Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (79)4f9/390864.4c34d1.pdf
PDF · 159.54 KB
No categories available
4Cdo/209/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 209/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu E., so sídlom v B., IČO: X.,
proti žalovanému E. M.., nar. X., bývajúcemu v N., za účasti Z.Z., so sídlom v P., IČO: X.,
zastúpeného JUDr. A., advokátom, so sídlom v S., o zaplatenie 697,30 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 14 C 56/2012, o dovolaní
vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. augusta 2012 sp. zn. 7 Co
197/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra platobným rozkazom vydaným 9. decembra 2011 č.k.
19 Ro 380/2011-22, v spojení s opravným uznesením zo 16. marca 2012 č.k.
19 Ro 380/2011-27 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 697,30 Eur do 15 dní
odo dňa doručenia platobného rozkazu spolu s úrokom z omeškania 14% ročne zo sumy
591,37 Eur od 13. apríla 2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 182,76 Eur na účet
právneho zástupcu žalobcu.
Dňa 9. februára 2012 bolo okresnému súdu doručené oznámenie Z.Z., V. (ďalej len
„Z.“), že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na podporu žalovaného E.M.. Zároveň
požiadalo o doručenie návrhu na začatie konania a jeho príloh a priznanie náhrady trov
konania.
Súd prvého stupňa prípisom zo 16. marca 2012, ktorý Z. prevzalo
26. apríla 2012 oznámil, že konanie vedené pod sp. zn. 19 Ro 380/2011 je právoplatne
skončené a preto na jeho oznámenie o vstupe do konania ako vedľajšieho účastníka nebude
prihliadať.
Dňa 10. mája 2012 bol súdu prvého stupňa doručený odpor Z. proti platobnému
rozkazu z 9. decembra 2011 č.k. 19 Ro 380/2011-22 podaný na pošte 4. mája 2012.
Súd prvého stupňa uznesením z 25. júna 2012 č.k. 14 C 56/2012-34 odpor Z. odmietol
a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie zdôvodnil citáciou § 93, § 172
ods. 1, 3 a § 201 O.s.p. a s poukazom na to, že Z. vstúpilo do konania po vydaní platobného
rozkazu a po jeho doručení žalobcovi a žalovanému. Podľa jeho názoru (s odkazom na § 201
O.s.p.) vo všeobecnosti môže vedľajší účastník podať odvolanie, len ak z právneho predpisu
vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi žalovaným a vedľajším účastníkom a preto
vedľajší účastník môže podať odpor len v prípade ak ho zároveň podá aj žalovaný. Takémuto
postupu zodpovedá aj obsah § 93 ods. 4 O.s.p., úkony vedľajšieho účastníka nemôžu
odporovať úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje. Vyvodil, že ak sám žalovaný proti
platobnému rozkazu odpor nepodal, napriek tomu, že ho prevzal ešte 3. januára 2012, t.j. pred
vstupom Z. do konania, tak nárok z neho vyplývajúci uznal a podanie odporu Z. by
odporovalo úkonu žalovaného, ktorý s obsahom platobného rozkazu vyjadril konkludentný
súhlas, keďže sa proti nemu zákonným spôsobom nebránil. Navyše Z. podalo proti
platobnému rozkazu odpor po lehote 15 dní od doručenia žalovanému a taktiež aj po
právoplatnosti platobného rozkazu. Preto súd prvého stupňa odpor v zmysle § 174 ods. 3
O.s.p. ako podaný neoprávnenou osobou a oneskorene, odmietol.
Krajský súd v Nitre na odvolanie Z. uznesením z 31. augusta 2012 sp. zn. 7 Co
197/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Z. zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania 40,03 Eur právnemu zástupcovi žalobcu do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia. Obdobne ako súd prvého stupňa citoval ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce platobný rozkaz (§ 172 ods. 1, § 174 ods. 1 až 3 O.s.p.) a ustanovenia
upravujúce procesné postavenie vedľajšieho účastníka v občianskom súdnom konaní (§ 93
ods. 2, 4, § 201 O.s.p.). Zdôraznil, že v skrátenom konaní, t.j. v konaní o vydanie platobného
rozkazu právna úprava neupravuje práva vedľajšieho účastníka podať odpor proti platobnému
rozkazu (na rozdiel od práva podať odvolanie, ktoré právna úprava vedľajšiemu účastníkovi
za splnenia zákonných podmienok priznáva). Právo podať odpor sa viaže výlučne na osobu
žalovaného, a preto pokiaľ v zákonnej lehote žalovaný nepodal odpor proti platobnému
rozkazu, tento nadobudol účinky právoplatného rozsudku. To znamená, že ak v lehote, ktorá
plynie žalovanému na podanie odporu proti platobnému rozkazu, vstúpil vedľajší účastník na
stranu žalovaného, avšak žalovaný odpor proti platobnému rozkazu nepodal, nemá vstup
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného právny význam. Povinnosť súdu postupovať
v konaní s vedľajším účastníkom na strane žalovaného by bola daná len v prípade, ak by
žalovaný v zákonnej lehote odpor s odôvodnením vo veci samej podal, čím by došlo
k zrušeniu platobného rozkazu zo zákona. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Žalobcovi, úspešnému
v odvolacom konaní priznal náhradu trov tohto konania (§ 142 ods. 1 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p.).
Z. podalo proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie a navrhlo toto zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že jeho postupom a rozhodnutím mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Namietal, že súdy nesprávne vyhodnotili
jeho procesné postavenie v predmetnom konaní, použili neprípustný reštriktívny výklad § 174
ods. 2 O.s.p. a tiež považoval postup a rozhodnutie odvolacieho súdu za nesúladné s cieľmi
Európskej únie pri zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa deklarovanej v čl. 169
ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 38 a 47 Charty základných práv EÚ, ale aj
v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V súvislosti s postavením vedľajšieho účastníka
v sporoch zo spotrebiteľských zmlúv poukázal na relevantné právne predpisy včítane právnej
úpravy v Českej republike a na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1
Cdo 234/2004, sp. zn. 2 Obdo 27/2012 a rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17 Co
62/2012 a sp. zn. 20 Co 55/2012.
Žalobca žiadal dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.
Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas subjekt, ktorý bol účastníkom odvolacieho konania (§ 240
ods. 1 O.s.p.), z ktorého vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie, a ktorý subjekt je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie Z. nie je prípustné a ako také treba ho
odmietnuť. Vychádzal pritom z týchto záverov:
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V danej veci prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neprichádza
do úvahy, lebo napadnuté nie je uznesenie uvedené v týchto ustanoveniach.
Dovolací súd ďalej skúmal (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), či dovolanie podané Z. nie
je prípustné podľa § 237 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že
z hľadiska § 237 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej
v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade skutočne došlo.
Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. Z. nenamietalo a v dovolacom
konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť podaného dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
Z. v dovolaní však namieta, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia, je nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať ide tiež vtedy, keď príslušný súd odmietne jeho opravný
prostriedok, hoci pre také rozhodnutie tu neboli procesné predpoklady (viď primerane R
23/1994).
So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd skúmal, či odmietnutie odporu Z. súdom
prvého stupňa a potvrdenie tohto rozhodnutia odvolacím súdom nevykazuje znaky takého
procesného postupu a rozhodnutia, ktorým sa odňala Z. možnosť konať pred súdom. Dospel
k záveru, že tomu tak nie je.
Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,
neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.).
Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania
aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu
(§ 93 ods. 2 O.s.p.). Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého
z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd
rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 3 O.s.p.). V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva
a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom
účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností (§ 93
ods. 4 O.s.p.).
Vedľajšie účastníctvo je teda formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom
konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje
konania z dôvodu, že chce pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov (sporných strán).
Zmyslom vedľajšieho účastníctva je „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší
účastník je motivovaný víťazstvom v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpil. Táto
motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka na takomto výsledku
konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch dotknuté
jeho právne postavenie (práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle
ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa
osobitného predpisu.
Z vyššie citovaného ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. („Do konania vstúpi buď
z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu.
O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.“) možno síce vyvodiť,
že tretia osoba sa stáva vedľajším účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie,
že vstupuje do konania na strane niektorého z účastníkov, jej vstup do konania nie je však
prípustný v každom konaní. Vzhľadom na vyššie uvedený zmysel vedľajšieho účastníctva
(pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov), treba ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p.,
pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, vykladať tak, že účinky vzniku
vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť
jeho obsah a účel. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie (porov. napr.
Rubeš, J. In Handl, V. a kol. Občanský soudní řád, Komentář, Panorama Praha, 1985,
str. 418). To však neplatí napríklad pre také štádium sporového konania, v ktorom súd
rozhoduje v tzv. skrátenom konaní, ktoré v porovnaní s obvyklým priebehom reálneho
sporového konania vykazuje výrazné odlišnosti, keďže sa realizuje bez nariadenia
pojednávania a bez dokazovania vo vlastnom zmysle slova (porov. Rubeš, J. In cit.dielo,
str. 421). Pokiaľ žalovaný v tzv. skrátenom konaní, v ktorom sa platobný rozkaz vydáva
spravidla bez jeho vypočutia, len na základe skutočností uvádzaných žalobcom a žaloba
sa žalovanému doručuje až spolu s platobným rozkazom, nevyvíja žiadnu procesnú aktivitu,
nemôže tak procesne účinne urobiť ani iný subjekt, domáhajúci sa vstupu do konania
na jeho na strane ako vedľajší účastník. Vstupom takého subjektu do konania sa totiž nemôže
naplniť zmysel vedľajšieho účastníctva, ktorým je „pomoc v spore“.
Konanie majúce povahu tzv. skráteného konania nadobudne atribúty sporového
konania až včasným podaním odôvodneného odporu žalovaným, v dôsledku čoho sa platobný
rozkaz zrušuje a súd nariadi pojednávanie. Až po takomto procesne účinne uplatnenom úkone
žalovaného môže byť naplnený zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva, pomáhať v konaní
hlavnému účastníkovi a podporovať ho s cieľom prispieť k ochrane jeho práv (v prípade
vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 2 O.s.p.) prípade aj svojich vlastných práv plynúcich
mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (v prípade
vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 1 O.s.p.).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že účinky vedľajšieho
účastníctva v štádiu tzv. skráteného konania nenastanú.
Ak teda Z. podaním zo 7. februára 2012, doručeným 9. februára 2012 (č.l. 24 spisu),
oznámilo súdu prvého stupňa, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník „na podporu
účastníka: S.“, nenastali urobením tohto úkonu účinky vzniku jeho vedľajšieho účastníctva
a nebol tu teda procesne relevantný dôvod na to, aby mu súd prvého stupňa doručil platobný
rozkaz. Procesné následky tvrdené Z., t.j. vznik jeho vedľajšieho účastníctva a práva na
podanie odporu proti platobnému rozkazu (ktorý naostatok medzitým, keďže žalovaný proti
nemu odpor nepodal, 20. februára 2012 nadobudol právoplatnosť.
„Začatie“ sporového konania v zmysle § 174 ods. 2 O.s.p. včasným podaním
odôvodneného odporu môže iniciovať len žalovaný, nie aj tretia osoba, ktorá sa nestala
procesne účinným spôsobom (vedľajším) účastníkom konania. Totižto iba žalovaný disponuje
oprávnením dať procesne významný podnet na pokračovanie v konaní, v ktorom sa potom,
okrem iných, uplatní prejednacia zásada a zásada kontradiktórnosti. Iba žalovaný rozhoduje
o tom, či mieni v spore pokračovať a je výlučne na jeho vôli, či podá odpor proti platobnému
rozkazu.
Vzhľadom na uvedené treba preto prisvedčiť záverom súdov nižších stupňov,
že Z. nebolo oprávnené na podanie odporu, lebo „nie je účastníkom konania v tomto konaní“
(súd prvého stupňa), resp. že „procesná úprava právo podať odpor priznáva výslovne len
odporcovi“ (odvolací súd).
Uvedený výklad dovolacieho súdu sa neprieči rozhodovacej praxi súdov,
ako to nesprávne tvrdí Z.. Ním v dovolaní prezentované rozhodnutia riešia procesné
postavenie vedľajšieho účastníka v iných štádiách sporového konania.
Vyššie uvedené závery o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní
predchádzajúcom vydaniu platobného rozkazu plne platia pre všetky typy vedľajšieho
účastníctva, t.j. aj pre vedľajšie účastníctvo právnických osôb, ktorých predmetom činnosti
je ochrana práv podľa osobitného predpisu, akou je aj dovolanie podávajúce Z.. Dovolací súd
nepovažuje za opodstatnenú námietku Z., že postup a rozhodnutie odvolacieho súdu sú
naostatok v rozpore aj „s cieľmi Európskej únie pri zabezpečení vysokej úrovne ochrany
spotrebiteľa deklarovanej v čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 38 a 47
Charty základných práv EÚ, ale aj v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.“ Ochranu práv
spotrebiteľa môžu príslušné právnické osoby plne realizovať v riadnom sporovom konaní.
Dovolací súd obdobne riešil otázku, či účinky vedľajšieho účastníctva (ne)nastanú
v štádiu tzv. skráteného konania aj v iných prejednávaných veciach (viď 6 Cdo 37/2013,
7 Cdo 135/2013 a pod.).
Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
Dovolací súd úspešnému žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
pretože trovy súvisiace s odmenou jeho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu nepovažoval
za potrebné na účelné bránenie práva lebo v porovnaní s jeho vyjadreniami v základnom
konaní neobsahovalo nové okolnosti (porovnaj vyjadrenie k odvolaniu).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová