Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 656/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. R., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. Š., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Š. M., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodnutím mestskej časti B. č. SU-10027/3882/2013/VL zo 16. júla

2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. R. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra

2013 doručená sťažnosť a tiež doplnenie sťažnosti Z. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím mestskej časti B.

(ďalej len „mestská časť“) č. SU-10027/3882/2013/VL zo 16. júla 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím mestskej časti č. SU-8703-90/2011/pk/VL

z 27. mája 2011 bola sťažovateľka uznaná za vinnú

„zo spáchania priestupku podľa § 105 ods. 2 písm. c) Stavebného zákona, ktorého

sa dopustila tým, že od 04. 11. 2010 do 22. 11. 2010 odstránila stavbu so súpisným číslom

3255 na pozemku parcelné číslo..., katastrálne územie..., bez právoplatného stavebného

povolenia tunajšieho stavebného úradu. Stavbu so súpisným číslom... odstránila vlastníčka

ku dňu 22. 11. 2010 úplne, až po základy a je vinnou zo spáchania priestupku podľa § 105

ods. 3 písm. b) Stavebného zákona, ktorého sa dopustila tým, že začala realizovať v čase

od 02. 12. 2010 do 05. 01. 2011 novú stavbu polyfunkčného objektu na pozemku parcelné

číslo... za ktoré priestupky jej bola uložená pokuta vo výške 5 000,- Eur a súčasne bola

zaviazaná na zaplatenie paušálnych trov konania vo výške 16,- Eur.“.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala

predpojatosť zamestnancov, ktorí zisťovali skutkový stav a rozhodovali vo veci, a tiež to,

že jej neboli doručené relevantné písomnosti. V sťažnosti ďalej uvádza:

«Listom zo dňa 02. 12. 2011 bývalý Krajský stavebný úrad v B. (ďalej len „bKSÚ“)

sťažovateľke oznámil, že odvolanie bolo oneskorene podané, k namietanej predpojatosti

starostu uviedol, že starosta je správnym orgánom v administratívnych vzťahoch, nie je

zamestnancom obce ani členom správneho orgánu a preto starostu nemožno z

rozhodovania vylúčiť.»

Sťažovateľka následne podala návrh na obnovu konania podľa § 62 a nasl. zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“) proti rozhodnutiu mestskej časti z 27. mája 2011. V tejto súvislosti

v sťažnosti ďalej uvádza:

«Dňa 02. 05. 2013 sťažovateľka podala návrh na obnovu konania

smerujúceho voči rozhodnutiu Mestskej časti B. zo dňa 27. 05. 2011 č.

90/2011/pk/VL, keď ako dôvody obnovy konania uviedla rozhodovanie vylúčeným orgánom

[§ 62 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku] a nesprávny postup Stavebného úradu D.,

ktorým sa sťažovateľke odňala možnosť zúčastniť sa na konaní a toto mohlo mať podstatný

vplyv na rozhodnutie, pričom náprava sa nemohla urobiť v odvolacom konaní [§ 62 ods. 1

písm. c) Správneho poriadku]. Sťažovateľka súčasne vzniesla námietku predpojatosti

starostu ako aj ostatných pracovníkov stavebného úradu vrátane Ing. Ľ. V. (čl. II návrhu

na obnovu) a rovnako tiež zdôvodnila, prečo je oslobodená od platenia správneho poplatku

za návrh na obnovu konania (čl. III návrhu na obnovu).

Dňa 01. 06. 2013 bola sťažovateľke doručená, starostom Ing. J. S. podpísaná, výzva

Mestskej časti B. na zaplatenie správneho poplatku vo výške 16,50 Eura podľa položky č. 1

sadzobníka správnych poplatkov (bez uvedenia bodu položka a číselného označenia časti

sadzobníka správnych poplatkov) z. č. o správnych poplatkoch, teda

za „návrh na obnovu konania na orgáne štátnej správy“. Výzva sa žiadnym spôsobom

nezaoberala dôvodmi oslobodenia od povinnosti zaplatiť správny poplatok uvádzanými

v návrhu na obnovu zo dňa 01. 05. 2013 (čl. II návrhu na obnovu). Výzvu podpísal starosta

Ing. J. S. a ako vybavujúca osoba bola uvedená Ing. Ľ. V.

Dňa 13. 06. 2013 sťažovateľka písomným podaním zo dňa 03. 06. 2013 opätovne

zdôvodnila svoje oslobodenie od zaplatenia správneho poplatku za návrh na obnovu

konania.

Dňa 28. 06. 2013 sťažovateľka písomným podaním zo dňa 27. 06. 2013 žiadala

odstránenie prieťahov v konaní vzhľadom na nezastavenie konania pre nezaplatenie

správneho poplatku a ani nerozhodnutie o námietke predpojatosti, teda pre absenciu

akéhokoľvek, vzhľadom na predchádzajúci postup, očakávateľného konania Stavebného

úradu D.

V júli 2013 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie č. SU-10016/3882/2013 zo dňa

08. 07. 2013 podpísané starostom Mestskej časti B. Ing. J. S., ktorým bolo rozhodnuté

o námietke predpojatosti vznesenej v návrhu na obnovu konania o priestupku ukončeného

rozhodnutím č. SU-8703-90/2011/pk/VL zo dňa 27. 05. 2011 avšak len v časti pracovníčky

Ing. Ľ. V. O predpojatosti ostatných pracovníkov Stavebného úradu D. vrátane starostu

Ing. J. S., nebolo ku dňu vyhotovenia tejto sťažnosti rozhodnuté.

Následne ešte v júli 2013 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie č. SU-

/VL zo dňa 16. 07. 2013 podpísané starostom Mestskej časti B. Ing. J. S.,

ktorým bolo zastavené „konanie o obnove konania ukončeného rozhodnutím č.

90/2011/pk/VL zo dňa 27. 05. 2011 právoplatné dňa 29. 06. 2011 z dôvodu“,

že sťažovateľka „nezaplatila príslušný správny poplatok v stanovenej zákonnej lehote“.

Rozhodnutie bolo odôvodnené v podstate tým, že obnova konania je konanie podľa

oddielu 2 správneho poriadku a podlieha spoplatneniu podľa Položky 1 bod 1, Sadzobníka

správnych poplatkov. Nemožnosť vylúčiť starostu je daná tým, že starosta je podľa čl. 20

štatútu hlavného mesta SR B. v majetkovoprávnych veciach štatutárnym orgánom mestskej

časti, v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym orgánom, teda nie je zamestnancom

obce ani členom správneho orgánu.»

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na trestný charakter obvinenia zo spáchania

priestupku a tiež aj konania o priestupku. Na podporu svojej argumentácie uvádza

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Ďalej uvádza,

že „z charakteru priestupkového konania, v ktorom sa rozhoduje o uložení sankcie

za protiprávne konanie má fyzická osoba aj v tomto konaní právo na prerokovanie svojej

veci pred nestranným orgánom podľa Dohovoru... a podľa Charty základných práv

Európskej únie 2007/C 303/01... má takéto právo bez ohľadu na charakter priestupkového

konania.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka prezentuje rozsiahlu argumentáciu,

pričom tvrdí, že možno namietať predpojatosť starostu mestskej časti napriek tomu,

že nie je zamestnancom, ale voleným zástupcom mestskej časti. V sťažnosti ďalej uvádza:

„Starosta Mestskej časti B. ako namietaný orgán mal námietku predpojatosti

vznesenú sťažovateľkou voči nemu bezodkladne predložiť na rozhodnutie nadriadenému

orgánu a to OÚB (§ 11 ods. 1 Správneho poriadku), o námietke predpojatosti Ing. J. S.

ako starostu Mestskej časti B. však do dnešného dňa rozhodnuté nebolo. Dôsledkom tohto

nekonania je bránenie sťažovateľke v práve na prejednanie a rozhodnutie veci pred

nestranným orgánom a s tým spojená právna neistota sťažovateľky. Uvedený postup

Stavebného úradu D. je tiež porušením práva na dobrú správu vecí verejných,

ustanoveného v čl. 41 Charty základných práv Európskej únie, ktorého aplikácie sa týmto

domáhame. Rozpor s právom na dobrú správu vecí verejných podľa Charty základných

práv Európskej únie 2007/C 303/01 (čl. 41 ods. 1) vyplýva aj z odbornej literatúry (napr. R.

Pomáhač : Základy teórie verejné správy, Plzeň, Aleš Čenek, 2011, str. 158), podľa ktorej

je princíp nestranného úradného postupu jedným zo štandardov dobrej správy.“

Svoju argumentáciu v prospech možnosti namietať predpojatosť starostu

sťažovateľka ďalej v sťažnosti rozvíja aj s odkazmi na uznesenie Krajského súdu

v Bratislave č. k. -25 z 25. apríla 2011 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu

Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) č. k. -22 zo 17. apríla 2013.

Podľa jej argumentácie napriek rozdielom v právnej úprave, príslušné závery najvyššieho

správneho súdu sú systémové a vyplývajú aj z Listiny základných práv a slobôd (čl. 36)

a implicitne aj z dohovoru (čl. 6) a Charty základných práv Európskej únie.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza:

„V súvislosti s námietkou predpojatosti starostu tiež poukazujeme na skutočnosť,

že zaužívanosť postupu spočívajúceho v nemožnosti namietať predpojatosť starostu

vychádza pravdepodobne aj zo stanoviska Konzultačného zboru Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky pre aplikáciu správneho poriadku č. 3 zverejneného v čiastke 7/2009

(kópiu pripájame). Odhliadnuc od jeho rozporu s Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (), () v čase jeho zrodu

a aktuálne aj v rozpore s Chartou základných práv Európskej únie 2007/C 303/01, tento

vychádzal z právnej úpravy účinnej do 31. 3. 2010 vrátane ( z. č.

o obecnom zriadení), ktorá je, pokiaľ ide o procesný postup v konaní pred obcami,

podstatným spôsobom zmenená. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

v predmetnej veci o námietke predpojatosti tak bude mať aj všeobecný vplyv na ochranu

ľudských práv a slobôd, teda nielen v tomto konaní.“

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že správny orgán je povinný rozhodnúť

o námietke predpojatosti, nepostačuje, aby sa s ňou vysporiadal len v odôvodnení

rozhodnutia. Ďalej v tejto súvislosti uvádza:

„Máme teda za to, že okrem skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie bolo rozhodnutím

starostu, o ktorého predpojatosti nebolo vôbec rozhodnuté, spolupôsobili na vypracovaní

tohto rozhodnutia aj osoby, o ktorých nepredpojatosti nebolo rozhodnuté zákonných

spôsobom. Pokiaľ ide o samotné rozhodovanie o predpojatosti Ing. Ľ. V. poukazujeme

na formálnosť tohto rozhodovania, keď v rozhodnutí o jej predpojatosti nebolo žiadnym

spôsobom vysporiadané s podstatou námietky predpojatosti, s jednotlivými prejavmi

a dôvodmi predpojatosti, ale len arbitrárne konštatovali, že Ing. Ľ. V. nie je predpojatá.

Pochybnosti o riadnom preskúmaní dôvodov predpojatosti tvrdených sťažovateľkou

vyplývajú aj z výzvy Mestskej časti B. na zaplatenie správneho poplatku vo výške 16,50

Eura (zo dňa 28. 05. 2013), ktoré ešte pred rozhodnutím o predpojatosti pripravila samotná

namietaná pracovníčka Ing. Ľ. V. Tento úkon nie je úkonom, ktorý by nemohol vykonať iný

pracovník Mestskej časti B., nejedná sa teda o úkon v zmysle § 11 ods. 2 Správneho

poriadku. Navyše nebolo potrebné vyrubiť správny poplatok pred rozhodnutím

o predpojatosti. Keďže nebolo rozhodnuté o predpojatosti Ing. J. S., nemohol tento

rozhodnúť o predpojatosti Ing. Ľ. V.“

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka namieta, že konanie o návrhu na obnovu

konania vo veciach priestupkov nemožno zastaviť pre nezaplatenie správneho poplatku,

pričom poukazuje na § 4 ods. 3 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Ďalej sťažovateľka uvádza:

«Mestská časť B. dôvodila, že podľa § 4 ZSpP sú oslobodené úkony súvisiace

s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov o priestupkoch, nakoľko § 79

a vyhláška MV SR č. ustanovujú paušálnu sumu trov konania. Odhliadnuc

od skutočnosti, že vyhláška MV SR č. je zrušená vyhl. č. ,

táto obsahuje úpravu platenia paušálnych trov priestupkového konania a nie správnych

poplatkov, keď paušálne trovy konania nie sú správnym poplatkom...

Súčasne poukazujeme na dôvodovú správu k návrhu zákona schváleného

ako z. č. .., ktorým zákonom sa dočasne zaviedlo oslobodenie od platenia

správnych poplatkov pri správnych deliktoch a napriek textu zákona viažuceho oslobodenie

na úkony súvisiace s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov, z dôvodovej

správy k zákonu vyplýva, že zákonodarca nechcel obmedziť oslobodenie od platenia

správnych poplatkov len na úkony súvisiace s vykonávaním všeobecne záväzných právnych

predpisov o správnych deliktoch, ale oslobodenie malo byť všeobecné...

Ďalej nesprávnosť výkladu ustanovenia § 4 ZSpP vyplýva nepriamo aj z úpravy

spoplatnenia úkonov podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Tento zákon

má vykonávací predpis a to vyhl. MF SR .. Výslovne sa žiadne ďalšie

poplatky (uvedené úhrady nákladov nie sú správnym poplatkom) v súvislosti s konaním

podľa tohto zákona neplatia, je teda zrejmé, že pokiaľ má byť toto konanie oslobodené, mal

tým zákonodarca na mysli aj konanie o návrhu na obnovu konania a podnet na

preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania na orgáne štátnej správy.

V súvislosti s týmto poukazujeme aj na skutočnosť, že zákon o správnych poplatkoch

neumožňuje požiadať o oslobodenie od správnych poplatkov v prípade osôb s menším

majetkom, pre ktoré by bolo platenie zaťažujúce. Uvedený „nedostatok“ je však sanovaný

tým, že v konaniach, kde by sa nemajetnosť mohla negatívne premietnuť do výkonu

spravodlivosti je zabezpečené oslobodenie od správnych poplatkov, v konaniach,

kde sa vzhľadom na predmet spoplatňovaného úkonu majetnosť predpokladá, takéto

oslobodenie nie je. Medzi konania kde majetnosť nesmie mať vplyv na výkon spravodlivosti

patria prirodzene okrem vecí týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia aj veci priestupkové.

Máme teda za nesprávne vykladať zákon o správnych poplatkoch tak, aby majetok bol

meradlom dosiahnutia spravodlivosti v konaní, ktoré je charakterom trestným konaním

v širšom zmysle.»

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že záver mestskej časti zrejme vychádza

zo stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktoré je založené na tom, že návrh

na obnovu konania je konaním podľa § 65 a nasl. Správneho poriadku. Podľa odkazu

pod čiarou v oslobodenie sa má týkať len

konaní podľa o priestupkoch v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) a vyhlášky Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania

o priestupkoch (ďalej len „“). Sťažovateľka argumentuje,

že poznámka pod čiarou nie je súčasťou právnej normy a zároveň je neaktuálna, pretože

už nie je účinná a bola nahradená inou vyhláškou. Sťažovateľka

ďalej uvádza:

„Nie je správne ani odlišovanie konania o priestupku a argumentácia, že ide

o konanie podľa iného zákona ako Priestupkového zákona. Návrh na obnovu konania

je procesný návrh, je mimoriadnym opravným prostriedkom a ako taký sa vždy týka

Priestupkového zákona, ktorý sa sčasti aj na takéto konanie aplikuje (napr. čo do

účastníctva). Nie je preto možné dôvodiť, že je iný poplatkový režim na riadne konanie

a odvolacie konanie na jednej strane a na konanie o návrhu na obnovu a o podnete

na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania.

Konanie o obnove konania vo veci priestupku preto nie je možné zastaviť

pre nezaplatenie správneho poplatku.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„... Mestská časť B. rozhodnutím o zastavení konania o priestupku č. SU-

/VL zo dňa 16. 07. 2013 porušila základné právo Z. R. domáhať svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v ... a právo

na prejednanie záležitosti pred nestranným súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

... Rozhodnutie Mestskej časti B. č. SU-10027/3882/2013/VL zo dňa 16. 07. 2013,

ktorým bolo zastavené konanie o obnove konania ukončeného rozhodnutím č.

90/2011/pk/VL zo dňa 27. 05. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Mestskej

časti B.

... Z. R. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

300,- Eur..., ktoré je Mestská časť B. povinná jej zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

... Mestská časť B. je povinná uhradiť Z. R. náhradu trov právneho zastúpenia v

sume 331,12 Eura... na účet právneho zástupcu... do 30 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka

odôvodňuje tým, že mestská časť viacnásobne porušila jej právo – rozhodovaním

predpojatým orgánom a odmietnutím spravodlivosti, pretože rozhodla o zastavení konania

pre nezaplatenie správneho poplatku. Ďalej uvádza:

„Ide o celkom zrejmé porušenie základného práva sťažovateľky, porušenie ktorého

však má negatívny vplyv nielen v majetkovej sfére sťažovateľky, ale aj v osobnostnej sfére

sťažovateľky a môže vytvárať negatívny vzťah okolia k sťažovateľke. Ďalej poukazujeme

na dlhotrvajúcu nemožnosť sťažovateľky dosiahnuť spravodlivé rozhodnutie vo veci ako

aj stratu dôvery sťažovateľky v zákonné rozhodovanie Mestskej časti B... a s tým spojenej

neistoty ako občianky dlhodobo žijúcej v tejto mestskej časti.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v podstatnej časti odôvodnenia

svojej sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie označených práv podľa a dohovoru

rozhodnutím mestskej časti č. SU-10016/3882/2013 z 8. júla 2013. Namietané porušenie

uvedených práv rozhodnutím z 8. júla 2013 však sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom, nevyjadrila relevantným spôsobom v petite svojej sťažnosti, preto túto

časť sťažnosti ústavný súd považuje výlučne za súčasť argumentácie sťažovateľky. V petite

sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím mestskej časti č. /VL

zo 16. júla 2013, ktorým bolo zastavené konanie o návrhu na obnovu konania z dôvodu

nezaplatenia správneho poplatku.

Sťažovateľka bez výzvy ústavného súdu doplnila svoju sťažnosť podaním

z 18. septembra 2013 označeným ako „Doplnenie sťažnosti na porušenie práva“, pričom

v tomto podaní uvádza, že zaslala verziu sťažnosti „pred jej doplnením... a pred

finalizáciou textu. Posielam teda sťažnosť v stave ako ju žiadam prejednať a to aj spolu s

prílohami.“. Z uvedeného podania je zrejmé, že bolo vypracované advokátom, zástupcom

sťažovateľky, pričom k tomuto podaniu bolo priložené aj splnomocnenie, ktorým

sťažovateľka splnomocnila advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. K

predmetnej sťažnosti sťažovateľky nebolo priložené namietané rozhodnutie mestskej časti

zo 16. júla 2013.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažoval za potrebné vyžiadať

doplnenie sťažnosti o namietané rozhodnutie mestskej časti zo 16. júla 2013. Predmetnú vec

prerokoval v tom rozsahu, ako to sťažovateľka vyjadrila v petite sťažnosti, a na základe

skutočností, ktoré vyplývajú výlučne z odôvodnenia predmetnej sťažnosti a jej doplnenia.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,

ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

().

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Ústavný súd považuje v danej veci za potrebné poukázať na svoje právne závery,

ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (, ) vo vzťahu

k základnému právu podľa . Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol,

že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namieste

v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd

(). Posledná veta túto skutočnosť výslovne potvrdzuje,

keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí

týkajúcich sa základných práv a slobôd.“, pričom neustanovuje, v akom type súdneho

konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani

sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené

zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej

prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď

sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne

označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť

vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom

súdnictve) môže signalizovať porušenie poslednej vety .

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa (ďalej aj „OSP“) v správnom

súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako

aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb,

pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických

osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom

konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré

po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo

právoplatnosť.

Podľa predmetom preskúmania môže byť za podmienok

ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný

prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa súdy nepreskúmavajú

a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia

týkajúce sa vedenia konania,

b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb

alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu

povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,

c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám

alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania

alebo zamestnania,

d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.

Podľa ak poplatky splatné podľa tohto zákona

nebudú zaplatené, správny orgán úkon nevykoná a konanie zastaví. Proti rozhodnutiu

o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku sa nemožno odvolať.

Podľa v konaní vo veci poplatkov sa postupuje podľa

všeobecného predpisu o správnom konaní.

Podľa § 70 Správneho poriadku osobitné zákony ustanovujú, v ktorých prípadoch

súdy preskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov.

Obsah základného práva podľa je určujúci pre rozsah právomoci

správneho súdnictva a vymedzuje zároveň vzájomný vzťah medzi správnym súdnictvom

a ústavným súdnictvom. Všeobecná právomoc správneho súdnictva je vymedzená v čl. 142

ods. 1 . Z dohovoru tiež možno vyvodiť úplnú jurisdikciu správneho

súdnictva pri kontrole rozhodnutí orgánov verejnej správy. Vývoj právnej úpravy správneho

súdnictva zakotveného v postupne smeruje k výraznému

obmedzeniu rozsahu, v akom je vylúčený súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej

správy (napr. zrušenie prílohy A k ).

Ústavný súd už konštatoval, že z vyplýva, že súdne preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ústavným princípom, ktorý sa neuplatní

len vtedy, ak inak ustanoví zákon. Ani zákon však nemôže vylúčiť preskúmanie rozhodnutí,

ktoré sa týkajú základných práv a slobôd garantovaných alebo medzinárodnými

zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom ( ). Vylúčenie správneho rozhodnutia zo súdneho

preskúmania musí zohľadniť všeobecnú právomoc súdov podľa , podľa

ktorého súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z tejto koncepcie právomoci všeobecného vrátane správneho súdnictva vyplýva vylúčenie

súdneho preskúmania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy ako určitej výnimky,

ktorá musí byť odôvodnená už uvedeným spôsobom ().

Podstatným obsahom sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že namietaným

rozhodnutím mestskej časti č. SU-10027/3882/2013/VL zo 16. júla 2013 o zastavení

konania o návrhu na obnovu konania bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 2

a právo podľa dohovoru.

Ustanovenia a ani ustanovenia Správneho poriadku,

prípadne iného zákona v tomto prípade výslovne nevylučujú možnosť domáhať sa, aby súd

preskúmal zákonnosť rozhodnutia mestskej časti o zastavení konania o návrhu na obnovu

konania vo veci priestupkov. Rovnako tak Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) konštatoval, že rozhodnutie o zastavení konania je síce svojím charakterom

procesným rozhodnutím, netýka sa však vedenia konania, ale ukončuje konanie

bez meritórneho prejednania. Ako také podlieha súdnemu preskúmavaciemu konaniu podľa

zákonnej úpravy účinnej od 1. januára 2004, lebo nie je predbežnej povahy a netýka

sa vedenia konania. Končí sa ním – aj keď výlučne z procesných dôvodov, pre prekážky

procesného charakteru – administratívne konanie v konkrétnej veci (uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 71/04 zo 17. augusta 2004). Z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu

vyplýva, že v predmetnej veci nejde o rozhodnutie, ktoré by súdy nepreskúmavali podľa

.

V tomto kontexte sa javí, že pre posúdenie, či je daná právomoc všeobecných súdov

v systéme správneho súdnictva, je určujúce, či rozhodnutie mestskej časti je rozhodnutím

v zmysle , teda že ide o rozhodnutie vydané v správnom konaní alebo

rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo

právnických osôb (sťažovateľky) alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb (sťažovateľky) priamo dotknuté.

V tejto súvislosti je rozhodujúce, že základom sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie,

že namietaným rozhodnutím mestskej časti bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46

ods. 2 a právo podľa dohovoru. Uvedené tvrdenie je jedným

z predpokladov uplatnenia právomoci súdov v systéme správneho súdnictva a je zároveň

obsahovou náležitosťou žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy ( ). (Na tomto základe by bolo možné posúdiť sťažnosť

sťažovateľky z obsahového hľadiska aj ako žalobu podľa a nasl. , pozn.).

Ústavný súd nie je oprávnený v tomto štádiu konania posúdiť, či v tejto veci rozhodnutie

mestskej časti je rozhodnutím v zmysle , pretože by tým zasiahol

do právomoci súdov v systéme správneho súdnictva. Na tomto základe možno len

konštatovať, že ak sťažovateľka tvrdí, že namietaným rozhodnutím mestskej časti bolo

porušené jej základné právo podľa a právo podľa dohovoru,

bolo jej povinnosťou rešpektovať princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorý

je ústavným príkazom, a uplatniť právomoc všeobecných súdov v systéme správneho

súdnictva, ktoré preskúmavajú zákonnosť (a implicitne aj ústavnosť) rozhodnutí orgánov

verejnej správy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľky podľa z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013