Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/314/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa E., s.r.o., so sídlom

v Č., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou T.T., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti

odporcovi M. S., bývajúcemu v A., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Z. so

sídlom v P., IČO: X., zastúpeného JUDr. A. M., advokátom so sídlom v S., o zaplatenie

131,79 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. ,

o dovolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. júla 2012 sp.

zn. , takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Z. so sídlom v P., IČO: X. je povinné zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov

dovolacieho konania 35,14 € na účet advokátskej kancelárie T.T., s.r.o. so sídlom v B., IČO:

X..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra platobným rozkazom z 8. decembra 2011 č.k. -23

uložil odporcovi, aby do 15 dní od jeho doručenia zaplatil žalobcovi 101, 22 € s úrokom

30,57 €, ďalej s úrokom z omeškania 21 €, úrokom z omeškania 8,5% ročne zo sumy

101,22 € od 18. februára 2011 do zaplatenia a tiež náhradu trov konania 74,12 € na účet

právneho zástupcu navrhovateľa, alebo aby v tej istej lehote podal proti platobnému rozkazu

odpor. Odpor bol obom účastníkom doručený 1. februára 2012.

Z. so sídlom v P., IČO: X. (ďalej len „H.“) podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa

doručené 9. februára 2012, oznámilo, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane

2

odporcu. Vstup do konania odôvodnilo tým, že v danom prípade sa navrhovateľovi platobným

rozkazom priznáva právo zo spotrebiteľskej zmluvy, súčasťou ktorej bola neplatná (nekalá)

podmienka. Okresný súd Nitra listom z 2. marca 2012 oznámil H., že platobný rozkaz

medzičasom nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, preto na toto jeho podanie nebude

prihliadať.

H. podaním zo 16. marca 2012 podalo odpor proti vyššie označenému platobnému

rozkazu. Uviedlo, že platobný rozkaz nemohol nadobudnúť právoplatnosť, lebo H. neuplynula

lehota na podanie odporu.

Okresný súd Nitra uznesením z 15. mája 2012 č.k. -31 odpor H.

odmietol. V odôvodnení uznesenia opísal doterajší priebeh konania, citoval ustanovenia § 93

ods. 1 až 4 , a a a konštatoval, že Občiansky súdny

poriadok neumožňuje vedľajšiemu účastníkovi, aby podal odpor proti platobnému rozkazu –

túto možnosť má v zmysle len odporca. Navyše, H. podalo odpor po

uplynutí 15 dní od doručenia platobného rozkazu odporcovi. Konštatoval tiež, že

ustanovuje, že „vedľajší účastník môže podať odvolanie, len ak z právneho predpisu vyplýva

určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom“ (o ten prípad

ale, podľa názoru súdu, nešlo). Súd prvého stupňa preto odpor H. odmietol ako podaný

oneskorene a neoprávnenou osobou.

Proti uvedenému uzneseniu podalo H. odvolanie. Krajský súd v Nitre uznesením

z 31. júla 2012 sp. zn. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil;

navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení podal

charakteristiku právneho postavenia vedľajšieho účastníka, v rámci ktorej medziiným uviedol,

že v súdnom spise sa nenachádza žiadne stanovisko odporcu vyjadrujúce súhlas s týmto

odporom, z čoho vyplýva, že vedľajší účastník prekročil svoje postavenie v konaní a odpor

ním podaný je potrebné hodnotiť ako odpor podaný neoprávnenou osobou. Okrem toho,

z ustanovení vyplýva, že odpor sa doručuje odporcovi

do vlastných rúk, a teda, aj keby vedľajší účastník na strane odporcu preukázal súhlas odporcu

s odporom, bolo by ho potrebné hodnotiť ako podaný oneskorene“. Z týchto dôvodov

odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil ( ). Dodal, že v prejednávanej veci

neboli dané predpoklady pre to, aby sa vyhovelo návrhu H., aby konanie bolo prerušené

3

( ) a Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev aby bola položená

prejudiciálna otázka, ktorú naformulovalo H..

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podalo H. dovolanie; zároveň podalo

návrh na prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie. Namietlo, že mu

v danom prípade bola odňatá možnosť pred súdom konať ( ). Vyslovilo

názor, že bolo oprávnené podať odpor proti platobnému rozkazu a že mu lehota na podanie

odporu plynula nezávisle od toho, ako plynula odporcovi. Odporca sa k odporu vedľajšieho

účastníka nevyjadril, túto okolnosť ale nebolo možné vykladať tak, že s podaním odporu

nesúhlasí. Odvolací súd stanovisko odporcu vôbec nezisťoval. Podľa názoru H. môže vedľajší

účastník, ktorým je združenie na ochranu spotrebiteľa, podať akýkoľvek opravný prostriedok

vždy, keď sleduje „naplnenie vysokých cieľov politiky EÚ pri ochrane spotrebiteľov a súd ex

offo kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok vôbec neuskutočnil“. Odmietnutím

odporu H. a potvrdením odmietajúceho uznesenia odvolacím súdom došlo teda k procesnej

vade, ktorá v zmysle zakladá prípustnosť dovolania. Navyše, odvolací

súd, ktorý nevyhovel návrhu H. na prerušenie konania a predloženie prejudiciálne otázky

Súdnemu dvoru Európskej únie, sa stal súdom nezákonným (). H. aj

v dovolacom konaní žiadalo, aby Súdnemu dvoru Európskej únie bola predložená

prejudiciálna otázka, tentoraz v znení: „či čl. 6 a 7 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je potrebné vykladať tak, že ak je v súdnom

konaní na strane spotrebiteľa vedľajším účastníkom združenie zamerané na ochranu práv

spotrebiteľov, tak súd neodmietne odpor združenia proti platobnému rozkazu, ak dodávateľ

uplatnil žalobou nároky na plnenie zo zmluvy porušujúcej práva spotrebiteľa na ochranu pred

neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nekalými obchodnými praktikami v zmysle

Smernice EP a Rady 205/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči

spotrebiteľom na vnútornom trhu, prípadne na práva z premlčaných nárokov“.

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že sa plne stotožňuje so závermi súdov

nižších stupňov, na ktorých spočívajú ich rozhodnutia vydané v tejto veci. Súdy správne

vychádzali z toho, že právo podať odpor proti platobnému rozkazu má iba odporca; vedľajší

účastník vystupujúci v konaní na strane odporcu toto právo nemá. Opačný názor, ktorý

zastáva H., by bol v praxi spojený so zásahom do rovnosti účastníkov konania, lebo odporca,

ktorý sám odpor nepodal, by sa dodatočne mohol pripojiť k odporu podanému vedľajším

účastníkom, v dôsledku čoho by z procesného hľadiska mal viac oprávnení, ako má

navrhovateľ. K návrhu H. na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej

únie navrhovateľ uviedol, že tento návrh je nedôvodný a nespĺňa podmienky prejudiciálneho

konania, lebo z neho je vylúčené vnútroštátne právo a posúdenie toho, kto a v akej lehote je

oprávnený podať odpor, je výlučne vecou vnútroštátnej právnej úpravy. Z týchto dôvodov

navrhovateľ žiadal, aby dovolanie bolo zamietnuté a aby mu bola priznaná náhrada trov

dovolacieho konania.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

( ) po zistení, že dovolanie podalo H. včas, skúmal bez nariadenia

dovolacieho konania ( ), či je dôvodný návrh dovolateľa na predloženie

ním vymedzenej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.

H. tvrdí, že so zreteľom na skutočnosť, že má rozhodovať dovolací súd (súd, proti

rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), je

dovolací súd povinný predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie

otázky, ktoré H. nastolilo v dovolaní.

Pri posudzovaní opodstatnenosti predmetného návrhu H., ktorý z hľadiska obsahu

treba považovať za návrh na prerušenie dovolacieho konania v mysle § 109 ods. 1 písm. c/

, vzal dovolací súd na zreteľ, že podľa pre konanie na dovolacom súde

platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené

niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor

Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno ale vykladať

absolútne, teda tak, že súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok

podľa vnútroštátneho práva, je vždy, v každom prípade a za akýchkoľvek okolností

(bez ohľadu na predmet sporu, ako aj podstatu alebo relevantnosť otázky nastolenej

účastníkom konania) bol povinný požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke

v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa vyjadril Súdny dvor Európskej únie napríklad v rozsudku CILFIT, C – 283/81

publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415, v ktorom uviedol,

že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)

sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore

pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď

skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného

ustanovenia Spoločenstva alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také

jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti

treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených

s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade musí najvyšší súd v dovolacom konaní posúdiť najskôr prípustnosť

dovolania H.; len v prípade, že by dospel k záveru o prípustnosti dovolania H., išlo by

v konaní pred najvyšším súdom o posúdenie dôvodnosti dovolania. Závery o procesnej

prípustnosti alebo neprípustnosti dovolania spočívajú výlučne len na aplikácii ustanovení

vnútroštátneho procesného predpisu – ustanovení a nasl. V spojení s tým

prichádza do úvahy tiež posúdenie správnosti procesného postupu súdu nižších stupňov

z hľadiska, či ním nedošlo k odňatiu možnosti H. pred súdom konať. Aj dovolateľom

namietaný procesný postup týchto súdov bol však v danej veci založený len na aplikácii

vnútroštátnych predpisov – odvolací súd aplikoval a súd prvého stupňa

na základe aplikácie a interpretácie a odmietol odpor H. ako

podaný oneskorene a neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na to, že pre rozhodnutie o dovolaní H. je postačujúca aplikácia ustanovení

vnútroštátneho právneho poriadku, dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný dôvod pre

vyhovenie predmetnému návrhu H.. So zreteľom na to dovolací súd uvedený návrh zamietol.

2. V ďalšom najvyšší súd skúmal, či dovolanie H. smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie H. smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v a V danom prípade je

dovolaním napadnuté uznesenie, ktoré nemá znaky uznesení uvedených v týchto

ustanoveniach; prípustnosť dovolania H. preto z a nevyplýva.

Dovolací súd ďalej skúmal ( druhá veta ), či dovolanie H. nie

je prípustné podľa V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska nie je relevantné tvrdenie dovolateľa

o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že

k tejto vade skutočne došlo.

Vady konania uvedené v až e/ neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania H. preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

H. v dovolaní namieta, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť pred

súdom konať ( ). O odňatie možnosti pred súdom konať ide v prípade

takého procesne nesprávneho postupu súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho

procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov. Judikatúra už dospela k záveru, že o prípad odňatia

možnosti pred súdom konať ide tiež vtedy, keď odvolací súd odmietne odvolanie, i keď

neboli dané procesné predpoklady pre tento postup (viď primerane R 23/1994). Obdobne

možno za postup odnímajúci možnosť pred súdom konať označiť tiež odmietnutie odporu

proti platobnému rozkazu v procesnej situácii, v ktorej pre taký procesný postup neboli dané

zákonné predpoklady.

2.1. Odňatie možnosti pred súdom konať má podľa názoru H. spočívať v tom, že súd

prvého stupňa odmietol jeho odpor proti platobnému rozkazu.

Dovolací súd pripomína, že ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo

odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde

o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie

je ( ). Podľa ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor

s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi

pojednávanie.

Najvyšší súd v uznesení z 28. októbra 2013 sp. zn. vyslovil právny

názor, podľa ktorého odpor proti platobnému rozkazu je riadny opravný prostriedok sui

generis proti meritórnemu výroku platobného rozkazu. Na jeho podanie je z povahy veci

subjektívne legitimovaný len odporca (žalovaný). Ustanovenie nemožno

extenzívne vykladať v tom zmysle, že ak odporca (žalovaný) nepodá odpor v zákonom

stanovenej lehote, môže ho podať vedľajší účastník. Ani prípadný včasný súhlas odporcu

(žalovaného), na podanie odporu vedľajším účastníkom, nemôže preklenúť dikciu

ustanovenia , v zmysle ktorej je na podanie odporu subjektívne legitimovaný len

odporca (žalovaný), teda nie vedľajší účastník. Na podstate tohto právneho názoru

(že vedľajší účastník nie je oprávnený podať odpor proti platobnému rozkazu) sú založené

aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu (viď napríklad uznesenia z 21. októbra 2013

sp. zn. , resp. z 30. októbra 2013 sp. zn. a z 28. januára 2014

sp. zn. ,

8

Na právnych záveroch, ktoré sú uvedené v predchádzajúcom odseku, zotrváva

najvyšší súd aj v preskúmavanej veci a uzatvára, že H. nebolo v danom prípade oprávnené

podať odpor proti platobnému rozkazu, preto odmietnutím odporu (resp. potvrdením

uznesenia odmietajúceho odpor) nedošlo k procesnej vade v zmysle

2.2. Na doplnenie a zároveň tiež k námietke dovolateľa, že vedľajší účastník, ktorým

je združenie na ochranu spotrebiteľa, môže podať akýkoľvek opravný prostriedok vždy, keď

sleduje „naplnenie vysokých cieľov politiky EÚ pri ochrane spotrebiteľov a súd ex offo

kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok vôbec neuskutočnil“, dovolací súd uvádza, že

Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 27. februára 2014 sp. zn. C 470/12 dospel k názoru,

že vnútroštátna úprava neumožňujúca H. vstup do (exekučného) konania, nie je v rozpore s

právom Európskej únie. I keď v uvedenom prípade išlo o vstup H. do exekučného konania, sú

viaceré závery vyjadrené v tomto rozsudku použiteľné aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd

preto poukazuje na to, že v bodoch 45. a 46 uvedeného rozsudku Súdny dvor konštatoval

nasledovné: „Ani smernica 93/13, ani po nej nasledujúce smernice, ktoré dopĺňajú právnu

úpravu ochrany spotrebiteľov, neobsahujú ustanovenia o úlohe, ktorá môže alebo musí byť

priznaná združeniam na ochranu spotrebiteľov v rámci individuálnych sporov týkajúcich sa

spotrebiteľa. Smernica 93/13 teda neupravuje otázku, či také združenia majú mať právo stať

sa vedľajšími účastníkmi konania na podporu spotrebiteľov v rámci takých individuálnych

sporov. Z toho vyplýva, že v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, pokiaľ ide o možnosť

združení na ochranu spotrebiteľov stať sa vedľajšími účastníkmi konania v individuálnych

sporoch týkajúcich sa spotrebiteľov, vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského

štátu prináleží, aby na základe zásady procesnej autonómie také pravidlá zaviedol, avšak pod

podmienkou, že nesmú byť menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú obdobné situácie

podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a že nesmú prakticky znemožniť

alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity)“. V bodoch

53. až 56. predmetný rozsudok ďalej uviedol, že hoci smernica „vyžaduje v sporoch, ktoré sa

týkajú predajcu alebo dodávateľa a spotrebiteľa, aktívny postup vnútroštátneho súdu

rozhodujúceho v týchto sporoch, ktorý je nezávislý od zmluvných strán, v každom prípade

nemožno tvrdiť, že odmietnutie pripustiť vstup združenia do konania ako vedľajšieho

účastníka na podporu spotrebiteľa predstavuje porušenie práva tohto spotrebiteľa na účinný

prostriedok nápravy pred súdom tak, ako to zakotvuje uvedený článok (pozn.: čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie). Okrem toho vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu

spotrebiteľov nemožno stavať na rovnakú úroveň ako právnu pomoc poskytovanú v určitých

9

prípadoch podľa tohto článku osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky. Pokiaľ ide o

možnosť združenia na ochranu spotrebiteľov dovolávať sa v tomto kontexte uvedeného

článku, je potrebné konštatovať, že odmietnutie pripustiť toto vedľajšie účastníctvo v konaní

týkajúcom sa spotrebiteľa neovplyvňuje právo uvedeného združenia na účinný prostriedok

nápravy na obranu práv, ktoré sú mu priznané ako združeniu tohto typu, spočívajúcich najmä

v jeho práve na kolektívnu žalobu, ktoré má podľa článku 7 ods. . Navyše

treba dodať, že podľa predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy môže združenie priamo

zastupovať takého spotrebiteľa vo všetkých konaniach vrátane exekúcie na základe

plnomocenstva udeleného spotrebiteľom“.

2.3. H. v spojení s argumentáciou, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237

písm. f/ , naznačuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné.

Judikatúra ale nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nižšieho stupňa označuje (len)

za inú (v ustanovení ) neuvedenú procesnú vadu konania (viď R 111/1998), ktorá

prípustnosť dovolania nezakladá. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu

nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho inú vadu konania pritom vyplýva z viacerých

rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. , ,

, , , , ). Dovolací

súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze

z 30. januára 2013 sp. zn. uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich

senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho

odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú

vadu konania podľa “. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho

náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky

v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. zotrval „na opakovane vyslovenom

závere (napr. , , ) o ústavnej udržateľnosti

názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne

právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa “.

2.4. K námietke H., že odvolací súd v danom prípade nekonal ako súd zákonný (podľa

obsahu by v tejto časti dovolania mohlo ísť o námietku vady konania v zmysle § 237 písm. g/

), dovolací súd uvádza, že nesprávne obsadeným súdom je súd, ktorý nie je obsadený

10

v súlade s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať

a rozhodnúť. Súd nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca, ktorý

vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prerokovávanej veci (porovnaj ). Ak sa na konaní

pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny

sudca, hoci ten výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd

bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený (viď ).

Pri formulovaní dôvodov dovolania vychádzalo H. v podstatnej miere z rozhodnutia

najvyššieho súdu z 27. augusta 2012 sp. zn. , ktoré bolo vydané v inej veci.

Dovolací súd poukazuje na záverečnú časť odôvodnenia predmetného rozhodnutia, v ktorej sa

uvádza, že „v danej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva,

nakoľko právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom v danej

veci umožňuje aplikáciu predmetnej smernice“.

K predmetnej námietke treba dodať, že ak súd v priebehu konania nedospeje k záveru

o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom

vnútroštátneho súdu nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani § 237

písm. g/ (R 61/2013).

V preskúmavanej veci odvolací súd bez toho, aby dospel k názoru o potrebe aplikácie

komunitárneho práva, aplikoval iba procesné vnútroštátne normy (viď bod 1. tohto

uznesenia). Dovolací súd preto uzatvára, že dovolacia námietka H. o vade konania v zmysle §

237 písm. g/ je neopodstatnená.

3. K námietke H., že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci, je potrebné uviesť, že o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho

možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012

a rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. , ,

, , , a ). Nejde totiž

11

o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol

uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže H. uvedený dovolací

dôvod uplatnilo v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť

napadnuté uznesenie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

4. Z dôvodov vyššie uvedených najvyšší súd dovolanie H., prípustnosť ktorého

nevyplýva z ani , odmietol ako procesne neprípustné (

ods. 5 a ).

V dovolacom konaní (procesne) úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu

trov dovolacieho konania proti H., ktoré úspech nemalo ( ,

a ). Najvyšší súd priznal navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho

konania za jeden úkon právnej služby – vyjadrenie k dovolaniu (č.l. 75 spisu) vo výške 35,14

€ [tarifná odmena 19,92 € ( vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb) + režijný paušál 9,37 € (§ 16 ods. 3 tejto

vyhlášky) + 5,85 € (20% DPH v zmysle § 18 ods. 3 tejto vyhlášky)].

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. júna 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Klaudia Vrauková