Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 589/2014
PDF · 343.96 KB
No categories available
II. ÚS 589/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o., Zámocké schody 2/A, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Martina Timcsáka, vedené pod sp. zn.
Rvp 11948/2013 a sp. zn. Rvp 17963/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 49/2012 a jeho uznesením
z 27. novembra 2012 a v konaní vedenom sp. zn. 7 Cdo 82/2012 a jeho uznesením
z 30. apríla 2013 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom
pod sp. zn. 19 CoE 397/2011 a jeho uznesením z 30. novembra 2011 a v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 CoE 92/2011 a jeho uznesením z 19. januára 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené
pod sp. zn. Rvp 11948/2013 a sp. zn. Rvp 17963/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11948/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. marca 2013
a 12. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,
a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 11948/2013
a sp. zn. Rvp 17963/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 49/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 82/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2013 (ďalej spolu aj
„napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoE 397/2011 a jeho uznesením
z 30. novembra 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE 92/2011 a jeho uznesením
z 19. januára 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Z obsahu sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľka ako subjekt
podnikajúci v oblasti poisťovníctva uzavrela s povinnými poistné zmluvy, v ktorých boli
dojednané tzv. rozhodcovské doložky, podľa ktorých všetky spory súvisiace s týmito
poistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka si následne
pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinným a tieto jej boli priznané
rozhodcovskými rozsudkami (rozsudky Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C 963/2009
z 8. marca 2010 a sp. zn. 2 C 881/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinným
zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského
konania), na základe ktorých ako exekučných titulov podala návrhy na vykonanie exekúcií
voči povinným.
Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v exekučných veciach
sťažovateľky o vymoženie dlžnej sumy s príslušenstvom potom, ako sťažovateľka na jeho
výzvu predložila poistnú zmluvu a poistné podmienky tvoriace súčasť poistnej zmluvy,
svojím uznesením sp. zn. 5 Er 210/2011 z 11. mája 2011 a uznesením sp. zn. 5 Er 653/2011
z 15. augusta 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Podľa názoru sťažovateľky „Súd prvého stupňa nevykonal prieskum spisových
podkladov, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou zabezpečil
listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné pre jeho rozhodnutie. Prieskum
spisových podkladov pritom v zmysle základnej logiky musí obsahovať prieskum spisu, ktorý
vydaniu exekučného titulu predchádzal... Sťažovateľovi bolo upreté jeho právo
na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu...
Exekučný súd za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal kontrolu postupu
rozhodcovského súdu a dospel k úplne opačným právnym záverom.“.
Sťažovateľka podala proti uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých krajský
súd, stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, rozhodol tak, že
uznesenia okresného súdu svojimi napadnutými uzneseniami potvrdil.
Sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam krajského súdu dovolania.
Prípustnosť dovolaní vyvodzovala okrem iného z § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), pričom namietala, že súdy jej odňali možnosť konať pred
súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom spočíva podľa nej v tom, že okresný súd
vo veciach vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami),
napriek tomu vo veci nenariadil pojednávanie, a tak neoboznámil sťažovateľku ako
účastníčku konaní s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský
súd takýto postup okresného súdu potvrdzujúcimi uzneseniami odobril.
Podľa sťažovateľky k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj tým, že
napadnuté uznesenia krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené, keďže krajský súd sa
podľa nej náležite nevysporiadal s jej odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaniach proti
uzneseniam okresného súdu.
Napokon k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa sťažovateľky aj tým, že
krajský súd odobril uznesenia okresného súdu o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora na
vydanie poverenia, hoci pre takéto uznesenia podľa jej názoru neboli splnené zákonom
ustanovené podmienky a takýmito rozhodnutiami sa jej v exekučných konaniach odoprelo
právo na výkon vykonateľných rozhodnutí.
Najvyšší súd v napadnutých dovolacích konaniach dospel k záveru, že
v posudzovaných veciach nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolaní podľa § 237
písm. f) OSP, a svojimi napadnutými uzneseniami dovolania sťažovateľky odmietol ako
neprípustné.
Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnutými uzneseniami porušil v sťažnosti
označené základné práva podľa ústavy a listiny, ako aj právo podľa dohovoru, keďže tieto
svoje rozhodnutia založil na nesprávnych právnych záveroch o neprípustnosti dovolania
proti napadnutým uzneseniam krajského súdu z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, pričom
navyše ich nedostatočne odôvodnil. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka odkazuje
aj na judikatúru ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 60/04, z ktorej podľa nej vyplýva, že
„ak exekučný súd vykonáva dokazovanie za účelom, či sú splnené predpoklady na vydanie
rozhodnutia podľa Exekučného poriadku, musí sa v takomto prípade v súlade s § 122 ods. 1
O. s. p. nariadiť pojednávanie“. Sťažovateľka ďalej namieta neústavnosť postupu
najvyššieho súdu, ktorý sa nezaoberal dovolacou námietkou [§ 237 písm. f) OSP]
o nepreskúmateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu, a zároveň poukazuje
na odlišnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov pri rozhodovaní o vecne a právne
podobných veciach.
Sťažovateľka odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj tým, že jej všeobecné súdy neumožnili uplatniť právo
preukázať opak toho, že zmluvné ustanovenia medzi „dodávateľom a spotrebiteľom neboli
individuálne dojednané podľa ust. § 53 ods. 3 OZ“. Sťažovateľka namieta, že jej bolo
odňaté právo „argumentovať a dokazovať špecifikum jej prípadu opierajúce sa o devätnáste
odôvodnenie Smernice č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ktoré stanovuje výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy“. Táto
výnimka vyplývajúca z označenej smernice nebola podľa sťažovateľky premietnutá
do Občianskeho zákonníka, avšak všeobecné súdy konajúce v jej veciach na ňu mali
prihliadať, keďže sú viazané príkazom uplatňovať eurokonformný výklad vnútroštátneho
práva. Podľa sťažovateľky „Všeobecné súdy postupovali bez toho, že by v okolnostiach
prípadu zohľadnili hraničné kritériá stanovené devätnástym odôvodnením smernice, ktoré
spod vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vynímajú zmluvné podmienky v poistných zmluvách.“. Sťažovateľka zároveň poukázala
na samotnú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, predovšetkým na nález sp. zn.
II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 vydaný v jej obdobnej veci.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach
a ich napadnutými uzneseniami došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zruší a veci vráti krajskému súdu
na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.
Podaním doručeným ústavnému súdu 16. júla 2014 obchodná spoločnosť MST
PARTNERS, s. r. o. , Zámocké schody 2/A, Bratislava (ďalej aj „nástupnícka spoločnosť“),
oznámila, že s účinnosťou od 14. mája 2014 sa stala právnou nástupkyňou zaniknutej
obchodnej spoločnosti JUDr. Martin Timcsák, advokát, s. r. o., ktorá pôvodne sťažovateľku
pred ústavným súdom zastupovala. Uvedenú skutočnosť nástupnícka spoločnosť preukázala
výpisom z obchodného registra Slovenskej republiky a dodatkom č. 1 k Projektu rozdelenia
obchodnej spoločnosti JUDr. Martin Timcsák, advokát, s. r. o., vyhotoveným vo forme
notárskej zápisnice č. N 616/2014, Nz 17021/2014, NCRIs 17349/2014 zo 6. mája 2014,
z ktorého vyplýva, že na nástupnícku spoločnosť prešli aj všetky mandátne zmluvy
a splnomocnenia a práva a povinnosti z nich vyplývajúce, teda aj splnomocnenie udelené
sťažovateľkou. Ústavný súd preto ďalej pokračoval v konaní s obchodnou spoločnosťou
MST PARTNERS, s. r. o., ako právnou zástupkyňou sťažovateľky.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu a najvyššieho súdu, proti
ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,
tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj napadnutými
uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý prechádzal ich vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záverom
krajského súdu vyjadreným v napadnutých uzneseniach, ktorými potvrdil uznesenia
okresného súdu o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcií na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež namieta
nedostatočné odôvodnenie napadnutých uznesení, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa
v napadnutých uzneseniach nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej
s odvolacími dôvodmi.
Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutým uzneseniam najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom
dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti
dovolaní podľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej
tvrdenia vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale
napriek tomu v predmetných veciach nenariadil pojednávanie, a tak ju ako účastníčku
konaní neoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom
krajský súd takýto postup okresného súdu potvrdzujúcimi uzneseniami odobril.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú nedostatočne
odôvodnené.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje
na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne
prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36
listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru
možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti (m. m.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a listiny a práva
podľa dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu
Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že
okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil
pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne
navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok
pritom nenapravil v predmetných veciach ani krajský súd a následne ani najvyšší súd
v dovolacom konaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným
súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo
nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej
názoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv. Podľa názoru sťažovateľky sú
napadnuté uznesenia najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup
najvyššieho súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,
listiny a dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach sťažovateľky z vlastnej
rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade
identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazovala na právny záver
vyslovený ústavným súdom obsiahnutý v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia
záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom
v označenom náleze «v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní
o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len
na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia,
ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými
poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného
listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj
právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke
uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského
zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne
priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou
minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré
okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim,
ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený
priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne
vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému
naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej
prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2
ústavy.». Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd
porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne
právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce
a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).
Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senát
ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,
sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013
a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniach sp. zn.
I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014 a sp. zn.
I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého
«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť
k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu
„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných
opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej
obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu
materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy
v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou
v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným
súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38,
V konkrétnych okolnostiach vecí sťažovateľky je podľa názoru II. senátu ústavného
súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa
spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým
zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú
dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť
súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.
Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného
súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona
o ústavnom súde, v rámci ktorého IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne
názory I., II. a III. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach
o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky na posúdenie plénu ústavného súdu
na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní o dosiaľ nerozhodnutých
sťažnostiach sťažovateľky.
Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov
prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:
„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť
reálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna
ústavného súdu“).
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazaný
uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senát
ústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku pléna
ústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutia
najvyššieho súdu vydané v rámci konaní o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju
judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).
Najvyšší súd v napadnutých uzneseniach, ktorými odmietol dovolania podané
sťažovateľkou proti napadnutým uzneseniam krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b
ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenému
sťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaniami sú napádané rozhodnutia
vydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,
za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomto
štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore
so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sa
dokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti
dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených
listín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je
zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadosti
súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdu
nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva
nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých
veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.
Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom
je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi
§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov
výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,
a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok
[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,
vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči
povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie
priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo
treba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúcii
dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.
Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec
prerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojem
v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob
a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa
toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci
v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi
možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať
za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade
s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že nenariadením
pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy nedošlo.
Sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej neumožnili
vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania, a neumožnili
jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušení jej
označených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,
že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať
všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný
súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len
„smernica“ alebo „smernica o nekalých podmienkach“) sa majú vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí
na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný
o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti
však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo
konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore
a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel
stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu
kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného
bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor Európskej únie
už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania
oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim
(rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými
právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo
dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli
vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti
so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky
možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala
z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu
a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod
na zamietnutie žiadostí o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čo aj využila v rámci
ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto
jej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacích konaní (m. m. I. ÚS 675/2013,
I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu
postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom
prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí
byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu
súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,
II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovaných
veciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadostí
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií už z uznesení okresného
súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj
keď okresný súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedal sťažovateľke
možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nimi uskutočnenému
právnemu posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchu najvyššiemu súdu, keďže
tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného
dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenia najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú sťažovateľkino
základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd neodôvodnil odklon od judikatúry
ústavného súdu, na ktorú poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 60/04), pričom uvádza, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo svoje odlišné
stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne
vyriešená podstatne odlišným spôsobom, ústavný súd poukazuje na svoje vyjadrenie
obsiahnuté v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, v ktorom uviedol, „že tam
riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie,
ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto postupom
dotknutý. Oprávnený má totiž záujem na pokračovaní exekúcie a pokiaľ sa súd chce
stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje
protiargumenty a donútiť súd, aby mu na podstatné z nich dal riadnu odpoveď.
V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku
čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.
Sťažovateľka v súvislosti s „devätnástym odôvodnením“ smernice o nekalých
podmienkach namieta, že všeobecné súdy nezohľadnili špecifikum dané citovaným
odôvodnením, ktoré z pod vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach vyníma
zmluvné podmienky v poistných zmluvách, pričom podľa sťažovateľky cieľom citovanej
smernice podľa jej „devätnásteho odôvodnenia“ je, že dohoda o rozhodcovskom konaní
nemôže byť neprijateľnou podmienkou, ak je dohodnutá v poistnej zmluve.
Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej
uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný
súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej spotrebiteľskej zmluvy.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané
„devätnáste odôvodnenie“ smernice o nekalých podmienkach, podľa ktorého „keďže
na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú
hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže
hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri
hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“ vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy
(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie
poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú
vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný
predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri
hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej
zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva
vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc
a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej
právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia najvyššieho súdu
uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú.
Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovoru
došlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovaných veciach nedostatočne zaoberal
dôvodnosťou jej dovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že
napadnuté uznesenia krajského súdu sú nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže sú
nedostatočne odôvodnené. Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou
judikatúrou (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane
uvádza, že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého
prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne
zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný
súd nezistil v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej
doterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne
neopodstatnená.
Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospel
k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa ústavy, listiny
a dohovoru a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí týchto častí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
II.2.2 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy
a listiny a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 a nasl. ústavy, už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že
v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je
lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), a preto v rámci
predbežného prerokovania sťažností sťažovateľky posudzoval aj opodstatnenosť ich častí,
ktoré smerujú proti napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupom, ktoré predchádzali
ich vydaniu.
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti
sťažnosti námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch,
na ktorých sú založené napadnuté uznesenia krajského súdu, ako aj jej námietka o ich
nedostatočnom odôvodnení.
Krajský súd v uznesení sp. zn. 19 CoE 397/2011 z 30. novembra 2011 v rámci
odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Er 210/2011
z 11. mája 2011 je potrebné ako vecne správne potvrdiť, pričom sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením okresného súdu, na ktoré podľa § 219 ods. 2 OSP odkázal, a ďalej
doplnil:
„Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný
bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej
v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Systém ochrany zavedený spomínanou Smernicou vychádza z myšlienky, že sa
spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo
sa týka jeho vyjednávacej schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že
pristúpi na podmienky dopredu vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho,
aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni
prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum neprimeranej povahy zmluvných
podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti ceny
a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.
Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade okresný
súd vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj
ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka a vykonal aj správny výklad citovaných
zákonných ustanovení. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne
považoval danú zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi dňa 16.07.2007 za spotrebiteľskú
zmluvu (aj keď okresný súd nesprávne poukázal na § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, uvedená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 3 ods. 3
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), na ktorú je potrebné aplikovať
ustanovenia spotrebiteľského práva a následne sa v plnom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením okresného súdu, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe
rozhodcovskej doložky, ktorú súd považuje ako celok za neprijateľnú, a tým neplatnú, súd
prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na výkon exekúcie.
V postupe okresného súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, preto nezistil krajský súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na ktoré poukazuje
oprávnený vo svojom odvolaní.“
V uznesení sp. zn. 23 CoE 92/2011 z 19. januára 2012, ktorým krajský súd potvrdil
uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 5 Er 653/2011 z 15. augusta 2011,
krajský súd okrem iného uviedol: „Exekučný súd je v každej fáze exekučného konania ex
offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu
zastaviť. Takúto možnosť mu poskytuje § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Exekúciu možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Ex. por. aj vtedy, ak to
vyplýva z ustanovení Ex. por. alebo osobitného zákona. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského
rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky uvedené v ods. 1 písm. b/ alebo c/ citovaného zákona, teda najmä, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pred zastavením
exekúcie alebo exekučného konania sa potom súd zaoberá zisťovaním najmä, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na takéto plnenie.
Exekučnému súdu sa zároveň už pri rozhodovaní o udelení poverenia v zmysle § 44
ods. 2 Ex. por. ukladá preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného
titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale
aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú zákonné ustanovenia,
ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Exekučný súd
v zmysle uvedeného skúma aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posudzuje, či
nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.
Zákonodarca v ustanovení § 53 ods. 4 Obč. zákonníka (v znení účinnom ku dňu
uzavretiu predmetnej poistnej zmluvy v ustanovení § 53 ods. 3 Obč. zákonníka)
exemplifikatívne vypočítava neprijateľné podmienky. Exekučnému súdu však nič nebráni
posudzovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve aj podľa tzv.
generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda nad rámec zoznamu
podmienok uvedených v prílohe smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 alebo okruhu
v Obč. zákonníku. Neprijateľnou podmienkou je podmienka, ktorá je obsiahnutá
v štandardnej formulárovej zmluve, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach strán a nerovnováha musí byť v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnosť
v preskúmavanej veci je naplnená zároveň aj tým, že predmetná poistná zmluva
vo Všeobecných poistných podmienkach upravuje že všetky vzájomné spory a sporné nároky
z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom.
Pokiaľ bol vo veci vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý vychádzal z neplatnej
rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie, a preto odvolací súd
rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil...“
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenia krajského
súdu za nedostatočne odôvodnené a nespreskúmateľné, keďže obsahujú dostatok právne
relevantných argumentov, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodňujú
rozhodnutia prijaté v posudzovaných veciach. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti
namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnosti
a udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, že
v posudzovaných veciach sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných
pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutých uznesení krajského súdu s obsahom
základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky, ktorými
poukazuje aj na nejednotnosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní
o vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojou
doterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 17/01) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je
podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň
poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných
prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu
ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej
právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich
všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich
rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Keďže napadnuté rozhodnutia krajského súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných
sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, IV. ÚS 366/2014,
II. ÚS 389/2014 a iné).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi
napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,
a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne
dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj tieto časti sťažností odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Pretože sťažnosti sťažovateľky boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších
návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2014