Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 172/2011
PDF · 255.98 KB
No categories available
IV. ÚS 172/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. Ing. G. B., C., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 C/131/2009 a jeho rozsudkom z 18. februára 2010 a postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/138/2010 a jeho rozsudkom z 27. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť PhDr. Ing. G. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra
2010 doručená sťažnosť PhDr. Ing. G. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/131/2009 a jeho rozsudkom z 18. februára 2010
a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
sp. zn. 12 Co 138/2010 a jeho rozsudkom z 27. mája 2010.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v právnej veci navrhovateľa o návrhu
na vypratanie spoločných priestorov vedenej okresným súdom sp. zn. 14 C/131/2009 bolo
rozsudkom z 18. februára 2010 rozhodnuté, že ako odporca je povinný vypratať spoločné
priestory – sušiareň a práčovňu nachádzajúce sa na prízemí obytného domu na... ulici... v B.
Proti rozsudku prvostupňového súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd tak, že rozsudkom z 27. mája 2010 napadnutý prvostupňový rozsudok ako
vecne správny potvrdil.
Navrhovateľ ako správca bytového domu v návrhu argumentoval tým, že sťažovateľ
užíva priestory, ktorých vypratania sa domáha, bez uzatvorenia nájomnej zmluvy.
Sťažovateľ s týmto tvrdením nesúhlasil a poukazoval na to, že má riadne uzatvorenú
nájomnú zmluvu na dobu 40 rokov a navyše vopred uhradil nájomné za celé dohodnuté
obdobie nájmu. Okresný súd aj krajský súd pri rozhodovaní posudzovali platnosť
predmetnej nájomnej zmluvy ako predbežnú otázku dospejúc k názor, že táto „nájomná
zmluva“ je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom, pretože sa
svojím obsahom prieči dobrým mravom v tom zmysle, „že v nej dohodnutá podmienka, aby
pri odstúpení od zmluvy navrhovateľom ako prenajímateľom bolo sťažovateľovi (odporcovi)
ako nájomcovi vrátené celé nájomné“. Za neprimeranú považovali súdy aj výšku
nájomného a dobu nájmu.
Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi všeobecných súdov akcentujúc „skutočnosť,
že predmetná nájomná zmluva je dvojstranným právnym úkonom, pričom v zmluve boli
dohodnuté podstatné náležitosti a to predmet nájmu, účel nájmu, výška nájomného a doba
nájmu. Z uvedeného dôvodu predmetná nájomná zmluva vykazuje znaky platného právneho
úkonu.“.
Podľa názoru sťažovateľa ak súdy dospeli k záveru, že nájomná zmluva sa
prieči dobrým mravom, ale len v častiach, ktoré netvoria jej podstatnú náležitosť, nezakladá
to neplatnosť právneho úkonu ako celku. Sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom, že by
v zmluve dohodnutá suma nájomného bola so zreteľom na čas, keď došlo k jej uzatvoreniu,
neprimerane nízka. V tomto smere nebol navyše v konaní vykonaný žiaden dôkaz.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že navrhovateľ bol povinný v konaní preukázať, že mu bola daná
výpoveď z nájmu, a keďže tak neurobil, mal byť jeho návrh zamietnutý.
Z týchto dôvodov sa sťažovateľ domnieva, „že mu nebola súdmi poskytnutá náležitá
ochrana a to najmä z tohto dôvodu: uzavretie dvojstranného právneho úkonu v tomto
prípade zabezpečuje účastníkom tohto právneho úkonu určitú stabilitu právnych vzťahov
ním dohodnutých. Pokiaľ súd posúdi takto uzavretý právny úkon ako absolútne neplatný
a to aj z dôvodu, že zhliada rozpor s dobrými mravmi v ustanoveniach, ktoré netvoria
podstatné náležitosti konkrétneho právneho úkonu, dôjde k narušeniu právnej istoty
účastníkov právnych úkonov a teda aj do zásahu práv a povinností dohodnutých
v konkrétnom právnom úkone, pričom sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že predmetné
nebytové priestory užíval titulom tejto nájomnej zmluvy od roku 1996.“. Sťažovateľ je preto
toho názoru, že rozsudok okresného súdu č. k. 14 C/131/2009-117 z 18. februára 2010, ako
aj potvrdzujúci rozsudok krajského súdu č. k. 12 Co/138/2010-139 z 27. mája 2010
vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto týmito rozhodnutiami, ako
aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu došlo k porušeniu jeho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„1) Základné právo PhDr. Ing. G. B. upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. 14 C/131/2009
a v konaní vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica pod č. k. 12 Co/138/2010 porušené
bolo.
2) Rozhodnutie Krajského súdu banská Bystrica č. k. 12 Co/138/2010-139 zo dňa
27. 5. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3) PhDr. Ing. G. B. priznáva finančné zadosťučinenie 3.265,10 EUR (slovom
tritisícdvestošesťdesiatpäť EUR desať centov) ,ktoré je Okresný súd Banská Bystrica
a Krajský súd Banská Bystrica povinní PhDr. Ing. G. B. spoločne a nerozdielne vyplatiť
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4) PhDr. Ing. G. B. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia
JUDr. D. Š., advokátky... vo výške 254,88 EUR, ktoré sú Okresný súd Banská Bystrica
a Krajský súd Banská Bystrica povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť JUDr. D. Š.,
advokátke do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že
podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem
prípadov ustanovených v zákone.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci
predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva
alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/131/2009 a jeho
rozsudkom z 18. februára 2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho v sťažnosti označeného základného práva napadnutým postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/131/2009 a jeho rozsudkom z 18. februára 2010.
Ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy sa sťažovateľ mohol
domáhať podaním odvolania proti nemu, čo sťažovateľ v danej veci aj urobil. Ústavný súd
z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného
súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej
právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 138/2010 a jeho
rozsudkom z 27. mája 2010
Podľa sťažovateľa krajský súd v namietanom rozsudku (ako aj v rozsudoku
prvostupňového súdu) vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval
najmä na to, že prenajaté priestory užíval na základe platne uzavretej nájomnej zmluvy,
a pokiaľ by aj niektoré v nej dohodnuté podmienky boli v rozpore s dobrými mravmi, nešlo
o podstatné náležitosti, ktoré by mohli ovplyvniť jej platnosť ako takej. Keďže platnosť
nájomnej zmluvy bola posudzovaná z úradnej moci, malo sa toto posudzovanie zamerať
na jej podstatné náležitosti. Podľa sťažovateľa mal navrhovateľ preukázať, že mu dal platnú
výpoveď z nájmu, čo sa však nestalo.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata
základného práva priznaného v čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa
domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
príslušného súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú,
a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej
ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.
Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením základného
práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný
súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv
účastníkov konania chránených zákonmi [napr. Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len
„OSP“)] dosiahne takú intenzitu, že ho možno súčasne považovať aj za porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd upravených ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 54/97, IV. ÚS 192/08).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.
V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, z ktorej vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
Ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok krajského súdu č. k.
12 Co/138/2010-139 z 27. mája 2010 a zistil, že krajský súd v odôvodnení najprv poukázal
na obsah rozsudku okresného súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:
„Z obsahu nájomnej zmluvy vyplýva, že doba nájmu bola dohodnutá na 40 rokov
s uvedením, že má suplovať prevod vlastníctva nájomcovi. Pokiaľ sa týka výšky nájmu
vzhľadom na dohodnutú dobu nájmu, je táto neprimeraná vzhľadom na to, že je
neprimerane nízka. Tak isto nezodpovedá dobrým mravom, aby pri odstúpení zmluvy
zo strany prenajímateľa sa tento zaviazal vrátiť nájomcovi celé uhradené nájomné. Treba
poznamenať, že nájomná zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorým sa každá zo zmluvných
strán zaväzuje plniť určité povinnosti. Pre prípad, že by prenajímateľ od zmluvy pred
skončením nájmu odstúpil, nezodpovedá dobrým mravom, aby vracal nájomcovi uhradené
nájomné, pretože nájomca pôžitky z predmetu nájmu užil. Pri posúdení nájomnej zmluvy
zo dňa 07. 05. 1996 treba vychádzať z toho, že sa jedná o neplatný právny úkon. Túto
otázku súd rieši v tomto konaní ako predbežnú otázku.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Rozpor
so zákonom je v tom, že nájomná zmluva bola uzavretá zmluvnými stranami bez toho, že by
vlastníci bytov v bytovom dome podľa § 19 ods. 1 zákona č. 182/1993 sa dohodli
na možnosti dať spoločné zariadenia do nájmu. Dohodnuté podmienky odstúpenia
od zmluvy sú v rozpore s dobrými mravmi.
Z vyššie uvedených dôvodov potom súd robí záver, že nárok navrhovateľa
na vypratanie spoločných zariadení bytového domu je dôvodný, odporca tieto priestory
do vyhlásenia rozsudku nevypratal, preto súd návrhu navrhovateľa vyhovel s povinnosťou,
ako je uvedená vo výrokovej časti rozsudku.“
Po podrobnom oboznámení so súdnym spisom sa krajský súd zaoberal skutkovým
základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdením a skúmaním, pričom poukázal
na § 219 ods. 2 OSP (podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody) a dospel k záveru,
„že okresný súd vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil zistený skutkový stav veci a vyvodil
z neho aj zodpovedajúci právny záver, preto v podrobnostiach na dôvody jeho rozhodnutia
poukazuje.
Pokiaľ sa týka dôvodov odvolania, odvolací súd dospel k záveru, že ani jeden
z uvedených dôvodov nie je dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné rozsudok okresného súdu
zmeniť a návrh zamietnuť, a rovnako dospel k záveru, že nejde v danej veci o problém
zásadného právneho významu, pretože okresný súd posudzoval, ako predbežnú otázku,
absolútnu neplatnosť právneho úkonu, čo je otázka, ktorá je opakovane a veľmi dôkladne
riešená v judikatúre súdov Slovenskej republiky, prípadne v teórii, ktorá je všeobecne
známa a prístupná. Pokiaľ došlo k námietke posudzovania ust. § 39 Občianskeho
zákonníka, teda k posudzovaniu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, odvolací súd
zdôrazňuje, že k neplatnosti právneho úkonu dôjde v prípade, ak právny úkon svojím
obsahom alebo účelom odporuje Občianskemu zákonníku alebo inému zákonu. K
obchádzaniu zákona dôjde v prípade, kedy síce právny úkon nie je v priamom rozpore so
zákonom, ale svojimi účinkami a predovšetkým svojím účelom zákon jeho ciele a zmysel
(ratio legis) obchádza. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak je jeho obsah alebo účel
v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi
subjektami práva určuje, aký má byť obsah ich konania, aby bolo v súlade so základnými
zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Ak teda okresný súd zdôraznil
splnenie prvej podmienky neplatnosti, ktorá predstavuje úvahu, že právny úkon svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu a zároveň považoval právny úkon, ktorý je
predmetom posudzovania za úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom, postupoval v súlade s
judikatúrou, ktorá platí už od 90-tich rokov a ktorá sa ani novelami Občianskeho zákonníku
nezmenila a teda nedá sa považovať za prekonanú. Aj pokiaľ ide o dobré mravy, ich výpočet
nie je možné vzhľadom k ich mnohotvárnosti určiť, lebo morálne zásady spoločnosti a v
dôsledku toho aj dobré mravy sa vo vzájomnom občianskom spolužití rozvíjajú a to aj v
zmysle časovom alebo miestnom, avšak v danom prípade otázka posúdenia dobrých mravov
vzhľadom na predložené dôkazy je aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačná.
Neprichádza do úvahy iba čiastočné určenie, že ide o absolútne neplatný právny úkon,
pretože príprava vzniku tejto nájomnej zmluvy, jej realizácia a všetky skutočnosti potvrdené
svedkami a okolnosti jej uzavretia nasvedčujú, že išlo o zjavné obchádzanie zákona, čo
nakoniec vyplýva aj zo samotného textu zmluvy. Za takýchto podmienok potom tvrdiť, že ide
iba o čiastočne neplatný právny úkon je v rozpore so zisteným skutkovým stavom a právnym
posúdením.
Okresný súd teda aj otázky teoretické aj otázky, ktoré sa týkajú výslovne konkrétneho
riešeného prípadu, posúdil v absolútnom súlade s právnymi predpismi.“.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré
všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný
súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí
byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,
či príslušný výklad právnych noriem aplikovaných v konkrétnych okolnostiach prípadu
[v danej veci Občianskeho zákonníka a zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.)] je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím
jej účelu, podstaty a zmyslu.
Rozsudok odvolacieho krajského súdu č. k. 12 Co/138/2010-139 z 27. mája 2010,
ako aj rozsudok okresného súdu č. k. 14 C/131/2009-117 z 18. februára 2010 považujú
za hlavný rozpor nájomnej zmluvy uzavretej 7. mája 1996 medzi navrhovateľom ako
prenajímateľom a sťažovateľom ako nájomcom so zákonom to, že táto zmluva bola
uzavretá bez toho, aby sa vlastníci bytov v bytovom dome podľa § 19 ods. 1 zákona
č. 182/1993 Z. z. dohodli na možnosti dať spoločné zariadenia do nájmu.
Za rozpor s dobrými mravmi považoval krajský súd (rovnako ako pred ním okresný
súd) dohodnuté podmienky odstúpenia od zmluvy. Podľa záverov krajského súdu ani jeden
z dôvodov odvolania nie je takým dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné rozsudok okresného
súdu zmeniť a návrh zamietnuť.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu
a v ňom vyslovené právne názory k sťažovateľom v odvolaní uvedeným dôvodom sú
ústavne akceptovateľné. Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, akými
zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému
právnemu názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd
nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona
č. 182/1993 Z. z., ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.
Ústavný súd už judikoval, že „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,
v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť
k porušeniu základného práva na spravodlivý proces.“ (IV. ÚS 329/04).
V danom prípade krajský súd podľa názoru ústavného súdu zhodnotil konkrétne
okolnosti prerokúvanej veci dostačujúco a ústavne udržateľným spôsobom. Odôvodnenie
rozsudku č. k. 12 Co/138/2010-139 z 27. mája 2010 predstavuje dostatočný základ na jeho
výrok, pretože krajský súd v potrebnom rozsahu vysvetlil, na základe akého skutkového
stavu a právnych úvah rozhodol. Z hľadiska ústavnosti treba aprobovať predovšetkým záver
o rozpore nájomnej zmluvy so zákonom, t. j. o absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu
podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že táto zmluva bola uzavretá bez súhlasu
vlastníkov bytov v bytovom dome s prenájomom spoločných zariadení podľa § 19 ods. 1
Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania
a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie
súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého
rozhodnutia krajského súdu, z právnych východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa
v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
12 Co 138/2010 a jeho rozsudku z 27. mája 2010 pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2011