je to, že v konaní neboli splnené podmienky

fikcie doručenia predvolania podľa o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) na ústne

pojednávanie vo veci priestupku, čím mu malo byť zabránené obhajovať sa, oboznámiť sa

s podkladom konania a navrhovať dôkazy.

Ústavný súd posudzoval námietky sťažovateľa týkajúce sa interpretácie a aplikácie

príslušných právnych noriem najvyšším súdom iba z hľadiska zlučiteľnosti ich účinkov

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

a iba vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu. Mimo uvedených hľadísk nie je

ústavný súd oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci.

Podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má

doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho

vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu.

Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte

a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť

do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa

adresát o uložení nedozvedel.

Podľa § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch o priestupku koná správny orgán v prvom

stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prerokovať

len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo

sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.

Najvyšší súd vychádzal z takto ustáleného stavu: „... prvostupňový správny orgán

v súlade s § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch nariadil ústne pojednávanie na deň 1. októbra

2007, na ktoré predvolal žalobcu. Na tomto pojednávaní sa žalobca osobne zúčastnil

a vzniesol námietku zaujatosti. O námietke zaujatosti rozhodol žalovaný rozhodnutím

č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 zo dňa 23. októbra 2007 tak, že námietku zamietol. Následne

bol vytýčený termín ústneho pojednávania na deň 13. februára 2008. Predvolanie na toto

pojednávanie správny orgán doručoval žalobcovi do vlastných rúk na adresu jeho trvalého

i prechodného bydliska, ktoré žalobca uviedol do zápisnice o pojednávaní 1. októbra 2007.

Žalobca predvolanie na pojednávanie ani na jednej adrese neprevzal. Predmetné zásielky

boli žalobcovi opakovane neúspešne doručované a následne boli uložené na pošte, kde si

ich žalobca neprevzal ani v odbernej lehote. S poukazom na

Zb. o správnom konaní mal správny orgán za preukázané, že predvolanie bolo žalobcovi

doručené na tretí deň od uloženia zásielky, dňa 18. januára 2008. Žalobca sa

na pojednávanie dňa 13. februára 2008 nedostavil. Správny orgán prejednal priestupok

v jeho neprítomnosti (v súlade s ustanovením § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch) a vo veci

rozhodol rozhodnutím č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007 zo dňa 13. februára tak, že žalobca

bol uznaný vinným zo spáchania priestupku... Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca

odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol, že sa v čase medzi 14. januárom 2008

a 12. februárom 2008 v mieste doručenia nezdržiaval. Prvostupňový správny orgán vyzval

žalobcu, aby o tomto svojom tvrdení predložil dôkazy v lehote 5 dní. Uvedená výzva bola

žalobcovi doručená osobne dňa 18. marca 2008. V uloženej lehote žalobca nepredložil

žiadne podanie ani dôkazy o tom, že sa v mieste prechodného pobytu pripadne trvalého

pobytu nezdržiaval. Žalovaný rozhodnutím č. KRP-P-152/DI-BCP-2007 zo dňa 27. apríla

2008 odvolaním napadnuté rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV č. ORP-P-260/IV-DI-BCP-2007 zo dňa

13. februára 2008 potvrdil.“

Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto:

„Podľa názoru najvyššieho súdu nemohlo prísť k porušeniu alebo opomenutiu práva

žalobcu na obhajobu, tak ako to namieta v odvolaní, pretože mu preukázateľne bola

poskytnutá reálna možnosť zúčastniť sa na ústnom pojednávaní pred správnym orgánom

prvého stupňa, ktorú nevyužil. správny orgán doručoval žalobcovi predvolanie na obe

adresy (trvalého, aj prechodného bydliska), ktoré uviedol do zápisnice z ústneho

pojednávania dňa 1. októbra 2007, žalobca však ani na jednej adrese predvolanie

v odbernej lehote neprevzal.

Rozhodujúcim dôvodom, prečo najvyšší súd nemôže priznať úspech argumentácii

žalobcu je skutočnosť, že žalobca síce v odvolaní pred správnym orgánom tvrdil skutočnosť,

že v rozhodnom období sa v mieste doručovania zásielky nezdržiaval, avšak na podporu

svojho tvrdenia neuviedol žiadne skutočnosti. Na výzvu správneho orgánu na predloženie

dôkazu o tomto svojom tvrdení (ktorú žalobca prevzal do vlastných rúk 18. marca 2008,

žalobca žiadnym spôsobom nereagoval, a to ani v určenej lehote, ani do rozhodnutia

odvolacieho správneho orgánu. Argumenty na podporu svojho tvrdenia neuviedol žalobca

ani v žalobe, ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Takýto skutkový stav

neodôvodňuje prijatie záveru, že žalobca bol v správnom konaní ukrátený na svojich

právach odňatím možnosti obhajovať sa.“

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu a zistil, že jeho odôvodnenie dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na to, akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní spravoval.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k fikcii doručenia

v zmysle § 24 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého musí adresát písomnosti

doručovanej do vlastných rúk, ktorý nebol zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava,

znášať dôsledky fikcie doručenia vrátane možnosti, že vec bude prerokovaná bez jeho

prítomnosti, považuje ústavný súd za súladné s ústavnými požiadavkami na výrok

a odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

V okolnostiach tohto prípadu, v ktorom sťažovateľ na ústnom pojednávaní sám

oznámil adresy, na ktorých bude preberať písomnosti, spĺňajú ústavné požiadavky aj úvahy

najvyššieho súdu vychádzajúce z toho, že je na sťažovateľovi, aby na výzvu správneho

orgánu preukázal, že sa na daných miestach v danom čase nezdržiaval.

Ústavný súd z uvedeného vyvodzuje, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a tvrdeným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva podľa dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje dostatok právnych záverov na jeho výrok

a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom,

a tiež ani to, že by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia

sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho

konania, ktoré skončilo nepriaznivým výsledkom pre sťažovateľa, čo však nemožno spájať

s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až čl. 50

ods. 3 , resp. práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené odmietol ústavný súd sťažnosť v tejto časti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu a 2 a dohovoru

Sťažovateľ namieta intenzitu uloženej sankcie, ktorá by mala byť v rozpore

s princípom nediskriminácie podľa a 2 a dohovoru.

Podľa sťažovateľa „... trest mu bol uložený za drobný dopravný priestupok, ktorým

bola spôsobená len drobná škoda, výška trestu (peňažná pokuta a zákaz činnosti viesť

motorové vozidlá po dobu 4 mesiacov) je zjavne v rozpore s princípom nediskriminácie,

vyjadreným v SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako i ustanovením príslušných zákonov, napr. § 3 ods. 4 zákona o správnom konaní

i zákonom o priestupkoch.

Účelom postupu a rozhodnutí 1. stupňového i 2. stupňového štátneho orgánu

(dopravných inšpektorátov) bola diskriminácia sťažovateľa.“.

Sťažovateľ neupresňuje, porušenia ktorých odsekov sa dovoláva.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta postup v rozpore s princípom diskriminácie, ktorý

je vyjadrený v a 2 a dohovoru, ústavný súd skúmal v rozsahu

vyžadovanom pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti otázku porušenia práve

týchto ustanovení.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Články 12 ods. 1 a 2 a dohovoru plnia rovnakú úlohu, a preto budú

posudzované spoločne.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ustanovenia a 2

majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej

moci pri výklade a uplatňovaní . Uvedené ustanovenia nemôžu plniť poslanie priamo

aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba

v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave (,

, , , ). Tieto ustanovenia sú

vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania

o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa .

V konaní o sťažnostiach podľa by bolo možné ich porušenie vysloviť

len v spojení s vyslovením porušenia niektorého zo základných práv a slobôd, a preto,

ak ústavný súd nedospel k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,

neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia (,

, m. m. ). Rovnaké úvahy sa vzťahujú aj na možnosť

porušenia čl. 14 dohovoru ().

S poukazom na to bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že ak sa týmto sťažovateľ

zamýšľal dovolávať neprimeranosti výšky uloženej sankcie a toho, či rozhodnutie o sankcii

nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom pre správnu úvahu orgánu, mal túto

otázku vzniesť v rámci správneho súdnictva. Otázka primeranosti sankcie nebola

predmetom preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v rámci správneho

súdnictva a najvyšší súd sa k nej v napadnutom rozhodnutí nevyjadril. Ústavný súd ale

nemôže opomenúť skutočnosť, že z napadnutých rozhodnutí okresného riaditeľstva

a krajského riaditeľstva okrem iného vyplýva, že prvostupňový správny orgán pri ukladaní

sankcie prihliadal aj na to, že sa sťažovateľ za posledné dva roky dopustil obdobných

priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Správny orgán preto uložil

finančnú sankciu v polovici maximálnej možnej výšky (4 000 Sk zo 7 000 Sk možnej

pokuty) a sankciu zákazu činnosti v dolnej polovici možnej sadzby (4 mesiace

z 12 mesiacov možného trvania sankcie). Uloženie sankcie v takom rozsahu pri danom

skutkovom stave neindikuje podľa názoru ústavného súdu možnosť porušenia žiadneho

základného práva sťažovateľa.

4. K namietanému porušeniu

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie . Samotný obsah sťažnosti

pritom nedáva žiadnu možnosť ústavnému súdu vyvodiť z neho akékoľvek dôvody, pre

ktoré malo napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu dôjsť k porušeniu označeného článku

.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd zdôrazňuje, že neustanovuje žiadne základné právo

alebo slobodu jednotlivca a v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru

(, , , , ,

), podľa ktorej tento typ právnej normy nemožno podaním sťažnosti podľa

namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho

základného práva alebo slobody ustanoveného v druhej hlave , prípadne základného

práva zaručeného listinou alebo práva upraveného kvalifikovanými medzinárodnými

zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd; porušenie síce

možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo

slobody.

Z uvedeného vyplýva, že či už by sa námietka porušenia

posudzovala samostatne, alebo v spojení s označenými základnými právami a právom podľa

dohovoru, ktorých možnosť porušenia ústavný súd v predmetnej veci nezistil, napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného ustanovenia

, a to pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi postupom a napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a touto ústavnou normou.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2011