Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 99/2011
PDF · 205.12 KB
No categories available
III. ÚS 99/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč
6/2010 zo 6. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011
doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžnč 6/2010 zo 6. decembra 2010 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal, aby najvyšší súd začal
konanie proti nečinnosti Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej
len „GR ZVJS“), a žiadal, aby mu uložil povinnosť konať vo veci vedenej pod č. GR
ZVJS-5-13/12-10 a sťažnosť vybaviť. Sťažovateľ bol toho názoru, že GR ZVJS pri
posúdení veci vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže odmietlo prešetriť
jeho podnet z 25. apríla 2010 a vrátilo mu ho späť.
Podľa názoru sťažovateľa bol postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu „hrubo
porušený zákon v ustanoveniach §§ 250v ods. 1,3,4 a 8 OSP, 250t ods. 1,4,8 OSP, 167
ods. 2 OSP, 156 ods. 1, 3 OSP, § 157 ods. 1,2 OSP, § 30 ods. 1 druhá veta OSP, § 5 ods. 1
OSP a § 1,2,3 OSP, pretože najvyšší súd zásadným spôsobom poprel účel a význam vyššie
špecifikovaných ustanovení zákona (OSP) najmä preto, lebo si nesplnil riadne poučovaciu
povinnosť, nepresvedčivo, nedostatočne a zmätočne zdôvodnil svoje rozhodnutie v ktorom
sa riadne nevysporiadal s námietkami navrhovateľa...
Navrhovateľ pred najvyšším súdom v podstate namietal porušenie práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože odporca (GR ZVJS) sa nezákonným
spôsobom (postupom) dopustil odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae) keď podanú
sťažnosť riadne neprešetril a vrátil ju podávateľovi (navrhovateľovi) bez toho, aby ho
vyzval na doplnenie alebo opravu, ak bol odporca názoru, že sťažnosť trpí nedostatkami
(vadami)...
Za nelogické považuje navrhovateľ tvrdenia najvyššieho súdu, podľa ktorých
nevyčerpal prostriedky podľa osobitných predpisov proti rozhodnutiam o zvýšených
a zavinených trovách, čo mal byť dôvod neprípustnosti a zamietnutia návrhu o nečinnosti
v zmysle § 250t ods. 4 OSP vo vzťahu k úplne inému konaniu o sťažnosti sp. zn. GR ZVJS-5-
13/12-2010, proti ktorému návrh (žaloba) smeroval, lebo tu absolútne absentuje príčinná
súvislosť.“.
Sťažovateľ namietal, že neexistoval dôvod na zamietnutie jeho návrhu najvyšším
súdom, ale existoval dôvod na zastavenie konania a postúpenie veci Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky ako nadriadenému orgánu GR ZVJS. Podľa
sťažovateľa je postup a rozhodnutie najvyššieho súdu objektívne protiústavné, pretože
zásadným spôsobom popiera význam a účel relevantných ustanovení zákona i ústavy
a odporuje stabilizovanej judikatúre ústavného súdu či Európskeho súdu pre ľudské práva.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:
„1. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety Ústavy SR sa vyslovuje, že Najvyšší súd SR
protiústavným rozhodnutím zo dňa 6. 12. 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžnč 6/2010
porušil sťažovateľové základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu a právo
prístupu k súdnej a inej právnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1, 2 ústavy SR v spojení
s porušením princípov právnej istoty, ústavnosti, zákonnosti a spravodlivosti podľa čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy SR
2. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej a tretej vety ústavy SR sa protiústavné uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžnč 6/2010 zo dňa 6. 12. 2010 v celom rozsahu zrušuje a vec
sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na
konanie pred ústavným súdom vzhľadom na jeho osobné a majetkové pomery a výkon
trestu odňatia slobody.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) patrí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov
uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s dôvodmi, pre ktoré najvyšší súd
zamietol jeho návrh na uloženie povinnosti GR ZVJS konať a rozhodnúť vo veci vedenej
pod č. GR ZVJS-5-13/12-10.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že podanie sťažovateľa z 25. apríla
2010 „Inšpekcia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže posúdila
v zmysle § 62 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a § 2
zákona o sťažnostiach a dospela k záveru, že podanie nezakladá podozrenie zo spáchania
prečinu alebo činu inak trestného a neobsahuje ani také časti, ktoré by boli sťažnosťou
v zmysle zákona o sťažnostiach. Z uvedených dôvodov bolo predmetné podanie
navrhovateľovi v zmysle § 4 ods. 3 zákona o sťažnostiach vrátené...
Povinnosť úhrady trov výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody je zákonná
povinnosť obvineného alebo odsúdeného a vyplýva ex lege z ustanovení zákona.
Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy sa začína podaním žaloby, ktorá
musí obsahovať tvrdenie, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom
ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný. Nečinnosť je
v podstate pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie,
aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal
a rozhodol. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí predpísaných úkonov (napr.
vykonávanie úkonov bez vedomia účastníkov, opomenutie predvolať účastníka) alebo
v zbytočných prieťahoch (v nerobení žiadnych úkonov) pri postupe správneho orgánu, ale
môže sa prejaviť aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok
právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom
v spise a pod.
Nečinnosť správneho orgánu je považovaná za postup. V základnom chápaní sa táto
nečinnosť spája s nedodržaním procesných lehôt, ktoré ustanovujú administratívne
procesné normy na rozhodnutie veci. Tieto lehoty sa môžu predĺžiť, o čom musí byť účastník
vyrozumený, ale toto vyrozumenie je opatrením poriadkovej povahy, ktoré na nečinnosť
správneho orgánu nemá zásadnejší vplyv.
Tvrdenie v žalobe sa musí vzťahovať na vážnosť dôvodu, napríklad na to, že v konaní
niet žiadnej prekážky pre úkony správneho orgánu a napriek tomu správny orgán nekoná
a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným
ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, robiť určené
procesné úkony vrátane rozhodovania. V návrhu sa tento právny predpis musí výslovne
uviesť a uvedie sa aj to, že v ktorej časti tento zákon obsahuje predpísaný spôsob postupu
konania.
V návrhu sa musí preukazovať aj to, že navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých
použitie na nápravu umožňuje osobitný zákon, spravidla zákon, ktorý ukladá správnemu
orgánu konať...
Zo zisteného stavu veci vyplýva, že proti rozhodnutiam o trovách spojených
s výkonom väzby alebo trestu odňatia slobody nebol podaný opravný prostriedok, a tak
navrhovateľ nevyčerpal možnosť danú osobitným predpisom.
Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy nenahrádza konanie o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia, predmetom ktorého je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
vydaného správnym orgánom. Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že vydaním rozhodnutia bol
ukrátený na svojich právach, mal využiť ochranu svojich práv podaním žaloby a to po
využití opravných prostriedkov v správnom konaní.
Senát Najvyššieho súdu sa zaoberal aj alternatívnym návrhom navrhovateľa...
o nezákonnom zásahu. Senát poukazuje na ustanovenie § 250v O.s.p., podľa ktorého fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom
chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je
rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti
nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah
alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.
V tomto prípade nejde ani o nezákonný zásah, keďže z podania navrhovateľa
vyplýva, že v jeho veci boli vydané meritórne rozhodnutia, predmetom podania
navrhovateľa boli námietky smerujúce k výkonu rozhodnutí.“.
Z uznesenia najvyššieho súdu predovšetkým vyplýva, že sťažovateľ sa mal
pôvodným podaním z 25. apríla 2010 domáhať preskúmania nesprávneho postupu Ústavu
na výkon trestu odňatia slobody H. ako správcu majetku štátu pri vymáhaní rozhodnutí
o zavinených trovách a zvýšených trovách výkonu trestu. Najvyšší súd v uznesení uviedol
právne normy relevantné na posúdenie veci a opísal spôsob, akým sa rozhoduje o zaplatení
trov výkonu trestu odňatia slobody, pričom súčasne konštatoval, že sťažovateľ nevyužil
opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon. Najvyšší súd po zistení, že
obsahom podania sťažovateľa z 25. apríla 2010 boli námietky smerujúce k výkonu
rozhodnutia o zavinených trovách a zvýšených trovách výkonu trestu vydaného v správnom
konaní, dospel k záveru, že takéto námietky bolo možné uplatniť len odvolaním proti
tomuto rozhodnutiu v správnom konaní, resp. podaním žaloby o preskúmanie jeho
zákonnosti v rámci správneho súdnictva, nie však podaním sťažnosti podľa zákona č.
9/2010 Z. z. o sťažnostiach (ďalej len „zákon o sťažnostiach“).
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
nepovažuje právne závery najvyššieho súdu v ňom obsiahnuté za svojvoľné alebo ústavne
neudržateľné. Z okolností prípadu je zrejmé, že podanie sťažovateľa z 25. apríla 2010 bolo
posudzované v zmysle § 3 ods. 2 zákona o sťažnostiach podľa obsahu ako podanie
smerujúce proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, a preto ho nebolo možné považovať za
sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach [§ 4 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona].
V sťažovateľovej veci týkajúcej sa vymáhania zavinených, resp. zvýšených trov výkonu
trestu však už bolo konanie o nich právoplatne skončené a revíziu tohto konania nebolo
možné dosiahnuť podaním sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach. V rámci súdneho
prieskumu veci najvyšší súd nekonštatoval, že by GR ZVJS postupovalo nesprávne, keď
podanie označené ako sťažnosť vybavilo jeho vrátením sťažovateľovi podľa § 4 ods. 3
zákona o sťažnostiach. Závery najvyššieho súdu spočívajúce v tom, že pre posúdenie otázky
prípadnej nečinnosti, ktorá je vlastne nesprávnym postupom, je potrebné prihliadať na
využitie opravných prostriedkov, ktorých použitie umožňuje právny predpis, ústavný súd
vyhodnotil ako akceptovateľné a iba samotná nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom
konania nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia ním v sťažnosti označených
základných práv.
Ústavný súd pripomína, že nie je oprávnený nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným názorom už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov. Právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ústavný súd v tejto spojitosti tiež zdôrazňuje, že nejde
o porušenie základného práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv
účastníka konania, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi.
Sťažovateľ sa domáhal aj vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré
však neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ale sú akési základné či
všeobecné ustanovenia limitujúce zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv
a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127
ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody
zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie
iného článku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať
len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo
slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie
označených základných práv sťažovateľa (čl. 46 ods. 2 ústavy) zistené nebolo, nie je možné
vysloviť ani záver o porušení označených základných ustanovení ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a uznesením
najvyššieho súdu, a preto sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom na
odmietnutie sťažnosti ďalšími návrhmi sťažovateľa, ako aj žiadosťou o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom už nebol dôvod sa zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2011