Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 445/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., zastúpeného advokátom JUDr. Michalom

Ciklaminim, Ipeľská 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , 2 a 5, a a 2 a práv

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. novembra 2013

v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 81/2013 z 22. októbra

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. decembra 2013 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a práv podľa a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. novembra

2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením

Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. 81/2013

z 22. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením

vyšetrovateľky Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej

protizločineckej jednotky, expozitúry Bratislava, (ďalej len „národná kriminálna agentúra“)

pod ČVS: PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012 zo 17. januára 2013 vznesené obvinenie pre zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d) a ods. 2 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“). Uznesením vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry pod

ČVS: PPZ 52/NKA PZ-BA-2012 z 23. septembra 2013 bolo sťažovateľovi vznesené

obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296

. Ako sám sťažovateľ udáva, „Po vznesení obvinenie dňa 23. 09. 2013

za členstvo v zločineckej skupine bol skutok z uznesenia zo dňa 17. 01. 2013 (drogová

trestná činnosť) obvineným M. B... prekvalifikovaný na obzvlášť závažný zločin aj

za použitia .“. Sťažovateľ bol spolu s ďalšími

spoluobvinenými uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 19. januára

2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 21. februára 2013 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Krajský súd v Bratislave svojím uznesením sp. zn.

zo 7. augusta 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 24. júla 2013 rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa do 16. decembra

2013 a zároveň rozhodol o zmene dôvodu väzby len podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. V ďalšom najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. zo 6. novembra

2013 v spojení s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. 81/2013 z 22. októbra 2013

rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa zo 16. septembra 2013 o prepustenie z väzby.

V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.1 Sťažovateľ v podanej sťažnosti podrobne popisuje priebeh svojej trestnej veci

a v postupe orgánov činných v trestnom konaní nachádza viaceré pochybenia, ku ktorým

uviedol, že „Poukazujem predovšetkým na pochybenia OČTK týkajúce sa dôvodnosti

vznesenia obvinenie. V zmysle skutkovej vety uvedeného uznesenia ide o totožný skutok,

pre aký už bolo obvinenému vznesené obvinenie, preto som toho názoru, že za rovnaký

skutok nemôže byť dva krát vznesené obvinenie aj keď s inou právnou kvalifikáciou a práve

z toho dôvodu považujem predmetné uzneseni za nezákonné, zmätočné a účelové.

Som toho názoru, že uvedené uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 23. 9. 2013

pre zločin podľa § 296 Tr. zák., za ktorým nasledovala zmena právnej kvalifikácie

(na obzvlášť závažný zločin podľa §172 ods. 1, písm. a, b, c, d, ods. 2 písm. c, ods. 4 písm. b

Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b Tr. zák. a § 141 písm. a Tr. zák.) je účelové

a násilné...

... tieto uznesenia boli teraz vydané iba z dôvodu, prečo neprepustiť obvineného

M. B. na slobodu a takto vyfabrikovať nový väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a Tr.

por. a možno aj písm. b.

Rovnako mám zato, že kvalifikácia pre ktorú bolo vznesené obvinenie podľa § 296

Tr. zák. neobstojí a je to len pokus ako zmeniť vecnú príslušnosť, aby o veci konal

Špecializovaný trestný súd, ktorému by táto vec v rámci tejto kvalifikácie spadala

do rozhodovacej právomoci podľa , , o čom... v nedávnej minulosti...

už... zo strany OČTK prišlo.

Poukazujem ďalej na tú skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je

dostatočne odôvodnené, z odôvodnenia nevyplývajú nové skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali skutočnosti uvedené v ňom a to, že obvinení mali naplniť skutkovú podstatu

zločinu podľa § 296 Tr. zák., pričom skutočnosti, ktoré sa uvádzajú v odôvodnení boli už

známe v čase vznesenia obvinenia dňa 17. 1. 2013... preto sa pýtam, prečo toto uznesenie

nebolo vydané v januári 2013, keď PPZ, NKA, NPJ už tieto výsluchy mala k dispozícii?

Navyše konštrukcia zločineckej skupiny, ktorá je popísaná v odôvodnení je

prinajmenšom absurdná, ktorá nemá oporu vo vykonanom procesnom dokazovaní v rámci

prípravného konania a je účelová.

Rovnako, by som chcel poukázať, že trestné stíhanie vo veci samej bolo podľa § 199

ods. 1 začaté spolu s vznesením obvinenia podľa uznesením

PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012 zo dňa 23. 9. 2013, ktoré mi ešte nebolo doručené, avšak

rovnako bolo začaté aj uznesením PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012 zo dňa 16. 1. 2013 a rovnako

aj dňa 6.3.2012. Preto sa pýtam koľkokrát sa pre tú istú vec môže začať trestné stíhanie

vo veci samej podľa ?“.

3.2.1 V nadväznosti na uvedené pochybenia orgánov činných v trestnom konaní

sťažovateľ postupu a rozhodnutiam všeobecných súdov v konaní o jeho žiadosti

zo 16. septembra 2013 o prepustenie z väzby vytýka v prvom rade nedostatočné/chabé

zdôvodnenie trvania jeho väzby, ako aj samotnú vecnú absenciu dôvodov ďalšieho trvania

jeho väzby, k čomu dôvodí, že „Z odôvodnení uznesenia ŠTS ako aj NS SR nevyplýva,

na základe akých konkrétnych dôkazov dospeli súdy k záveru o existencii konkrétnych

skutočností odôvodňujúcich nutnosť trvania väzby vo vzťahu k mojej osobe. Len domnienky,

ničím nepodložené obavy a podozrenia pre záver o ďalšom trvaní väzby nepostačujú.

Pokiaľ ide o dôvody uvádzané v týchto uzneseniach, tieto mohli odôvodňovať moju väzbu

maximálne v počiatočnom štádiu vyšetrovania avšak, tak ako som už vyššie uvádzal,

vzhľadom na doteraz vykonané procesné úkony v prípravnom konaní v mojej trestnej veci

som toho názoru, že tieto nielen vyvracajú akékoľvek dôvody väzby ale aj moju vinu,

samozrejme okrem výpovedí svedkov, ktorí sa snažia si pomôcť v ich vlastných trestných

veciach a ktorí sa po páchaní ich trestnej činnosti v súčasnosti stavajú do pozície

mučeníkov v snahe zbaviť sa svojej trestnej zodpovednosti. Z uznesení ŠTS a NS SR

nevyplývajú vo vzťahu k mojej osobe žiadne významné a dostatočné dôvody, odôvodňujúce

ďalšie trvanie väzby. Zároveň som toho názoru, že vzhľadom na odôvodnenia uznesení vo

vzťahu k mojej osobe nemožno konštatovať, že by ŠTS ako aj NS SR pri rozhodovaní o mojej

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu postupovali s osobitnou starostlivosťou.

... uznesenia ŠTS ako aj NS SR neboli vydané na základe starostlivého uváženia

a zhodnotenia všetkých doposiaľ zhromaždených skutočností a dôkazov a preto uvedenými

uzneseniami došlo k porušeniu mojich práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 Dohovoru ako aj

z v spojení s , 2,5 SR.“.

3.2.2 V ďalšom namieta pochybenie v postupe najvyššieho súdu, ktoré malo spočívať

v nerozhodnutí o právnom zástupcovi sťažovateľa podanej sťažnosti proti napadnutému

rozhodnutiu špecializovaného súdu, k čomu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu tvrdí, že „... dňa 22. 10. 2013 ŠTS rozhodol od stola o žiadosti môjho klienta

na prepustenie z väzby na slobodu a to po jeho výsluchu zo dňa 14. 10. 2013 a vydal

rozhodnutie, ktorým zamietol žiadosť môjho klienta, pričom mne bolo toto rozhodnutie

doručené dňa 05. 11. 2013, na základe čoho som podal v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú

som poštou ale aj faxom poslal na ŠTS o 13.26 hod. dňa 6. 11. 2013, pričom následne som

sa od môjho klienta M. B. dozvedel, že faxom dňa 6. 11. 2013 o 12.13 hod. mu bolo

oznámené, že NS SR právoplatne rozhodol a zamietol sťažnosť môjho klienta proti

predmetnému uzneseniu ŠTS, teda NS SR zamietol sťažnosť proti vyššie uvedenému

rozhodnutiu STS ešte predtým, než mu bola doručená moja sťažnosť podaná v zákonnej

lehote, ktorá mi začala plynúť dňa 6. 11. 2013, pričom o tejto mojej sťažnosti do dnešného

dňa NS SR rozhodnuté nebolo.

Opätovne uvádzam, že proti... uzneseniu ŠTS zo dňa 22. 10. 2013 som podal sťažnosť

aj ja, ako obhajca obvineného, a to v zákonnej lehote po oboznámení sa s predmetným

uznesením ŠTS a to dňa 6. 11. 2013, pričom toto uznesenie mi bolo doručené dňa 5. 11.

2013. Avšak o tejto mojej sťažnosti aj napriek mojej urgencii zo dňa 13. 11. 2013

do dnešného dňa rozhodnuté nebolo.“. V dôsledku tohto postupu najvyššieho súdu

„... celková dĺžka konania o žiadosti, ako aj sťažnosti je neprimerane dlhá, nakoľko...

o mojej sťažnosti, ktorú som odôvodňoval až po doručení predmetného uznesenia ŠTS,

do dnešného dňa rozhodnuté nebolo“.

3.3 V závere svojej argumentácie sťažovateľ v súhrne poukázal na to, že

„o žiadosti... rozhodoval nezákonný sudca pre prípravné konanie ŠTS namiesto zákonného

sudcu pre prípravné konanie OS BA I (z dôvodu vecnej nepríslušnosti)

... v zmysle Nálezu ÚS SR, sp. zn.: nebolo umožnené podať

a odôvodniť sťažnosť až po oboznámení sa s písomným vyhotovením uznesenia ŠTS,

č. k.: 81/13 zo dňa 22. 10. 2013,

o sťažnosti... proti uzneseniu ŠTS bolo NS SR rozhodnuté skôr, než... obhajca

obvineného v zákonnej lehote podal sťažnosť proti uzneseniu ŠTS po oboznámení sa

s písomným vyhotovením predmetného uznesenia ŠTS dňa 6. 11. 2013,

o... sťažnosti zo dňa 6. 11. 2013 proti predmetnému uzneseniu ŠTS, ktorú... podal...

obhajca obvineného po oboznámení sa s písomným vyhotovením uznesenia ŠTS

do dnešného dňa NS SR rozhodnuté nebolo ako aj

... absentuje materiálna stránka a podmienka väzby

a zákonných ustanovení, ako aj ustanovení Dohovoru, uvádzam, že činnosťou, resp.

nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu týchto mojich

základných práv a ľudských slobôd:

1. právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru

a v spojení s , ods. 2, ods. 5 SR,

2. právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 5

ods. 4 Dohovoru a v spojení s SR,

3. právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania v zmysle

Dohovoru a , ods. 2 a ods. 5 v spojení s SR.

4. právo na zákonného sudcu v zmysle SR .

5. právo podľa SR na základe ktorého možno vziať do väzby iba

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie „vyniesol tento nález:

1. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5

ods. 4 Dohovoru a v spojení s , ods. 2, ods. 5 SR.

2. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5

ods. 4 Dohovoru a v spojení s SR.

3. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5

ods. 3 Dohovoru a , ods. 2 a ods. 5 v spojení s SR.

4. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa

s SR.

5. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa

s SR.

6. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, č. k. 81/13 zo dňa 22. 10. 2013

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu, č. k.: 3 Tost zo dňa 6. 11. 2013 sa zrušujú

a sťažovateľ... sa prepúšťa z väzby na slobodu.

7. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. Michala

Ciklaminiho...“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

podľa a nasl. vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom

na jeho odmietnutie. Podľa návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 zaručuje osobnú slobodu. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5

ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade

s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu

alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo

byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na

základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS

271/07).

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

13. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody

zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred

svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

14. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe

osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch.

16. Podľa celková lehota väzby v prípravnom konaní

spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá

na prípravné konanie najviac

a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

17. Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia... .

18. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd čl. 17 ods. 1, 2

a 5, a a 2 a práv podľa a 4 dohovoru malo dôjsť

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. novembra 2013 v spojení

s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. 81/2013 z 22. októbra 2013.

II.A

K namietanému porušeniu práv podľa , a 2 a

dohovoru

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu

podľa alebo, ako sám sťažovateľ udáva, „právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v zmysle... v spojení s , ods. 2, ods. 5

SR“, ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúru už opakovane

konštatoval (, , ), že ide o všeobecné ustanovenie,

ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,

a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5

, ktoré je vo vzťahu k v pomere špeciality a sú v ňom implicitne

obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane

práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna

ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie .

21. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na zákonného sudcu

podľa . Právo na nestranný súd (ktorého súčasťou je aj právo na

zákonného sudcu) je obsiahnuté nielen v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj v čl. 5 ods. 4

dohovoru, keďže pojem „súd“ tu má identický význam. Z tých istých dôvodov treba právo

na zákonného sudcu/nestranného sudcu považovať aj za súčasť , 2 a 5

v prípadoch, keď súd rozhoduje o väzbe. Právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1

sa naproti tomu vzťahuje na konanie vo veci samej. Inými slovami,

, ktorého porušenia sa sťažovateľ domáha vo svojej väzobnej veci, s touto nesúvisí,

keďže sa tento článok vzťahuje na konanie vo veci samej, o ktoré v danom prípade nešlo.

Najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí v sťažnostnom konaní proti napadnutému

rozhodnutiu špecializovaného súdu nerozhodoval v merite sťažovateľovej trestnej veci, teda

o jeho vine/nevine, ale len o podmienkach jeho ďalšieho zotrvania vo väzbe ekvivalentne

k skutkovým okolnostiam podporujúcim záver o dôvodnosti jej ďalšieho trvania.

Pri skúmaní dôvodnosti väzby je právo na zákonného sudcu súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru,

resp. a 5 .

22. Článok 5 ods. 3 dohovoru sa vo svojej prvej časti vzťahuje na rozhodovanie

o prvotnom vzatí do väzby a jeho účelom je ochrana jednotlivca proti svojvoľnému

zadržaniu, ktorá je zaručená podrobením aktu pozbavenia slobody nezávislej súdnej

kontrole bez žiadosti zadržanej osoby (rozsudok McKay v. Veľká Britania z 3. októbra

2006, § 34, pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 250), zatiaľ čo

účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je umožniť osobe pozbavenej osobnej slobody [okrem iných

prípustných spôsobov podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru aj väzbou v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru] iniciovať konanie s cieľom dosiahnuť preskúmanie zákonnosti pozbavenia

slobody a prepustenie na slobodu, ak sa ďalšie trvanie takéhoto pozbavenia osobnej slobody

(väzby) preukáže byť nezákonné (napr. rozsudok Khodorkovskiy v. Rusku z 31. mája 2011,

§ 165).

23. Vo vzťahu k aplikovateľnosti čl. 5 ods. 4 dohovoru pri rozhodovaní o vzatí

do väzby Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že ide

o tzv. inkorporovanú kontrolu, čo znamená, že ak o počiatočnom pozbavení slobody

rozhodol súd alebo ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol

o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5 ods. 4 dohovoru sa neuplatní, lebo súdna kontrola

požadovaná týmto ustanovením je obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí. „Účelom

čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám

právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody.

Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 dohovoru

bezpochyby zaväzuje štáty poskytnúť zatknutej osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale

z ničoho nevyplýva, že to platí aj vtedy, keď takéto rozhodnutie vydal súd na základe

súdneho konania. V tomto ostatnom prípade kontrola podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru je

obsiahnutá už v pôvodnom rozhodnutí“ (rozsudok de Wilde v. Belgicko, 1971, séria A,

č. 12, s. 40, § 76, ). Ústavný súd sa nemohol zaoberať namietaným porušením

sťažovateľom označeného čl. 5 ods. 3 dohovoru arbitrárnosťou a nedostatkom dôvodov

(bližšie pozri bod 3.2.1) napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože týmto

rozhodnutím v sťažnostnom konaní rozhodol najvyšší súd o zamietnutí žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby, a teda preskúmaval podmienky ďalšieho trvania väzby v čase, keď sa

sťažovateľ už vo väzbe nachádzal. Inými slovami, keďže v danom prípade ústavný súd

neskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu o vzatí do väzby, ale rozhodnutie najvyššieho súdu

týkajúce sa dôvodnosti jej ďalšieho trvania, nebolo možné pristúpiť k skúmaniu porušenia

práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru z dôvodu, že sa na konanie všeobecného súdu,

ktorým sa rozhoduje o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, nevzťahuje.

24. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným osobnej

slobody právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia osobnej

slobody, a zároveň dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo

súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie,

ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000,

Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 — § 36). Ak teda

sťažovateľ konštatuje, že „... celková dĺžka konania o žiadosti, ako aj sťažnosti je

neprimerane dlhá... do dnešného dňa rozhodnuté nebolo“, v dôsledku čoho namieta

porušenie , ústavný súd uvádza, že garancie týkajúce sa rýchlosti

rozhodovania všeobecných súdov vo väzobných veciach v okolnostiach predmetnej veci

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sú už súčasťou práva podľa čl. 17. ods. 2 a 5

a dohovoru, pričom sa naň vecne nevzťahuje, pretože

nachádza svoje uplatnenie v konaní v merite veci, teda v okolnostiach predmetnej veci

v postupe orgánov činných v trestnom konaní alebo orgánov súdnej moci v rozhodovaní

o vine/nevine sťažovateľa a na tento záver nadväzujúce ďalšie skutočnosti ako uloženie

trestu, spôsob výkonu trestu a pod... . V závere ústavný súd už len dodáva, že čl. 5 ods. 3

dohovoru taktiež „ochraňuje“ osoby pozbavené osobnej slobody pred neopodstatnene dlhou

väzbou (obdobne pozri napr. rozsudok vo veci Stögmüller v. Rakúsko, 10. novembra 1969,

strana 40, § 5, na ktorý odkazuje aj rozsudok vo veci Punzelt, § 98), o čo vychádzajúc

z argumentácie sťažovateľa v predmetnej veci nešlo.

25. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,

a 2 a dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože

tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach sťažovateľovho väzobného stíhania,

ktoré boli predmetom rozhodovania uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. novembra 2013 v spojení s dôvodmi vyjadrenými v uznesení špecializovaného súdu

sp. zn. 81/2013 z 22. októbra 2013.

26. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17

ods. 2 a 5 , ako aj dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné

a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu

ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa

základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu

a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné

špeciálne ustanovenia a 5 , ako aj dohovoru. V dôsledku

uvedeného ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. novembra 2013 v spojení s dôvodmi

vyjadrenými v uznesení špecializovaného súdu sp. zn. 81/2013 z 22. októbra 2013 len

vo vzťahu k namietanému porušeniu , 2 a 5 a dohovoru.

II.B

K namietanému porušeniu práv podľa , 2, a 5 a podľa

dohovoru napadnutým rozhodnutím špecializovaného súdu

27. V zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

28. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu, ústavný súd

vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné

podať sťažnosť podľa a nasl. ako riadny opravný prostriedok

(čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

II.C

K namietanému porušeniu práv podľa , 2, a 5 a podľa

dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

29. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

30. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. zo 6. novembra 2013

v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že sťažnosť je prípustná a bola podaná

oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote. Na základe toho potom v zmysle § 192

ods. 1 preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti

ktorým sťažovateľ podal sťažnosť ako aj konanie týmto výrokom predchádzajúce, pričom

dospel k záveru, že sťažnosť obvineného M. B. nie je dôvodná.

Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že obvinený je trestne stíhaný

uznesením vyšetrovateľky Prezídia Policajného zboru národnej kriminálnej agentúry,

národnej protizločineckej jednotky Expozitúry Bratislava zo 17. januára 2013

pod ČVS: PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012 pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/,

ods. 2 písm. c/ s poukázaním na

na skutkovom základe uvedenom v uznesení.

Dňa 30. apríla 2013 bola s touto trestnou vecou spojená súvisiaca trestná vec

obvineného L. C., ktorý bol trestne stíhaný pre zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

, , , a pre obzvlášť

závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm.

c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/ s poukázaním na Trestného

zákona.

Dňa 23. septembra 2013 bolo obvinenému M. B. a spol. v tom istom trestnom konaní

vyšetrovateľkou vznesené obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa a súčasne zmenená právna kvalifikácia

predmetného skutku na obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

§ 172 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/, ods. 4 písm. b/ Trestného

zákona s poukázaním na a na Trestného

zákona.

Následne dňa 23. septembra 2013 bola do tohto konania spojená ďalšia súvisiaca

trestná vec obvineného R. K., ktorý bol dovtedy stíhaný samostatne pre obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/, c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/,

písm. e/ s poukázaním na .

Obvinení M. B. a spol. boli dňa 23. septembra 2013 vyšetrovateľkou Prezídia

Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protizločineckej jednotky,

Expozitúry Bratislava písomne upovedomení o zmene právnej kvalifikácie.

Obvinený M. B. bol v tejto veci vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné

konanie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. , z 19. januára 2013 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. , z 21. februára 2013

z dôvodov uvedených v ustanovení , . Lehota

väzby u obvineného začala plynúť 16. januára 2013 o 03.40 hod. a je vykonávaná v Ústave

na výkon väzby Bratislava.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.

, z 24. júla 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.

, zo 7. augusta 2013 bola u obvineného M. B. predĺžená lehota trvania väzby

do 16. decembra 2013. Dôvody väzby boli obmedzené len na dôvod podľa § 71 ods. 1 písm.

c/ .

Dňa 26. septembra 2013 predložil prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky súdu žiadosť obvineného M. B. o prepustenie

z väzby na slobodu, nakoľko jej nevyhovel.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preštudovaní vyšetrovacieho spisu

ČVS: PPZ 52/NKA-PZ-BA-20I2 a súdneho spisu, sp. zn. 81/2013, dospel k záveru, že

sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby

na slobodu, o písomnom sľube obvineného a o uložení dohľadu probačným a mediačným

úradníkom rozhodol správne a v súlade so zákonom.

Pri rozhodovaní o sťažnosti obvineného mal najvyšší súd na zreteli tiež ustanovenie

, podľa ktorého môže väzba v rámci základnej alebo

predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a v konaní pred súdom trvať len nevyhnutný

čas.

Podľa základná lehota väzby v prípravnom konaní je

sedem mesiacov.

Podľa celková lehota väzby v prípravnom

konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak

je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

V posudzovanej veci i v súčasnom štádiu trestného konania je splnená základná

materiálna podmienka, a to existencia väzobného dôvodu podľa

Podľa zistenia najvyššieho súdu uvedený väzobný dôvod, pre ktorý bola obmedzená osobná

sloboda obvineného jeho vzatím do väzby, sa opiera o skutočnosti, ktoré konkretizoval

vo svojom rozhodnutí Špecializovaný trestný súd. Vyplýva z nich reálna obava z následkov

predpokladaných v ustanovení upravujúcom dôvody preventívnej väzby. Najvyšší súd si

závery súdu prvého stupňa osvojuje a s týmito sa v plnej miere stotožňuje a v ďalšom na ne

odkazuje.

Obvinený M. B. sa snažil v odôvodnení podaných sťažností spochybniť výpovede

svedkov B., P., H., D., K., Š., Š., obvinených C., M., P., ktoré ho usvedčujú z páchania

trestnej činnosti. Tieto námietky obvineného súd posúdi až v ďalšom konaní v merite veci.

Najvyšší súd sa stotožnil aj so záverom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,

pracovisko Banská Bystrica, že u obvineného nie je možné nahradiť väzbu písomným

sľubom, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka. V danom prípade,

s prihliadnutím na povahu trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený trestne stíhaný, ani

najvyšší súd písomný sľub a dohľad probačného a mediačného úradníka nepovažuje

za dostatočné záruky na nahradenie väzby. Tieto substitučné inštitúty neodstraňujú obavu,

že obvinený v prípade prepustenia na slobodu nebude pokračovať v trestnej činnosti. Nič

na tom nemení ani skutočnosť, že obvinený je otcom sedemmesačného maloletého dieťaťa

(o čom nepredložil súdu žiadny doklad), resp. že je podnikateľ. Nie sú to výnimočné

okolnosti prípadu, aké ma na mysli , veta tretia .

Pokiaľ sa jedná o sťažovateľove námietky ohľadne zákonného sudcu, k tomuto

Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že do 30. novembra 2012 vyšetroval trestnú vec

Úrad boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky

Bratislava (ÚBOK PPZ SR) pod sp. zn. -79/BOK-BA-2012. Až z dôvodu organizačných

zmien účinných od 1. decembra 2012 prešlo vyšetrovanie tejto trestnej veci na Národnú

protidrogovú jednotku Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru

Slovenskej republiky Bratislava (NPJ NKA PPZ SR) pod sp. zn. PPZ-52/NKA-PZ-BA- 2012.

Samotná zmena názvu úradu, zmena spisovej značky, keď totožnosť veci zostáva

nezmenená, nemá za následok procesnú nepoužiteľnosť dôkazov vykonaných v tejto veci

pred uvedenou zmenou. Na tomto závere nemení nič ani formálne pochybenie

vyšetrovateľky NPJ NKA PPZ, ktorá v tej istej vecí opätovne začala trestné stíhanie,

správne mala vzniesť len obvinenie a na vyššie uvedené skutočnosti poukázať v odôvodnení

uznesenia.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Po zmene pôvodnej právnej kvalifikácie skutku, vzhľadom na ustanovenie § 14 písm.

i/, písm. j/ (pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu) bol príslušným

na konanie a rozhodnutie Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica

podľa .

Pokiaľ obvinený namietal, že o jeho žiadosti zo 16. septembra 2013 (podanej

na Okresný súd Bratislava I) sa nerozhodlo v lehote jedného mesiaca, nedošlo tým

k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ale k porušeniu zásady o prednostnom

rozhodovaní väzobných vecí, ktoré porušenie nemalo ale vplyv na správnosť výroku

rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica

z 22. októbra 2013, sp. zn. 81/2013.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod

na zmenu rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská

Bystrica a sťažnosť obvineného M. B. podľa ako

nedôvodnú zamietol.“

31. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. zo 6. novembra 2013 s uznesením špecializovaného súdu

sp. zn. 81/2013 z 22. októbra 2013 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj

podstatnú časť z napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu:

«Dôvody väzby u obvineného M. B., tak ako boli vymedzené pri doterajšom

rozhodovaní súdov pri vzatí do väzby a predlžovaní lehoty väzby sa nezmenili, stále trvajú,

nedošlo k zmene dôkaznej situácie v prospech obvineného M. B., skôr naopak, pričom

prokurátor poukazuje na vznesenie obvinenia zo dňa 23. 09. 2013 za zločin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa a zmenu

právnej kvalifikácie vo vzťahu k drogovej trestnej činnosti, ktorá bola zmenená tak, aby

vyjadrovala páchanie tejto trestnej činnosti ako členom zločineckej skupiny.

Materiálnymi podmienkami väzby sa podrobne zaoberal Krajský súd Bratislava

najmä pri vzatí do väzby, ale aj neskôr pri predlžovaní lehoty väzby. Na rozdiel od názoru

uvedeného v žiadosti o prepustenie o ktorom sa má rozhodovať, výpovede svedkov B., P.,

Š., H., D., obvinených C. a M. sú preverované vykonávaným dokazovaním v prípravnom

konaní a tieto výpovede usvedčujú obvineného M. B. z trestnej činnosti, za ktorú je stíhaný.

Navyše ich výpovede sa navzájom dopĺňajú, pričom je potrebné poukázať aj na výpovede

svedkov B., K., utajeného svedka. Bude samozrejme predmetom ďalšieho vyšetrovania

preverovanie skutočností ohľadom toho, ako sa obvinený M. B. zapojil do trestnej činnosti

a v akom rozsahu.

Hodnotenie obvineného M. B., že výpovede svedkov B., P., H., D., Š. a obvinených C.

a M. sú účelové v snahe vyhnúť sa postihu za spáchanie ich trestnej činnosti, za ktorú im

hrozia vysoké tresty a že ich výpovede sa nezakladajú na pravde je založené

na spochybňovaní uvedených svedkov, k tomu prokurátor vo svojom vyjadrení uvádza, že

minimálne svedkovia B. a P. sú už právoplatne odsúdení za členstvo v zločineckej skupine...

a za skutky, ktoré spáchali ako členovia uvedenej skupiny, takže neobstojí pri nich

argumentácia obvineného M. B. Pokiaľ ostatní svedkovia uvádzajú skutočnosti, ktoré

usvedčujú obvineného M. B., to neznamená, že klamú, to je otázkou vyhodnocovania

dôkazov a možnosť miernejšieho postihu svedkov, ak spolupracujú pri objasňovaní trestnej

činnosti spáchanej organizovaným charakterom, čo umožňuje aj Trestný

poriadok. Keďže ich výpovede, tak ako je už uvedené vyššie sa navzájom logicky dopĺňajú

a tvoria tak ucelenú reťaz dôkazov, nie je momentálne dôvod na vyhodnotenie ich výpovedí

v tom smere, že by klamali.

Pokiaľ obvinený M. B. tvrdí v žiadosti o prepustenie z väzby, že nie sú brané do

úvahy výpovede v jeho prospech alebo sa nevykonávajú také dôkazy, k tomu prokurátor

uviedol, že doteraz vykonané dôkazy ho nijako nezbavujú obvinenia. Spoluobvinení M. T.

a D. L. doteraz využili svoje právo a odmietli vypovedať. Ich postavenie vyplýva z výpovedí

obvineného M. P., utajeného svedka, k postaveniu T. vypovedajú aj iné osoby, napr.

obvinený M. ďalšie osoby - C., S., P., Š., H., utajený svedok 2. Vo vyšetrovacom spise je

teda viacero dôkazov preukazujúcich opodstatnenie ich trestného stíhania a postavenie

v skupine.

Po vznesení obvinenia za zločineckú skupinu bude nevyhnutné vypočúvať niektorých

svedkov opätovne (medzi nimi aj B., P., Š.) k uvedenému skutku a v rámci toho budú zrejme

vypočúvaní aj iní svedkovia, ktorých uvádzali spomínaní svedkovia vo svojich predošlých

výpovediach. Počet svedkov ktorých bude nevyhnutné vypočuť sa momentálne nedá

odhadnúť, vzhľadom na to, že boli obvinení aj R. K. a Ľ. F. a dôkazy budú vykonávané teda

aj k ich účasti na trestnej činnosti.

Na rozdiel od názoru uvedeného v žiadosti o prepustenie z väzby, prokurátor

nepokladá vyšetrovanie za chaotické a vzhľadom na viac úrovní riadenia medzi obvinenými

pri páchaní trestnej činnosti, ich koordinovanie a vzájomnú nadväznosť pri páchaní trestnej

činnosti je potrebné viesť spoločné trestné konanie a teda vykonávať dôkazy smerujúce

k jednotlivým osobám, ale stále ide o vyšetrovanie skupinovej trestnej činnosti, kde

jednotlivé osoby mali medzi sebou vzájomné vzťahy a nie je preto možné oddeliť

vykonávanie dôkazov, resp. viesť samostatné konania voči členom zločineckej skupiny, čo

by bolo nezmyselné, ak existujú v tomto štádiu konania dôkazy o tom, že páchali trestnú

činnosť, ktorá sa im kladie za vinu v rámci zločineckého zoskupenia.

Sprocesňovanie odpočutých telefonických hovorov prebieha štandardným spôsobom

a pokiaľ budú sprocesnené telefonáty týkajúce sa jeho osoby, bude mať možnosť sa k nim

vyjadriť, orgány činné v trestnom konaní však doteraz nikdy netvrdili, že by malo ísť

o podstatné dôkazy pre posudzovanie jeho trestnej činnosti.

Argumentácia obvineného M. B. k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

je v podstate rovnaká ako bola pri sťažnosti voči predĺženiu lehoty

väzby. Z pohľadu prokurátora nedošlo k zmene dôkazného stavu v prospech obvineného M.

B., preto sa prokurátor v plnom rozsahu pridržiava predchádzajúceho rozhodovania súdov.

Dôvodná obava z možného pokračovania v trestnej činnosti vyplýva predovšetkým

z dlhodobo páchanej trestnej činnosti (viac ako 3 roky), pričom podľa doteraz

zadovážených dôkazov bola páchaná vyložene za účelom získavania zisku. Pre naplnenie

tohto dôvodu väzby nie je nevyhnutné, aby bol obvinený predtým odsúdený, toto nijako

nevyplýva z . Obvineným M. B. prezentovaná podnikateľská činnosť

neznamená, že sa nemohol dopúšťať trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu, pričom

posudzovanie jeho príjmov z podnikateľskej činnosti vo vzťahu k tomu, či mal páchať

trestnú činnosť za účelom získavania zisku bude predmetom ďalšieho dokazovania a

zároveň podnikateľská činnosť nevylučuje, že by sa dopúšťal predmetnej trestnej činnosti.

Sudca pre prípravné konanie na základe žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

podanej obvineným M. B. určil termín výsluchu obvineného, na ktorý termín predvolal

obvineného a o termíne upovedomil obhajcu obvineného a prokurátora.

Pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu

obvinený M. B. uviedol, že v rokoch 2008-2009 bol obvinený v kauze vraždy D. T.

na základe výpovede jedného svedka, ktorý klamal a klamal kvôli tomu, že spolupracoval

s bývalým ÚBOK-om a z tohto skutku bol oslobodený. Ďalej v roku 2011 v novembri bola

zadržaná skupina okolo O. a spol. a pri tomto ich zadržaní bola všade medializovaná

fotografia obvineného M. B. a jeho meno, že sa mal zúčastniť výbuchu auta a rodinného

domu... Sudcovi pre prípravné konanie dal obvinený k nahliadnutiu článok z denníka Plus

jeden deň z 1. júna 2013, podľa obsahu ktorého sa obvinený mal podieľať na tom výbuchu

na príkaz J. O. V skutočnosti však ide iba o menovca.

Obvinený ďalej poukázal na to, že bol políciou sledovaný sledovacím zariadením

GPS. Obvinený poukázal aj na ovplyvňovanie priebehu vyšetrovania postupom

vyšetrovateliek, keď tieto navštevovali obvinených vo väzbe a hovorili obvineným ako majú

vypovedať, aby boli za odmenu prepustení z väzby, čo sa aj v niektorých prípadoch stalo.

Na záver obvinený uviedol, že v prípade prepustenia z väzby sa bude zdržiavať

na adrese trvalého bydliska, nedopustí sa žiadnej trestnej činnosti, dostaví sa na všetky

predvolania, ktoré mu prídu. Ďalej využil svoje právo a odmietol vypovedať a odmietol

odpovedať aj na otázky.

Obhajca obvineného navrhol vyhovieť žiadosti obvineného o prepustenie z väzby

na slobodu. Podľa obhajcu je celé konanie vedené na PPZ NKA, NPJ, Expozitúra

Bratislava veľmi zvláštne. Klientovi bolo vznesené obvinenie pre skutok obzvlášť závažného

zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. i)

. Konanie vedené proti jeho klientovi pokladá za účelové, lebo neboli

produkované dôkazy s výnimkou tzv. profesionálnych svedkov. Týmto svedkom hrozia

vysoké tresty, prípadne už sedia vo výkone na základe dohodnutých trestov, pričom im

hrozili veľmi vysoké trestné sadzby a dostali tzv. paušálnu výsledkovú sadzbu 8 rokov.

Na obvineného M. B. vypovedajú svedkovia, ktorých nepozná, vypovedajú o niečom, čo

obvinený mal spraviť, ale nespravil, bol bezmocný, čo ho dohnalo k tomu, že sa pokúsil

o samovraždu a nekonal tak, ako mu bolo políciou naznačené. Podľa obhajcu sa začínajú

„míňať“ dôvody väzby, a preto je treba založiť iný dôvod väzby vznesením obvinenia pre

založenie a zosnovanie zločineckej skupiny podľa , na čo nasleduje

pripojenie ďalších spisov k tejto trestnej veci a nakoniec prekvalifikácia konania tak, ako je

to na NAK bežné, a to smerom hore. Obhajca apeloval na sudcu pre prípravné konanie,

aby urobili koniec procesným chybám, ktoré sa v tejto kauze dejú. Obvinený M. B. je

bezúhonný, je zárobkovo činný, je podnikateľ. Ak sudca pre prípravné konanie rozhodne, že

dôvody väzby trvajú aj naďalej, obhajca požiadal za nahradenie väzby prijať písomný sľub

obvineného a dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Prokurátor sa pri výsluchu obvineného M. B. pred sudcom pre prípravné konanie

v celom rozsahu pridŕžal písomne spracovaného vyjadrenia dorozujúceho prokurátora

z 26. 09. 2013. Uviedol, že vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je ukončené,

prebieha plynule a bez prieťahov a navyše obvinenému M. B. bola upravená právna

kvalifikácia tzv. drogového trestného činu a rozšírená kvalifikácia o zločin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa . Doterajšími

dôkazmi je potvrdené, že obvinený sa dopustil trestnej činnosti tak, ako mu je kladená za

vinu. Prepustením obvineného na slobodu hrozí dôvodná obava, že bude pokračovať v

trestnej činnosti, teda sú tu dôvody väzby podľa .

Navrhol, aby súd zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby a neprijal písomný

sľub ani dohľad probačného a mediačného úradníka, pretože tieto náhrady za väzbu nie sú

dostatočné. U obvineného ide o stíhanie za obzvlášť závažný zločin a neboli zistené žiadne

výnimočné okolnosti prípadu podľa , ktoré by odôvodňovali

prijatie navrhovaných záruk.

Podľa väzba v rámci základnej alebo predĺženej

lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný

čas.

Podľa základná lehota väzby v prípravnom konaní je

sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr

v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím

obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné konanie

návrh na predĺženie tejto lehoty.

Podľa celková lehota väzby v prípravnom

konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak

je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá

na prípravné konanie najviac dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie

pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi

pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa

musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie

iné dôvody, opakovať až po uplynutí 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Sudca pre prípravné konanie preskúmal žiadosť obvineného o prepustenie z väzby

na slobodu, podaný písomný sľub za nahradenie väzby a ponuku nahradenia väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka, vyjadrenie obvineného pred sudcom

pre prípravné konanie spolu s vyjadreniami jeho obhajcu a prokurátora, spisový materiál

(zväzky vyšetrovacieho spisu sp. zn. PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012) v rozsahu potrebnom

na rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a ponúknutých

zárukách. Zistil, že žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu nie je dôvodná.

Existencia formálnych aj materiálnych dôvodov väzby u obvineného M. B. je

zachovaná aj v tomto štádiu trestného stíhania. Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú

tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie boli spáchané, majú znaky

konkrétnych trestných činov a existujú konkrétne dôvody na podozrenie, že predmetné

skutky (ako sú konkrétne uvedené v uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ale aj

v odôvodnení tohto uznesenia) spáchal aj obvinený M. B.

Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o vine alebo nevine obvineného.

Pri každom skúmaní dôvodnosti väzby sa však súd alebo sudca pre prípravné konanie musí

zaoberať aj tým, či trestné stíhanie proti konkrétnej osobe je dôvodné, lebo väzba je

výrazným zásahom do osobnej slobody každého občana, je výnimkou z pravidla a možno ju

uplatniť iba vo výnimočných prípadoch.

Sudca pre prípravné konanie pri skúmaní tak dôvodnosti trestného stíhania proti

obvinenému M. B. ako aj pri skúmaní dôvodnosti väzby preto zisťoval, či

od predchádzajúceho rozhodnutia o väzbe nastali také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

zmenu skorších rozhodnutí o väzbe, teda skúmal, či boli zadovážené dôkazy, ktoré by jednak

zásadným spôsobom oslabili dôvodnosť podozrenia proti obvinenému M. B. alebo či boli

do spisu doplnené také dôkazy či zistenia, ktoré by aspoň vo vzťahu k väzbe spôsobili

zásadné pochybnosti o ďalšom trvaní väzby menovaného obvineného.

Ani v jednom ani v druhom smere spis nebol doplnený dôkazmi a zisteniami, ktoré by

boli spôsobilé zmeniť predchádzajúce rozhodnutia o väzbe v prospech obvineného M. B.

Možno konštatovať, že napokon ani sám obvinený v podanej žiadosti neuviedol ani jeden

konkrétny dôkaz, ktorý by mohol presvedčivo zdôvodniť rozhodnutie o prepustení

obvineného z väzby na slobodu. Okolnosť, že obvinený takýto dôkaz neuviedol však

v žiadnom prípade nezbavuje sudcu pre prípravné konanie povinnosti skúmať už vyššie

spomenutú dôvodnosť trestného stíhania proti konkrétnemu obvinenému a následne to, či

dôvody väzby stále nezmenene trvajú.

Na tomto mieste považuje sudca pre prípravné konanie za potrebné uviesť, že

nemožno prisvedčiť argumentácii obhajcu obvineného, keď konanie vedené proti jeho

klientovi pokladá za účelové, lebo neboli produkované dôkazy s výnimkou tzv.

profesionálnych svedkov, ktorým hrozia vysoké tresty, prípadne už sedia vo výkone

na základe dohodnutých trestov, pričom im hrozili veľmi vysoké trestné sadzby a niektorí už

dostali tzv. paušálnu výsledkovú sadzbu 8 rokov.

Ak sa niektorí z obvinených (v iných trestných veciach už obžalovaní) rozhodli

priznať k spáchaniu trestnej činnosti, i takýto postup

obžalovanému dovoľuje a pri ukladaní trestu podľa ,

priznáva poľahčujúcu okolnosť, ktorá má význam pri ukladaní trestu. Nie je namieste, ak

obvinený M. B. a jeho obhajca vyčítajú iným obvineným zákonný postup, ktorí oni

nevyužili.

Rovnako nie je namieste obviňovať vyšetrovateľov trestných vecí z ovplyvňovania

priebehu vyšetrovania, najmä údajným nahováraním niektorých páchateľov na výpovede,

keď na to nemajú obvinený ani obhajca relevantné dôkazy.

Na strane druhej treba stručne zmieniť, že najmä niektoré prepisy telefonických

hovorov obvinených, spolu so záznamami o sledovaní podozrivých spolu s obsahom

výpovedí najmä M. P., J. P., F. M., K. Š. a niektorých ďalších osôb, tvoria už teraz

dostatočný dôkazný podklad pre záver, že nejde o vykonštruovanú trestnú činnosť vo vzťahu

k obvinenému M. B., ale o celkom konkrétne dôkazy z prostredia blízkeho M. B., navyše

od osôb, ktoré s ním prichádzali do kontaktu práve v súvislosti s páchaním vyšetrovanej

trestnej činnosti. Svedkovia alebo aj obvinení vypovedajú tak, že ich podrobné výpovede

možno hodnotiť ako opis udalostí, ktoré prežili osobne, nejde len o svedectvá z počutia, lebo

zasadzujú udalosti do konkrétneho času a miesta a spomínajú aj menovite konkrétne osoby

a opisujú konania týchto osôb. To do značnej miery zvierohodňuje ich výpovede.

Sudca pre prípravné konanie preto konštatuje, že dôvod väzby u obvineného M. B.

tak, ako bol opakovane potvrdzovaný predchádzajúcimi väzobnými rozhodnutiami sa

nezmenil a naďalej trvá. Dôvod tzv. preventívnej väzby vyplýva predovšetkým zo spôsobu

fungovania skupiny, spôsobu jej organizovania i viacerých dôkazov zaistených vo veci,

ktoré preukazujú, že ak aj niektorá z obvinených osôb pracovala, prípadne podnikala, išlo

len o „doplnkovú“ činnosť, lebo je dôvodné podozrenie, že väčšinu svojich príjmov mali

členovia zločineckej skupiny z protizákonnej, násilnej a drogovej trestnej činnosti, ktorá

okrem iného spočívala nielen v ovládaní niektorých nižšie postavených členov skupiny, ale

aj v ovládaní časti podnikateľského prostredia, ktorého predstavitelia museli členom

skupiny odvádzať rôzne poplatky za tzv. ochranu.

Preskúmaním častí spisu, ktoré sa vzťahujú na trestnú činnosť obvineného M. B.

a dôvody jeho väzby sudca pre prípravné konanie nezistil v konaní proti obvinenému M. B.

prieťahy. Pobyt vo väzbe môže podľa trvať len nevyhnutný čas (

ods. 1 ). Väzba, najmä jej dôvody, sa neriadia subjektívnymi

predstavami obvineného, či želaniami strán v konaní, ale podlieha prísnemu preskúmavaniu

policajtom, prokurátorom a sudcom pre prípravné konanie a súdom (§ 79 ods. 2 Trestného

poriadku).

Sudca pre prípravné konanie potom na základe všetkých vyššie uvedených

skutočností zamietol žiadosť obvineného M. B. o prepustenie z väzby na slobodu ako

nedôvodnú.

Čo sa týka sľubu poskytnutého obvineným M. B. za nahradenie väzby, sudca

pre prípravné konanie konštatuje, že takáto záruka nie je postačujúca na nahradenie väzby

menovaného obvineného. Treba súhlasiť s argumentáciou prokurátora, že proti

obvinenému M. B. je vedené trestné stíhanie aj pre obzvlášť závažný zločin a súčasne z

vyšetrovacieho spisu nevyplývajú zistenia, ktoré by bolo možné vo vzťahu k tomuto

obvinenému vyhodnotiť ako výnimočné okolnosti prípadu. V takomto prípade nie je možné

podľa prijať písomný sľub obvineného. Rovnaká

argumentácia sa vzťahuje aj na rozhodovanie o nahradení väzby obvineného dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Preto ponúknuté záruky nemohli byť prijaté ako

náhrada väzby obvineného M. B.»

32. Z a 2 možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako

aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp.

obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

ods. 5 . Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím

do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

ods. 1 a 2 (). Z hľadiska posúdenia dohovoru má osoba

vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú

určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok

znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť

s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie

na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (rozsudok Schiesser c. Švajčiarsko, 1979). Inými

slovami, je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky

okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu

odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania

osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).

33. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť

zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,

ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením

základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu konajúceho

o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. ,

).

34. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2

postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej

slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu

konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým ), ale

taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky a v zmysle a c ods. 1 majú pred

zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

35. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba

chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania

v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho

použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu

ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,

aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.

Trvanie väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné

náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad

právom obvineného na osobnú slobodu. Trvanie väzby nad lehotu, ktorá je zákonom

ustanovená ako maximálna, už podľa nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

36. Sťažovateľ voči napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu v spojení s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu namietal, že „... neobsahujú žiadne

konkrétne skutočnosti vo vzťahu k mojej osobe, odôvodňujúce obavu ďalšieho trvania

väzobných dôvodov. Odôvodnenie uznesenia NS SR je všeobecné, povrchné a v podstate

odkazuje len na uznesenie ŠTS a stotožňuje sa s dôvodmi uvedenými v jeho odôvodnení

a tieto si zároveň aj NS SR osvojuje a v plnom rozsahu na ne poukazuje.“.

37. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

(a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu, na ktorého

dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj najvyšší súd, pozn.) konštatuje, že z ich

odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa

vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený

výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva

na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených

práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný súd teda konštatuje,

že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného

poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd pri posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania

sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká

aplikácia príslušných ustanovení , ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Najvyšší súd, ako aj špecializovaný súd (v príslušnej časti odôvodnenia svojho

napadnutého rozhodnutia, pozn.) dostatočne podrobne skúmali pretrvávajúce okolnosti

pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných

ustanovení , ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd

sťažovateľa garantovaných a dohovorom; uvedenú potrebu ponechania sťažovateľa

vo väzbe zdôvodnili poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z hľadiska

materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby. Závery najvyššieho súdu

nachádzajú oporu aj v skutkových okolnostiach sťažovateľovej trestnej veci a už

vykonanom dokazovaní, ktoré s prihliadnutím na závažnosť trestnej činnosti, z ktorej je

obvinený, a jej organizovaný prvok opodstatňujú jej ďalšie trvanie, a to aj v rovine dĺžky jej

trvania, ktorá v čase podania ústavnej sťažnosti trvala v podstate 1 rok, čím nebola

v rozpore s . Ústavný súd teda konštatuje, že všetky

sťažovateľom prednesené argumenty, ktoré boli zohľadnené súdom prvej inštancie, boli

prítomné aj v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ktorý sa s nimi vo svojom

napadnutom rozhodnutí vysporiadal aj s ohľadom na zákonom predpokladané ďalšie

zotrvanie sťažovateľa vo výkone tzv. „preventívnej väzby“. Podľa názoru ústavného súdu

tak skutkové zistenia podporené vykonávaným dokazovaním, ako aj z nich odvodené závery

najvyššieho súdu vychádzajúce zo záverov špecializovaného súdu sú na základe týmito

súdmi prezentovanými myšlienkovými postupmi a hodnoteniami dostatočne odôvodnené

a dávajú odpovede na všetky pre záver o neprepustení sťažovateľa z väzby/o pokračovaní

jeho väzobného stíhania podľa podstatné skutkové

a právne otázky. Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vníma sťažovateľom predostreté

námietky (pozri bod 3.2.1, bod 36, pozn.) ako zjavne neopodstatnené, čo podľa § 25 ods. 2

zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

38. Ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení obvinenia

vo svojej judikatúre uviedol, že (ako zákon, na ktorý poukazuje

vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania

trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. Pri

rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal

skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto

súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej

miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť

vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve

dokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa rátajú

s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania (m. m. ,

).

39. Vo vzťahu k dôvodnému podozreniu ako materiálnej podmienke uvalenia väzby

ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva,

že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk

každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá

existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok

o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od

všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell

a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

40. Dôvodné podozrenie („reasonable suspicion“) ako materiálna podmienka

uvalenia väzby/ďalšieho trvania väzby nachádza svoje zvýraznenie v prípade závažnej

trestnej činnosti osobitne s organizovaným/zločineckým prvkom. Aj ESĽP vo svojej

judikatúre uznal, že existenciu všeobecného ohrozenia, ktoré vyplýva z organizovaného

charakteru trestnej činnosti pripisovanej sťažovateľovi, možno akceptovať ako dôvod jeho

zadržania vo väzbe po určitý čas. V takých prípadoch zväčša vystupuje množstvo

obvinených a potreba zadováženia rozsiahlych dôkazov z množstva zdrojov a posúdenia

skutkových okolností a miery predpokladanej zodpovednosti každého z obvinených môže

predstavovať relevantný a dostatočný dôvod na držanie sťažovateľa vo väzbe počas obdobia

nevyhnutného na ukončenie vyšetrovania, vypracovanie obžaloby a vykonanie dôkazov

výsluchom obvinených. V prípadoch týkajúcich sa organizovaných zločineckých skupín je

navyše riziko, že by zadržiavaná osoba mohla vyvíjať nátlak na svedkov alebo ostatných

spoluobvinených alebo iným spôsobom mariť konanie, veľmi vysoké (pozri napr. rozsudok

ESĽP vo veci Celejewski v. Poľsko zo 4. mája 2006).

41. K ďalšej sťažovateľom podanej námietke spočívajúcej v tom, že „... o žiadosti...

rozhodoval nezákonný sudca pre prípravné konanie ŠTS namiesto zákonného sudcu pre

prípravné konanie OS BA I (z dôvodu vecnej nepríslušnosti)...“, ústavný súd poukazuje

na jej zdôvodnenie najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí, z ktorého vyplýva, že

„... do 30. novembra 2012 vyšetroval trestnú vec Úrad boja proti organizovanej kriminalite

Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky Bratislava (ÚBOK PPZ SR) pod sp. zn.

PPZ-79/BOK-BA-2012. Až z dôvodu organizačných zmien účinných od 1. decembra 2012

prešlo vyšetrovanie tejto trestnej veci na Národnú protidrogovú jednotku Národnej

kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky Bratislava (NPJ

NKA PPZ SR) pod sp. zn. PPZ-52/NKA-PZ-BA- 2012. Samotná zmena názvu úradu, zmena

spisovej značky, keď totožnosť veci zostáva nezmenená, nemá za následok procesnú

nepoužiteľnosť dôkazov vykonaných v tejto veci pred uvedenou zmenou. Na tomto závere

nemení nič ani formálne pochybenie vyšetrovateľky NPJ NKA PPZ, ktorá v tej istej veci

opätovne začala trestné stíhanie, správne mala vzniesť len obvinenie a na vyššie uvedené

skutočnosti poukázať v odôvodnení uznesenia.

Po zmene pôvodnej právnej kvalifikácie skutku, vzhľadom na ustanovenie § 14

písm. i/, písm. j/ (pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu) bol

príslušným na konanie a rozhodnutie Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko

Banská Bystrica podľa .“.

42. Z vyplýva pôsobnosť špecializovaného súdu, ktorá

v okolnostiach sťažovateľovej trestnej veci nachádzala svoje vyjadrenie v § 14 písm. i) –

trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny..., ako aj

v § 14 písm. j) – obzvlášť závažné zločiny spáchané zločineckou skupinou... Podľa § 24

ods. 1 úkony... v prípravnom konaní vykonáva súd, ktorý by bol

príslušný na konanie o obžalobe... V prípade sťažovateľa došlo k zmene právnej

kvalifikácie skutkov mu za vinu kladených príslušnými rozhodnutiami orgánov činných

v trestnom konaní dňom 23. septembra 2013 (bližšie pozri bod 2, pozn.), pričom

špecializovaný súd konal v predmetnej veci (o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

zo 16. septembra 2013) výsluchom sťažovateľa za prítomnosti jeho obhajcu 14. októbra

2013 a rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa svojím uznesením sp. zn. 81/2013

z 22. októbra 2013. Trestná vec sťažovateľa napadla špecializovanému súdu 26. septembra

2013, keď bola tomuto súdu predložená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

prostredníctvom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky. Z uvedených časových období je zrejmé, že v čase rozhodovania

špecializovaného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, bola v zmysle už

citovaných zákonných ustanovení daná vecná príslušnosť tohto súdu

na konanie. Námietky sťažovateľa o neprávoplatnosti rozhodnutí orgánov činných

v trestnom konaní, ako aj účelovosti postupu všeobecných súdov vníma ústavný súd ako

účelové a tendenčné v snahe docieliť prepustenie sťažovateľa z väzby, v dôsledku čoho ich

hodnotí ako zjavne neopodstatnené.

43. K ostatnej námietke sťažovateľa vyjadrenej slovami jeho právneho zástupcu

a spočívajúcej v tom, že „... proti... uzneseniu ŠTS zo dňa 22. 10. 2013 som podal sťažnosť

aj ja, ako obhajca obvineného, a to v zákonnej lehote po oboznámení sa s predmetným

uznesením ŠTS a to dňa 6. 11. 2013, pričom toto uznesenie mi bolo doručené dňa 5. 11.

2013. Avšak o tejto mojej sťažnosti aj napriek mojej urgencii zo dňa 13. 11. 2013

do dnešného dňa rozhodnuté nebolo“, ako aj na sťažovateľom poukázané závery

vyplývajúce z nálezu ústavného súdu č. k. -27 zo 14. decembra 2011 ústavný

súd v prvom rade konštatuje, že z jeho zistení vyplýva, že okolnosti, za akých rozhodol

špecializovaný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby v tejto veci,

nekorešpondujú s postupom všeobecných súdov v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby,

ktoré podrobil kritike ústavný súd vo svojom náleze č. k. -27

zo 14. decembra 2011. V sťažovateľovej veci totiž špecializovaný súd v zápisnici

o výsluchu sťažovateľa uskutočnenom 14. októbra 2013 nerozhodol o ním podanej žiadosti

o prepustenie z väzby (tak ako to bolo v prípade spomínaného nálezu, pozn.), takéto

rozhodnutie o nej uskutočnil až samostatným rozhodnutím – uznesením sp. zn. 81/2013

z 22. októbra 2013, ktoré bolo následne doručené sťažovateľovi 24. októbra 2013

a 5. novembra 2013 obhajcovi sťažovateľa. Napokon je potrebné poukázať aj

na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach vedených napr. pod sp. zn. ,

či sp. zn. v neposlednom rade už aj pre — v bode 20

tohto rozhodnutia — vyslovenej nedôvodnosti aplikácie (obdobne platí

aj pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) vo väzobných konaniach.

44. Podľa uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa

priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa

oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,

komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia. Podľa § 179 ods. 3

... Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo

na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je prípustná

sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá obmedzenú

spôsobilosť na právne úkony.

Podľa sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého

uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia... Ak sa uznesenie oznamuje

tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho

oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.

Podľa ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán

sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo

vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Podľa ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým

oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec

na rozhodnutie...

b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

45. Medzi záruky, ktoré garantuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, nepochybne patrí aj právo

obvineného predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj jeho právo na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. ). Taktiež ESĽP vo svojej judikatúre

konštatoval, že požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania

„princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie („fundamental

guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej

slobody (napr. rozsudok ESĽP z 21. októbra 1986 vo veci Sanches — Reisse c. Švajčiarsko,

rozsudok ESĽP z 15. novembra 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Vždy musia byť

zaručené kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. marca

1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však musí mať osoba vo väzbe

možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

46. Jednou z procesných záruk pozbavenia osobnej slobody väzbou v súlade s čl. 17

ods. 1, 2 a 5 je aj právo obvineného podať sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového

súdu, v ktorej predloží súdu svoje argumenty proti uvaleniu väzby. Tomuto právu

obvineného zodpovedá povinnosť súdu umožniť obvinenému uplatnenie jeho práv

a rozhodnúť o sťažnosti v konaní v súlade so zákonom, t. j. .

Predpokladom úspešného uplatnenia ochrany základného práva podľa v

konaní pred ústavným súdom je však riadne uplatnenie práva podať sťažnosť v konaní pred

všeobecnými súdmi, t. j. domáhanie sa svojho práva v súlade so všetkými podmienkami

ustanovenými zákonom pre tento typ konania. Obvinený, zvlášť v prípade, ak uplatňuje

svoje práva za pomoci obhajcu, musí súčasne predvídať, že súd bude v konaní postupovať

v časových limitoch, ktoré ustanovuje pre tento typ konania. Podľa

ods. 6 ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom

konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne

a urýchlene. Na časové limity majúce svoj význam pri rozhodovaní všeobecných súdov

vo väzobných veciach poukazoval aj samotný sťažovateľ, keď tvrdil, že «Súd vychádzajúc

z textu Dohovoru priznáva osobnej slobode mimoriadny význam. Právo na slobodu je veľmi

dôležité v demokratickej spoločnosti pre jednotlivca, pričom v prípade osôb, ktoré sa

nachádzajú vo väzbe, sa vyžaduje uprednostnenie a zvýšená starostlivosť(vec Wemhoff

z roku 1968). Význam osobnej slobody jednotlivca sa prejavuje jednoznačnej aj v použití

pojmu „urýchlene“. Uvedené platí v plnom rozsahu aj vtedy ak sa koná v dvoch

inštanciách. Pokiaľ sa týka dĺžky jednotlivých lehôt, v ktorých by mali byť veci rozhodnuté,

tak to je z jednotlivých súdnych rozhodnutí zrejmé, že malo by ísť o 14 resp. 18 dní

(Touroude proti Francúzsku z 3. 10. 2000) nie však už lehotu 23 dní (Rehbock proti

Slovinsku z 28. 11. 2000) alebo lehotu 30 dní (G. B. a M. B. proti Švajčiarsku z 30. 11.

2000).

Dvojinštančnosť konania nezbavuje štát povinnosti plniť záväzky vyplývajúce z čl. 5

ods. 4 Dohovoru.

Do lehoty sa zásadne počíta celková doba konania, od podania žiadosti

o prepustenie z väzby až po právoplatnosť rozhodnutia (Letellier proti Francúzsku z roku

1991).».

47. Ústavný súd pripomína, že pri poskytovaní individuálnej ochrany základných

práv a slobôd nie je úlohou ústavného súdu vyjadriť sa „in abstracto“ k tomu, aký má byť

správny výklad príslušnej zákonnej úpravy, alebo k tomu, aký postup a prostriedky má

všeobecný súd zvoliť na svoj postup. Úlohou ústavného súdu je len preskúmať, či

v konkrétnych okolnostiach rozhodovania bol postup a rozhodnutie súdu zlučiteľný

s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách ().

48. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem

bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych

súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej

moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej

právnej úpravy.

49. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ pri svojom vypočutí 14. októbra 2013

pred sudcom špecializovaného súdu v primeranom rozsahu predniesol svoje výhrady proti

svojmu väzobnému stíhaniu, ako aj na ním predostreté dôvody nadviazala argumentácia

jeho obhajcu, ktorá je v spojení s argumentáciou sťažovateľa predostretou aj v podaných

sťažnostiach z 25. októbra 2013 a 5. novembra 2013 po obsahovej stránke totožná. Ústavný

súd výslovne poukazuje na to, že porovnaním sťažnosti podanej obhajcom sťažovateľa

z 25. októbra 2013 (resp. sťažovateľom prostredníctvom zvoleného obhajcu) ešte v čase

pred doručením napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu obhajcovi sťažovateľa

a sťažnosti, ktorú podal obhajca sťažovateľa v čase po doručení napadnutého rozhodnutia

špecializovaného súdu jeho osobe z 5. novembra 2013 (o ktorej má v súčasnom období

podľa názoru obhajcu sťažovateľ prebiehať konanie, pozn.), vyplýva nielen obsahová

zhoda, ale úplne rovnaká slovná argumentácia (výslovne do posledného písmena rovnaká,

pozn.), a to navyše rovnaká ako v predchádzajúcich podaniach sťažovateľa, ako sám tvrdí,

„Čo sa týka dôvodov, plne sa pridržiavam dôvodov uvedených v našej žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 16. 9. 2013 a v zápisnici ŠTS pri rozhodovaní

o žiadosti zo dňa 14. 10. 2013.“. Je teda zrejmé, že sťažovateľ aj za odbornej právnej

pomoci svojho obhajcu mal možnosť predniesť vo veci konajúcim všeobecným súdom

všetky svoje argumenty a výhrady proti svojmu väzobnému stíhaniu, ktoré mnohonásobne

opakoval. Z materiálneho hľadiska (pozri bod 48, pozn.) sťažovateľ nepredložil v sťažnosti

z 5. novembra 2013 také argumenty, ktoré by neboli vo veci konajúcim súdom známe a boli

by spôsobilé privodiť zásadné prehodnotenie tých skutkových a právnych okolností, ktoré

súdy brali do úvahy pri rozhodovaní o zotrvaní sťažovateľa vo väzbe. Tým, že sťažovateľ

(z hľadiska formálneho, pozn.) podal proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn.

81/2013 z 22. októbra 2013 sťažnosť prostredníctvom svojho právneho zástupcu, bolo

v súlade s dohovorom a uplatnené jeho právo predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe vrátane rovnosti zbraní a kontradiktórnosti

konania.

50. Z pohľadu ústavného súdu nemožno najvyšší súd „obviňovať“ z toho, že

rozhodol urýchlene vo väzobnej veci, keďže mu to ukladá aj dohovor. Ústavnému

súdu sa predmetná situácia javí tak, že najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa

proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného súdu musel mať na pamäti v podstate

konflikt dvoch práv, a to práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe (dodržanie lehôt podľa

čl. 5 ods. 4 dohovoru, na ktoré aj poukázal sťažovateľ v bode 46, pozn.) a práva

na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu súdu proti jeho väzbe. Ústavný súd už

judikoval, že nemožno úspešne namietať porušenie určitého alebo medzinárodnou

zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého všeobecného

súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného , resp. medzinárodnou

zmluvou garantovaného práva alebo slobody (m. m. , ).

51. Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu najvyššieho súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru, podľa ktorej

možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, , ), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na

odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi

sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu

a špecializovaného súdu, prepustenie sťažovateľa z väzby), keďže rozhodovanie o nich je

viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

52. Nad rámec svojej argumentácie ústavný súd k sťažnostným výhradám

sťažovateľa týkajúcim sa nedostatkov v postupe orgánov činných v trestnom konaní vo fáze

prípravného konania (bližšie pozri bod 3.1, pozn.) pripomína svoju už ustálenú judikatúru,

podľa ktorej z princípu subsidiarity vyplýva, že trestné konanie je od svojho začiatku až

po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu

zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich

všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo

v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom

skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných

orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli

vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v

(, m. m. tiež , , , ).

53. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna

úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom

štádiu trestného konania (napr. po prípadnom podaní obžaloby ako obžalovanému v rámci

uplatnenia práva na obhajobu) právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich

základných práv a slobôd, ku ktorým malo dôjsť podľa jeho názoru v dôsledku

protiprávneho postupu orgánov činných v trestnom konaní v predmetnej trestnej veci. Súd

prvého stupňa sa touto námietkou musí zaoberať pri predbežnom prerokovaní obžaloby

( a nasl. ). Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať

a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd v prípade podania odvolania

v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie

všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti

a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa v štádiu

trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. ,

alebo ).

54. Taktiež ústavný súd poukazuje na , z ktorého

vyplýva, že je viazaný návrhom na začatie konania... V súlade s § 20 ods. 3 v spojení s § 20

ods. 1 je teda ústavný súd oprávnený rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého presne

označil za porušovateľa svojich základných práv a slobôd, vrátane naplnenia požiadavky

presného označenia/špecifikácie porušených základných práv a slobôd (m. m. ,

). Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov je advokát povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Ústavný súd konštatuje, že

v petite sťažovateľom podanej sťažnosti, predovšetkým z jeho bodov 1 až 5 (bližšie pozri

bod 4, pozn.), ktorá bola ako celok koncipovaná zvoleným právnym zástupcom, absentuje

presné označenie napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a špecializovaného súdu,

ktorými malo dôjsť k porušeniu označených základných práv a slobôd, a aj tento nedostatok

mohol byť dôvodom na odmietnutie sťažnosti z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných

náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014