Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 334/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. A.,

V., vo veci namietaného porušenia a 3 a Slovenskej

republiky, čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a jeho základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku

v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 a jeho uznesením z 27. apríla 2010

v spojení s postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 17. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. L. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta

2010 doručená sťažnosť JUDr. L. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2

ods. 2 a 3 a (ďalej len „“),

ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. PK-1 a jeho uznesením z 27. apríla 2010 v spojení s postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 17. mája 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení

obžalovaného „v trestnej veci proti obžalovanému JUDr. E. Č. a spol. pre trestný čin

prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 160a

ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006“. Uznesením špecializovaného trestného súdu

sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 z 27. apríla 2010 bola sťažovateľovi uložená podľa § 66 ods. 1

v znení účinnom do 1. januára 2006 poriadková

pokuta vo výmere 500 € na tom skutkovom základe, že sa osobne nezúčastnil na hlavnom

pojednávaní konanom 27. apríla 2010 (pozri bližšie bod 3). Sťažovateľovu sťažnosť zo

7. mája 2010 proti tomuto uzneseniu najvyšší súd uznesením sp. zn. zo

17. mája 2010 „podľa účinného do 1. januára 2006“

zamietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Uznesením Špecializovaného trestného súdu... mi predseda senátu... uložil...

poriadkovú pokutu... Proti... uzneseniu... som podal... sťažnosť.

Uznesenie som napadol z dôvodu nesprávnosti jeho výroku... pretože nedošlo

k napĺňaniu skutočnosti na uloženie poriadkovej pokuty podľa citovaného ustanovenia

zákona ... sťažnosť som oprel aj o iné skutočnosti a dôvody, ktoré síce nastali, ale

v odôvodnení napadnutého uznesenia sa o nich vôbec nezmieňuje a majú dopad na

posúdenie správnosti a zákonnosti uznesenia... ďalej som poukázal aj na to, že v danej veci

došlo k nedorozumeniu a následnému uloženiu poriadkovej pokuty na základe nesprávneho

právneho názoru súdu... Voči súdu som sa nemohol správať urážlivo z dôvodu neúčasti na

hlavnom pojednávaní. Neboli mi dané v tejto súvislosti účinne príkazy ani výzvy podľa

citovaného... zákona, ktoré by som nebol poslúchol... ustanovenie prešlo

vývojom a preto došlo k jeho postupnej úprave. Toto ustanovenie vyjadruje zásadu, že účasť

na hlavnom pojednávaní pri splnení určitých predpokladov je právom a nie povinnosťou...

vychádzajúc... z obsahu predvolania obžalovaného na hlavné pojednávanie zo dňa 17. 03.

2010 vyplýva..., že „súhlas obžalovaného nie je potrebný, ak sa výslovne vyjadril, že sa na

hlavnom pojednávaní nezúčastní, alebo výslovne požiadal, aby sa hlavné pojednávanie

konalo v jeho neprítomnosti, alebo ak sa na hlavné pojednávanie napriek riadnemu

predvolaniu bez ospravedlnenia nedostavil, alebo sa bez vážneho dôvodu vzdialil

z pojednávacej siene.“ Nie iba zákon ale aj samotné predvolanie možnosť uplatnenia práva

neúčasti na hlavnom pojednávaní a možnosť vykonať hlavné pojednávanie za neúčasti

obžalovaného... pripúšťa. Teda žiadne povinnosti uložené predvolaním som neporušil. Do

času uskutočnenia hlavného pojednávania absentuje príkaz, ktorý by som neposlúchol,

alebo výzva daná podľa konkrétneho ustanovenia zákona, ktorej by som nebol vyhovel...

listom... zo dňa 21. 04. 2010, ktoré súdu bolo doručené dňa 23. 04. 2010 som... oznámil

skutočnosti, ktoré odôvodňujú vykonanie hlavného pojednávania aj bez mojej účasti... Teda

v tomto oznámení som sa výslovne vyjadril, že hlavného pojednávania sa nezúčastním...

26. 4. 2010 v deň konania hlavného pojednávania... som opakovane zaslal p. predsedovi

senátu... o 8.36 hod. ... oznámenie aj v elektronickom (e-mailovom) podaní. V ten istý deň...

som opakovane zaslal p. predsedovi senátu ďalšie e-mailové podanie... o 10.36 hod.

v ktorom som okrem iných uviedol, citujem: „Ak predsa je súd toho názoru, že napriek

týmto skutočnostiam... sú zákonné prekážky nariadené hlavné pojednávanie vykonať, tak

požiadam súd, aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v mojej neprítomnosti.“ Teda som

výslovne požiadal aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v mojej neprítomnosti... Je

pravdou, že zo súdu bolo odoslané... dňa 26. 04. 2010 o 12.01 hod., teda po mojom už

opakovanom oznámení..., v ktorom sa mi oznamuje, že súd neakceptuje moje vyjadrenia

a oznámenia podávané v tejto veci, smerujúce k tomu aby sa hlavné pojednávanie vykonalo

bez mojej prítomnosti. Zároveň sa mi oznamuje, že súd má za to, že hl. pojednávanie

nemožno vykonať a vec spoľahlivo rozhodnúť bez mojej prítomnosti ako obžalovaného,

vyzýva ma preto, aby som sa dostavil na hlavné pojednávanie naplánované na dni 27.-28. 4.

2010. (... pôvodne vytýčené na dni 26. 04.-28. 04. 2010)... e-mailová správa, keďže som sa

nezdržiaval stále pri počítači sa mi dostala do sféry dispozície až dňa 27. 04. 2010, kedy už

došlo k odročeniu hlavného pojednávania a uloženiu poriadkovej pokuty... Pritom všetkom

som mal aj zdravotné problémy o čom som predložil súdu dodatočne aj lekársku správu...»

4. Podľa názoru sťažovateľa „vychádzajúc zo všetkých a nie iba niektorých

relevantných skutočností... zákonné podmienky na uloženie poriadkovej pokuty... splnené

neboli... rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu... v spojení s rozhodnutím

Najvyššieho súdu... došlo k porušeniu mojich základných práv vyjadrených v čl. 2 ods. 2

... odseku 3... ďalej v článku 13 ods. 1 písm. a)... zároveň mám za to, že postupom

súdov oboch stupňov došlo k porušeniu aj práva na súdnu ochranu a práva na obhajobu,

ktoré sú vyjadrené a garantované v ustanoveniach článku 46 a v článku 50 ods. 3

z dôvodu porušenia princípu spravodlivého súdneho procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru

... Najvyšší súd... ako súd odvolací vo svojom uznesení sa nevysporiadal so všetkými

námietkami uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty a na

niektoré podstatné dôvody vôbec neprihliadal, resp. vysvetľuje ich v rozpore so skutočným

stavom, ktorý tu nastal a preto dospel k nesprávnemu právnemu záveru a nezákonnému

rozhodnutiu.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn.

PK-1 Tš 21/2005 a jeho uznesením z 27. apríla 2010 v spojení s postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo

17. mája 2010... bolo porušené základné právo sťažovateľa garantované v článku 2 ods. 2

a 3 Listiny základných práv a slobôd a v článku 2 ods. 2 a 3 ako aj v článku 13 ods. 1, písm.

a) a základné právo garantované v (právo na

súdnu ochranu) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (právo na spravodlivý súdny proces).

Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK - zo

dňa 27. apríla 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, zo dňa 17. mája 2010, ústavný súd zrušuje.“

6. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomný dôkazný materiál, z ktorého vzhľadom na

predmet veci (sťažovateľom namietané porušenie označených ustanovení a listiny,

základného práva zaručeného a práva zaručeného dohovorom) majú právnu

relevanciu najmä uznesenie špecializovaného trestného súdu z 27. apríla 2010,

sťažovateľova sťažnosť zo 7. mája 2010 proti tomuto uzneseniu (v ktorej ústavný súd

konštatuje v zásade obsahovo totožnú dôvodovú argumentáciu sťažovateľa ako v ústavnej

sťažnosti z 29. júla 2010 doručenej ústavnému súdu 4. augusta 2010, pozn.)

a druhostupňové uznesenie najvyššieho súdu zo 17. mája 2010.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivý proces zaručeného dohovoru

uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 z 27. apríla 2010

11. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 z 27. apríla

2010.

12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia tohto súdu,

pretože na základe podanej sťažnosti patrilo do právomoci najvyššieho súdu. Z obsahu

sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti)

namietanému uzneseniu prvostupňového súdu sp. zn. PK-1 z 27. apríla 2010

podal riadny opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd. Ústavný súd

preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práva

sťažovateľa predmetným uznesením.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. mája 2010

13. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v trestnoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v posudzovanej veci . Podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania

bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či

konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Z toho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný

postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť

všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov

a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu trestného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

civilného procesu (mutatis mutandis napr. , , ,

).

14. Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoje ústavné

postavenie, z ktorého vyplýva, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a preto vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (mutatis mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ). Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných

súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis

, , , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať v prípade, ak

by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

15. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvodovú argumentáciu opravného

prostriedku (riadneho alebo mimoriadneho) uvádzanú sťažovateľom, v dôsledku čoho jej

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva.

16. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. mája 2010, ktorým

sťažnosť sťažovateľa zo 7. mája 2010 zamietol podľa „

účinného do 1. januára 2006“. V odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom najvyšší

súd uviedol:

„... Uznesením predsedu senátu... bola obžalovanému JUDr. L. P. podľa § 66 ods. 1

účinného do 1. januára 2006 uložená poriadková pokuta vo výške 500 eur.

V zákonnej lehote... podal proti tomuto uzneseniu menovaný obžalovaný sťažnosť.

V jej odôvodnení prezentoval názor, že konanie žiadnym spôsobom nerušil, pretože

hlavného pojednávania sa s poukazom na ustanovenia účinného do

1. januára 2006 nezúčastnil, pričom na nemožnosť použitia tohto zákonného ustanovenia

nebol upozornený. Taktiež nie je pravdou, že by nerešpektoval účinné výzvy alebo príkazy.

Podľa jeho názoru uplatnenie procesného práva na konanie v neprítomnosti nemôže mať za

následok uloženie poriadkovej pokuty.

V danej súvislosti uviedol, že je pravdou, že predvolanie na hlavné pojednávanie

prevzal dňa 25. marca 2010 ako aj, že už svojim podaním zo dňa 31. marca 2010 zaslaným

elektronickou poštou (e-mailom) dňa 1. apríla 2010 súdu oznámil, že dňa 19. februára 2010

podal na Ústavnom súde Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť o posúdenie právomoci

Špeciálneho súdu v Pezinku vo veci konať, ako aj žiadosť o posúdenie kontinuity

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku a súčasne požiadal predsedu senátu o zrušenie

termínu hlavného pojednávania určeného na dni 26. - 28. apríla 2010.

V ďalšej časti odôvodnenia sťažovateľ poukázal na svoje zdravotné problémy, trpí na

chronickú chorobu hypertenzie. Vzhľadom na jeho neúčasť na hlavnom pojednávaní

z dôvodu práceneschopnosti už v predchádzajúcom konaní v rokoch 2006 až 2007

a vzhľadom na uplatnené právo neúčasti na hlavnom pojednávaní nemal záujem byť tesne

pred pojednávaním uznaný opäť za práceneschopného. Pri súbehu týchto okolností pod

ťarchou zodpovednosti a právnej neistoty hľadal spôsob a zákonnú možnosť na to, aby aj

v prípade jeho neprítomnosti sa hlavné pojednávanie mohlo uskutočniť.

Preto svojim podaním zo dňa 21. apríla 2010 súdu oznámil, že hlavného

pojednávania sa nezúčastní. V deň hlavného pojednávania, t. j. 26. apríla 2010 svoju

výslovnú žiadosť, aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v jeho neprítomnosti zaslal

predsedovi senátu elektronickou poštou opätovne, a to o 8.36 hod. a 10.36 hod.

V nadväznosti na to obžalovaný zaslal predsedovi senátu (elektronickou poštou) podanie,

v ktorom odôvodňuje uplatnenie jeho práva neúčasti na hlavnom pojednávaní v dňoch 26. -

28. apríla 2010 a v ktorom vyjadril názor, že hlavného pojednávania sa v tiesni nemusí

zúčastniť, pretože akákoľvek účasť toho času na hlavnom pojednávaní by bola v rozpore

s jeho slobodnou vôľou.

Dňa 26. apríla 2010 bol svojim obhajcom upozornený, že nie je vylúčené, že mu bude

zaslaná výzva, aby sa na hlavné pojednávanie dostavil, a preto očakával jej doručenie, a to

kuriérom alebo cestou polície. Uviedol tiež, že zo súdu dostal takúto výzvu e-mailovým

podaním, datovaným dňom 26. apríla o 12.01 hod. s tým, že na hlavné pojednávanie sa má

dostaviť v dňoch 27. až 28. apríla 2010, avšak do jeho dispozície sa toto podanie dostalo až

dňa 27. apríla 2010, kedy už došlo k odročeniu hlavného pojednávania a bolo rozhodnuté

o uložení poriadkovej pokuty.

V závere sťažnosti obžalovaný dôvodil, že podľa jeho názoru riadne a včas objasnil

skutočnosti, ktoré ho viedli k uplatneniu práva prechodnej neúčasti na hlavnom

pojednávaní v zmysle účinného do 1. januára 2006. Svoje právo uplatnil

výslovnou požiadavkou vo viacerých svojich podaniach, ktoré zároveň je možné považovať

aj za akt ospravedlnenia. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti navrhol, aby odvolací súd

napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti obžalovaného

JUDr. L. P. podľa účinného do 1. januára 2006 preskúmal správnosť

výroku napadnutého uznesenia, ako i konanie ktoré mu predchádzalo a zistil, že predseda

senátu špecializovaného trestného súdu rozhodol v predmetnej veci správne a v súlade so

zákonom.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu zákonné dôvody na uloženie poriadkovej pokuty

obžalovanému JUDr. L. P. splnené boli, a to z dôvodu nevyhovenia výzve dostaviť sa na

hlavné pojednávanie konaného dňa 27. apríla 2010. Odvolací súd si v celom rozsahu

osvojil závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie

napadnutého uznesenia.

Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že obžalovaný JUDr. L. P. prevzal predvolanie

na hlavné pojednávanie (na termín 26. až 28. apríla 2010) dňa 25. marca 2010 a dňa

23. apríla 2010 bolo súdu doručené podanie obžalovaného s jeho žiadosťou o vykonanie

hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti.

Obžalovaný sa na hlavné pojednávame dňa 26. apríla o 8.00 hod. nedostavil,

následne po prerušení pojednávania mu bola elektronickou poštou zaslaná výzva, aby sa na

hlavné pojednávanie dostavil v dňoch 27. až 28. apríla 2010, pretože bez jeho prítomnosti

nemožno vykonať hlavné pojednávanie a vec spoľahlivo rozhodnúť.

Dňa 27. apríla 2010 o 6.24 hod. zaslal obžalovaný súdu e-mailovú správu, v ktorej

uviedol, že potvrdzuje svoju požiadavku, aby bolo hlavné pojednávanie vykonané v jeho

neprítomnosti.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že obžalovaný JUDr. L. P. nevyhovel výzve

predsedu senátu danej mu podľa , aby sa dostavil v určený termín na

hlavné pojednávanie a svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní konanom dňa 27. až

28. apríla 2010 (pôvodne určeného na termín 26. až 28. apríla 2010) ani riadne a včas

neospravedlnil. Preto mu bola poriadková pokuta uložená správne a v súlade so zákonom.

Z hľadiska vecnej podstaty nič na tom nemení ani skutočnosť, že obžalovaný

opakovane výslovne poukazujúc na ustanovenia účinného do 1. januára 2010

požiadal o vykonanie hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti.

Nad rámec odôvodnenia uvedeného v napadnutom uznesení treba pripomenúť, že

podľa dikcie zákonného ustanovenia účinného do 1. januára 2010 je možnosť

vykonania hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného iba fakultatívnym

ustanovením, primárne podmieneným súhlasom súdu po zvážení, či vec možno spoľahlivo

rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť i bez prítomnosti obžalovaného. To teda vo

všeobecnosti znamená, že sa nejedná o žiadne obligatórne zákonné ustanovenia, podľa

ktorého by bol súd povinný v každom prípade akceptovať jednostranné vôľové rozhodnutie

obžalovaného hlavného pojednávania sa nezúčastniť. Obžalovaný má teda právo, aby bolo

hlavné pojednávanie vykonané v jeho neprítomnosti, avšak len za predpokladu kladného

stanoviska súdu, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť

i bez jeho prítomnosti.

V posudzovanom prípade obžalovaného JUDr. L. P. to teda znamená, že tento

napriek tomu, že zaslal súdu oznámenie, že hlavného pojednávania sa na základe

konkrétnych dôvodov nehodlá zúčastniť (s odkazom na ustanovenia účinného

do 1. januára 2010), bol povinný dostaviť sa už na hlavné pojednávanie dňa 26. apríla

2010. Pokiaľ sa na pojednávanie nedostavil ani dňa 27. apríla 2010, po tom ako mu bola

v predchádzajúci deň o 12.01 hod. doručená elektronická výzva na dostavenie sa k súdu,

takéto jeho konanie je treba posúdiť ako nevyhovenie výzve súdu, ktoré zakladá predpoklad

na uloženie poriadkovej pokuty podľa účinného do 1. januára 2006.

Sťažnostná námietka obžalovaného, že elektronicky zaslanú výzvu nemal dňa

26. apríla 2010 k dispozícii, ale prečítal ju až na ďalší deň 27. apríla 2010, nie je

akceptovateľná. Ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia sťažnosti obžalovaného dňa

26. apríla 2010 (teda v prvý deň pôvodne určeného termínu hlavného pojednávania) bol

upozornený svojim obhajcom na skutočnosť, že by mal očakávať zo súdu výzvu, aby sa na

hlavné pojednávanie dostavil. Taktiež jeho námietka, že takúto výzvu očakával doručením

kuriérom alebo políciou je nepatričná. Z obsahu trestného spisuje zrejmé, že jeho

komunikácia so súdom bola pravidelná. Súd, ale aj on sám opakovane zasielal svoje

podania súdu elektronickým spôsobom. Predseda senátu špecializovaného trestného súdu

v odôvodnení napadnutého uznesenia správne poukázal tiež na skutočnosť, že obžalovaný

dňa 27. apríla 2010 už v ranných hodinách (o 6.24 hod.) zaslal súdu opätovnú požiadavku,

aby sa konalo hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil aj s výhradou prvostupňového súdu,

že vo vzťahu k obžalovanému JUDr. L. P. nie je splnená primárna podmienka ustanovenia

a to, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť i bez prítomnosti

obžalovaného. Táto výhrada je plne relevantná s poukazom na konkrétne procesné

pochybenia prvostupňového súdu, ku ktorým došlo v konaní pred súdom a na ktoré

poukázal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa

19. novembra 2009, sp. zn. . Preto záver súdu, že vec nemožno spoľahlivo

rozhodnúť bez prítomnosti obžalovaného nie je samoúčelný, ale z hľadiska vyššie

uvedeného je aj podľa názoru odvolacieho súdu plne opodstatnený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje aj výmeru poriadkovej pokuty, ktorá bola

napadnutým uznesením obžalovanému uložená, za primeranú.

Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky

nepovažoval sťažnosť obžalovaného JUDr. L. P. za dôvodnú, a preto ju podľa § 148 ods. 1

písm. c/ účinného do 1. januára 2006 zamietol.“

17. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu v nadväznosti na odôvodnenie

prvostupňového rozhodnutia obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na

preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu

súdu sp. zn. zo 17. mája 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne práva , ). Ústavný súd opätovne

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa (prípadne práva podľa dohovoru).

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.C

K namietanému porušeniu a 3 a

a čl. 2 ods. 2 a 3 listiny

20. K namietanému porušeniu a 3 a a

ods. 2 a 3 listiny ústavný súd poznamenáva, že predmetné ustanovenia predstavujú

všeobecné zásady uplatňovania základných práv a slobôd upravených v druhej hlave

(resp. listiny) a nemožno ich posudzovať samostatne bez ich vzájomného pôsobenia (ako

aplikačného pravidla) s konkrétnym základným právom alebo slobodou. Keďže ústavný súd

v posudzovanej veci nezistil také porušenie sťažovateľom označených základných práv,

ktoré by odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej ochrany, je potrebné

konštatovať, že postupom a rozhodnutiami v predmetnej sťažovateľovej veci konajúcimi

všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu uvedených právnych noriem.

III.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nemal dôvod zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti (pozri bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010