Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 112/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Z., L., zastúpeného advokátkou JUDr. J. O., L., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -139 z 31.

marca 2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. -43 z 24. júna 2005

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2011 doručená sťažnosť Ing. J. Z., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. J. O., L., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -139 z 31. marca

2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C

27/04-43 z 24. júna 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Predbežným opatrením Okresného súdu Bratislava IV č. k. -18 zo dňa

7. 1. 1999 bolo S. uložené poskytovať sťažovateľovi časť pracovnej odmeny ako náhradu

mzdy vo výške 497,91 eur brutto (15.000,- Sk) vždy do 15. Dňa v mesiaci spätne podľa §

102 ods. 1 a , lebo v spore vedenom pod sp. zn. išlo o

trvanie pracovného pomeru a sťažovateľ preukázal, že zo závažných dôvodov nepracuje.

Právny dôvod nariadenia predbežného opatrenia vychádzal z pracovnoprávneho

vzťahu účastníkov konania.

V dôsledku zániku predbežného opatrenia č. k. -18 zo dňa 7. 1. 1999

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č. k. -43 zo dňa 24. 6. 2005 zaviazal

sťažovateľa zaplatiť S. 547.143.-- Sk (18.161,82 Eur) s 10% úrokom z omeškania odo dňa

22. 5. 2004 až do zaplatenia a súčasne nahradiť trovy konania 27.355,- Sk (908,02 eur),

všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Konajúci súd skonštatoval, že plnenie

navrhovateľa S. na základe predbežného opatrenia bolo odporcovi Ing. J. Z. poskytované z

právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol, čo je bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný

navrhovateľovi vydať na základe v spojení s , veta

prvá

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dňa 27. 6. 2007 odvolanie, v ktorom

namietal, že napadnutý rozsudok mu nebol účinne doručený, rozhodnutie trpí vadami

uvedenými v ust. a a takisto poukázal na nesprávne právne

posúdenie veci.

V podanom odvolaní poukázal najmä na skutočnosti, že v čase doručovania

napadnutého rozsudku sa nezdržiaval na adrese trvalého pobytu, ani v Slovenskej

republike, lebo pracoval v zahraničí. Túto okolnosť uviedol vo svojom ospravedlnení, ktoré

súdu I. stupňa doručil dňa 21. 6. 2005. Po neúčinnom pokuse o doručenie rozsudku na

adresu v Ž. súd vyznačil právoplatnosť rozsudku dňom 18. 1. 2006. V obci Ž. odporca nikdy

nemal trvalý ani prechodný pobyt, na uvedenej adrese vlastnil nehnuteľnosť len do 30. 9.

2004 a zdržiaval sa na nej v minulostí iba v rámci dovolenky, resp. víkendov. Náhradné

doručenie zásielky uložením na pošte bolo preto právne neúčinné.

Sťažovateľ podaním zo dňa 20. 6. 2005 vzniesol námietku zaujatosti voči celému

súdu z dôvodu, že nie je predpoklad objektívneho posúdenia vecí na tomto súde. O podanej

námietke zaujatosti nebolo rozhodnuté. Prvú námietku zaujatosti sudcu sťažovateľ podal

dňa 10. 1. 2005, pričom o nej nadriadený súd tiež nerozhodol, Konajúci sudca na námietku

zaujatosti neprihliadol, čo je v rozpore s vtedy účinným ust. § 14 ods. 1, § 15a ods. 1 O. s.

p.

V podaní zo dňa 20. 6. 2005 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní

z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti, keďže v tom čase pracoval v zahraničí. Žiadal

odročiť pojednávanie a nesúhlasil s vykonaním pojednávania bez jeho prítomnosti. Napriek

tomu súd I. stupňa v rozpore s ust. pokračoval v konaní a vykonal

pojednávanie, na ktorom aj vo veci rozhodol. Sťažovateľ nemal preto možnosť na

pojednávaní sa vyjadriť a predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, ani uplatniť

hmotnoprávne námietky napríklad námietku premlčania pohľadávky.

Ďalej sťažovateľ namietal, že súd prvého stupňa si neujasnil, v akom právnom

vzťahu nastala údajná ujma. Súd nárok navrhovateľa podriadil pod občianskoprávne

normy, čo je v pracovnoprávnych vzťahoch prípustné len subsidiárne, ak daný právny vzťah

nie je upravený pracovnoprávnou normou. Sťažovateľ vzniesol takisto námietku premlčania

dlhu.

Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvého

stupňa rozsudkom č. k. -139 zo dňa 31. 3. 2010 potvrdil. Rozsudok bol

doručený sťažovateľovi k rukám jeho právnej zástupkyne dňa 7. 5. 2010.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ na Najvyšší súd SR dovolanie

z dôvodov, že v konaní došlo k procesným vadám podľa a tým, že

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a vo veci rozhodoval vylúčený sudca, rozsudok

odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2

písm. c/ , poukázal na tzv. inú vadu konania ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci v zmysle . V dovolaní namietal a poukázal

na rovnaké dôvody ako vo svojom odvolaní.

Najvyšší súd SR uznesením č. k. -168 zo dňa 21. 9. 2011 dovolanie

odmietol a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. Uznesenie bolo

prostredníctvom právnej zástupkyne doručené navrhovateľovi dňa 5. októbra 2011.“

Sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. júla 2010 domáhal ochrany

svojich práv, ktorých porušenie namieta aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu

5. decembra 2011, a to v napadnutom konaní. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa doručenú

ústavnému súdu 7. júla 2010 odmietol uznesením č. k. -16 z 9. septembra

2010 pre nedostatok právomoci, argumentujúc subsidiárnou právomocou ústavného súdu

a nevyhnutnosťou využiť v systéme všeobecných súdov všetky účinné právne prostriedky

na ochranu svojich práv. V danom prípade to bolo dovolanie, ktoré sťažovateľ využil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) preskúmal dovolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na prípustnosť

dovolania.

Po posúdení prípustnosti dovolania najvyšší súd dovolanie odmietol konštatujúc:

„Pokiaľ odporca namieta existenciu tzv. inej vady konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie veci ( ), konkrétne nedostatky týkajúce

sa odôvodnenia napadnutého rozsudku, dovolací súd potvrdzuje, že nepreskúmateľnosť je

považovaná za vadu tejto povahy (R 111/1998). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti

súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho tzv. inú vadu konania

vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad

sp. zn. , , , , ,

). Takáto tzv. iná vada konania je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), prípustnosť dovolania ale nezakladá. Uvedený dovolací dôvod

možno úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale

v preskúmavanej veci nešlo).“

Sťažovateľ svojou sťažnosťou „nenamieta porušenie svojich práv procesným

postupom v konaní Krajského súdu Bratislava IV pod sp. zn. (vady konania

v zmysle a ).

Predmetom návrhu na začatie konania o sťažnosti pred Ústavným súdom SR sú

vecnoprávne námietky navrhovateľa voči konaniu a rozhodnutiu Krajského súdu

v Bratislave pod sp. zn. majúce dopad na porušenie základných práv

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. J. Z. podľa a Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave, č. k. -139 zo dňa 31. 3. 2010 a rozsudkom

Okresného súdu Bratislava IV, č. k. -43 zo dňa 24. 6. 2005 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -139 zo dňa 31. 3. 2010

a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č. k. -43 zo dňa 24. 6. 2005 sa

zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 819,07 eur na účet advokátky

JUDr. J. O. v S. a. s., č. účtu:...

Zároveň sťažovateľ žiada, aby ústavný súd podľa

dočasným opatrením odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.

-139 zo dňa 31. 3. 2010 a rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č. k.

-43 zo dňa 24. 6. 2005. Odklad výkonu nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom. Núteným výkonom napadnutého rozhodnutia by sa právne postavenie sťažovateľa

výrazne zhoršilo a mohla by mu vzniknúť väčšia ujma, než aká môže vzniknúť osobe

oprávnenej z exekučného titulu.

S poukazom na dôvody uvedené v tejto sťažnosti je tu zrejmá dôvodnosť odložiť

vykonateľnosť rozsudkov oboch súdov.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. , ,

, , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, ako aj práva podľa dohovoru.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

č. k. -43 z 24. júna 2005

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv namietaným rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti prvostupňovému

rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti

namietanému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -139 z 31. marca 2010

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Sťažovateľ poukazuje vo svojej sťažnosti na to, že „odvolací súd vo svojom

rozhodnutí žiadnym spôsobom neargumentoval odvolacie dôvody sťažovateľa a bez

dostatočného zdôvodnenia rozhodnutia vo veci samej potvrdzujúceho nárok navrhovateľa

na základe rozhodnutia súdu prvého stupňa podriadil pod občianskoprávnu normu.

Nedostatok dôvodov týkajúcich sa právneho základu rozhodnutia v merite veci, nedostatok

právneho posúdenia veci pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu

k námietke premlčania, interpretačná svojvôľa odvolacieho súdu, robia rozhodnutie

odvolacieho súdu nepresvedčivým, arbitrárnym, nepreskúmateľným, vedúcim do zásahu

práva sťažovateľa na spravodlivý proces do takej miery, že vyžadujú ústavnú korekciu.“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov. Podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa

však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti

s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol

k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Ochrany základného práva podľa sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a aj dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto

spore (, ).

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj

odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Ústavný súd pritom zároveň vychádzal z toho, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé

súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný

obsah prednesov, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných

ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného

(odvolacieho) súdu ( ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Uvedenému

právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B)

uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval

na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade

nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy

správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 141

ods. 1 ) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov ( ). Preto ak

všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní postupujú podľa označeného zákonného

ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimi

vykonaných dôkazov. Navyše, pokiaľ ide o dodržanie procesných ustanovení v konaní

súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.

Vzhľadom na to považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na relevantnú časť

odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorom sa uvádza:

- k plynutiu premlčacej lehoty

„Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. bolo zistené, že rozsudkom zo dňa 13. 2.

2002 bol návrh navrhovateľa Ing. Z. proti odporcovi S. na určenie, že jeho pracovný pomer

trvá, zamietnutý. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -118 zo dňa 24. 6. 2003 a nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom

Krajského súdu dňa 13. 10. 2003. V odôvodnení oboch rozsudkov sa konštatuje, že odporca

23. 6. 1997 okamžite zrušil pracovný pomer navrhovateľa a zásielka s uvedeným

zrušovacím prejavom sa považuje za doručenú 15. 7. 1997, ktorým dňom aj skončil

pracovný pomer navrhovateľa u odporcu. Navrhovateľ si určenie trvania pracovného

pomeru uplatnil až 31. 3. 1998, t. j. po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty (§ 64 Zák.

práce). Uvedené okamžité zrušenie pracovného pomeru s doručenkou sú založené v spise

.

Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. bolo zistené, že uznesením č. k.

-18 zo dňa 7. 1. 1999, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie, bol odporca (S.)

zaviazaný poskytovať navrhovateľovi (Ing. J. Z.) časť pracovnej odmeny vo výške 15.000,-

Sk mesačne brutto titulom náhrady mzdy vždy do 15. dňa v mesiaci spätne s tým, že

predbežné opatrenie stratí účinnosť právoplatným rozhodnutím vo veci o neplatnosť úkonu

odvolania z funkcie vedenej pod sp. zn. a vo veci o určenie, že pracovný pomer

trvá vedenej pod sp. zn. . Uvedené uznesenie bolo potvrdené uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -38 zo dňa 31. 5. 1999 a nadobudlo

právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu dňa 13. 8. 1999.“;

- k právneho základu veci

„Podľa predbežné opatrenie zanikne, ak sa návrhu

vo nevyhovelo.

Podľa ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného

dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa

bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením

vznikli. Rozhodne o tom na návrh súd, ktorý predbežné opatrenie vydal.

V súlade s citovaným ustanovením v prípade zániku alebo zrušenia predbežného

opatrenia z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, navrhovateľ

predbežného opatrenia je povinný nahradiť ujmu tomu, komu predbežným opatrením

vznikla. Touto ujmou sa rozumie každá ujma vyjadriteľná v peniazoch. Sumu, ktorá bola

vyplatená na základe predbežného opatrenia, ktoré zaniklo, nakoľko sa návrhu vo veci

samej nevyhovelo, je oprávnený z predbežného opatrenia povinný vždy vrátiť aj s poukazom

na povahu predbežného opatrenia, ktoré upravuje len dočasne pomery účastníkov a nerieši

s konečnou platnosťou otázku opodstatnenosti ich nárokov (rovnako R 26/1975).

Predbežné opatrenie, vydané tunajším súdom uznesením č. k. -18 zo dňa

7. 1. 1999 a potvrdené Krajským súdom v Bratislave, ktorým bolo navrhovateľovi uložené

poskytovať časť pracovnej odmeny odporcovi ( ), zaniklo

právoplatnosťou rozsudkov vydaných v konaniach vedených tunajším súdom pod sp. zn. 7C

226/97 a (t. j. dňom 5. 2. 2004 a 13. 10. 2003), nakoľko sa návrhom vo veci

samej nevyhovelo - boli zamietnuté. Pracovný pomer odporcu u navrhovateľa skončil 15. 7.

1997. Z dôvodu zániku predbežného opatrenia ( ) je odporca

povinný nahradiť sumu, ktorá mu bola vyplatená od vydania predbežného opatrenia až do

jeho zániku. Mzdovými listami odporcu bolo preukázané, že mu navrhovateľ na základe

predbežného opatrenia vyplatil celkovo 547.143,- Sk (172.143,- Sk v roku 1999 + 105.000,-

Sk v roku 2000 + 255.000,- Sk v roku 2001 + 15.000,- Sk v roku 2002), ktorá suma

predstavuje v zmysle horeuvedených skutočností ujmu vzniknutú navrhovateľovi

predbežným opatrením. Na strane odporcu uvedené plnenie ako plnenie poskytované

z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol, predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je

povinný navrhovateľovi vydať. Nakoľko odporca uvedenú ujmu navrhovateľovi dobrovoľne

nenahradil, súd ho v súlade s (v spojení s , veta prvá

Obč. zák.) k zaplateniu sumy 547.143,- Sk zaviazal.“;

- k podriadeniu návrhu navrhovateľa pod občianskoprávne normy

„Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. ak ide o omeškanie splnením peňažného dlhu, má

veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania; výšku úrokov

z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by odporcu osobitne požiadal

o plnenie žalovanej istiny, považuje sa za kvalifikované požiadanie (§ 563 Obč. zák.) návrh

na začatie konania, pričom dňom splatnosti žalovanej istiny je deň nasledujúci po doručení

návrhu odporcovi. V predmetnej veci bol návrh doručený odporcovi dňa 21. 5. 2004, do

omeškania sa teda odporca dostal dňom 22. 5. 2004. Súd na uvedenom základe zaviazal

odporcu v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. k zaplateniu úroku z omeškania zo sumy 547.143,-

Sk odo dňa 22. 5. 2004 vo výške 10 %, ktorá je v súlade s nar. vl. č.

Nakoľko sa navrhovateľ domáhal úroku z omeškania vo výške 12,5 % odo dňa 6. 2. 2004,

súd vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol.“.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu vyplýva, že

„Odvolací súd prejednal vec podľa na pojednávaní podľa

ods. 1 O. s. p, doplnil dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisov Okresného súdu

Bratislava IV sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a dospel k záveru, že

odvolanie odporcu nie je dôvodné.“.

Svoj právny názor (právny základ) týkajúci sa „náhrady ujmy“ formuloval krajský

súd s odvolaním sa na príslušné ustanovenia takto:

„Ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu než preto, že sa

návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené,

navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli. Rozhodne

o tom na návrh súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie ( ).

Sumy, ktoré boli zamestnancovi vyplatené na základe predbežného opatrenia, ktoré

bolo neskôr zrušené z iného dôvodu než preto, že návrhu vo veci samej sa vyhovelo, alebo

preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, príjemca je povinný vždy vrátiť. Treba

pritom poukázať na povahu predbežných opatrení upravujúcich len dočasne pomery

účastníkov a neriešiacich s konečnou platnosťou otázku opodstatnenosti ich nárokov. S ich

zrušením alebo zánikom, ak k nemu dôjde z iných dôvodov než preto, že návrhu vo veci

samej sa vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, je spojená

povinnosť navrhovateľa nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli (§ 77

ods. 3 ) vrátane ujmy, ktorá vznikla plnením uskutočneným na jeho základe. Tieto

sumy, ktoré boli zamestnancovi vyplácané na základe predbežného opatrenia, je povinný

príjemca vždy vrátiť, nakoľko vzhľadom na dočasnú úpravu si príjemca musel byť vedomý

toho, že ich prípadne bude musieť vrátiť.“

Tento svoj právny názor krajský súd odôvodnil takýmto spôsobom:

„V danom prípade bolo nepochybne preukázané, že na základe návrhu navrhovateľa

zo dňa 10. 6. 1997 na Okresnom súde Bratislava IV začalo konanie o neplatnosť odvolania

navrhovateľa z funkcie vedené pod sp. zn. a dňa 31. 3. 1998 konanie o určenie,

že jeho pracovný pomer trvá pod sp. zn. . V priebehu týchto konaní bolo na návrh

navrhovateľa zo dňa 22. 10. 1998 vydané Okresným súdom Bratislava IV dňa 7. 1. 1999

č. k. -18 predbežné opatrenie, ktorým bolo navrhovateľovi (S.) uložená povinnosť

poskytovať odporcovi (Ing. J. Z.) časť pracovnej odmeny vo výške 15.000,- Sk mesačne

brutto titulom náhrady mzdy s tým, že toto predbežné opatrenie stráca účinnosť

právoplatným rozhodnutím vo veci o neplatnosť úkonu odvolania z funkcie vedenej na

Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. a vo veci o určenie, že pracovný pomer

trvá, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. , ktoré bolo potvrdené

uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. mája 1999 č. k. -38. Na

základe tohto predbežného opatrenia navrhovateľ vyplatil odporcovi celkom sumu

547.143,- Sk, ktorá predstavuje ujmu vzniknutú navrhovateľovi, nakoľko v konaniach

vo veci samej nebolo právo odporcu uspokojené, keďže rozsudkom Okresného Bratislava IV

zo dňa 13. 3. 2002 č. k. -91 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 12. 11. 2003 č. k. -116, právoplatným dňa 5. 2. 2004 bol návrh odporcu

o určenie, neplatnosti odvolania z funkcie zamietnutý a rozsudkom Okresného súdu

Bratislava IV zo dňa 13. 2. 2002 č. k. -89 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 24. 6. 2003 č. k. -118, právoplatným dňa 13. 10. 2003 bol

návrh odporcu o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a určenia, že

jeho pracovný pomer trvá, zamietnutý. Právoplatným skončením týchto konaní vo veci

samej zaniklo aj predbežné opatrenie, na základe ktorého navrhovateľ plnil odporcovi

a bolo preukázané, že odporca toto plnenie, ktorým vznikla navrhovateľovi ujma po zániku

predbežného opatrenia v zmysle nevrátil, preto súd prvého stupňa

správne postupoval, keď odporcovi uložil povinnosť takto na jeho strane vzniknuté

bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 1 Obč. zák.) navrhovateľovi vrátiť. Súd prvého stupňa

správne rozhodol aj v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, na ktoré navrhovateľovi

v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. taktiež vznikol nárok.. Námietka odporcu, že pri preberaní

časti pracovnej odmeny od navrhovateľa bol dobromyseľný, nie je dôvodná a navyše

odporca už z predbežného opatrenia mal vedomosť, že ide len o dočasné plnenie zo strany

navrhovateľa a musel si byť vedomý aj toho, že pokiaľ jeho návrhom vo veci samej nebude

vyhovené, bude musieť plnenie poskytované navrhovateľom na základe predbežného

opatrenia vrátiť.“

K otázke premlčania krajský súd uviedol:

„Taktiež nebola dôvodná ani jeho námietka premlčania nároku navrhovateľa,

pretože navrhovateľ sa mohol domáhať vrátenia plnenia poskytovaného odporcovi

na základe predbežného opatrenia až po právoplatnom skončení konaní vo veci samej,

v dôsledku ktorých došlo k zániku predmetného predbežného opatrenia. K tomuto došlo

právoplatnosťou rozhodnutí vo veci samej dňa 13. 10. 2003 a 5. 2. 2004, pričom

navrhovateľ si svoj nárok na súde v zmysle uplatnil dňa 6. 2. 2004.“

Krajský súd sa vyjadril aj k aplikácii občianskoprávnym noriem: za správny označil

postup súdu prvého stupňa, „keď sťažovateľovi uložil povinnosť takto na jeho strane

vzniknuté bezdôvodné obohatenie (kvalifikované podľa )

navrhovateľovi vrátiť“. Za správne označil krajský súd aj rozhodnutie „v časti týkajúcej sa

úrokov z omeškania, na ktoré navrhovateľovi v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. taktiež vznikol

nárok“. V tejto súvislosti uvádza, že „Námietka odporcu, že pri preberaní časti pracovnej

odmeny od navrhovateľa bol dobromyseľný, nie je dôvodná a navyše odporca už

z predbežného opatrenia mal vedomosť, že ide len o dočasné plnenie zo strany

navrhovateľa a musel si byť vedomý aj toho, že pokiaľ jeho návrhom vo veci samej nebude

vyhovené, bude musieť plnenie poskytované navrhovateľom na základe predbežného

opatrenia vrátiť.“.

Ústavný súd sa s týmito právnymi názormi stotožňuje. Po preskúmaní napadnutého

rozsudku krajského súdu nezistil, že by interpretácia a aplikácia príslušných právnych

noriem krajským súdom mohla zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného

rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v . Naopak,

krajský súd svoje právne závery podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným

spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru, keď potvrdil

správnosť rozsudku súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa výslovne nevysporiadal s otázkou, či v danom

prípade sa mali aplikovať príslušné občianskoprávne alebo pracovnoprávne normy (účinné

v čase rozhodovania), argumentujúc v tejto súvislosti špeciálnou prednosťou ustanovenia

pred ustanoveniami .

Prvostupňový súd argumentoval dočasným charakterom predbežného opatrenia

a procesným inštitútom podľa a a vyslovil názor, že sumu,

ktorá bola vyplatená na základe predbežného oparenia, ktoré zaniklo, pretože sa návrhu

vo veci samej nevyhovelo, je „oprávnený“ z predbežného opatrenia povinný vždy vrátiť, aj

s poukazom na povahu predbežného opatrenia, ktoré upravuje len dočasné pomery

účastníkov a nerieši s konečnou platnosťou otázku opodstatnenosti ich nárokov. Krajský súd

tento právny názor okresného súdu označil za správny, keď sťažovateľovi uložil povinnosť

takto na jeho strane vzniknuté bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) navrhovateľovi vrátiť.

Ústavný súd konštatuje, že táto námietka sťažovateľa je síce opodstatnená, ale

explicitná odpoveď na ňu nemohla zvrátiť meritórne rozhodnutie v danej veci. Podľa názoru

ústavného súdu nepochybil krajský súd, keď na danú vec aplikoval príslušné

občianskoprávne normy, t. j. príslušné ustanovenia v spojení

s príslušnými ustanoveniami , predovšetkým týkajúcimi sa

predbežného opatrenia. Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok krajského súdu

s poukázaním na uvedené ústavne udržateľný.

Ústavný súd po preskúmaní touto časťou sťažnosti napadnutého rozsudku, ako aj

konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu

zrozumiteľne uvádza dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne

správny potvrdil. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil pochybenia

takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu je

vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, nie je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, prečo

rozhodol tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť

podľa nahradiť ujmu navrhovateľovi. Z napadnutého rozsudku krajského

súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (podobne

, ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie. S prihliadnutím na ústavne akceptovateľnú

odôvodnenosť napadnutého rozsudku ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva garantovaného v čl. 48

ods. 2 , čo však osobitným spôsobom neodôvodnil, t. j. nepreukázal príčinnú

súvislosť medzi základným právom podľa a medzi namietaným

rozsudkom, a preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

ako celok podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012