Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/225/2018

Identifikačné číslo spisu: 3708206950 Dátum vydania rozhodnutia: 23.05.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Emil Franciscy Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:3708206950.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Slovenskej republiky, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdková č. 36, IČO: 17335345, proti žalovanej N. Q., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. Samuelom Baránikom, advokátom so sídlom v Bratislave, Podjavorinskej č. 7, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 16. júna 2016 sp.zn. , takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľností v katastrálnom území Q. vedených v katastri nehnuteľností v registri „C“ ako parcela č. XXX/XX. - trvalý trávnatý porast vo výmere XXX m2, parcela č. 791/15 - trvalý trávnatý porast vo výmere XXX m2, parcela č. XXX/XX - ostatné plochy vo výmere XXX m2, parcela č. XXX/XX - ostatné plochy vo výmere XXX m2 a parcela č. XXX/XX. - ostatné plochy vo výmere XX m2 (ďalej aj len „sporné pozemky“), je Slovenská republika v správe Slovenského pozemkového fondu (ďalej len „SPF“).

2. Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 2. februára 2015 č.k. -344 určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou sporných pozemkov; rozhodol tiež o trovách konania. Konštatoval, že žalobkyňa osvedčila svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení [ (ďalej len „“)] a v danom prípade je aktívne vecne legitimovaná. Pasívna vecná legitimácia žalovanej vyplýva z toho, že v katastri nehnuteľností je vedená ako výlučná vlastníčka sporných pozemkov v zmysle notárskej zápisnice spísanej dňa 13. novembra 1998 pod sp.zn. N 512/98, Nz 495/98, ktorá osvedčuje vyhlásenie žalovanej o vydržaní vlastníckeho práva (ďalej len „notárska zápisnica“). Žalovaná do notárskej zápisnice uviedla, že oprávnenosť svojej držby vyvodzuje z dlhodobého užívania sporných pozemkov jej rodičmi. Podkladom pre vydanie notárskej zápisnice bol geometrický plán vyhotovený 22. septembra 1993 (ďalej len „geometrický plán z roku 1993“), ktorý bol ale vyhotovený v rozpore so skutočným stavom, lebo nerešpektoval neknihovanú verejnú cestu. Stav zodpovedajúci skutočnosti zachytil až geometrický plán z 11. júna

2008 (ďalej len „geometrický plán z roku 2008“). Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že rodičia žalovanej neboli za účinnosti uhorského obyčajového práva dobromyseľnými držiteľmi parcely a žalovaná nepreukázala, na základe čoho (akého titulu) vstúpila do držby časti neknihovanej parcely č. XXX.. Podkladom pre záver o dobromyseľnosti jej držby nemôže byť súhlasné stanovisko obce k vydržaniu, ani ohradenie pozemkov, dlhodobé užívanie bez spochybňovania držby alebo vlastníctva, ale ani geometrický plán z roku 1993. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie opodstatnenej žalobe vyhovel; o náhrade trov konania rozhodol podľa a

3. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 16. júna 2016 sp.zn. napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny ( ). Stotožnil sa s právnymi závermi súdu prvej inštancie a tiež s odôvodnením jeho rozsudku ( ). Konštatoval neopodstatnenosť odvolacej námietky žalovanej, podľa ktorej SPF nebol oprávnený konať za žalobkyňu v časti týkajúcej sa pozemkov vedených ako „ostatná plocha“. Za nedôvodnú označil aj odvolaciu námietku spočívajúcu v argumentácii, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru odvolacieho súdu založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie na správnej aplikácii a interpretácii ustanovení súčasnej a predchádzajúcej právnej úpravy držby a vydržania. Poukázal na to, že notárska zápisnica nemá konštitutívne účinky, len osvedčuje existenciu vyhlásenia určitého obsahu, nie jeho pravdivosť alebo súlad s právnym stavom. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je opodstatnený záver, že v danom spore nebola splnená významná podmienka vydržania - oprávnená držba. K odvolacej námietke, že sporná časť nehnuteľností nebola v minulosti neknihovanou parcelou, odvolací súd uviedol, že záväzná je pozemkovoknižná mapa, v ktorej sporná parcela nie je označená parcelným číslom, teda ide o neknihovanú parcelu. Podľa názoru odvolacieho súdu je neopodstatnená aj námietka žalovanej, že prvoinštančným súdom jej bola odňatá možnosť realizovať procesné oprávnenia účastníčky konania. Na štyroch pojednávaniach jej súd prvej inštancie vytvoril dostatočnú možnosť vyjadriť sa tak k predmetu konania, ako aj k výsledkom dokazovania. Odvolací súd, nesúhlasiac s námietkou žalovanej o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, konštatoval, že napadnutý rozsudok má všetky náležitosti vyžadované zákonom, obsahuje stanoviská a argumentáciu obidvoch procesných strán, primerane vysvetľuje, z ktorých dôkazov vychádzal súd, akými úvahami sa riadil, a zároveň odôvodňuje posúdenie veci po právnej stránke. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa , a

4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie datované 7. septembrom 2016. Podľa jej názoru došlo v konaní k procesným vadám zmätočnosti uvedeným v a (ďalej len „“). Procesnú prípustnosť dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia a . 4.1. K argumentácii týkajúcej sa procesnej vady v zmysle žalovaná uviedla, že štát je osobitný subjekt, ktorý nemá spôsobilosť samostatne pred súdom konať, preto zaň musí konať jeho zákonný zástupca určený osobitným predpisom ( ). Vo vzťahu k pozemkom, ktoré sú v katastri nehnuteľností vedené ako „ostatné plochy“, nebol SPF oprávnený konať za štát. Je síce pravdou, že od 1. januára 2008 bolo rozšírené oprávnenie SPF konať za štát (medziiným) v konaniach, v ktorých je vlastníctvo štátu sporné, táto zmena sa ale týkala iba poľnohospodárskych pozemkov; „ostatné plochy“ takými nie sú. V sporoch o vlastníctvo nepoľnohospodárskej pôdy nekoná za štát SPF. Vzhľadom na to, že v danej veci žalobu nepodal štát zastúpený na to oprávneným subjektom, bolo konanie v časti týkajúcej sa pozemkov označených ako „ostatné plochy“ zmätočné a malo byť zastavené. 4.2. K procesnej vade uvedenej v došlo tým, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie listinami označenými žalovanou a v odôvodnení nevysvetlil, prečo tak nepostupoval. Na existenciu týchto, tzv. opomenutých dôkazov, odvolací súd vôbec neprihliadol a napriek tomu konštatoval súlad odôvodnenia prvoinštančného rozsudku so zákonom ( ). Z porovnania rozsudkov súdov je zrejmé, že odvolací súd úplne rezignoval na prieskum rozsudku súdu prvej inštancie a zašiel tak ďaleko, že „jeho rozhodnutie obsahuje vady zásadnej, hrubej a podstatnej povahy, ktoré nemôžu ostať nepovšimnuté v svetle práva žalovanej na spravodlivý súdny proces“.

4.3. Žalovaná na podporu argumentácie, že jej dovolanie je prípustné podľa uviedla, že odvolací súd sa svojím právnym názorom (v zmysle ktorého pre nadobudnutie vlastníctva je rozhodujúca nie oprávnenosť držby toho, kto nehnuteľnosť drží, ale jeho právnych predchodcov) odklonil od zaužívanej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyjadrenej v judikáte R 73/2005 a rozhodnutí sp.zn. [poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte uvádza v zátvorke odkaz na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky; podobne, pokiaľ sa v zátvorke uvádza „ÚS“, ide o odkaz na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)]. V rozhodnutiach najvyššieho súdu je konštantne zastávaný názor, podľa ktorého je pri vydržaní ospravedlniteľný skutkový omyl držiteľa ( a ), ku ktorému na strane žalovanej došlo aj v danom prípade. Jej omyl bol vyvolaný konaním kompetentného orgánu štátu () a obce, ktoré v nej vyvolalo dojem, že užívaním parcely č. 801 nekoná bezprávne. 4.4. Prípustnosť dovolania v zmysle vyvodzovala žalovaná z toho, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola dosiaľ vyriešená otázka, či v ustanovení veta druhá (podľa ktorého sa v prípade pochybností predpokladá, že držba je oprávnená) je upravená hmotnoprávna vyvrátiteľná domnienka s procesnými dôsledkami vyplývajúcimi z . Dosiaľ dovolacím súdom nevyriešenou je tiež otázka, či sa podľa uhorského obyčajového práva vyžadoval alebo nevyžadoval titul pre vstup do dobromyseľnej držby a či sa držba považovala v prípade pochybností za dobromyseľnú. 4.5. Z týchto dôvodov žalovaná žiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a tiež ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že napadnutý rozsudok vychádza z vecne správnych skutkových a právnych záverov súdov. Podľa jej názoru neobstojí argumentácia žalovanej o prípustnosti podaného dovolania v zmysle a , ale ani v zmysle . Žiadala preto dovolanie zamietnuť.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana zastúpená v súlade so zákonom ( ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ), uznesením zo 17. mája 2017 sp.zn. dovolanie odmietol podľa . 6.1. V odôvodnení odmietajúceho uznesenia dovolací súd uviedol, že sa riadil závermi veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu ( veta prvá ) vyjadrenými v uznesení z 19. apríla 2017 sp.zn. , v zmysle ktorých je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a neprípustná, a preto skúmal prípustnosť dovolania žalovanej iba v zmysle . Konštatoval, že toto ustanovenie dopadá na procesnú situáciu, v ktorej sú kumulatívne splnené obidve podmienky z neho vyplývajúce, teda to, že procesnou stranou bol ten, a/ kto nemal spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a b/ za koho nekonal (hoci mal) zákonný zástupca alebo procesný opatrovník. Z procesného hľadiska má ale štát procesnú subjektivitu a tiež neobmedzenú procesnú spôsobilosť. Na strane štátu nemôže dôjsť k nedostatku procesnej spôsobilosti. Odborná právnická literatúra už pred 1. júlom 2016 dospela k názoru, podľa ktorého „spôsobilosť právnickej osoby na právne úkony a plná procesná spôsobilosť je teda totožná s okamihom, kedy sa právnická osoba stáva subjektom práva“ (porovnaj Jaroslav Krajčo a kolektív, , Komentár, I. diel, Eurounion, 2010, str. 127). Konštatovala tiež, že „právnické osoby a štáty ju (procesnú spôsobilosť) majú bez obmedzenia“ (porovnaj Števček/Ficová a kolektív, , Komentár, Nakladatelství C. H. Beck, 2009, str. 670). Najvyšší súd pritom už v minulosti konštatoval, že „o procesnej spôsobilosti štátu nemožno mať pochybnosti“ (). Nedostatok procesnej spôsobilosti sa reálne môže vyskytnúť iba na strane fyzickej osoby (). 6.2. Z týchto dôvodov najvyšší súd v uznesení sp.zn. uzavrel, že žalovaná neopodstatnene namieta existenciu procesnej vady zmätočnosti v zmysle .

7. Na základe sťažnosti ústavný súd v náleze zo 7. augusta 2018 sp.zn. (ďalej len

„Nález“) konštatoval, že najvyšší súd uznesením sp.zn. porušil základné právo žalovanej na súdnu ochranu podľa , ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 7.1. V Náleze poukázal na to, že 25. apríla 2018 prijal k otázke ústavnosti zákazu kumulácie dovolacích dôvodov zjednocujúce stanovisko svojho pléna sp.zn. PLz s týmto výrokom: „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia , ako aj a najvyšší súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska , poruší tým právo na prístup k súdu podľa . Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené až f/ a najvyšší súd pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa “. Ústavný súd v Náleze poukázal aj na to, že sám najvyšší súd svoje skoršie stanovisko veľkého senátu občianskoprávneho kolégia revidoval a v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu sp.zn. z 21. marca 2018 uviedol, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa a prípustná je. 7.2. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

8. Najvyšší súd je viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v Náleze [ o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (viď tiež o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov)]. Vzhľadom na to skúmal prípustnosť dovolania žalovanej aj z hľadísk, na ktoré pri skoršom rozhodovaní nevzal zreteľ.

K otázke vady konania v zmysle

9. Pokiaľ dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania v zmysle , treba uviesť, že touto jej argumentáciou sa už dovolací súd podrobne zaoberal v uznesení sp.zn. . Podstatou záveru dovolacieho súdu, že predmetná vada je žalovanou tvrdená nedôvodne, je to, že uvedené ustanovenie dopadá na procesnú situáciu, v ktorej sú kumulatívne splnené dve podmienky - že procesnou stranou bol ten, a/ kto nemal spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a b/ za koho nekonal (hoci mal) zákonný zástupca alebo procesný opatrovník. Z procesného hľadiska má ale štát procesnú subjektivitu a tiež neobmedzenú procesnú spôsobilosť. I keby za štát prípadne konal subjekt, ktorý zaň konať nemal (nemohol), nešlo by o procesnú vadu konania v zmysle . Dovolací súd sa k tejto argumentácii žalovanej podrobnejšie nevyjadruje tiež vzhľadom na procesný úkon žalovanej („čiastočné späťvzatie dovolania“), ktorým prejavila vôľu, aby sa už dovolací súd nezaoberal otázkou prípustnosti jej dovolania podľa uvedeného ustanovenia.

K prípustnosti dovolania podľa

10. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (, , , , , ). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalovanej, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.

12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (, , , a ).

13. Nesprávnym procesným postupom v zmysle sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane sporu (účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a , , , , , , ). Pojem „procesný postup“ nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním na meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu; je ním len samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou (návrhom) uplatneného nároku (, , , , , , , ). Otázku ústavnej súladnosti právneho záveru dovolacieho súdu založeného na takomto chápaní pojmu „procesný postup súdu“ posudzoval ústavný súd (, , ), nezistil však žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní nemajúci oporu v zákone.

14. Abstrahujúc od jednotlivostí je z hľadiska obsahu dovolania ( ) zrejmé, že žalovaná súdom vytýka, že nevykonali všetky navrhované dôkazy, vykonané dôkazy nevyhodnotili správne, v dôsledku čoho dospeli k neúplným a nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodeným nesprávnym skutkovým záverom. 14.1. Treba preto uviesť, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom (civilnom) konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov (procesných strán) na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (, , , , , a ). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď judikát R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (R 37/1993 a , , , , , , a ). 14.2. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré žalovaná naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania (R 42/1993, , , , , , , ). 14.3. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani v zmysle novej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (, , , ). Súlad tohto právneho názoru s posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp.zn. , nedospel však k záveru o jeho ústavnej

neudržateľnosti.

15. Posudzujúc dovolanie podľa obsahu ( ) je zrejmé, že žalovaná vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle tiež z toho, že odvolací súd - podľa jej názoru - nerozhodol vecne správne, lebo náležite neposudzoval napadnutý rozsudok z hľadiska správnosti právnych záverov súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Najvyšší súd už ale za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy opakovane konštatoval, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi občianskeho súdneho konania neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012). Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 24/2017, , , , , , , ).

16. Žalovaná vytýka odvolaciemu súdu tiež nedostatočnú preskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku. Najvyšší súd preto uvádza, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len tzv. „inú vadu konania“ zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Toto stanovisko je naďalej aktuálne (, , , , , , ).

17. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu mal v danom prípade procesný postup odvolacieho súdu znaky procesnej vady konania, na ktorú sa vzťahuje druhá veta predmetného stanoviska. 18. Odvolací súd vychádzal z toho, že žalovaná je zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka sporných nehnuteľností na základe notárskej zápisnice osvedčujúcej jej vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva týchto nehnuteľností. Podkladom pre vyhotovenie notárskej zápisnice bol geometrický plán z roku 1993. Obecný úrad Červený Kameň na základe údajov uvedených v (inom) geometrickom pláne z roku 2008 inicioval 14. augusta 2008 odstránenie duplicity evidencie vlastníctva sporných nehnuteľností. Súd mal zo znaleckého posudku Ing. Vladimíra Hrivíka č. 11/2013 preukázané, že časť nehnuteľností vedených ako vlastníctvo žalovanej bola vytvorená z neknihovanej parcely v extraviláne, ktorá bola užívaná ako obecná cesta. Podľa názoru tohto znalca geometrický plán z roku 1993 nerešpektoval priebehy hraníc pôvodnej neknihovanej cesty a správna je identifikácia pozemkovoknižného stavu v geometrickom pláne z roku 2008.

19. Výsledkami vykonaného dokazovania mal odvolací súd ďalej preukázané, že rodičia žalovanej (Z. C. a Y. C.) nadobudli na základe darovacej zmluvy z 22. júla 1926 vlastníctvo parcely č. XXX. - orná pôda s výmerou XX XXX m2, ktorá bola zapísaná („zaknihovaná“) vo vložke č. XXX, pričom darovanie, pokiaľ išlo o „zaknihovanú nehnuteľnosť“) bolo zapísané do pozemkovej knihy. Za nesporné mal tiež to, že rodičia žalovanej od roku 1926 užívali (a ohradili plotom) tak nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe, ako aj nehnuteľnosti v pozemkovej knihe nezapísané („nezaknihované“). Vychádzajúc z okolností, za ktorých rodičia žalovanej nadobudli v roku 1926 vlastníctvo im darovaných nehnuteľností dospel ale k záveru, že rodičia žalovanej nemohli byť presvedčení o tom, že im patrí aj do pozemkovej knihy nezapísaná nehnuteľnosť. Bolo totiž všeobecne známe, že vlastnícke právo sa (podľa v tom čase platného právneho stavu) prevádzalo až zápisom do pozemkovej knihy. Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami odporkyne bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti, nebola preto postačujúca pre skutkový záver, podľa ktorého predmet sporu užívali s vedomím, že sú jeho vlastníkmi. Z týchto dôvodov nemohla byť dobromyseľnou držiteľkou ani žalovaná.

20. Zo spisu vyplýva, že žalovaná sa proti žalobe (postúpenej miestne príslušnému súdu 29. septembra 2008 a žalovanej doručenej 9. decembra 2008) bránila argumentáciou založenou predovšetkým na tom, že sporné nehnuteľnosti nadobudli do vlastníctva už jej právni predchodcovia právnym titulom vydržania

podľa uhorského obyčajového práva, resp. že sporné nehnuteľnosti so započítaním doby držby jej rodičov nadobudla ona sama vydržaním podľa ustanovení a Súdy, z dôvodov ktoré uviedli v odôvodneniach svojich rozhodnutí, zhodne dospeli k záveru, že držba právnych predchodcov a aj žalovanej nemohla byť za daných okolností dobromyseľná.

21. Je však zároveň zrejmé, že žalobkyňa sa v konaní na súdoch oboch inštancií bránila tiež tým, že sporné pozemky nadobudla vydržaním podľa ustanovení v znení účinnom od 1. januára 1992. Nasvedčuje tomu obsah viacerých procesných úkonov žalovanej, medziiným obsah odvolania a v ňom vyjadrená požiadavka, aby súdy (s procesnými dôsledkami) aplikovali ustanovenie , v zmysle ktorého v pochybnostiach treba mať za to, že držba je oprávnená. Uvádzala, že podľa ustanovení tohto aj ona sama splnila zákonné podmienky vydržania a z jej strany bola držba predmetu sporu dobromyseľná jednak so zreteľom na obsah vyjadrenia obce, notárskej zápisnice osvedčujúcej vydržanie (spísanej 13. novembra 1998) a tiež úradné („štátne“) overenie geometrického plánu z roku 1993. V podaní z 24. júna 2009 (č.l. 43 spisu) vyjadrila presvedčenie, že išlo o úkony subjektov, ktoré vydali v medziach im zverených právomocí, preto od nej nemožno spravodlivo žiadať (s dôsledkami jej nedobromyseľnosti), aby kedykoľvek pochybovala o správnosti verejnej listiny, ktorá jej užívací stav identifikovala výlučne právnym stavom. Pokiaľ aj prípadne po vydaní notárskej zápisnice konala v omyle, išlo o omyl ospravedlniteľný. V odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie zopakovala, že aj znalec v roku 1993 pri vyhotovení znaleckého posudku a obec v roku 1998 pri vypracovaní potvrdenia pre účely spísania notárskej zápisnice o osvedčení vydržania vychádzali z toho, že stav užívací zodpovedá stavu právnemu. Tvrdila, že aj v prípade možnosti jej omylu zostáva faktom, že už vtedy mohla byť oprávnene presvedčená o jednote užívacieho a vlastníckeho stavu a tiež o tom, že ide o doklady potvrdzujúce skutočnosť, že predmet sporu je súčasťou nehnuteľností v jej vlastníctve. Zdôraznila, že nemožno pochybovať o jej dobromyseľnosti, keď samotné „štátne orgány a obec“ potvrdili tento stav. Žalovaná teda bezpochyby vyvodzovala splnenie podmienok vydržania aj z iného skutkového stavu, než na ktorý sa pri odôvodňovaní rozhodnutia zameral odvolací súd. Aj bez výslovného vyjadrenia možno z jej procesných úkonov ( ) vyvodiť, že za titul svojho dobromyseľného vstupu do držby považovala úradne („štátom“) osvedčené overenie geometrického plánu z roku 1193, prípadne potvrdenie obce z 1998 alebo notársku zápisnicu.

22. Na argumentáciu, v zmysle ktorej žalovaná nadobudla predmet sporu právnym titulom vydržania podľa ustanovení v znení účinnom od 1. januára 1992, nedal odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku odpoveď, i keď sa žalovanou podané odvolanie týkalo skutkových okolností, ku ktorým došlo po uvedenom dni. Nevysvetlil, z ktorého dôvodu nebolo možné v rozhodujúcom čase (vyhlásenia rozsudkov) považovať jej držbu za dobromyseľnú, resp. vzhľadom na ktorú okolnosť neprichádzalo do úvahy, že predmet sporu užívala dobromyseľne a nerušene po stanovenú vydržaciu dobu (a že je teda jeho vlastníčkou). Tento poznatok dovolacieho súdu, založený na oboznámení sa s obsahom spisu, opodstatňuje konštatovanie, že písomné vyhotovenie rozhodnutia odvolacieho súdu „neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie“. V zmysle druhej vety stanoviska R 2/2016 došlo teda v tomto smere k vade zmätočnosti uvedenej v (resp. ).

23. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej je nielen procesne prípustné ( ), ale tiež dôvodné ( ), lebo je v ňom opodstatnene namietnuté, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

24. Vzhľadom na nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v časti, ktorej sa týkajú body 21. a 22. tohto uznesenia, dovolací súd nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie žalobkyne týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Postupoval v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (, , , , , 8 Cdo

70/2017).

25. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší ( ). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí ( ). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

26. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania ( ). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu ( ).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.