Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 123/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. J. – C., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenie , 2, , a Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. júla 2010,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. – C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2010 doručená sťažnosť P. J. – C., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. Z. M., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a ,

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj porušenie , 2, , a

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júla 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) 8. augusta 2006 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by

tento súd uložil RNDr. A. B., P. (ďalej len „žalovaný“), povinnosť vydať 13 kusov

plastových okien, dvoch tabúľ s označením prevádzky náhradných dielov a dvoch zástav.

Návrhom doručeným okresnému súdu 22. októbra 2007 sťažovateľ žiadal rozšíriť petit

alternatívne o zaplatenie náhrady za tieto hnuteľné veci v sume 233 012 Sk s 8 % úrokom z

omeškania od 22. júna 2006 do zaplatenia spolu s trovami konania. Vec bola okresným

súdom vedená pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2008 sčasti vyhovel

žalobe sťažovateľa a zaviazal žalovaného vydať mu 13 kusov plastových okien alebo

zaplatiť mu 206 734 Sk. Vo zvyšku, t. j. pokiaľ ide o vydanie 2 kusov zástav a 2 tabúľ

s označením prevádzky náhradných dielov, okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol,

pričom súčasne zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume

72 800 Sk.

Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. zo 6. júna 2008

potvrdil rozsudok okresného súdu v zamietavom výroku a v ostatnej (vyhovujúcej) časti,

ako aj vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

V poradí druhým rozsudkom sp. zn. z 25. novembra 2009 okresný

žalobu sťažovateľa (v rozsahu zrušených výrokov) zamietol a zaviazal ho zaplatiť trovy

konania žalovanému v sume 6 451,62 € a na účet okresného súdu sumu 113,82 €. Proti

v poradí druhému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal

najmä nesprávne a tendenčné vyhodnocovanie dôkazov, ktoré malo vyústiť do nesprávnych

skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom tak, že

prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil. Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi

krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku z 30. júla 2010, najmä s tým, že

„na odvolacie dôvody... nedostal žiadnu odpoveď. Odpoveďou porušovateľa bolo

stotožnenie sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa, argumentujúc voľnou úvahou súdu.

Takáto voľná úvaha je podľa názoru sťažovateľa ľubovôľou a napadnuté rozhodnutie je

porušením jeho ústavného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces a zásahom do

garantovaného práva vlastniť majetok podľa SR.“.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd „postupoval v rozpore

s logickým uvážením výpovednej hodnoty produkovaných dôkazov, neakceptujúc pritom

tvrdenia sťažovateľa, ako vlastníka veci - sporných okien, keďže v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ nepreukázal vlastnícke právo k predmetu vydania.

Konanie bolo preukazovaním zo strany žalovaného, že zabudoval čo najmenší počet

sporných okien, následne osadených žalovaným, a taktiež skutočnosti, že okná boli súčasťou

kúpnej zmluvy, a že preto ich tam sťažovateľ zanechal.“.

V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že

v predmetnom konaní bolo na základe predložených dôkazov preukázané „vlastníctvo

k sporným oknám: predložením výdajky č. 0241/2002, vnútropodnikovej zákazky - faktúra

č. 203/2002, výrobnej dokumentácie, faktúry za dodané sklá č. 021639 od spoločnosti G. s.

r. o.,... Taktiež závery znaleckého dokazovania potvrdzujú, že sporné okná sú vyrobené z

plastových profilov zn. Schüco, ktorých spracovateľom bol pred časom sám sťažovateľ.“.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. júla

2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. z 25. novembra

2009, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené aj

jeho základné právo podľa a listiny a právo podľa

dodatkového protokolu. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ argumentoval doterajšou

judikatúrou ústavného súdu a v podstatnom uviedol, že „nemohol realizovať svoje

vlastnícke právo k oknám a disponovať nimi, pričom... preukázal spôsob nadobudnutia

predmetu sporu, keďže plastové okná sám vyrobil. Plastové okná neboli predmetom kúpnej

zmluvy medzi účastníkmi konania, čo vyplýva z jej písomného obsahu a uvedené podporujú

výpovede svedkov účastných pri jej uzatváraní.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. – C., podľa čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1, , , ,

Listiny základných práv a slobôd, , čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 30.

7. 2010, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 7. 2010, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania v sume spolu 254,88

€, za 2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný

súd, teda 2 x (120,23 € + 7,21 €) na účet advokáta: JUDr. Z. M., ... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia.

Sťažovateľ si uplatňuje náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči

porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie

a náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako

aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. podľa listiny, ako aj práva podľa

dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich

účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku najskôr poukázal na obsah

odvolaním napadnutého (v poradí druhého) rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol

žalobu (sťažovateľa), pričom okrem iného v ňom uviedol, že súd prvého stupňa „po vrátení

veci odvolacím súdom rozsudkom č. k. -143 zo dňa 6. 6. 2008 doplnil

dokazovanie vypočutím svedkov, oboznámením sa so znaleckým posudkom Ing. P. M. č.

22/2009, faktúrami a dodacím listom, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi a dospel k záveru,

že žaloba nie je dôvodná. Súd sa priklonil k tvrdeniam žalovaného, že medzi ním a

žalobcom došlo k ústnej dohode o výmene plastových okien, ktoré ostali nezamurované a

boli ponechané v bývalej prevádzke žalobcu po odpredaji bytového domu. Súd nepovažoval

za logické tvrdenia žalobcu, ani svedecké výpovede svedkov za vieryhodné, pokiaľ ide o

výpovede svedkov J. P., M. K., Ľ. K. K. o tom, že po odpredaji nehnuteľnosti dňa 14. 7. a

15. 7. 2005 žalobca presťahoval do predajne náhradných dielov sporné plastové okná,

ktoré teraz žiada vydať. Žalobca totiž aj v priebehu ďalšej rekonštrukcie sám presvedčil, že

žalovaný má záujem zamurovať tieto plastové okná, ktoré tam ostali v tejto prevádzkovej

miestnosti a za tým účelom ho zavolal. Pričom sám žalobca navrhol spôsob zamurovania

týchto okien, resp. sa ponúkol, že dodá kovové kotvy k ich upevneniu a zabezpečí aj svojich

zamestnancov, ktorí vykonávajú túto prácu. Ak by sa skutočne žalobca domnieval, že je

vlastníkom týchto okien, nedovolil by ďalší postup žalovanému a bránil by svoje vlastníctvo.

Samotné tvrdenie žalobcu, že plastové okná v septembri 2005 priviezol do bytového domu,

lebo si zrušil prevádzku vo V. sa javí nevieryhodné, pretože v tom čase už nehnuteľnosť

odpredal a nemal k nej už žiadne vlastnícke právo ani užívacie. Bolo len na dobrej vôli

žalovaného, že mu toleroval užívanie prevádzky do jeho zrušenia, resp. do jeho vypratania

do októbra 2005, lebo až vtedy žalobca odovzdal kľúče od týchto priestorov. Navyše

žalobca vypratal tieto miestnosti, len plastové okná tam ponechal. Takýto postup žalobcu

naozaj svedčí tvrdeniam žalovaného, že medzi nimi došlo k ústnej dohode ohľadne toho, že

nezamurované okná sú súčasťou kúpnej ceny i keď o tom nebola zmienka v písomnej

zmluve.

Súd citoval ust. a ďalej uviedol, že žalovaný počas

celého vedenia konania uvádzal, že uvedené okná boli súčasťou kúpnej zmluvy a súčasťou

dohody o predaji nehnuteľnosti v písomnej zmluve. Žalobca totiž až dňa 9. 2. 2006

písomnou výzvou prvýkrát vyzval žalovaného k vydaniu plastových okien. Predpokladom

úspešnosti v konaní o vydanie vlastníctva je preukázanie vlastníckeho práva. Z dôvodu

nepreukázania vlastníckeho práva žalobcom preto súd žalobu zamietol.

Súd poukázal na vykonané svedecké výpovede vypočutých svedkov JUDr. J. M.,

JUDr. M. K. a svedka J. O., I. K., Mgr. V. S. Ďalej poukázal na znalecký posudok

vypracovaný v konaní č. 22/2009, z ktorého bolo preukázané, že v bytovom dome na ul.

Konštantínovej je zamurovaných spolu na juhozápadnom a severnom priečelí 20 okien typu

Schüco opatrené ochrannými značkami výrobku, 13 okien typu Schüco s obyčajnými

kľučkami. Okná Schüco sú štandardne dodávané s typovým vybavením, a to hlavne s

kovaním a kľučkou Schüco. Pri ohliadke znalec zistil, že na priečeliach sú osadené dva typy

plastových okien, a to s originálnym kovaním Schüco a kľučkami v počte 7 ks a 13. okien

Schüco majú namontované obyčajné kľučky bez ochrannej známky. Druhý typ plastových

okien v počte 4 ks Zendow s krídlovou okapničkou pre odvod dažďovej vody je opatrený

kovaním Milkhaus a obyčajnými kľučkarni. Tieto okná sú namontované na prvom

nadzemnom podlaží. Z predložených faktúr a účtovných dokladov súd zistil, že v roku 2002

boli okná a dvere vyrobené, pričom dve okná už boli zabudované pred predajom a boli

súčasťou domu, a to tie okná, kde bola reklama predajne náhradných dielov. Predmetom

žaloby sú 4 ks plastových okien o rozmere 1070 x 1770 a 9 ks okien o rozmere 990 x 1770.

Z celkového počtu okien, ktoré boli dodané v roku 2002 3 ks ostali u žalobcu. Z výpovede

svedka Mgr. R. B. súd zistil, že žalobca pri dojednávaní kúpnej ceny povedal, že v cene sú aj

plastové okná a úprava strechy, ktorú vykoná na vlastné náklady. Niektoré okná napr. v

tejto miestnosti, kde jednali, už boli vymenené za plastové a takisto v spodných

miestnostiach. Ďalšie okná boli vybraté. Ďalej žalobca mal uviesť, že na tieto okná dostal

dotáciu, a preto sú v kúpnej cene zahrnuté. Tento rozhovor sa odohral začiatkom júna 2005.

Ostatné plastové okná boli uložené v jednej miestnosti, ktorá do tohto času slúžila ako

predajňa autosúčiastok žalobcu. V súvislosti s dojednávaním kúpnej ceny, keď sa žalobca

snažil zdvihnúť túto cenu až na 8.000.000,- Sk, žalovaný už neakceptoval túto kúpnu cenu.

Neskôr v júli, keď sa stretli, došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy.“.

V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku formuloval krajský súd svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol:

„Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo

zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne

predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva.

O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,

alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Preskúmaním obsahu spisu, ako aj oboznámením sa s výsledkom doplneného

dokazovania po vrátení veci, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne

zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil ( ). Odvolací

súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.

K odvolaniu žalobcu uvádza, že namietané nesprávne a nevyhodnotenie všetkých

vykonaných dôkazov nie je opodstatnené. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu a nie

účastníkov konania. Súd vyhodnotil všetky vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného

hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. , v zmysle ktorej uviedol, ktoré

tvrdenia a vykonané dôkazy považoval za vieryhodné a ktoré nie. Súd nepovažoval za

vieryhodné svedecké výpovede vypočutých svedkov, a to J. P., M. K. a Ľ. K. K. o tom, že po

odpredaji nehnuteľnosti žalobca v dňoch 14. a 15. 7. 2005 presťahoval do predajne

náhradných dielov aj sporné plastové okná. Takéto tvrdenie odvolací súd v súlade s

názorom súdu prvého stupňa považoval za nelogické, aby po odpredaji nehnuteľnosti

žalobca presťahoval plastové okná do nehnuteľnosti, ktorá nebola jeho vlastníctvom. Na

preukázanie tohto tvrdenia žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Nesplnenie dôkaznej

povinnosti vyplývajúcej z ust. malo za následok zamietnutie žaloby.

Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že náležité zdôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu je súčasťou práva účastníka na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky, ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným

článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je

Slovenská republika viazaná (článok 6 ods. 1). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia však

odvolací súd považoval za náležité, jasné a zrozumiteľné, ktoré spĺňa náležitosti

vyplývajúce z ust.

Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka, aby súd

vyhodnotil ním navrhnuté dôkazy podľa jeho názoru a v jeho prospech. Zásada voľného

hodnotenia dôkazov znamená skutkový záver sudcu vychádzajúci z vykonaných dôkazov. Pri

hodnotení dôkazov súd hodnotí predovšetkým pravdivosť toho-ktorého dôkazu. Ak súd

nepovažuje výsledok dôkazu za pravdivý, je povinný odlišný záver, akému nasvedčuje

vykonaný dôkaz, odôvodniť.

Súd zdôvodnil, ktoré dôkazy považoval za vieryhodné a ktoré nie, na základe ktorých

dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako aj k správnemu právnemu posúdeniu, lebo

podmienkou na uloženie povinnosti vydať vec podľa

v znení neskorších predpisov je preukázanie vlastníckeho práva

k predmetu vydania. Táto podmienka žalobcom splnená nebola, a preto súd prvého stupňa

správne žalobu zamietol ako nedôvodnú. Namietané nesprávne právne posúdenie nebolo

opodstatnené.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovými

zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v namietanom rozsudku stotožnil)

a predovšetkým právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd)

vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov

v jeho právnej veci.

Po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení v poradí druhého rozsudku okresného súdu

(sp. zn. z 25. novembra 2009) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia

okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným

dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného

rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

. Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani právne názory krajského súdu

vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho rozsudku sp. zn.

z 30. júla 2010, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného

práva na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na

prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného

súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho

nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základných práv

garantovaných a listinou ani porušením práv garantovaných dohovorom, resp.

dodatkovým protokolom. K porušeniu garantovaných práv totiž nemôže dôjsť

takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju

právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný

súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa , listiny a práva podľa dohovoru

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu a základným právom podľa a podľa listiny

a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. júla 2010 došlo aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a listiny a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. júla 2010. Ústavný súd

v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z a

ods. 1 listiny a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až a tiež v dohovoru, resp. v spojení s ich porušením

(, ).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní pred

ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov podľa až . Táto právomoc ústavného

súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne

názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a podľa

ods. 1 listiny a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno

uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa a

listiny a ani o porušení jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ namieta tiež porušenie čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152

ods. 4 , ktoré majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných

pravidiel, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných . Uvedené

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu

o sťažnostiach podľa . V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že

v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo

dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich

z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

týchto ustanovení .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011