Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 684/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť – ,

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, advokátska kancelária, Jesenná 8,

Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa a 4

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. ,

z 5. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -312 z 27. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť – o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta

2017 doručená sťažnosť – , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva vlastniť majetok podľa a 4 a a 4 listiny

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. , z 5. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -312 z 27. apríla 2017,

ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo – , vlastniť

majetok, podľa článku 20 ods. 1 a 4 a podľa článku 11 ods. 1

a 4 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa článku 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27. 04. 2017 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. , z 05. 11.

2014, porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27. 04. 2017 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. , z 05. 11.

2014, sa zrušuje.

4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca

účastníkom konania pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

(neskôr sp. zn. ), v ktorom sa pôvodne žalobou z 13. júna 2005

domáhal (iba) proti mestu Prešov (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) odstránenia dvadsiatich

siedmich železných stĺpov vrátane ich základov v zemi na parcele č. 128/1 (zastavaná

2

plocha o výmere 9673 m) zapísanej na , k. ú. (ďalej len

„pozemok“) a úpravy terénu do pôvodného stavu. Sťažovateľ vlastníctvo pozemku

nadobudol kúpnou zmluvou z 22. decembra 2003 a v žalobe uviedol, že po zameraní

pozemku zistil, že je na ňom postavených dvadsaťsedem železných stĺpov vo vlastníctve

žalovaného v 1. rade, ktoré slúžia na upevnenie trolejového vedenia trolejbusovej dráhy

prevádzkovanej , a boli postavené v roku 1972

na pozemku bez súhlasu vtedajšieho vlastníka pozemku a bez stavebného povolenia.

Návrh na ich odstránenie sťažovateľ odôvodnil tým, že stĺpy mu bránia v podnikaní

na pozemku v jeho vlastníctve.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -99 z 11. decembra 2009 žalobu

sťažovateľa zamietol. Z právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. -61

z 13. decembra 2007 zistil, že v inom konaní medzi rovnakými účastníkmi bolo určené,

že vlastníkom pozemnej komunikácie postavenej na tomto pozemku je žalovaný v 1. rade.

Stĺpy považoval okresný súd za súčasť dopravnej cesty určenej na pohyb dráhových

vozidiel – trolejbusov [

Z. z. o dráhach a o zmene o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)], pričom dopravnú

cestu určenú na pohyb dráhového vozidla (v tomto prípade trolejbusu) je možné zrušiť

len na návrh vlastníka dráhy a o jej zrušení rozhoduje dráhový správny úrad (§ 13

). Stavbou dopravnej dráhy je stavba dopravnej cesty a stavba, ktorá

rozširuje, dopĺňa, mení alebo zabezpečuje dráhu a jej súčasti bez ohľadu na to, či je, alebo

nie je v obvode dráhy ( ). Okresný súd považoval

žalovaného v 1. rade za vlastníka stĺpov trolejbusového vedenia a stĺpy za súčasť

trolejbusovej dráhy. Pretože súčasť veci nie je samostatnou vecou v právnom zmysle,

neprichádza do úvahy ani nariadenie odstránenia dvadsiatich siedmych stĺpov

trolejbusového vedenia.

4. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom č. k. -144

z 19. mája 2010 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Stotožnil

sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu a dodal, že 1. januára 2010 nadobudol účinnosť

o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dráhach“). Podľa tohto zákona možno v obvode

dráhy umiestňovať len súčasti dráhy a vykonávať činnosti, ktoré súvisia s prevádzkou

dráhy, najmä údržbu telesa dráhy a obvodu dráhy (§ 4 ods. 2 zákona o dráhach).

Tento zákon tiež uložil vlastníkom a užívateľom nehnuteľnosti v obvode dráhy povinnosť

strpieť umiestňovanie súčastí dráhy (§ 4 ods. 4 zákona o dráhach). Zároveň stanovil i to,

že ak je vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti obmedzený v dôsledku umiestnenia súčasti

dráhy v obvyklom užívaní nehnuteľnosti; má právo na jednorazovú primeranú náhradu

za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti; toto právo zaniká, ak sa neuplatnilo

u prevádzkovateľa dráhy do jedného roka odo dňa zapísania vecného bremena do katastra

nehnuteľností. Krajský súd preto uzavrel, že žalobca ako vlastník pozemku v obvode dráhy

je povinný strpieť umiestnenie stĺpov ako súčasti dráhy na svojom pozemku (§ 4 ods. 4

zákona o dráhach).

5. Ústavný súd nálezom č. k. -28 z 5. apríla 2011 v spojení

s opravným uznesením č. k. -50 zo 14. júna 2011 konštatoval,

že rozsudkom krajského súdu č. k. -144 z 19. mája 2010 bolo porušené

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,

listiny, jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné

právo na vlastníctvo podľa a a 4 listiny a právo na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 32/2010-

144 z 19. mája 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd konštatoval,

že „pre rozhodnutie krajského súdu bol v posudzovanom konaní rozhodujúci záver,

že železné stĺpy, ktorých odstránenia sa sťažovateľ domáhal, sú len súčasťou trolejbusovej

dráhy ako veci hlavnej, nie sú spôsobilým predmetom občiansko-právnych vzťahov, nemajú

samostatný právny osud, ale zdieľajú to, čo sa po právnej stránke týka veci hlavnej, a preto

z hľadiska právneho vlastne neexistujú. Tieto dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu sú podľa

názoru ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé. (...) Okrem právneho názoru,

že sa nemožno domáhať odstránenia jednotlivých súčastí stavby, sa však krajský súd

nevysporiadal s otázkou, či môže osoba, do ktorej vlastníckeho práva k pozemku čiastočne

zasahuje neoprávnená stavba iného vlastníka, domáhať sa s úspechom odstránenia celej

stavby, ktorá vo zvyšnej časti stojí na pozemku iného vlastníka, ktorý dokonca môže byť

totožný s osobou vlastníka neoprávnenej stavby. Krajský súd vo svojom rozhodnutí vôbec

nevysvetlil, ktoré z podmienok uvedených v neboli splnené,

a prečo nebolo v danom prípade označené ustanovenie aplikované. (...) platný Občiansky

zákonník priznáva v § 126 vlastníkovi právo na ochranu jeho vlastníckeho práva

proti každému, kto do jeho vlastníckeho práva zasahuje. Ustanovenie § 127 ods. 1

dokonca priznáva vlastníkovi pozemku právo odstraňovať aj

súčasti inej veci, ktoré do jeho vlastníckeho práva užívať pozemok zasahujú (...) Krajský

súd v napadnutom rozsudku nedal žiadnu odpoveď na kľúčové argumenty sťažovateľa,

že do jeho pozemku zasahuje stavba zriadená bez stavebného povolenia a bez jeho súhlasu,

vôbec sa nezaoberal neoprávnenosťou zásahu do sťažovateľovho vlastníckeho práva

a ani spôsobom, ako je možné sťažovateľovo vlastnícke právo chrániť, resp. ako je možné

usporiadať pomery medzi odporcom (vlastníkom stavby) a sťažovateľom (vlastníkom

pozemku), pričom ústavný súd poznamenáva, že platné hmotné právo upravuje viacero

možností usporiadania pomerov medzi účastníkmi konania, pri ktorých nemusí dôjsť

k reálnemu odstráneniu stavby. Keďže sa krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn.

z 19. mája 2010 nezaoberal aj právom sťažovateľa na ochranu jeho

vlastníckeho práva k pozemku spočívajúceho v práve na odstránenie stavby neoprávnene

zriadenej na cudzom pozemku podľa , poprel tým zmysel

a podstatu základného práva vlastniť majetok podľa , ktoré zahŕňa

aj právo každého vlastníka na právnu ochranu jeho vlastníckeho práva bez ohľadu na to,

kto by bol týmto oprávneným subjektom. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd zaťažil svoje

rozhodnutie arbitrárnosťou, ktorá je dôvodom na zásah ústavného súdu vo veci.“. V závere

odôvodnenia nálezu ústavný súd uzavrel, že krajský súd „pri rozhodovaní vo veci nepoužil

relevantnú právnu normu (§ 135c), svoje rozhodnutie nezdôvodnil ústavne konformným

spôsobom (...) a pri výklade aplikovaných zákonných ustanovení (najmä Občianskeho

zákonníka) krajský súd nevzal na zreteľ ústavnoprávne aspekty práva na ochranu vlastníctva

sťažovateľa“, a preto bude „povinnosťou krajského súdu odstrániť vytýkané nedostatky

a rešpektovať relevantné ústavné princípy. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza,

že akceptácia a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí znamenať,

že sťažovateľ nemusí byť v konaní úspešný a viazanosť právnym názorom ústavného súdu

nemusí jednoznačne viesť k inému rozhodnutiu, než aké bolo prijaté.“.

6. Krajský súd uznesením sp. zn. zo 16. novembra 2011 rozsudok

okresného súdu č. k. -99 z 11. decembra 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že okresný súd svojim rozhodnutím porušil základné

práva sťažovateľa z dôvodov uvedených ústavným súdom a uložil okresnému súdu

nedostatky vytýkané ústavným súdom odstrániť a rešpektovať v novom rozhodnutí

relevantné ústavné princípy.

7. Okresný súd uznesením č. k. -9 z 28. februára 2012 na návrh

sťažovateľa pripustil do konania na strane žalovaného ,

a pripustil i zmenu petitu navrhnutú sťažovateľom tak, že sťažovateľ sa domáha uloženia

povinnosti žalovanému v 1. rade „odstrániť stavbu – železné stĺpy v celkovom počte 27 ks

spolu s ich základmi uloženými v zemi spolu s na nich umiestnenými alebo inak s nimi

spojenými rôznymi elektrickými zariadeniami, ktoré tvoria trakčné meniarne, napájacie

vedenia, elektrické rozvody, trolejové vedenie, vrátane nosného systému a podpier,

prívodné a spätné vedenia, zariadenia na diaľkové riadenie, zariadenia na reguláciu a

meranie v zmysle prílohy č. 24 písm. b/ vyhlášky z nehnuteľnosti

navrhovateľa a to z parc. KN – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 11 296

2

m, vedenej Správou katastra Prešov na , v kat. úz. a upraviť

terén do pôvodného stavu, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia“. Po tom,

čo súdom ustanovený znalec určil všeobecnú hodnotu jednorazovej

odplaty za zriadenie vecného bremena a sťažovateľ predložil okresnému súdu znalecký

posudok spracovaný , žiadal sťažovateľ na pojednávaní 9. októbra

2013, aby okresný súd zaviazal žalovaných mu túto jednorazovú náhradu zaplatiť.

8. Okresný súd rozsudkom č. k. -192 zo 14. februára 2014 žalobu

sťažovateľa zamietol. Konštatoval, že z doplneného dokazovania považoval za preukázané,

že stĺpy trolejbusovej dráhy rovnako ako miestna komunikácia nachádzajúce sa na pozemku

sťažovateľa sú vlastníctvom žalovaného v 1. rade. Na tejto komunikácii vedie trolejbusová

dráha od roku 1972, z procesu výstavby ktorej sa v archívoch dochovala len zápisnica

z kolaudačného konania trolejbusového vedenia Šarišské Lúky – Širpo zo 6. októbra 1972.

Preukázane bolo i to, že stavba trolejbusovej dráhy bola financovaná bývalým Okresným

národným výborom v Prešove, ktorý hospodáril so štátnymi prostriedkami, a vlastníkom

nehnuteľnosti v čase výstavby (1972) bol Československý štát, ktorý nadobudol

nehnuteľnosť v roku 1967 (správcom boli ).

Vzhľadom na právny názor ústavného súdu, okresný súd skúmal, či sú splnené podmienky

aplikácie o neoprávnenej stavbe, t. j. či stavba bola

postavená na cudzom pozemku. Pretože bolo preukázané, že vlastníkom pozemku v čase

výstavby bol Československý štát a ten financoval aj výstavbu stavby trolejbusovej dráhy,

nešlo o stavbu na cudzom pozemku a to, či stavba bola nepovolenou na veci nič nemení.

Pokiaľ sa preto sťažovateľ domáhal odstránenia stavby podľa § 135c Občianskeho

zákonníka, súd žalobu zamietol. Zároveň okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ sa stal

vlastníkom pozemku v roku 2004, teda tridsaťdva rokov odo dňa vybudovania stavby.

Žiadny predchádzajúci vlastník pozemku existenciu stavby nenamietal. Navyše, sťažovateľ

je povinný rešpektovať obmedzenia stanovené zákonom o dráhach, pretože pokiaľ existuje

takýto špeciálny právny predpis, tento má prednosť pred všeobecnou úpravou Občianskeho

zákonníka. Ak sa sťažovateľ domáhal náhrady podľa ,

okresný súd zdôraznil, že o nej nemôže rozhodovať, keďže existuje špeciálna právna úprava

zákona o dráhach, podľa ktorej sa sťažovateľ príslušnej náhrady ani nedomáhal.

9. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Uviedol, že okresný súd

sa mýli, ak zastáva názor, že žiadal o odstránenie stavby v zmysle § 135c Občianskeho

zákonníka, keďže takéto tvrdenie nemá oporu v podanom návrhu. V konaní niekoľkokrát

uviedol, že sa domáha odstránenia stavby podľa

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „stavebný zákon“). Okresný súd sa podľa neho neriadil právnym názorom

vysloveným ústavným súdom v jeho veci. Sťažovateľ žiadal odstrániť stavbu, poukazoval

na , resp. žiadal o náhradu v zmysle zákona o dráhach. Súd

bol oprávnený vysporiadať vzťahy medzi účastníkmi aj iným spôsobom, a preto neobstojí

názor okresného súdu, že nejde o stavbu neoprávnenú. ,

postavil v roku 1972 na pozemku stavbu trolejbusovej dráhy neoprávnene, pretože

mu chýbal k pozemku občianskoprávny titul, teda nemal k pozemku právo hospodárenia

ani súhlas správcu. Vzťahy bolo potrebné vysporiadať podľa § 135c Občianskeho

zákonníka; v prípade neaplikácie mal okresný súd

v zmysle rozhodnúť o ochrane navrhovateľa

proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Sťažovateľ má predsa

právo na riadny proces, v ktorom mu súd poskytne ochranu a rozhodne o odstránení stavby.

Súd prvého stupňa však zamietnutím žaloby svojvoľne odoprel navrhovateľovi základné

procesné záruky. Pretože stavebný zákon ani ustanovenie

inštitút premlčania nepoznajú, uplynutie tridsiatich dvoch rokov od postavenia trolejbusovej

dráhy je bez právneho významu.

10. Krajský súd rozsudkom sp. zn. , z 5. novembra

2014 rozsudok okresného súdu č. k. -192 zo 14. februára 2014

(ako aj sťažovateľom napadnuté uznesenie o priznaní znalečného) ako vecne správny

potvrdil. Dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom

rozsahu, správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu

prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia

má podklad v zistení skutkového stavu.

11. Rozsudok okresného súdu č. k. -152 z 2. júla 2013 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. , z 5. novembra 2014

nadobudol právoplatnosť 2. decembra 2014.

12. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Prípustnosť dovolania

odvodil z (ďalej aj „OSP“)

a dôvodnosť z . Odňatie možnosti konať pred súdom videl

v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Za nesprávny považoval názor

odvolacieho súdu, podľa ktorého vzťah medzi účastníkmi treba posúdiť podľa zákona

o dráhach, pretože tento sa stal účinným po podaní návrhu na odstránenie stavby

sťažovateľom. Ďalej sťažovateľ argumentoval tým, že krajský súd nereagoval na jeho

odvolacie námietky a poukázal na Stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

publikované pod R 2/2016 s tým, že vo veci sťažovateľa ide práve o výnimočný prípad

vzhľadom na mieru nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,

a to i s ohľadom na záväzný právny názor vyslovený vo veci ústavným súdom.

13. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením č. k. -312

z 27. apríla 2017 odmietol podľa (ďalej aj

„CSP“), pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

14. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. -312 z 27. apríla 2017

nadobudlo právoplatnosť 2. júna 2017.

15. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a a 4 listiny a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. ,

z 5. novembra 2014 a uznesením najvyššieho súdu č. k. -312 z 27. apríla

2017 odôvodnil tým, že všeobecné súdy nerešpektovali skorší nález ústavného súdu č. k.

-28 z 5. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením č. k.

-50 zo 14. júna 2011, ktorým boli viazané. Najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa meritórne neprejednal a odmietol ho s uvedením iba strohých a všeobecných

dôvodov. Obdobne krajský súd svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil, nevysporiadal

sa s odvolacími námietkami sťažovateľa, nevysvetlil, ktoré podmienky vyžadované § 135c

neboli splnené a hoci priznáva

vlastníkovi ochranu jeho vlastníckeho práva proti každému, kto do jeho vlastníctva

zasahuje, sťažovateľovi ju krajský súd neposkytol. Krajský súd sa v zmysle skoršieho

nálezu ústavného súdu mal sústrediť na to, ako je možné sťažovateľovo vlastnícke právo

chrániť, keď ústavný súd poukázal na to, že hmotné právo upravuje viacero možností

usporiadania pomerov medzi účastníkmi, pri ktorých nemusí dôjsť k odstráneniu stavby.

Rešpektovanie záväzného právneho názoru je súčasťou konceptu právneho štátu.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že stavebník trolejbusovej dráhy nemal k pozemku právo

hospodárenia ani súhlas správcu, čo odôvodňuje aplikáciu ,

pretože aj v takom prípade ide o stavbu neoprávnenú. Československý štát sám o sebe

nemohol byť stavebníkom. Sťažovateľ poukázal i na to, že zákon o dráhach nadobudol

účinnosť až v priebehu konania, pričom jeho vec mala byť posúdená podľa noriem účinných

v čase podania žaloby. Všeobecné súdy interpretovali normy spôsobom, ktorý

je protirečivý, popiera pravidlá formálnej a právnej logiky a je v extrémnom rozpore

s princípom spravodlivosti, v konečnom dôsledku teda postupovali spôsobom, ktorý popiera

zmysel a podstatu základného práva na vlastníctvo.

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

18. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

20. Sťažovateľ namieta porušenie týchto svojich práv:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 4 listiny vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ).

22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

23. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

24. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje

i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je

nahrádzať činnosť všeobecných súdov.

25. Ako zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, k porušeniu označených práv malo dôjsť

uznesením najvyššieho súdu č. k. -312 z 27. apríla 2017 a tiež rozsudkom

krajského súdu sp. zn. , z 5. novembra 2014.

26. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

uzneseniu najvyššieho súdu č. k. -312 z 27. apríla 2017, ktorým

bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté, pretože napáda rozhodnutie, proti ktorému

nie je prípustné. Sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu ním označených práv došlo tým,

že najvyšší súd jeho dovolanie meritórne neprejednal, hoci na takéto prejednanie boli

splnené zákonné podmienky. Sťažovateľ poukázal najmä na to, že najvyšší súd svoje

rozhodnutie riadne neodôvodnil a nepovažoval dovolanie za prípustné napriek tomu,

že krajský súd v dovolaním napadnutom rozsudku nerešpektoval záväzný právny názor

vyslovený ústavným súdom.

27. Najvyšší súd odôvodnil uznesenie č. k. -312 z 27. apríla 2017,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné [ ],

tým, že sťažovateľom vytýkané nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu

nezakladá prípustnosť dovolania. Poukázal na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, podľa ktorého „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa .“ (uverejnené

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 2/2016). Ďalej najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,

že «len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia

súdu zakladať vadu v zmysle , a to napríklad ak rozhodnutie

napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie,

prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou,

intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže

ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných

omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia vád

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri

Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).».

Preto najvyšší súd skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, v ktorom

by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)

, avšak „nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie)

obsahuje zreteľné vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.

Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie)

spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle Skutočnosť,

že žalobca má odlišný právny názor než konajúce súdy bez ďalšieho nezakladá a

nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle Za porušenie

základného práva zaručeného v v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv strany sporu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že

dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS

188/06).“.

28. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal stanovisko

i k sťažovateľom tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom

a v tejto súvislosti zdôraznil, že „nesprávne právne posúdenie nie je procesnou vadou

konania v zmysle , lebo (ani prípadné) nesprávne právne

posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní realizáciu žiadneho jeho procesného

oprávnenia (viď napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. )“.

29. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili

existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

30. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.

31. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu

(R 111/1998) považovaná za inú vadu konania nezakladajúcu prípustnosť dovolania.

Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili i viaceré

rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu,

ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (sp. zn. ,

a ). S týmto záverom sa stotožnilo i občianskoprávne

kolégium najvyššieho súdu v zjednocujúcom stanovisku z 3. decembra 2015

(na ktoré poukázal najvyšší súd vo veci sťažovateľa) publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2016.

Podľa druhej vety tohto stanoviska môže nepreskúmateľnosť písomného vyhotovenia

rozhodnutia zakladať prípustnosť dovolania podľa

iba výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.

32. Obsah spisu vo veci sťažovateľa však neposkytuje žiadny podklad pre to,

aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska ako krajná výnimka z prvej vety

dopadajúca výlučne iba na celkom ojedinelé prípady, ktoré majú znaky relevantné aj podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Obdobne ani v sťažovateľovom dovolaní

namietané nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá

(napr. R 54/2012). Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť

sa od ustálenej rozhodovacej praxe. Z obsahu jeho sťažnosti vyplýva, že jej podstatou

je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky

prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie

porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

().

33. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na otázku prípustnosti dovolania sťažovateľa a vysvetlil ako dospel k záveru

o nevyhnutnosti dovolanie odmietnuť. Pretože ani ústavný súd nepovažoval právny názor

najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny,

svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré založené na výklade ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a upravujúcich postup súdu v dovolacom

konaní by popieralo ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o jeho dovolaní. Preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

34. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. ,

z 5. novembra 2014 odôvodnil sťažovateľ tvrdené porušenie označených základných práv

tým, že krajský súd vykonal taký výklad ustanovení jednoduchého práva, ktorým poprel

základné právo sťažovateľa na vlastníctvo, nerešpektoval závery vyslovené prv ústavným

súdom v náleze č. k. -28 z 5. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením

č. k. -50 zo 14. júna 2011, ktorým bol viazaný a svoje rozhodnutie navyše

nedostatočne odôvodnil, keď v ňom nedal odpoveď na sťažovateľom nastolené odvolacie

argumenty.

35. Krajský súd rozsudok sp. zn. , z 5. novembra 2014

odôvodnil po tom, čo vysvetlil rozdiel medzi stavbou neoprávnenou a nepovolenou, tým,

že z vykonaného bolo preukázané, že o neoprávnenú stavbu v prípade sťažovateľa nejde,

pretože „vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku v čase začatia výstavby stavby bol ten istý

subjekt, t. j. Československý štát a nie odporca v 2.rade ako to mylne uvádza navrhovateľ

v odvolaní. Preto pokiaľ v čase začatia výstavby bol vlastníkom stavby a vlastníkom

nehnuteľnosti ten istý subjekt, nejde o stavbu na cudzom pozemku v zmysle ust. § 135c

, ktoré upravuje problematiku neoprávnenej stavby na cudzom

pozemku.“. Zároveň krajský súd uviedol, že sa stotožnil i so záverom okresného súdu,

podľa ktorého „stavba trolejbusového vedenia bola postavená bez stavebného povolenia

a je preto stavbou nedovolenou tzv. čiernou stavbou. Tento stav má za následok len použitie

administratívnej sankcie, a preto príslušný stavebný úrad môže stavebníkovi uložiť sankcie

za porušenie stavebných predpisov (§ 88 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona). Samotné

porušenie stavebných predpisov stavebníkom, t. j. že stavbu stavebník zriadil na svojom

pozemku, ale bez stavebného povolenia, nemôže byť dôvodom pre klasifikáciu stavby

ako neoprávnenej v zmysle ust. .“.

36. Ďalej krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia reagoval na jednotlivé

odvolacie námietky sťažovateľa:

„Ak navrhovateľ v odvolaní uvádza, že v predmetnom konaní sa domáha odstránenia

stavby postupom podľa § 88 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona, v tejto súvislosti odvolací

súd zdôrazňuje, že ide o administratívnu sankciu - odstránenia stavby, o ktorej nerozhoduje

súd, ale stavebný úrad v správnom konaní. Naviac, ako vyplýva z obsahu spisu, Prešovský

samosprávny kraj, odbor dopravy ako príslušný špeciálny stavebný úrad podľa § 120

stavebného zákona rozhodnutím zo dňa 16. 08. 2005 rozhodol o zastavení správneho

konania vo veci navrhovateľa - o odstránenie stavby

trolejbusovej dráhy, t. j. železných stĺpov a kábelového vedenia na parcele č.

zapísanej na , k. ú. Prešov. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácii SR

ako príslušný dráhový správny úrad podľa a Z.

z. o dráhach a podľa ust. o správnom konaní,

rozhodnutím zo dňa 07. 09. 2005 zamietol odvolanie - proti

rozhodnutiu Prešovského samosprávneho kraja o zastavení správneho konania vo veci

návrhu navrhovateľa na zrušenie trolejbusovej dráhy z jeho nehnuteľností a napadnuté

rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v zmysle ust. § 13

o dráhach účinného v čase vydania rozhodnutia, dopravnú cestu

určenú na pohyb dráhového vozidla možno zrušiť len na návrh vlastníka dráhy, pričom

navrhovateľ - - nie je vlastníkom dráhy.“

37. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že na vec nemožno aplikovať zákon o dráhach,

krajský súd reagoval takto: «Oprávnenosť stavby - trolejbusovej dráhy je treba posudzovať

podľa právnej úpravy, ktorá platila v dobe vzniku stavby (rok 1972), ale vyporiadanie

medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku, na ktorom je stavba umiestnená prebieha podľa

právnej úpravy platnej v dobe rozhodovania súdu o neoprávnenej stavbe (rozsudok

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ). To platí aj pre stavby zriadené pred 01. 01.

1992, socialistickou organizáciou. Podľa názoru Najvyššieho súdu ČR, na ktorý sa

navrhovateľ odvoláva sp. zn. (R 23/2006), platí: „pokiaľ však postup pri

zriadení stavby tzv. socialistickou organizáciou na cudzom pozemku bol od začiatku

neoprávnený je potrebné vykonať vyporiadanie podľa .“ V

prejednávanej veci práve oprávnenosť stavby vyplývala z toho, že stavebník postavil stavbu

v roku 1972 na pozemku, ktorý mu v čase zriadenia stavby vlastnícky patril, a preto nemôže

ísť o stavbu postavenú na cudzom pozemku.»

38. Ďalej krajský súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia i na to,

že «pre rozhodnutie vo veci samej má význam aj to, že navrhovateľ je vlastníkom

len pozemku, na ktorom je umiestnená stavba komunikácie vo vlastníctve odporcu v 1. rade.

Ktokoľvek kto užíva túto stavbu komunikácie je v právnom vzťahu len s odporcom v l. rade

ako jej vlastníkom. Bez ohľadu na to, či stavba komunikácie nachádzajúca sa na parcele

registra „C“ KN č. je miestnou komunikáciou v zmysle ust.

Zb. o cestných komunikáciách alebo je verejnou účelovou komunikáciou v zmysle § 22 ods.

3 uvedeného zákona, je oprávnený túto stavbu komunikácie užívať obvyklým spôsobom

ktokoľvek. To platí aj pre vlastníka pozemku, na ktorom je táto stavba komunikácie

postavená. (...) Vlastník pozemku, na ktorom je postavená stavba komunikácie nemá

vo vzťahu k tejto stavbe komunikácie žiadne iné práva než ktorýkoľvek iný užívateľ

komunikácie. V zmysle § 6 ods. 1 zákona o pozemných komunikáciách, premávku

na pozemných komunikáciách upravujú osobitné predpisy. V jej medziach smie každý užívať

diaľnice, cesty a miestne komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené

(všeobecné užívanie).».

39. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k zákonu o dráhach uviedol:

«Na vybudovanú stavbu trolejbusového vedenia, odstránenia ktorej sa navrhovateľ

v predmetnom konaní domáha, sa vzťahuje o dráhach účinný v čase

rozhodovania súdu. Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona v obvode dráhy nemožno

vykonávať činnosti, ktoré by mohli ohroziť dráhu alebo dopravu na dráhe; činnosti, ktoré

nesúvisia s prevádzkou dráhy, ani s dopravou na dráhe možno vykonávať len so súhlasom

prevádzkovateľa dráhy. Vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti v obvode dráhy je povinný

užívať ich tak, aby neohrozovali dráhu alebo dopravu na dráhe a je povinný umožniť

prevádzkovateľovi dráhy prístup k súčastiam dráhy cez svoje pozemky. Vlastník alebo

užívateľ nehnuteľností v obvode dráhy je povinný strpieť umiestňovanie súčasti dráhy

a vykonanie činnosti podľa ods. 2 a 3. Oprávnenie prevádzkovateľa dráhy podľa ods. 2 a 3

sú vecnými bremenami viaznucimi na nehnuteľnostiach v obvode dráhy a na prístupových

cestách k obvodu dráhy. Návrh na vykonanie záznamu v katastri nehnuteľnosti podá

prevádzkovateľ dráhy. Ak je vlastník alebo užívateľ nehnuteľností obmedzený v dôsledku

umiestnenia súčasti dráhy v obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má právo na jednorazovú

primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti; toto právo zaniká,

ak sa neuplatnilo u prevádzkovateľa dráhy do jedného roka odo dňa zapísania vecného

bremena do katastra nehnuteľnosti (§ 4 ods. 4 zákona o dráhach). Z citovaného

ustanovenia vyplýva, že navrhovateľ ako vlastník nehnuteľností v obvode dráhy je povinný

strpieť umiestňovanie súčasti dráhy a vykonávanie činnosti podľa § 4 ods. 2 a 3 zákona o

dráhach. Oprávnenia prevádzkovateľa dráhy podľa § 4 ods. 2 a 3 citovaného zákona sú

vecnými bremenami viaznucimi na nehnuteľnosti, t. j. parcele registra „C“ KN č.

na ktorej je umiestnená stavba miestnej komunikácie vo vlastníctve odporcu v 1. rade. Z ust.

§ 4 ods. 4 citovaného zákona vyplýva, že ak je vlastník alebo užívateľ nehnuteľností

obmedzený v dôsledku umiestnenia súčasti dráhy v obvyklom užívaní nehnuteľností má

právo na jednorazovú primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti.

Keďže tento nárok v predmetnom konaní uplatnený nebol, nemohol súd o tomto nároku

rozhodovať.»

40. Krajský súd ďalej poukázal i na to, že sťažovateľ na pojednávaní 9. októbra 2013

výslovne uviedol, že „trváme na odstránení stavby, vychádzame z rozhodnutia Krajského

súdu v Prešove zo dňa 16. 11. 2011, ktorý uviedol, že vec je treba posúdiť v zmysle § 135c“

(č. 1. 172 spisu). V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd k tomu dodal: „V konaní

ale výsledkami vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom bolo nepochybne

preukázané, že nejde o stavbu neoprávnenú v zmysle ,

ale o stavbu nepovolenú. (...) Pokiaľ sa teda navrhovateľ v predmetnom konaní domáhal

odstránenia stavby v zmysle ust. , , správne postupoval

súd prvého stupňa, keď návrh ako nedôvodný zamietol s poukazom na skutočnosť,

že na predmetnú stavbu sa režim ust. nevzťahuje,

lebo stavebník stavby v čase jej výstavby mal právo na svojom pozemku stavbu zriadiť.“.

41. Krajský súd zdôraznil i to, že „pokiaľ nebola splnená podmienka, aby došlo

k zriadeniu stavby na cudzom pozemku, to znamená, že v danom prípade súd nemohol

rozhodnúť ani o tom, aby bolo zriadené vecné bremeno za náhradu postupom podľa § 135c

ods. 3 . Tým, že predmetné vecné bremeno vzniklo zo zákona, ktoré

je upravené v špeciálnom právnom predpise, t. j. v zákone o dráhach, tento má prednosť

pred všeobecnou právnou úpravou , a preto súd nemohol v tomto

konaní rozhodovať ani o náhrade za vecné bremeno v zmysle ust. § 135c ods. 3

. Pri posudzovaní nároku v zmysle zákona o dráhach,

je nutné zisťovať to, či je vlastník nehnuteľnosti obmedzený v dôsledku umiestnenia súčasti

dráhy v obvyklom užívaní nehnuteľností, čo nie je možné preskúmavať v predmetnom

konaní, lebo súd je viazaný návrhom, ktorý v predmetnej veci podal navrhovateľ.“.

42. V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal i na ďalšiu

okolnosť, ktorú vzal do úvahy pri svojom rozhodovaní: „odvolací súd je toho názoru,

že navrhovateľovi muselo byť už v čase, keď sa stal vlastníkom predmetného pozemku

(v roku 2004) známe, že predmetnú nehnuteľnosť nemôže nikdy v budúcnosti užívať inak

ako bežný užívateľ stavby pozemnej komunikácie. Preto právo navrhovateľa nie je

porovnateľné s právami iných vlastníkov pozemkov, ktoré boli zastavené bez vyžiadania

súhlasu, či dokonca proti vôli vlastníkov pozemku.“

43. Ako to z citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, krajský súd založil svoje

rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého trolejbusová dráha na pozemku sťažovateľa

nie je neoprávnenou stavbou, pretože vlastníkom pozemku i stavby v čase jej vzniku

bol Československý štát a hoci ide o stavbu nepovolenú, nič to na tomto závere nemôže

zmeniť. Preto nemožno na vec aplikovať a nemožno nielen

nariadiť jej odstránenie, ale ani vyporiadať vzťahy medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom

stavby zriadením odplatného vecného bremena, či priznať sťažovateľovi náhradu za jeho

zriadenie. Pretože sťažovateľ je s ohľadom na citované ustanovenia zákona o dráhach

povinný umiestnenie stĺpov na svojom pozemku strpieť, ním namietaný zásah do jeho

vlastníctva nie je zásahom neoprávneným, naopak, má zákonný podklad. Vzhľadom na to,

že sťažovateľ skutkovo svoj nárok vymedzil a odôvodnil tak, že z jeho tvrdení nevyplývalo,

že sa domáha jednorazovej primeranej náhrady za nútené obmedzenie obvyklého užívania

nehnuteľnosti umiestnením súčasti dráhy v dôsledku vecného bremena, ktoré vzniklo

zo zákona (§ 4 ods. 4 zákona o dráhach), ale sa domáha ochrany proti neoprávnenému

zásahu do svojho vlastníctva, nemohla mu byť takáto náhrada v konaní ani priznaná.

44. Ústavný súd považuje takýto výklad ustanovenia

za ústavne konformný. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že ustanovenie § 135c

dopadá i na prípady, keď síce vlastníkom stavby i pozemku v čase

jej zriadenia bol štát, no právo hospodárenia k stavbe a pozemku patrilo rôznym

organizáciám, tento výklad sťažovateľa nezodpovedá účelu daného ustanovenia, ktoré

za rozhodujúcu okolnosť považuje rozdielnosť vlastníctva stavby a pozemku, pričom

vlastníkom pozemku i stavby bol v čase jej výstavby i dokončenia Československý štát.

45. Ústavný súd sa nestotožňuje so sťažovateľom ani v názore, podľa ktorého krajský

súd nerešpektoval právne záväzný názor vyslovený prv ústavným súdom v náleze č. k.

-28 z 5. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením č. k.

-50 zo 14. júna 2011. Ten spočíval v povinnosti krajského súdu zaoberať

sa spôsobmi ochrany sťažovateľovho vlastníckeho práva, resp. usporiadania pomerov medzi

účastníkmi konania v situácii, keď hmotné právo upravuje viacero možností usporiadania

týchto pomerov aj bez nariadenia odstránenia stavby. Pritom ústavný súd výslovne poukázal

na potrebu zaoberať sa možnosťou aplikácie , ale uviedol

i to, že viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí jednoznačne viesť k inému

rozhodnutiu, než aké bolo prijaté.

46. V zmysle tohto nálezu ústavného súdu úlohou krajského súdu v prvom rade

bolo preto zaoberať sa otázkou, či sú na základe vykonaného dokazovania splnené

podmienky pre aplikáciu (čím sa v skoršom rozhodnutí

nezaoberal vôbec), či teda vôbec ide o stavbu na cudzom pozemku a aká je povaha stavby

a až v prípade, ak by po vyriešení týchto otázok bol toho názoru, že sú splnené všetky

podmienky pre vysporiadanie vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby

podľa tohto ustanovenia, mal postupovať podľa neho.

47. Ako to z rozsudku krajského súdu vyplýva, tento sa jednotlivými spôsobmi

a možnosťami ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa zaoberal, no s ohľadom na zistený

skutkový stav dospel k záveru, že predpoklady aplikácie

vymedzené v hypotéze tejto normy, nie sú naplnené. Krajský súd ozrejmil spôsob ochrany

vlastníckeho práva sťažovateľa poukazom na ustanovenia zákona o dráhach, ktorý sa na vec

sťažovateľa vzťahuje a ktorý umožňuje sťažovateľovi domáhať sa jednorazovej primeranej

náhrady za nútené obmedzenie obvyklého užívania nehnuteľnosti umiestnením súčasti

dráhy dané existenciou zákonného vecného bremena za podmienok z tohto zákona

vyplývajúcich.

48. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti poukazoval na to, že zákon o dráhach na jeho

prípad nemal byť aplikovaný, pretože nadobudol účinnosť až po podaní jeho žaloby, ani táto

jeho argumentácia neobstojí. Nejde totiž o prípad, v ktorom by výnimka z princípu

povinnosti aplikovať pri rozhodovaní súdu účinné právne normy bola daná prechodnými

ustanoveniami takejto normy, keď práve nová právna úprava poskytuje sťažovateľovi

efektívnu oporu pre naplnenie ochrany jeho vlastníckeho práva.

49. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa založenej na § 126 Občianskeho

zákonníka, ktorý priznáva ochranu vlastníkovi proti každému, kto do jeho vlastníctva

zasahuje, a ktorý podľa názoru sťažovateľa nebol vo veci zohľadnený, považuje ústavný súd

za potrebné poukázať na to, že zákon o dráhach je vo vzťahu k

predpisom špeciálnym, čoho dôsledkom je, že tento špeciálny predpis môže osobitne

upraviť a vymedziť spôsob ochrany vlastníctva v špeciálnych prípadoch, na ktoré dopadá.

50. Ústavný súd považuje ďalej v nadväznosti na nález č. k. -28

z 5. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. -50 zo 14. júna 2011

za vhodné poukázať i na to, že už tento nález naznačoval potrebu bližšie sa zaoberať

i povahou samotnej stavby, keď vo vzťahu k prípadnému rozhodnutiu o odstránení stavby

na pozemku sťažovateľa zvýraznil potrebu zaoberať sa otázkou, či sa vôbec môže osoba,

do ktorej vlastníckeho práva k pozemku čiastočne zasahuje neoprávnená stavba iného

vlastníka, domáhať s úspechom odstránenia celej stavby.

51. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za významné i to, že stavba trolejbusovej

dráhy je nielen stavbou postavenou i na pozemkoch iných vlastníkov než sťažovateľa,

ale najmä to, že ide o stavbu vybudovanú vo verejnom záujme, ktorá slúži

verejnoprospešným účelom. Už len z tohto dôvodu nie je možné nariadiť jej odstránenie

(či prikázať ju do vlastníctva vlastníka pozemku) v záujme ochrany vlastníckeho práva

individuálneho vlastníka pozemku. Pokiaľ je vlastník pozemku existenciou takejto stavby

obmedzený v užívaní svojho vlastníctva, ide o obmedzenie, ktoré má vo svojej podstate

verejnoprávnu povahu. V takom prípade je vecou rozhodnutia zákonodarcu, či a akým

spôsobom s ohľadom na osobitosti takejto stavby a záujem spoločnosti na jej existencii,

upraví práva zodpovedajúce obmedzeniu vlastníckeho práva vlastníka pozemku

v osobitnom predpise alebo ich stanovenie ponechá na všeobecnú úpravu ochrany

v . Pokiaľ zákonodarca prijme na riešenie kolízie práv vlastníka

pozemku a vlastníka takejto stavby osobitnú právnu úpravu, táto sa stáva prameňom

verejného práva (stanovuje verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva) a vzhľadom

na svoju špecialitu vylučuje aplikáciu ustanovení súkromného práva upravujúcich ochranu

vlastníckeho práva vlastníka pozemku ( ). Ak takáto osobitná

úprava obsahuje zároveň i ustanovenia o vzniku zákonného vecného bremena

a podmienkach vzniku práva na náhradu za jeho zriadenie, potom takáto úprava vylučuje

nielen zriadenie odplatného vecného bremena podľa ,

ale i posúdenie veci podľa ustanovení o vecných bremenách podľa .

Pritom pri aplikácii takejto špeciálnej právnej normy je bez významu, či ide o obmedzenie

vlastníctva vlastníka pozemku stavbou oprávnenou alebo neoprávnenou, pretože

obmedzenie je v oboch prípadoch totožné a preto i jeho následky sú kompenzovateľné

rovnako.

52. Podľa názoru ústavného súdu bolo úlohou krajského súdu pri skúmaní spôsobov

ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa zaoberať sa i posúdením otázky, či aplikácii § 135c

nebráni už len samotná verejnoprospešná povaha stavby

(ak je na tento účel naďalej využívaná). Ak krajský súd dospel k záveru o nemožnosti

aplikácie na vec sťažovateľa (hoci z iných dôvodov)

a odkázal vo vzťahu k spôsobu ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa na zákon o dráhach,

jeho rozhodnutie obstojí a to vrátane konštatovania krajského súdu, podľa ktorého

je sťažovateľ povinný strpieť obmedzenie vo výkone svojho vlastníckeho práva k pozemku

v dôsledku umiestnenia stĺpov trolejbusového vedenia. Takýto zásah do vlastníckeho práva

nemožno považovať za neoprávnený, a to napriek tomu, že sťažovateľ s ich umiestnením

na svojom pozemku nesúhlasí.

53. Ústavný súd poukazuje v kontexte individuálnych okolností veci sťažovateľa

i na názor krajského súdu vyslovený v závere jeho odôvodnenia, podľa ktorého významnou

skutkovou okolnosťou veci je i to, že „sťažovateľovi muselo byť už v čase, keď sa stal

vlastníkom predmetného pozemku známe, že pozemok nebude môcť ani v budúcnosti užívať

inak ako bežný užívateľ stavby pozemnej komunikácie“. Táto okolnosť môže

byť významnou pri rozhodovaní o (prípadnom ďalšom) návrhu sťažovateľa na priznanie

jednorazovej náhrady pri posudzovaní predpokladov jej priznania.

54. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského

súdu dospel k záveru, že krajský súd jasne a zrozumiteľne odpovedal na otázky sťažovateľa

nastolené v jeho odvolaní a to spôsobom, ktorý nevybočil z požiadavky ústavne konformnej

aplikácie dotknutých ustanovení. Ústavnému súdu neprichodí hodnotiť v konaní

o individuálnej sťažnosti aplikovanú právnu úpravu, jeho úlohou je iba posúdiť ústavnú

akceptovateľnosť spôsobu jej aplikácie všeobecnými súdmi.

55. Ústavný súd nepovažuje preto právne názory krajského súdu, ktorými odôvodnil

rozsudok sp. zn. , z 5. novembra 2014 za také, ktoré by boli

založené na výklade aplikovaného jednoduchého práva spôsobom, ktorý by popieral jeho

účel a zmysel. Ústavný súd tak nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ( , listiny)

a jeho práva na spravodlivý proces (čl. 6 dohovoru) postupom krajského súdu

pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa. Preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

56. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namietal porušenie a 4 ,

ods. 1 a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, odôvodnil

ho tým, že porušenie týchto práv vyplýva z porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd

považoval sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom

na argumentáciu samotného sťažovateľa jeho sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl.

20 ods. 1 a dodatkového protokolu a to podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

57. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2017