Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 172/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. Ing. G. B., C., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. februára 2010 a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť PhDr. Ing. G. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2010 doručená sťažnosť PhDr. Ing. G. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. februára 2010

a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. mája 2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v právnej veci navrhovateľa o návrhu

na vypratanie spoločných priestorov vedenej okresným súdom sp. zn. bolo

rozsudkom z 18. februára 2010 rozhodnuté, že ako odporca je povinný vypratať spoločné

priestory – sušiareň a práčovňu nachádzajúce sa na prízemí obytného domu na... ulici... v B.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd tak, že rozsudkom z 27. mája 2010 napadnutý prvostupňový rozsudok ako

vecne správny potvrdil.

Navrhovateľ ako správca bytového domu v návrhu argumentoval tým, že sťažovateľ

užíva priestory, ktorých vypratania sa domáha, bez uzatvorenia nájomnej zmluvy.

Sťažovateľ s týmto tvrdením nesúhlasil a poukazoval na to, že má riadne uzatvorenú

nájomnú zmluvu na dobu 40 rokov a navyše vopred uhradil nájomné za celé dohodnuté

obdobie nájmu. Okresný súd aj krajský súd pri rozhodovaní posudzovali platnosť

predmetnej nájomnej zmluvy ako predbežnú otázku dospejúc k názor, že táto „nájomná

zmluva“ je podľa neplatným právnym úkonom, pretože sa

svojím obsahom prieči dobrým mravom v tom zmysle, „že v nej dohodnutá podmienka, aby

pri odstúpení od zmluvy navrhovateľom ako prenajímateľom bolo sťažovateľovi (odporcovi)

ako nájomcovi vrátené celé nájomné“. Za neprimeranú považovali súdy aj výšku

nájomného a dobu nájmu.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi všeobecných súdov akcentujúc „skutočnosť,

že predmetná nájomná zmluva je dvojstranným právnym úkonom, pričom v zmluve boli

dohodnuté podstatné náležitosti a to predmet nájmu, účel nájmu, výška nájomného a doba

nájmu. Z uvedeného dôvodu predmetná nájomná zmluva vykazuje znaky platného právneho

úkonu.“.

Podľa názoru sťažovateľa ak súdy dospeli k záveru, že nájomná zmluva sa

prieči dobrým mravom, ale len v častiach, ktoré netvoria jej podstatnú náležitosť, nezakladá

to neplatnosť právneho úkonu ako celku. Sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom, že by

v zmluve dohodnutá suma nájomného bola so zreteľom na čas, keď došlo k jej uzatvoreniu,

neprimerane nízka. V tomto smere nebol navyše v konaní vykonaný žiaden dôkaz.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že navrhovateľ bol povinný v konaní preukázať, že mu bola daná

výpoveď z nájmu, a keďže tak neurobil, mal byť jeho návrh zamietnutý.

Z týchto dôvodov sa sťažovateľ domnieva, „že mu nebola súdmi poskytnutá náležitá

ochrana a to najmä z tohto dôvodu: uzavretie dvojstranného právneho úkonu v tomto

prípade zabezpečuje účastníkom tohto právneho úkonu určitú stabilitu právnych vzťahov

ním dohodnutých. Pokiaľ súd posúdi takto uzavretý právny úkon ako absolútne neplatný

a to aj z dôvodu, že zhliada rozpor s dobrými mravmi v ustanoveniach, ktoré netvoria

podstatné náležitosti konkrétneho právneho úkonu, dôjde k narušeniu právnej istoty

účastníkov právnych úkonov a teda aj do zásahu práv a povinností dohodnutých

v konkrétnom právnom úkone, pričom sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že predmetné

nebytové priestory užíval titulom tejto nájomnej zmluvy od roku 1996.“. Sťažovateľ je preto

toho názoru, že rozsudok okresného súdu č. k. -117 z 18. februára 2010, ako

aj potvrdzujúci rozsudok krajského súdu č. k. -139 z 27. mája 2010

vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto týmito rozhodnutiami, ako

aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu došlo k porušeniu jeho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v .

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„1) Základné právo PhDr. Ing. G. B. upravené v Slovenskej

republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k.

a v konaní vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica pod č. k. porušené

bolo.

2) Rozhodnutie Krajského súdu banská Bystrica č. k. -139 zo dňa

27. 5. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3) PhDr. Ing. G. B. priznáva finančné zadosťučinenie 3.265,10 EUR (slovom

tritisícdvestošesťdesiatpäť EUR desať centov) ,ktoré je Okresný súd Banská Bystrica

a Krajský súd Banská Bystrica povinní PhDr. Ing. G. B. spoločne a nerozdielne vyplatiť

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) PhDr. Ing. G. B. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia

JUDr. D. Š., advokátky... vo výške 254,88 EUR, ktoré sú Okresný súd Banská Bystrica

a Krajský súd Banská Bystrica povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť JUDr. D. Š.,

advokátke do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že

podľa je viazaný návrhom na začatie konania okrem

prípadov ustanovených v zákone.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva

alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie (napr. , , , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 18. februára 2010

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho v sťažnosti označeného základného práva napadnutým postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. februára 2010.

Ochrany svojho základného práva zaručeného v sa sťažovateľ mohol

domáhať podaním odvolania proti nemu, čo sťažovateľ v danej veci aj urobil. Ústavný súd

z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného

súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej

právomoci podľa prvej vety .

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 27. mája 2010

Podľa sťažovateľa krajský súd v namietanom rozsudku (ako aj v rozsudoku

prvostupňového súdu) vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval

najmä na to, že prenajaté priestory užíval na základe platne uzavretej nájomnej zmluvy,

a pokiaľ by aj niektoré v nej dohodnuté podmienky boli v rozpore s dobrými mravmi, nešlo

o podstatné náležitosti, ktoré by mohli ovplyvniť jej platnosť ako takej. Keďže platnosť

nájomnej zmluvy bola posudzovaná z úradnej moci, malo sa toto posudzovanie zamerať

na jej podstatné náležitosti. Podľa sťažovateľa mal navrhovateľ preukázať, že mu dal platnú

výpoveď z nájmu, čo sa však nestalo.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata

základného práva priznaného v spočíva v oprávnení každého reálne sa

domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

príslušného súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú,

a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej

ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.

Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením základného

práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z . Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný

súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv

účastníkov konania chránených zákonmi [napr. (ďalej len

„OSP“)] dosiahne takú intenzitu, že ho možno súčasne považovať aj za porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd upravených alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou (m. m. , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, z ktorej vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok krajského súdu č. k.

-139 z 27. mája 2010 a zistil, že krajský súd v odôvodnení najprv poukázal

na obsah rozsudku okresného súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Z obsahu nájomnej zmluvy vyplýva, že doba nájmu bola dohodnutá na 40 rokov

s uvedením, že má suplovať prevod vlastníctva nájomcovi. Pokiaľ sa týka výšky nájmu

vzhľadom na dohodnutú dobu nájmu, je táto neprimeraná vzhľadom na to, že je

neprimerane nízka. Tak isto nezodpovedá dobrým mravom, aby pri odstúpení zmluvy

zo strany prenajímateľa sa tento zaviazal vrátiť nájomcovi celé uhradené nájomné. Treba

poznamenať, že nájomná zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorým sa každá zo zmluvných

strán zaväzuje plniť určité povinnosti. Pre prípad, že by prenajímateľ od zmluvy pred

skončením nájmu odstúpil, nezodpovedá dobrým mravom, aby vracal nájomcovi uhradené

nájomné, pretože nájomca pôžitky z predmetu nájmu užil. Pri posúdení nájomnej zmluvy

zo dňa 07. 05. 1996 treba vychádzať z toho, že sa jedná o neplatný právny úkon. Túto

otázku súd rieši v tomto konaní ako predbežnú otázku.

Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Rozpor

so zákonom je v tom, že nájomná zmluva bola uzavretá zmluvnými stranami bez toho, že by

vlastníci bytov v bytovom dome podľa sa dohodli

na možnosti dať spoločné zariadenia do nájmu. Dohodnuté podmienky odstúpenia

od zmluvy sú v rozpore s dobrými mravmi.

Z vyššie uvedených dôvodov potom súd robí záver, že nárok navrhovateľa

na vypratanie spoločných zariadení bytového domu je dôvodný, odporca tieto priestory

do vyhlásenia rozsudku nevypratal, preto súd návrhu navrhovateľa vyhovel s povinnosťou,

ako je uvedená vo výrokovej časti rozsudku.“

Po podrobnom oboznámení so súdnym spisom sa krajský súd zaoberal skutkovým

základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdením a skúmaním, pričom poukázal

na (podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody) a dospel k záveru,

„že okresný súd vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil zistený skutkový stav veci a vyvodil

z neho aj zodpovedajúci právny záver, preto v podrobnostiach na dôvody jeho rozhodnutia

poukazuje.

Pokiaľ sa týka dôvodov odvolania, odvolací súd dospel k záveru, že ani jeden

z uvedených dôvodov nie je dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné rozsudok okresného súdu

zmeniť a návrh zamietnuť, a rovnako dospel k záveru, že nejde v danej veci o problém

zásadného právneho významu, pretože okresný súd posudzoval, ako predbežnú otázku,

absolútnu neplatnosť právneho úkonu, čo je otázka, ktorá je opakovane a veľmi dôkladne

riešená v judikatúre súdov Slovenskej republiky, prípadne v teórii, ktorá je všeobecne

známa a prístupná. Pokiaľ došlo k námietke posudzovania ust. § 39 Občianskeho

zákonníka, teda k posudzovaniu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, odvolací súd

zdôrazňuje, že k neplatnosti právneho úkonu dôjde v prípade, ak právny úkon svojím

obsahom alebo účelom odporuje alebo inému zákonu. K

obchádzaniu zákona dôjde v prípade, kedy síce právny úkon nie je v priamom rozpore so

zákonom, ale svojimi účinkami a predovšetkým svojím účelom zákon jeho ciele a zmysel

(ratio legis) obchádza. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak je jeho obsah alebo účel

v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi

subjektami práva určuje, aký má byť obsah ich konania, aby bolo v súlade so základnými

zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Ak teda okresný súd zdôraznil

splnenie prvej podmienky neplatnosti, ktorá predstavuje úvahu, že právny úkon svojím

obsahom alebo účelom odporuje zákonu a zároveň považoval právny úkon, ktorý je

predmetom posudzovania za úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom, postupoval v súlade s

judikatúrou, ktorá platí už od 90-tich rokov a ktorá sa ani novelami Občianskeho zákonníku

nezmenila a teda nedá sa považovať za prekonanú. Aj pokiaľ ide o dobré mravy, ich výpočet

nie je možné vzhľadom k ich mnohotvárnosti určiť, lebo morálne zásady spoločnosti a v

dôsledku toho aj dobré mravy sa vo vzájomnom občianskom spolužití rozvíjajú a to aj v

zmysle časovom alebo miestnom, avšak v danom prípade otázka posúdenia dobrých mravov

vzhľadom na predložené dôkazy je aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačná.

Neprichádza do úvahy iba čiastočné určenie, že ide o absolútne neplatný právny úkon,

pretože príprava vzniku tejto nájomnej zmluvy, jej realizácia a všetky skutočnosti potvrdené

svedkami a okolnosti jej uzavretia nasvedčujú, že išlo o zjavné obchádzanie zákona, čo

nakoniec vyplýva aj zo samotného textu zmluvy. Za takýchto podmienok potom tvrdiť, že ide

iba o čiastočne neplatný právny úkon je v rozpore so zisteným skutkovým stavom a právnym

posúdením.

Okresný súd teda aj otázky teoretické aj otázky, ktoré sa týkajú výslovne konkrétneho

riešeného prípadu, posúdil v absolútnom súlade s právnymi predpismi.“.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný

súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí

byť v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje,

či príslušný výklad právnych noriem aplikovaných v konkrétnych okolnostiach prípadu

[v danej veci a zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „)] je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím

jej účelu, podstaty a zmyslu.

Rozsudok odvolacieho krajského súdu č. k. -139 z 27. mája 2010,

ako aj rozsudok okresného súdu č. k. -117 z 18. februára 2010 považujú

za hlavný rozpor nájomnej zmluvy uzavretej 7. mája 1996 medzi navrhovateľom ako

prenajímateľom a sťažovateľom ako nájomcom so zákonom to, že táto zmluva bola

uzavretá bez toho, aby sa vlastníci bytov v bytovom dome podľa § 19 ods. 1 zákona

č. dohodli na možnosti dať spoločné zariadenia do nájmu.

Za rozpor s dobrými mravmi považoval krajský súd (rovnako ako pred ním okresný

súd) dohodnuté podmienky odstúpenia od zmluvy. Podľa záverov krajského súdu ani jeden

z dôvodov odvolania nie je takým dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné rozsudok okresného

súdu zmeniť a návrh zamietnuť.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu

a v ňom vyslovené právne názory k sťažovateľom v odvolaní uvedeným dôvodom sú

ústavne akceptovateľné. Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, akými

zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému

právnemu názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku

a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení a zákona

č. , ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom .

Ústavný súd už judikoval, že „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť

k porušeniu základného práva na spravodlivý proces.“ ().

V danom prípade krajský súd podľa názoru ústavného súdu zhodnotil konkrétne

okolnosti prerokúvanej veci dostačujúco a ústavne udržateľným spôsobom. Odôvodnenie

rozsudku č. k. -139 z 27. mája 2010 predstavuje dostatočný základ na jeho

výrok, pretože krajský súd v potrebnom rozsahu vysvetlil, na základe akého skutkového

stavu a právnych úvah rozhodol. Z hľadiska ústavnosti treba aprobovať predovšetkým záver

o rozpore nájomnej zmluvy so zákonom, t. j. o absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu

podľa z dôvodu, že táto zmluva bola uzavretá bez súhlasu

vlastníkov bytov v bytovom dome s prenájomom spoločných zariadení podľa § 19 ods. 1

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania

a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie

súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého

rozhodnutia krajského súdu, z právnych východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa

v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 27. mája 2010 pri jej predbežnom prerokovaní podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011