Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 79/2014
PDF · 165.16 KB
No categories available
III. ÚS 79/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť R. J. a J. J., zastúpených advokátom JUDr. Romanom
Cibulkom, Hlavná 13, Trnava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 C 61/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. J. a J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. januára 2014 doručená sťažnosť R. J. a J. J. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/61/2006 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
Sťažovatelia v sťažnosti podrobne opisujú priebeh konania o neplatnosť dražby,
ktoré začalo nimi podaným návrhom doručeným okresnému súdu 9. júna 2006. Osobitne
zdôrazňujú, že o nimi podanom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorý bol
súčasťou podaného návrhu, okresný súd po dobu 9 mesiacov vôbec nerozhodol, preto ho po
výsluchu na okresnom súde vzali 9. marca 2007 späť, keďže vydanie predbežného opatrenia
stratilo význam. Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv, ktoré vidia v tom, že
„súd v našej veci konal so zbytočnými prieťahmi, keď jednak nerozhodol v zákonom
stanovenej lehote o našom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, v dôsledku čoho sa
tento návrh stal neúčelný a my sme ho preto po ôsmich mesiacoch vzali späť.
Z nami popísaných skutočností… je tiež zrejmé, že pokiaľ i súd v predmetnej veci
konal, jeho úkony boli neefektívne, neviedli dôsledne k naplneniu cieľu súdneho konania,
dôsledkom čoho je skutočnosť, že o našom návrhu podanom ešte v júni 2006 súd rozhodol
až po viac ako šiestich rokoch a vec ešte stále nie je právoplatne skončená…
Tvrdíme, že súd ako porušovateľ našich uvedených práv nemôže zdôvodňovať
zdĺhavosť konania zložitosťou veci. Predmetom konania je posúdenie platnosti resp.
neplatnosti dražby, v dôsledku ktorej sme my sťažovatelia prišli o náš byt a stratili sme tak
jednu zo základných existenčných hodnôt.
Z hľadiska právneho nejde teda o vec právne komplikovanú, keď posúdenie
predmetnej otázky treba zaradiť do štandardnej civilnej agendy…
Nedá sa tiež tvrdiť, že by sme my sťažovatelia nejakým podstatným spôsobom
zapríčinili vznik prieťahov v súdnom konaní. Nazdávame sa totiž, že zdôvodňovať
nemožnosť rozhodnúť v zákonnej lehote o našom návrhu na vydanie predbežného opatrenia
tým, že byt, ktorého sa malo predbežné opatrenie týkať, nie je vraj v našom návrhu
dostatočne identifikovaný, je zo strany súdu alibistické a zbytočne formálne.“.
Sťažovatelia tiež poukazujú na to, že prerokovanie predmetnej veci urgovali,
podávali sťažnosti adresované predsedníčke súdu i Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky, avšak uvedené nemalo výrazný vplyv na urýchlenie súdneho konania. Keďže
napadnuté konanie nie je stále právoplatne ukončené, sťažnosť považujú z hľadiska
zákonných podmienok za prípustnú. Žiadané finančné zadosťučinenie v sume po 3 000 €
každému z účastníkov sťažovatelia odôvodňujú dlhodobým stavom „faktickej a právnej
neistoty trvajúci takmer 7 rokov je pre nás, mladú rodinu s dvomi maloletými deťmi
obzvlášť frustrujúci. V dražbe, ktorej vyslovenia neplatnosti sa v predmetnom konaní
domáhame, sme prišli o náš byt ako o jednu zo základných existenčných hodnôt, následne
sme boli protiprávne z predmetného bytu jeho novým vlastníkom vyprataní (tento bol síce
v trestnom konaní v súvislosti s týmto jeho počinom voči nám právoplatne uznaný vinným
pre prečin nátlaku podľa § 92 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák. a odsúdený k trestu odňatia
slobody v trvaní jeden rok s podmienečným odkladom výkonu na dobu dva roky. Táto
okolnosť však pre nás z hľadiska možnosti zjednania nápravy, nemá zásadný význam).
Máme odôvodnený pocit, že na tom, že sme prišli o strechu nad hlavou a museli sme si ako
mladá rodina riešiť núdzové bývanie, nesie diel zodpovednosti i Okresný súd Trnava, ktorý
v spomínanom konaní nám nebol schopný poskytnúť dostatočnú ochranu tým, že by
v zákonnej lehote vydal vo veci predbežné opatrenie a tým by sa najmenej sťažili následné
prevody nášho bytu.“ Sťažovateľka J. J. poukazuje aj na svoje zdravotné problémy
spôsobené núteným vysťahovaním rodiny a dlhodobým súdnym sporom.
Sťažovatelia preto navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej vydal takéto
rozhodnutie:
„1. Základné právo sťažovateľov R. J., nar... a J. J., nar... na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako i ich právo na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
24 C 61/2006 porušené bolo.
2. Sťažovateľom R. J. a J. J. sa priznáva finančné zadosťučinenie a to každému v
sume 3 000,- €..., ktoré je povinný im poukázať Okresný súd Trnava a to dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Trnava povinný nahradiť sťažovateľom trovy ich právneho
zastúpenia v celkovej výške 340,90 € vrátane DPH na účet právneho zástupcu sťažovateľov
JUDr. Romana Cibulku... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu
označeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne ako zjavne
neopodstatnenú odmietne (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Účelom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.
V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do
základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
V danom prípade priamo zo sťažnosti vyplýva, že vo veci bol 22. augusta 2012
vyhlásený rozsudok, proti ktorému podali sťažovatelia odvolanie. Ústavný súd dopytom
na okresnom súde, ako aj na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) zistil, že spis
bol po vykonaní prípravných úkonov okresným súdom spolu s podaným
odvolaním doručený krajskému súdu 28. februára 2013. Na krajskom súde je vec vedená
pod sp. zn. 23 Co 122/2013 a o odvolaní sťažovateľov nebolo do rozhodnutia ústavného
súdu rozhodnuté. Krajským súdom nebol vo veci nariadený ani žiaden termín pojednávania.
Ústavný súd konštatuje, že doručením rozsudku okresného súdu a vykonaním
ostatných úkonov, ktoré v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskeho
súdneho poriadku okresný súd musel vykonať, boli z jeho strany vykonané všetky zákonom
predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľov. Ďalší postup
ani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné vec posudzovať
so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako na takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu
pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu,
že toto rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím vo veci samej, a to aj napriek
podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti na ústavnom súde
(január 2014) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh
konania. Súčasne je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už
k prieťahom, resp. nečinnosti, ako to tvrdia sťažovatelia, v konaní pred okresným súdom
nedochádza (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte právoplatne rozhodnuté). Preto je
daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (napr.
II. ÚS 275/06, IV. ÚS 119/2011, III. ÚS 153/2013). Ústavný súd v tejto spojitosti
pripomína, že proti porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru sa sťažovatelia mohli brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy len do vynesenia rozsudku okresným súdom.
Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť, ktorou je namietané porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 24 C/61/2006, odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, ako to
vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.
Ústavný súd však pripomína, že prípadné zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku
a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie by v súhrne s doterajším konaním
okresného súdu mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov okresného
súdu a prípadné neefektívne (nesústredené) konanie okresného súdu alebo konanie
poznačené jeho zjavnou nečinnosťou by mohli byť v príčinnej súvislosti s porušovaním
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo by v danom prípade nemalo byť prekážkou prípustnosti
opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2014