Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)IV. ÚS 105/2013
PDF · 338.37 KB
No categories available
IV. ÚS 105/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti V. M. a E. M., Ž., zastúpených advokátom JUDr. V. P., D.,
vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/379/2010 z 12. mája 2011,
za účasti Krajského súdu v Žiline, takto
rozhodol:
1. Základné právo V. M. a E. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/379/2010 z 12. mája 2011 p o r u š e n é
b o l o.
2 . Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/379/2010 z 12. mája 2011
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 105/2013 z 21. februára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. M. a E. M. (ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co/379/2010 z 12. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „žalobným návrhom zo dňa 15. 6. 2007 podali
návrh na Okresný súd v Žiline o nahradenie vyhlásenia vôle žalovaného: N..., ktorý je
príspevkovou organizáciou (ďalej len žalovaný), v ktorom sa domáhali, aby s nimi žalovaný
uzavrel ako predávajúci kúpnu zmluvu, ktorou na nich prevedie vlastníctvo k bytu č. 1,
pozostávajúceho z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, nachádzajúceho sa v obytnom dome
na ul...
Sťažovatelia svoj návrh odôvodnili tým, že ako nájomníci podali žiadosť o prevod
bytu do ich vlastníctva v zmysle zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov písomným podaním dňa 20. 9. 1993 ešte právnemu predchodcovi žalovaného L.
Uzavretie zmluvy viackrát urgovali, avšak k jej uzavretiu ku dňu podania žalobného návrhu
nedošlo.
Okresný súd rozsudkom č. k. 31 C/312/2007 zo dňa 09. 6. 2009 návrh zamietol.
Krajský súd uznesením č. k. 9 Co/280/2009 zo dňa 12. 11. 2009 rozsudok zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Na základe toho okresný súd vydal rozsudok č. k. 31 C/312/2007 zo dňa 21. 9. 2010,
ktorým návrh v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že odporca vzniesol námietku premlčania
a keďže súd sa s týmto stotožnil, že nárok sťažovateľov považoval za premlčaný, keďže sa
jedná o majetkové právo, pričom premlčacia doba uplynula dňa 20. 9. 1996 a nárok bol
uplatnený na súde až dňa 15. 6. 2007 tým došlo v zmysle ust. § 101 Obč. zák. k premlčaniu.
Odporcovi trovy konania nepriznal...
Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co/379/2010 zo dňa 12. 5. 2011 rozsudok
prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil, pričom odporcovi náhradu trov nepriznal.
Krajský súd v rozhodnutí konštatoval, že pokiaľ išlo o skutkové zistenia,
vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa v celom
rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia.
Zároveň doplnil, že ust. § 100 ods. 2 a 3 uvádza výnimky v prospech niektorých
výslovne menovaných majetkových práv z premlčateľnosti práv, ktoré je pravidlom, ako to
vyplýva z ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jedným z nepremlčateľných práv je
právo vlastnícke a nepochybne nepremlčateľnosťou sa vyznačujú aj práva, ktoré
z vlastníckeho práva vyplývajú alebo s ním úzko súvisia.
V danom prípade sa ale navrhovatelia domáhali nahradenia prejavu vôle odporcu,
ktorým by mohli (ale nemuseli) získať vlastnícke právo k nehnuteľnosti, keby mali
v prejednávanej veci úspech. Špeciálna zákonná úprava zák. č. 182/1993 Zb. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov určila lehotu na usporiadanie právnych vzťahov tam
uvedených subjektov z hľadiska vybavenia žiadostí o prevod vlastníctva k bytu. Zároveň
tento zákon stanovil možnosť žiadateľa o prevod vlastníctva bytu, aby sa obrátil na súd
v sporovom konaní, o nahradenie prejavu vôle predávajúceho, ak by v zákonom stanovenej
lehote jeho žiadosti nebolo vyhovené. Účelom tejto úpravy bola stabilizácia právnych
vzťahov z hľadiska právnej istoty k prevodu vlastníctva bytov na základe tam uvedených
právnych titulov. Práve z tohto dôvodu by nepremlčateľnosť práva na nahradenie prejavu
vôle nenaplnila účel zákonnej úpravy a nezabezpečovala by právnu istotu v takto
upravených vzťahoch.
Ako vyplýva z rozsudkov návrh bol zamietnutý z toho dôvodu, že odporca vzniesol
námietku premlčania, ktorú odôvodnili tým, že nárok sťažovateľov je premlčaný v zmysle
ust. § 101 Obč. zák., keďže sa jedná o majetkové právo, ktoré sa premlčuje v trojročnej
premlčacej lehote po uplynutí lehoty podľa § 29 ods. 2 zák. č. 182/93 Z. z.“.
Krajský súd podľa sťažovateľov pochybil, keď potvrdil rozsudok Okresného súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 31 C/312/2007-259 z 21. septembra 2010 (ďalej
aj „prvostupňový rozsudok“), ktorým bol zamietnutý ich návrh na nahradenie vyhlásenia
vôle odporcu na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva predmetného bytu.
Podľa tvrdenia sťažovateľov krajský súd v odvolacom konaní a predtým aj okresný
súd v prvostupňovom konaní „irelevantne aplikovali“ v okolnostiach danej veci § 101
Občianskeho zákonníka, keď akceptovali námietku premlčania vznesenú odporcom,
v dôsledku čoho bol ich návrh zamietnutý.
Sťažovatelia vyslovujú názor, že „V tejto súvislosti s poukazom na ust. § 29b ods. 3
zákona č. 182/1993 Z. z., podľa ktorého nájomcovi bytu, ktorý žiadal o prevod vlastníctva
bytu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu alebo s ktorým bola uzatvorená
zmluva o budúcej zmluve, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu
do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona alebo v lehote dohodnutej v zmluve
o budúcej zmluve, ak nájomca svoju žiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne nevzal späť,
týmto späťvzatím žiadosti nezaniká nájomcovi právo podať ďalšiu žiadosť o prevod
vlastníctva bytu. Jedná sa o výnimku z pravidla (§ 100 Občianskeho zákonníka), keď
vzhľadom na svoju povahu a funkciu je toto právo z premlčania vylúčené.
Sťažovatelia v tejto súvislosti zdôrazňujú, že zákonná 2-ročná lehota uvedená v § 29
ods. 2 je poriadkovou lehotou a jej nedodržaním povinnosť štátnym podnikom, rozpočtovým
a príspevkovým organizáciám na splnenie povinnosti uzavrieť zmluvu s nájomcom bytu
nezaniká.
Z toho vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo odpredať všetky byty uvedené v ust.
§ 29 ods. 1 a 2 zák. č. 182/1993 Z. z. ich nájomcom ak o to požiadajú. Dvojročnú lehotu ako
poriadkovú zákonodarca zakomponoval iba z toho dôvodu, aby subjekty uvedené v ust. § 29
ods. 1 a 2 boli schopné pri veľkom návale žiadostí u kúpu bytov do vlastníctva zvládnuť celú
rozsiahlu agendu spojenú s prípravou a vyhotovením kúpnych zmlúv.
Napokon o tom svedčí aj znenie § 29b ods. 3, z ktorého tak z logického, ako
aj gramatického výkladu vyplýva, že zákon č. 182/1993 Z. z. ako lex specialis v celom
rozsahu pokrýva problematiku prevodu bytov a nebytových priestorov. Z toho vyplýva, že ak
je daná problematika riešená v rámci špeciálnej úpravy, táto má prednosť pred všeobecnou
úpravou, a preto nie je možné na daný vzťah uplatniť všeobecnú úpravu podľa
Obč. zákonníka, a teda tu platí princíp lex specialis derogat priori so všetkými dôsledkami
z toho pre aplikáciu práva plynúcimi. Preto sťažovatelia zdôrazňujú, že sa jedná o výnimku
z pravidla (§ 100 Občianskeho zákonníka), keď vzhľadom na svoju povahu a funkciu je toto
právo z premlčania vylúčené.“.
Sťažovatelia napokon poukázali na to, že „Krajský súd v Žiline v identickej veci
o nahradenie vyhlásenia vôle odporcu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu pod
č. k. 9 Co/283/2007 (v tom istom zložení senátu) potvrdil rozsudok Okresného súdu
v Liptovskom Mikuláši č. k. 7 C/36/2006, pričom odporca v týchto konaniach vzniesol
námietku premlčania, ktorá nebola akceptovaná práve z dôvodu, že jedná sa o výnimku
z pravidla (§ 100 Občianskeho zákonníka), keď vzhľadom na svoju povahu a funkciu je toto
právo z premlčania vylúčené.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný
súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci samej týmto nálezom:
„1/ Krajský súd v Žiline v konaní č. k. 9 Co/379/2010 zo dňa 12. 5. 2011 porušil
základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.
9 Co/379/2010 zo dňa 12. 5. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd prípisom z 23. januára 2012, t. j. ešte pred predbežným prerokovaním
sťažnosti vyzval krajský súd, aby sa k nej vyjadril. Predseda krajského súdu v stanovisku
sp. zn. Spr. 65/2013 z 15. februára 2012 uviedol:
„Pripájam vyjadrenie predsedu senátu JUDr. J. B., ktorý bol v danej veci
aj sudcom/spravodajcom. Uvedené je možné považovať aj za vyjadrenie Krajského súdu
v Žiline.
Keďže v predmetnej záležitosti sa jedná takmer výlučne o bezprostredné právne
posúdenie záverov súdu druhého stupňa, nie je dobre možné zo strany krajského súdu ako
inštitúcie (prostredníctvom jeho predsedu) zaujať v konkrétnostiach tak súhlasné, ako ani
odlišné stanovisko. Z pozície predsedu krajského súdu mi totiž neprináleží posudzovať
vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí odvolacieho súdu.“
Predseda krajského súdu k predmetnému prípisu pripojil aj vyjadrenie JUDr. J. B.,
ktorý „v danej veci bol aj sudcom spravodajcom“. V uvedenom vyjadrení sa uvádza:
„V napadnutej veci sme sa priklonili k dôvodom rozhodnutia prvostupňového súdu,
pokiaľ išlo o ustanovenia § 29b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. s tým, že nájomcovi bytu,
ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného
predpisu alebo s ktorým bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve, nezaniká právo na prevod
vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona
alebo v lehote dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, ale súd v takomto prípade je povinný
prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú odporcom.
Keď sme v minulosti vyslovili opačný názor, judikatúra v tomto smere sa ešte len
vyvíjala a vtedy súd vykladal ustanovenie § 29b ods. 3 citovaného zákona ako špeciálne
ustanovenie ku vzťahu k ustanoveniu § 101 Občianskeho zákonníka (vzhľadom na slovné
spojenie právo nezaniká).
Sme toho názoru, že dôvody prvostupňového rozhodnutia v napadnutom rozsudku
sp. zn. 9 Co/379/2010 boli presvedčivé, a preto tak, ako je vyššie uvedené, s týmto názorom
sme sa pri rozhodovaní stotožnili.“
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského
súdu na vyjadrenie k sťažnosti, ktorá v doplňujúcom vyjadrení sp. zn. Spr. 209/2013
z 18. marca 2013 uviedla:
«Zotrvávame na vyjadrení podanom predsedom Krajského súdu v Žiline zo dňa
15. 02. 2012, Spr. 65/2012 a k nemu pripojenom vyjadrení predsedu senátu JUDr. J. B.,
ktorý bol v danej veci, sp. zn. 9 Co/379/2010 i sudcom/spravodajcom. Len pokiaľ ide
o odlišnú rozhodovaciu prax v obdobnej veci (sp. zn. 9 Co/283/2007) v tom istom zložení
odvolacieho senátu, na ktorú poukázali sťažovatelia, Krajský súd v Žiline primerane
poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011, sp. zn.
IV. ÚS 481/2011-19 vo vzťahu k rozhodovacej praxi v skutkovo i právne porovnateľných
veciach, so zvýraznením, že „požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že
sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať...“»
K vyjadreniam predsedu a predsedníčky krajského súdu sťažovatelia prostredníctvom
svojho právneho zástupcu podaním z 22. apríla 2013 zaujali stanovisko, v ktorom okrem
iného uviedli:
«V rozhodovanom prípade sme toho názoru, že znenie ust. § 29b ods. 3
zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len zákon) dáva
odpoveď na „požiadavku právnej istoty“ a to v tom smere, že ako lex specialis jednoznačne
zvýhodňuje nájomcu bytu, ktorý po splnení zákonom požadovaných podmienok má právo,
aby mu byt bol prenajímateľom prevedený do vlastníctva. Napokon o tom svedčí znenie
§ 29b ods. 3 pred bodkočiarkou.
Nemalo by zmysel, aby sťažovatelia zobrali svoju žiadosť o prevod vlastníctva bytu
písomne späť a podali novú žiadosť v súlade so znením § 29b ods. 3 znenie
za bodkočiarkou.
Sťažovatelia sú toho názoru, že úmyslom zákonodarcu nebolo vytvárať byrokratické
prostredie v súvislosti s prevodom bytov podľa zákona.
V tejto súvislosti sa vynára otázka v tom smere, že či je možné v súvislosti
so zákonom hovoriť o právnej istote, keď z platného znenia zákona (§ 29b ods. 3) nezaniká
právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote
podľa tohto zákona alebo v lehote dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, ak nájomca svoju
žiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne nevzal späť.
Právna istota v danej problematike by podľa nášho názoru bola vtedy, keby
zákonodarca nebol zakomponoval do zákona v § 29b ods. 3 znenie za bodkočiarkou „týmto
späťvzatím žiadosti nezaniká nájomcovi právo podať ďalšiu žiadosť o prevod vlastníctva
bytu.“.
Z pohľadu sťažovateľov zákon, ako lex specialis pokrýva celú problematiku prevodu
vlastníctva bytov a nebytových priestorov. A takto je potrebné ho aj vykladať aj v súdnej
praxi. Dôležitá je tá skutočnosť, že právo na prevod vlastníctva bytu je odvodené
od nájomného vzťahu. Princípom právneho štátu je právna istota, ktorá zahŕňa dôveru
občana v právo a navyše aj ochranu nadobudnutých práv, osobitne majetkových.“...
Možno len súhlasiť s názorom ÚS, že jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu
právneho štátu je požiadavka právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen
požiadavka všeobecnej platnosti, trvácnosti, stability, racionality a spravodlivého obsahu
právnych noriem a ich dostupnosti občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka
predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (právna istota), ktorej základom je
jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem (požiadavka, aby priemerný občan
dokázal porozumieť obsahu právnej normy).»
Keďže sťažovatelia aj predsedníčka krajského súdu oznámili ústavnému súdu, že
súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde od jeho konania upustil, pretože dospel k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 206/2010).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (napr.
IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy (napr.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01, III. ÚS 48/2013)].
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali
za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd aj v preskúmavanej veci rešpektuje svoj právny názor vyjadrený
v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti napadnutého rozhodnutia
všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov
a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho prípadné
„vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti
a udržateľnosti.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného
práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať
ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo
na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej
kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať (IV. ÚS 172/2011). Ďalej
uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením
práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej
normy, ktorý predpokladá použitie ústavne konformne interpretovanej platnej a účinnej
normy na zistený stav veci (III. ÚS 465/2010).
Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných
práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Tomuto základnému právu zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne
konformného výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických
osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka,
aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne
výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach
vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 76/08).
Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný
orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom
konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie
v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy,
ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je
Slovenská republika viazaná.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh, vyplýva že krajský súd, rozhodujúc
o odvolaní sťažovateľov, rozsudkom sp. zn. 9 Co/379/2010 z 12. mája 2011 potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 31 C/312/2007-259 z 21. septembra 2010, ktorým bol
zamietnutý ich návrh na nahradenie prejavu vôle odporcu s uzavretím kúpnej zmluvy
o prevode vlastníctva k bytu, ktorého boli dosiaľ nájomcami. Sťažovatelia sú presvedčení,
že tým došlo predovšetkým k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu
(spravodlivý proces), a to v dôsledku ústavne neakceptovateľného výkladu a aplikácie
právnej normy.
V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd okrem iného uviedol:
„Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Žiline zamietol návrh navrhovateľov,
ktorým sa domáhali voči odporcovi nahradenia prejavu vôle s uzavretím kúpnej zmluvy o
prevode vlastníctva bytu č. 1 pozostávajúceho z troch obytných miestností a príslušenstva
nachádzajúceho sa v obytnom dome č. súp... na KN parcele č... v kat. úz. Ž. vo vchode č...
na prízemí, na adrese..., spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach
a zariadeniach domu č. súp..., ako aj spoluvlastníckeho podielu na zastavanom pozemku KN
parcele č... a KN parcely... v kat. úz. Ž. Pri rozhodovaní vo veci prihliadol na odporcom
vznesenú námietku premlčania, pretože k podaniu návrhu nedošlo v zákonom stanovenej 3-
ročnej premlčacej lehote v súlade s ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Z odôvodnenia
rozhodnutia súdu je zrejmé, že vychádzal v tomto prípade z ust. § 29 ods. 2 zák. č. 182/1993
Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, z ktorého vyplýva 2-ročná lehota na prevod
vlastníctva bytu vlastníkom obytného domu od podania žiadosti o prevod konkrétneho bytu.
Prvýkrát mohli navrhovatelia právo uplatniť po uplynutí kontraktuálnej lehoty, teda od
uplynutia dvoch rokov od podania žiadosti o prevod bytu. Navrhovateľ podal žiadosť dňa
20. 9. 1993, teda premlčacia doba začala plynúť dňa 21. 9. 1993 a uplynula dňa
21. 9. 1996, pričom návrh na súde na splnenie povinnosti bol podaný dňa 18. 6. 2007...
Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne
posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2
O. s. p.). Keďže ani zo strany odvolateľov neboli v priebehu odvolacieho konania uvedené
také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v podrobnom odôvodnení
svojho rozhodnutia.
Na doplnenie s prihliadnutím na dôvody odvolania je potrebné dodať, že ust. § 100
ods. 2 a 3 uvádza výnimky v prospech niektorých výslovne menovaných majetkových práv
z premlčateľnosti práv, ktoré je pravidlom ako to vyplýva z ust. § 100 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (tak, ako to správne konštatuje i odporca vo svojom vyjadrení). Jedným
z nepremlčateľných práv je právo vlastnícke a nepochybne nepremlčateľnosťou sa
vyznačujú aj práva, ktoré z vlastníckeho práva vyplývajú alebo s ním úzko súvisia.
V danom prípade sa ale navrhovatelia domáhali nahradenia prejavu vôle odporcu,
ktorým by mohli (ale nemuseli) získať vlastnícke právo k nehnuteľnosti, keby mali
v prejednávanej veci úspech. Špeciálna zákonná úprava zák. č. 182/1993 Zb. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov určila lehotu na usporiadanie právnych vzťahov tam
uvedených subjektov z hľadiska vybavenia žiadosti o prevod vlastníctva k bytu. Zároveň
tento zákon stanovil možnosť žiadateľa o prevod vlastníctva bytu, aby sa obrátil na súd
v sporovom konaní, o nahradenie prejavu vôle predávajúceho, ak by v zákonom stanovenej
lehote jeho žiadosti nebolo vyhovené. Účelom tejto úpravy bola stabilizácia právnych
vzťahov z hľadiska právnej istoty k prevodu vlastníctva bytov na základe tam uvedených
právnych titulov. Práve z tohto dôvodu by nepremlčateľnosť práva na nahradenie prejavu
vôle nenaplnila účel zákonnej úpravy a nezabezpečovala by právnu istotu v takto
upravených vzťahoch.“
Ústavný súd pri preskúmavaní príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu zistil, že krajský súd ako vecne správne potvrdil aj vymedzenie premlčacej
doby okresným súdom, ktorý uviedol: „Prvýkrát mohli navrhovatelia právo uplatniť po
uplynutí kontraktuálnej lehoty, teda od uplynutia dvoch rokov od podania žiadosti o prevod
bytu. Navrhovateľ podal žiadosť dňa 20. 9. 1993, teda premlčacia doba začala plynúť dňa
21. 9. 1993 a uplynula dňa 21. 9. 1996...“
Aj keby sa mal ústavný súd prikloniť k záveru o premlčaní daného práva, nemohla
by premlčacia lehota podľa jeho názoru uplynúť pred 21. septembrom 1998, keďže plynúť
mohla začať až 21. septembra 1995, teda potom, ako uplynula dvojročná lehota vyplývajúca
z § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov [ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“ (v prvostupňovom rozsudku,
ako aj v potvrdzujúcom napadnutom rozsudku krajského súdu označená ako „lehota
kontraktuálna“)], v ktorej bol prevádzajúci povinný uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva
bytu.
Podľa § 29b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov v znení novely vykonanej zákonom
č. 158/1998 Z. z. s účinnosťou od 1. júna 1998 nájomcovi bytu, ktorý požiadal o prevod
vlastníctva bytu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu alebo s ktorým bola
uzavretá zmluva o budúcej zmluve, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď
k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona alebo v lehote
dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, ak nájomca svoju žiadosť o prevod vlastníctva
písomne nevzal späť; týmto späťvzatím nezaniká nájomcovi právo podať ďalšiu žiadosť
o prevod vlastníctva bytu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd
odmietol hlavný argument sťažovateľov o nesprávnej aplikácii inštitútu premlčania podľa
§ 100 Občianskeho zákonníka v okolnostiach danej veci s poukazom na to, že podľa jeho
názoru konštatovanie nepremlčateľnosti práva na nahradenie prejavu vôle odporcu
s uzavretím zmluvy o prevode bytu by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty v takto
upravených vzťahoch.
Samotný krajský súd však pripustil vo svojom vyjadrení k sťažnosti, že pri
rozhodovaní o identických veciach týkajúcich sa prevodu bytov do vlastníctva ich
nájomníkov nepostupoval rovnako. Nejednotnosť rozhodovania odôvodnil tým, že
„judikatúra v tomto smere sa vyvíjala“, ale nekonkretizoval judikatúru všeobecných súdov,
z ktorej vychádzal v napadnutom rozsudku, a taktiež sa v odôvodnení argumentačne
nevyrovnal s inými, resp. odlišnými právnymi závermi vyslovenými v iných rozhodnutiach.
Aj ústavnému súdu je známe, že judikatúra všeobecných súdov upravujúca aplikáciu
inštitútu premlčania podľa § 100 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k uplatneniu práva
nájomníkov na prevod bytu do ich vlastníctva podľa príslušných ustanovení zákona
o vlastníctve bytov nie je jednotná.
Ústavný súd, majúc na zreteli účel zákona o vlastníctve bytov a súčasne uplatňujúc
zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, považuje za nevyhnutné, aby bol
v okolnostiach danej veci uprednostnený taký výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,
resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaného základného práva sťažovateľov
na súdnu ochranu, pričom za taký považuje právny názor vyslovený v zrušujúcom uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 37/2010
z 21. decembra 2010 (ďalej aj „označené uznesenie“), ktorý, rozhodujúc v dovolacom
konaní a posudzujúc obdobné právne súvislosti spojené s aplikáciou § 100 Občianskeho
zákonníka v nadväznosti na prevod vlastníckeho práva k bytu, odmietol možnosť akceptácie
záveru odvolacieho súdu o premlčaní práva na prevod vlastníctva bytu podľa príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd poukázal v označenom rozhodnutí taktiež
na to, že zákon o vlastníctve bytov je k všeobecnému predpisu, akým je Občiansky
zákonník, vo vzťahu špeciality, čo podľa neho celkom nepochybne vyplýva z § 3 ods. 2
zákona o vlastníctve bytov, v zmysle ktorého právne vzťahy k bytom v bytových domoch sa
spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ak tento zákon neustanovuje inak.
Najvyšší súd zároveň v tejto súvislosti uviedol, že vzťah špeciality sa rieši podľa zásady lex
specialis derogat legi generali, čo znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno
použiť úpravu všeobecnú.
V odôvodnení označeného uznesenia najvyšší súd ďalej zdôraznil, že aj napriek
tomu, že sa vznik práva na prevod vlastníctva bytu posudzuje podľa právnej úpravy platnej
v čase podania žiadosti o tento prevod, v súvislosti s otázkou premlčania tohto práva mal
odvolací súd prihliadnuť i na zmeny zákona o vlastníctve bytov vykonané novelami
účinnými od 1. augusta 1995 (zákon č. 151/1995 Z. z.) a od 1. júna 1998 (zákon č. 158/1998
Z. z.), teda účinnými skôr, ako podľa názoru odvolacieho súdu malo dôjsť k premlčaniu
práva na prevod vlastníctva bytu. Novelou vykonanou zákonom č. 151/1995 Z. z. bolo
v § 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov výslovne ustanovené, že nájomca môže po uplynutí
lehoty dvoch rokov od podania žiadosti o prevod vlastníctva bytu podať návrh na súd, aby
uložil splnenie tejto povinnosti. Táto možnosť nájomcu nebola obmedzená žiadnou lehotou.
Osobitnú pozornosť upriamil najvyšší súd na skutočnosť, že novelou vykonanou
zákonom č. 158/1998 Z. z. bol do zákona o vlastníctve bytov vložený § 29b, z ktorého
odseku 3 (už citovaného, pozn.) vyplýva, že nájomcovi bytu, ktorý požiadal o prevod
vlastníctva bytu, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu
do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona, ak nájomca svoju žiadosť o prevod
vlastníctva bytu písomne nevzal späť. Zmyslom tejto úpravy bolo zvýšenie právnej istoty
a zvýšenie ochrany nájomcu bytu, ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu.
V nadväznosti na to najvyšší súd vyslovil názor, že interpretácia uvedených
ustanovení zákona o vlastníctve bytov vyžaduje použitie klasických i moderných
výkladových metód. To znamená predovšetkým ich výklad vo vzájomných súvislostiach
prihliadajúc na ich účel, ako aj účel zákona ako celku, ktorým bola a stále je privatizácia
bytového fondu, dotýkajúca sa tisícok občanov. Ďalej je podľa najvyššieho súdu potrebné
zohľadniť aj skutočnosť, že tento proces (privatizácia bytového fondu) nebol ani
po viacerých zmenách zákona časovo ohraničený, a teda uzavretý. V neposlednom rade
najvyšší súd doplnil svoju argumentáciu názorom, podľa ktorého je tiež potrebné mať
na zreteli, že súd nie je viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie, a dokonca
aj musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická
súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom
právnom poriadku ako významovom celku. Napokon najvyšší súd v odôvodnení uvedeného
uznesenia dodal, že „ povinnosť súdu nachádzať právo neznamená iba vyhľadávať priame
a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je
konkrétnym právom i tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem alebo noriem
nejasných či legislatívne nepresných“.
Napriek tomu, že ústavnému súdu neprislúcha v tomto konaní hodnotiť ústavnú
konformitu rozhodnutí, ktoré neboli sťažnosťou napadnuté, poukazuje na skutočnosť, že
najvyšší súd v citovanom rozhodnutí prijal záver, ktorý je z pohľadu práva na spravodlivé
súdne konanie pre sťažovateľov priaznivejší, než záver, ku ktorému dospel krajský súd v ich
právnej veci, pričom zohľadňuje taktiež účel, históriu a systematické ukotvenie zákona
o vlastníctve bytov v právnom poriadku. Zároveň mal krajský súd podľa názoru ústavného
súdu prihliadať aj na novelu zákona o vlastníctve bytov vykonanú zákonom č. 158/1998
Z. z.
Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že výklad krajského súdu
v napadnutom rozsudku je arbitrárny a ústavne neudržateľný, keďže popiera účel zákona
o vlastníctve bytov, ktorým je predovšetkým vytvorenie právneho rámca pre privatizáciu
bytového fondu.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov zobral v neposlednom rade
tiež do úvahy, že títo namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré
je v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza
do úvahy (zo strany súdov) jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,
následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca
popretie (I. ÚS 2/08, IV. ÚS 197/2010).
Na základe uvedeného ústavný súd po posúdení argumentácie, na základe ktorej
krajský súd potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, vzhľadom na už
uvedené dôvody konštatuje, že krajský súd neposkytol sťažovateľom účinnú ochranu ich
práv, a preto napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené ich základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd preto napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy
v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie
konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde],
v ktorom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze
[§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne
alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj finančné zadosťučinenie
Keďže sťažovatelia priznanie finančného zadosťučinenia ani úhradu trov konania
nepožadovali, ústavný súd o týchto nárokoch nerozhodoval.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2013