Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 589/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o., Zámocké schody 2/A, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Martina Timcsáka, vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných

práv podľa a , základného práva

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. novembra 2012 a v konaní vedenom sp. zn. a jeho uznesením

z 30. apríla 2013 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2011 a v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. januára 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené

pod sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. marca 2013

a 12. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,

a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“), základného práva

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. novembra 2012 a v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. apríla 2013 (ďalej spolu aj

„napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. novembra 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. januára 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Z obsahu sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľka ako subjekt

podnikajúci v oblasti poisťovníctva uzavrela s povinnými poistné zmluvy, v ktorých boli

dojednané tzv. rozhodcovské doložky, podľa ktorých všetky spory súvisiace s týmito

poistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka si následne

pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinným a tieto jej boli priznané

rozhodcovskými rozsudkami (rozsudky Arbitrážneho súdu Košice sp. zn.

z 8. marca 2010 a sp. zn. z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinným

zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského

konania), na základe ktorých ako exekučných titulov podala návrhy na vykonanie exekúcií

voči povinným.

Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v exekučných veciach

sťažovateľky o vymoženie dlžnej sumy s príslušenstvom potom, ako sťažovateľka na jeho

výzvu predložila poistnú zmluvu a poistné podmienky tvoriace súčasť poistnej zmluvy,

svojím uznesením sp. zn. z 11. mája 2011 a uznesením sp. zn.

z 15. augusta 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Podľa názoru sťažovateľky „Súd prvého stupňa nevykonal prieskum spisových

podkladov, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou zabezpečil

listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné pre jeho rozhodnutie. Prieskum

spisových podkladov pritom v zmysle základnej logiky musí obsahovať prieskum spisu, ktorý

vydaniu exekučného titulu predchádzal... Sťažovateľovi bolo upreté jeho právo

na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu...

Exekučný súd za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal kontrolu postupu

rozhodcovského súdu a dospel k úplne opačným právnym záverom.“.

Sťažovateľka podala proti uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých krajský

súd, stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, rozhodol tak, že

uznesenia okresného súdu svojimi napadnutými uzneseniami potvrdil.

Sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam krajského súdu dovolania.

Prípustnosť dovolaní vyvodzovala okrem iného z § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), pričom namietala, že súdy jej odňali možnosť konať pred

súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom spočíva podľa nej v tom, že okresný súd

vo veciach vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami),

napriek tomu vo veci nenariadil pojednávanie, a tak neoboznámil sťažovateľku ako

účastníčku konaní s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský

súd takýto postup okresného súdu potvrdzujúcimi uzneseniami odobril.

Podľa sťažovateľky k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj tým, že

napadnuté uznesenia krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené, keďže krajský súd sa

podľa nej náležite nevysporiadal s jej odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaniach proti

uzneseniam okresného súdu.

Napokon k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa sťažovateľky aj tým, že

krajský súd odobril uznesenia okresného súdu o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora na

vydanie poverenia, hoci pre takéto uznesenia podľa jej názoru neboli splnené zákonom

ustanovené podmienky a takýmito rozhodnutiami sa jej v exekučných konaniach odoprelo

právo na výkon vykonateľných rozhodnutí.

Najvyšší súd v napadnutých dovolacích konaniach dospel k záveru, že

v posudzovaných veciach nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolaní podľa § 237

písm. f) , a svojimi napadnutými uzneseniami dovolania sťažovateľky odmietol ako

neprípustné.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnutými uzneseniami porušil v sťažnosti

označené základné práva podľa a listiny, ako aj právo podľa dohovoru, keďže tieto

svoje rozhodnutia založil na nesprávnych právnych záveroch o neprípustnosti dovolania

proti napadnutým uzneseniam krajského súdu z dôvodu podľa , pričom

navyše ich nedostatočne odôvodnil. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka odkazuje

aj na judikatúru ústavného súdu vo veci sp. zn. , z ktorej podľa nej vyplýva, že

„ak exekučný súd vykonáva dokazovanie za účelom, či sú splnené predpoklady na vydanie

rozhodnutia podľa Exekučného poriadku, musí sa v takomto prípade v súlade s § 122 ods. 1

nariadiť pojednávanie“. Sťažovateľka ďalej namieta neústavnosť postupu

najvyššieho súdu, ktorý sa nezaoberal dovolacou námietkou [ ]

o nepreskúmateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu, a zároveň poukazuje

na odlišnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov pri rozhodovaní o vecne a právne

podobných veciach.

Sťažovateľka odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa aj tým, že jej všeobecné súdy neumožnili uplatniť právo

preukázať opak toho, že zmluvné ustanovenia medzi „dodávateľom a spotrebiteľom neboli

individuálne dojednané podľa ust. “. Sťažovateľka namieta, že jej bolo

odňaté právo „argumentovať a dokazovať špecifikum jej prípadu opierajúce sa o devätnáste

odôvodnenie Smernice č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, ktoré stanovuje výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy“. Táto

výnimka vyplývajúca z označenej smernice nebola podľa sťažovateľky premietnutá

do , avšak všeobecné súdy konajúce v jej veciach na ňu mali

prihliadať, keďže sú viazané príkazom uplatňovať eurokonformný výklad vnútroštátneho

práva. Podľa sťažovateľky „Všeobecné súdy postupovali bez toho, že by v okolnostiach

prípadu zohľadnili hraničné kritériá stanovené devätnástym odôvodnením smernice, ktoré

spod vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vynímajú zmluvné podmienky v poistných zmluvách.“. Sťažovateľka zároveň poukázala

na samotnú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, predovšetkým na nález sp. zn.

z 10. júla 2013 vydaný v jej obdobnej veci.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach

a ich napadnutými uzneseniami došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a podľa listiny, ako aj práva podľa dohovoru,

napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zruší a veci vráti krajskému súdu

na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.

Podaním doručeným ústavnému súdu 16. júla 2014 obchodná spoločnosť MST

PARTNERS, s. r. o. , Zámocké schody 2/A, Bratislava (ďalej aj „nástupnícka spoločnosť“),

oznámila, že s účinnosťou od 14. mája 2014 sa stala právnou nástupkyňou zaniknutej

obchodnej spoločnosti JUDr. Martin Timcsák, advokát, s. r. o., ktorá pôvodne sťažovateľku

pred ústavným súdom zastupovala. Uvedenú skutočnosť nástupnícka spoločnosť preukázala

výpisom z obchodného registra Slovenskej republiky a dodatkom č. 1 k Projektu rozdelenia

obchodnej spoločnosti JUDr. Martin Timcsák, advokát, s. r. o., vyhotoveným vo forme

notárskej zápisnice č. N 616/2014, Nz 17021/2014, NCRIs 17349/2014 zo 6. mája 2014,

z ktorého vyplýva, že na nástupnícku spoločnosť prešli aj všetky mandátne zmluvy

a splnomocnenia a práva a povinnosti z nich vyplývajúce, teda aj splnomocnenie udelené

sťažovateľkou. Ústavný súd preto ďalej pokračoval v konaní s obchodnou spoločnosťou

MST PARTNERS, s. r. o., ako právnou zástupkyňou sťažovateľky.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu a najvyššieho súdu, proti

ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,

tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj napadnutými

uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý prechádzal ich vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záverom

krajského súdu vyjadreným v napadnutých uzneseniach, ktorými potvrdil uznesenia

okresného súdu o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcií na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež namieta

nedostatočné odôvodnenie napadnutých uznesení, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa

v napadnutých uzneseniach nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej

s odvolacími dôvodmi.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutým uzneseniam najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom

dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti

dovolaní podľa , hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej

tvrdenia vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale

napriek tomu v predmetných veciach nenariadil pojednávanie, a tak ju ako účastníčku

konaní neoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom

krajský súd takýto postup okresného súdu potvrdzujúcimi uzneseniami odobril.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú nedostatočne

odôvodnené.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne

prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ( až , resp.

listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru

možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti (m. m.

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a listiny a práva

podľa dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že

okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil

pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne

navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok

pritom nenapravil v predmetných veciach ani krajský súd a následne ani najvyšší súd

v dovolacom konaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným

súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo

nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej

názoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv. Podľa názoru sťažovateľky sú

napadnuté uznesenia najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup

najvyššieho súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odporujúci označeným článkom ,

listiny a dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach sťažovateľky z vlastnej

rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade

identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu

sp. zn. z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazovala na právny záver

vyslovený ústavným súdom obsiahnutý v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia

záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom

v označenom náleze «v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní

o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len

na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia,

ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými

poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného

listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj

právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke

uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského

zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne

priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou

minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré

okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim,

ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený

priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne

vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému

naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej

prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2

.». Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd

porušil základné práva sťažovateľky podľa a ,

listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne

právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce

a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2013 III. senát

ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. z 10. septembra 2013,

sp. zn. z 26. septembra 2013 a sp. zn. z 2. októbra 2013

a I. senát v uznesení sp. zn. z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti

sťažovateľky podľa , pričom v uzneseniach sp. zn.

z 13. novembra 2013, sp. zn. z 23. januára 2014 a sp. zn.

z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu

materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy

v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou

v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným

súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri , bod 38,

).

V konkrétnych okolnostiach vecí sťažovateľky je podľa názoru II. senátu ústavného

súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných práv podľa

a listiny, ako aj a práva podľa

ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa

spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým

zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú

dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť

súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku),

konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného

súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona

o ústavnom súde, v rámci ktorého IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne

názory I., II. a III. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach

o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky na posúdenie plénu ústavného súdu

na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní o dosiaľ nerozhodnutých

sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov

prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť

reálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna

ústavného súdu“).

Keďže podľa je senát v ďalšom konaní viazaný

uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senát

ústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku pléna

ústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.

S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutia

najvyššieho súdu vydané v rámci konaní o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju

judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. ).

Najvyšší súd v napadnutých uzneseniach, ktorými odmietol dovolania podané

sťažovateľkou proti napadnutým uzneseniam krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b

ods. 5 v spojení s , k dovolaciemu dôvodu uplatnenému

sťažovateľkou podľa uviedol, že dovolaniami sú napádané rozhodnutia

vydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,

za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomto

štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore

so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sa

dokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti

dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených

listín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je

zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdu

nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Obsahom sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva

nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých

veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.

Preto treba i vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi

§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov

výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi

kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,

a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok

[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,

vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči

povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie

priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo

treba povinného predvolať (pozri ), by však bolo, že by sa o exekúcii

dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec

prerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojem

v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob

a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa

toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci

v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi

možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať

za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade

s poslednou vetou (m. m. ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že nenariadením

pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48

ods. 2 nedošlo.

Sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej neumožnili

vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania, a neumožnili

jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušení jej

označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,

že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať

všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.

C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. /EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len

„smernica“ alebo „smernica o nekalých podmienkach“) sa majú vykladať v tom zmysle,

že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí

na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný

o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti

však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo

konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore

a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel

stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu

kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného

bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor Európskej únie

už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania

oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim

(rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými

právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo

dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli

vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti

so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky

možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala

z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu

a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod

na zamietnutie žiadostí o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čo aj využila v rámci

ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto

jej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacích konaní (m. m. ,

bod 38, ).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu

postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom

prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí

byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu

súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. ,

, , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovaných

veciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadostí

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií už z uznesení okresného

súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj

keď okresný súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedal sťažovateľke

možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nimi uskutočnenému

právnemu posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchu najvyššiemu súdu, keďže

tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného

dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenia najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorý

predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú sťažovateľkino

základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa .

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd neodôvodnil odklon od judikatúry

ústavného súdu, na ktorú poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn.

), pričom uvádza, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo svoje odlišné

stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne

vyriešená podstatne odlišným spôsobom, ústavný súd poukazuje na svoje vyjadrenie

obsiahnuté v náleze sp. zn. z 10. júla 2013, v ktorom uviedol, „že tam

riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie,

ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto postupom

dotknutý. Oprávnený má totiž záujem na pokračovaní exekúcie a pokiaľ sa súd chce

stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje

protiargumenty a donútiť súd, aby mu na podstatné z nich dal riadnu odpoveď.

V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku

čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.

Sťažovateľka v súvislosti s „devätnástym odôvodnením“ smernice o nekalých

podmienkach namieta, že všeobecné súdy nezohľadnili špecifikum dané citovaným

odôvodnením, ktoré z pod vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach vyníma

zmluvné podmienky v poistných zmluvách, pričom podľa sťažovateľky cieľom citovanej

smernice podľa jej „devätnásteho odôvodnenia“ je, že dohoda o rozhodcovskom konaní

nemôže byť neprijateľnou podmienkou, ak je dohodnutá v poistnej zmluve.

Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej

uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný

súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej spotrebiteľskej zmluvy.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané

„devätnáste odôvodnenie“ smernice o nekalých podmienkach, podľa ktorého „keďže

na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú

hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže

hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri

hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“ vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy

(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie

poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú

vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný

predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri

hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej

zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva

vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc

a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej

právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia najvyššieho súdu

uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú.

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa , listiny a dohovoru

došlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovaných veciach nedostatočne zaoberal

dôvodnosťou jej dovolacej námietky podľa založenej na tvrdení, že

napadnuté uznesenia krajského súdu sú nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže sú

nedostatočne odôvodnené. Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. , , ) opakovane

uvádza, že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého

prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne

zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa

, ale len tzv. inú vadu konania podľa . Ústavný

súd nezistil v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej

doterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne

neopodstatnená.

Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospel

k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa , listiny

a dohovoru a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí týchto častí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnené.

II.2.2 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa

a listiny a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a nasl. , už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je

lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), a preto v rámci

predbežného prerokovania sťažností sťažovateľky posudzoval aj opodstatnenosť ich častí,

ktoré smerujú proti napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupom, ktoré predchádzali

ich vydaniu.

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti

sťažnosti námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch,

na ktorých sú založené napadnuté uznesenia krajského súdu, ako aj jej námietka o ich

nedostatočnom odôvodnení.

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 30. novembra 2011 v rámci

odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 11. mája 2011 je potrebné ako vecne správne potvrdiť, pričom sa v celom rozsahu

stotožnil s odôvodnením okresného súdu, na ktoré podľa odkázal, a ďalej

doplnil:

„Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný

bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami

potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej

v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,

s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Systém ochrany zavedený spomínanou Smernicou vychádza z myšlienky, že sa

spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo

sa týka jeho vyjednávacej schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že

pristúpi na podmienky dopredu vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho,

aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni

prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum neprimeranej povahy zmluvných

podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti ceny

a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.

Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom

prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade okresný

súd vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj

ustanovenia a vykonal aj správny výklad citovaných

zákonných ustanovení. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne

považoval danú zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi dňa 16.07.2007 za spotrebiteľskú

zmluvu (aj keď okresný súd nesprávne poukázal na

o ochrane spotrebiteľa, uvedená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 3 ods. 3

o ochrane spotrebiteľa), na ktorú je potrebné aplikovať

ustanovenia spotrebiteľského práva a následne sa v plnom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením okresného súdu, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako

neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe

rozhodcovskej doložky, ktorú súd považuje ako celok za neprijateľnú, a tým neplatnú, súd

prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na výkon exekúcie.

V postupe okresného súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, preto nezistil krajský súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , na ktoré poukazuje

oprávnený vo svojom odvolaní.“

V uznesení sp. zn. z 19. januára 2012, ktorým krajský súd potvrdil

uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. z 15. augusta 2011,

krajský súd okrem iného uviedol: „Exekučný súd je v každej fáze exekučného konania ex

offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu

zastaviť. Takúto možnosť mu poskytuje ,

o rozhodcovskom konaní. Exekúciu možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Ex. por. aj vtedy, ak to

vyplýva z ustanovení Ex. por. alebo osobitného zákona. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského

rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky uvedené v ods. 1 písm. b/ alebo c/ citovaného zákona, teda najmä, ak

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pred zastavením

exekúcie alebo exekučného konania sa potom súd zaoberá zisťovaním najmä, či

rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na takéto plnenie.

Exekučnému súdu sa zároveň už pri rozhodovaní o udelení poverenia v zmysle § 44

ods. 2 Ex. por. ukladá preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného

titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale

aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú zákonné ustanovenia,

ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Exekučný súd

v zmysle uvedeného skúma aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posudzuje, či

nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.

Zákonodarca v ustanovení § 53 ods. 4 Obč. zákonníka (v znení účinnom ku dňu

uzavretiu predmetnej poistnej zmluvy v ustanovení § 53 ods. 3 Obč. zákonníka)

exemplifikatívne vypočítava neprijateľné podmienky. Exekučnému súdu však nič nebráni

posudzovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve aj podľa tzv.

generálnej klauzuly v , teda nad rámec zoznamu

podmienok uvedených v prílohe smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 alebo okruhu

v Obč. zákonníku. Neprijateľnou podmienkou je podmienka, ktorá je obsiahnutá

v štandardnej formulárovej zmluve, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach strán a nerovnováha musí byť v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnosť

v preskúmavanej veci je naplnená zároveň aj tým, že predmetná poistná zmluva

vo Všeobecných poistných podmienkach upravuje že všetky vzájomné spory a sporné nároky

z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom.

Pokiaľ bol vo veci vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý vychádzal z neplatnej

rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie, a preto odvolací súd

rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil...“

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenia krajského

súdu za nedostatočne odôvodnené a nespreskúmateľné, keďže obsahujú dostatok právne

relevantných argumentov, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodňujú

rozhodnutia prijaté v posudzovaných veciach. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov ich „vylepšovanie“ (), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnosti

a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, že

v posudzovaných veciach sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných

pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutých uznesení krajského súdu s obsahom

základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky, ktorými

poukazuje aj na nejednotnosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní

o vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojou

doterajšou judikatúrou (m. m. ) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň

poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných

prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu

ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej

právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich

všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich

rozhodnutí ( ).

Keďže napadnuté rozhodnutia krajského súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných

sťažnostiach (, , , ,

a iné).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,

a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a listiny a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne

dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj tieto časti sťažností odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnené.

Pretože sťažnosti sťažovateľky boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších

návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014