Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 731/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

16. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Trnava v konaní

vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu v Trnave sp. zn. , 47/2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. novembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) postupom Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „konanie okresného súdu“) a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

, 47/2013 (ďalej aj „konanie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie okresného súdu vedené proti sťažovateľke

začalo ešte 9. februára 2007. Vo veci bol 8. apríla 2009 vydaný platobný rozkaz a po podaní

odporu proti platobnému rozkazu mal okresný súd vo veci vydať rozsudok

až 27. marca 2013. Sťažovateľka podrobne opisuje priebeh napádaného konania okresného

súdu a jeho úkony realizované vo veci až do vydania meritórneho rozhodnutia a uvedené

dáva do súvislosti s jej vysokým vekom, čo má zosilňovať intenzitu namietaného porušenia

označeného práva. Sťažovateľka ďalej zvýrazňuje, že uvedená vec sa jej „bytostne týka“,

pričom trvanie „súdneho konania počas siedmich rokov a bez vytvorenia právnej istoty...

nemožno hodnotiť ako efektívne vedenie súdneho procesu... taká činnosť všeobecného

súdnictva je nezlučiteľná s imperatívom SR“. Následne v sťažnosti

poukazuje na tri základné kritériá, na základe ktorých ústavný súd ustálene hodnotí

existenciu a intenzitu vzniknutých zbytočných prieťahov v súdnych konaniach.

V súvislosti s ústavným aspektom verejného vyhlásenia rozsudku následne

sťažovateľka podrobuje kritike aj konanie krajského súdu, poukazujúc pritom na súvisiacu

judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu. Nadväzne na to v sťažnosti poukazuje

na skutočnosť, že ochrany svojho práva zaručeného sa domáhala aj

sťažnosťou doručenou predsedovi krajského súdu podľa « o súdoch.

No jej snaha „hýbať procesom“ sa nestretla s adekvátnou a reálnou odozvou. Sťažovateľka

nevidí žiadnu verifikovateľnú garanciu odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti

oboch všeobecných súdov». Žiadané finančné zadosťučinenie v sume 9 000 € sťažovateľka

odôvodňuje intenzitou zásahu do jej práv a celkovou dĺžkou súdneho konania.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydal

toto rozhodnutie:

„1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp.zn.: a Krajský

súd v Trnave v konaní vedenom pod č. porušili právo

, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2

.

2. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 9.000, €...,

z ktorej sumy je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť jej sumu 7.000, €... a Krajský súd

v Trnave je povinný vyplatiť sumu 2.000, €...

3. Krajskému súdu v Trnave sa v konaní vedenom pod sp.zn.:

prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4. sa priznáva úhrada trov právneho zastúpenia v sume

340,89 €... ktorú je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. Jany

Fridrichovej...“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa

(m. m. , ).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci

ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu

označeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne ako zjavne

neopodstatnenú odmietne ( ). Účelom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo (napr. , , ).

V danom prípade priamo zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd vo veci meritórne

rozhodol 27. marca 2013 a proti tomuto rozsudku sa sťažovateľka odvolala. Ústavný súd

dopytom na krajskom súde zistil, že o odvolaní sťažovateľky bolo rozhodnuté rozsudkom

sp. zn. z 28. októbra 2014, ktorým bol rozsudok okresného súdu

potvrdený ako vecne správny (túto skutočnosť pritom potvrdzuje aj sťažovateľkou pripojená

kópia odpovede predsedu krajského súdu z 30. októbra 2014 na jej sťažnosť podanú podľa

o sudcoch v znení neskorších predpisov). Zároveň bolo

zistené, že spis bol spolu s písomným vyhotovením rozsudku krajského súdu vrátený

okresnému súdu v deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (t. j. 10. novembra 2014).

Následným dopytom na okresnom súde bolo zase zistené, že rozsudok krajského súdu bol

už v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti doručovaný účastníkom konania.

Ústavný súd konštatuje, že ku dňu doručenia sťažnosti (10. novembra 2014) krajský

súd zo svojej strany vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony

na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky (teda rozhodol o jej odvolaní) a spis vrátil

s písomným vyhotovením rozsudku okresnému súdu na vykonanie úkonov podľa § 225

a následné vyznačenie právoplatnosti rozsudku okresného

súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v čase

doručenia sťažnosti na ústavnom súde už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom

ovplyvniť priebeh a dĺžku súdneho konania, pričom svoju povinnosť rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky splnil ešte pred podaním sťažnosti vydaním potvrdzujúceho rozsudku. Preto je

zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom,

resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľka, v konaní pred krajským súdom nedochádzalo, čo

zakladá dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (napr. II. ÚS

275/06, , ).

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu ku konaniu okresného súdu

vedenému pod sp. zn. , ktorý o veci meritórne rozhodol dávno pred podaním

sťažnosti (rozsudkom z 27. marca 2013), a tak vykonal najpodstatnejší úkon pre ukončenie

stavu právnej neistoty sťažovateľky. Tento rozsudok bol pritom ako vecne správny

potvrdený aj rozsudkom krajského súdu, a tak okresnému súdu zostala len povinnosť doručiť

rozhodnutie nadriadeného súdu účastníkom súdneho konania. Prihliadajúc na svoju

doterajšiu judikatúru (napríklad ) ústavný súd pripomína, že proti

porušovaniu základného práva podľa okresným súdom sa sťažovateľka

mohla brániť podaním sťažnosti podľa len do vynesenia rozsudku

okresným súdom.

Vzhľadom na to bolo sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. a konaním krajského súdu

vedeným pod sp. zn. , 47/2013, potrebné odmietnuť podľa čl. 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, tak ako to vyplýva z výroku tohto

rozhodnutia.

Pokiaľ v dôvodoch svojej sťažnosti sťažovateľka namietala aj porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva vlastniť majetok podľa

, ako aj práv zaručených Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ústavný súd

pripomína, že uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky

je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd

môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit

musí byť pritom vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s a

), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom

pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (, ,

).

Prihliadajúc na svoju ustálenú judikatúru (, a iné)

preto ústavný súd tvrdenia o porušení iných práv a iných článkov , dohovoru

a dodatkového protokolu, ktoré boli uvedené len v odôvodnení sťažnosti mimo petitu

návrhu, považoval iba za súčasť argumentácie sťažovateľky. Namietané porušenia

uvedených práv v napadnutých konaniach (napríklad porušenie zásady verejnosti vyhlásenia

rozsudku) sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nevyjadrila

relevantným spôsobom (t. j. v petite svojej sťažnosti), a preto sa nimi ústavný súd bližšie

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2014