Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 518/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., V, zastúpenej

A, s. r. o., B, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. Š., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a

3, a c ods. 1 a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo

veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

a 2, a 3, a c ods. 1 (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 21. septembra 2011

uplatnila námietku zaujatosti voči predsedovi dovolacieho senátu „6 C“ najvyššieho súdu,

ktorý rozhoduje vo veci podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) vedenej pod sp. zn. 6 M Cdo

11/2010. O dôvode uplatnenia námietky zaujatosti sa sťažovateľka dozvedela 13. septembra

2011 pri nahliadnutí do súdneho spisu, z ktorého vyplynulo, že súdny spis sa po dobu viac

ako dvoch mesiacov nachádzal na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo“), a to bez toho, aby pri jeho zapožičaní bolo zistené splnenie zákonných

podmienok na jeho zapožičanie.

Najvyšší súd uznesením z 27. septembra 2011 sp. zn. rozhodol, že

predseda senátu „6 C“ nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Sťažovateľka tiež uvádza, že aj keď predseda dovolacieho senátu na základe prvej

výzvy ministerstva mu spis ešte odmietol zaslať, na opätovnú žiadosť zo 6. júna 2011 však

súdny spis zapožičal, hoci ministerstvo svoju žiadosť bližšie neodôvodnilo a poukázalo len

všeobecne na ustanovenie o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) z dôvodu

vybavenia podnetu podaného Ministerstvom financií Slovenskej republiky, pričom

k žiadosti nebol pripojený ani tento podnet.

Najvyšší súd v uznesení k tomu uviedol len to, že «„Zo žiadneho ustanovenia

žiadneho právneho predpisu však nevyplýva právo ani povinnosť súdu, resp. sudcu

kontrolovať, či postup ministerstva spravodlivosti je v súlade s citovaným ustanovením.“

Opak je však pravdou. Túto povinnosť v sebe implicitne zahŕňa samotné ustanovenie, ktoré

umožňuje ministerstvu nahliadať do spisu len z určitých, presne vymedzených dôvodov, a

nie svojvoľne. Okrem toho, v ust. predpokladá, že

súd pri zapožičaní spisu bude skúmať, či pre zapožičanie existujú vážne dôvody a či

oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté.».

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že „Predseda dovolacieho senátu zrejme

podľahol autoritatívnemu tlaku zo strany príslušného odboru MS SR, keď mu zapožičal

súdny spis bez toho, aby malo MS SR jednak na to zákonné oprávnenie, čím došlo k zásahu

ústredným orgánom štátnej správy do nezávislosti a autonómie dovolacieho súdneho

konania a jednak spis zapožičal bez toho, aby vôbec preskúmal, či pre zapožičanie existujú

vážne dôvody a či oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté...

Po nahliadnutí do spisu zároveň sťažovateľka nadobudla presvedčenie, že zo strany

príslušného odboru ministerstva došlo k účelovému konaniu sledujúcemu jediný cieľ, a to

oddialiť rozhodnutie dovolacieho súdu za účelom získania času na získanie trestnoprávnych

rozhodnutí, ktoré by mali preukázať trestnoprávnu zodpovednosť bývalého konateľa

obchodnej spoločnosti N. s. r. o...

O užšej súčinnosti týchto štátnych orgánov svedčí skutočnosť, že Ministerstvo

financií SR listom pod č. 88139/2006 predložilo Najvyššiemu súdu SR uznesenie Prezídia

Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii ..., ČVS:PPZ-48/BPK-S-2011 zo dňa 3. 6.

2011, ktorým bolo vznesené obvinenie proti Ing. S. S. pre pokus trestného činu porušovania

predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru spolupáchateľstvom

podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2, § 148c ods. 1 alinea druhá, ods. 3 písm. a) Tr. zák. Citované

uznesenie bolo predložené Ministerstvom financií SR Najvyššiemu súdu SR v čase, keď už

bolo vydané uznesenie Krajského prokurátora v B., č. k. -102 zo dňa 8. 8.

2011, ktorým prokurátor krajskej prokuratúry uznesenie o vznesení obvinenia Ing. S. S.

zrušil.

Teda Ministerstvo financií SR úmyselne zamlčalo túto dôležitú skutočnosť pred

Najvyšším súdom SR v úmysle zaviesť dovolací súd a ovplyvniť jeho rozhodnutie vo svoj

prospech.

Súčasne s týmto listom Ministerstvo financií SR predložilo Najvyššiemu súdu SR

uznesenie Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii..., ČVS: PPZ-54/BPK-S-

2011 zo dňa 14. 6. 2011, ktorým bolo rozhodnuté o pokračovaní v trestnom stíhaní vo veci

trestného činu falšovania a pozmeňovania kontrolných technických opatrení na označenie

tovaru podľa § 145 a ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák., avšak pred súdom opätovne úmyselne

zamlčal zásadnú skutočnosť, že v danej veci už bolo právoplatným uznesením Okresného

prokurátora v D. č. k. -114 zo dňa 4. 12. 2007 zastavené trestné stíhanie proti

Ing. S. S., pretože je nepochybné, že skutok nespáchal.

Z týchto dôvodov má žalobca za to, že informácie získané MS SR zo spisu budú

poskytnuté týmto hore uvedeným štátnym orgánom a súkromným osobám, ktoré nie sú

účastníkmi konania a ich možnému zneužitiu.“.

Na základe uvedených skutkových okolností citujúc aj judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka zastáva názor, že

najvyšší súd nevylúčením predsedu dovolacieho senátu porušil jej označené základné práva

podľa a dohovoru.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa Dohovoru,

SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods.

1 SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2011, sp. zn.

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2011, sp. zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd...

povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa odseku 2 tohto ustanovenia Slovenská republika uznáva a dodržiava

všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a

svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

V zmysle štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon.

Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa c ods. 1 medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho

poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv

a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd porušil jej označené základné práva

v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti predsedu dovolacieho senátu tým, že ho

nevylúčil z rozhodovania veci o mimoriadnom dovolaní, aj keď predseda konal nezákonne,

pretože zaslal spis ministerstvu „čím došlo k zásahu ústredným orgánom štátnej správy do

nezávislosti a autonómie dovolacieho súdneho konania a jednak spis zapožičal bez toho,

aby vôbec preskúmal, či pre zapožičanie existujú vážne dôvody a či oprávnené záujmy

účastníkov tým nemôžu byť dotknuté“.

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. septembra

2011 rozhodol o nevylúčení predsedu senátu najvyššieho súdu z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. , v ktorej sa rozhoduje

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora (v právnej veci sťažovateľky proti

odporcovi Slovenskej republike - Ministerstvu financií Slovenskej republiky o náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom

v sume 29 282 944,96 € s príslušenstvom).

Predseda senátu k uplatnenej námietke zaujatosti uviedol, že vo veci sa necíti byť

zaujatý a nemá žiaden pomer k veci ani k účastníkom (resp. k ich zástupcom) a v tejto

súvislosti poukázal na (ďalej len „OSP“),

ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v

konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach, a k tomu

poznamenal, že ustanovenie § 72 ods. 2 zákona o súdoch zakladajúce oprávnenie

ministerstva spravodlivosti vyžiadať si súdny spis na účel plnenia úloh podľa odseku 1

písm. b) až e) tohto ustanovenia má rovnakú právnu silu ako ustanovenie . Zo

žiadneho ustanovenia žiadneho právneho predpisu pritom nevyplýva právo ani povinnosť

súdu, resp. sudcu kontrolovať, či postup ministerstva je v súlade s § 72 uvedeného zákona.

Za dodržanie tohto postupu zodpovedá samotné ministerstvo.

Ústavný súd v tejto veci najprv považoval za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní

svojej právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému

rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,

ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by

znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (,

). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ).

Po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil taký

výklad ustanovení až upravujúcich postup pri rozhodovaní o návrhu

sťažovateľky na vylúčenie predsedu senátu najvyššieho súdu, ktorý by zakladal prípadné

zrušenie citovaného uznesenia najvyššieho súdu. Najvyšší súd totiž veľmi podrobne na

strane 3 až 7 odôvodnil svoje rozhodnutie o nevylúčení predsedu dovolacieho senátu

najvyššieho súdu (vychádzal aj z judikatúry ESĽP) a ústavný súd po jeho preskúmaní nemá

žiadny relevantný dôvod do tohto rozhodnutia zasahovať, pretože uznesenie je legitímne,

zrozumiteľné a aj vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené a námietky sťažovateľky (jej

domnienky v sťažnosti) sa javia v tomto smere ako neopodstatnené.

Najvyšší súd pritom vychádzal aj z vyhlásenia predsedu senátu, že sa vo veci necíti

byť zaujatý, a v danej veci sťažovateľka tiež dostala jasnú odpoveď na svoju námietku, že

zapožičanie súdneho spisu v právoplatne skončenej veci príslušnému organizačnému

odboru ministerstva nie je sama osebe takou skutočnosťou, ktorá by bola spôsobilá privodiť

pochybnosti o jeho nezaujatosti a vytvoriť tak dôvod na jeho vylúčenie z prejednávania a

rozhodovania v danej veci, keď najvyšší súd uviedol, že „Za taký vzťah sudcu k veci, ktorý

by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa nemožno považovať

skutočnosť, že menovaný predseda senátu na opätovnú žiadosť o zapožičanie súdneho spisu

vedeného na Najvyššom súde... pod sp. zn. , odôvodnenú ustanovením § 72

ods. 2 .., predložil spis Ministerstvu spravodlivosti... za účelom

vybavenia podnetu“.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

).

K tomu ústavný súd poznamenáva, že obsahom práva na prerokovanie veci

nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a

vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť, ale

obsahom základného práva je povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o

ňom (napr. , ), čo bolo v tomto prípade zo strany najvyššieho

súdu realizované. Ústavný súd preto konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi

rozhodnutím najvyššieho súdu o nevylúčení predsedu senátu a obsahom uvedených práv

sťažovateľky podľa v spojení s a 2, a 3,

ods. 4 a c ods. 1 a dohovoru, ktorých porušenie namieta, a podľa

názoru ústavného súdu nie je namietané uznesenie najvyššieho súdu v žiadnom prípade

arbitrárne a bez opory v platnej legislatíve, z ústavného hľadiska je teda akceptovateľné

a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom

prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011