Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 445/2014
PDF · 740.15 KB
No categories available
I. ÚS 445/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., zastúpeného advokátom JUDr. Michalom
Ciklaminim, Ipeľská 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 34/2013 zo 6. novembra 2013
v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 81/2013 z 22. októbra
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. decembra 2013 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 34/2013 zo 6. novembra
2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením
Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. Tp 81/2013
z 22. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením
vyšetrovateľky Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej
protizločineckej jednotky, expozitúry Bratislava, (ďalej len „národná kriminálna agentúra“)
pod ČVS: PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012 zo 17. januára 2013 vznesené obvinenie pre zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d) a ods. 2 písm. c)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“). Uznesením vyšetrovateľky národnej kriminálnej agentúry pod
ČVS: PPZ 52/NKA PZ-BA-2012 z 23. septembra 2013 bolo sťažovateľovi vznesené
obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296
Trestného zákona. Ako sám sťažovateľ udáva, „Po vznesení obvinenie dňa 23. 09. 2013
za členstvo v zločineckej skupine bol skutok z uznesenia zo dňa 17. 01. 2013 (drogová
trestná činnosť) obvineným M. B... prekvalifikovaný na obzvlášť závažný zločin aj
za použitia § 172 ods. 4 písm. b) Trestného zákona.“. Sťažovateľ bol spolu s ďalšími
spoluobvinenými uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0 Tp 31/13 z 19. januára
2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tpo 10/2013
z 21. februára 2013 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Krajský súd v Bratislave svojím uznesením sp. zn. l Tpo 53/2013
zo 7. augusta 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
0 Tp 353/2013 z 24. júla 2013 rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa do 16. decembra
2013 a zároveň rozhodol o zmene dôvodu väzby len podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. V ďalšom najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Tost 34/2013 zo 6. novembra
2013 v spojení s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 81/2013 z 22. októbra 2013
rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa zo 16. septembra 2013 o prepustenie z väzby.
V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3.1 Sťažovateľ v podanej sťažnosti podrobne popisuje priebeh svojej trestnej veci
a v postupe orgánov činných v trestnom konaní nachádza viaceré pochybenia, ku ktorým
uviedol, že „Poukazujem predovšetkým na pochybenia OČTK týkajúce sa dôvodnosti
vznesenia obvinenie. V zmysle skutkovej vety uvedeného uznesenia ide o totožný skutok,
pre aký už bolo obvinenému vznesené obvinenie, preto som toho názoru, že za rovnaký
skutok nemôže byť dva krát vznesené obvinenie aj keď s inou právnou kvalifikáciou a práve
z toho dôvodu považujem predmetné uzneseni za nezákonné, zmätočné a účelové.
Som toho názoru, že uvedené uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 23. 9. 2013
pre zločin podľa § 296 Tr. zák., za ktorým nasledovala zmena právnej kvalifikácie
(na obzvlášť závažný zločin podľa §172 ods. 1, písm. a, b, c, d, ods. 2 písm. c, ods. 4 písm. b
Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b Tr. zák. a § 141 písm. a Tr. zák.) je účelové
a násilné...
... tieto uznesenia boli teraz vydané iba z dôvodu, prečo neprepustiť obvineného
M. B. na slobodu a takto vyfabrikovať nový väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a Tr.
por. a možno aj písm. b.
Rovnako mám zato, že kvalifikácia pre ktorú bolo vznesené obvinenie podľa § 296
Tr. zák. neobstojí a je to len pokus ako zmeniť vecnú príslušnosť, aby o veci konal
Špecializovaný trestný súd, ktorému by táto vec v rámci tejto kvalifikácie spadala
do rozhodovacej právomoci podľa § 14 písm. i), j) Tr. por., o čom... v nedávnej minulosti...
už... zo strany OČTK prišlo.
Poukazujem ďalej na tú skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je
dostatočne odôvodnené, z odôvodnenia nevyplývajú nové skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali skutočnosti uvedené v ňom a to, že obvinení mali naplniť skutkovú podstatu
zločinu podľa § 296 Tr. zák., pričom skutočnosti, ktoré sa uvádzajú v odôvodnení boli už
známe v čase vznesenia obvinenia dňa 17. 1. 2013... preto sa pýtam, prečo toto uznesenie
nebolo vydané v januári 2013, keď PPZ, NKA, NPJ už tieto výsluchy mala k dispozícii?
Navyše konštrukcia zločineckej skupiny, ktorá je popísaná v odôvodnení je
prinajmenšom absurdná, ktorá nemá oporu vo vykonanom procesnom dokazovaní v rámci
prípravného konania a je účelová.
Rovnako, by som chcel poukázať, že trestné stíhanie vo veci samej bolo podľa § 199
ods. 1 Tr. por. začaté spolu s vznesením obvinenia podľa § 206 ods. 1 Tr. por. uznesením
PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012 zo dňa 23. 9. 2013, ktoré mi ešte nebolo doručené, avšak
rovnako bolo začaté aj uznesením PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012 zo dňa 16. 1. 2013 a rovnako
aj dňa 6.3.2012. Preto sa pýtam koľkokrát sa pre tú istú vec môže začať trestné stíhanie
vo veci samej podľa §199 ods. 1 Tr. por. ?“.
3.2.1 V nadväznosti na uvedené pochybenia orgánov činných v trestnom konaní
sťažovateľ postupu a rozhodnutiam všeobecných súdov v konaní o jeho žiadosti
zo 16. septembra 2013 o prepustenie z väzby vytýka v prvom rade nedostatočné/chabé
zdôvodnenie trvania jeho väzby, ako aj samotnú vecnú absenciu dôvodov ďalšieho trvania
jeho väzby, k čomu dôvodí, že „Z odôvodnení uznesenia ŠTS ako aj NS SR nevyplýva,
na základe akých konkrétnych dôkazov dospeli súdy k záveru o existencii konkrétnych
skutočností odôvodňujúcich nutnosť trvania väzby vo vzťahu k mojej osobe. Len domnienky,
ničím nepodložené obavy a podozrenia pre záver o ďalšom trvaní väzby nepostačujú.
Pokiaľ ide o dôvody uvádzané v týchto uzneseniach, tieto mohli odôvodňovať moju väzbu
maximálne v počiatočnom štádiu vyšetrovania avšak, tak ako som už vyššie uvádzal,
vzhľadom na doteraz vykonané procesné úkony v prípravnom konaní v mojej trestnej veci
som toho názoru, že tieto nielen vyvracajú akékoľvek dôvody väzby ale aj moju vinu,
samozrejme okrem výpovedí svedkov, ktorí sa snažia si pomôcť v ich vlastných trestných
veciach a ktorí sa po páchaní ich trestnej činnosti v súčasnosti stavajú do pozície
mučeníkov v snahe zbaviť sa svojej trestnej zodpovednosti. Z uznesení ŠTS a NS SR
nevyplývajú vo vzťahu k mojej osobe žiadne významné a dostatočné dôvody, odôvodňujúce
ďalšie trvanie väzby. Zároveň som toho názoru, že vzhľadom na odôvodnenia uznesení vo
vzťahu k mojej osobe nemožno konštatovať, že by ŠTS ako aj NS SR pri rozhodovaní o mojej
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu postupovali s osobitnou starostlivosťou.
... uznesenia ŠTS ako aj NS SR neboli vydané na základe starostlivého uváženia
a zhodnotenia všetkých doposiaľ zhromaždených skutočností a dôkazov a preto uvedenými
uzneseniami došlo k porušeniu mojich práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 Dohovoru ako aj
z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2,5 Ústavy SR.“.
3.2.2 V ďalšom namieta pochybenie v postupe najvyššieho súdu, ktoré malo spočívať
v nerozhodnutí o právnom zástupcovi sťažovateľa podanej sťažnosti proti napadnutému
rozhodnutiu špecializovaného súdu, k čomu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu tvrdí, že „... dňa 22. 10. 2013 ŠTS rozhodol od stola o žiadosti môjho klienta
na prepustenie z väzby na slobodu a to po jeho výsluchu zo dňa 14. 10. 2013 a vydal
rozhodnutie, ktorým zamietol žiadosť môjho klienta, pričom mne bolo toto rozhodnutie
doručené dňa 05. 11. 2013, na základe čoho som podal v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú
som poštou ale aj faxom poslal na ŠTS o 13.26 hod. dňa 6. 11. 2013, pričom následne som
sa od môjho klienta M. B. dozvedel, že faxom dňa 6. 11. 2013 o 12.13 hod. mu bolo
oznámené, že NS SR právoplatne rozhodol a zamietol sťažnosť môjho klienta proti
predmetnému uzneseniu ŠTS, teda NS SR zamietol sťažnosť proti vyššie uvedenému
rozhodnutiu STS ešte predtým, než mu bola doručená moja sťažnosť podaná v zákonnej
lehote, ktorá mi začala plynúť dňa 6. 11. 2013, pričom o tejto mojej sťažnosti do dnešného
dňa NS SR rozhodnuté nebolo.
Opätovne uvádzam, že proti... uzneseniu ŠTS zo dňa 22. 10. 2013 som podal sťažnosť
aj ja, ako obhajca obvineného, a to v zákonnej lehote po oboznámení sa s predmetným
uznesením ŠTS a to dňa 6. 11. 2013, pričom toto uznesenie mi bolo doručené dňa 5. 11.
2013. Avšak o tejto mojej sťažnosti aj napriek mojej urgencii zo dňa 13. 11. 2013
do dnešného dňa rozhodnuté nebolo.“. V dôsledku tohto postupu najvyššieho súdu
„... celková dĺžka konania o žiadosti, ako aj sťažnosti je neprimerane dlhá, nakoľko...
o mojej sťažnosti, ktorú som odôvodňoval až po doručení predmetného uznesenia ŠTS,
do dnešného dňa rozhodnuté nebolo“.
3.3 V závere svojej argumentácie sťažovateľ v súhrne poukázal na to, že
„o žiadosti... rozhodoval nezákonný sudca pre prípravné konanie ŠTS namiesto zákonného
sudcu pre prípravné konanie OS BA I (z dôvodu vecnej nepríslušnosti)
... v zmysle Nálezu ÚS SR, sp. zn.: I. ÚS 307/2011 nebolo umožnené podať
a odôvodniť sťažnosť až po oboznámení sa s písomným vyhotovením uznesenia ŠTS,
č. k.: Tp 81/13 zo dňa 22. 10. 2013,
o sťažnosti... proti uzneseniu ŠTS bolo NS SR rozhodnuté skôr, než... obhajca
obvineného v zákonnej lehote podal sťažnosť proti uzneseniu ŠTS po oboznámení sa
s písomným vyhotovením predmetného uznesenia ŠTS dňa 6. 11. 2013,
o... sťažnosti zo dňa 6. 11. 2013 proti predmetnému uzneseniu ŠTS, ktorú... podal...
obhajca obvineného po oboznámení sa s písomným vyhotovením uznesenia ŠTS
do dnešného dňa NS SR rozhodnuté nebolo ako aj
... absentuje materiálna stránka a podmienka väzby
a zákonných ustanovení, ako aj ustanovení Dohovoru, uvádzam, že činnosťou, resp.
nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu týchto mojich
základných práv a ľudských slobôd:
1. právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru
a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR,
2. právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 5
ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
3. právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania v zmysle
čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
4. právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR .
5. právo podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR na základe ktorého možno vziať do väzby iba
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie „vyniesol tento nález:
1. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR.
2. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
3. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5
ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
4. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa
s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.
5. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR porušil práva sťažovateľa podľa
s čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.
6. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, č. k. Tp 81/13 zo dňa 22. 10. 2013
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu, č. k.: 3 Tost zo dňa 6. 11. 2013 sa zrušujú
a sťažovateľ... sa prepúšťa z väzby na slobodu.
7. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. Michala
Ciklaminiho...“.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom
na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5
ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade
s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu
alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo
byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
9. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody
jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru
výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy
takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej
slobody jednotlivca.
10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,
ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného
zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa
čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie
okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na
základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS
271/07).
11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie
do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5
ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne
právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných
štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody
zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred
svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).
14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe
osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní
prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce
sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak
obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch.
16. Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní
spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť
a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Podľa § 76 ods. 7 Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá
na prípravné konanie najviac
a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
17. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia... .
18. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd čl. 17 ods. 1, 2
a 5, čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru malo dôjsť
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 34/2013 zo 6. novembra 2013 v spojení
s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 81/2013 z 22. októbra 2013.
II.A
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 3
dohovoru
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo, ako sám sťažovateľ udáva, „právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v zmysle... čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 ústavy
SR“, ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúru už opakovane
konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie,
ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,
a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne
obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane
práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna
ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím
na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie
všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
21. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Právo na nestranný súd (ktorého súčasťou je aj právo na
zákonného sudcu) je obsiahnuté nielen v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj v čl. 5 ods. 4
dohovoru, keďže pojem „súd“ tu má identický význam. Z tých istých dôvodov treba právo
na zákonného sudcu/nestranného sudcu považovať aj za súčasť čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
v prípadoch, keď súd rozhoduje o väzbe. Právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1
ústavy sa naproti tomu vzťahuje na konanie vo veci samej. Inými slovami, čl. 48 ods. 1
ústavy, ktorého porušenia sa sťažovateľ domáha vo svojej väzobnej veci, s touto nesúvisí,
keďže sa tento článok vzťahuje na konanie vo veci samej, o ktoré v danom prípade nešlo.
Najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí v sťažnostnom konaní proti napadnutému
rozhodnutiu špecializovaného súdu nerozhodoval v merite sťažovateľovej trestnej veci, teda
o jeho vine/nevine, ale len o podmienkach jeho ďalšieho zotrvania vo väzbe ekvivalentne
k skutkovým okolnostiam podporujúcim záver o dôvodnosti jej ďalšieho trvania.
Pri skúmaní dôvodnosti väzby je právo na zákonného sudcu súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru,
resp. čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.
22. Článok 5 ods. 3 dohovoru sa vo svojej prvej časti vzťahuje na rozhodovanie
o prvotnom vzatí do väzby a jeho účelom je ochrana jednotlivca proti svojvoľnému
zadržaniu, ktorá je zaručená podrobením aktu pozbavenia slobody nezávislej súdnej
kontrole bez žiadosti zadržanej osoby (rozsudok McKay v. Veľká Britania z 3. októbra
2006, § 34, pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny
štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 250), zatiaľ čo
účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je umožniť osobe pozbavenej osobnej slobody [okrem iných
prípustných spôsobov podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru aj väzbou v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c)
dohovoru] iniciovať konanie s cieľom dosiahnuť preskúmanie zákonnosti pozbavenia
slobody a prepustenie na slobodu, ak sa ďalšie trvanie takéhoto pozbavenia osobnej slobody
(väzby) preukáže byť nezákonné (napr. rozsudok Khodorkovskiy v. Rusku z 31. mája 2011,
§ 165).
23. Vo vzťahu k aplikovateľnosti čl. 5 ods. 4 dohovoru pri rozhodovaní o vzatí
do väzby Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že ide
o tzv. inkorporovanú kontrolu, čo znamená, že ak o počiatočnom pozbavení slobody
rozhodol súd alebo ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol
o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5 ods. 4 dohovoru sa neuplatní, lebo súdna kontrola
požadovaná týmto ustanovením je obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí. „Účelom
čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám
právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody.
Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 dohovoru
bezpochyby zaväzuje štáty poskytnúť zatknutej osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale
z ničoho nevyplýva, že to platí aj vtedy, keď takéto rozhodnutie vydal súd na základe
súdneho konania. V tomto ostatnom prípade kontrola podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru je
obsiahnutá už v pôvodnom rozhodnutí“ (rozsudok de Wilde v. Belgicko, 1971, séria A,
č. 12, s. 40, § 76, I. ÚS 193/04). Ústavný súd sa nemohol zaoberať namietaným porušením
sťažovateľom označeného čl. 5 ods. 3 dohovoru arbitrárnosťou a nedostatkom dôvodov
(bližšie pozri bod 3.2.1) napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože týmto
rozhodnutím v sťažnostnom konaní rozhodol najvyšší súd o zamietnutí žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby, a teda preskúmaval podmienky ďalšieho trvania väzby v čase, keď sa
sťažovateľ už vo väzbe nachádzal. Inými slovami, keďže v danom prípade ústavný súd
neskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu o vzatí do väzby, ale rozhodnutie najvyššieho súdu
týkajúce sa dôvodnosti jej ďalšieho trvania, nebolo možné pristúpiť k skúmaniu porušenia
práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru z dôvodu, že sa na konanie všeobecného súdu,
ktorým sa rozhoduje o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, nevzťahuje.
24. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným osobnej
slobody právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia osobnej
slobody, a zároveň dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo
súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie,
ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000,
Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 — § 36). Ak teda
sťažovateľ konštatuje, že „... celková dĺžka konania o žiadosti, ako aj sťažnosti je
neprimerane dlhá... do dnešného dňa rozhodnuté nebolo“, v dôsledku čoho namieta
porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd uvádza, že garancie týkajúce sa rýchlosti
rozhodovania všeobecných súdov vo väzobných veciach v okolnostiach predmetnej veci
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sú už súčasťou práva podľa čl. 17. ods. 2 a 5
ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, pričom čl. 48 ods. 2 ústavy sa naň vecne nevzťahuje, pretože
nachádza svoje uplatnenie v konaní v merite veci, teda v okolnostiach predmetnej veci
v postupe orgánov činných v trestnom konaní alebo orgánov súdnej moci v rozhodovaní
o vine/nevine sťažovateľa a na tento záver nadväzujúce ďalšie skutočnosti ako uloženie
trestu, spôsob výkonu trestu a pod... . V závere ústavný súd už len dodáva, že čl. 5 ods. 3
dohovoru taktiež „ochraňuje“ osoby pozbavené osobnej slobody pred neopodstatnene dlhou
väzbou (obdobne pozri napr. rozsudok vo veci Stögmüller v. Rakúsko, 10. novembra 1969,
strana 40, § 5, na ktorý odkazuje aj rozsudok vo veci Punzelt, § 98), o čo vychádzajúc
z argumentácie sťažovateľa v predmetnej veci nešlo.
25. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože
tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach sťažovateľovho väzobného stíhania,
ktoré boli predmetom rozhodovania uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 34/2013
zo 6. novembra 2013 v spojení s dôvodmi vyjadrenými v uznesení špecializovaného súdu
sp. zn. Tp 81/2013 z 22. októbra 2013.
26. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,
II. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné
a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu
ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa
základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu
a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné
špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru. V dôsledku
uvedeného ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 34/2013 zo 6. novembra 2013 v spojení s dôvodmi
vyjadrenými v uznesení špecializovaného súdu sp. zn. Tp 81/2013 z 22. októbra 2013 len
vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
II.B
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru napadnutým rozhodnutím špecializovaného súdu
27. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
28. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu, ústavný súd
vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné
podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok
(čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
29. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
30. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Tost 34/2013 zo 6. novembra 2013
v podstatnom uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že sťažnosť je prípustná a bola podaná
oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote. Na základe toho potom v zmysle § 192
ods. 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti
ktorým sťažovateľ podal sťažnosť ako aj konanie týmto výrokom predchádzajúce, pričom
dospel k záveru, že sťažnosť obvineného M. B. nie je dôvodná.
Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že obvinený je trestne stíhaný
uznesením vyšetrovateľky Prezídia Policajného zboru národnej kriminálnej agentúry,
národnej protizločineckej jednotky Expozitúry Bratislava zo 17. januára 2013
pod ČVS: PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012 pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania
s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/,
ods. 2 písm. c/ Trestného zákona s poukázaním na § 138 písm. i/ Trestného zákona
na skutkovom základe uvedenom v uznesení.
Dňa 30. apríla 2013 bola s touto trestnou vecou spojená súvisiaca trestná vec
obvineného L. C., ktorý bol trestne stíhaný pre zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona a pre obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm.
c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona s poukázaním na § 138 písm. i/ Trestného
zákona.
Dňa 23. septembra 2013 bolo obvinenému M. B. a spol. v tom istom trestnom konaní
vyšetrovateľkou vznesené obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a súčasne zmenená právna kvalifikácia
predmetného skutku na obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/, ods. 4 písm. b/ Trestného
zákona s poukázaním na § 138 písm. b/ Trestného zákona a na § 141 písm. a/ Trestného
zákona.
Následne dňa 23. septembra 2013 bola do tohto konania spojená ďalšia súvisiaca
trestná vec obvineného R. K., ktorý bol dovtedy stíhaný samostatne pre obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/, c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/,
písm. e/ Trestného zákona s poukázaním na § 138 písm. b/ Trestného zákona.
Obvinení M. B. a spol. boli dňa 23. septembra 2013 vyšetrovateľkou Prezídia
Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protizločineckej jednotky,
Expozitúry Bratislava písomne upovedomení o zmene právnej kvalifikácie.
Obvinený M. B. bol v tejto veci vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné
konanie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 0 Tp 31/2013, z 19. januára 2013 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1 Tpo 10/2013, z 21. februára 2013
z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku. Lehota
väzby u obvineného začala plynúť 16. januára 2013 o 03.40 hod. a je vykonávaná v Ústave
na výkon väzby Bratislava.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.
0 Tp 353/2013, z 24. júla 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
1 Tpo 53/2013, zo 7. augusta 2013 bola u obvineného M. B. predĺžená lehota trvania väzby
do 16. decembra 2013. Dôvody väzby boli obmedzené len na dôvod podľa § 71 ods. 1 písm.
Dňa 26. septembra 2013 predložil prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky súdu žiadosť obvineného M. B. o prepustenie
z väzby na slobodu, nakoľko jej nevyhovel.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preštudovaní vyšetrovacieho spisu
ČVS: PPZ 52/NKA-PZ-BA-20I2 a súdneho spisu, sp. zn. Tp 81/2013, dospel k záveru, že
sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby
na slobodu, o písomnom sľube obvineného a o uložení dohľadu probačným a mediačným
úradníkom rozhodol správne a v súlade so zákonom.
Pri rozhodovaní o sťažnosti obvineného mal najvyšší súd na zreteli tiež ustanovenie
§ 76 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého môže väzba v rámci základnej alebo
predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a v konaní pred súdom trvať len nevyhnutný
čas.
Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je
sedem mesiacov.
Podľa § 76 ods. 6 písm. c/ Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom
konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak
je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
V posudzovanej veci i v súčasnom štádiu trestného konania je splnená základná
materiálna podmienka, a to existencia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Podľa zistenia najvyššieho súdu uvedený väzobný dôvod, pre ktorý bola obmedzená osobná
sloboda obvineného jeho vzatím do väzby, sa opiera o skutočnosti, ktoré konkretizoval
vo svojom rozhodnutí Špecializovaný trestný súd. Vyplýva z nich reálna obava z následkov
predpokladaných v ustanovení upravujúcom dôvody preventívnej väzby. Najvyšší súd si
závery súdu prvého stupňa osvojuje a s týmito sa v plnej miere stotožňuje a v ďalšom na ne
odkazuje.
Obvinený M. B. sa snažil v odôvodnení podaných sťažností spochybniť výpovede
svedkov B., P., H., D., K., Š., Š., obvinených C., M., P., ktoré ho usvedčujú z páchania
trestnej činnosti. Tieto námietky obvineného súd posúdi až v ďalšom konaní v merite veci.
Najvyšší súd sa stotožnil aj so záverom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,
pracovisko Banská Bystrica, že u obvineného nie je možné nahradiť väzbu písomným
sľubom, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka. V danom prípade,
s prihliadnutím na povahu trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený trestne stíhaný, ani
najvyšší súd písomný sľub a dohľad probačného a mediačného úradníka nepovažuje
za dostatočné záruky na nahradenie väzby. Tieto substitučné inštitúty neodstraňujú obavu,
že obvinený v prípade prepustenia na slobodu nebude pokračovať v trestnej činnosti. Nič
na tom nemení ani skutočnosť, že obvinený je otcom sedemmesačného maloletého dieťaťa
(o čom nepredložil súdu žiadny doklad), resp. že je podnikateľ. Nie sú to výnimočné
okolnosti prípadu, aké ma na mysli § 80 ods. 2, veta tretia Trestného poriadku.
Pokiaľ sa jedná o sťažovateľove námietky ohľadne zákonného sudcu, k tomuto
Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že do 30. novembra 2012 vyšetroval trestnú vec
Úrad boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky
Bratislava (ÚBOK PPZ SR) pod sp. zn. PPZ-79/BOK-BA-2012. Až z dôvodu organizačných
zmien účinných od 1. decembra 2012 prešlo vyšetrovanie tejto trestnej veci na Národnú
protidrogovú jednotku Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru
Slovenskej republiky Bratislava (NPJ NKA PPZ SR) pod sp. zn. PPZ-52/NKA-PZ-BA- 2012.
Samotná zmena názvu úradu, zmena spisovej značky, keď totožnosť veci zostáva
nezmenená, nemá za následok procesnú nepoužiteľnosť dôkazov vykonaných v tejto veci
pred uvedenou zmenou. Na tomto závere nemení nič ani formálne pochybenie
vyšetrovateľky NPJ NKA PPZ, ktorá v tej istej vecí opätovne začala trestné stíhanie,
správne mala vzniesť len obvinenie a na vyššie uvedené skutočnosti poukázať v odôvodnení
uznesenia.
Podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Po zmene pôvodnej právnej kvalifikácie skutku, vzhľadom na ustanovenie § 14 písm.
i/, písm. j/ Trestného poriadku (pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu) bol príslušným
na konanie a rozhodnutie Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica
podľa § 24 ods. 1 Trestného poriadku.
Pokiaľ obvinený namietal, že o jeho žiadosti zo 16. septembra 2013 (podanej
na Okresný súd Bratislava I) sa nerozhodlo v lehote jedného mesiaca, nedošlo tým
k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ale k porušeniu zásady o prednostnom
rozhodovaní väzobných vecí, ktoré porušenie nemalo ale vplyv na správnosť výroku
rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica
z 22. októbra 2013, sp. zn. Tp 81/2013.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod
na zmenu rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská
Bystrica a sťažnosť obvineného M. B. podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku ako
nedôvodnú zamietol.“
31. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Tost 34/2013 zo 6. novembra 2013 s uznesením špecializovaného súdu
sp. zn. Tp 81/2013 z 22. októbra 2013 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj
podstatnú časť z napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu:
«Dôvody väzby u obvineného M. B., tak ako boli vymedzené pri doterajšom
rozhodovaní súdov pri vzatí do väzby a predlžovaní lehoty väzby sa nezmenili, stále trvajú,
nedošlo k zmene dôkaznej situácie v prospech obvineného M. B., skôr naopak, pričom
prokurátor poukazuje na vznesenie obvinenia zo dňa 23. 09. 2013 za zločin založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a zmenu
právnej kvalifikácie vo vzťahu k drogovej trestnej činnosti, ktorá bola zmenená tak, aby
vyjadrovala páchanie tejto trestnej činnosti ako členom zločineckej skupiny.
Materiálnymi podmienkami väzby sa podrobne zaoberal Krajský súd Bratislava
najmä pri vzatí do väzby, ale aj neskôr pri predlžovaní lehoty väzby. Na rozdiel od názoru
uvedeného v žiadosti o prepustenie o ktorom sa má rozhodovať, výpovede svedkov B., P.,
Š., H., D., obvinených C. a M. sú preverované vykonávaným dokazovaním v prípravnom
konaní a tieto výpovede usvedčujú obvineného M. B. z trestnej činnosti, za ktorú je stíhaný.
Navyše ich výpovede sa navzájom dopĺňajú, pričom je potrebné poukázať aj na výpovede
svedkov B., K., utajeného svedka. Bude samozrejme predmetom ďalšieho vyšetrovania
preverovanie skutočností ohľadom toho, ako sa obvinený M. B. zapojil do trestnej činnosti
a v akom rozsahu.
Hodnotenie obvineného M. B., že výpovede svedkov B., P., H., D., Š. a obvinených C.
a M. sú účelové v snahe vyhnúť sa postihu za spáchanie ich trestnej činnosti, za ktorú im
hrozia vysoké tresty a že ich výpovede sa nezakladajú na pravde je založené
na spochybňovaní uvedených svedkov, k tomu prokurátor vo svojom vyjadrení uvádza, že
minimálne svedkovia B. a P. sú už právoplatne odsúdení za členstvo v zločineckej skupine...
a za skutky, ktoré spáchali ako členovia uvedenej skupiny, takže neobstojí pri nich
argumentácia obvineného M. B. Pokiaľ ostatní svedkovia uvádzajú skutočnosti, ktoré
usvedčujú obvineného M. B., to neznamená, že klamú, to je otázkou vyhodnocovania
dôkazov a možnosť miernejšieho postihu svedkov, ak spolupracujú pri objasňovaní trestnej
činnosti spáchanej organizovaným charakterom, čo umožňuje Trestný zákon aj Trestný
poriadok. Keďže ich výpovede, tak ako je už uvedené vyššie sa navzájom logicky dopĺňajú
a tvoria tak ucelenú reťaz dôkazov, nie je momentálne dôvod na vyhodnotenie ich výpovedí
v tom smere, že by klamali.
Pokiaľ obvinený M. B. tvrdí v žiadosti o prepustenie z väzby, že nie sú brané do
úvahy výpovede v jeho prospech alebo sa nevykonávajú také dôkazy, k tomu prokurátor
uviedol, že doteraz vykonané dôkazy ho nijako nezbavujú obvinenia. Spoluobvinení M. T.
a D. L. doteraz využili svoje právo a odmietli vypovedať. Ich postavenie vyplýva z výpovedí
obvineného M. P., utajeného svedka, k postaveniu T. vypovedajú aj iné osoby, napr.
obvinený M. ďalšie osoby - C., S., P., Š., H., utajený svedok 2. Vo vyšetrovacom spise je
teda viacero dôkazov preukazujúcich opodstatnenie ich trestného stíhania a postavenie
v skupine.
Po vznesení obvinenia za zločineckú skupinu bude nevyhnutné vypočúvať niektorých
svedkov opätovne (medzi nimi aj B., P., Š.) k uvedenému skutku a v rámci toho budú zrejme
vypočúvaní aj iní svedkovia, ktorých uvádzali spomínaní svedkovia vo svojich predošlých
výpovediach. Počet svedkov ktorých bude nevyhnutné vypočuť sa momentálne nedá
odhadnúť, vzhľadom na to, že boli obvinení aj R. K. a Ľ. F. a dôkazy budú vykonávané teda
aj k ich účasti na trestnej činnosti.
Na rozdiel od názoru uvedeného v žiadosti o prepustenie z väzby, prokurátor
nepokladá vyšetrovanie za chaotické a vzhľadom na viac úrovní riadenia medzi obvinenými
pri páchaní trestnej činnosti, ich koordinovanie a vzájomnú nadväznosť pri páchaní trestnej
činnosti je potrebné viesť spoločné trestné konanie a teda vykonávať dôkazy smerujúce
k jednotlivým osobám, ale stále ide o vyšetrovanie skupinovej trestnej činnosti, kde
jednotlivé osoby mali medzi sebou vzájomné vzťahy a nie je preto možné oddeliť
vykonávanie dôkazov, resp. viesť samostatné konania voči členom zločineckej skupiny, čo
by bolo nezmyselné, ak existujú v tomto štádiu konania dôkazy o tom, že páchali trestnú
činnosť, ktorá sa im kladie za vinu v rámci zločineckého zoskupenia.
Sprocesňovanie odpočutých telefonických hovorov prebieha štandardným spôsobom
a pokiaľ budú sprocesnené telefonáty týkajúce sa jeho osoby, bude mať možnosť sa k nim
vyjadriť, orgány činné v trestnom konaní však doteraz nikdy netvrdili, že by malo ísť
o podstatné dôkazy pre posudzovanie jeho trestnej činnosti.
Argumentácia obvineného M. B. k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku je v podstate rovnaká ako bola pri sťažnosti voči predĺženiu lehoty
väzby. Z pohľadu prokurátora nedošlo k zmene dôkazného stavu v prospech obvineného M.
B., preto sa prokurátor v plnom rozsahu pridržiava predchádzajúceho rozhodovania súdov.
Dôvodná obava z možného pokračovania v trestnej činnosti vyplýva predovšetkým
z dlhodobo páchanej trestnej činnosti (viac ako 3 roky), pričom podľa doteraz
zadovážených dôkazov bola páchaná vyložene za účelom získavania zisku. Pre naplnenie
tohto dôvodu väzby nie je nevyhnutné, aby bol obvinený predtým odsúdený, toto nijako
nevyplýva z Trestného poriadku. Obvineným M. B. prezentovaná podnikateľská činnosť
neznamená, že sa nemohol dopúšťať trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu, pričom
posudzovanie jeho príjmov z podnikateľskej činnosti vo vzťahu k tomu, či mal páchať
trestnú činnosť za účelom získavania zisku bude predmetom ďalšieho dokazovania a
zároveň podnikateľská činnosť nevylučuje, že by sa dopúšťal predmetnej trestnej činnosti.
Sudca pre prípravné konanie na základe žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
podanej obvineným M. B. určil termín výsluchu obvineného, na ktorý termín predvolal
obvineného a o termíne upovedomil obhajcu obvineného a prokurátora.
Pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu
obvinený M. B. uviedol, že v rokoch 2008-2009 bol obvinený v kauze vraždy D. T.
na základe výpovede jedného svedka, ktorý klamal a klamal kvôli tomu, že spolupracoval
s bývalým ÚBOK-om a z tohto skutku bol oslobodený. Ďalej v roku 2011 v novembri bola
zadržaná skupina okolo O. a spol. a pri tomto ich zadržaní bola všade medializovaná
fotografia obvineného M. B. a jeho meno, že sa mal zúčastniť výbuchu auta a rodinného
domu... Sudcovi pre prípravné konanie dal obvinený k nahliadnutiu článok z denníka Plus
jeden deň z 1. júna 2013, podľa obsahu ktorého sa obvinený mal podieľať na tom výbuchu
na príkaz J. O. V skutočnosti však ide iba o menovca.
Obvinený ďalej poukázal na to, že bol políciou sledovaný sledovacím zariadením
GPS. Obvinený poukázal aj na ovplyvňovanie priebehu vyšetrovania postupom
vyšetrovateliek, keď tieto navštevovali obvinených vo väzbe a hovorili obvineným ako majú
vypovedať, aby boli za odmenu prepustení z väzby, čo sa aj v niektorých prípadoch stalo.
Na záver obvinený uviedol, že v prípade prepustenia z väzby sa bude zdržiavať
na adrese trvalého bydliska, nedopustí sa žiadnej trestnej činnosti, dostaví sa na všetky
predvolania, ktoré mu prídu. Ďalej využil svoje právo a odmietol vypovedať a odmietol
odpovedať aj na otázky.
Obhajca obvineného navrhol vyhovieť žiadosti obvineného o prepustenie z väzby
na slobodu. Podľa obhajcu je celé konanie vedené na PPZ NKA, NPJ, Expozitúra
Bratislava veľmi zvláštne. Klientovi bolo vznesené obvinenie pre skutok obzvlášť závažného
zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. i)
Trestného zákona. Konanie vedené proti jeho klientovi pokladá za účelové, lebo neboli
produkované dôkazy s výnimkou tzv. profesionálnych svedkov. Týmto svedkom hrozia
vysoké tresty, prípadne už sedia vo výkone na základe dohodnutých trestov, pričom im
hrozili veľmi vysoké trestné sadzby a dostali tzv. paušálnu výsledkovú sadzbu 8 rokov.
Na obvineného M. B. vypovedajú svedkovia, ktorých nepozná, vypovedajú o niečom, čo
obvinený mal spraviť, ale nespravil, bol bezmocný, čo ho dohnalo k tomu, že sa pokúsil
o samovraždu a nekonal tak, ako mu bolo políciou naznačené. Podľa obhajcu sa začínajú
„míňať“ dôvody väzby, a preto je treba založiť iný dôvod väzby vznesením obvinenia pre
založenie a zosnovanie zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, na čo nasleduje
pripojenie ďalších spisov k tejto trestnej veci a nakoniec prekvalifikácia konania tak, ako je
to na NAK bežné, a to smerom hore. Obhajca apeloval na sudcu pre prípravné konanie,
aby urobili koniec procesným chybám, ktoré sa v tejto kauze dejú. Obvinený M. B. je
bezúhonný, je zárobkovo činný, je podnikateľ. Ak sudca pre prípravné konanie rozhodne, že
dôvody väzby trvajú aj naďalej, obhajca požiadal za nahradenie väzby prijať písomný sľub
obvineného a dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným.
Prokurátor sa pri výsluchu obvineného M. B. pred sudcom pre prípravné konanie
v celom rozsahu pridŕžal písomne spracovaného vyjadrenia dorozujúceho prokurátora
z 26. 09. 2013. Uviedol, že vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je ukončené,
prebieha plynule a bez prieťahov a navyše obvinenému M. B. bola upravená právna
kvalifikácia tzv. drogového trestného činu a rozšírená kvalifikácia o zločin založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona. Doterajšími
dôkazmi je potvrdené, že obvinený sa dopustil trestnej činnosti tak, ako mu je kladená za
vinu. Prepustením obvineného na slobodu hrozí dôvodná obava, že bude pokračovať v
trestnej činnosti, teda sú tu dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Navrhol, aby súd zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby a neprijal písomný
sľub ani dohľad probačného a mediačného úradníka, pretože tieto náhrady za väzbu nie sú
dostatočné. U obvineného ide o stíhanie za obzvlášť závažný zločin a neboli zistené žiadne
výnimočné okolnosti prípadu podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré by odôvodňovali
prijatie navrhovaných záruk.
Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej
lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný
čas.
Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je
sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr
v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím
obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné konanie
návrh na predĺženie tejto lehoty.
Podľa § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom
konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak
je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Podľa § 76 ods. 7 písm. c) Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá
na prípravné konanie najviac dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie
pre obzvlášť závažný zločin.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi
pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa
musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie
iné dôvody, opakovať až po uplynutí 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho
predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Sudca pre prípravné konanie preskúmal žiadosť obvineného o prepustenie z väzby
na slobodu, podaný písomný sľub za nahradenie väzby a ponuku nahradenia väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka, vyjadrenie obvineného pred sudcom
pre prípravné konanie spolu s vyjadreniami jeho obhajcu a prokurátora, spisový materiál
(zväzky vyšetrovacieho spisu sp. zn. PPZ-52/NKA-PZ-BA-2012) v rozsahu potrebnom
na rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a ponúknutých
zárukách. Zistil, že žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu nie je dôvodná.
Existencia formálnych aj materiálnych dôvodov väzby u obvineného M. B. je
zachovaná aj v tomto štádiu trestného stíhania. Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú
tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie boli spáchané, majú znaky
konkrétnych trestných činov a existujú konkrétne dôvody na podozrenie, že predmetné
skutky (ako sú konkrétne uvedené v uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ale aj
v odôvodnení tohto uznesenia) spáchal aj obvinený M. B.
Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o vine alebo nevine obvineného.
Pri každom skúmaní dôvodnosti väzby sa však súd alebo sudca pre prípravné konanie musí
zaoberať aj tým, či trestné stíhanie proti konkrétnej osobe je dôvodné, lebo väzba je
výrazným zásahom do osobnej slobody každého občana, je výnimkou z pravidla a možno ju
uplatniť iba vo výnimočných prípadoch.
Sudca pre prípravné konanie pri skúmaní tak dôvodnosti trestného stíhania proti
obvinenému M. B. ako aj pri skúmaní dôvodnosti väzby preto zisťoval, či
od predchádzajúceho rozhodnutia o väzbe nastali také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
zmenu skorších rozhodnutí o väzbe, teda skúmal, či boli zadovážené dôkazy, ktoré by jednak
zásadným spôsobom oslabili dôvodnosť podozrenia proti obvinenému M. B. alebo či boli
do spisu doplnené také dôkazy či zistenia, ktoré by aspoň vo vzťahu k väzbe spôsobili
zásadné pochybnosti o ďalšom trvaní väzby menovaného obvineného.
Ani v jednom ani v druhom smere spis nebol doplnený dôkazmi a zisteniami, ktoré by
boli spôsobilé zmeniť predchádzajúce rozhodnutia o väzbe v prospech obvineného M. B.
Možno konštatovať, že napokon ani sám obvinený v podanej žiadosti neuviedol ani jeden
konkrétny dôkaz, ktorý by mohol presvedčivo zdôvodniť rozhodnutie o prepustení
obvineného z väzby na slobodu. Okolnosť, že obvinený takýto dôkaz neuviedol však
v žiadnom prípade nezbavuje sudcu pre prípravné konanie povinnosti skúmať už vyššie
spomenutú dôvodnosť trestného stíhania proti konkrétnemu obvinenému a následne to, či
dôvody väzby stále nezmenene trvajú.
Na tomto mieste považuje sudca pre prípravné konanie za potrebné uviesť, že
nemožno prisvedčiť argumentácii obhajcu obvineného, keď konanie vedené proti jeho
klientovi pokladá za účelové, lebo neboli produkované dôkazy s výnimkou tzv.
profesionálnych svedkov, ktorým hrozia vysoké tresty, prípadne už sedia vo výkone
na základe dohodnutých trestov, pričom im hrozili veľmi vysoké trestné sadzby a niektorí už
dostali tzv. paušálnu výsledkovú sadzbu 8 rokov.
Ak sa niektorí z obvinených (v iných trestných veciach už obžalovaní) rozhodli
priznať k spáchaniu trestnej činnosti, Trestný zákon i Trestný poriadok takýto postup
obžalovanému dovoľuje a pri ukladaní trestu Trestný zákon podľa § 36 písm. n), písm. o)
priznáva poľahčujúcu okolnosť, ktorá má význam pri ukladaní trestu. Nie je namieste, ak
obvinený M. B. a jeho obhajca vyčítajú iným obvineným zákonný postup, ktorí oni
nevyužili.
Rovnako nie je namieste obviňovať vyšetrovateľov trestných vecí z ovplyvňovania
priebehu vyšetrovania, najmä údajným nahováraním niektorých páchateľov na výpovede,
keď na to nemajú obvinený ani obhajca relevantné dôkazy.
Na strane druhej treba stručne zmieniť, že najmä niektoré prepisy telefonických
hovorov obvinených, spolu so záznamami o sledovaní podozrivých spolu s obsahom
výpovedí najmä M. P., J. P., F. M., K. Š. a niektorých ďalších osôb, tvoria už teraz
dostatočný dôkazný podklad pre záver, že nejde o vykonštruovanú trestnú činnosť vo vzťahu
k obvinenému M. B., ale o celkom konkrétne dôkazy z prostredia blízkeho M. B., navyše
od osôb, ktoré s ním prichádzali do kontaktu práve v súvislosti s páchaním vyšetrovanej
trestnej činnosti. Svedkovia alebo aj obvinení vypovedajú tak, že ich podrobné výpovede
možno hodnotiť ako opis udalostí, ktoré prežili osobne, nejde len o svedectvá z počutia, lebo
zasadzujú udalosti do konkrétneho času a miesta a spomínajú aj menovite konkrétne osoby
a opisujú konania týchto osôb. To do značnej miery zvierohodňuje ich výpovede.
Sudca pre prípravné konanie preto konštatuje, že dôvod väzby u obvineného M. B.
tak, ako bol opakovane potvrdzovaný predchádzajúcimi väzobnými rozhodnutiami sa
nezmenil a naďalej trvá. Dôvod tzv. preventívnej väzby vyplýva predovšetkým zo spôsobu
fungovania skupiny, spôsobu jej organizovania i viacerých dôkazov zaistených vo veci,
ktoré preukazujú, že ak aj niektorá z obvinených osôb pracovala, prípadne podnikala, išlo
len o „doplnkovú“ činnosť, lebo je dôvodné podozrenie, že väčšinu svojich príjmov mali
členovia zločineckej skupiny z protizákonnej, násilnej a drogovej trestnej činnosti, ktorá
okrem iného spočívala nielen v ovládaní niektorých nižšie postavených členov skupiny, ale
aj v ovládaní časti podnikateľského prostredia, ktorého predstavitelia museli členom
skupiny odvádzať rôzne poplatky za tzv. ochranu.
Preskúmaním častí spisu, ktoré sa vzťahujú na trestnú činnosť obvineného M. B.
a dôvody jeho väzby sudca pre prípravné konanie nezistil v konaní proti obvinenému M. B.
prieťahy. Pobyt vo väzbe môže podľa Trestného poriadku trvať len nevyhnutný čas (§ 76
ods. 1 Trestného poriadku). Väzba, najmä jej dôvody, sa neriadia subjektívnymi
predstavami obvineného, či želaniami strán v konaní, ale podlieha prísnemu preskúmavaniu
policajtom, prokurátorom a sudcom pre prípravné konanie a súdom (§ 79 ods. 2 Trestného
poriadku).
Sudca pre prípravné konanie potom na základe všetkých vyššie uvedených
skutočností zamietol žiadosť obvineného M. B. o prepustenie z väzby na slobodu ako
nedôvodnú.
Čo sa týka sľubu poskytnutého obvineným M. B. za nahradenie väzby, sudca
pre prípravné konanie konštatuje, že takáto záruka nie je postačujúca na nahradenie väzby
menovaného obvineného. Treba súhlasiť s argumentáciou prokurátora, že proti
obvinenému M. B. je vedené trestné stíhanie aj pre obzvlášť závažný zločin a súčasne z
vyšetrovacieho spisu nevyplývajú zistenia, ktoré by bolo možné vo vzťahu k tomuto
obvinenému vyhodnotiť ako výnimočné okolnosti prípadu. V takomto prípade nie je možné
podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku prijať písomný sľub obvineného. Rovnaká
argumentácia sa vzťahuje aj na rozhodovanie o nahradení väzby obvineného dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Preto ponúknuté záruky nemohli byť prijaté ako
náhrada väzby obvineného M. B.»
32. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako
aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp.
obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.
Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17
ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím
do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17
ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba
vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú
určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok
znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť
s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie
na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (rozsudok Schiesser c. Švajčiarsko, 1979). Inými
slovami, je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky
okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu
odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania
osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).
33. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako
zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť
zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,
ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením
základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho
o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen
s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. III. ÚS 79/02,
34. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2
ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej
slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu
konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych
predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale
taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred
zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.
35. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba
chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania
v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho
použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu
ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,
aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.
Trvanie väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné
náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad
právom obvineného na osobnú slobodu. Trvanie väzby nad lehotu, ktorá je zákonom
ustanovená ako maximálna, už podľa ústavy nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.
36. Sťažovateľ voči napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu v spojení s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu namietal, že „... neobsahujú žiadne
konkrétne skutočnosti vo vzťahu k mojej osobe, odôvodňujúce obavu ďalšieho trvania
väzobných dôvodov. Odôvodnenie uznesenia NS SR je všeobecné, povrchné a v podstate
odkazuje len na uznesenie ŠTS a stotožňuje sa s dôvodmi uvedenými v jeho odôvodnení
a tieto si zároveň aj NS SR osvojuje a v plnom rozsahu na ne poukazuje.“.
37. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
(a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu, na ktorého
dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj najvyšší súd, pozn.) konštatuje, že z ich
odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa
vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený
výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva
na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených
práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný súd teda konštatuje,
že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného
poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd pri posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania
sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká
aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Najvyšší súd, ako aj špecializovaný súd (v príslušnej časti odôvodnenia svojho
napadnutého rozhodnutia, pozn.) dostatočne podrobne skúmali pretrvávajúce okolnosti
pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných
ustanovení Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd
sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom; uvedenú potrebu ponechania sťažovateľa
vo väzbe zdôvodnili poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z hľadiska
materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby. Závery najvyššieho súdu
nachádzajú oporu aj v skutkových okolnostiach sťažovateľovej trestnej veci a už
vykonanom dokazovaní, ktoré s prihliadnutím na závažnosť trestnej činnosti, z ktorej je
obvinený, a jej organizovaný prvok opodstatňujú jej ďalšie trvanie, a to aj v rovine dĺžky jej
trvania, ktorá v čase podania ústavnej sťažnosti trvala v podstate 1 rok, čím nebola
v rozpore s § 76 ods. 7 Trestného poriadku. Ústavný súd teda konštatuje, že všetky
sťažovateľom prednesené argumenty, ktoré boli zohľadnené súdom prvej inštancie, boli
prítomné aj v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ktorý sa s nimi vo svojom
napadnutom rozhodnutí vysporiadal aj s ohľadom na zákonom predpokladané ďalšie
zotrvanie sťažovateľa vo výkone tzv. „preventívnej väzby“. Podľa názoru ústavného súdu
tak skutkové zistenia podporené vykonávaným dokazovaním, ako aj z nich odvodené závery
najvyššieho súdu vychádzajúce zo záverov špecializovaného súdu sú na základe týmito
súdmi prezentovanými myšlienkovými postupmi a hodnoteniami dostatočne odôvodnené
a dávajú odpovede na všetky pre záver o neprepustení sťažovateľa z väzby/o pokračovaní
jeho väzobného stíhania podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku podstatné skutkové
a právne otázky. Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vníma sťažovateľom predostreté
námietky (pozri bod 3.2.1, bod 36, pozn.) ako zjavne neopodstatnené, čo podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
38. Ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení obvinenia
vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava
vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania
trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. Pri
rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal
skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto
súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej
miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť
vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve
dokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku rátajú
s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania (m. m. IV. ÚS 383/04,
39. Vo vzťahu k dôvodnému podozreniu ako materiálnej podmienke uvalenia väzby
ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva,
že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk
každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá
existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok
o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od
všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell
a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).
40. Dôvodné podozrenie („reasonable suspicion“) ako materiálna podmienka
uvalenia väzby/ďalšieho trvania väzby nachádza svoje zvýraznenie v prípade závažnej
trestnej činnosti osobitne s organizovaným/zločineckým prvkom. Aj ESĽP vo svojej
judikatúre uznal, že existenciu všeobecného ohrozenia, ktoré vyplýva z organizovaného
charakteru trestnej činnosti pripisovanej sťažovateľovi, možno akceptovať ako dôvod jeho
zadržania vo väzbe po určitý čas. V takých prípadoch zväčša vystupuje množstvo
obvinených a potreba zadováženia rozsiahlych dôkazov z množstva zdrojov a posúdenia
skutkových okolností a miery predpokladanej zodpovednosti každého z obvinených môže
predstavovať relevantný a dostatočný dôvod na držanie sťažovateľa vo väzbe počas obdobia
nevyhnutného na ukončenie vyšetrovania, vypracovanie obžaloby a vykonanie dôkazov
výsluchom obvinených. V prípadoch týkajúcich sa organizovaných zločineckých skupín je
navyše riziko, že by zadržiavaná osoba mohla vyvíjať nátlak na svedkov alebo ostatných
spoluobvinených alebo iným spôsobom mariť konanie, veľmi vysoké (pozri napr. rozsudok
ESĽP vo veci Celejewski v. Poľsko zo 4. mája 2006).
41. K ďalšej sťažovateľom podanej námietke spočívajúcej v tom, že „... o žiadosti...
rozhodoval nezákonný sudca pre prípravné konanie ŠTS namiesto zákonného sudcu pre
prípravné konanie OS BA I (z dôvodu vecnej nepríslušnosti)...“, ústavný súd poukazuje
na jej zdôvodnenie najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí, z ktorého vyplýva, že
„... do 30. novembra 2012 vyšetroval trestnú vec Úrad boja proti organizovanej kriminalite
Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky Bratislava (ÚBOK PPZ SR) pod sp. zn.
PPZ-79/BOK-BA-2012. Až z dôvodu organizačných zmien účinných od 1. decembra 2012
prešlo vyšetrovanie tejto trestnej veci na Národnú protidrogovú jednotku Národnej
kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky Bratislava (NPJ
NKA PPZ SR) pod sp. zn. PPZ-52/NKA-PZ-BA- 2012. Samotná zmena názvu úradu, zmena
spisovej značky, keď totožnosť veci zostáva nezmenená, nemá za následok procesnú
nepoužiteľnosť dôkazov vykonaných v tejto veci pred uvedenou zmenou. Na tomto závere
nemení nič ani formálne pochybenie vyšetrovateľky NPJ NKA PPZ, ktorá v tej istej veci
opätovne začala trestné stíhanie, správne mala vzniesť len obvinenie a na vyššie uvedené
skutočnosti poukázať v odôvodnení uznesenia.
Po zmene pôvodnej právnej kvalifikácie skutku, vzhľadom na ustanovenie § 14
písm. i/, písm. j/ Trestného poriadku (pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu) bol
príslušným na konanie a rozhodnutie Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko
Banská Bystrica podľa § 24 ods. 1 Trestného poriadku.“.
42. Z § 14 Trestného poriadku vyplýva pôsobnosť špecializovaného súdu, ktorá
v okolnostiach sťažovateľovej trestnej veci nachádzala svoje vyjadrenie v § 14 písm. i) –
trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny..., ako aj
v § 14 písm. j) – obzvlášť závažné zločiny spáchané zločineckou skupinou... Podľa § 24
ods. 1 Trestného poriadku úkony... v prípravnom konaní vykonáva súd, ktorý by bol
príslušný na konanie o obžalobe... V prípade sťažovateľa došlo k zmene právnej
kvalifikácie skutkov mu za vinu kladených príslušnými rozhodnutiami orgánov činných
v trestnom konaní dňom 23. septembra 2013 (bližšie pozri bod 2, pozn.), pričom
špecializovaný súd konal v predmetnej veci (o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
zo 16. septembra 2013) výsluchom sťažovateľa za prítomnosti jeho obhajcu 14. októbra
2013 a rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa svojím uznesením sp. zn. Tp 81/2013
z 22. októbra 2013. Trestná vec sťažovateľa napadla špecializovanému súdu 26. septembra
2013, keď bola tomuto súdu predložená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
prostredníctvom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky. Z uvedených časových období je zrejmé, že v čase rozhodovania
špecializovaného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, bola v zmysle už
citovaných zákonných ustanovení Trestného poriadku daná vecná príslušnosť tohto súdu
na konanie. Námietky sťažovateľa o neprávoplatnosti rozhodnutí orgánov činných
v trestnom konaní, ako aj účelovosti postupu všeobecných súdov vníma ústavný súd ako
účelové a tendenčné v snahe docieliť prepustenie sťažovateľa z väzby, v dôsledku čoho ich
hodnotí ako zjavne neopodstatnené.
43. K ostatnej námietke sťažovateľa vyjadrenej slovami jeho právneho zástupcu
a spočívajúcej v tom, že „... proti... uzneseniu ŠTS zo dňa 22. 10. 2013 som podal sťažnosť
aj ja, ako obhajca obvineného, a to v zákonnej lehote po oboznámení sa s predmetným
uznesením ŠTS a to dňa 6. 11. 2013, pričom toto uznesenie mi bolo doručené dňa 5. 11.
2013. Avšak o tejto mojej sťažnosti aj napriek mojej urgencii zo dňa 13. 11. 2013
do dnešného dňa rozhodnuté nebolo“, ako aj na sťažovateľom poukázané závery
vyplývajúce z nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 307/2011-27 zo 14. decembra 2011 ústavný
súd v prvom rade konštatuje, že z jeho zistení vyplýva, že okolnosti, za akých rozhodol
špecializovaný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby v tejto veci,
nekorešpondujú s postupom všeobecných súdov v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby,
ktoré podrobil kritike ústavný súd vo svojom náleze č. k. I. ÚS 307/2011-27
zo 14. decembra 2011. V sťažovateľovej veci totiž špecializovaný súd v zápisnici
o výsluchu sťažovateľa uskutočnenom 14. októbra 2013 nerozhodol o ním podanej žiadosti
o prepustenie z väzby (tak ako to bolo v prípade spomínaného nálezu, pozn.), takéto
rozhodnutie o nej uskutočnil až samostatným rozhodnutím – uznesením sp. zn. Tp 81/2013
z 22. októbra 2013, ktoré bolo následne doručené sťažovateľovi 24. októbra 2013
a 5. novembra 2013 obhajcovi sťažovateľa. Napokon je potrebné poukázať aj
na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach vedených napr. pod sp. zn. III. ÚS 466/2010,
II. ÚS 101/2013 či sp. zn. IV. ÚS 541/2013 v neposlednom rade už aj pre — v bode 20
tohto rozhodnutia — vyslovenej nedôvodnosti aplikácie čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne platí
aj pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) vo väzobných konaniach.
44. Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa
priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa
oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,
komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia. Podľa § 179 ods. 3
Trestného poriadku... Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo
na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je prípustná
sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá obmedzenú
spôsobilosť na právne úkony.
Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého
uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia... Ak sa uznesenie oznamuje
tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho
oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.
Podľa § 189 ods. 3 Trestného poriadku ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo
vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti
prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.
Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým
oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec
na rozhodnutie...
b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.
45. Medzi záruky, ktoré garantuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, nepochybne patrí aj právo
obvineného predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe
(napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj jeho právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09). Taktiež ESĽP vo svojej judikatúre
konštatoval, že požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania
„princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie („fundamental
guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej
slobody (napr. rozsudok ESĽP z 21. októbra 1986 vo veci Sanches — Reisse c. Švajčiarsko,
rozsudok ESĽP z 15. novembra 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Vždy musia byť
zaručené kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. marca
1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však musí mať osoba vo väzbe
možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe.
46. Jednou z procesných záruk pozbavenia osobnej slobody väzbou v súlade s čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy je aj právo obvineného podať sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového
súdu, v ktorej predloží súdu svoje argumenty proti uvaleniu väzby. Tomuto právu
obvineného zodpovedá povinnosť súdu umožniť obvinenému uplatnenie jeho práv
a rozhodnúť o sťažnosti v konaní v súlade so zákonom, t. j. Trestným poriadkom.
Predpokladom úspešného uplatnenia ochrany základného práva podľa čl. 17 ústavy v
konaní pred ústavným súdom je však riadne uplatnenie práva podať sťažnosť v konaní pred
všeobecnými súdmi, t. j. domáhanie sa svojho práva v súlade so všetkými podmienkami
ustanovenými zákonom pre tento typ konania. Obvinený, zvlášť v prípade, ak uplatňuje
svoje práva za pomoci obhajcu, musí súčasne predvídať, že súd bude v konaní postupovať
v časových limitoch, ktoré ustanovuje Trestný poriadok pre tento typ konania. Podľa § 2
ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom
konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne
a urýchlene. Na časové limity majúce svoj význam pri rozhodovaní všeobecných súdov
vo väzobných veciach poukazoval aj samotný sťažovateľ, keď tvrdil, že «Súd vychádzajúc
z textu Dohovoru priznáva osobnej slobode mimoriadny význam. Právo na slobodu je veľmi
dôležité v demokratickej spoločnosti pre jednotlivca, pričom v prípade osôb, ktoré sa
nachádzajú vo väzbe, sa vyžaduje uprednostnenie a zvýšená starostlivosť(vec Wemhoff
z roku 1968). Význam osobnej slobody jednotlivca sa prejavuje jednoznačnej aj v použití
pojmu „urýchlene“. Uvedené platí v plnom rozsahu aj vtedy ak sa koná v dvoch
inštanciách. Pokiaľ sa týka dĺžky jednotlivých lehôt, v ktorých by mali byť veci rozhodnuté,
tak to je z jednotlivých súdnych rozhodnutí zrejmé, že malo by ísť o 14 resp. 18 dní
(Touroude proti Francúzsku z 3. 10. 2000) nie však už lehotu 23 dní (Rehbock proti
Slovinsku z 28. 11. 2000) alebo lehotu 30 dní (G. B. a M. B. proti Švajčiarsku z 30. 11.
2000).
Dvojinštančnosť konania nezbavuje štát povinnosti plniť záväzky vyplývajúce z čl. 5
ods. 4 Dohovoru.
Do lehoty sa zásadne počíta celková doba konania, od podania žiadosti
o prepustenie z väzby až po právoplatnosť rozhodnutia (Letellier proti Francúzsku z roku
1991).».
47. Ústavný súd pripomína, že pri poskytovaní individuálnej ochrany základných
práv a slobôd nie je úlohou ústavného súdu vyjadriť sa „in abstracto“ k tomu, aký má byť
správny výklad príslušnej zákonnej úpravy, alebo k tomu, aký postup a prostriedky má
všeobecný súd zvoliť na svoj postup. Úlohou ústavného súdu je len preskúmať, či
v konkrétnych okolnostiach rozhodovania bol postup a rozhodnutie súdu zlučiteľný
s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (I. ÚS 67/03).
48. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem
bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych
súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej
moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej
právnej úpravy.
49. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ pri svojom vypočutí 14. októbra 2013
pred sudcom špecializovaného súdu v primeranom rozsahu predniesol svoje výhrady proti
svojmu väzobnému stíhaniu, ako aj na ním predostreté dôvody nadviazala argumentácia
jeho obhajcu, ktorá je v spojení s argumentáciou sťažovateľa predostretou aj v podaných
sťažnostiach z 25. októbra 2013 a 5. novembra 2013 po obsahovej stránke totožná. Ústavný
súd výslovne poukazuje na to, že porovnaním sťažnosti podanej obhajcom sťažovateľa
z 25. októbra 2013 (resp. sťažovateľom prostredníctvom zvoleného obhajcu) ešte v čase
pred doručením napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu obhajcovi sťažovateľa
a sťažnosti, ktorú podal obhajca sťažovateľa v čase po doručení napadnutého rozhodnutia
špecializovaného súdu jeho osobe z 5. novembra 2013 (o ktorej má v súčasnom období
podľa názoru obhajcu sťažovateľ prebiehať konanie, pozn.), vyplýva nielen obsahová
zhoda, ale úplne rovnaká slovná argumentácia (výslovne do posledného písmena rovnaká,
pozn.), a to navyše rovnaká ako v predchádzajúcich podaniach sťažovateľa, ako sám tvrdí,
„Čo sa týka dôvodov, plne sa pridržiavam dôvodov uvedených v našej žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 16. 9. 2013 a v zápisnici ŠTS pri rozhodovaní
o žiadosti zo dňa 14. 10. 2013.“. Je teda zrejmé, že sťažovateľ aj za odbornej právnej
pomoci svojho obhajcu mal možnosť predniesť vo veci konajúcim všeobecným súdom
všetky svoje argumenty a výhrady proti svojmu väzobnému stíhaniu, ktoré mnohonásobne
opakoval. Z materiálneho hľadiska (pozri bod 48, pozn.) sťažovateľ nepredložil v sťažnosti
z 5. novembra 2013 také argumenty, ktoré by neboli vo veci konajúcim súdom známe a boli
by spôsobilé privodiť zásadné prehodnotenie tých skutkových a právnych okolností, ktoré
súdy brali do úvahy pri rozhodovaní o zotrvaní sťažovateľa vo väzbe. Tým, že sťažovateľ
(z hľadiska formálneho, pozn.) podal proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn.
Tp 81/2013 z 22. októbra 2013 sťažnosť prostredníctvom svojho právneho zástupcu, bolo
v súlade s dohovorom a ústavou uplatnené jeho právo predložiť súdu argumenty
a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe vrátane rovnosti zbraní a kontradiktórnosti
konania.
50. Z pohľadu ústavného súdu nemožno najvyšší súd „obviňovať“ z toho, že
rozhodol urýchlene vo väzobnej veci, keďže mu to ukladá ústava aj dohovor. Ústavnému
súdu sa predmetná situácia javí tak, že najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa
proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného súdu musel mať na pamäti v podstate
konflikt dvoch práv, a to práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe (dodržanie lehôt podľa
čl. 5 ods. 4 dohovoru, na ktoré aj poukázal sťažovateľ v bode 46, pozn.) a práva
na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu súdu proti jeho väzbe. Ústavný súd už
judikoval, že nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého všeobecného
súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného ústavou, resp. medzinárodnou
zmluvou garantovaného práva alebo slobody (m. m. IV. ÚS 62/08, II. ÚS 76/2011).
51. Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu najvyššieho súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru, podľa ktorej
možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02,
III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na
odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi
sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu
a špecializovaného súdu, prepustenie sťažovateľa z väzby), keďže rozhodovanie o nich je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
52. Nad rámec svojej argumentácie ústavný súd k sťažnostným výhradám
sťažovateľa týkajúcim sa nedostatkov v postupe orgánov činných v trestnom konaní vo fáze
prípravného konania (bližšie pozri bod 3.1, pozn.) pripomína svoju už ustálenú judikatúru,
podľa ktorej z princípu subsidiarity vyplýva, že trestné konanie je od svojho začiatku až
po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu
zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich
všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo
v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom
skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných
orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli
vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy
(IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
53. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna
úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom
štádiu trestného konania (napr. po prípadnom podaní obžaloby ako obžalovanému v rámci
uplatnenia práva na obhajobu) právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich
základných práv a slobôd, ku ktorým malo dôjsť podľa jeho názoru v dôsledku
protiprávneho postupu orgánov činných v trestnom konaní v predmetnej trestnej veci. Súd
prvého stupňa sa touto námietkou musí zaoberať pri predbežnom prerokovaní obžaloby
(§ 243 a nasl. Trestného poriadku). Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať
a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd v prípade podania odvolania
v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie
všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti
a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa v štádiu
trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05,
III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06).
54. Taktiež ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, z ktorého
vyplýva, že je viazaný návrhom na začatie konania... V súlade s § 20 ods. 3 v spojení s § 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde je teda ústavný súd oprávnený rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého presne
označil za porušovateľa svojich základných práv a slobôd, vrátane naplnenia požiadavky
presného označenia/špecifikácie porušených základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05). Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov je advokát povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Ústavný súd konštatuje, že
v petite sťažovateľom podanej sťažnosti, predovšetkým z jeho bodov 1 až 5 (bližšie pozri
bod 4, pozn.), ktorá bola ako celok koncipovaná zvoleným právnym zástupcom, absentuje
presné označenie napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a špecializovaného súdu,
ktorými malo dôjsť k porušeniu označených základných práv a slobôd, a aj tento nedostatok
mohol byť dôvodom na odmietnutie sťažnosti z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných
náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014