Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 371/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného JUDr. L. L., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2011

doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2011.

2. Sťažovateľ „v konaní o určení vlastníckeho práva (v ktorom je žalobcom, pozn.),

ktoré je vedené na Krajskom súde… pod sp. zn. (a na Okresnom súde Prešov

– ďalej len „okresný súd“ pod sp. zn. , pozn.), vzniesol dňa 17. 05. 2011

námietku zaujatosti voči senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce vec prejednať a rozhodnúť,

z dôvodu pochybnosti o ich nezaujatosti vzhľadom na to, že v období od 09. 09. 2009 do 19.

05. 2010 uvedený senát rozhodoval vo veciach, kde bol žalobca účastníkom konania,

pričom Ústavný súd… v týchto konaniach zistil porušenie základných práv žalobcu

odvolacím súdom a preto jeho rozhodnutia zrušil (viď Nález Ústavného súdu… sp. zn. IV.

ÚS 303/2010 z 25. 11. 2010 vo veci ; Nález Ústavného súdu… sp. zn. III. ÚS

465/2010 z 05. 04. 2011 vo veci ; Nález Ústavného súdu… sp. zn. IV. ÚS

403/2010 z 03. 03. 2010 vo veci ).

Sťažovateľ na základe vyššie uvedeného rozhodovania senátu 3Co Krajského súdu...,

vyslovil obavu o jeho nestrannosti, keďže tento senát niekoľkokrát, a to v krátkej dobe

porušil základné právo sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru…“.

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných

práv sťažovateľa, je rozhodnutie: Uznesenie Najvyššieho súdu…, sp. zn. zo

dňa 31. 05. 2011, ktorým Najvyšší súd… rozhodol, že predsedníčka senátu Krajského

súdu… JUDr. E. Š. a členky jej senátu JUDr. A. I. a JUDr. G. K., PhD. nie sú vylúčené z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde… pod sp. zn.

(vec Okresného súdu Prešov sp. zn. ).“.

4. Podľa názoru sťažovateľa „Napadnutým uznesením, postupom Najvyššieho súdu…

boli porušené (jeho, pozn.) základné práva…, zakotvené v článku 46 ods. 1, …

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru“.

5. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví, že jeho práva

zaručené a dohovoru boli uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. mája 2011 porušené. Zároveň požiadal, aby ústavný súd zrušil

toto uznesenie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Požiadal tiež o náhradu trov

konania.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo

veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

9. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd ustálil, že sťažovateľ nesúhlasí

s rozhodnutím najvyššieho súdu o jeho námietke zaujatosti, lebo neprihliadol na jeho

argumentáciu v podstatnom už uvedenú v bode 2.

10. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu k a

dohovoru vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom

je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej

ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ustanoveniami § 14 až § 16

(ďalej aj „OSP“). Obsahom základného práva na

prejednanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť vyhovieť návrhu

oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa ,

resp. účastníka konania, ktorý podal návrh podľa ) a vylúčiť nimi

označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (,

, ). Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným

súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (II. ÚS

121/03).

11. Najvyšší súd vo svojom uznesení z 31. mája 2011 v podstatnom uviedol:

«... V námietke zaujatosti zo 17. mája 2011 (čl. 171 - čl. 192 spisu) žalobca uviedol,

že namietal zaujatosť voči členom senátu, ktorí majú podľa rozvrhu práce vec prejednať

a rozhodnúť z dôvodu pochybnosti o ich nezaujatosti vzhľadom na to, že v období od

9. septembra 2009 do 19. mája 2010 uvedený senát rozhodoval vo veciach, kde bol žalobca

účastníkom konania, pričom Ústavný súd... v týchto konania zistil porušenie základných

práv žalobcu odvolacím súdom a preto jeho rozhodnutia zrušil (viď Nález Ústavného

o súdu... sp. zn. z 25. novembra 2010 vo veci sp. zn. ; Nález

Ústavného súdu... sp. zn. z 5. apríla 2011 vo veci sp. zn. ;

Nález Ústavného súdu... sp. zn. z 3. marca 2010 vo veci sp. zn.

). Vyslovil preto obavu o nestrannom rozhodovaní senátu 3 Co Krajského

súdu..., ktorý porušuje jeho základné práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (právo na spravodlivý súdny proces) a nerozhoduje v súlade so

zákonom.

JUDr. E. Š., predsedníčka senátu 3 Co, k vznesenej námietke uviedla, že nemá žiaden

vzťah k účastníkom konania, k ich zástupcom, ani k veci a preto sa necíti byť zaujatá. Senát

3 Co Krajského súdu v Prešove niekoľkokrát rozhodoval vo veciach, ktorých účastníkom

bol žalobca pričom jeho sťažnosť napríklad vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. z 20. januára 2010) bola odmietnutá.

JUDr. A. I. a JUDr. G. K. PhD., členky senátu 3 Co, k vznesenej námietke zhodne

uviedli, že účastníkov konania nepoznajú, sú bez pomeru k veci a preto sa necítia byť

zaujaté.

Najvyšší súd... ako súd nadriadený Krajskému súdu... ( )

posudzoval opodstatnenosť uvedenej námietky zaujatosti z aspektu existencie dôvodov, pre

ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle

Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14

až ) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa . Nestrannosť sa definuje

spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej

procesnej strane).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu

( ). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je

povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho

prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na

prerokovanie veci nestranným súdom je povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej

osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť

a rozhodnúť o ňom (I. ÚS . , ).

Z hľadiska ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to

buď:

1/ k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo

vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež

vtedy, keď sudca verejne - napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril

právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť)

2/ k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo

relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3/ k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).

Explicitne je definované tzv. zákonné vylúčenie sudcu a to vtedy, ak sudca

rozhodoval vec na súde nižšieho stupňa, a naopak (§ 14 ods. 2 O. s. p). V prejednávanom

veci o takýto prípad nejde.

Námietka žalobcu vzhľadom na nižšie uvádzanú judikatúru predstavuje výnimku

z ustanovenia , vzťahujúcu sa na dôvody vylúčenia založené v postupe

súdu o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť

vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Právo na

nestranného sudcu je súčasťou práva na spravodlivý proces, ktorý je zaručený nielen

, ale aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z toho vyplýva,

že pri posudzovaní otázok nestrannosti treba v každom prípade zohľadniť judikatúru

Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.

K tomu možno citovať napríklad z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS

47/05: „Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať

a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich

nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodovanie vo veci.

Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre uplatnenie

všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto

práve rozhodnúť (). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení

subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či

možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Nestrannosť sudcu je zvyčajne definovaná

ako absencia predsudku alebo zaujatosti v konkrétnej veci.“

Z tohto judikátu, ktorý je súhrnom stabilizovanej judikatúry aj Európskeho súdu pre

ľudské práva, vyplýva najmä to, že objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa

subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom

prípade teda platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,

ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.

Ani nemôže obísť tieto zásadné rozhodnutia Ústavného

súdu... a Európskeho súdu pre ľudské práva, a preto treba trvať na tom, aby sa analyzovaná

situácia uvádzaná žalobcom posudzovala so zreteľom na citovanú judikatúru, z ktorej

vychádza i Najvyšší súd... (napr. sp. zn. ): Pokiaľ sa sudcovi výnimočne, napriek

uvedeným požiadavkám nepodarí predísť vzniku situácie, v ktorej jedna procesná strana

prezentuje svoje pochybnosti o jeho nezaujatosti a vyvodzuje ich preukázateľným spôsobom

zo skutočnosti vyvolaných samotným sudcom tým, že mu v prejednávanej veci opakovane

vadným jednostranným procesným postupom znemožnil realizáciu niektorého zákonného

procesného práva a v dôsledku toho tiež porušil povinnosť zabezpečiť účastníkom rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv, treba tieto pochybnosti považovať za závažné a priznať im

význam aj bez priameho preukázania existencie pomeru sudcu k veci, k účastníkom alebo

k ich zástupcom.

Vychádzajúc z dôvodov nálezov Ústavného súdu... sp. zn.

z 25. novembra 2010 vo veci sp. zn. a sp. zn. z 3. marca

2010 vo veci sp. zn. možno zistiť, že porušenie práva žalobcu na spravodlivý

proces vyplýva z nenaplnenia ústavných požiadaviek riadneho a presvedčivého

odôvodnenia vydaných rozhodnutí.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky neprináleží polemizovať s prijatými závermi

ústavného súdu, je však potrebné uviesť, že v daných prípadoch nešlo o prípad svojvôle, či

arbitrárnosti, kedy chýba akékoľvek zdôvodnenie (odôvodnenie) rozhodnutia, resp.

zdôvodnenie stojí mimo akýchkoľvek právnych medzí a logických skutkových úvah. Naproti

tomu nemožno prehliadnuť skutočnosť, že v relatívne krátkom časovom úseku (v priebehu

jedného roka) postupom senátu 3 Co došlo k opakovanému porušeniu žalobcových práv na

spravodlivý súdny proces. Z vyššie uvedeného sa však jednoznačne nejaví, že by konajúci

senát zámerne viedol opakovane konanie spôsobom, ktorým by chcel porušovať základné

práva žalobcu do miery, ktorá by ho z objektívneho hľadiska stavala mimo ústavné

kritérium jeho nestrannosti.

So zreteľom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že sudkyne Krajského

súdu... JUDr. E. Š., JUDr. A. I. a JUDr. G. K., PhD. nie sú vylúčené z prejednávania a

rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde... pod sp. zn. (vec Okresného

súdu Prešov sp. zn. ).»

12. Ústavný súd preskúmal uznesenie z 31. mája 2011, ktorým najvyšší súd rozhodol,

že predsedníčka senátu 3 Co Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a členky

jej senátu nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde

pod sp. zn. (vec okresného súdu sp. zn. ), avšak nezistil žiadnu

skutočnosť signalizujúcu, že najvyšší súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone.

Uznesenie najvyššieho súdu je náležite odôvodnené príslušnými ustanoveniami relevantnej

právnej úpravy ( až ), ktoré upravujú inštitút vylúčenia sudcov. Zároveň

z uznesenia vyplýva, že najvyšší súd tiež vychádzal z vyhlásenia sudkýň namietaného

senátu krajského súdu, že sa vo veci necítia byť zaujaté, a v danej veci prihliadol tiež na

(dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti,

ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci). Najvyšší súd preto

námietku zaujatosti nepovažoval za dôvodnú pre vylúčenie sudkýň z prejednávania

a rozhodovania v predmetnej veci.

13. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ). Vzhľadom na to

ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

14. Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti a zároveň považuje právny názor najvyššieho súdu za legitímny

a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2011 bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení (najmä ), ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti

uzavrel, že skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu nemožno kvalifikovať ako

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkom .

Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu

sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie sudkýň senátu 3 Co krajského súdu, a preto

jeho obsah neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľom

namietaným porušením označených práv.

15. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť

medzi označeným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu podľa a spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

16. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa (bod 5) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011