Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 731/2014
PDF · 374.93 KB
No categories available
III. ÚS 731/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
16. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 C 215/2009 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26 Co 46, 47/2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. novembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 215/2009 (ďalej
aj „konanie okresného súdu“) a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
26 Co 46, 47/2013 (ďalej aj „konanie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie okresného súdu vedené proti sťažovateľke
začalo ešte 9. februára 2007. Vo veci bol 8. apríla 2009 vydaný platobný rozkaz a po podaní
odporu proti platobnému rozkazu mal okresný súd vo veci vydať rozsudok
až 27. marca 2013. Sťažovateľka podrobne opisuje priebeh napádaného konania okresného
súdu a jeho úkony realizované vo veci až do vydania meritórneho rozhodnutia a uvedené
dáva do súvislosti s jej vysokým vekom, čo má zosilňovať intenzitu namietaného porušenia
označeného práva. Sťažovateľka ďalej zvýrazňuje, že uvedená vec sa jej „bytostne týka“,
pričom trvanie „súdneho konania počas siedmich rokov a bez vytvorenia právnej istoty...
nemožno hodnotiť ako efektívne vedenie súdneho procesu... taká činnosť všeobecného
súdnictva je nezlučiteľná s imperatívom čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“. Následne v sťažnosti
poukazuje na tri základné kritériá, na základe ktorých ústavný súd ustálene hodnotí
existenciu a intenzitu vzniknutých zbytočných prieťahov v súdnych konaniach.
V súvislosti s ústavným aspektom verejného vyhlásenia rozsudku následne
sťažovateľka podrobuje kritike aj konanie krajského súdu, poukazujúc pritom na súvisiacu
judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu. Nadväzne na to v sťažnosti poukazuje
na skutočnosť, že ochrany svojho práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy sa domáhala aj
sťažnosťou doručenou predsedovi krajského súdu podľa «zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch.
No jej snaha „hýbať procesom“ sa nestretla s adekvátnou a reálnou odozvou. Sťažovateľka
nevidí žiadnu verifikovateľnú garanciu odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti
oboch všeobecných súdov». Žiadané finančné zadosťučinenie v sume 9 000 € sťažovateľka
odôvodňuje intenzitou zásahu do jej práv a celkovou dĺžkou súdneho konania.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydal
toto rozhodnutie:
„1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp.zn.: 19 C 215/2009 a Krajský
súd v Trnave v konaní vedenom pod č. 26 Co 46 47/2013 porušili právo
, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2
2. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 9.000, €...,
z ktorej sumy je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť jej sumu 7.000, €... a Krajský súd
v Trnave je povinný vyplatiť sumu 2.000, €...
3. Krajskému súdu v Trnave sa v konaní vedenom pod sp.zn.: 26 Co 46 47/2013
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
4. sa priznáva úhrada trov právneho zastúpenia v sume
340,89 €... ktorú je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. Jany
Fridrichovej...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010).
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu
označeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne ako zjavne
neopodstatnenú odmietne (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Účelom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.
V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
V danom prípade priamo zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd vo veci meritórne
rozhodol 27. marca 2013 a proti tomuto rozsudku sa sťažovateľka odvolala. Ústavný súd
dopytom na krajskom súde zistil, že o odvolaní sťažovateľky bolo rozhodnuté rozsudkom
sp. zn. 26 Co 46,47/2013 z 28. októbra 2014, ktorým bol rozsudok okresného súdu
potvrdený ako vecne správny (túto skutočnosť pritom potvrdzuje aj sťažovateľkou pripojená
kópia odpovede predsedu krajského súdu z 30. októbra 2014 na jej sťažnosť podanú podľa
§ 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o sudcoch v znení neskorších predpisov). Zároveň bolo
zistené, že spis bol spolu s písomným vyhotovením rozsudku krajského súdu vrátený
okresnému súdu v deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (t. j. 10. novembra 2014).
Následným dopytom na okresnom súde bolo zase zistené, že rozsudok krajského súdu bol
už v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti doručovaný účastníkom konania.
Ústavný súd konštatuje, že ku dňu doručenia sťažnosti (10. novembra 2014) krajský
súd zo svojej strany vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony
na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky (teda rozhodol o jej odvolaní) a spis vrátil
s písomným vyhotovením rozsudku okresnému súdu na vykonanie úkonov podľa § 225
Občianskeho súdneho poriadku a následné vyznačenie právoplatnosti rozsudku okresného
súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v čase
doručenia sťažnosti na ústavnom súde už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom
ovplyvniť priebeh a dĺžku súdneho konania, pričom svoju povinnosť rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľky splnil ešte pred podaním sťažnosti vydaním potvrdzujúceho rozsudku. Preto je
zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom,
resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľka, v konaní pred krajským súdom nedochádzalo, čo
zakladá dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (napr. II. ÚS
275/06, IV. ÚS 119/2011, III. ÚS 153/2013).
Sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu ku konaniu okresného súdu
vedenému pod sp. zn. 19 C 215/2009, ktorý o veci meritórne rozhodol dávno pred podaním
sťažnosti (rozsudkom z 27. marca 2013), a tak vykonal najpodstatnejší úkon pre ukončenie
stavu právnej neistoty sťažovateľky. Tento rozsudok bol pritom ako vecne správny
potvrdený aj rozsudkom krajského súdu, a tak okresnému súdu zostala len povinnosť doručiť
rozhodnutie nadriadeného súdu účastníkom súdneho konania. Prihliadajúc na svoju
doterajšiu judikatúru (napríklad III. ÚS 79/2014) ústavný súd pripomína, že proti
porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom sa sťažovateľka
mohla brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len do vynesenia rozsudku
okresným súdom.
Vzhľadom na to bolo sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 19 C 215/2009 a konaním krajského súdu
vedeným pod sp. zn. 26 Co 46, 47/2013, potrebné odmietnuť podľa čl. 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, tak ako to vyplýva z výroku tohto
rozhodnutia.
Pokiaľ v dôvodoch svojej sťažnosti sťažovateľka namietala aj porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ústavný súd
pripomína, že uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky
je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd
môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit
musí byť pritom vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56
zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom
pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03,
Prihliadajúc na svoju ustálenú judikatúru (IV. ÚS 656/2013, III. ÚS 429/2014 a iné)
preto ústavný súd tvrdenia o porušení iných práv a iných článkov ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu, ktoré boli uvedené len v odôvodnení sťažnosti mimo petitu
návrhu, považoval iba za súčasť argumentácie sťažovateľky. Namietané porušenia
uvedených práv v napadnutých konaniach (napríklad porušenie zásady verejnosti vyhlásenia
rozsudku) sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nevyjadrila
relevantným spôsobom (t. j. v petite svojej sťažnosti), a preto sa nimi ústavný súd bližšie
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2014