Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 99/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a 2 v spojení s a

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč

6/2010 zo 6. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011

doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a 2 v spojení s a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. decembra 2010 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal, aby najvyšší súd začal

konanie proti nečinnosti Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej

len „GR ZVJS“), a žiadal, aby mu uložil povinnosť konať vo veci vedenej pod č. GR

ZVJS-5-13/12-10 a sťažnosť vybaviť. Sťažovateľ bol toho názoru, že GR ZVJS pri

posúdení veci vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže odmietlo prešetriť

jeho podnet z 25. apríla 2010 a vrátilo mu ho späť.

Podľa názoru sťažovateľa bol postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu „hrubo

porušený zákon v ustanoveniach §,, a , 250t ods. 1,4,8 , 167

ods. 2 , 156 ods. 1, 3 , , , druhá veta ,

a ,2,3 , pretože najvyšší súd zásadným spôsobom poprel účel a význam vyššie

špecifikovaných ustanovení zákona najmä preto, lebo si nesplnil riadne poučovaciu

povinnosť, nepresvedčivo, nedostatočne a zmätočne zdôvodnil svoje rozhodnutie v ktorom

sa riadne nevysporiadal s námietkami navrhovateľa...

Navrhovateľ pred najvyšším súdom v podstate namietal porušenie práva na inú

právnu ochranu podľa SR, pretože odporca (GR ZVJS) sa nezákonným

spôsobom (postupom) dopustil odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae) keď podanú

sťažnosť riadne neprešetril a vrátil ju podávateľovi (navrhovateľovi) bez toho, aby ho

vyzval na doplnenie alebo opravu, ak bol odporca názoru, že sťažnosť trpí nedostatkami

(vadami)...

Za nelogické považuje navrhovateľ tvrdenia najvyššieho súdu, podľa ktorých

nevyčerpal prostriedky podľa osobitných predpisov proti rozhodnutiam o zvýšených

a zavinených trovách, čo mal byť dôvod neprípustnosti a zamietnutia návrhu o nečinnosti

v zmysle vo vzťahu k úplne inému konaniu o sťažnosti sp. zn. GR ZVJS-5-

13/12-2010, proti ktorému návrh (žaloba) smeroval, lebo tu absolútne absentuje príčinná

súvislosť.“.

Sťažovateľ namietal, že neexistoval dôvod na zamietnutie jeho návrhu najvyšším

súdom, ale existoval dôvod na zastavenie konania a postúpenie veci Ministerstvu

spravodlivosti Slovenskej republiky ako nadriadenému orgánu GR ZVJS. Podľa

sťažovateľa je postup a rozhodnutie najvyššieho súdu objektívne protiústavné, pretože

zásadným spôsobom popiera význam a účel relevantných ustanovení zákona i

a odporuje stabilizovanej judikatúre ústavného súdu či Európskeho súdu pre ľudské práva.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„1. Podľa prvej vety SR sa vyslovuje, že Najvyšší súd SR

protiústavným rozhodnutím zo dňa 6. 12. 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil sťažovateľové základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu a právo

prístupu k súdnej a inej právnej ochrane podľa , 2 SR v spojení

s porušením princípov právnej istoty, ústavnosti, zákonnosti a spravodlivosti podľa čl. 1

ods. 1 a SR

2. Podľa prvej a tretej vety SR sa protiústavné uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 6. 12. 2010 v celom rozsahu zrušuje a vec

sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na

konanie pred ústavným súdom vzhľadom na jeho osobné a majetkové pomery a výkon

trestu odňatia slobody.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) patrí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov

uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s dôvodmi, pre ktoré najvyšší súd

zamietol jeho návrh na uloženie povinnosti GR ZVJS konať a rozhodnúť vo veci vedenej

pod č. GR ZVJS-5-13/12-10.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že podanie sťažovateľa z 25. apríla

2010 „Inšpekcia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže posúdila

v zmysle v znení neskorších predpisov a

zákona o sťažnostiach a dospela k záveru, že podanie nezakladá podozrenie zo spáchania

prečinu alebo činu inak trestného a neobsahuje ani také časti, ktoré by boli sťažnosťou

v zmysle zákona o sťažnostiach. Z uvedených dôvodov bolo predmetné podanie

navrhovateľovi v zmysle § 4 ods. 3 zákona o sťažnostiach vrátené...

Povinnosť úhrady trov výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody je zákonná

povinnosť obvineného alebo odsúdeného a vyplýva ex lege z ustanovení zákona.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy sa začína podaním žaloby, ktorá

musí obsahovať tvrdenie, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný. Nečinnosť je

v podstate pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie,

aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal

a rozhodol. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí predpísaných úkonov (napr.

vykonávanie úkonov bez vedomia účastníkov, opomenutie predvolať účastníka) alebo

v zbytočných prieťahoch (v nerobení žiadnych úkonov) pri postupe správneho orgánu, ale

môže sa prejaviť aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok

právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom

v spise a pod.

Nečinnosť správneho orgánu je považovaná za postup. V základnom chápaní sa táto

nečinnosť spája s nedodržaním procesných lehôt, ktoré ustanovujú administratívne

procesné normy na rozhodnutie veci. Tieto lehoty sa môžu predĺžiť, o čom musí byť účastník

vyrozumený, ale toto vyrozumenie je opatrením poriadkovej povahy, ktoré na nečinnosť

správneho orgánu nemá zásadnejší vplyv.

Tvrdenie v žalobe sa musí vzťahovať na vážnosť dôvodu, napríklad na to, že v konaní

niet žiadnej prekážky pre úkony správneho orgánu a napriek tomu správny orgán nekoná

a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným

ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, robiť určené

procesné úkony vrátane rozhodovania. V návrhu sa tento právny predpis musí výslovne

uviesť a uvedie sa aj to, že v ktorej časti tento zákon obsahuje predpísaný spôsob postupu

konania.

V návrhu sa musí preukazovať aj to, že navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých

použitie na nápravu umožňuje osobitný zákon, spravidla zákon, ktorý ukladá správnemu

orgánu konať...

Zo zisteného stavu veci vyplýva, že proti rozhodnutiam o trovách spojených

s výkonom väzby alebo trestu odňatia slobody nebol podaný opravný prostriedok, a tak

navrhovateľ nevyčerpal možnosť danú osobitným predpisom.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy nenahrádza konanie o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia, predmetom ktorého je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

vydaného správnym orgánom. Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že vydaním rozhodnutia bol

ukrátený na svojich právach, mal využiť ochranu svojich práv podaním žaloby a to po

využití opravných prostriedkov v správnom konaní.

Senát Najvyššieho súdu sa zaoberal aj alternatívnym návrhom navrhovateľa...

o nezákonnom zásahu. Senát poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého fyzická

osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom

chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je

rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti

nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah

alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

V tomto prípade nejde ani o nezákonný zásah, keďže z podania navrhovateľa

vyplýva, že v jeho veci boli vydané meritórne rozhodnutia, predmetom podania

navrhovateľa boli námietky smerujúce k výkonu rozhodnutí.“.

Z uznesenia najvyššieho súdu predovšetkým vyplýva, že sťažovateľ sa mal

pôvodným podaním z 25. apríla 2010 domáhať preskúmania nesprávneho postupu Ústavu

na výkon trestu odňatia slobody H. ako správcu majetku štátu pri vymáhaní rozhodnutí

o zavinených trovách a zvýšených trovách výkonu trestu. Najvyšší súd v uznesení uviedol

právne normy relevantné na posúdenie veci a opísal spôsob, akým sa rozhoduje o zaplatení

trov výkonu trestu odňatia slobody, pričom súčasne konštatoval, že sťažovateľ nevyužil

opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon. Najvyšší súd po zistení, že

obsahom podania sťažovateľa z 25. apríla 2010 boli námietky smerujúce k výkonu

rozhodnutia o zavinených trovách a zvýšených trovách výkonu trestu vydaného v správnom

konaní, dospel k záveru, že takéto námietky bolo možné uplatniť len odvolaním proti

tomuto rozhodnutiu v správnom konaní, resp. podaním žaloby o preskúmanie jeho

zákonnosti v rámci správneho súdnictva, nie však podaním sťažnosti podľa zákona č.

o sťažnostiach (ďalej len „“).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nepovažuje právne závery najvyššieho súdu v ňom obsiahnuté za svojvoľné alebo ústavne

neudržateľné. Z okolností prípadu je zrejmé, že podanie sťažovateľa z 25. apríla 2010 bolo

posudzované v zmysle podľa obsahu ako podanie

smerujúce proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, a preto ho nebolo možné považovať za

sťažnosť podľa [ uvedeného zákona].

V sťažovateľovej veci týkajúcej sa vymáhania zavinených, resp. zvýšených trov výkonu

trestu však už bolo konanie o nich právoplatne skončené a revíziu tohto konania nebolo

možné dosiahnuť podaním sťažnosti podľa . V rámci súdneho

prieskumu veci najvyšší súd nekonštatoval, že by GR ZVJS postupovalo nesprávne, keď

podanie označené ako sťažnosť vybavilo jeho vrátením sťažovateľovi podľa § 4 ods. 3

. Závery najvyššieho súdu spočívajúce v tom, že pre posúdenie otázky

prípadnej nečinnosti, ktorá je vlastne nesprávnym postupom, je potrebné prihliadať na

využitie opravných prostriedkov, ktorých použitie umožňuje právny predpis, ústavný súd

vyhodnotil ako akceptovateľné a iba samotná nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom

konania nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia ním v sťažnosti označených

základných práv.

Ústavný súd pripomína, že nie je oprávnený nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným názorom už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov. Právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ústavný súd v tejto spojitosti tiež zdôrazňuje, že nejde

o porušenie základného práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv

účastníka konania, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi.

Sťažovateľ sa domáhal aj vyslovenia porušenia a , ktoré

však neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ale sú akési základné či

všeobecné ustanovenia limitujúce zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv

a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127

ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody

zakotveného v druhej hlave , prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie

iného článku možno podaním individuálnej sťažnosti podľa namietať

len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo

slobody (obdobne napr. , , ). Keďže porušenie

označených základných práv sťažovateľa ( ) zistené nebolo, nie je možné

vysloviť ani záver o porušení označených základných ustanovení .

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením základného práva podľa a uznesením

najvyššieho súdu, a preto sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom na

odmietnutie sťažnosti ďalšími návrhmi sťažovateľa, ako aj žiadosťou o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom už nebol dôvod sa zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2011