Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 808/2015
PDF · 291.06 KB
No categories available
II. ÚS 808/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná
poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom,
Němcovej 22, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 128/2014 a jeho
uznesením z 30. apríla 2014, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 CoE 128/2014 a jeho uznesením z 30. apríla 2014 p o r u š e n é
b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 CoE 128/2014 z 30. apríla 2014
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej
advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Němcovej 22, Košice, ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 Er 1843/2011 a jeho uznesením z 15. apríla 2013 (ďalej len
„napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 128/2014 a jeho uznesením
z 30. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
7 ECdo 260/2014 a jeho uznesením z 27. októbra 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka uzavrela s
(dodávateľka) 1. decembra 2009 zmluvu o sprostredkovaní poistenia (ďalej len
„sprostredkovateľská zmluva“) v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, predmetom
ktorej bolo dodávanie (sprostredkovanie) poistných zmlúv pre sťažovateľku (odberateľku),
a to za úhradu. Dodávateľka sa na základe sprostredkovateľskej zmluvy 18. decembra 2009
zmenkovo zaviazala, že sťažovateľke do 31. marca 2010 zaplatí zmenkovú pohľadávku
v sume 497,91 €. Z dôvodu, že zmenka nebola ku dňu splatnosti zaplatená, sťažovateľka na
základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola súčasťou sprostredkovateľskej zmluvy, podala
Arbitrážnemu súdu v Košiciach (ďalej len „arbitrážny súd“) 12. apríla 2011 žalobu.
Arbitrážny súd vydal 19. mája 2011 rozsudok sp. zn. 3 Cb 07/2011 (ďalej len „rozsudok
z 19. mája 2011“), v ktorom povinnú zaviazal zaplatiť sumu 497,91 € s úrokom 6 % ročne
zo sumy 497,91 € od 1. apríla 2010 až do zaplatenia, ako aj trovy rozhodcovského konania
v sume 230 €.
Sťažovateľka z dôvodu, že dodávateľka dobrovoľne neplnila to, čo jej bolo uložené
na základe rozsudku arbitrážneho súdu z 19. mája 2011, podala proti nej návrh na
vykonanie exekúcie, na základe ktorého súdny exekútor
(ďalej len „súdny exekútor“) požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Okresný súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora zamietol.
Napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne napadnutým uznesením
krajský súd. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu najvyšší
súd odmietol ako neprípustné v zmysle § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že v dôsledku administratívneho omylu sa do
konania pred okresným súdom „dostala“ poistná zmluva uzatvorená medzi „povinným
a oprávnenou“, pričom «z podstaty veci uvedená poistná zmluva s exekučným titulom a ani
spisom Rozhodcovského súdu nemala nič spoločné a to ani skutkovo a ani právne. Okresný
súd však... použil uvedenú poistnú zmluvu ako rozhodujúci „dôkaz“, na ktorom založil svoj
rádoby „hlbokomyseľný rozbor“ akejsi neprijateľnej podmienky v podobe rozhodcovskej
doložky uvedenej v poistnej zmluve, aj keď mu muselo byť jasné už z preskúmavania
samotného exekučného titulu..., že sa zjavne nejedná o spotrebiteľský vzťah.».
Podľa sťažovateľky „Okresný súd v rozpore s § 157 ods. 2 nielenže presvedčivo
nezdôvodil, ale on vôbec nijako nezdôvodnil ako zistil..., že rozhodcovská doložka v poistnej
zmluve bola právnym základom konania Rozhodcovského súdu. Pritom je podstatné, že súd
skutočnosti nevytvára, ale zisťuje. Rovnako nezdôvodnil v akej príčinnej súvislosti je podľa
neho uvedená poistná zmluva so samotnou zmenkou, ktorej nezaplatenie a vymáhanie bolo
meritom rozhodnutia Rozhodcovského súdu. ... Rovnako nijako, a už vôbec nie
presvedčivo... okresný súd nezdôvodnil ani na akom skutkovom základe dospel ku svojmu
právnemu záveru, že ... vystupovala v predmetnom zmenkovou vzťahu ako
spotrebiteľ.“.
Sťažovateľka v odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu uviedla
argumenty preukazujúce procesné a hmotnoprávne pochybenia okresného súdu spočívajúce
v chybnom skutkovom závere, že s prípadom nesúvisiaca poistná zmluva je základom
zmenky, o ktorú vo veci išlo. Krajský súd „preskúmal rozhodnutie a postup súdu prvého
stupňa údajne v medziach podaného odvolania a dospel ku záveru, že odvolanie nie je
dôvodné, a odvolanie pod sp. zn. 15 CoE/128/2014 zo dňa 30. 4. 2014 odmietol.
V odôvodnení krajský súd bez toho, aby v ňom vysvetlil, v čom sa odvolateľ mýli vo svojej
právnej argumentácii obsiahnutej v odvolaní, že okresný súd založil svoje prvostupňové
rozhodnutie na skutkovo ničím nepodloženom tvrdení, že právnym podkladom sporu je
poistná zmluva a v nej uvedená rozhodcovská doložka, pokračoval krajský súd v rozvíjaní
svojich úvah na základe takto nesprávne zisteného skutkového stavu zo strany okresného
súdu. Krajský súd sa nevyrovnal ani s jedným argumentom odvolateľa, i keď tak bol
povinný v súlade s judikatúrou ESĽP urobiť, pretože argumenty odvolateľa, ak by ich
preukazne súd posúdil ako opodstatnené, zjavne museli viesť ku zmene rozhodnutia súdu
prvého stupňa. ... uznesenie krajského súdu je tiež nepreskúmateľné, extrémne arbitrárne
a právne závery v ňom svojvoľné, ústavne neudržateľné. Uvedené rozhodnutie nedalo
žiadnu odpoveď na právne argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní, čo predstavuje
ďalšie flagrantné porušenie práva oprávneného na konanie pred súdom.“.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodňovala dovolacími dôvodmi podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatím
možnosti konať pred súdom a podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, t. j. z dôvodu existencie inej
vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa sťažovateľky
najvyšší súd «mohol a mal... opodstatnene aplikovať na daný prípad (inak nezmyselne
formulované) ustanovenie § 243b O. s. p., ktoré mu ukladá „zrušiť rozhodnutie súdu, ak
v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav“».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako
i právo garantované čl. 20 ústavy ako i právo garantované podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
27. 10. 2014 sp. zn. 7 ECdo/260/2014 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre
zo dňa 30. 4. 2014 sp. zn. 15 CoE/128/2014 a postupom a uznesením Okresného súdu
v Nových Zámkoch zo dňa 15. apríla 2013 pod sp. zn. 10 Er/1843/2011 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 10. 2014 sp. zn.
7 ECdo/260/2014 a uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 4. 2014 sp. zn.
15 CoE/128/2014 a uznesenie Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 15. apríla 2013
pod sp. zn. 10 Er/1843/2011 sa rušia a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 eur,
ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. Gabriel Gulbiš,
advokát, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 808/2015 z 2. decembra 2015 prijal sťažnosť
sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 15 CoE 128/2014 z 30. apríla 2014 na ďalšie
konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa
vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu, zastúpený
podpredsedom tohto súdu, ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie.
Predseda krajského súdu, zastúpený podpredsedom tohto súdu, vo svojom vyjadrení
k sťažnosti sp. zn. Spr 1603/15 zo 14. januára 2016 ústavnému súdu oznámil, že
„posúdenie vecnej správnosti alebo nesprávnosti napádaného rozhodnutia nie je v mojej
kompetencii, nakoľko takéto oprávnenie má súd v jednotlivých štádiách konania, t. j.
v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, ak sú na to splnené predpoklady
vyplývajúce z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedeného dôvodu ponechávam
na posúdenie Ústavnému súdu Slovenskej republiky, či postupom Krajského súdu v Nitre
došlo k porušeniu jeho základných práv v rozsahu, ako sú uvedené v samotnej ústavnej
sťažnosti.“.
Právny zástupca sťažovateľky možnosť zaujať k vyjadreniu predsedu krajského súdu
zo 14. januára 2016 stanovisko nevyužil.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv podľa ústavy,
listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu tým, že krajský súd sa
v napadnutom konaní nevysporiadal s jej odvolacími námietkami smerujúcimi proti
hmotnoprávnym a procesnoprávnym záverom obsiahnutým v napadnutom uznesení
okresného súdu. Sťažovateľka v odvolaní uviedla argumenty preukazujúce procesné
a hmotnoprávne pochybenia okresného súdu spočívajúce v chybnom skutkovom závere, že
s prípadom nesúvisiaca poistná zmluva je právnym základom zmenky, o ktorú vo veci išlo.
Krajský súd napadnutým uznesením dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto
rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne, pričom vôbec neozrejmil
v reakcii na sťažovateľkinu podstatnú námietku, z akých dôvodov je „právnym podkladom
sporu poistná zmluva a v nej uvedená rozhodcovská doložka“.
Podľa sťažovateľky je napadnuté uznesenie krajského súdu nepreskúmateľné,
extrémne arbitrárne a právne závery v ňom uvedené sú ústavne neudržateľné.
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že sa žalobou doručenou arbitrážnemu súdu 12. apríla
2011 proti dodávateľke (povinná, pozn.) domáhala zaplatenia sumy 497,91 € na podklade
sprostredkovateľskej zmluvy z 1. decembra 2009 uzavretej medzi ňou a dodávateľkou
v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Predmetom sprostredkovateľskej zmluvy
bolo dodávanie (sprostredkovanie) poistných zmlúv pre sťažovateľku (odberateľku), a to za
úplatu. Dodávateľka sa na základe tejto sprostredkovateľskej zmluvy 18. decembra 2009
zmenkovo zaviazala, že sťažovateľke do 31. marca 2010 zaplatí zmenkovú pohľadávku
v sume 497,91 €. Žalobu sťažovateľka podala v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky,
ktorá bola súčasťou sprostredkovateľskej zmluvy a ktorá zakladala právomoc arbitrážneho
súdu z dôvodu, že zmenka nebola ku dňu splatnosti zaplatená.
Zo skutočností uvedených v časti I tohto nálezu vyplýva, že sťažovateľka z dôvodu,
že dodávateľka dobrovoľne neplnila to, čo jej bolo uložené na základe rozsudku
arbitrážneho súdu z 19. mája 2011, podala proti nej návrh na vykonanie exekúcie, na
základe čoho súdny exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Okresný súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora zamietol.
Napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil napadnutým uznesením ako vecne správne
krajský súd.
Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že exekučným titulom vo veci
sťažovateľky je rozsudok arbitrážneho súdu z 19. mája 2011, pričom právomoc arbitrážneho
súdu bola v súlade s odôvodnením rozsudku arbitrážneho súdu založená rozhodcovskou
doložkou obsiahnutou v zmluve o sprostredkovaní poistenia uzavretej medzi sťažovateľkou
a povinnou (bod 7.1 čl. 7).
V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa ku skutkovým zisteniam
rozhodujúcim pre posúdenie vo veci žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uvádza, že vydaniu exekučného titulu „predchádzala poistná zmluva uzatvorená medzi
účastníkmi dňa 27. 10. 2009, na základe ktorej sa oprávnený dohodol s povinnou na
poistení, a to na životné poistenie, úrazové poistenie na dobu 15 rokov. ... Súčasťou zmluvy
sú aj osobitné zmluvné dojednania, ktoré v bode 3 hovoria, že poistník a poisťovňa týmto
vyjadrujú svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa
na miesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia
rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti všeobecných poistných podmienok Toto
ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku.“.
Okresný súd v ďalšej časti napadnutého uznesenia vyslovil záver, že medzi
sťažovateľkou a povinnou (dodávateľkou) ide o spotrebiteľský vzťah, keďže:
„Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.
Poistná zmluva poskytnutá oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou poistnej
zmluvy boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné poistné podmienky, ktoré povinný
ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov“,
pričom zdôraznením, že „rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť
legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal
žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal
a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.“. Na
tomto základe okresný súd v napadnutom uznesení uzavrel, že rozhodcovská doložka je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v dôsledku čoho je samotný exekučný titul
nevykonateľný, „keďže ho vydal orgán, ktorý na to zmocnený nebol, pretože konal na
základe rozhodcovskej doložky, ktorá platná nie je“.
V odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľka spochybnila
predovšetkým skutkové závery okresného súdu, ako aj ich právne posúdenie. Sťažovateľka
predovšetkým namietala, že z napadnutého uznesenia okresného súdu predovšetkým nie je
zrejmé, „na základe čoho súd konštatoval, že sa tu jedná o spotrebiteľskú zmluvu. V prvom
rade súd mylne konštatoval, že sa jedná o právny vzťah na základe poistnej zmluvy.
Arbitrážny súd v rozhodcovskom rozsudku rozhodoval o zmenkovej pohľadávke, na základe
predloženej zmenky a príslušnosť a právomoc súdu bola daná rozhodcovskou doložkou
uzavretou medzi oprávneným a povinným v Zmluve o sprostredkovaní poistenia uzavretou
dňa 1. 12. 2009 v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a zákona č. 340/2005 Z. z.
o sprostredkovaní poistenia a sprostredkovaní zaistenia. Jedná sa o obchodnú zmluvu
uzavretú za účelom sprostredkovania uzatvárania poistných zmlúv povinným... pre
oprávneného (poisťovňu) a nie o poistnú zmluvu. Túto zmluvu v žiadnom prípade nie je
možné považovať za spotrebiteľskú zmluvu. ... súd vadne deklaroval, že sa tu jedná
o spotrebiteľskú zmluvu a preto aj následne vadne posúdil celý tento prípad.“.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V nadväznosti na sťažnostné námietky sťažovateľky ústavný súd, vychádzajúc
zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Ústavný súd vo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti tiež akcentuje, že rozhodnutiu
všeobecného súdu (vrátane rozhodnutia všeobecného súdu v exekučnej veci) musí
predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle príslušných ustanovení ústavy a dohovoru (m. m. I. ÚS 49/01, I. ÚS 230/03).
V nadväznosti na sťažovateľkou navrhovaný petit ústavný súd konštatuje, že
prípadné porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej
hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36 listiny) a porovnateľného práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú
medzi nimi zásadnejšie odlišnosti (m. m. IV. ÚS 195/07).
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak
by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež v prípade, ak by
rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade
a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania
a nezodpovedal skutkovým zisteniam, alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne
odôvodnené.
Napadnutým uznesením krajský súd rozhodol, že odvolanie sťažovateľky nie je
dôvodné, a preto napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. V napadnutom uznesení
krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní správne
preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie, exekučný titul, ale aj poistnú zmluvu zo dňa 22. 01. 2009 a to v súlade
s ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná poistná zmluva totiž
môže obsahovať viaceré neprijateľné podmienky.
Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne
ustálil aj súd prvého stupňa v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka,
ktorá akákoľvek, bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi
dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou
podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne
dojednaná. ... V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä
tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu
alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd... pričom táto podmienka nebola
individuálne dojednaná a je súčasťou všeobecných poistných podmienok oprávneného,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou poistnej zmluvy. ...
Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je
prejavom zneužitia práv dodávateľa... Výkon práv oprávneného dodávateľa podľa
predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi
a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45
ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny
exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný...“
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje (napr. III. ÚS 209/04), že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri
napr. III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani proti Španielsku
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti
Francúzsku z 19. 2. 1998).
Sťažovateľka vo svojej kľúčovej námietke obsiahnutej v odvolaní proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu z 15. apríla 2013 spochybnila skutkový záver okresného súdu,
podľa ktorého poistná zmluva uzavretá medzi sťažovateľkou a povinnou 27. októbra 2009
bola základom nároku uplatňovaného sťažovateľkou proti povinnej zmenkou.
Sťažovateľkou spochybnený skutkový záver bol rozhodujúcim podkladom na rozhodnutie
vo veci samej, pretože z rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto poistnej zmluve
všeobecné súdy vyvodili právny záver o nedostatku právomoci arbitrážneho súdu rozhodnúť
o nároku uplatňovanom sťažovateľkou, čím v konečnom dôsledku spôsobili
nevykonateľnosť exekučného titulu (rozsudku arbitrážneho súdu z 19. mája 2011).
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa
nevysporiadal s kľúčovou odvolacou námietkou sťažovateľky, a preto ho možno
kvalifikovať ako nepreskúmateľné a arbitrárne. Navyše ústavný súd po preskúmaní spisovej
dokumentácie dospel k záveru, že okresný súd sa vo veci sťažovateľky zjavne dopustil
excesu vo svojich skutkových zisteniach, pričom krajský súd toto pochybenie súdu prvého
stupňa neodstránil aj napriek tomu, že sťažovateľka na túto skutočnosť dôrazne upozornila
vo svojom odvolaní.
Podľa názoru ústavného súdu k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
nepochybne môže dôjsť aj vtedy, ak všeobecný súd pri formulovaní skutkových záverov
opomenie určitú (a pritom nie bezvýznamnú) časť skutkových zistení, ktoré vyšli v konaní
najavo, a to zvlášť vtedy, ak na ne účastník konania upozornil, resp. ich namietal
(v konkrétnych okolnostiach v odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu,
pozn.). Ak všeobecný súd primeraným spôsobom príslušnú (a účastníkom konania
namietanú) časť relevantných skutkových zistení vo svojom rozhodnutí nevyhodnotí bez
toho, že by napr. poukázal na ich bezvýznamnosť či irelevantnosť, tak sa dopúšťa svojvôle,
ktorá má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako
aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto
nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia, boli porušené
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
rozhodol zároveň aj o zrušení uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE 128/2014
z 30. apríla 2014 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi ústavného
súdu vyjadrenými predovšetkým v časti II.1 tohto nálezu.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho napadnutým uznesením
V súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že
v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto
nálezu) a zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 2 výroku tohto nálezu) sa
v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára
priestor na to, aby sa krajský súd a následne prípadne aj okresný súd samy vyrovnali
s ochranou práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľky
nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych
hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 3
výroku tohto nálezu).
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.
IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, zastúpená v konaní pred ústavným súdom
kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite sťažnosti žiadala uložiť povinnosť úhrady trov
konania len najvyššiemu súdu. Sťažovateľka návrh na rozhodnutie vo veci po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie neupravila, a to aj napriek tomu, že z uznesenia o prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, ktoré jej bolo riadne doručené, jej musela byť známa
skutočnosť o prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie len v časti smerujúcej proti krajskému
súdu, a nie aj v časti proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.
Ústavný súd preto, súc viazaný petitom sťažnosti, návrhu sťažovateľky na úhradu
trov konania uplatnenú proti najvyššiemu súdu, ktorý účastníkom tohto konania nie je,
nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016