Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/260/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Rapid life životnej

poisťovne, a.s. so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, proti povinnej D. R.,

bývajúcej V., o vymoženie 497,91 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové

Zámky pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Nitre z 30. apríla 2014, sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nové Zámky uznesením z 15. apríla 2013, č. k. -22

žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami a

Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 52, § 53 a § 54 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Konštatoval, že dojednanie rozhodcovskej doložky vo formulárovej

spotrebiteľskej zmluve predstavuje neprijateľnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53

neplatná. Uviedol, že povinná v tomto prípade nemala možnosť

podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť a nekalá povaha rozhodcovskej

zmluvy dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávnenou. Na základe uvedeného

dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie

pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola

odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia a nasl.

2

a tiež Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len „smernica“).

Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávnenej uznesením z 30. apríla 2014, sp. zn.

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne

správne v zmysle potvrdil. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu. Konštatoval, že rozhodcovskú doložku si povinná osobitne

nevyjednala, nakoľko táto splývala s ostatnými štandardnými podmienkami. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že ak predmetná rozhodcovská doložka je pre neprijateľnosť neplatná,

pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný

exekučný titul. S poukazom na stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené

v rozhodnutí z 24. februára 2011, č.k. -19 tiež uviedol, že exekučný súd

bol oprávnený exekučný titul preskúmavať nielen z procesného hľadiska, ale aj z hľadiska

príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla

napadnuté rozhodnutia exekučných súdov zrušiť a vec vrátiť exekučnému súdu prvého stupňa

na nové konanie a rozhodnutie vo veci. Zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť dovolaním

napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2

písm. c/ a , Podľa názoru oprávnenej Exekučný poriadok, ani iný

právny predpis vnútroštátneho práva, či práva EÚ, neumožňuje exekučnému súdu skúmať

prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Takáto právomoc exekučných súdov

nevyplýva ani z judikatúry Európskeho súdneho dvora. Uviedla, že ustanovenie § 45 ods. 1

písm. c/ umožňuje exekučnému súdu vecne preskúmať správnosť

výroku rozhodnutia iba pre rozpor plnenia priznaného výrokom rozhodcovského rozsudku

so zákonom, dobrými mravmi alebo z hľadiska, či plnenie nie je objektívne nemožné.

V takýchto prípadoch prichádza do úvahy zastavenie exekučného konania. Mala za to,

že skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky v exekučnom konaní, nemá

žiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch. Okrem toho namietala, že nenariadením

pojednávania jej súdy odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež k tomu, prečo

rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve

považuje jednoznačne za individuálne dojednanú, a teda platnú zmluvnú podmienku.

I keď sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa

len vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie.

3

Podľa názoru oprávnenej súdy tiež dospeli k nesprávnemu záveru o neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky a nesprávne právne posúdili ustanovenia Exekučného poriadku

a dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého sú oprávnené zamietnuť žiadosť

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.

Dovolateľka ďalej namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov a z nej plynúce porušenie

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj nedostatočne zistený skutkový stav veci. V dôvodoch dovolania

podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas oprávnená, zastúpená advokátom ( veta druhá ),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) najskôr skúmal, či dovolanie

oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím uznesením potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému

v ustanovení až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

a 2 prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle až e/ a netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov ( ).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať, ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že podľa jej názoru v rozpore so zákonom

i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom

zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť

rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (viď ) nejde zo strany oprávnenej o námietku existencie vady

v zmysle , ale o námietku inú (netýkajúcu sa právomoci súdov), ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov

súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje povahu preskúmavanej veci a tiež to, že ňou

napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

6

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napr. ustanovenia § 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1

Exekučného poriadku).

Vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady

konania v zmysle Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich

právomoci.

Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v došlo tým,

že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania

a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť

sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného

konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený

a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky

konania v zmysle V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

7

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až 136

) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom

na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania

a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného.

Na podporu týchto tvrdení dovolací súd poznamenáva, že Ústavný súd Slovenskej

republiky v uznesení sp.zn. porovnal na účely overenia slovenského prekladu

rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel

k výkladu, že všetky zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“

(a nie „dokazovanie“) za účelom zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej

zmluvy podliehajúcej Smernici Rady č. 93/13 EHS o spotrebiteľských zmluvách. V zmysle

uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“

ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva

a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci

a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.

Dovolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci

vedenej pod sp.zn. PLz. o návrhu na zjednotenie právnych názorov senátov

Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk kontradiktórnosti

konania, v ktorom prijal stanovisko, že pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný

titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe posúdi

exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať jej možnosť vyjadriť sa k podkladom

svojho preskúmania. V prípade, že tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod

na vyslovenie porušenia základného práva oprávnenej vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa . Pre ústavnú konformnosť konania

ako celku však postačuje, ak je oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom

konaní.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania

a v jej neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú (porovnaj tiež ,

, m. m. , , ,

, , , ). Namietaným

postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Dovolateľka namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

skúmať prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť

ani jej neplatnosť. Uviedla, že ustanovenie o rozhodcovskom

konaní stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom posúdenie

neplatnosti rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového

– hľadiska (viď )] viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda

na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky

prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade

v zmysle O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž

tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím

sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd

preto skúmal, či nejde o tento prípad.

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto

súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp.zn. , sp. zn.

, sp.zn. , sp.zn. a sp.zn. ,

ktorých právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd

prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal

ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať ( ).

9

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky, týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného

vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu a z nej vyplývajúceho porušenia

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Podľa (ďalej len „“), každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovoru“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“),

ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( až 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať

sa jeho rešpektovania (m. m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré

je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza

10

aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto

právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

(, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry

vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. Mája 1997, Recueil

III/1997).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže

sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen ,

ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

12

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu

vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,

resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných

predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a ,

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok

s poukazom na ustanovenia spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

( ). Za porušenie základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním,

ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych ( )

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

13

Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež

niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn.

, sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp. zn.

, sp.zn. , sp.zn. ).

Vzhľadom na uvedené v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť

z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli dovolacím súdom

zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1

písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1

).

14

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. októbra 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová