Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 9/2014
PDF · 234.95 KB
No categories available
III. ÚS 9/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 9901/2013 a sp. zn. Rvp 9902/2013 vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný
Kubín a jeho uznesením sp. zn. 12 Er 493/2007 z 15. augusta 2012 a postupom Krajského
súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn. 1 CoE/149/2012 z 30. októbra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 9901/2013 a sp. zn. Rvp 9902/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 9/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
23. januára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 9901/2013
a sp. zn. Rvp 9902/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie (ďalej len „charta“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) a jeho
uznesením sp. zn. 12 Er 493/2007 z 15. augusta 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“)
a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením
sp. zn. 1 CoE/149/2012 z 30. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a že v rámci tejto činnosti
poskytla na základe zmluvy o úvere uzavretej s fyzickou osobou – dlžníkom úver, ktorý bol
tento povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Vzhľadom
na skutočnosť, že dlžník dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojho záväzku, stala sa
pohľadávka sťažovateľky splatnou. V nadväznosti na podmienky dojednané v úverovej
zmluve obsahujúce tzv. rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne bolo na základe vydaného
rozhodcovského rozsudku začaté exekučné konanie. V priebehu sťažovateľkou napadnutého
konania bolo uznesením okresného súdu rozhodnuté o zastavení prebiehajúcej exekúcie.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky uznesením potvrdil napadnuté rozhodnutie
okresného súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje
ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené
konania. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka
považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedeného exekučného konania bolo
rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o jej návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práva podľa
čl. 47 charty, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením okresného
súdu a postupom a uznesením krajského súdu v uvedených konaniach, zruší uznesenie
okresného súdu a uznesenie krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie konanie
a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 9901/2013 a sp. zn. Rvp 9902/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a všeobecných súdov rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2.2 K neprípustnosti sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn.
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde
prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri
zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,
a identite účastníkov konania.
Tak je to aj v prípade sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 9901/2013 a sp. zn. Rvp 9902/2013, ktorými sťažovateľka namietala porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práva podľa čl. 47 charty, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu
12 Er 493/2007 z 15. augusta 2012 a postupom a uznesením krajského súdu
sp. zn. 1 CoE/149/2012 z 30. októbra 2012.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 9902/2013
odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona
o ústavnom súde (podobne napr. III. ÚS 30/2013, I. ÚS 158/2013, III. ÚS 381/2013).
2.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenie o zastavení
exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto
uzneseniu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj
využila. Označené uznesenie okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý
vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.
S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.4 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy vyjadril ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorými bol rozhodcovský
rozsudok rozhodcovského súdu.
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný
súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia
okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
v danom prípade označila len iné konanie krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť
k porušeniu ňou označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej
v jej sťažnosti možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu
obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom,
obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je
nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných
rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,
R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky). Pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti sa teda ústavný
súd plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach,
napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011,
sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011,
sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,
a sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, ako aj v ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili
odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože
rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené
(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie
exekúcií.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení uvedeného exekučného konania bez
toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru na rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd
poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16
zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd
sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie
Spolkového ústavného súdu BVerfG, sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008
a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek
proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07. Navyše, krajský
súd vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora
sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou,
ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00,
C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa problematiky
spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery, ku ktorým krajský súd dospel
v sťažovateľkou napadnutých rozhodnutiach. Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy
nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo veci vykladania smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. II. ÚS 304/2012)
a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný súd nepovažoval
za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu v napadnutých
konaniach.
Obdobné stanovisko ústavný súd zaujíma aj v prípade argumentácie sťažovateľky
týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE/641/2011
z 30. novembra 2012, ktorým tento súd síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým
bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, avšak urobil tak v dôsledku nepreskúmateľnosti
odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného
v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom),
nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov,
z akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniu
okresného súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že
sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania
z uznesenia okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto
dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný z exekúcie, ktorý má v zmluvnom vzťahu
so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po doručení uznesenia prvostupňového súdu
možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom
smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej
podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom uznesení
náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenie okresného súdu ako
vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uznesením bol v danej veci princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť
nemohlo.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k takémuto rozhodnutiu, a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie
predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných sťažovateľkiných
veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniu
krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Na základe uvedených dôvodov bola preto sťažnosť ako celok odmietnutá, pričom
ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014