Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 429/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť

Slovensko, a. s., Rožňavská 1, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Pacalaj, Palla

a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3, Trnava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Palla,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 20. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť Slovensko, a. s.,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť Slovensko, a. s.,

Rožňavská 1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. decembra 2012

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. januára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalovanej (v 3. rade), v ktorom sa spoločnosť LATOUR, spol. s r. o.,

Súbežná 3/A, Bratislava (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala určenia účinnosti právneho

úkonu a zaplatenia sumy 3 995 540,37 Sk (132 627,64 €) s príslušenstvom proti žalovaným:

1. spoločnosti ERSTA, s. r. o. Košice, Barčianska 68, Košice (ďalej len „žalovaná

v 1. rade“), 2. spoločnosti Železnice Slovenskej republiky Bratislava, Klemensova 8,

Bratislava (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), 3. sťažovateľke a 4. spoločnosti Železničná

spoločnosť Cargo Slovakia, a. s., Drieňová 24, Bratislava (ďalej len „žalovaná vo 4. rade“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -343 z 22. mája 2007 určil, že

odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávok medzi obchodnou spoločnosťou METON,

spol. s r. o. (pôvodná žalobkyňa), a žalovanou v 1. rade vykonané 25. apríla 2001

spoločnosťou METON, spol. s r. o., je právne účinné. V druhom výroku rozsudku okresný

súd zaviazal žalovanú v 2. rade zaplatiť žalobkyni sumu 577 330 Sk (19 163,85 €)

s príslušenstvom a tretí výrok rozhodnutia zaväzoval sťažovateľku a žalovanú vo 4. rade

spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni istinu v celkovej sume 3 418 210,37 Sk

(113 463,80 €) s príslušenstvom. Vo štvrtom a piatom výroku okresný uložil žalovaným

v 2. a vo 4. rade, ako aj sťažovateľke povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni

náhradu trov konania v sume 488 525,60 Sk (16 216,08 €) a na účet okresného súdu sumu

1 574 Sk (52,25 €). Všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovateľka a žalované

v 2. a vo 4. rade odvolania, na základe ktorých krajský súd rozsudkom

č. k. -430 z 18. novembra 2008 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak,

že žalobu v celom rozsahu zamietol, žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanej

v 2. rade a sťažovateľke trovy konania a napokon žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť

na účet okresného súdu sumu 1 574 Sk (52,25 €). Všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku.

Toto druhostupňové rozhodnutie napadla žalobkyňa mimoriadnym opravným

prostriedkom – dovolaním. Najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod

sp. zn. uznesením z 31. júla 2012 napadnutý rozsudok krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. vec opätovne prerokoval

a rozsudkom z 20. decembra 2012 odvolania sťažovateľky a žalovaných v 2. a vo 4. rade

vo vzťahu k prvému výroku rozsudku okresného súdu č. k. -343

z 22. mája 2007 odmietol (ako odvolanie podané neoprávnenými osobami) a vo zvyšnej

časti napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil. Zároveň krajský súd uložil sťažovateľke

a žalovaným v 2. a vo 4. rade nahradiť žalobkyni trovy dovolacieho konania

v sume 15 915 € spoločne a nerozdielne. Trovy odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Následne sťažovateľka rovnako ako žalované v 2. a vo 4. rade podali proti rozsudku

krajského súdu z 20. decembra 2012 dovolania, ktoré však najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 31. januára 2014 podľa § 243b ods. 5 prvej vety Občianskeho

súdneho poriadku v spojení s odmietol

ako neprípustné.

Podľa názoru sťažovateľky tak krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 20. decembra 2012 ako aj najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 31. januára 2014 porušili jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v dohovoru, preto

„podáva túto ústavnú sťažnosť najmä z nasledovných dôvodov:

a) bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie tým, že Najvyšší

súd SR neprihliadol na vady konania podľa , najmä tým, že odvolací

súd prezentoval právny názor prvostupňového súdu ako svoj vlastný, a bez reakcie na obsah

odvolania (odnímajúc tým sťažovateľovi protizákonne 1 celú súdnu inštanciu) a tým, že

neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k odlišnému právnemu posúdeniu a ani rozhodnutiu

dovolacieho súdu;

b) bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu

ochranu tým, že nebola dodržaná zásada rovnosti a kontradiktórnosti konania;

c) bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie tým, že Najvyšší

súd SR odoprel sťažovateľovi právnu ochranu napriek tomu, že pozastavil vykonateľnosť

odvolacieho rozsudku 2012, vysvetľujúc svoje meritórne rozhodnutie hrubo arbitrárnou

úvahou;

d) bolo porušené právo sťažovateľa na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, keď

v konaní opakovane nastali zbytočné prieťahy...“.

Sťažovateľka presvedčenie o porušení svojich práv odôvodnila takto:

«Nespravodlivosť súdneho procesu pred všeobecnými súdmi je zjavná najmä

z nasledujúcich dôvodov:

1.) všeobecné súdy porušili práva sťažovateľa postupom v rozpore so zákonom

a s účelom a zmyslom súdnej ochrany a spravodlivého procesu tým, že rozhodovali

svojvoľne (arbitrárne), bez opory v zákone a zaťažili konanie viacerými vadami, ktoré

v inštančnom postupe neboli odstránené;

2.) všeobecné súdy porušili princíp rovnosti strán a kontradiktórnosti súdneho

konania, keď viacnásobne zvýhodnili žalobcu..., najmä bezdôvodným nevykonaním

dokazovania navrhnutého sťažovateľom a ostatnými spolužalovanými, avšak všetky dôkazy

navrhované žalobcom boli vykonané;

3.) Krajský súd Košice rozhodol o tej istej veci v hrubom rozpore s princípom

právnej istoty a zásadou legitímnych očakávaní, keď dvakrát rozdielnym spôsobom v

rokoch 2008 a 2012 posúdil žalobcov návrh, pričom ale ani raz nevykonával dokazovanie

a rozhodnutie z roku 2012 neodôvodnil, len skopíroval názor prvostupňového súdu...;

4.) všeobecné súdy rozhodovali v konaní so zbytočnými prieťahmi, čo spolu

s opravnými konaniami spôsobilo, že po 13 ročnom procese (stave právnej neistoty) tvorí

príslušenstvo (úroky z omeškania), prisúdené žalobcovi nezákonnými rozhodnutiami

všeobecných súdov, približne tri štvrtiny celkovej prisúdenej sumy;

5.) v materiálnom právnom štáte je neprípustné plniť jeden dlh dvakrát (započítaním

a splnením), napriek tomu sťažovateľovi bezprostredne hrozí druhé plnenie totožného dlhu,

resp. takéto plnenie už aj nastalo, a to na základe nespravodlivého súdneho procesu,

v ktorom bola sťažovateľovi znemožnená účinná obrana...

Napriek existujúcim vadám konania sa s odôvodnením Prvostupňového rozsudku

stotožnil Odvolací rozsudok 2012, pričom Najvyšší súd SR v Napádanom uznesení o oboch

rozhodnutiach konštatoval, že spĺňajú kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí podľa § 157

ods. 2 , a preto ich možno považovať za preskúmateľné a ústavne akceptovateľné...

Najvyšší súd SR... v Napádanom uznesení...neprihliadol ani na to, že Krajským

súdom Košice nebolo riadne vykonané dokazovanie pred vydaním Odvolacieho rozsudku

2012 podľa príkazu samotného Najvyššieho súdu SR v uznesení NS SR 2012, čiže

neprihliadol tak na vadu konania podľa .

Najvyšší súd SR... tvrdí, že absencia dokazovania pred Krajským súdom... bola

dovolená z... dôvodu, že Prvostupňový rozsudok bol potvrdený, a teda odvolací súd údajne

mohol rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania a dokazovania. Tento názor Najvyššieho

súdu SR je v hrubom rozpore so zásadou legitímnych očakávaní a princípom právnej istoty,

ktorú Krajský súd Košice porušil, keď o tej istej veci rozhodol dvoma rozdielnymi

rozhodnutiami v roku 2008 a 2012, a to bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek ďalšie

dokazovanie.

Prvostupňové konanie zavŕšené Prvostupňovým rozsudkom obsahovalo nasledovné

vady:

a) prvostupňový súd porušil , a to:

- tým, že... nevysvetlil..., prečo... žalovaným v 2., 3. a 4. rade... uložil povinnosť

nahradiť trovy konania priamo... rozsudkom a žalovanému v 1. rade... až samostatným

uznesením, na ktorého vydanie neboli splnené podmienky;

- tým, že zaviazal žalovaných v 2., 3. a 4. rade k náhrade trov konania aj za obdobie,

kedy neboli účastníkmi konania...

b) prvostupňový súd porušil , keď

pripustil zmenu žalobného návrhu..., hoci na konanie o zmenenom návrhu... výsledky

doterajšieho konania nemohli byť podkladom...

c) prvostupňový súd porušil , keď

neskúmal svoju miestnu príslušnosť v časti konania o zaplatenie peňažnej sumy po zmene

návrhu..., hoci túto ŽSR v konaní namietali;

d) prvostupňový súd zjavne porušil , keď

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy zo strany žalovaných... pričom toto nevykonanie

dôkazov nebolo nijako v odôvodnení... rozsudku... vysvetlené...;

e) prvostupňový súd porušil aj , keď nesprávne

vyhodnotil vykonané dôkazy, pričom toto posúdenie má znaky svojvôle, a to z týchto

dôvodov:

- výsluch RSDr. J. J. bol nezákonný, nakoľko tento mal byť vypočutý ako účastník

konania..., a nie v postavení svedka..., pretože bol konateľom pôvodného žalobcu...;

- prvostupňový súd arbitrárne vyhodnotil výšku príslušenstva...

f) prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, a to takou právnou kvalifikáciou,

ktorá vykazuje znaky svojvôle... a je v rozpore s judikatúrou vyšších súdov:

Prvostupňový súd nesprávne aplikoval (interpretoval výkladom) ustanovenie § 351

o odstúpení od zmluvy, v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu

SR...

Prvostupňový súd porušil zákon ústavne nesúladným spôsobom aj vo vzťahu

k aplikácii ustanovení a súvisiacich ustanovení Obchodného

zákonníka o započítaní, keď v rozpore so zákonom aplikoval tieto ustanovenia pri

vyhodnotení platnosti a účinnosti započítania vzájomných pohľadávok...

ani v žiadnom zo svojich ustanovení

o započítavaní pohľadávok nevyžadujú pre platnosť a účinnosť jednostranného

započítacieho prejavu akúkoľvek aktivitu či súhlas druhého účastníka.

Hrubo svojvoľná úvaha prvostupňového súdu... nijako zrozumiteľným spôsobom

nevysvetľuje, ani neuvádza žiadne zákonné dôvody, ktoré by podporovali záver

o neplatnosti, resp. neúčinnosti započítania...

Nezákonná a arbitrárna je aj... úvaha prvostupňového súdu o tom, že „kompenzačný

prejav spoločnosti ŠPED - ELIT, s. r. o... nemohol byť platne účinný,...“ pretože definuje

iné podmienky platnosti a účinnosti započítania, než predpokladá hypotéza zákonnej

právnej normy, čím prvostupňový súd koná svojvoľne v rozpore so zákonnou úpravou.

Zákon... nevyžaduje žiadne oznámenia ani „preukázania“ voči dlžníkovi na účinnosť

jednostranného započítania.

Svojvoľná bola aj... úvaha prvostupňového súdu o dôkaznom bremene..., nakoľko

prvostupňový súd nevysvetlil, prečo predložené jednostranné započítanie neakceptoval ako

dôkaz, prečo neaplikoval úpravu a prečo zmätočne najprv

konštatuje, že pohľadávky uplatňované žalobným návrhom sú nesporné, a následne, že nie

je možné zistiť, či pohľadávky spoločnosti ŠPED - ELIT, s. r. o. sú splatné, resp. spôsobilé

na započítanie, keďže sú to totožné pohľadávky...

Na základe uvedenej nezákonnej a svojvoľnej aplikácie a interpretácie zákonnej

úpravy je Prvostupňový rozsudok výsledkom tak arbitrárneho a svojvoľného postupu

a rozhodovania prvostupňového súdu, že tento predstavuje porušenie práva Sťažovateľa

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa SR a

Dohovoru....

Krajský súd Košice bez vykonania akéhokoľvek dokazovania, nariadenia

pojednávania, výzvy účastníkov na vyjadrenie alebo iného procesného úkonu, ktorým by

umožnil žalovaným vrátane Sťažovateľa prezentovať svoj právny názor, resp. vyjadriť sa

k právnym záverom dovolacieho súdu vysloveným v uznesení NS SR 2012, rozhodol

neústavným a nezákonným... rozsudkom 2012...

Odvolací rozsudok 2012 hrubým a svojvoľným spôsobom nielenže neodstraňuje vady

prvostupňového konania a rozhodnutia, ale tieto ešte podporuje a pridáva k nim vady

vlastné, a to nasledovným spôsobom:

A) Odvolací rozsudok 2012 sa v plnom rozsahu stotožnil s Prvostupňovým

rozsudkom, ktorý však vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, neúplného

dokazovania, konanie jemu predchádzajúce bolo postihnuté procesnými vadami a ktorý bol

výsledkom svojvoľného uvažovania prvostupňového súdu...

B) Odvolací rozsudok 2012 je v príkrom rozpore s predchádzajúcim rozhodnutím

toho istého odvolacieho súdu v totožnej veci - Odvolacím rozsudkom 2008, kde Krajský súd

Košice zaujal úplne odlišný hmotnoprávny názor na predmetnú vec..., ba dokonca v rozpore

s uznesením NS SR 2012... nedoplnil dokazovanie..., čím možno jeho rozhodnutie považovať

za prekvapivé...;

C) Odvolací rozsudok 2012 je výsledkom hrubo svojvoľného postupu odvolacieho

súdu, ktorý neumožnil Sťažovateľovi ani ostatným žalovaným vyjadriť sa k právnemu

názoru Najvyššieho súdu SR v uznesení NS SR 2012, a už vôbec nie na neho reagovať v

rámci dokazovania, rovnako tak sa žalovaní nemohli vyjadriť k zmenenému právnemu

názoru Krajského súdu Košice v Odvolacom rozsudku 2012, ktorý na rozdiel od

Odvolacieho rozsudku 2008 nereflektoval žiadny argument Sťažovateľa a ostatných

žalovaných v podaných odvolaniach...;

D) Odvolací rozsudok 2012 nie je výsledkom samostatného posúdenia veci

na základe odvolania, ale iba mechanickým odsúhlasením právneho záveru Prvostupňového

rozsudku, a preto v rozpore s SR a Dohovoru... Ignorovanie

obsahu odvolania Krajským súdom Košice vyplýva najmä z nasledovného svojvoľného

spôsobu „zdôrazňovania správnosti rozhodnutia odvolacím súdom“...

Z porovnania prvostupňového znenia a druhostupňového znenia je zrejmé, že

v časti... Krajský súd Košice výlučne skopíroval text z Prvostupňového rozsudku

do Odvolacieho rozsudku 2012, pričom celé jeho „zdôraznenie správnosti“... je prakticky

kópiou cudzieho právneho názoru prvostupňového súdu.

Takýto postup odvolacieho súdu je v právnom štáte neprípustný, súdny prieskum

prvostupňového rozhodnutia v odvolacom konaní takýmto postupom stráca zmysel a účel,

čo je nepochybne v rozpore s právom sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj na spravodlivé

súdne konanie...

E) Odvolací rozsudok 2012 sa vôbec nezaoberal časťou odvolaní žalovaných

(vrátane odvolania Sťažovateľa), týkajúcou sa výroku prvostupňového súdu... o náhrade

trov konania, napriek tomu, že odvolávajúci sa žalovaní spochybnili výpočet náhrady trov

konania, ktorá bola vyčíslená aj v časti (za čas), kedy žalovaní v 2., 3. a 4. rade neboli

účastníkmi konania.

Krajský súd Košice svojím svojvoľným postupom, najmä uvedeným v bodoch B, C,

a predovšetkým D, odňal Sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, a pri zohľadnení

všetkých okolností postupu prvostupňového a odvolacieho súdu v konaní máme za to, že

jednoznačne bola v tomto štádiu konania daná vada konania podľa § 237 písm. f)

...

Najvyšší súd SR... dňa 31. 01. 2014 vydal neústavné a nezákonné... uznesenie, ktorým

dovolania žalovaných vrátane dovolania Sťažovateľa, odmietol, konštatujúc dôvod

neprípustnosti.

... Napádané uznesenie najmä:

A) Nebralo do úvahy dovolateľmi namietanú existujúcu vadu konania podľa § 237

písm. f) , čím bolo porušené právo Sťažovateľa (aj ostatných

dovolateľov) na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie;... je nezrozumiteľné, akým

spôsobom Najvyšší súd SR dospel k arbitrárnemu záveru, že tvrdenia dovolateľov údajne

nie sú opodstatnené. Tento záver Najvyššieho súdu SR... nie je preskúmateľný,...

B) V rozpore so zákonom konštatovalo... že postup odvolacieho súdu, ktorým...

potvrdil prvostupňové rozhodnutie, bol možný bez doplnenia dokazovania, resp. nariadenia

pojednávania, a to preto, že sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením prvostupňového

rozsudku a jeho právnymi závermi v celom rozsahu; v rozpore so zákonom je tento postup

najvyššieho súdu..., najmä preto, že odvolací súd iba mechanicky prebral názor súdu

prvého stupňa, a nie riadne preskúmaval odvolanie, preto, že odvolací súd nedal možnosť

po rozhodnutí dovolacieho súdu sa žalovaným k nemu ani vyjadriť, a tiež preto, že odvolací

súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia protirečí vlastnému predchádzajúcemu právnemu

posúdeniu veci vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tej istej veci;

C) v rozpore so zákonom a skutočnosťou konštatovalo..., že záväzný právny názor

dovolacieho súdu vyslovený nebol, hoci v uznesení NS SR 2012 bolo jasne uvedené, že

k predmetnému právnemu posúdeniu v Odvolacom rozsudku 2008 potrebuje odvolací súd

doplniť dokazovanie...,

D) nesprávne a v konečnom dôsledku arbitrárne kvalifikovalo splnenie kritérií

konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR pre odôvodňovanie rozhodnutí Odvolacím

rozsudkom 2012 v spojení s Prvostupňovým rozsudkom, ktoré in concreto splnené neboli.

Predovšetkým sú svojvoľné (arbitrárne, bez zrozumiteľnej kvalifikačnej úvahy súdu

k takému záveru smerujúcej) konštatovania Najvyššieho súdu SR... o tom, že:

- sa prvostupňový súd mal vysporiadať zákonným spôsobom s otázkou

jednostranného započítania spoločnosťou ŠPED - ELIT...;

- sa odvolací súd v potrebnom rozsahu mal zaoberať odvolaním...;

- sa odvolací súd mal „osobitne vyjadriť k spornej otázke týkajúcej sa účinnosti

jednostranného započítania pohľadávok“...;

- rozhodnutie odvolacieho súdu údajne nemožno považovať za svojvoľné, resp.

ústavne nekonformné, pretože pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa od znenia

príslušných ustanovení nemal odchýliť a nemal poprieť ich účel a význam [v skutočnosti

odvolací súd poprel význam a účel hmotnoprávnych ustanovení o započítavaní pohľadávok,

keď usudzoval iné podmienky započítania, než predpokladá zákon, poprel význam

hmotnoprávneho ustanovenia o odstúpení, keď neuvažoval jeho účinky ex nunc, a najmä

poprel účel a význam celého odvolacieho konania... tým, že sa vôbec nevysporiadal

s argumentáciou Sťažovateľa ani iných žalovaných v ich odvolaniach a okrem stotožnenia

sa s právnou argumentáciou prvostupňového súdu iba prevzal argumentáciu

prvostupňového súdu...

E)... Neústavná aplikácia Najvyšším súdom SR... spočíva v tom,

že Krajský súd Košice sa nevysporiadal s relevantnými námietkami Sťažovateľa a ostatných

žalovaných v odvolaniach proti nezákonnosti Prvostupňového rozsudku, a Najvyšší súd SR

tento neústavný postup Krajského súdu Košice neodstránil, ale podporil, čím odňal

Sťažovateľovi a ostatným dovolateľom možnosť konať pred súdom, pretože Sťažovateľ

a ostatní dovolatelia takto neboli stranou odvolacieho konania, a ich činnosť nemohla mať

vplyv na Odvolací rozsudok 2012, a tento nedostatok nenapravil ani Najvyšší súd SR...

Najvyšší súd SR v Napádanom uznesení nekorigoval v dovolacom konaní vadu

konania podľa , spočívajúcu v odňatí možnosti Sťažovateľa konať pred

súdom, najmä preto, že svojvoľný Odvolací rozsudok 2012 sa odklonil od predchádzajúceho

rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci (Odvolací rozsudok 2008), k čomu sa Sťažovateľ

nemohol vopred vyjadriť, a rovnako tak nereagoval na odvolanie Sťažovateľa, a iba použil

cudziu argumentáciu prvostupňového súdu, čím prakticky poprel možnosť odvolania

Sťažovateľa...

Najvyšší súd Slovenskej republiky odoprel Sťažovateľovi meritórny prieskum

Odvolacieho rozsudku 2012, pričom Odvolací rozsudok 2012 bol len „zostručnenou

kópiou“ Prvostupňového rozsudku, ktorý bol z vyššie uvedených dôvodov neústavný

a nezákonný. V konečnom dôsledku tak napriek realizovaným opravným konaniam

o riadnom a mimoriadnom opravnom prostriedku nebolo rozhodované o námietkach

Sťažovateľa vytýkajúcich vady prvostupňového rozhodnutia.

Súdne konanie ako celok tak nebolo spravodlivé, pretože bez ohľadu na právny názor

sťažovateľa na predmet konania (kde konajúce súdy sa nevysporiadali s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa), sťažovateľovi nebolo umožnené realizovať jeho procesné

práva a povinnosti. Sťažovateľovi bolo najmä odopreté vysvetlenie údajnej nedôvodnosti

jeho odvolania, bol mu odopretý reálny prieskum jeho odvolania v odvolacom konaní,

odopretá možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR v prebiehajúcom konaní

a bez opory v zákone odopretá ochrana proti vadám konania pred Najvyšším súdom SR,

a taktiež mu bola odopretá ochrana proti vadám prvostupňového konania, v ktorom bolo

Sťažovateľovi odopreté najmä (avšak nielen) vysvetlenie nevykonania ním navrhnutých

dôkazov, odopreté právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia v časti trov konania...

V súdnom konaní ako celku bola porušená zásada rovnosti strán...

Okresný súd Košice II ani Krajský súd Košice neposkytol Sťažovateľovi rovnaké

možnosti, ako boli poskytnuté žalobcovi, resp. aj žalovanému v 1. rade, a to z týchto

dôvodov:

1) Okresný súd Košice II bez akéhokoľvek vysvetlenia v Prvostupňovom rozsudku

nevykonal dôkazy navrhnuté Sťažovateľom, resp. aj žalovaným v 2. rade a v 4. rade...

2) Okresný súd Košice II konal rozdielnym spôsobom bez akéhokoľvek zdôvodnenia,

resp. zákonného dôvodu voči žalovanému v 1. rade a voči Sťažovateľovi a ostatným

žalovaným, keď žalovaného v 1. rade, hoci tento bol neúspešný, nezaviazal priamo

na náhradu trov konania vo výroku... rozsudku, ale vyslovil, že o tom rozhodne

samostatným uznesením...

3) Okresný súd Košice II umožnil žalobcovi obísť zákonné ustanovenia o miestnej

príslušnosti vo vzťahu k žalovaným v 2. rade, 3. rade (Sťažovateľovi) a 4. rade tým, že mu

umožnil rozšíriť žalobu na žalovaného v 2. rade v čase, keď sa žalovaného v 2. rade (ŽSR)

prípadný určovací výrok netýkal… Najvyšší súd SR touto vadou v NU nezaoberal.

Okresný súd Košice II... na námietku miestnej príslušnosti právneho predchodcu

žalovaných v 2., 3. a 4. rade - žalovaného v 2. rade (ŽSR) nereagoval nápravou tak, že by

vylúčil vec o zaplatenie peňažnej sumy na samostatné konanie, a túto následne postúpil

na miestne príslušný súd... Táto nerovnosť účastníkov konania nebola rovnako odstránená

postupom súdov vyšších stupňov.

4) Krajský súd Košice bez akejkoľvek zjavnej reakcie na argumentáciu v odvolaní

Sťažovateľa, resp. ostatných odvolateľov na strane žalovaných, rozhodol prekvapivo

v neprospech žalovaných Odvolacím rozsudkom 2012, keď predtým rozhodol v ich prospech

Odvolacím rozsudkom 2008, čo okrem už uvedených porušení je aj porušením zásady

rovnosti zbraní a kontradiktórnosti civilného konania. Tento nedostatok nebol odstránený

ani postupom Najvyššieho súdu SR...

Sťažovateľ má aj za to, že súdne konanie je v rozpore s SR,

nakoľko boli dané zbytočné prieťahy v konaní, vybočujúce z rámca primeranosti dĺžky

súdneho konania..., keď prvým významným nedôvodným prieťahom v konaní bolo obdobie

odo dňa podania žaloby v roku 2002 do nariadenia prvého pojednávania vo veci samej

v roku 2004, kedy súd s výnimkou zmeny účastníka vo veci nekonal. Ďalším významným

a nedôvodným prieťahom v konaní bol postup Okresného súdu Košice II v dovolacom

konaní č. , keď sa konanie na Najvyššom súde SR začalo až v roku 2011,

hoci opravný prostriedok (dovolanie) bol podaný v roku 2008. Tieto nedôvodné prieťahy

v súdnom konaní, hoci per se neboli napadnuté sťažnosťou, prispeli k celkovému

nespravodlivému vyzneniu súdneho konania v rozpore s účelom súdneho konania..., pričom

sú per se porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

a porušením práva garantovaného Sťažovateľovi SR, a preto by mali

byť zohľadnené ako podporný dôvod k vysloveniu porušenia práva podľa či. 46 ods. 1

SR a najmä Dohovoru...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením Najvyššieho súdu SR, č. k. zo dňa 31. januára 2013 a

rozsudkom Krajského súdu Košice, č. k. , zo dňa 20. decembra 2012

porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. zo dňa 31. januára 2013,

a rozsudok Krajského súdu Košice, č. k. , zo dňa 20. decembra 2012 sa

zrušujú.

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov konania do 15 dní

odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu Sťažovateľa.“

Sťažovateľka zároveň požiadala o odloženie vykonateľnosti rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 22. mája 2007 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2014, a to až

do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ktoré odôvodnila

bezprostredne hroziacou ujmou, že „bude plniť dvakrát totožný dlh na základe výsledku

súdneho procesu v rozpore s právom... na spravodlivé súdne konanie“.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ/ka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ/ka domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil/a za porušovateľa svojich práv.

(m. m. , , , ). Tvrdenie o porušení

iných práv (základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené

v ), resp. iným subjektom (okresným súdom) uvedeným v odôvodnení

sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

Predmetom konania je teda namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 20. decembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2014.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 20. decembra 2012 ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie

sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu

(obdobne napr. , ).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého

vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , , ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľky uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn.

z 20. decembra 2012 okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie

žalovaných v 2/, 3/ a 4/ rade podľa bez nariadenia pojednávania podľa

a v nadväznosti na zrušujúce uznesenie dovolacieho súdu dospel

k záveru, že odvolanie žalovaných 2/, 3/ a 4/ v časti, ktorou títo napádajú výrok súdu prvého

stupňa o určení účinnosti odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávok, je

potrebné odmietnuť, ako odvolanie podané neoprávnenou osobou postupom podľa § 218

ods. 1 písm. b) .

Odvolací súd zdôrazňuje, že táto časť výroku súdu prvého stupňa je výrokom, ktorý

sa týka len žalobcu a žalovaného 1/ a netýka sa žalovaných 2/, 3/ a 4/. Títo žalovaní nie sú

týmto výrokom dotknutí.

Okrem iného je potrebné poznamenať, že tento výrok bol pôvodne predmetom

samostatného konania, kedy žalovaný 2/, 3/ a 4/ vôbec neboli účastníkmi tohto konania,

z čoho možno jednoznačne usudzovať, že tento výrok sa ani podľa petitu nemal vzťahovať

na žalovaných 2/, 3/ a 4/ a taktiež ani títo žalovaní neuvádzajú žiadnu konkrétnu ujmu

na svojich právach. Oprávnenou osobou na podanie odvolania bol žalovaný 1/, ktorého sa

výrok týkal, tento však odvolanie nepodal.

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo

podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Odvolací súd preto odvolanie žalovaných podľa § 218 ods. 1 písm. b) odmietol.

Pokiaľ sa jedná o zostávajúcu časť výroku súdu prvého stupňa v časti ukladajúcej

zaplatiť žalovaným v 2/, 3/ a 4/ rade peňažné plnenie žalobcovi ako i vo výroku o trovách

konania, je odvolací súd toho názoru, že toto rozhodnutie je vecne správne, a preto ho

postupom podľa potvrdil a v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza:

V konaní bolo sporné, či úkon, ktorým spoločnosť ŠPED-ELIT, s. r. o. vykonala

započítanie vzájomných pohľadávok, je platným a účinným úkonom. Súd mal zato, že tento

úkon nie je účinný, keďže bol vykonaný dňa 9. 4. 2001, avšak jeho doručenie strane, ktorej

bol určený, nastalo dňom 11. 4. 2001, pričom z výpovede svedka J. mal súd za preukázané,

že ešte pred 12. 4. 2001 žiadal žalovaného 2/ a to, aby pozastavil postúpenie týchto

pohľadávok. Toto nemožno vykladať inak ako odvolanie oznámenia o postúpení, ktoré bolo

najprv vykonané v ústnej forme a následne aj vo forme písomnej.

Žalovaný 2/ bol riadne informovaný o odvolaní oznámenia o postúpení pohľadávok

a tento úkon aj takto pochopil, čomu svedčí aj tá skutočnosť, že zostávajúcu časť

postupovanej pohľadávky vo výške 4.501.851.86 Sk z celkovej výšky 8.496.826,23 Sk

zaplatil priamo pôvodnému žalobcovi, a to čiastkovými platbami. Okrem toho mal súd za to,

že jednostranné započítanie vykonané spoločnosťou ŠPED-ELIT, s. r. o. je neúčinné

aj z toho dôvodu, že započítací prejav je možné vykonať až po tom, keď sa stretnú

pohľadávky spôsobilé na započítanie. V danom prípade bol úkon smerujúci k započítaniu

vykonaný dňa 9. 4. 2001 (doručený žalovanému 2/ dňa 11. 4. 2001), avšak oznámenie o

tom, že spoločnosť N.S.A., a. s. postupuje pohľadávky na spoločnosť ŠPED-ELIT. s. r. o.

bolo žalovanému 2/ doručené až 12. 4. 2001. leda jednoznačne po tom, ako došlo k

doručeniu započítania. Kompenzačný prejav spoločnosti ŠPED-ELIT, s. r. o. preto nemohol

byť platne účinný.

Z uvedených skutočností vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti

výroku súdu o povinnosti žalovaných v 2/, 3/ a 4/ rade peňažné plnenie žalobcovi ako

aj vo výroku o náhrade trov konania je vecne správny, preto odvolací súd v tejto časti výrok

rozsudku podľa a potvrdil.

V slovenskom právnom poriadku platí princíp, podľa ktorého súdy sú viazané len

zákonom; znamená to, že súd pri svojom rozhodovaní prihliada a prípadne aj aplikuje

súdny judikát, či stanovisko len vtedy, ak dôjde k záveru, že sú v súlade so zákonom,

ale záväzné pre neho nie sú.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, pretože si trovy odvolacieho konania nevyčistil (, ).

Žalovaných v 2/, 3/ a 4/ rade súd zaviazal nahradiť žalobcovi trovy dovolacieho

konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za dovolanie vo výške 15.915,- eur

( ).“

V prvom rade sťažovateľka vytýka krajskému súdu, že sa v plnom rozsahu stotožnil

s prvostupňovým rozsudkom, ktorý ona nepovažovala za správny. Odvolací súd tak urobil

opierajúc sa o ustanovenie , podľa ktorého ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Je teda evidentné, že krajský súd využil možnosť, ktorú mu poskytovalo príslušné

zákonné ustanovenie procesného právneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo. Ústavný súd

už vo svojej judikatúre uviedol (napr. ), že všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom konaní.

Z formulácie ustanovenia taktiež

vyplýva, že nie je povinnosťou odvolacieho súdu uvádzať ďalšie–ešte neuvedené–dôvody

na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia (svedčí o tom slovné spojenie

„prípadne doplniť“). Preto ak aj krajský súd pri „zdôraznení správnosti“ uviedol opätovne

dôvody, ktoré už boli obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, nemožno to považovať

za porušenie ustanovenia a už vôbec nie

s prípadným dopadom na základné práva sťažovateľky.

Ústavný súd neakceptoval ani tvrdenie sťažovateľky, že odvolací súd jej neumožnil

vyjadriť sa k jeho zmenenému právnemu názoru ani právnemu názoru najvyššieho súdu

uvedenému v uznesení z 31. júla 2012. Sťažovateľke bol obsah uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. júla 2012 známy a nič jej nebránilo zaujať k nemu svoje

stanovisko. Napokon k „zmenenému“ právnemu názoru krajského súdu uvedenému

v rozsudku sp. zn. z 20. decembra 2012 sa sťažovateľka vyjadrila

v mimoriadnom opravnom prostriedku–dovolaní, a v rámci konania o ňom dovolací súd

napriek jeho odmietnutiu obšírne reagoval na podstatné námietky sťažovateľky.

Z uvedeného vyplýva, že uzneseniu krajského súdu nemožno pripísať nedostatky,

ktoré mu sťažovateľka vytýka. Rozhodnutie je odôvodnené, určité, logické, bez

akýchkoľvek vnútorných rozporov. Spĺňa teda požiadavky, ktoré sú z hľadiska

ústavnoprávnej ochrany základných práv a slobôd kladené na takéto rozhodnutie.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

Ústavný súd pripomína, že do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí ani právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, , ). Podľa ústavného súdu výklad právnych

noriem a ich aplikáciu krajským súdom nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako

svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 20. decembra 2012 dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho

súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu.

V danom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnutý

rozsudok krajského súdu ako arbitrárny, pretože v jeho odôvodnení sú uvedené všetky pre

rozhodnutie podstatné skutkové ako aj práve skutočnosti, ktoré viedli krajský súd k názoru

o potrebe odmietnutia odvolania sťažovateľky v časti ako podaného neoprávnenou osobou

a v časti potvrdenia rozsudku okresného súdu.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu

posúdeniu veci, aké zaujal súd prvého stupňa (pri úplnom zistení skutkového stavu veci

a pri použití správneho právneho predpisu), nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť

k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského

súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia základných práv podľa

a tiež práva podľa dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a sťažovateľku označenými právami neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom,

s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe

jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom

na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na základe uvedených skutočností a záverov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa porušenia jej základného

práva podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského

súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. z 20. decembra 2012 z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že napadnutý rozsudok krajského súdu bol

v rozpore s predchádzajúcim jeho rozsudkom č. k. -430

z 18. novembra 2008 ako aj v rozpore so závermi uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. júla 2012, že došlo k odňatiu práva sťažovateľky konať pred

súdom [ ], a s tým súvisiace námietky, je

potrebné uviesť, že týmito otázkami sa napriek odmietnutiu dovolania sťažovateľky

zaoberal najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 31. januára 2014, preto v tejto

časti vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v („... ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) sťažnosť vo vzťahu k namietanému

rozhodnutiu krajského súdu odmietol podľa pre

nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2014 ústavný súd opäť pripomína, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, preto rovnako

ako v prípade krajského súdu skúmal, či rozhodnutie najvyššieho súdu je z hľadiska

ústavnoprávnych princípov udržateľné.

Dovolací súd sťažnosťou napadnuté uznesenie odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky... Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b

ods. 5 veta prvá v spojení s odmietnuť...

Podľa platí, že ak dovolanie smeruje proti, rozhodnutiu, vydanému

v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ) alebo

rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených

rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd vo vzťahu k výroku prvostupňového

súdu o určení účinnosti odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávok, odvolanie

žalovaných v 2., 3. a 4. rade ako odvolanie podané neoprávnenými osobami, podľa § 218

ods. 1 písm. b/ odmietol. Vo zvyšnej Časti síce rozsudok Okresného súdu Košice II

vo veci samej potvrdil, vo výrokovej časti však prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako

nejde o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo

svojom výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s, p.,

vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že dovolanie žalovaných v 2., 3. a 4. rade v

zmysle ustanovení až 3 prípustné nie je.

Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania podľa žalovanými namietaného ust. § 238 ods. 2

(ktorá je daná vtedy, ak sa odvolací súd odchýli od právneho názoru dovolacieho

súdu, ktorý v prejednávanej veci vyslovil), je potrebné poukázať na nasledovné skutočností

vyplývajúce z obsahu súdneho spisu:...

Dovolací súd v predmetnej veci rozhodoval doposiaľ raz, a to uznesením sp. zn.

zo dňa 31. 07. 2012, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach

ako súdu odvolacieho č. k. -430 zo dňa 18. 11. 2008 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu dovolacím

súdom boli procesné dôvody, keď odvolaciemu súdu vytkol, že „... zmenil rozhodnutie súdu

prvého stupňa podľa bez toho, aby doplnil dokazovanie spôsobom uvedeným

v a nasl. , v dôsledku ktorej skutočnosti je konanie pred ním postihnuté inou

vadou v zmysle , ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci“. Súčasne odvolaciemu súdu vytkol jeho konštatovanie, že žalovaní v 2., 3. a 4 rade

boli prvým (určujúcim) výrokom prvostupňového súdu dotknutí, a to bez toho, aby toto svoje

konštatovanie konkretizoval. V dôsledku uvedeného mal dovolací súd za to, že rozhodnutie

odvolacieho súdu v uvedenej časti je nepreskúmateľné. Súčasne v tejto súvislosti dovolací

súd zdôraznil, že právo na podanie odvolania patrí iba tomu účastníkovi konania, ktorému

bola rozhodnutím spôsobená ujma na jeho právach.

Vzhľadom na uvedené, pochybenia odvolacieho súdu, ktoré mu vytkol dovolací súd,

spočívali v procesných pochybeniach, keď jednak zmenil prvostupňový rozsudok bez

doplnenia dokazovania podľa a nasl. a jednak nedostatočne odôvodnil svoje

rozhodnutie vo vzťahu k odvolaniu žalovaných v 2., 3. a 4. rade podanom proti určujúcemu

výroku prvostupňového rozsudku.

Z dôvodu, že odvolací súd v ďalšom konaní rozsudok súdu prvého stupňa nezmenil,

ale odvolanie žalovaných v 2., 3. a 4. rade, ktorým napadli jeho výrok o určení účinnosti

odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávok, odmietol a vo zvyšnej časti prvostupňový

rozsudok potvrdil, takýto jeho postup bol možný bez doplnenia dokazovania, resp.

nariadenia pojednávania, keďže sa s odôvodnením rozsudku a jeho právnymi závermi

v celom rozsahu stotožnil. Vo vzťahu k odmietnutiu odvolania žalovaných v 2., 3. a 4. rade,

odvolací súd postupoval v súlade s názorom dovolacieho súdu vysloveným v tejto súvislosti,

keď poukázal na to, že právo na podanie odvolania patrí iba tomu účastníkovi konania,

ktorému bola rozhodnutím spôsobená ujma na jeho právach. Odvolací súd svoje

rozhodnutie v tejto časti aj náležíte odôvodnil, v dôsledku ktorej skutočnosti odstránil vadu

vytknutú mu dovolacím súdom o nepreskúmateľnosti svojho predchádzajúceho rozhodnutia

v dotknutej časti. Dovolací súd vo vzťahu k výroku prvostupňového rozhodnutia o určení

účinnosti odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávok, v súvislosti s ktorým odvolací súd

zdôraznil, že tento sa týka len žalobcu a žalovaného v 1. rade dodáva, že v danej veci chýba

hmotnoprávny základ záväzkovoprávneho vzťahu medzi pôvodným žalobcom a žalovanými

v 2., 3. a 4. rade, keďže posudzovaná zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá medzi

pôvodným žalobcom a žalovaným v 1. rade.

Na margo námietky žalovaných spočívajúcej v tvrdení o porušení zásady

dvojinštančnosti konania, považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť, že nejde

o porušenie tejto zásady, keď odvolací súd postupuje v zmysle zákonného ustanovenia

( ) a odvolanie účastníka podané proti výroku, z ktorého mu

nevzniká ujma na jeho právach, odmietne (pričom svoje rozhodnutie aj náležité odôvodní).

Pokiaľ ide o posúdenie otázky účinnosti právneho úkonu a nároku žalobcu

na zaplatenie ním uplatnenej istiny vrátane úrokov z omeškania (t. j. vo veci samej),

záväzný právny názor dovolacieho súdu doposiaľ vyslovený nebol, a teda odvolací súd sa

od neho nemohol ani odchýliť. Vzhľadom na uvedené dovolanie podľa

prípustné nie je...

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti námietok žalovaných v 2., 3. a 4. rade spočívajúcich v tvrdení, že im

postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať, čo zakladá dovolací dôvod podľa

..

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie možnosti konať pred

súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením

veci vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska nie je

rozhodujúce, či účastník konania konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom

zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich

procesných právach. Procesnú vadu konania v zmysle zakladá okrem

iného aj dovolateľmi namietané nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré

je toto nepreskúmateľné, ďalej nimi namietané hodnotenie dôkazov, ako aj rozhodnutie

odvolacieho súdu bez nariadenia odvolacieho pojednávania, opodstatnenosť ktorých

tvrdení však dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré

jeho vydaniu predchádzalo, nezistil.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležité odôvodniť (§ 132

a § 157 ods. 1 O. s. p,), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157

ods. 2 ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal

vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho

celkovú presvedčivosť.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v , pričom

táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Ústavný súd

Slovenskej republiky vo svojej ustálenej judikatúre zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (napr.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok ().

Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých

rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho

a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho, dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu

v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa, vyššie uvedené kritériá pre

odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle , spĺňa, a preto ho možno

považovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého

stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia,

keď z neho vyplýva, čoho sa žalobca svojou žalobou domáha a z akých dôvodov, aké je

stanovisko (vyjadrenia) žalovaných k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané

a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké

právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový

stav pod aplikovanú právnu normu, t. j. aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti

vyvodil pre účastníkov konania a aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych

práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu k žalobou uplatnenému návrhu, čím sa

napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti

rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu k určujúcej

časti žalobného návrhu vysporiadal s otázkou naliehavého právneho záujmu žalobcu

na určení účinnosti právneho úkonu, následne, sústrediac sa na posúdenie sporných

skutočností, vysporiadal sa s otázkou platnosti a účinnosti odstúpenia od zmluvy

o postúpení pohľadávok..., otázkou zániku žalobou uplatneného nároku na zaplatenie

vykonaním jednostranného započítania..., ako aj námietkami žalovaných ohľadne ich

pasívnej legitimácie, námietky premlčania a litispendencie, a to aj podrobným poukázaním

na právnu teóriu.

Rovnako aj rozsudok odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia,

keď vo vzťahu k odmietnutiu odvolaní žalovaných v 2., 3. a 4. rade voči určujúcemu

(prvému) výroku prvostupňového rozsudku vysvetlil dôvod odmietnutia. O povinnosti

žalovaných v 2. až 4. rade platiť žalobcovi rozhodol súd prvého stupňa svojím druhým

a tretím výrokom, voči ktorému právo podať odvolanie mali a odvolací súd sa ním

aj v potrebnom rozsahu zaoberal, a teda obrana ich práv a oprávnených záujmov v rámci

odvolacieho konania umožnená bola.

Vo vzťahu k odôvodneniu odvolacieho súdu týkajúceho sa potvrdzujúcej časti jeho

rozhodnutia je potrebné skonštatovať, že i keď je jeho odôvodnenie v tejto časti pomerne

stručné, túto možnosť mu poskytuje ust. , Odvolací súd v odôvodnení

rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa

a osobitne sa vyjadril k spornej otázke týkajúcej sa účinnosti jednostranného započítania

pohľadávok.... Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože pri výklade a aplikácii zákonných

predpisov sa od znenia príslušných ustanovení neodchýlil a nepoprel ich účel a význam...

Dovolatelia ďalej namietli, že odvolací súd konal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania, v dôsledku ktorej skutočnosti procesné pochybil a konal v rozpore

s príslušnými ustanoveniami ako základným predpisom

upravujúcim procesný postup súdu.

Z ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p, (v znení účinnom v čase rozhodovania

odvolacieho súdu - 20. 12. 2012) vyplýva, že odvolací súd je na prejednanie odvolania

povinný nariadiť pojednávanie len vtedy, ak ide o prejednanie odvolania proti rozhodnutiu

súdu prvého stupňa vo veci samej a za predpokladu, že je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, ďalej ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch, než uvedených v § 214

ods. 1 , možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (

). Je teda na úvahe príslušného odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch bude

nariadenie pojednávania považovať za potrebné. S aplikáciou citovaného ustanovenia je

spojený účel urýchlenia, zhospodárnenia a racionalizácie súdneho konania.

V zmysle je odvolací súd skutkovým stavom ustáleným súdom

prvého stupňa viazaný a k iným skutkovým záverom má možnosť dospieť, len ak má o ich

správnosti pochybnosti. V posudzovanom prípade napadnutým rozsudkom bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi

uplatnenú istinu aj s úrokmi z omeškania z dôvodu jeho vecnej správnosti, a to tak

z hľadiska skutkového, ako aj právneho stavu veci, kedy sa súd v súlade s § 219 ods. 2

môže obmedziť len na skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia,

prípadne na zdôraznenie jeho správnosti doplniť ďalšie dôvody. Preto postup odvolacieho

súdu, ktorý odvolanie prejednal a vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania,

bol zákonný a žalovaným nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Na zdôraznenie

správnosti postupu odvolacieho súdu, dovolací súd dodáva, že bol zachovaný aj postup

podľa a v spojení s , v zmysle ktorého bol

odvolací súd povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli

súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Stalo sa tak oznámením Krajského

súdu v Košiciach z 13. 12. 2012 o verejnom vyhlásení rozsudku v predmetnej veci....

Vo vzťahu k ust. v spojení s dovolací súd dopĺňa, že

odvolací súd účastníkov na vyjadrenie sa k možnosti rozhodnúť vec bez nariadenia

pojednávania s ich súhlasom ani nevyzýval, a to vzhľadom na použitie ustanovenia § 214

ods. 2

Zhrnúc všetky vyššie uvedené skutočnosti má dovolací súd za to, že pokiaľ odvolací

súd o odvolaní dovolateľov rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, procesne

nepochybil a takýmto postupom im neodňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/

Odňatie možnosti konania pred súdom dovolatelia vyvodzujú aj z toho, že súd

rozhodol bez náležitého dokazovania, keď nevykonal všetky významné dôkazy, v dôsledku

ktorej skutočnosti neúplné zistil skutkový stav veci, majúci za následok nesprávne právne

posúdenie veci.

Podľa , účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci.

Citované ustanovenie je vyjadrením nezávislého postavenia súdu pri hodnotení

dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná.

Preto nevykonanie účastníkom navrhnutých dôkazov nemožno kvalifikovať ako odňatie

práva konať pred súdom. O takýto stav by išlo vtedy, ak by súd svojím procesným postupom

odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade

nestalo. Pokiaľ súd na procesné úkony účastníka konania reaguje primeraným,

zrozumiteľným spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov

odôvodní ústavne akceptovateľným spôsobom, nemožno jeho postup spočívajúci

v nevykonaní navrhovaných dôkazov hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom v

zmysle ...

Po oboznámení sa s písomným odôvodnením prvostupňového rozsudku

v spojení s dovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu dovolací súd, s poukazom

na už vyššie uvedené, konštatuje, že toto zodpovedá zákonnej požiadavke riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia, rešpektujúc ust. (uplatňované aj

v odvolacom konaní podľa ).

Na margo tvrdeného nevykonania dôkazov, konkrétne výsluchu svedka E. S.,

navrhnutého žalovanými v 2. až 4. rade a svedkyne A. H., navrhnutej žalovaným v 3. rade,

v prvostupňovom konaní, dovolací súd pre úplnosť dodáva, že na poslednom pojednávaní

pred súdom prvého stupňa, konaným dňa 22. 05. 2007... účastníci na výzvu súdu návrhy

na doplnenie dokazovania nemali žiadne (z čoho možno vyvodiť, že na výsluchu

menovaných svedkov zrejme netrvali), v dôsledku ktorej skutočnosti súd pristúpil

k oboznámeniu s obsahom spisu a následne, postupujúc podľa ,

uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené.

Vo vzťahu k dovolateľmi vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2

písm. b/ .. dovolací súd zdôrazňuje, že tzv. iná vada konania je procesná vada, ktorá

na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia. Dovolací súd síce naň prihliada z úradnej povinnosti, avšak samotná

existencia inej vady konania na založenie prípustnosti dovolania nepostačuje. Je právne

relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže

pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu

až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad však

v prejednávanej veci nejde.

Dovolatelia napokon tvrdia, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). K obsahu tejto

dovolacej námietky je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Súd však právnym posúdením veci účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho

procesných práv v zmysle neodníma. Právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov je najvyšším súdom považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie, zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že

(ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov, procesnou vadou

konania v zmysle nie je, pretože (ani prípadným) nesprávnym

právnym posúdením veci súd účastníkovi konania realizáciu jeho procesného oprávnenia

neznemožňuje. V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť,

len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z , v posudzovanom prípade však

tomu tak nie je.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie

žalovaných v 2., 3. a 4. rade proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vada uvedená v (ani žiadna iná procesná vada v zmysle

citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd

dovolací, dovolanie označených žalovaných podľa veta prvá v spojení

s , ako neprípustné odmietol.

So zreteľom na odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej

správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.»

Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, najvyšší súd

uviedol dôvody, pre ktoré dovolania sťažovateľky a ďalších žalovaných odmietol.

Vychádzal pritom z ustanovení , konkrétne z

a to s prihliadnutím na formu dovolaním napadnutého druhostupňového rozhodnutia

(rozsudok), v ňom uvedený verdikt (potvrdenie príslušnej výrokovej časti prvostupňového

rozsudku a nevyslovenie prípustnosti dovolania), ako aj jeho obsah (prípadné odchýlenie sa

od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý v prerokovávanej veci už skôr vyslovil)

a dospel k záveru, že proti tomuto rozhodnutiu dovolanie nie je prípustné. Neopomenul

pritom v odôvodnení uviesť aj relevantné skutkové okolnosti veci a ich hodnotenie.

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez

ďalšieho považovať za porušenie ňou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

ani práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku.

Z citovaných častí namietaného uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj

záver, že dovolanie sťažovateľky (a ďalších žalovaných) v danom prípade nie je prípustné,

primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať

za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmaní namietaného uznesenia nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. ktorý by nemal oporu v zákone.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s uvádzanými dovolacími dôvodmi

a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné.

Najvyšší súd primerane reagoval na tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého sa odvolací

súd v napadnutom rozhodnutí mal odchýliť od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý

vo veci už skôr vyslovil (nemožnosť zmeny prvostupňového rozsudku bez vykonania

dokazovania na druhom stupni v tejto veci) a bez potreby zopakovania odôvodnenia

najvyššieho súdu na tomto mieste ústavný súd poznamenáva, že tento absolútne

presvedčivým spôsobom ozrejmil, prečo toto tvrdenie sťažovateľky neakceptoval. Išlo

predovšetkým o to, že krajský súd pri opätovnom rozhodovaní o odvolaní účastníkov

konania rozsudok okresného súdu nezmenil (ako tomu bolo pri prvom rozhodnutí), a preto

doplnenie dokazovania v takomto prípade nebolo podmienkou zákonne súladného

rozhodnutia.

Aj v časti odmietnutia odvolania sťažovateľky a žalovaných v 2. a vo 4. rade

vo vzťahu k prvému výroku rozsudku okresného súdu ako podaného neoprávnenými

osobami považoval najvyšší súd za súladné s jeho predtým vyjadreným právnym názorom

a jasne uviedol (čo je rozhodujúcim z hľadiska ochrany základných práv sťažovateľky),

prečo to tak bolo.

Najvyšší súd sa podrobne zaoberal aj námietkou sťažovateľky a ďalších dovolateliek,

podľa ktorých konanie odvolacieho súdu bolo poznačené procesnou vadou uvedenou

v . V úvode tejto problematiky najvyšší súd

ilustroval, kedy zvyčajne dochádza k odňatiu procesných práv účastníkov konania

konajúcim súdom a ktoré z dovolateľkami (teda aj sťažovateľkou) namietaných okolností

by mohli dovolací dôvod podľa prípadne

naplniť (napr. nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, nesprávne hodnotenie dôkazov,

nenariadenie pojednávania odvolacím súdom), avšak ktorého naplnenie v konečnom

dôsledku nezistil.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového

rozsudku považoval najvyšší súd za spĺňajúce kritériá uvedené v ustanovení § 157 ods. 2

, a teda za odôvodnené, preskúmateľné a akceptovateľné.

Znova však rozhodujúcim je, že dovolací súd tento svoj záver dostatočne presvedčivo

odôvodnil. Uviedol, ktorými relevantnými skutočnosťami sa súdy nižších stupňov zaoberali

a ako ich hodnotili a ich skutkové a právne závery nepovažoval za rozporné s platnou

právnou úpravou.

Dovolací súd neopomenul ani otázku sťažovateľkou namietaného nenariadenia

pojednávania v odvolacom konaní. Svoje závery o správnosti postupu krajského súdu (resp.

o procesnom nepochybení) opäť oprel o príslušné zákonné ustanovenia § 214 ods. 1 a 2

v relevantnom znení a uviedol aj skutkové okolnosti

použitia takéhoto postupu odvolacím súdom. Takémuto odôvodneniu najvyššieho súdu

nemožno z hľadiska ústavno-procesných princípov nič vytknúť.

V súvislosti s námietkou odňatia možnosti konať pred súdom sa dovolací súd

zaoberal aj nevykonaním sťažovateľkou navrhovaných dôkazov súdmi nižších stupňov. Ani

do odôvodnenia v tejto časti ústavný súd nepovažuje za potrebné vstupovať, pretože toto je

z pohľadu poskytnutia ochrany základnému právu na súdnu ochranu sťažovateľky

postačujúce. Ústavný súd akceptuje názor, že pokiaľ všeobecný súd nevykoná všetky

účastníkmi konania navrhované dôkazy, neznamená to samo osebe bez ďalšieho, že došlo

k odňatiu práva tohto účastníka konať pred súdom. Najvyšší súd zdôraznil, že sťažovateľke

nebola odopretá možnosť navrhnúť dôkazy, čo je rozhodujúce pre zachovanie práva

účastníka konať pred súdom, avšak to, či ich všeobecné súdy vykonajú, je na ich

rozhodnutí. Dovolací súd zároveň poznamenal, že v rozhodnom čase (na poslednom

pojednávaní okresného súdu) sťažovateľka nemala žiaden návrh na doplnenie dokazovania.

Jej obranné tvrdenie, že už skôr v konaní navrhla výsluch označených svedkov

a nepovažovala za potrebné tieto dôkazy opakovane navrhovať, nemožno akceptovať, a to

vzhľadom na právnu zásadu vigilantibus iura scripta sunt, ktorá zdôrazňuje aj vlastné

pričinenie sťažovateľky o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj sťažovateľ/ka počas

trvania celého súdneho konania sledoval/a svoje subjektívne práva a robil/a také kroky,

v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Podľa názoru

ústavného súdu aj vzhľadom na možný procesný vývoj súdneho konania (v niektorých

prípadoch vykonaním dôkazu odpadne dôvod vykonania iného) sťažovateľke nič nebránilo,

aby vo svojom záujme opakovane žiadala výsluch navrhovaných svedkov, a to v na to

príhodnom čase pred momentom vyhlásenia skončenia dokazovania.

Napokon sa najvyšší súd vysporiadal aj s otázkou tvrdeného nesprávneho právneho

posúdenia veci odvolacím súdom. Ústavný súd opäť nepovažuje za potrebné citovať

príslušnú časť odôvodnenia dovolacieho súdu na tomto mieste, avšak s poukazom na toto

odôvodnenie je zjavné, že z ústavnoprávneho hľadiska boli požiadavky kladené

na odôvodnenie takéhoto rozhodnutia splnené.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podobne ako v prípade odvolacieho medzi

namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základných práv

sťažovateľky podľa a tiež práva podľa dohovoru neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. januára 2014 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v ústavný súd zvýrazňuje jednak

skutočnosť, že sťažovateľka nežiadala v petite sťažnosti vysloviť porušenie tohto

základného práva, a v konečnom dôsledku sama uviedla, že „nedôvodné prieťahy

v súdnom konaní... per se neboli napadnuté sťažnosťou“, a jednak že vzhľadom na

judikatúru ústavného súdu (napr. , , , )

je táto námietka zjavne neopodstatnená, pretože ochrana základnému právu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v

čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej

moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádza

k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako

zjavne neopodstatnenú ( ). Vychádza pri tom z toho,

že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty (), v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím

vo veci.

Vzhľadom na právoplatné skončenie všetkých konaní pred všeobecnými súdmi

(prvostupňového, druhostupňového aj dovolacieho) vo veci sťažovateľky ešte pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. svojím

obsahom obdobného práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd by túto časť sťažnosti musel odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľky podľa ,

ani práva podľa dohovoru, nerozhodoval o ďalších jej návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu

na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti bolo rovnako bez právneho významu zaoberať sa

požiadavkou sťažovateľky o rozhodnutie o dočasnom opatrení, ktorým by ústavný súd

odložil vykonateľnosť právoplatných rozhodnutí okresného súdu z 22. mája 2007

a najvyššieho súdu z 31. januára 2014.

Na strane najvyššieho súdu v záujme ochrany svojich práv požiadala vo veci o štatút

vedľajšieho účastníka obchodná spoločnosť LATOUR, s. r. o., Ľubinská 18, Bratislava.

Rozhodnutie o pripustení, resp. nepripustení vedľajšieho účastníka v konaní sa viaže na vec,

ktorá bola prijatá na ďalšie konanie s tým, že ústavný súd rozhodne v merite veci.

Vzhľadom na to, že návrh bol odmietnutý, je bez ďalšieho právneho významu

zaoberať sa návrhom na pripustenie vedľajšieho účastníka v konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014