Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 124/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. , ,

a sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie, ako aj namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom a jeho uzneseniami sp. zn.

zo 17. októbra 2012, sp. zn. z 13. marca 2013 a sp. zn.

z 8. novembra 2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami

sp. zn. z 20. marca 2013, sp. zn. z 28. mája 2013

a sp. zn. z 30. apríla 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, , a sp. zn. s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2013

a 15. júla 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. ,

Rvp 19201/2013, a sp. zn. vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva

podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj

namietaného porušenia a dohovoru postupom Okresného súdu

Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn.

zo 17. októbra 2012, sp. zn. z 13. marca 2013 a sp. zn.

z 8. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenia okresného súdu“) a postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami

sp. zn. z 20. marca 2013, sp. zn. z 28. mája 2013

a sp. zn. z 30. apríla 2013 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a že v rámci tejto činnosti

poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s fyzickými osobami – dlžníkmi úvery, ktoré

boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom

na skutočnosť, že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, stali sa

pohľadávky sťažovateľky splatnými. V nadväznosti na podmienky dojednané v úverových

zmluvách obsahujúce tzv. rozhodcovskú doložku bolo v jednom prípade sťažovateľkou

začaté rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne bolo

na základe rozhodcovského rozsudku vydaného v tomto konaní začaté exekučné konanie.

V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnení udelených dlžníkmi pri podpise

úverových zmlúv spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež

stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté

exekučné konania. V priebehu exekučných konaní bolo uzneseniami okresného súdu

v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o vyhlásení exekúcií za neprípustné

a o ich zastavení. Krajský súd na základe odvolaní sťažovateľky svojimi rozhodnutiami

potvrdil uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje

ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené

konania. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka

považuje aj skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez

toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky

na prerušenie konania podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt

proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že

čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny

súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby

mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich

právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti

vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex

offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať

ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú

vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práva podľa

charty, ako aj a dohovoru postupom a uzneseniami

okresného súdu a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zruší

uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie

konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, , a sp. zn. a z tohto

obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.2 K neprípustnosti sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn.

Podľa návrh nie je prípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde

prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri

zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,

a identite účastníkov konania.

Tak je to aj v prípade sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými sťažovateľka namietala porušenie

svojich základných práv podľa a , práva podľa

dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práva podľa čl. 47 charty, ako aj

porušenie a dohovoru postupom a uznesením okresného súdu

sp. zn. z 13. marca 2013 a postupom a uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. mája 2013.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť vedenú pod sp. zn.

odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona

o ústavnom súde (podobne napr. , , ).

2.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a ostatnými

uzneseniami okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenia o zastavení

exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto

uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka

aj využila. Označené uznesenia okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,

ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským

súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

2.4 K namietanému porušeniu označených práv postupom a ostatnými

uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Formuláciou uvedenou v vyjadril ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými boli exekúcie zastavené, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcií z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli

rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný

súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia

okresných súdov o zastavení exekúcií odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka

v danom prípade označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť

k porušeniu ňou označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej

v jej sťažnosti možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu

obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom,

obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je

nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných

rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,

R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky). Pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti sa teda ústavný

súd plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach,

napr. sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011,

sp. zn. z 24. augusta 2012, sp. zn. z 27. septembra 2011,

sp. zn. zo 16. mája 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012

a sp. zn. z 22. augusta 2012, ako aj v ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili

odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov

o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože

rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené

(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie

exekúcií.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení uvedeného exekučného konania bez

toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru na rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd

poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. -16 zo 7. júna

2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke

podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré

by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(m. m. )“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie

Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008

a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek

proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07. Navyše, krajský

súd vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora

sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou,

ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00,

C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa problematiky

spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery, ku ktorým krajský súd dospel

v sťažovateľkou napadnutých rozhodnutiach. Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy

nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo veci vykladania smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. )

a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný súd nepovažoval

za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu v napadnutých

konaniach.

Obdobné stanovisko ústavný súd zaujíma aj v prípade argumentácie sťažovateľky

týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. novembra 2012, ktorým tento súd síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým

bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, avšak urobil tak v dôsledku nepreskúmateľnosti

odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného

v (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom),

nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov,

z akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniu

okresného súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto

dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus

Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013. Ústavný súd

v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa

s dôvodmi zastavenia exekučného konania z uznesenia okresného súdu, proti ktorému aj

podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný z exekúcie,

ktorý má v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po doručení

uznesenia prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade vylúčené

uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa

krajský súd v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré

vzhliadol uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v danej veci princíp

kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených ,

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť

nemohlo.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré

dospel k takémuto rozhodnutiu, a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie

predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných sťažovateľkiných

veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniam

krajského súdu odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté a ústavný

súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014