Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 381/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

, , , a sp. zn. ,

zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica a jeho uzneseniami č. k.

20 z 9. marca 2011, č. k. -63 z 31. januára 2011, č. k. -65 z 31.

mája 2012, č. k. -19 z 31. mája 2011, a postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici a jeho uzneseniami č. k. -84 z 29. októbra 2012, č. k. 2

CoE/217/2012-95 z 28. septembra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012 a č. k.

-64 z 30. októbra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

Rvp 9866/2013, , a sp. zn. s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. januára

2013, 29. januára 2013 a 6. marca 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a

(ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“) a súčasne namieta porušenie a

dohovoru postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a jeho

uzneseniami č. k. -20 z 9. marca 2011, č. k. -63 z 31. januára

2011, č. k. -65 z 31. mája 2012, č. k. -19 z 31. mája 2011

(ďalej aj „uznesenia okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) a jeho uzneseniami č. k. -84 z 29. októbra 2012, č. k. 2

CoE/217/2012-95 z 28. septembra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012 a č. k.

-64 z 30. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti

poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní

vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že

dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči

sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových

zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou

začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli

na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné

konania. V ďalšom prípade boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise

úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež

stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté

exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresného súdu

v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných

konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté

uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje

ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené

konania. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu

sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných

konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté

o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len

„Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7

ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým

vysloví porušenie jej základných práv podľa a , práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva podľa čl. 47

charty, porušenie a dohovoru postupom a uzneseniami okresného

súdu a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zruší označené

uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie

konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp

9865/2013, , , a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj

vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti

ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako

to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.2 K neprípustnosti sťažnosti vedenej pod sp. zn.

Podľa návrh nie je prípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde

prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri

zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,

a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden

z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. prebieha na ústavnom súde konanie

o sťažnosti sťažovateľky doručenej 23. januára 2013 a pod sp. zn. prebieha

konanie o totožnej sťažnosti doručenej 29. januára 2013, pričom v obidvoch sťažnostiach je

namietané porušenie tých istých práv podľa , a ,

čl. 6 ods. 1, čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu a jeho

uznesením č. k. -63 z 31. januára 2011, ktorým okresný súd vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a zastavil ju, a postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k.

-95 z 28. septembra 2012, ktorým krajský súd návrh na prerušenie konania

zamietol a uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. a pod

sp. zn. vystupujú identickí účastníci konania (sťažovateľka a krajský súd),

predmet uvedených konaní je identický (namietané porušenie sťažovateľkiných práv podľa

, a , , dohovoru,

dodatkového protokolu a čl. 47 charty napadnutými uzneseniami) a sťažnosti vychádzajú

z totožnej právnej argumentácie. Začatie konania pod sp. zn. teda bráni

tomu, aby proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniu č. k. -63

z 31. januára 2011, ako aj proti postupu krajského súdu a jeho uzneseniu č. k.

-95 z 28. septembra 2012 prebiehali pred ústavným súdom súbežne aj

ďalšie konania. Preto bolo potrebné sťažnosť vedenú pod sp. zn. odmietnuť

z dôvodu neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona o ústavnom

súde.

2.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom

a ostatnými uzneseniami okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenia o zastavení

exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto

uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka

aj využila. Označené uznesenia okresného súdu ako aj sťažovateľkou namietaný postup,

ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským

súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

2.4 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom

a ostatnými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Formuláciou uvedenou v vyjadril ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli

rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny

záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný

súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia

okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka

označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou

označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach

možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa

týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery ako

vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je

nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V

tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí

krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R

72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky). Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.

sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn.

z 24. augusta 2012, sp. zn. z 27. septembra 2011, sp. zn.

zo 16. mája 2012, z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 22. augusta 2012, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili

odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov

o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože

rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené

(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie

exekúcií.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení uvedených exekučných konaní bez

toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru na rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd

poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. -16 zo 7. júna

2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke

podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré

by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (m. m. )“,

pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu

, sp. zn. zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti

č. 3989/07 a č. 38353/07. Navyše krajský súd vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázal

aj na rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydaného vo veci

iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-

240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10)

dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery,

ku ktorým krajský súd dospel v sťažovateľkou napadnutých rozhodnutiach. Dôvody, pre

ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na súdny dvor vo veci vykladania

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie

napr. ) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný súd

nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu

v napadnutých konaniach.

Obdobné stanovisko ústavný súd zaujíma aj v prípade argumentácie sťažovateľky

vyplývajúcej z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd v Bratislave síce zrušil uznesenie

prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, avšak urobil

tak v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia

odvolacieho dôvodu zakotveného v (t.j. odňatia možnosti

sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie

sťažovateľkiných prípadov, z akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní

o odvolaniach proti uzneseniu okresného súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného

prieskumu.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína,

že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného konania

a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti

ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní

z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali

po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch

vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi

sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré

vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach

princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1

, dohovoru a charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv

dôjsť nemohlo.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré

dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia a v tejto súvislosti

odkazuje na odôvodnenie predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu vydaných

v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na

úspech v konaní (obdobne napr. , , , III. ÚS

139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu odmietol

podľa z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté, pričom

ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013