Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 346/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. T., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. G., B., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca

2010 doručená sťažnosť A. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

2. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil uvedené práva tým, že o jej

odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 28. septembra 2005 rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Sťažovateľka vyjadrila názor, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorú

predpokladala a čomu prispôsobila svoj postup v konaní. Postupom krajského súdu bolo

sťažovateľke znemožnené, okrem predložených listinných dôkazov, preukázať dôvodnosť

podaného odvolania na pojednávaní aj inými dôkaznými prostriedkami.

3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala vysloviť, že jej práva

zaručené a dohovoru boli postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené. Zároveň sťažovateľka požiadala o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 € a priznané náhrady trov

konania.

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo

veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

7. Podstatu argumentácie sťažovateľky predstavuje jej nesúhlas s postupom

krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu. Pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle malo nastať tým, že krajský súd ako súd odvolací rozhodol

o odvolaní sťažovateľky bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že takýto

postup podľa bol možný až na základe novelizácie zákonom

č. ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

č. “) s účinnosťou od 15. októbra 2008. Ustanovenie

v podstate určuje ako základnú formu konania o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej,

konanie bez nariadenia pojednávania. Sťažovateľka zdôraznila, že žalobu podala na

okresnom súde 7. mája 2004, okresný súd rozhodol rozsudkom z 28. septembra 2005, teda

pred nadobudnutím účinnosti Podľa názoru sťažovateľky mal preto

krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní postupovať podľa právnej úpravy ako

relevantného právneho predpisu v znení platnom v čase podania žaloby, prípadne v čase

podania odvolania (9. decembra 2005). Sťažovateľka zároveň uviedla, že v dôsledku

postupu odvolacieho súdu, ktorý rozhodol o jej odvolaní bez nariadenia pojednávania, jej

bolo znemožnené preukázať dôvodnosť podaného odvolania, okrem predložených

listinných dôkazov aj výsluchom svedkov, resp. súdnych znalcov. Na záver sťažovateľka

vyjadrila svoj názor takto: „Použitím zákona so spätnou účinnosťou a postupom v rozpore

s a bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.“

Na základe toho podľa sťažovateľky došlo zo strany krajského súdu, ako súdu

odvolacieho k porušeniu „... základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa a to konkrétne:

a) SR

b) čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a to v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4

SR.“.

8. Podľa názoru ústavného súdu treba podanú sťažnosť považovať za zjavne

neopodstatnenú v celom rozsahu.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) v ostatných

prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa (v znení účinnom do 14. októbra 2008) pojednávanie netreba

nariaďovať, ak

a) sa odmieta odvolanie podľa § 218;

b) sa zastavuje alebo prerušuje konanie;

c) odvolanie smeruje proti uzneseniu;

d) ide o rozhodnutie o spôsobilosti na právne úkony, o vyslovení prípustnosti

prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti alebo o vyhlásení za mŕtveho;

e) sa zrušuje rozhodnutie podľa § 221 ods. 1;

f) odvolanie sa týka len trov konania, príslušenstva pohľadávky alebo jej zročnosti

alebo predbežnej vykonateľnosti rozsudku;

g) odvolanie smeruje proti rozsudku, ktorý rozhodol len o výžive maloletého dieťaťa.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na konania začaté

pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej

ustanovené inak.

9. Novelizácia vykonaná

s účinnosťou od 15. októbra 2008 krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci

sťažovateľky aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je daný

žiaden z dôvodov, ktorý ukladá povinnosť odvolaciemu súdu nariadiť na prejednanie

odvolania pojednávanie [§ 214 ods. 2 v spojení s § 214 ods. 1 písm. a), b) a c) a § 372p

ods. 1 ]. V prípade sťažovateľky išlo najmä o posúdenie, či treba zopakovať alebo

doplniť dokazovanie [ ], čoho sa sťažovateľka predovšetkým

dovoláva. Túto podmienku bol však oprávnený krajský súd posúdiť autonómne, t. j. bez

ohľadu na názor účastníkov konania, podľa konkrétnych okolností prípadu. Keďže sa

krajský súd plne stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, ktorý podľa jeho názoru riadne

zistil skutkový stav, dospel potom k názoru, že vo veci už nie je nutné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie a ani nie sú dané ostatné dôvody na nariadenie pojednávania. Krajský

súd preto rozhodol o odvolaní sťažovateľky bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214

v znení od 15. októbra 2008. Navyše krajskému súdu takýto postup pri prejednaní

odvolania ukladal upravujúci prechodné ustanovenie k úpravám

účinným od 15. októbra 2008. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre uvádza, že

postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej

procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv

a slobôd (napr. , ).

Aj napriek tomu, že sťažovateľka podala žalobu na okresnom súde 7. mája 2004

a odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala 9. decembra 2005, teda odvolacie

konanie bolo začaté pred nadobudnutím účinnosti novely , krajský súd postupoval

v súlade s platnou právnou úpravou vrátane v znení od 15. októbra 2008.

Takýto postup krajského súdu je navyše v súlade so stanoviskom občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu z 19. apríla 2010 pod sp. zn. k zjednoteniu výkladu

, podľa ktorého sa ustanovenie v znení účinnom od

15. októbra 2008 použije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred

15. októbrom 2008. Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu možno tiež usúdiť, že

ani prípadné pojednávanie by už neprinieslo pre rozhodnutie podstatné a súdu skôr neznáme

skutočnosti. Rozsudok krajského súdu nemožno považovať ani za arbitrárny pretože je

náležite odôvodnený, pričom krajský súd zdôraznil skutočnosti, ktoré považoval za

rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Ústavný súd preto považuje postup krajského

súdu za plne legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

10. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v danom prípade zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom. Tvrdenia uvádzané v texte sťažnosti, t. j. mimo petitu,

o porušení ďalších ustanovení v spojitosti s namietaným porušením

a dohovoru (, , a

) je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za

súčasť argumentácie sťažovateľky (m. m. , ). Navyše, čl. 1

ods. 1, a neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva

alebo slobody, nemajú charakter základného práva a preto nie sú priamo aplikovateľné na

individuálny prípad. Ustanovenie má povahu generálneho príkazu

adresovaného všetkým subjektom, ktoré pri svojej činnosti interpretujú a aplikujú pramene

práva. Z uvedeného je však zrejmé, že ústavný súd nezistil v postupe krajského súdu

porušenie základných práv sťažovateľky.

11. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v celom rozsahu ako

zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd

sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (primerané finančné zadosťučinenie, náhrada

trov konania), keďže tie sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010