Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 112/2012
PDF · 305.33 KB
No categories available
IV. ÚS 112/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Z., L., zastúpeného advokátkou JUDr. J. O., L., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co/272/2009-139 z 31.
marca 2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 12 C 27/04-43 z 24. júna 2005
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. Z. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra
2011 doručená sťažnosť Ing. J. Z., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. J. O., L., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co/272/2009-139 z 31. marca
2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C
27/04-43 z 24. júna 2005.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„Predbežným opatrením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 7C/268/98-18 zo dňa
7. 1. 1999 bolo S. uložené poskytovať sťažovateľovi časť pracovnej odmeny ako náhradu
mzdy vo výške 497,91 eur brutto (15.000,- Sk) vždy do 15. Dňa v mesiaci spätne podľa §
102 ods. 1 a § 76 ods. 1 písm. c) O. s. p., lebo v spore vedenom pod sp. zn. 7C/130/98 išlo o
trvanie pracovného pomeru a sťažovateľ preukázal, že zo závažných dôvodov nepracuje.
Právny dôvod nariadenia predbežného opatrenia vychádzal z pracovnoprávneho
vzťahu účastníkov konania.
V dôsledku zániku predbežného opatrenia č. k. 7C/268/98-18 zo dňa 7. 1. 1999
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č. k. 12C/27/2004-43 zo dňa 24. 6. 2005 zaviazal
sťažovateľa zaplatiť S. 547.143.-- Sk (18.161,82 Eur) s 10% úrokom z omeškania odo dňa
22. 5. 2004 až do zaplatenia a súčasne nahradiť trovy konania 27.355,- Sk (908,02 eur),
všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Konajúci súd skonštatoval, že plnenie
navrhovateľa S. na základe predbežného opatrenia bolo odporcovi Ing. J. Z. poskytované z
právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol, čo je bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný
navrhovateľovi vydať na základe § 77 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 451, § 458 ods. 1 veta
prvá O. s. p.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dňa 27. 6. 2007 odvolanie, v ktorom
namietal, že napadnutý rozsudok mu nebol účinne doručený, rozhodnutie trpí vadami
uvedenými v ust. § 221 ods. 1 písm. f) a g) O. s. p. a takisto poukázal na nesprávne právne
posúdenie veci.
V podanom odvolaní poukázal najmä na skutočnosti, že v čase doručovania
napadnutého rozsudku sa nezdržiaval na adrese trvalého pobytu, ani v Slovenskej
republike, lebo pracoval v zahraničí. Túto okolnosť uviedol vo svojom ospravedlnení, ktoré
súdu I. stupňa doručil dňa 21. 6. 2005. Po neúčinnom pokuse o doručenie rozsudku na
adresu v Ž. súd vyznačil právoplatnosť rozsudku dňom 18. 1. 2006. V obci Ž. odporca nikdy
nemal trvalý ani prechodný pobyt, na uvedenej adrese vlastnil nehnuteľnosť len do 30. 9.
2004 a zdržiaval sa na nej v minulostí iba v rámci dovolenky, resp. víkendov. Náhradné
doručenie zásielky uložením na pošte bolo preto právne neúčinné.
Sťažovateľ podaním zo dňa 20. 6. 2005 vzniesol námietku zaujatosti voči celému
súdu z dôvodu, že nie je predpoklad objektívneho posúdenia vecí na tomto súde. O podanej
námietke zaujatosti nebolo rozhodnuté. Prvú námietku zaujatosti sudcu sťažovateľ podal
dňa 10. 1. 2005, pričom o nej nadriadený súd tiež nerozhodol, Konajúci sudca na námietku
zaujatosti neprihliadol, čo je v rozpore s vtedy účinným ust. § 14 ods. 1, § 15a ods. 1 O. s.
p.
V podaní zo dňa 20. 6. 2005 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní
z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti, keďže v tom čase pracoval v zahraničí. Žiadal
odročiť pojednávanie a nesúhlasil s vykonaním pojednávania bez jeho prítomnosti. Napriek
tomu súd I. stupňa v rozpore s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. pokračoval v konaní a vykonal
pojednávanie, na ktorom aj vo veci rozhodol. Sťažovateľ nemal preto možnosť na
pojednávaní sa vyjadriť a predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, ani uplatniť
hmotnoprávne námietky napríklad námietku premlčania pohľadávky.
Ďalej sťažovateľ namietal, že súd prvého stupňa si neujasnil, v akom právnom
vzťahu nastala údajná ujma. Súd nárok navrhovateľa podriadil pod občianskoprávne
normy, čo je v pracovnoprávnych vzťahoch prípustné len subsidiárne, ak daný právny vzťah
nie je upravený pracovnoprávnou normou. Sťažovateľ vzniesol takisto námietku premlčania
dlhu.
Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvého
stupňa rozsudkom č. k. 4Co/272/2009-139 zo dňa 31. 3. 2010 potvrdil. Rozsudok bol
doručený sťažovateľovi k rukám jeho právnej zástupkyne dňa 7. 5. 2010.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ na Najvyšší súd SR dovolanie
z dôvodov, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f/ a g/ O. s. p. tým, že
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a vo veci rozhodoval vylúčený sudca, rozsudok
odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p., poukázal na tzv. inú vadu konania ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.. V dovolaní namietal a poukázal
na rovnaké dôvody ako vo svojom odvolaní.
Najvyšší súd SR uznesením č. k. 3 Cdo 167/2010-168 zo dňa 21. 9. 2011 dovolanie
odmietol a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. Uznesenie bolo
prostredníctvom právnej zástupkyne doručené navrhovateľovi dňa 5. októbra 2011.“
Sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. júla 2010 domáhal ochrany
svojich práv, ktorých porušenie namieta aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu
5. decembra 2011, a to v napadnutom konaní. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa doručenú
ústavnému súdu 7. júla 2010 odmietol uznesením č. k. II. ÚS 336/2010-16 z 9. septembra
2010 pre nedostatok právomoci, argumentujúc subsidiárnou právomocou ústavného súdu
a nevyhnutnosťou využiť v systéme všeobecných súdov všetky účinné právne prostriedky
na ochranu svojich práv. V danom prípade to bolo dovolanie, ktoré sťažovateľ využil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) preskúmal dovolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na prípustnosť
dovolania.
Po posúdení prípustnosti dovolania najvyšší súd dovolanie odmietol konštatujúc:
„Pokiaľ odporca namieta existenciu tzv. inej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), konkrétne nedostatky týkajúce
sa odôvodnenia napadnutého rozsudku, dovolací súd potvrdzuje, že nepreskúmateľnosť je
považovaná za vadu tejto povahy (R 111/1998). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti
súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho tzv. inú vadu konania
vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad
sp. zn. 1 Cdo 135/2010, 2 Cdo 137/2010, 3 Cdo 96/2011, 4 M Cdo 5/2009, 5 Cdo 216/2010,
7 Cdo 55/2011). Takáto tzv. iná vada konania je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá. Uvedený dovolací dôvod
možno úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale
v preskúmavanej veci nešlo).“
Sťažovateľ svojou sťažnosťou „nenamieta porušenie svojich práv procesným
postupom v konaní Krajského súdu Bratislava IV pod sp. zn. 4 Co 272/2009 (vady konania
v zmysle § 237 písm. f/ a g/ O. s. p.).
Predmetom návrhu na začatie konania o sťažnosti pred Ústavným súdom SR sú
vecnoprávne námietky navrhovateľa voči konaniu a rozhodnutiu Krajského súdu
v Bratislave pod sp. zn. 4Co/272/2009 majúce dopad na porušenie základných práv
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo Ing. J. Z. podľa čl. 46 ods.1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4Co/272/2009-139 zo dňa 31. 3. 2010 a rozsudkom
Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 12C/27/2004-43 zo dňa 24. 6. 2005 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4Co/272/2009-139 zo dňa 31. 3. 2010
a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 12C/27/2004-43 zo dňa 24. 6. 2005 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 819,07 eur na účet advokátky
JUDr. J. O. v S. a. s., č. účtu:...
Zároveň sťažovateľ žiada, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.
dočasným opatrením odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.
4Co/272/2009-139 zo dňa 31. 3. 2010 a rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č. k.
12C/27/2004-43 zo dňa 24. 6. 2005. Odklad výkonu nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom. Núteným výkonom napadnutého rozhodnutia by sa právne postavenie sťažovateľa
výrazne zhoršilo a mohla by mu vzniknúť väčšia ujma, než aká môže vzniknúť osobe
oprávnenej z exekučného titulu.
S poukazom na dôvody uvedené v tejto sťažnosti je tu zrejmá dôvodnosť odložiť
vykonateľnosť rozsudkov oboch súdov.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa
ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť
dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
č. k. 12 C 27/04-43 z 24. júna 2005
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1
ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho práv namietaným rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa
sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti prvostupňovému
rozsudku.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti
namietanému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 4 Co/272/2009-139 z 31. marca 2010
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Sťažovateľ poukazuje vo svojej sťažnosti na to, že „odvolací súd vo svojom
rozhodnutí žiadnym spôsobom neargumentoval odvolacie dôvody sťažovateľa a bez
dostatočného zdôvodnenia rozhodnutia vo veci samej potvrdzujúceho nárok navrhovateľa
na základe rozhodnutia súdu prvého stupňa podriadil pod občianskoprávnu normu.
Nedostatok dôvodov týkajúcich sa právneho základu rozhodnutia v merite veci, nedostatok
právneho posúdenia veci pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu
k námietke premlčania, interpretačná svojvôľa odvolacieho súdu, robia rozhodnutie
odvolacieho súdu nepresvedčivým, arbitrárnym, nepreskúmateľným, vedúcim do zásahu
práva sťažovateľa na spravodlivý proces do takej miery, že vyžadujú ústavnú korekciu.“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov. Podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy
však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne
závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že
kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti
s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol
k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a aj čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto
spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj
odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd pritom zároveň vychádzal z toho, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé
súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný
obsah prednesov, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných
ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného
(odvolacieho) súdu (§ 211 ods. 2 OSP).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému
právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B)
uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval
na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade
nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy
správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 141
ods. 1 ústavy) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP). Preto ak
všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní postupujú podľa označeného zákonného
ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimi
vykonaných dôkazov. Navyše, pokiaľ ide o dodržanie procesných ustanovení v konaní
súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.
Vzhľadom na to považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na relevantnú časť
odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorom sa uvádza:
- k plynutiu premlčacej lehoty
„Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 7C 130/98 bolo zistené, že rozsudkom zo dňa 13. 2.
2002 bol návrh navrhovateľa Ing. Z. proti odporcovi S. na určenie, že jeho pracovný pomer
trvá, zamietnutý. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 12Co 468/02-118 zo dňa 24. 6. 2003 a nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom
Krajského súdu dňa 13. 10. 2003. V odôvodnení oboch rozsudkov sa konštatuje, že odporca
23. 6. 1997 okamžite zrušil pracovný pomer navrhovateľa a zásielka s uvedeným
zrušovacím prejavom sa považuje za doručenú 15. 7. 1997, ktorým dňom aj skončil
pracovný pomer navrhovateľa u odporcu. Navrhovateľ si určenie trvania pracovného
pomeru uplatnil až 31. 3. 1998, t. j. po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty (§ 64 Zák.
práce). Uvedené okamžité zrušenie pracovného pomeru s doručenkou sú založené v spise
Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 7C 268/98 bolo zistené, že uznesením č. k.
7C 268/98-18 zo dňa 7. 1. 1999, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie, bol odporca (S.)
zaviazaný poskytovať navrhovateľovi (Ing. J. Z.) časť pracovnej odmeny vo výške 15.000,-
Sk mesačne brutto titulom náhrady mzdy vždy do 15. dňa v mesiaci spätne s tým, že
predbežné opatrenie stratí účinnosť právoplatným rozhodnutím vo veci o neplatnosť úkonu
odvolania z funkcie vedenej pod sp. zn. 7C 226/97 a vo veci o určenie, že pracovný pomer
trvá vedenej pod sp. zn. 7C 130/98. Uvedené uznesenie bolo potvrdené uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 17Co 89/99-38 zo dňa 31. 5. 1999 a nadobudlo
právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu dňa 13. 8. 1999.“;
- k právneho základu veci
„Podľa § 77 ods. 1 písm. b) O. s. p. predbežné opatrenie zanikne, ak sa návrhu
vo nevyhovelo.
Podľa § 77 ods. 3 O. s. p. ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného
dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa
bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením
vznikli. Rozhodne o tom na návrh súd, ktorý predbežné opatrenie vydal.
V súlade s citovaným ustanovením v prípade zániku alebo zrušenia predbežného
opatrenia z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, navrhovateľ
predbežného opatrenia je povinný nahradiť ujmu tomu, komu predbežným opatrením
vznikla. Touto ujmou sa rozumie každá ujma vyjadriteľná v peniazoch. Sumu, ktorá bola
vyplatená na základe predbežného opatrenia, ktoré zaniklo, nakoľko sa návrhu vo veci
samej nevyhovelo, je oprávnený z predbežného opatrenia povinný vždy vrátiť aj s poukazom
na povahu predbežného opatrenia, ktoré upravuje len dočasne pomery účastníkov a nerieši
s konečnou platnosťou otázku opodstatnenosti ich nárokov (rovnako R 26/1975).
Predbežné opatrenie, vydané tunajším súdom uznesením č. k. 7C 268/98-18 zo dňa
7. 1. 1999 a potvrdené Krajským súdom v Bratislave, ktorým bolo navrhovateľovi uložené
poskytovať časť pracovnej odmeny odporcovi (§ 76 ods. 1 písm. c) O. s. p.), zaniklo
právoplatnosťou rozsudkov vydaných v konaniach vedených tunajším súdom pod sp. zn. 7C
226/97 a 7C 130/98 (t. j. dňom 5. 2. 2004 a 13. 10. 2003), nakoľko sa návrhom vo veci
samej nevyhovelo - boli zamietnuté. Pracovný pomer odporcu u navrhovateľa skončil 15. 7.
1997. Z dôvodu zániku predbežného opatrenia (§ 77 ods. 1 písm. b) O. s. p.) je odporca
povinný nahradiť sumu, ktorá mu bola vyplatená od vydania predbežného opatrenia až do
jeho zániku. Mzdovými listami odporcu bolo preukázané, že mu navrhovateľ na základe
predbežného opatrenia vyplatil celkovo 547.143,- Sk (172.143,- Sk v roku 1999 + 105.000,-
Sk v roku 2000 + 255.000,- Sk v roku 2001 + 15.000,- Sk v roku 2002), ktorá suma
predstavuje v zmysle horeuvedených skutočností ujmu vzniknutú navrhovateľovi
predbežným opatrením. Na strane odporcu uvedené plnenie ako plnenie poskytované
z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol, predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je
povinný navrhovateľovi vydať. Nakoľko odporca uvedenú ujmu navrhovateľovi dobrovoľne
nenahradil, súd ho v súlade s § 77 ods. 3 O. s. p. (v spojení s § 451, § 458 ods. 1 veta prvá
Obč. zák.) k zaplateniu sumy 547.143,- Sk zaviazal.“;
- k podriadeniu návrhu navrhovateľa pod občianskoprávne normy
„Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. ak ide o omeškanie splnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania; výšku úrokov
z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by odporcu osobitne požiadal
o plnenie žalovanej istiny, považuje sa za kvalifikované požiadanie (§ 563 Obč. zák.) návrh
na začatie konania, pričom dňom splatnosti žalovanej istiny je deň nasledujúci po doručení
návrhu odporcovi. V predmetnej veci bol návrh doručený odporcovi dňa 21. 5. 2004, do
omeškania sa teda odporca dostal dňom 22. 5. 2004. Súd na uvedenom základe zaviazal
odporcu v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. k zaplateniu úroku z omeškania zo sumy 547.143,-
Sk odo dňa 22. 5. 2004 vo výške 10 %, ktorá je v súlade s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. z.
Nakoľko sa navrhovateľ domáhal úroku z omeškania vo výške 12,5 % odo dňa 6. 2. 2004,
súd vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol.“.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu vyplýva, že
„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní podľa § 214
ods. 1 O. s. p, doplnil dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisov Okresného súdu
Bratislava IV sp. zn. 7C 268/98, sp. zn. 7C 130/98 a sp. zn. 7C 226/97 a dospel k záveru, že
odvolanie odporcu nie je dôvodné.“.
Svoj právny názor (právny základ) týkajúci sa „náhrady ujmy“ formuloval krajský
súd s odvolaním sa na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku takto:
„Ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu než preto, že sa
návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené,
navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli. Rozhodne
o tom na návrh súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie (§ 77 ods. 3 O. s. p.).
Sumy, ktoré boli zamestnancovi vyplatené na základe predbežného opatrenia, ktoré
bolo neskôr zrušené z iného dôvodu než preto, že návrhu vo veci samej sa vyhovelo, alebo
preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, príjemca je povinný vždy vrátiť. Treba
pritom poukázať na povahu predbežných opatrení upravujúcich len dočasne pomery
účastníkov a neriešiacich s konečnou platnosťou otázku opodstatnenosti ich nárokov. S ich
zrušením alebo zánikom, ak k nemu dôjde z iných dôvodov než preto, že návrhu vo veci
samej sa vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, je spojená
povinnosť navrhovateľa nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli (§ 77
ods. 3 O. s. p.) vrátane ujmy, ktorá vznikla plnením uskutočneným na jeho základe. Tieto
sumy, ktoré boli zamestnancovi vyplácané na základe predbežného opatrenia, je povinný
príjemca vždy vrátiť, nakoľko vzhľadom na dočasnú úpravu si príjemca musel byť vedomý
toho, že ich prípadne bude musieť vrátiť.“
Tento svoj právny názor krajský súd odôvodnil takýmto spôsobom:
„V danom prípade bolo nepochybne preukázané, že na základe návrhu navrhovateľa
zo dňa 10. 6. 1997 na Okresnom súde Bratislava IV začalo konanie o neplatnosť odvolania
navrhovateľa z funkcie vedené pod sp. zn. 7C 226/97 a dňa 31. 3. 1998 konanie o určenie,
že jeho pracovný pomer trvá pod sp. zn. 7C 130/98. V priebehu týchto konaní bolo na návrh
navrhovateľa zo dňa 22. 10. 1998 vydané Okresným súdom Bratislava IV dňa 7. 1. 1999
č. k. 7C 268/98-18 predbežné opatrenie, ktorým bolo navrhovateľovi (S.) uložená povinnosť
poskytovať odporcovi (Ing. J. Z.) časť pracovnej odmeny vo výške 15.000,- Sk mesačne
brutto titulom náhrady mzdy s tým, že toto predbežné opatrenie stráca účinnosť
právoplatným rozhodnutím vo veci o neplatnosť úkonu odvolania z funkcie vedenej na
Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 7C 226/97 a vo veci o určenie, že pracovný pomer
trvá, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 7C 130/98, ktoré bolo potvrdené
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. mája 1999 č. k. 17Co 89/99-38. Na
základe tohto predbežného opatrenia navrhovateľ vyplatil odporcovi celkom sumu
547.143,- Sk, ktorá predstavuje ujmu vzniknutú navrhovateľovi, nakoľko v konaniach
vo veci samej nebolo právo odporcu uspokojené, keďže rozsudkom Okresného Bratislava IV
zo dňa 13. 3. 2002 č. k. 7C 226/97-91 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 12. 11. 2003 č. k. 2Co 114/03-116, právoplatným dňa 5. 2. 2004 bol návrh odporcu
o určenie, neplatnosti odvolania z funkcie zamietnutý a rozsudkom Okresného súdu
Bratislava IV zo dňa 13. 2. 2002 č. k. 7C 130/98-89 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 24. 6. 2003 č. k. 12Co 468/02-118, právoplatným dňa 13. 10. 2003 bol
návrh odporcu o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a určenia, že
jeho pracovný pomer trvá, zamietnutý. Právoplatným skončením týchto konaní vo veci
samej zaniklo aj predbežné opatrenie, na základe ktorého navrhovateľ plnil odporcovi
a bolo preukázané, že odporca toto plnenie, ktorým vznikla navrhovateľovi ujma po zániku
predbežného opatrenia v zmysle § 77 ods. 3 O. s. p. nevrátil, preto súd prvého stupňa
správne postupoval, keď odporcovi uložil povinnosť takto na jeho strane vzniknuté
bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 1 Obč. zák.) navrhovateľovi vrátiť. Súd prvého stupňa
správne rozhodol aj v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, na ktoré navrhovateľovi
v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. taktiež vznikol nárok.. Námietka odporcu, že pri preberaní
časti pracovnej odmeny od navrhovateľa bol dobromyseľný, nie je dôvodná a navyše
odporca už z predbežného opatrenia mal vedomosť, že ide len o dočasné plnenie zo strany
navrhovateľa a musel si byť vedomý aj toho, že pokiaľ jeho návrhom vo veci samej nebude
vyhovené, bude musieť plnenie poskytované navrhovateľom na základe predbežného
opatrenia vrátiť.“
K otázke premlčania krajský súd uviedol:
„Taktiež nebola dôvodná ani jeho námietka premlčania nároku navrhovateľa,
pretože navrhovateľ sa mohol domáhať vrátenia plnenia poskytovaného odporcovi
na základe predbežného opatrenia až po právoplatnom skončení konaní vo veci samej,
v dôsledku ktorých došlo k zániku predmetného predbežného opatrenia. K tomuto došlo
právoplatnosťou rozhodnutí vo veci samej dňa 13. 10. 2003 a 5. 2. 2004, pričom
navrhovateľ si svoj nárok na súde v zmysle § 77 ods. 3 O. s. p. uplatnil dňa 6. 2. 2004.“
Krajský súd sa vyjadril aj k aplikácii občianskoprávnym noriem: za správny označil
postup súdu prvého stupňa, „keď sťažovateľovi uložil povinnosť takto na jeho strane
vzniknuté bezdôvodné obohatenie (kvalifikované podľa § 451 Občianskeho zákonníka)
navrhovateľovi vrátiť“. Za správne označil krajský súd aj rozhodnutie „v časti týkajúcej sa
úrokov z omeškania, na ktoré navrhovateľovi v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. taktiež vznikol
nárok“. V tejto súvislosti uvádza, že „Námietka odporcu, že pri preberaní časti pracovnej
odmeny od navrhovateľa bol dobromyseľný, nie je dôvodná a navyše odporca už
z predbežného opatrenia mal vedomosť, že ide len o dočasné plnenie zo strany
navrhovateľa a musel si byť vedomý aj toho, že pokiaľ jeho návrhom vo veci samej nebude
vyhovené, bude musieť plnenie poskytované navrhovateľom na základe predbežného
opatrenia vrátiť.“.
Ústavný súd sa s týmito právnymi názormi stotožňuje. Po preskúmaní napadnutého
rozsudku krajského súdu nezistil, že by interpretácia a aplikácia príslušných právnych
noriem krajským súdom mohla zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného
rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak,
krajský súd svoje právne závery podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným
spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď potvrdil
správnosť rozsudku súdu prvého stupňa.
Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa výslovne nevysporiadal s otázkou, či v danom
prípade sa mali aplikovať príslušné občianskoprávne alebo pracovnoprávne normy (účinné
v čase rozhodovania), argumentujúc v tejto súvislosti špeciálnou prednosťou ustanovenia
Zákonníka práce pred ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
Prvostupňový súd argumentoval dočasným charakterom predbežného opatrenia
a procesným inštitútom podľa § 77 ods. 1 písm. b) a ods. 3 OSP a vyslovil názor, že sumu,
ktorá bola vyplatená na základe predbežného oparenia, ktoré zaniklo, pretože sa návrhu
vo veci samej nevyhovelo, je „oprávnený“ z predbežného opatrenia povinný vždy vrátiť, aj
s poukazom na povahu predbežného opatrenia, ktoré upravuje len dočasné pomery
účastníkov a nerieši s konečnou platnosťou otázku opodstatnenosti ich nárokov. Krajský súd
tento právny názor okresného súdu označil za správny, keď sťažovateľovi uložil povinnosť
takto na jeho strane vzniknuté bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) navrhovateľovi vrátiť.
Ústavný súd konštatuje, že táto námietka sťažovateľa je síce opodstatnená, ale
explicitná odpoveď na ňu nemohla zvrátiť meritórne rozhodnutie v danej veci. Podľa názoru
ústavného súdu nepochybil krajský súd, keď na danú vec aplikoval príslušné
občianskoprávne normy, t. j. príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka v spojení
s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým týkajúcimi sa
predbežného opatrenia. Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok krajského súdu
s poukázaním na uvedené ústavne udržateľný.
Ústavný súd po preskúmaní touto časťou sťažnosti napadnutého rozsudku, ako aj
konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu
zrozumiteľne uvádza dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne
správny potvrdil. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil pochybenia
takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu je
vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho
všeobecného súdu, nie je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, prečo
rozhodol tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť
podľa § 77 ods. 3 OSP nahradiť ujmu navrhovateľovi. Z napadnutého rozsudku krajského
súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (podobne
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie. S prihliadnutím na ústavne akceptovateľnú
odôvodnenosť napadnutého rozsudku ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva garantovaného v čl. 48
ods. 2 ústavy, čo však osobitným spôsobom neodôvodnil, t. j. nepreukázal príčinnú
súvislosť medzi základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a medzi namietaným
rozsudkom, a preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2012