Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 656/2013
PDF · 262.87 KB
No categories available
IV. ÚS 656/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. R., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Š., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Š. M., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozhodnutím mestskej časti B. č. SU-10027/3882/2013/VL zo 16. júla
2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. R. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra
2013 doručená sťažnosť a tiež doplnenie sťažnosti Z. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím mestskej časti B.
(ďalej len „mestská časť“) č. SU-10027/3882/2013/VL zo 16. júla 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím mestskej časti č. SU-8703-90/2011/pk/VL
z 27. mája 2011 bola sťažovateľka uznaná za vinnú
„zo spáchania priestupku podľa § 105 ods. 2 písm. c) Stavebného zákona, ktorého
sa dopustila tým, že od 04. 11. 2010 do 22. 11. 2010 odstránila stavbu so súpisným číslom
3255 na pozemku parcelné číslo..., katastrálne územie..., bez právoplatného stavebného
povolenia tunajšieho stavebného úradu. Stavbu so súpisným číslom... odstránila vlastníčka
ku dňu 22. 11. 2010 úplne, až po základy a je vinnou zo spáchania priestupku podľa § 105
ods. 3 písm. b) Stavebného zákona, ktorého sa dopustila tým, že začala realizovať v čase
od 02. 12. 2010 do 05. 01. 2011 novú stavbu polyfunkčného objektu na pozemku parcelné
číslo... za ktoré priestupky jej bola uložená pokuta vo výške 5 000,- Eur a súčasne bola
zaviazaná na zaplatenie paušálnych trov konania vo výške 16,- Eur.“.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala
predpojatosť zamestnancov, ktorí zisťovali skutkový stav a rozhodovali vo veci, a tiež to,
že jej neboli doručené relevantné písomnosti. V sťažnosti ďalej uvádza:
«Listom zo dňa 02. 12. 2011 bývalý Krajský stavebný úrad v B. (ďalej len „bKSÚ“)
sťažovateľke oznámil, že odvolanie bolo oneskorene podané, k namietanej predpojatosti
starostu uviedol, že starosta je správnym orgánom v administratívnych vzťahoch, nie je
zamestnancom obce ani členom správneho orgánu a preto starostu nemožno z
rozhodovania vylúčiť.»
Sťažovateľka následne podala návrh na obnovu konania podľa § 62 a nasl. zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Správny poriadok“) proti rozhodnutiu mestskej časti z 27. mája 2011. V tejto súvislosti
v sťažnosti ďalej uvádza:
«Dňa 02. 05. 2013 sťažovateľka podala návrh na obnovu konania
smerujúceho voči rozhodnutiu Mestskej časti B. zo dňa 27. 05. 2011 č. SU-8703-
90/2011/pk/VL, keď ako dôvody obnovy konania uviedla rozhodovanie vylúčeným orgánom
[§ 62 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku] a nesprávny postup Stavebného úradu D.,
ktorým sa sťažovateľke odňala možnosť zúčastniť sa na konaní a toto mohlo mať podstatný
vplyv na rozhodnutie, pričom náprava sa nemohla urobiť v odvolacom konaní [§ 62 ods. 1
písm. c) Správneho poriadku]. Sťažovateľka súčasne vzniesla námietku predpojatosti
starostu ako aj ostatných pracovníkov stavebného úradu vrátane Ing. Ľ. V. (čl. II návrhu
na obnovu) a rovnako tiež zdôvodnila, prečo je oslobodená od platenia správneho poplatku
za návrh na obnovu konania (čl. III návrhu na obnovu).
Dňa 01. 06. 2013 bola sťažovateľke doručená, starostom Ing. J. S. podpísaná, výzva
Mestskej časti B. na zaplatenie správneho poplatku vo výške 16,50 Eura podľa položky č. 1
sadzobníka správnych poplatkov (bez uvedenia bodu položka a číselného označenia časti
sadzobníka správnych poplatkov) z. č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch, teda
za „návrh na obnovu konania na orgáne štátnej správy“. Výzva sa žiadnym spôsobom
nezaoberala dôvodmi oslobodenia od povinnosti zaplatiť správny poplatok uvádzanými
v návrhu na obnovu zo dňa 01. 05. 2013 (čl. II návrhu na obnovu). Výzvu podpísal starosta
Ing. J. S. a ako vybavujúca osoba bola uvedená Ing. Ľ. V.
Dňa 13. 06. 2013 sťažovateľka písomným podaním zo dňa 03. 06. 2013 opätovne
zdôvodnila svoje oslobodenie od zaplatenia správneho poplatku za návrh na obnovu
konania.
Dňa 28. 06. 2013 sťažovateľka písomným podaním zo dňa 27. 06. 2013 žiadala
odstránenie prieťahov v konaní vzhľadom na nezastavenie konania pre nezaplatenie
správneho poplatku a ani nerozhodnutie o námietke predpojatosti, teda pre absenciu
akéhokoľvek, vzhľadom na predchádzajúci postup, očakávateľného konania Stavebného
úradu D.
V júli 2013 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie č. SU-10016/3882/2013 zo dňa
08. 07. 2013 podpísané starostom Mestskej časti B. Ing. J. S., ktorým bolo rozhodnuté
o námietke predpojatosti vznesenej v návrhu na obnovu konania o priestupku ukončeného
rozhodnutím č. SU-8703-90/2011/pk/VL zo dňa 27. 05. 2011 avšak len v časti pracovníčky
Ing. Ľ. V. O predpojatosti ostatných pracovníkov Stavebného úradu D. vrátane starostu
Ing. J. S., nebolo ku dňu vyhotovenia tejto sťažnosti rozhodnuté.
Následne ešte v júli 2013 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie č. SU-
10027/3882/013/VL zo dňa 16. 07. 2013 podpísané starostom Mestskej časti B. Ing. J. S.,
ktorým bolo zastavené „konanie o obnove konania ukončeného rozhodnutím č. SU-8703-
90/2011/pk/VL zo dňa 27. 05. 2011 právoplatné dňa 29. 06. 2011 z dôvodu“,
že sťažovateľka „nezaplatila príslušný správny poplatok v stanovenej zákonnej lehote“.
Rozhodnutie bolo odôvodnené v podstate tým, že obnova konania je konanie podľa
oddielu 2 správneho poriadku a podlieha spoplatneniu podľa Položky 1 bod 1, Sadzobníka
správnych poplatkov. Nemožnosť vylúčiť starostu je daná tým, že starosta je podľa čl. 20
štatútu hlavného mesta SR B. v majetkovoprávnych veciach štatutárnym orgánom mestskej
časti, v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym orgánom, teda nie je zamestnancom
obce ani členom správneho orgánu.»
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na trestný charakter obvinenia zo spáchania
priestupku a tiež aj konania o priestupku. Na podporu svojej argumentácie uvádza
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Ďalej uvádza,
že „z charakteru priestupkového konania, v ktorom sa rozhoduje o uložení sankcie
za protiprávne konanie má fyzická osoba aj v tomto konaní právo na prerokovanie svojej
veci pred nestranným orgánom podľa Dohovoru... a podľa Charty základných práv
Európskej únie 2007/C 303/01... má takéto právo bez ohľadu na charakter priestupkového
konania.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka prezentuje rozsiahlu argumentáciu,
pričom tvrdí, že možno namietať predpojatosť starostu mestskej časti napriek tomu,
že nie je zamestnancom, ale voleným zástupcom mestskej časti. V sťažnosti ďalej uvádza:
„Starosta Mestskej časti B. ako namietaný orgán mal námietku predpojatosti
vznesenú sťažovateľkou voči nemu bezodkladne predložiť na rozhodnutie nadriadenému
orgánu a to OÚB (§ 11 ods. 1 Správneho poriadku), o námietke predpojatosti Ing. J. S.
ako starostu Mestskej časti B. však do dnešného dňa rozhodnuté nebolo. Dôsledkom tohto
nekonania je bránenie sťažovateľke v práve na prejednanie a rozhodnutie veci pred
nestranným orgánom a s tým spojená právna neistota sťažovateľky. Uvedený postup
Stavebného úradu D. je tiež porušením práva na dobrú správu vecí verejných,
ustanoveného v čl. 41 Charty základných práv Európskej únie, ktorého aplikácie sa týmto
domáhame. Rozpor s právom na dobrú správu vecí verejných podľa Charty základných
práv Európskej únie 2007/C 303/01 (čl. 41 ods. 1) vyplýva aj z odbornej literatúry (napr. R.
Pomáhač : Základy teórie verejné správy, Plzeň, Aleš Čenek, 2011, str. 158), podľa ktorej
je princíp nestranného úradného postupu jedným zo štandardov dobrej správy.“
Svoju argumentáciu v prospech možnosti namietať predpojatosť starostu
sťažovateľka ďalej v sťažnosti rozvíja aj s odkazmi na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 S 222/2011-25 z 25. apríla 2011 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) č. k. 3 As/2/2013-22 zo 17. apríla 2013.
Podľa jej argumentácie napriek rozdielom v právnej úprave, príslušné závery najvyššieho
správneho súdu sú systémové a vyplývajú aj z Listiny základných práv a slobôd (čl. 36)
a implicitne aj z dohovoru (čl. 6) a Charty základných práv Európskej únie.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza:
„V súvislosti s námietkou predpojatosti starostu tiež poukazujeme na skutočnosť,
že zaužívanosť postupu spočívajúceho v nemožnosti namietať predpojatosť starostu
vychádza pravdepodobne aj zo stanoviska Konzultačného zboru Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky pre aplikáciu správneho poriadku č. 3 zverejneného v čiastke 7/2009
(kópiu pripájame). Odhliadnuc od jeho rozporu s Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (čl. 6), Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46) v čase jeho zrodu
a aktuálne aj v rozpore s Chartou základných práv Európskej únie 2007/C 303/01, tento
vychádzal z právnej úpravy účinnej do 31. 3. 2010 vrátane (§ 27 ods. 1 z. č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení), ktorá je, pokiaľ ide o procesný postup v konaní pred obcami,
podstatným spôsobom zmenená. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
v predmetnej veci o námietke predpojatosti tak bude mať aj všeobecný vplyv na ochranu
ľudských práv a slobôd, teda nielen v tomto konaní.“
Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že správny orgán je povinný rozhodnúť
o námietke predpojatosti, nepostačuje, aby sa s ňou vysporiadal len v odôvodnení
rozhodnutia. Ďalej v tejto súvislosti uvádza:
„Máme teda za to, že okrem skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie bolo rozhodnutím
starostu, o ktorého predpojatosti nebolo vôbec rozhodnuté, spolupôsobili na vypracovaní
tohto rozhodnutia aj osoby, o ktorých nepredpojatosti nebolo rozhodnuté zákonných
spôsobom. Pokiaľ ide o samotné rozhodovanie o predpojatosti Ing. Ľ. V. poukazujeme
na formálnosť tohto rozhodovania, keď v rozhodnutí o jej predpojatosti nebolo žiadnym
spôsobom vysporiadané s podstatou námietky predpojatosti, s jednotlivými prejavmi
a dôvodmi predpojatosti, ale len arbitrárne konštatovali, že Ing. Ľ. V. nie je predpojatá.
Pochybnosti o riadnom preskúmaní dôvodov predpojatosti tvrdených sťažovateľkou
vyplývajú aj z výzvy Mestskej časti B. na zaplatenie správneho poplatku vo výške 16,50
Eura (zo dňa 28. 05. 2013), ktoré ešte pred rozhodnutím o predpojatosti pripravila samotná
namietaná pracovníčka Ing. Ľ. V. Tento úkon nie je úkonom, ktorý by nemohol vykonať iný
pracovník Mestskej časti B., nejedná sa teda o úkon v zmysle § 11 ods. 2 Správneho
poriadku. Navyše nebolo potrebné vyrubiť správny poplatok pred rozhodnutím
o predpojatosti. Keďže nebolo rozhodnuté o predpojatosti Ing. J. S., nemohol tento
rozhodnúť o predpojatosti Ing. Ľ. V.“
V závere svojej sťažnosti sťažovateľka namieta, že konanie o návrhu na obnovu
konania vo veciach priestupkov nemožno zastaviť pre nezaplatenie správneho poplatku,
pričom poukazuje na § 4 ods. 3 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 145/1995 Z. z.“). Ďalej sťažovateľka uvádza:
«Mestská časť B. dôvodila, že podľa § 4 ZSpP sú oslobodené úkony súvisiace
s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov o priestupkoch, nakoľko § 79
a vyhláška MV SR č. 393/1990 Zb. ustanovujú paušálnu sumu trov konania. Odhliadnuc
od skutočnosti, že vyhláška MV SR č. 393/1990 Zb. je zrušená vyhl. č. 411/2006 Z. z.,
táto obsahuje úpravu platenia paušálnych trov priestupkového konania a nie správnych
poplatkov, keď paušálne trovy konania nie sú správnym poplatkom...
Súčasne poukazujeme na dôvodovú správu k návrhu zákona schváleného
ako z. č. 232/1999 Z. z..., ktorým zákonom sa dočasne zaviedlo oslobodenie od platenia
správnych poplatkov pri správnych deliktoch a napriek textu zákona viažuceho oslobodenie
na úkony súvisiace s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov, z dôvodovej
správy k zákonu vyplýva, že zákonodarca nechcel obmedziť oslobodenie od platenia
správnych poplatkov len na úkony súvisiace s vykonávaním všeobecne záväzných právnych
predpisov o správnych deliktoch, ale oslobodenie malo byť všeobecné...
Ďalej nesprávnosť výkladu ustanovenia § 4 ZSpP vyplýva nepriamo aj z úpravy
spoplatnenia úkonov podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Tento zákon
má vykonávací predpis a to vyhl. MF SR 481/2000 Z. z... Výslovne sa žiadne ďalšie
poplatky (uvedené úhrady nákladov nie sú správnym poplatkom) v súvislosti s konaním
podľa tohto zákona neplatia, je teda zrejmé, že pokiaľ má byť toto konanie oslobodené, mal
tým zákonodarca na mysli aj konanie o návrhu na obnovu konania a podnet na
preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania na orgáne štátnej správy.
V súvislosti s týmto poukazujeme aj na skutočnosť, že zákon o správnych poplatkoch
neumožňuje požiadať o oslobodenie od správnych poplatkov v prípade osôb s menším
majetkom, pre ktoré by bolo platenie zaťažujúce. Uvedený „nedostatok“ je však sanovaný
tým, že v konaniach, kde by sa nemajetnosť mohla negatívne premietnuť do výkonu
spravodlivosti je zabezpečené oslobodenie od správnych poplatkov, v konaniach,
kde sa vzhľadom na predmet spoplatňovaného úkonu majetnosť predpokladá, takéto
oslobodenie nie je. Medzi konania kde majetnosť nesmie mať vplyv na výkon spravodlivosti
patria prirodzene okrem vecí týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia aj veci priestupkové.
Máme teda za nesprávne vykladať zákon o správnych poplatkoch tak, aby majetok bol
meradlom dosiahnutia spravodlivosti v konaní, ktoré je charakterom trestným konaním
v širšom zmysle.»
Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že záver mestskej časti zrejme vychádza
zo stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktoré je založené na tom, že návrh
na obnovu konania je konaním podľa § 65 a nasl. Správneho poriadku. Podľa odkazu
pod čiarou v § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 145/1995 Z. z. oslobodenie sa má týkať len
konaní podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) a vyhlášky Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky č. 393/1990 Zb., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania
o priestupkoch (ďalej len „vyhláška č. 393/1990 Zb.“). Sťažovateľka argumentuje,
že poznámka pod čiarou nie je súčasťou právnej normy a zároveň je neaktuálna, pretože
vyhláška č. 393/1990 Zb. už nie je účinná a bola nahradená inou vyhláškou. Sťažovateľka
ďalej uvádza:
„Nie je správne ani odlišovanie konania o priestupku a argumentácia, že ide
o konanie podľa iného zákona ako Priestupkového zákona. Návrh na obnovu konania
je procesný návrh, je mimoriadnym opravným prostriedkom a ako taký sa vždy týka
Priestupkového zákona, ktorý sa sčasti aj na takéto konanie aplikuje (napr. čo do
účastníctva). Nie je preto možné dôvodiť, že je iný poplatkový režim na riadne konanie
a odvolacie konanie na jednej strane a na konanie o návrhu na obnovu a o podnete
na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania.
Konanie o obnove konania vo veci priestupku preto nie je možné zastaviť
pre nezaplatenie správneho poplatku.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„... Mestská časť B. rozhodnutím o zastavení konania o priestupku č. SU-
10027/3882/2013/VL zo dňa 16. 07. 2013 porušila základné právo Z. R. domáhať svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 2 Ústavy... a právo
na prejednanie záležitosti pred nestranným súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
... Rozhodnutie Mestskej časti B. č. SU-10027/3882/2013/VL zo dňa 16. 07. 2013,
ktorým bolo zastavené konanie o obnove konania ukončeného rozhodnutím č. SU-8703-
90/2011/pk/VL zo dňa 27. 05. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Mestskej
časti B.
... Z. R. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
300,- Eur..., ktoré je Mestská časť B. povinná jej zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
... Mestská časť B. je povinná uhradiť Z. R. náhradu trov právneho zastúpenia v
sume 331,12 Eura... na účet právneho zástupcu... do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka
odôvodňuje tým, že mestská časť viacnásobne porušila jej právo – rozhodovaním
predpojatým orgánom a odmietnutím spravodlivosti, pretože rozhodla o zastavení konania
pre nezaplatenie správneho poplatku. Ďalej uvádza:
„Ide o celkom zrejmé porušenie základného práva sťažovateľky, porušenie ktorého
však má negatívny vplyv nielen v majetkovej sfére sťažovateľky, ale aj v osobnostnej sfére
sťažovateľky a môže vytvárať negatívny vzťah okolia k sťažovateľke. Ďalej poukazujeme
na dlhotrvajúcu nemožnosť sťažovateľky dosiahnuť spravodlivé rozhodnutie vo veci ako
aj stratu dôvery sťažovateľky v zákonné rozhodovanie Mestskej časti B... a s tým spojenej
neistoty ako občianky dlhodobo žijúcej v tejto mestskej časti.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v podstatnej časti odôvodnenia
svojej sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru
rozhodnutím mestskej časti č. SU-10016/3882/2013 z 8. júla 2013. Namietané porušenie
uvedených práv rozhodnutím z 8. júla 2013 však sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným
právnym zástupcom, nevyjadrila relevantným spôsobom v petite svojej sťažnosti, preto túto
časť sťažnosti ústavný súd považuje výlučne za súčasť argumentácie sťažovateľky. V petite
sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím mestskej časti č. SU-10027/3882/013/VL
zo 16. júla 2013, ktorým bolo zastavené konanie o návrhu na obnovu konania z dôvodu
nezaplatenia správneho poplatku.
Sťažovateľka bez výzvy ústavného súdu doplnila svoju sťažnosť podaním
z 18. septembra 2013 označeným ako „Doplnenie sťažnosti na porušenie práva“, pričom
v tomto podaní uvádza, že zaslala verziu sťažnosti „pred jej doplnením... a pred
finalizáciou textu. Posielam teda sťažnosť v stave ako ju žiadam prejednať a to aj spolu s
prílohami.“. Z uvedeného podania je zrejmé, že bolo vypracované advokátom, zástupcom
sťažovateľky, pričom k tomuto podaniu bolo priložené aj splnomocnenie, ktorým
sťažovateľka splnomocnila advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. K
predmetnej sťažnosti sťažovateľky nebolo priložené namietané rozhodnutie mestskej časti
zo 16. júla 2013.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažoval za potrebné vyžiadať
doplnenie sťažnosti o namietané rozhodnutie mestskej časti zo 16. júla 2013. Predmetnú vec
prerokoval v tom rozsahu, ako to sťažovateľka vyjadrila v petite sťažnosti, a na základe
skutočností, ktoré vyplývajú výlučne z odôvodnenia predmetnej sťažnosti a jej doplnenia.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,
ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Ústavný súd považuje v danej veci za potrebné poukázať na svoje právne závery,
ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahu
k základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol,
že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namieste
v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd
(II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje,
keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí
týkajúcich sa základných práv a slobôd.“, pričom neustanovuje, v akom type súdneho
konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani
sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené
zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej
prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď
sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne
označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť
vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom
súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v správnom
súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako
aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb,
pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).
Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom
konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré
po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo
právoplatnosť.
Podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok
ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný
prostriedok, ak sa stalo právoplatným.
Podľa § 248 OSP súdy nepreskúmavajú
a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia
týkajúce sa vedenia konania,
b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb
alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu
povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,
c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám
alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania
alebo zamestnania,
d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.
Podľa § 9 zákona č. 145/1995 Z. z. ak poplatky splatné podľa § 8 tohto zákona
nebudú zaplatené, správny orgán úkon nevykoná a konanie zastaví. Proti rozhodnutiu
o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku sa nemožno odvolať.
Podľa § 18 zákona č. 145/1995 Z. z. v konaní vo veci poplatkov sa postupuje podľa
všeobecného predpisu o správnom konaní.
Podľa § 70 Správneho poriadku osobitné zákony ustanovujú, v ktorých prípadoch
súdy preskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov.
Obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy je určujúci pre rozsah právomoci
správneho súdnictva a vymedzuje zároveň vzájomný vzťah medzi správnym súdnictvom
a ústavným súdnictvom. Všeobecná právomoc správneho súdnictva je vymedzená v čl. 142
ods. 1 ústavy. Z čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež možno vyvodiť úplnú jurisdikciu správneho
súdnictva pri kontrole rozhodnutí orgánov verejnej správy. Vývoj právnej úpravy správneho
súdnictva zakotveného v Občianskom súdnom poriadku postupne smeruje k výraznému
obmedzeniu rozsahu, v akom je vylúčený súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej
správy (napr. zrušenie prílohy A k § 248 ods. 3 OSP).
Ústavný súd už konštatoval, že z čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že súdne preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ústavným princípom, ktorý sa neuplatní
len vtedy, ak inak ustanoví zákon. Ani zákon však nemôže vylúčiť preskúmanie rozhodnutí,
ktoré sa týkajú základných práv a slobôd garantovaných ústavou alebo medzinárodnými
zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom (čl. 7 ústavy). Vylúčenie správneho rozhodnutia zo súdneho
preskúmania musí zohľadniť všeobecnú právomoc súdov podľa čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Z tejto koncepcie právomoci všeobecného vrátane správneho súdnictva vyplýva vylúčenie
súdneho preskúmania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy ako určitej výnimky,
ktorá musí byť odôvodnená už uvedeným spôsobom (PL. ÚS 26/01).
Podstatným obsahom sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že namietaným
rozhodnutím mestskej časti č. SU-10027/3882/2013/VL zo 16. júla 2013 o zastavení
konania o návrhu na obnovu konania bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ustanovenia zákona č. 145/1995 Z. z. a ani ustanovenia Správneho poriadku,
prípadne iného zákona v tomto prípade výslovne nevylučujú možnosť domáhať sa, aby súd
preskúmal zákonnosť rozhodnutia mestskej časti o zastavení konania o návrhu na obnovu
konania vo veci priestupkov. Rovnako tak Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) konštatoval, že rozhodnutie o zastavení konania je síce svojím charakterom
procesným rozhodnutím, netýka sa však vedenia konania, ale ukončuje konanie
bez meritórneho prejednania. Ako také podlieha súdnemu preskúmavaciemu konaniu podľa
zákonnej úpravy účinnej od 1. januára 2004, lebo nie je predbežnej povahy a netýka
sa vedenia konania. Končí sa ním – aj keď výlučne z procesných dôvodov, pre prekážky
procesného charakteru – administratívne konanie v konkrétnej veci (uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 71/04 zo 17. augusta 2004). Z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu
vyplýva, že v predmetnej veci nejde o rozhodnutie, ktoré by súdy nepreskúmavali podľa
V tomto kontexte sa javí, že pre posúdenie, či je daná právomoc všeobecných súdov
v systéme správneho súdnictva, je určujúce, či rozhodnutie mestskej časti je rozhodnutím
v zmysle § 244 ods. 3 OSP, teda že ide o rozhodnutie vydané v správnom konaní alebo
rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb (sťažovateľky) alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb (sťažovateľky) priamo dotknuté.
V tejto súvislosti je rozhodujúce, že základom sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie,
že namietaným rozhodnutím mestskej časti bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené tvrdenie je jedným
z predpokladov uplatnenia právomoci súdov v systéme správneho súdnictva a je zároveň
obsahovou náležitosťou žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy (§ 247 ods. 1 OSP). (Na tomto základe by bolo možné posúdiť sťažnosť
sťažovateľky z obsahového hľadiska aj ako žalobu podľa § 247 a nasl. OSP, pozn.).
Ústavný súd nie je oprávnený v tomto štádiu konania posúdiť, či v tejto veci rozhodnutie
mestskej časti je rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 3 OSP, pretože by tým zasiahol
do právomoci súdov v systéme správneho súdnictva. Na tomto základe možno len
konštatovať, že ak sťažovateľka tvrdí, že namietaným rozhodnutím mestskej časti bolo
porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
bolo jej povinnosťou rešpektovať princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorý
je ústavným príkazom, a uplatniť právomoc všeobecných súdov v systéme správneho
súdnictva, ktoré preskúmavajú zákonnosť (a implicitne aj ústavnosť) rozhodnutí orgánov
verejnej správy.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013