Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 105/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti V. M. a E. M., Ž., zastúpených advokátom JUDr. V. P., D.,

vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 12. mája 2011,

za účasti Krajského súdu v Žiline, takto

rozhodol:

1. Základné právo V. M. a E. M. podľa

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 12. mája 2011 p o r u š e n é

b o l o.

2 . Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 12. mája 2011

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 21. februára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. M. a E. M. (ďalej len „sťažovatelia“),

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 12. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „žalobným návrhom zo dňa 15. 6. 2007 podali

návrh na Okresný súd v Žiline o nahradenie vyhlásenia vôle žalovaného: N..., ktorý je

príspevkovou organizáciou (ďalej len žalovaný), v ktorom sa domáhali, aby s nimi žalovaný

uzavrel ako predávajúci kúpnu zmluvu, ktorou na nich prevedie vlastníctvo k bytu č. 1,

pozostávajúceho z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, nachádzajúceho sa v obytnom dome

na ul...

Sťažovatelia svoj návrh odôvodnili tým, že ako nájomníci podali žiadosť o prevod

bytu do ich vlastníctva v zmysle o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov písomným podaním dňa 20. 9. 1993 ešte právnemu predchodcovi žalovaného L.

Uzavretie zmluvy viackrát urgovali, avšak k jej uzavretiu ku dňu podania žalobného návrhu

nedošlo.

Okresný súd rozsudkom č. k. zo dňa 09. 6. 2009 návrh zamietol.

Krajský súd uznesením č. k. zo dňa 12. 11. 2009 rozsudok zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Na základe toho okresný súd vydal rozsudok č. k. zo dňa 21. 9. 2010,

ktorým návrh v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že odporca vzniesol námietku premlčania

a keďže súd sa s týmto stotožnil, že nárok sťažovateľov považoval za premlčaný, keďže sa

jedná o majetkové právo, pričom premlčacia doba uplynula dňa 20. 9. 1996 a nárok bol

uplatnený na súde až dňa 15. 6. 2007 tým došlo v zmysle ust. § 101 Obč. zák. k premlčaniu.

Odporcovi trovy konania nepriznal...

Krajský súd rozsudkom č. k. zo dňa 12. 5. 2011 rozsudok

prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil, pričom odporcovi náhradu trov nepriznal.

Krajský súd v rozhodnutí konštatoval, že pokiaľ išlo o skutkové zistenia,

vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa v celom

rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia.

Zároveň doplnil, že ust. § 100 ods. 2 a 3 uvádza výnimky v prospech niektorých

výslovne menovaných majetkových práv z premlčateľnosti práv, ktoré je pravidlom, ako to

vyplýva z ust. . Jedným z nepremlčateľných práv je

právo vlastnícke a nepochybne nepremlčateľnosťou sa vyznačujú aj práva, ktoré

z vlastníckeho práva vyplývajú alebo s ním úzko súvisia.

V danom prípade sa ale navrhovatelia domáhali nahradenia prejavu vôle odporcu,

ktorým by mohli (ale nemuseli) získať vlastnícke právo k nehnuteľnosti, keby mali

v prejednávanej veci úspech. Špeciálna o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov určila lehotu na usporiadanie právnych vzťahov tam

uvedených subjektov z hľadiska vybavenia žiadostí o prevod vlastníctva k bytu. Zároveň

tento zákon stanovil možnosť žiadateľa o prevod vlastníctva bytu, aby sa obrátil na súd

v sporovom konaní, o nahradenie prejavu vôle predávajúceho, ak by v zákonom stanovenej

lehote jeho žiadosti nebolo vyhovené. Účelom tejto úpravy bola stabilizácia právnych

vzťahov z hľadiska právnej istoty k prevodu vlastníctva bytov na základe tam uvedených

právnych titulov. Práve z tohto dôvodu by nepremlčateľnosť práva na nahradenie prejavu

vôle nenaplnila účel zákonnej úpravy a nezabezpečovala by právnu istotu v takto

upravených vzťahoch.

Ako vyplýva z rozsudkov návrh bol zamietnutý z toho dôvodu, že odporca vzniesol

námietku premlčania, ktorú odôvodnili tým, že nárok sťažovateľov je premlčaný v zmysle

ust. § 101 Obč. zák., keďže sa jedná o majetkové právo, ktoré sa premlčuje v trojročnej

premlčacej lehote po uplynutí lehoty podľa § 29 ods. 2 zák. č. 182/93 Z. z.“.

Krajský súd podľa sťažovateľov pochybil, keď potvrdil rozsudok Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -259 z 21. septembra 2010 (ďalej

aj „prvostupňový rozsudok“), ktorým bol zamietnutý ich návrh na nahradenie vyhlásenia

vôle odporcu na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva predmetného bytu.

Podľa tvrdenia sťažovateľov krajský súd v odvolacom konaní a predtým aj okresný

súd v prvostupňovom konaní „irelevantne aplikovali“ v okolnostiach danej veci § 101

, keď akceptovali námietku premlčania vznesenú odporcom,

v dôsledku čoho bol ich návrh zamietnutý.

Sťažovatelia vyslovujú názor, že „V tejto súvislosti s poukazom na ust. § 29b ods. 3

, podľa ktorého nájomcovi bytu, ktorý žiadal o prevod vlastníctva

bytu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu alebo s ktorým bola uzatvorená

zmluva o budúcej zmluve, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu

do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona alebo v lehote dohodnutej v zmluve

o budúcej zmluve, ak nájomca svoju žiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne nevzal späť,

týmto späťvzatím žiadosti nezaniká nájomcovi právo podať ďalšiu žiadosť o prevod

vlastníctva bytu. Jedná sa o výnimku z pravidla ( ), keď

vzhľadom na svoju povahu a funkciu je toto právo z premlčania vylúčené.

Sťažovatelia v tejto súvislosti zdôrazňujú, že zákonná 2-ročná lehota uvedená v § 29

ods. 2 je poriadkovou lehotou a jej nedodržaním povinnosť štátnym podnikom, rozpočtovým

a príspevkovým organizáciám na splnenie povinnosti uzavrieť zmluvu s nájomcom bytu

nezaniká.

Z toho vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo odpredať všetky byty uvedené v ust.

a ich nájomcom ak o to požiadajú. Dvojročnú lehotu ako

poriadkovú zákonodarca zakomponoval iba z toho dôvodu, aby subjekty uvedené v ust. § 29

ods. 1 a 2 boli schopné pri veľkom návale žiadostí u kúpu bytov do vlastníctva zvládnuť celú

rozsiahlu agendu spojenú s prípravou a vyhotovením kúpnych zmlúv.

Napokon o tom svedčí aj znenie § 29b ods. 3, z ktorého tak z logického, ako

aj gramatického výkladu vyplýva, že ako lex specialis v celom

rozsahu pokrýva problematiku prevodu bytov a nebytových priestorov. Z toho vyplýva, že ak

je daná problematika riešená v rámci špeciálnej úpravy, táto má prednosť pred všeobecnou

úpravou, a preto nie je možné na daný vzťah uplatniť všeobecnú úpravu podľa

Obč. zákonníka, a teda tu platí princíp lex specialis derogat priori so všetkými dôsledkami

z toho pre aplikáciu práva plynúcimi. Preto sťažovatelia zdôrazňujú, že sa jedná o výnimku

z pravidla ( ), keď vzhľadom na svoju povahu a funkciu je toto

právo z premlčania vylúčené.“.

Sťažovatelia napokon poukázali na to, že „Krajský súd v Žiline v identickej veci

o nahradenie vyhlásenia vôle odporcu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu pod

č. k. (v tom istom zložení senátu) potvrdil rozsudok Okresného súdu

v Liptovskom Mikuláši č. k. , pričom odporca v týchto konaniach vzniesol

námietku premlčania, ktorá nebola akceptovaná práve z dôvodu, že jedná sa o výnimku

z pravidla ( ), keď vzhľadom na svoju povahu a funkciu je toto

právo z premlčania vylúčené.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný

súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci samej týmto nálezom:

„1/ Krajský súd v Žiline v konaní č. k. zo dňa 12. 5. 2011 porušil

základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené v Slovenskej

republiky.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.

zo dňa 12. 5. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd prípisom z 23. januára 2012, t. j. ešte pred predbežným prerokovaním

sťažnosti vyzval krajský súd, aby sa k nej vyjadril. Predseda krajského súdu v stanovisku

sp. zn. Spr. 65/2013 z 15. februára 2012 uviedol:

„Pripájam vyjadrenie predsedu senátu JUDr. J. B., ktorý bol v danej veci

aj sudcom/spravodajcom. Uvedené je možné považovať aj za vyjadrenie Krajského súdu

v Žiline.

Keďže v predmetnej záležitosti sa jedná takmer výlučne o bezprostredné právne

posúdenie záverov súdu druhého stupňa, nie je dobre možné zo strany krajského súdu ako

inštitúcie (prostredníctvom jeho predsedu) zaujať v konkrétnostiach tak súhlasné, ako ani

odlišné stanovisko. Z pozície predsedu krajského súdu mi totiž neprináleží posudzovať

vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí odvolacieho súdu.“

Predseda krajského súdu k predmetnému prípisu pripojil aj vyjadrenie JUDr. J. B.,

ktorý „v danej veci bol aj sudcom spravodajcom“. V uvedenom vyjadrení sa uvádza:

„V napadnutej veci sme sa priklonili k dôvodom rozhodnutia prvostupňového súdu,

pokiaľ išlo o ustanovenia s tým, že nájomcovi bytu,

ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného

predpisu alebo s ktorým bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve, nezaniká právo na prevod

vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona

alebo v lehote dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, ale súd v takomto prípade je povinný

prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú odporcom.

Keď sme v minulosti vyslovili opačný názor, judikatúra v tomto smere sa ešte len

vyvíjala a vtedy súd vykladal ustanovenie § 29b ods. 3 citovaného zákona ako špeciálne

ustanovenie ku vzťahu k ustanoveniu (vzhľadom na slovné

spojenie právo nezaniká).

Sme toho názoru, že dôvody prvostupňového rozhodnutia v napadnutom rozsudku

sp. zn. boli presvedčivé, a preto tak, ako je vyššie uvedené, s týmto názorom

sme sa pri rozhodovaní stotožnili.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského

súdu na vyjadrenie k sťažnosti, ktorá v doplňujúcom vyjadrení sp. zn. Spr. 209/2013

z 18. marca 2013 uviedla:

«Zotrvávame na vyjadrení podanom predsedom Krajského súdu v Žiline zo dňa

15. 02. 2012, Spr. 65/2012 a k nemu pripojenom vyjadrení predsedu senátu JUDr. J. B.,

ktorý bol v danej veci, sp. zn. i sudcom/spravodajcom. Len pokiaľ ide

o odlišnú rozhodovaciu prax v obdobnej veci (sp. zn. ) v tom istom zložení

odvolacieho senátu, na ktorú poukázali sťažovatelia, Krajský súd v Žiline primerane

poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011, sp. zn.

-19 vo vzťahu k rozhodovacej praxi v skutkovo i právne porovnateľných

veciach, so zvýraznením, že „požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že

sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať...“»

K vyjadreniam predsedu a predsedníčky krajského súdu sťažovatelia prostredníctvom

svojho právneho zástupcu podaním z 22. apríla 2013 zaujali stanovisko, v ktorom okrem

iného uviedli:

«V rozhodovanom prípade sme toho názoru, že znenie ust. § 29b ods. 3

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len zákon) dáva

odpoveď na „požiadavku právnej istoty“ a to v tom smere, že ako lex specialis jednoznačne

zvýhodňuje nájomcu bytu, ktorý po splnení zákonom požadovaných podmienok má právo,

aby mu byt bol prenajímateľom prevedený do vlastníctva. Napokon o tom svedčí znenie

§ 29b ods. 3 pred bodkočiarkou.

Nemalo by zmysel, aby sťažovatelia zobrali svoju žiadosť o prevod vlastníctva bytu

písomne späť a podali novú žiadosť v súlade so znením § 29b ods. 3 znenie

za bodkočiarkou.

Sťažovatelia sú toho názoru, že úmyslom zákonodarcu nebolo vytvárať byrokratické

prostredie v súvislosti s prevodom bytov podľa zákona.

V tejto súvislosti sa vynára otázka v tom smere, že či je možné v súvislosti

so zákonom hovoriť o právnej istote, keď z platného znenia zákona (§ 29b ods. 3) nezaniká

právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote

podľa tohto zákona alebo v lehote dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, ak nájomca svoju

žiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne nevzal späť.

Právna istota v danej problematike by podľa nášho názoru bola vtedy, keby

zákonodarca nebol zakomponoval do zákona v § 29b ods. 3 znenie za bodkočiarkou „týmto

späťvzatím žiadosti nezaniká nájomcovi právo podať ďalšiu žiadosť o prevod vlastníctva

bytu.“.

Z pohľadu sťažovateľov zákon, ako lex specialis pokrýva celú problematiku prevodu

vlastníctva bytov a nebytových priestorov. A takto je potrebné ho aj vykladať aj v súdnej

praxi. Dôležitá je tá skutočnosť, že právo na prevod vlastníctva bytu je odvodené

od nájomného vzťahu. Princípom právneho štátu je právna istota, ktorá zahŕňa dôveru

občana v právo a navyše aj ochranu nadobudnutých práv, osobitne majetkových.“...

Možno len súhlasiť s názorom ÚS, že jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu

právneho štátu je požiadavka právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen

požiadavka všeobecnej platnosti, trvácnosti, stability, racionality a spravodlivého obsahu

právnych noriem a ich dostupnosti občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka

predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (právna istota), ktorej základom je

jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem (požiadavka, aby priemerný občan

dokázal porozumieť obsahu právnej normy).»

Keďže sťažovatelia aj predsedníčka krajského súdu oznámili ústavnému súdu, že

súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2

od jeho konania upustil, pretože dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa ().

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (napr.

, , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [ a 2 a (napr.

, , )].

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ) a zároveň by mali

za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd aj v preskúmavanej veci rešpektuje svoj právny názor vyjadrený

v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

nie je posudzovanie právnej perfektnosti napadnutého rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov

a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho prípadné

„vylepšovanie“ (m. m. ), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti

a udržateľnosti.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného

práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať

ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo

na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej

kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať (). Ďalej

uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením

práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z

().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej

normy, ktorý predpokladá použitie ústavne konformne interpretovanej platnej a účinnej

normy na zistený stav veci ().

Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných

práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane

základného práva na súdnu ochranu podľa .

Tomuto základnému právu zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne

konformného výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických

osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka,

aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach

vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd (, , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný

orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom

konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie

v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ,

ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je

Slovenská republika viazaná.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh, vyplýva že krajský súd, rozhodujúc

o odvolaní sťažovateľov, rozsudkom sp. zn. z 12. mája 2011 potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -259 z 21. septembra 2010, ktorým bol

zamietnutý ich návrh na nahradenie prejavu vôle odporcu s uzavretím kúpnej zmluvy

o prevode vlastníctva k bytu, ktorého boli dosiaľ nájomcami. Sťažovatelia sú presvedčení,

že tým došlo predovšetkým k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces), a to v dôsledku ústavne neakceptovateľného výkladu a aplikácie

právnej normy.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd okrem iného uviedol:

„Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Žiline zamietol návrh navrhovateľov,

ktorým sa domáhali voči odporcovi nahradenia prejavu vôle s uzavretím kúpnej zmluvy o

prevode vlastníctva bytu č. 1 pozostávajúceho z troch obytných miestností a príslušenstva

nachádzajúceho sa v obytnom dome č. súp... na KN parcele č... v kat. úz. Ž. vo vchode č...

na prízemí, na adrese..., spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach

a zariadeniach domu č. súp..., ako aj spoluvlastníckeho podielu na zastavanom pozemku KN

parcele č... a KN parcely... v kat. úz. Ž. Pri rozhodovaní vo veci prihliadol na odporcom

vznesenú námietku premlčania, pretože k podaniu návrhu nedošlo v zákonom stanovenej 3-

ročnej premlčacej lehote v súlade s ust. . Z odôvodnenia

rozhodnutia súdu je zrejmé, že vychádzal v tomto prípade z ust.

Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, z ktorého vyplýva 2-ročná lehota na prevod

vlastníctva bytu vlastníkom obytného domu od podania žiadosti o prevod konkrétneho bytu.

Prvýkrát mohli navrhovatelia právo uplatniť po uplynutí kontraktuálnej lehoty, teda od

uplynutia dvoch rokov od podania žiadosti o prevod bytu. Navrhovateľ podal žiadosť dňa

20. 9. 1993, teda premlčacia doba začala plynúť dňa 21. 9. 1993 a uplynula dňa

21. 9. 1996, pričom návrh na súde na splnenie povinnosti bol podaný dňa 18. 6. 2007...

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne

posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2

). Keďže ani zo strany odvolateľov neboli v priebehu odvolacieho konania uvedené

také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v podrobnom odôvodnení

svojho rozhodnutia.

Na doplnenie s prihliadnutím na dôvody odvolania je potrebné dodať, že ust. § 100

ods. 2 a 3 uvádza výnimky v prospech niektorých výslovne menovaných majetkových práv

z premlčateľnosti práv, ktoré je pravidlom ako to vyplýva z ust. § 100 ods. 1 Občianskeho

zákonníka (tak, ako to správne konštatuje i odporca vo svojom vyjadrení). Jedným

z nepremlčateľných práv je právo vlastnícke a nepochybne nepremlčateľnosťou sa

vyznačujú aj práva, ktoré z vlastníckeho práva vyplývajú alebo s ním úzko súvisia.

V danom prípade sa ale navrhovatelia domáhali nahradenia prejavu vôle odporcu,

ktorým by mohli (ale nemuseli) získať vlastnícke právo k nehnuteľnosti, keby mali

v prejednávanej veci úspech. Špeciálna o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov určila lehotu na usporiadanie právnych vzťahov tam

uvedených subjektov z hľadiska vybavenia žiadosti o prevod vlastníctva k bytu. Zároveň

tento zákon stanovil možnosť žiadateľa o prevod vlastníctva bytu, aby sa obrátil na súd

v sporovom konaní, o nahradenie prejavu vôle predávajúceho, ak by v zákonom stanovenej

lehote jeho žiadosti nebolo vyhovené. Účelom tejto úpravy bola stabilizácia právnych

vzťahov z hľadiska právnej istoty k prevodu vlastníctva bytov na základe tam uvedených

právnych titulov. Práve z tohto dôvodu by nepremlčateľnosť práva na nahradenie prejavu

vôle nenaplnila účel zákonnej úpravy a nezabezpečovala by právnu istotu v takto

upravených vzťahoch.“

Ústavný súd pri preskúmavaní príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu zistil, že krajský súd ako vecne správne potvrdil aj vymedzenie premlčacej

doby okresným súdom, ktorý uviedol: „Prvýkrát mohli navrhovatelia právo uplatniť po

uplynutí kontraktuálnej lehoty, teda od uplynutia dvoch rokov od podania žiadosti o prevod

bytu. Navrhovateľ podal žiadosť dňa 20. 9. 1993, teda premlčacia doba začala plynúť dňa

21. 9. 1993 a uplynula dňa 21. 9. 1996...“

Aj keby sa mal ústavný súd prikloniť k záveru o premlčaní daného práva, nemohla

by premlčacia lehota podľa jeho názoru uplynúť pred 21. septembrom 1998, keďže plynúť

mohla začať až 21. septembra 1995, teda potom, ako uplynula dvojročná lehota vyplývajúca

z o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov [ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“ (v prvostupňovom rozsudku,

ako aj v potvrdzujúcom napadnutom rozsudku krajského súdu označená ako „lehota

kontraktuálna“)], v ktorej bol prevádzajúci povinný uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva

bytu.

Podľa § 29b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov v znení novely vykonanej zákonom

č. s účinnosťou od 1. júna 1998 nájomcovi bytu, ktorý požiadal o prevod

vlastníctva bytu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu alebo s ktorým bola

uzavretá zmluva o budúcej zmluve, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď

k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona alebo v lehote

dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, ak nájomca svoju žiadosť o prevod vlastníctva

písomne nevzal späť; týmto späťvzatím nezaniká nájomcovi právo podať ďalšiu žiadosť

o prevod vlastníctva bytu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd

odmietol hlavný argument sťažovateľov o nesprávnej aplikácii inštitútu premlčania podľa

v okolnostiach danej veci s poukazom na to, že podľa jeho

názoru konštatovanie nepremlčateľnosti práva na nahradenie prejavu vôle odporcu

s uzavretím zmluvy o prevode bytu by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty v takto

upravených vzťahoch.

Samotný krajský súd však pripustil vo svojom vyjadrení k sťažnosti, že pri

rozhodovaní o identických veciach týkajúcich sa prevodu bytov do vlastníctva ich

nájomníkov nepostupoval rovnako. Nejednotnosť rozhodovania odôvodnil tým, že

„judikatúra v tomto smere sa vyvíjala“, ale nekonkretizoval judikatúru všeobecných súdov,

z ktorej vychádzal v napadnutom rozsudku, a taktiež sa v odôvodnení argumentačne

nevyrovnal s inými, resp. odlišnými právnymi závermi vyslovenými v iných rozhodnutiach.

Aj ústavnému súdu je známe, že judikatúra všeobecných súdov upravujúca aplikáciu

inštitútu premlčania podľa vo vzťahu k uplatneniu práva

nájomníkov na prevod bytu do ich vlastníctva podľa príslušných ustanovení zákona

o vlastníctve bytov nie je jednotná.

Ústavný súd, majúc na zreteli účel zákona o vlastníctve bytov a súčasne uplatňujúc

zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, považuje za nevyhnutné, aby bol

v okolnostiach danej veci uprednostnený taký výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,

resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaného základného práva sťažovateľov

na súdnu ochranu, pričom za taký považuje právny názor vyslovený v zrušujúcom uznesení

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. decembra 2010 (ďalej aj „označené uznesenie“), ktorý, rozhodujúc v dovolacom

konaní a posudzujúc obdobné právne súvislosti spojené s aplikáciou § 100 Občianskeho

zákonníka v nadväznosti na prevod vlastníckeho práva k bytu, odmietol možnosť akceptácie

záveru odvolacieho súdu o premlčaní práva na prevod vlastníctva bytu podľa príslušných

ustanovení . Najvyšší súd poukázal v označenom rozhodnutí taktiež

na to, že zákon o vlastníctve bytov je k všeobecnému predpisu, akým je Občiansky

zákonník, vo vzťahu špeciality, čo podľa neho celkom nepochybne vyplýva z § 3 ods. 2

zákona o vlastníctve bytov, v zmysle ktorého právne vzťahy k bytom v bytových domoch sa

spravujú ustanoveniami , ak tento zákon neustanovuje inak.

Najvyšší súd zároveň v tejto súvislosti uviedol, že vzťah špeciality sa rieši podľa zásady lex

specialis derogat legi generali, čo znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno

použiť úpravu všeobecnú.

V odôvodnení označeného uznesenia najvyšší súd ďalej zdôraznil, že aj napriek

tomu, že sa vznik práva na prevod vlastníctva bytu posudzuje podľa právnej úpravy platnej

v čase podania žiadosti o tento prevod, v súvislosti s otázkou premlčania tohto práva mal

odvolací súd prihliadnuť i na zmeny zákona o vlastníctve bytov vykonané novelami

účinnými od 1. augusta 1995 () a od 1. júna 1998 (

Z. z.), teda účinnými skôr, ako podľa názoru odvolacieho súdu malo dôjsť k premlčaniu

práva na prevod vlastníctva bytu. Novelou vykonanou bolo

v § 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov výslovne ustanovené, že nájomca môže po uplynutí

lehoty dvoch rokov od podania žiadosti o prevod vlastníctva bytu podať návrh na súd, aby

uložil splnenie tejto povinnosti. Táto možnosť nájomcu nebola obmedzená žiadnou lehotou.

Osobitnú pozornosť upriamil najvyšší súd na skutočnosť, že novelou vykonanou

bol do zákona o vlastníctve bytov vložený , z ktorého

odseku 3 (už citovaného, pozn.) vyplýva, že nájomcovi bytu, ktorý požiadal o prevod

vlastníctva bytu, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu

do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona, ak nájomca svoju žiadosť o prevod

vlastníctva bytu písomne nevzal späť. Zmyslom tejto úpravy bolo zvýšenie právnej istoty

a zvýšenie ochrany nájomcu bytu, ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu.

V nadväznosti na to najvyšší súd vyslovil názor, že interpretácia uvedených

ustanovení zákona o vlastníctve bytov vyžaduje použitie klasických i moderných

výkladových metód. To znamená predovšetkým ich výklad vo vzájomných súvislostiach

prihliadajúc na ich účel, ako aj účel zákona ako celku, ktorým bola a stále je privatizácia

bytového fondu, dotýkajúca sa tisícok občanov. Ďalej je podľa najvyššieho súdu potrebné

zohľadniť aj skutočnosť, že tento proces (privatizácia bytového fondu) nebol ani

po viacerých zmenách zákona časovo ohraničený, a teda uzavretý. V neposlednom rade

najvyšší súd doplnil svoju argumentáciu názorom, podľa ktorého je tiež potrebné mať

na zreteli, že súd nie je viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie, a dokonca

aj musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická

súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom

právnom poriadku ako významovom celku. Napokon najvyšší súd v odôvodnení uvedeného

uznesenia dodal, že „ povinnosť súdu nachádzať právo neznamená iba vyhľadávať priame

a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je

konkrétnym právom i tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem alebo noriem

nejasných či legislatívne nepresných“.

Napriek tomu, že ústavnému súdu neprislúcha v tomto konaní hodnotiť ústavnú

konformitu rozhodnutí, ktoré neboli sťažnosťou napadnuté, poukazuje na skutočnosť, že

najvyšší súd v citovanom rozhodnutí prijal záver, ktorý je z pohľadu práva na spravodlivé

súdne konanie pre sťažovateľov priaznivejší, než záver, ku ktorému dospel krajský súd v ich

právnej veci, pričom zohľadňuje taktiež účel, históriu a systematické ukotvenie zákona

o vlastníctve bytov v právnom poriadku. Zároveň mal krajský súd podľa názoru ústavného

súdu prihliadať aj na novelu

Z. z.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že výklad krajského súdu

v napadnutom rozsudku je arbitrárny a ústavne neudržateľný, keďže popiera účel zákona

o vlastníctve bytov, ktorým je predovšetkým vytvorenie právneho rámca pre privatizáciu

bytového fondu.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov zobral v neposlednom rade

tiež do úvahy, že títo namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré

je v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza

do úvahy (zo strany súdov) jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca

popretie (, ).

Na základe uvedeného ústavný súd po posúdení argumentácie, na základe ktorej

krajský súd potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, vzhľadom na už

uvedené dôvody konštatuje, že krajský súd neposkytol sťažovateľom účinnú ochranu ich

práv, a preto napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené ich základné právo

podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd preto napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil (

v spojení s ) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie

konanie [ v spojení s ],

v ktorom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze

[ (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne

alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj finančné zadosťučinenie

Keďže sťažovatelia priznanie finančného zadosťučinenia ani úhradu trov konania

nepožadovali, ústavný súd o týchto nárokoch nerozhodoval.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013