Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 465/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť P., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa a 4 Slovenskej

republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení s a 2, , a

Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny

základných práv a slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19. mája 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo P. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo vlastniť majetok podľa a podľa čl.

11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 19. mája 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19. mája 2010

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť P. trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet advokátky

JUDr. Z. M., P., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti P. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2010

doručená sťažnosť P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného

práva vlastniť majetok podľa a 4 (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

ods. 1 a 2, , a , základného práva vlastniť

majetok podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 19. mája 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj “napadnuté rozhodnutie“). Sťažnosť bola

prijatá na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k. -15

zo 7. decembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa pred Okresným súdom Prešov (ďalej len

„okresný súd“) a krajským súdom svojím konečným návrhom domáhal odstránenia stavby –

železných stĺpov v celkovom počte 27 kusov spolu s ich základmi uloženými v zemi

z nehnuteľnosti, ktorá mu vlastnícky patrí. O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom

č. k. -99 z 11. decembra 2009 tak, že návrh zamietol a toto rozhodnutie na

základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd ako vecne správny potvrdil

rozsudkom sp. zn. z 19. mája 2010.

Sťažovateľ svoju sťažnosť podľa okrem iného odôvodnil takto:

«Železné stĺpy sú súčasťou stavby trolejbusovej dráhy (a nie súčasťou pozemnej

komunikácie), preto nie je odstránenie stĺpov nutné podmieňovať odstránením celej

pozemnej komunikácie, ako dôvodia všeobecné súdy. Sťažovateľ uvádza, že pozemná

komunikácia nachádzajúca sa na jeho pozemku slúži pre rôzne dopravné prostriedky,

ktorých prevádzka nevyžaduje zriaďovanie ďalších stavieb, ako je to v prípade trolejbusovej

dopravy. Sťažovateľ nevidí preto žiaden logicky ani právny dôvod, pre ktorý by mal

povinnosť, proti svojej vôli, strpieť obmedzenia ďalšími stavbami nad rámec stavby

pozemnej komunikácie. ... Sťažovateľ, ako vlastník pozemku, je aktívne legitimovaný k

žalobe na odstránenie časti stavby, aj keď sa jej ďalšia časť nachádza na pozemku osoby,

ktorá nie je účastníkom konania. … Podľa dostupnej judikatúry platí, že rozhodnutie

o odstránení stavby je následkom, ktorý bez ďalšieho postihuje vlastníka stavby, ktorý

v konaní nepreukáže podmienky, pre jej dodatočné povolenie. Tento následok celkom

jednoznačne vyplýva zo stavebného zákona i z logiky veci (Nález ústavného súdu ČR, sp. zn.

zo dňa 8. 4. 2004). ...

Porušovateľ nezohľadnil v odvolacom konaní, že P., odbor dopravy, ako príslušný

špeciálny stavebný úrad, listom zo dňa 17. 6. 2005 oznámil Mestu P., že voči nemu začína

konanie o dodatočnom povolení stavby trolejbusovej dráhy, vedenej po nehnuteľnosti na

parcele č. .... ...

Porušovateľ v odôvodnení rozsudku odkazuje na s

účinnosťou od 1. 1. 2010 a svoje rozhodnutie zdôvodňuje odkazom na jeho znenie, bez toho,

aby sa vysporiadal so skutočnosťou, že žalobca podal žalobu dňa 14. 6. 2005 v čase, kedy

citovaný právny predpis nebol súčasťou právneho poriadku štátu. Právne vzťahy medzi

účastníkmi konania neboli navyše upravené spôsobom ako porušovateľ v napadnutom

rozsudku uvádza. Sťažovateľ nedostal odpoveď na to, prečo porušovateľ aplikuje právnu

normu - na právny vzťah účastníkov konania, keď platí zákaz

retroaktivity. Odôvodnenie rozhodnutia, použitý výklad obsahu a zmyslu právnych noriem

súdom je takto v rozpore s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej

istoty zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva. ...

Obsah vlastníctva tvorí zväzok tzv. subjektívnych vlastníckych práv. Rozhodujúce

miesto medzi nimi zaberá právo s vecou nakladať (ius disponendi), alebo oprávnenie

vlastníka určovať ďalšie právne osudy veci, napr. vec predať, požičať a taktiež prenajať.

Dispozičné právo vlastnícke je možné výnimočne obmedzovať zákonom, nakoniec také

obmedzenie sa však musí vzťahovať rovnakým spôsobom na všetkých vlastníkov.

„Nikto nemôže byť zbavený svojho majetku, s výnimkou verejného záujmu a za

podmienok, ktoré stanoví zákon a obecné zásady medzinárodného práva“. Podľa tohto

ustanovenia Európsky súd pre ľudské práva, stručne povedané posudzuje, či obmedzenie

užívania majetku (vlastníckeho práva) sleduje legitímny cieľ, či je v súlade s vnútroštátnym

právom a či je primerané vo vzťahu k sledovanému cieľu... „Funkcia vlastniť majetok a

jeho ochrana spočíva vtom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala

právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi,

nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu“. ...

Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda

nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným

záverom. ... Poukazujeme na skutočnosť, že porušovateľ sa nevysporiadal zákonným

spôsobom s odvolacími dôvodmi sťažovateľa. ... V prípade, keď sú právne závery súdu

v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo v rozpore so zákonom

alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú,

je nutné takéto rozhodnutie považovať za rozporné s , a

listiny.»

Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P., podľa čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, 4, čl. 46 ods. 1,

, , , 4 a

Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 19.

5. 2010, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. 5. 2010, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. trovy konania v sume spolu 254,88 €,

za 2 úkony právnej pomoci... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Krajský súd sa k sťažnosti vyjadril listom č. 10185/2010 z 11. januára 2011,

v ktorom zopakoval všetky právne závery formulované v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia, okolnosti uvádzané sťažovateľom považoval za nedôvodné a predmetnú

sťažnosť navrhol zamietnuť.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Predmetom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.

a v odvolacom konaní pred krajským súdom pod sp. zn. bolo rozhodovanie

o návrhu sťažovateľa na odstránenie stavby – železných stĺpov v počte 27 ks v základoch

uložených v zemi, ktoré sa nachádzajú na nehnuteľnosti sťažovateľa, a uvedenie terénu

do pôvodného stavu. Tieto železné stĺpy mali byť postavené bez stavebného povolenia,

kolaudačného rozhodnutia a súhlasu vlastníka pozemku, pričom sťažovateľovi majú brániť

v jeho stavebných zámeroch.

Okresný súd rozsudkom č. k. -99 z 11. decembra 2009 návrh

sťažovateľa zamietol, pričom svoje právne závery formuloval takto:

„Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že vlastníkom predmetných stĺpov

trolejbusového vedenia je v zmysle citovanej právnej úpravy nepochybne odporca, nakoľko

stĺpy sú súčasťou jemu patriacej trolejovej dráhy a nemôžu byť samostatným predmetom

občianskoprávnych vzťahov. Súčasť veci je všetko, čo k tejto veci podľa jej povahy patrí

a nemôže byť od nej oddelené, bez toho aby sa vec ako taká znehodnotila. Súčasť veci nie je

preto samostatnou vecou v právnom zmysle. Vec a jej súčasť tvorí jedinú vec - celok

podrobený jednému právnemu režimu. V dôsledku toho sa práva a povinnosti, ktorých

predmetom je určitá vec, vzťahujú i na jej súčasť.

V konaní bolo nepochybne preukázané, že podporné stĺpy sú súčasťou pozemnej

komunikácie ako trolejovej dráhy. Samé osebe však nemôžu byť predmetom

občianskoprávnych vzťahov, a preto ani súd v tomto konaní nemohol vyhovieť podanému

návrhu.

Z týchto dôvodov súd sa bližšie už nezaoberal právnou argumentáciou účastníkov

konania. Tým by sa súd zaoberal len v prípade, že v petite žaloby by bolo aj odstránenie

pozemnej komunikácie ako dráhy, súčasťou ktorej sú podporné stĺpy. Tento záver vyplýva aj

z rozhodnutia NS SR č. 4/92, pričom osobitný zákon (zákon o dráhach) v danom prípade

neustanovuje žiadne výnimky z tejto zásady.“

Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol vo veci rozsudkom č. k.

z 19. mája 2010, v ktorom po opísaní priebehu dovtedajšieho konania a zhrnutí právnej

argumentácie napadnutého rozhodnutia, sťažovateľom podaného odvolania a vyjadrenia

druhej procesnej strany k podanému odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje aj správnosť všetkých jeho výrokov.

Súčasne po citácii niektorých ustanovení o dráhach a o zmene

a doplnení niektorých zákonov doplnil dôvody zamietnutia návrhu sťažovateľa aj týmito

právnymi úvahami:

„Odvolací súd podľa aktualizácie katastrálneho portálu vedenej na internete zo dňa

24. 04. 2010 zistil, že na liste vlastníctve č..., k. ú. N. je ako vlastník pozemku, parcely č. ... -

zastavané plochy a nádvoria o výmere 11 073 m2 zapísaný žalobca. Pred uvedenou

aktualizáciou katastrálneho portálu na liste vlastníctve č. ..., k. ú. N. bol ako vlastník

pozemku s parc. č. ... - zastavené plochy a nádvoria o výmere 9 673 m2 zapísaný žalobca. Z

uvedeného je teda zrejmé, že dňa 24. 04. 2010 došlo k prečísleniu pôvodného pozemku s

parc. č. ... na pozemok s parc. č. ..., pričom došlo aj k zmene výmery pozemku, ktorý je

naďalej zapísaný na LV č. ..., k. ú. N., a ku ktorému je naďalej vlastníkom žalobca.

Vychádzajúc z kódu spôsobu využívania pozemku parc. č. ... zapísanej na LV ..., k. ú.

N., číslo kódu ...: ide o pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná,

miestna a účelová komunikácia a ich súčasti. Pozemná komunikácia ako stavba postavená

na pozemku s parc. č. ... nie je predmetom evidencie v katastri nehnuteľnosti, v registri

stavieb.

Je nesporné a účastníci konania uvedenú skutočnosť ani nenamietajú, že na pozemku

zapísanom na liste vlastníctva č. ..., k. ú. N. je postavená stavba - miestna komunikácia,

ktorá je vo vlastníctve žalovaného. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z rozsudku Okresného

súdu Prešov zo dňa 13. 12. 2007, č. k. -349 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Prešove zo dňa 10. 06. 2008, č. k. -419.

Na uvedenej komunikácii je vedená trolejbusová dráha v úseku Š. v P. Ako vyplýva z

písomného stanoviska Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky zo

dňa 06. 04. 2005 (č. 1. 128 spisu) prevádzkovateľom trolejbusových dráh v P., aj

prevádzkovateľom dopravy na nich je D. P., akciová spoločnosť so 100 % majetkovou

účasťou mesta P.

Samotný stĺp trolejbusovej dráhy nie je samostatnou vecou, t. j. stavbou v občiansko-

právnom zmysle, ale je súčasťou trolejbusovej dráhy. Stĺpy trolejbusového vedenia, ktoré

žalobca žiada v predmetnom konaní odstrániť, ako súčasti veci (trolejbusovej dráhy)

nemajú samostatný právny osud, a preto z hľadiska právneho vlastne neexistujú. Samotný

stĺp trolejbusového vedenia ako súčasť trolejbusovej dráhy nie je spôsobilým predmetom

občianskoprávneho vzťahu, pričom súčasť veci zdieľa to, čo sa po právnej stránke týka veci

hlavnej. Naviac vlastník nehnuteľností v obvode dráhy (žalobca) je povinný strpieť

umiestnenie súčasti dráhy ( ).

Za takejto situácie, keď námietky žalobcu uvedené v odvolaní sú neopodstatnené,

odvolací súd v súlade s ust. napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu

rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho,

že všeobecné súdy vychádzajú pri prejednávaní a rozhodovaní veci patriacich

do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať ().

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ). Základné právo na súdnu

ochranu však neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi

názormi.

Podľa a listiny má každý právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa

zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd konštatuje, že obsah čl. 11 ods. 1 a 4 listiny je totožný s obsahom čl. 20

ods. 1 a 4 (obdobne tak aj so zmyslom dodatkového protokolu) a podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je dôvod na odlišné posudzovanie ich

aplikovateľnosti (m. m. ).

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach a záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a listiny niet

odlišností a prípadné porušenie týchto práv a im porovnateľného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť

súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že

výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné.

Ústavnosť konania pred orgánom verejnej moci (vrátane súdov) predpokladá, že

orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom

vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd

v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (, , obdobne aj , ).

V súlade s ustanovením je povinnosťou

všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné relevantné dôvody, na ktorých svoje

rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať aj právnej

stránky rozhodnutia.

Pre rozhodnutie krajského súdu bol v posudzovanom konaní rozhodujúci záver,

že železné stĺpy, ktorých odstránenia sa sťažovateľ domáhal, sú len súčasťou trolejbusovej

dráhy ako veci hlavnej, nie sú spôsobilým predmetom občiansko-právnych vzťahov, nemajú

samostatný právny osud, ale zdieľajú to, čo sa po právnej stránke týka veci hlavnej, a preto

z hľadiska právneho vlastne neexistujú.

Tieto dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu sú podľa názoru ústavného súdu

nedostatočné a nepresvedčivé. Aj keď ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať skutkové a právne závery všeobecného súdu, ktoré ich viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, predmetom kontroly môžu byť tie jeho závery, ktoré sú z ústavného hľadiska

neudržateľné, pretože priamo zasiahli do niektorého základného práva alebo slobody

spôsobom nezlučiteľným s obsahom týchto základných práv.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že výklad právneho predpisu nesmie

obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave

nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného v ústave.

V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže

neporušoval, ale naopak garantoval (). Vlastnícke právo každej osoby má

rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu,

obec alebo fyzickú osobu ().

Pre presvedčivé a ústavne konformné odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemôže

postačovať len citácia právnych viet obsiahnutých v predchádzajúcej judikatúre

publikovanej pod sp. zn. R 4/1992, vychádzajúcej z rozsudku Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. z 31. januára 1990, ktoré sa síce týkajú otázky posudzovania

spôsobilosti súčasti veci byť predmetom občianskoprávnych vzťahov, nedávajú však

relevantnú odpoveď na podmienky, za ktorých sa možno domáhať ochrany vlastníckeho

práva v prípade, ak stavba neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva inej osoby, ktorá je

vlastníkom pozemku. Okrem právneho názoru, že sa nemožno domáhať odstránenia

jednotlivých súčastí stavby, sa však krajský súd nevysporiadal s otázkou, či môže osoba, do

ktorej vlastníckeho práva k pozemku čiastočne zasahuje neoprávnená stavba iného

vlastníka, domáhať sa s úspechom odstránenia celej stavby, ktorá vo zvyšnej časti stojí na

pozemku iného vlastníka, ktorý dokonca môže byť totožný s osobou vlastníka neoprávnenej

stavby. Krajský súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, ktoré z podmienok uvedených

v neboli splnené, a preto nebolo v danom prípade označené

ustanovenie aplikované.

Z okolností prípadu taktiež vyplýva, že zvyšná časť trolejbusovej dráhy bola zriadená

na pozemku vo vlastníctve žalovaného, kde je postavená miestna komunikácia, a po ktorej

je vedená aj uvedená trolejbusová dráha. Vzhľadom na uvedené preto konaním o návrhu na

odstránenie 27 železných stĺpov, ktoré sú súčasťou trolejbusovej dráhy, zasahujúcich do

vlastníckeho práva sťažovateľa nemohli byť dotknuté práva tretej osoby nezúčastnenej

v konaní. V tomto kontexte ústavný súd poznamenáva, že platný

priznáva v § 126 vlastníkovi právo na ochranu jeho vlastníckeho práva proti každému, kto

do jeho vlastníckeho práva zasahuje. Ustanovenie

dokonca priznáva vlastníkovi pozemku právo odstraňovať aj súčasti inej veci, ktoré do jeho

vlastníckeho práva užívať pozemok zasahujú (konkrétne ide o právo vlastníka susedného

pozemku odstraňovať časti porastu presahujúce na jeho pozemok).

Podľa názoru ústavného súdu ani judikatúra aplikovaná krajským súdom

v sťažovateľovej veci sa netýka podmienok, za ktorých možno na úkor ochrany

vlastníckeho práva k pozemku priznať právnu ochranu neoprávnenej stavbe. K rozsudku

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 31. januára 1990, na ktorý v danej

veci odkázal okresný súd vo svojom rozsudku č. k. -99 z 11. decembra 2009,

ústavný súd poznamenáva, že sa vo svojich záveroch nedotýka práva vlastníka pozemku na

odstránenie časti stavby, ktorá neoprávnene zasahuje do pozemku iného vlastníka, ale

obsahuje najmä výklad ustanovenia týkajúci sa pojmu súčasť

veci.

Krajský súd v napadnutom rozsudku nedal žiadnu odpoveď na kľúčové argumenty

sťažovateľa, že do jeho pozemku zasahuje stavba zriadená bez stavebného povolenia a bez

jeho súhlasu, vôbec sa nezaoberal neoprávnenosťou zásahu do sťažovateľovho vlastníckeho

práva a ani spôsobom, ako je možné sťažovateľovo vlastnícke právo chrániť, resp. ako je

možné usporiadať pomery medzi odporcom (vlastníkom pozemku) a sťažovateľom

(vlastníkom stavby), pričom ústavný súd poznamenáva, že platné hmotné právo upravuje

viacero možností usporiadania pomerov medzi účastníkmi konania, pri ktorých nemusí

dôjsť k reálnemu odstráneniu stavby. Keďže sa krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn.

z 19. mája 2010 nezaoberal aj právom sťažovateľa na ochranu jeho

vlastníckeho práva k pozemku spočívajúceho v práve na odstránenie stavby neoprávnene

zriadenej na cudzom pozemku podľa , poprel tým zmysel

a podstatu základného práva vlastniť majetok podľa , ktoré zahŕňa aj

právo každého vlastníka na právnu ochranu jeho vlastníckeho práva bez ohľadu na to, kto

by bol týmto oprávneným subjektom. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd zaťažil svoje

rozhodnutie arbitrárnosťou, ktorá je dôvodom na zásah ústavného súdu vo veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd rozsudkom sp.

zn. z 19. mája 2010 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže pri rozhodovaní vo veci nepoužil relevantnú

právnu normu (§ 136) a svoje rozhodnutie nezdôvodnil ústavne konformným spôsobom.

Súčasne podľa ústavného súdu pri výklade aplikovaných zákonných ustanovení (najmä

) krajský súd nevzal na zreteľ ústavnoprávne aspekty práva na

ochranu vlastníctva sťažovateľa, a tým porušil aj základné právo vlastniť majetok podľa čl.

20 ods. 1 , podľa listiny a právo na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa (bod

1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na to zrušil namietaný rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 19. mája 2010 a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie

konanie podľa a (bod 2 výroku tohto

nálezu).

Povinnosťou krajského súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať

relevantné ústavné princípy. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že akceptácia

a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí znamenať, že sťažovateľ nemusí byť

v konaní úspešný a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí jednoznačne viesť

k inému rozhodnutiu, než aké bolo prijaté. Základom pre výrok tohto nálezu bolo

predovšetkým zistenie nedostatočnosti a arbitrárnosti odôvodnenia a ústavne

nekonformného právneho posúdenia daného prípadu.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €, čo

zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva úkony právnej služby podľa § 11

ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (odmena za 1 úkon predstavuje sumu 120,23 € a paušálna

náhrada za 1 úkon sumu 7,21 €). Úhradu trov právneho zastúpenia uplatnených právnou

zástupkyňou sťažovateľa za dva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2010

(t. j. prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti) považuje ústavný súd za

dôvodné, a preto porušovateľa základného práva zaviazal na ich zaplatenie tak, ako to

vyplýva z bodu 3 výroku nálezu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 11 ods. 4 listiny ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu) vychádzajúc

z princípu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecného súdu,

rozhodnutie ktorého je v konaní o tejto sťažnosti preskúmavané. Súčasne prihliadol na

zistenie, že v danom prípade predmetom konania pred všeobecným súdom nebolo

vyvlastňovanie ani nútené obmedzenie vlastníckeho práva a rovnako ani súdny prieskum

vyvlastňovacieho konania realizovaného správnym orgánom. Ani sťažovateľ bližšie

nezdôvodnil, v čom vidí porušenie označeného článku , resp. listiny.

Rovnako tak ústavný súd vo výrokovej časti tohto nálezu nevyslovil ani porušenie

, , a . Ustanovenia a

ods. 2 majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto články

sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných , a preto

ústavný súd nepovažuje za potrebné túto skutočnosť explicitne vyjadrovať vo výrokovej

časti svojich rozhodnutí. To isté v zásade platí aj o , ktorý má charakter

generálneho interpretačného princípu, ktorý ústavný súd vždy uplatňuje pri svojej

rozhodovacej činnosti (m. m. , ). Prostredníctvom čl. 144

ods. 1 sa garantuje nezávislosť sudcov, resp. sudcovského rozhodovania, pričom

v danom prípade podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi obsahom tohto článku

a podstatou sťažnosti taká príčinná súvislosť, ktorá by odôvodňovala vysloviť jeho

porušenie vo výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011