Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/87/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov: 1/ V. N.N., 2/ M.

N.N., 3/ Ing. M. S., 4/ E. O., všetkých zastúpených advokátom JUDr. D. K., proti odporcovi:

T., zastúpenému advokátkou

JUDr. A. B., o určenie vecí patriacich do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Senica

pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľov 1/, 2/, 3/ a 4/ proti rozsudku Krajského

súdu v Trnave z 24. novembra 2009, sp.zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 24. novembra

2009, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Senica rozsudkom (v poradí druhým) z 28. januára 2009, č.k.

-437 určil, ţe do dedičstva po nebohom Ľ. N. patrí podiel 15/40-in a do

dedičstva po nebohom L. N. podiel 15/40-in pozemkov

v obci Š., katastrálne územie Š., vytvorených z pôvodnej pozemno-kniţnej parcely č. X. vo

2

výmere 14ha 489 m, novovytvorených geometrickým plánom znalca

z odboru zememeračstva, keď presne vo výroku tohto rozhodnutia uviedol parcelné čísla

novovytvorených pozemkov, ich kultúru a výmeru. Odporcovi uloţil povinnosť zaplatiť

navrhovateľom 1/, 2/, 3/ a 4/ náhradu trov konania 17. 909,07 € k rukám ich právneho

zástupcu, do troch dní. Odporcovi uloţil zároveň povinnosť zaplatiť na účet súdu náhradu

trov konania štátu v sume 908,29 €, do troch dní. Z výsledkov vykonaného dokazovania zistil,

ţe pôvodná parcela č. X. v katastrálnom území Š. vo výmere 140489 m2, bola zapísaná v

pozemkovej knihe vo vl. č. X. ako podielové spoluvlastníctvo viacerých spoluvlastníkov,

pričom matka pôvodných navrhovateľov A. N. bola spoluvlastníčkou

v podiele 15/20-in. A. N. zomrela X. a z uznesenia Štátneho notárstva v . z 10. októbra 1962,

sp.zn. D 991/62, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3. decembra 1962 vyplýva, ţe uvedenú

parcelu (zapísanú vo vloţke č.X., parcelné číslo X.) nadobudol do vlastníctva pôvodný

navrhovateľ 1/ Ľ. N.. Dňa 25. júna 1993 pôvodní navrhovatelia uzavreli dohodu o vyrovnaní

dedičských podielov, podľa ktorej podiel 15/40-in z pôvodnej parcely získal L. N. - pôvodný

navrhovateľ 2/. Podľa rozhodnutia Obvodného úradu MNV Š.z 2. júla 1970 bola v prospech

odporcu vyvlastnená časť pôvodnej parc. č. X. v katastrálnom území Š., o výmere 1 ha 76

árov. V texte tohto rozhodnutia sa uvádza, ţe ide o nezvestných, prípadne neţijúcich

vlastníkov. Náhradu za vyvlastnený pozemok bol odporca povinný zloţiť do depozitu

na Štátnom notárstve v S., avšak v priebehu súdneho konania nepreukázal, ţe si túto

povinnosť aj splnil. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe uvedené vyvlastňovacie konanie

neprebehlo riadne a podľa právnych predpisov platných v rozhodnom čase (v roku 1970),

nakoľko bolo vedené proti mŕtvym (A. N.), dedičstvo po ktorej bolo uţ v čase vydania

rozhodnutia o vyvlastnení prejednané a nehnuteľnosť vyvlastnená v prospech odporcu bola vo

vlastníctve dediča Ľ. N.. Po vydaní rozhodnutia

o vyvlastnení bolo odporcovi vydané stavebné povolenie na stavbu prevádzkových budov

na novovytvorenej parc. č. X. dňa 7. februára 1980. Pôvodní navrhovatelia nemali dôvod

domnievať sa, ţe nie sú vlastníkmi parc. č. X.. Odporca sporné nehnuteľnosti, teda časť

2

pôvodnej parc. č. X. v katastrálnom území Š. o výmere 13036 muţíval najmenej

od roku 1970 a uţíva ich doteraz. Rozhodnutie, na základe ktorého malo vlastníctvo

k nehnuteľnosti prejsť na odporcu, je rozhodnutím, ktoré nikdy nemohlo nadobudnúť

právoplatnosť, keďţe sa týkalo niekoho, kto uţ zomrel (A. N.). Na základe takto zisteného

skutkového stavu súd prvého stupňa uzavrel, ţe odporca vlastnícke právo k spornej

nehnuteľnosti nemohol nadobudnúť (prípadne podielov k nej) vydrţaním

a vlastnícke právo navrhovateľov, ani ich právnych predchodcov, sa nemohlo premlčať.

V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa ďalej uviedol, ţe síce dobromyseľnou

drţbou môţe byť aj drţba, ktorá sa začala na základe neplatnej listiny, avšak dobromyseľnosť

odporcu v konaní preukázaná nebola. Odporca totiţ uţ vo svojej ţiadosti o vyvlastnenie

nehnuteľnosti adresovanej bývalému MNV Š.uviedol, ţe vlastníci nehnuteľností, zapísaní v

pozemkovej knihe, sú na neznámom mieste alebo neţijú. Pokiaľ orgán rozhodujúci o

vyvlastnení mal vedomosť o tom, ţe v pozemkovej knihe zapísaní vlastníci zomreli, bolo jeho

povinnosťou dať podnet na prejednanie dedičstva po zomrelých vlastníkoch. Vyvlastňovacie

rozhodnutie vydané roku 1970 však smerovalo proti A. N.

(v rozhodnutí dokonca nesprávne uvedené aj jej rodné priezvisko), ktorá zomrela uţ v roku

1962 a keďţe v čase vydania tohto rozhodnutia bol vlastníkom vyvlastňovanej nehnuteľnosti

Ľ. N. (dedič), rozhodnutie o vyvlastnení nemohlo byť voči nemu právne účinné. Z dôvodu, ţe

odporca mal vedomosť o smrti právnej predchodkyne pôvodných navrhovateľov, nemohol

byť dobromyseľný vo vzťahu k otázke, ţe mu vyvlastnená nehnuteľnosť patrí. Takúto

dobromyseľnosť nemoţno predpokladať ani s prihliadnutím

na skutočnosť, ţe viaceré štátne orgány sa k ţalovanému od roku 1970 ako k vlastníkovi,

prípadne oprávnenému uţívateľovi, správali. Naliehavý právny záujem navrhovateľov 1/, 2/,

3/ a 4/ na danej určovacej ţalobe mal preukázaný v zmysle tým, ţe bez

rozhodnutia súdu nedosiahnu zmenu zápisu vlastníckeho práva v ich prospech v katastri

nehnuteľností s poukazom na skutočnosť, ţe sa priamo určenia vlastníckeho práva

k spornému podielu nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu domáhať súdnom cestou

nemôţu, nakoľko by tým obchádzali prejednanie dedičstva po pôvodných navrhovateľoch (Ľ.

a L. N.). O trovách konania rozhodol podľa O trovách konania štátu

rozhodol podľa

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 24. novembra 2009, sp.zn.

na odvolanie odporcu rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe návrh navrhovateľov

zamietol. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a navrhovateľom 1/ aţ 4/

uloţil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy konania štátu v sume 908, 29 € na účet

súdu prvého stupňa, do troch dní. Poukázal na skutočnosť, ţe súd prvého stupňa vo veci

rozhodol prvý krát rozsudkom z 28. mája 2007, č.k. -344, ktorým návrhu vyhovel

a uvedené rozhodnutie bolo odvolacím súdom zrušené uznesením z 15. januára 2008, sp.zn.

z dôvodu, ţe povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bolo upraviť

petit návrhu tak, aby rozsudok mohol byť vkladuschopnou listinou a spĺňal osobitné

poţiadavky podľa katastrálneho zákona. Odvolací súd dospel k záveru, ţe napriek pripustenej

zmene petitu súdom prvého stupňa uznesením z 10. marca 2008, petit jeho rozsudku naďalej

náleţitosti vkladuschopnej listiny nespĺňa, avšak s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp.zn. (podľa ktorého neurčitosť či nezrozumiteľnosť

ţalobného petitu nie je dôvodom pre zamietnutie ţaloby), vo veci konal. Odvolací súd zhodne

so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe navrhovatelia 1/, 2/, 3/ a 4/ majú na danej

určovacej ţalobe nesporne naliehavý právny záujem, keďţe odporca je zapísaný v katastri

nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, ku ktorej sa domáhajú určenia, ţe patrí

do dedičstva po ich právnych predchodcoch. Zároveň sa stotoţnil aj s právnym záverom súdu

prvého stupňa, ţe vlastníctvo dediča Ľ. N. k predmetnej parcele bolo zachované. Z dôvodu,

ţe si Ľ. N. neuplatnil reštitučný nárok podľa príslušných ustanovení zákona, jedinou

podstatnou otázkou v prejednávanej veci bolo právne sa vysporiadať s tým, či odporca splnil

zákonné podmienky pre jej vydrţanie podľa zákona

č. ( ), v znení platnom od 1. januára 1992. Odvolací súd

dospel k záveru, ţe v danom prípade ide o spôsobilý predmet vydrţania, keď predmetom

vydrţania bola časť pozemku ako nehnuteľnosti. Oprávnenosť drţby a skutočnosť, ţe

odporca bol oprávneným drţiteľom, bola jednoznačne v priebehu konania na súde prvého

stupňa preukázaná. Ţiadnymi dôkazmi nebola vyvrátená skutočnosť, ţe odporca sa od roku

1970 správal ako jej vlastník. Odporca nemal vedomosť o tom, ţe vyvlastňovacie rozhodnutie

nie je právoplatné a o tom, ţe sa navrhovateľ, resp. jeho právni predchodcovia, cítia byť

vlastníkmi a uplatňujú si vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti, sa mohol dozvedieť aţ z listu

pôvodného navrhovateľa 1/ z 18. októbra 1992. V konaní bolo jednoznačne preukázané, ţe

navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia sa do tohto času o pozemky nezaujímali

a odporca preto nemohol vedieť, ţe pôvodný navrhovateľ 1/ Ľ. N., resp. aj pôvodný

navrhovateľ 2/, sa cítia byť vlastníkmi predmetnej časti pozemku, parcely č. X.. Ďalším

predpokladom pre splnenie podmienok vydrţania je skutočnosť, ţe drţba musí byť

nepretrţitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Odporca vstúpil do drţby predmetného

pozemku dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení nehnuteľnosti - dňom

2. septembra 1970 a nakoľko vydrţacia doba pre vydrţanie vlastníctva k nehnuteľnosti je 10

rokov a odporca ju od tohto dátumu mal v drţbe, vydrţacia doba uplynula uţ v septembri

1980. V čase, keď pôvodný navrhovateľ 1/ Ľ. N. uplatňoval svoj nárok voči odporcovi, teda

keď mu doručil list zo dňa 18. októbra 1992, vydrţacia lehota uplynula, keďţe odporca mal v

drţbe nehnuteľnosť 22 rokov. Presvedčenie odporcu ako nadobúdateľa predmetnej

nehnuteľnosti o tom, ţe mu vlastnícke právo prináleţí, ţe nejedná protiprávne, je podloţené

okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia a o jeho dobromyseľnosti. Odporca od

vyznačenia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení riadne predmetnú časť pozemku, parc.

č. X. v katastrálnom území Š. uţíval, riadne platil dane a poplatky

a správal sa k nej ako vlastník. S poukazom na uvedené okolnosti odvolací súd tak dospel

k záveru, ţe odporca uvedené nehnuteľnosti nadobudol vydrţaním a preto napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh zamietol ( ). O trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali včas dovolanie navrhovatelia 1/ aţ 4/,

ktoré odôvodnili tým, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení

správne zisteného skutkového stavu (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/

), ţiadali ho zmeniť a potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa. Uviedli, ţe prvostupňový

súd dospel k správnemu právnemu záveru, ţe podiely v sporných nehnuteľnostiach

do dedičstva po Ľ. a L. N. patria. Nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom videli v

nesprávnom právnom závere o nadobudnutí vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam

odporcom vydrţaním. Namietli záver odvolacieho súdu, ţe petit rozsudku súdu prvého stupňa

nie je vkladuschopnou listinou, nakoľko práve opačný záver vyplýva zo znaleckého posudku,

ktorý bol v priebehu prvostupňového konania vypracovaný súdnym znalcom z odboru

zememeračstvo Ing. J. G.. Stotoţnili sa s právnym záverom odvolacieho súdu v napadnutom

rozsudku, ţe vlastnícke právo Ľ. N. odňaté nikdy nebolo, avšak za nelogické povaţovali

následné tvrdenie v odôvodnení napadnutého rozsudku, ţe pôvodní navrhovatelia si svoj

nárok mali uplatniť podľa reštitučných zákonov (zák. č. 229/91 Zb. alebo

Z.z.), keďţe pôvodní navrhovatelia v čase ich prijatia uţ neţili a nakoľko im vlastnícke právo

odňaté nikdy nebolo, jeho vrátenia sa ani domáhať nemohli. Poukázali na skutočnosť, ţe

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ţiadnym spôsobom neodôvodnil záver

o jednoznačnom preukázaní oprávnenej drţby odporcom, nakoľko neuviedol, čím táto

oprávnenosť bola preukázaná. Nestotoţnili sa ani s tvrdením, ţe odporca nemal vedomosť

o tom, ţe rozhodnutie o vyvlastnení nie je právoplatné, keď naopak odporca podľa ich názoru

túto vedomosť mal od začiatku a skutočnosť, ţe sa ako vlastník správal ešte neznamená, ţe sa

tak správal oprávnene. Uţ vo svojej ţiadosti o vyvlastnenie odporca totiţ uviedol, ţe vlastníci

sú nezvestní alebo mŕtvi, z čoho plynie bezpochyby záver o tom, ţe si odporca musel byť

vedomý toho, ţe mŕtvym osobám, resp. nezvestným nie je moţné doručiť ţiadne rozhodnutie.

Odvolací súd neodôvodnil zrozumiteľným spôsobom ani ďalší svoj právny záver, ku ktorému

dospel v napadnutom rozhodnutí a to, ţe presvedčenie odporcu je podloţené okolnosťami

svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia a o jeho dobromyseľnosti, keď nie je zrejmé, aké

okolnosti mal odvolací súd na mysli. To, ţe sa niekto správa ako vlastník a platí dane ešte

neznamená, ţe je poctivý a dobromyseľný. Za poctivé a dobromyseľné nie je moţné

povaţovať ani konanie odporcu, ktorý si podal ţiadosť o vyvlastnenie mŕtveho, keď

jednoduchým dopytom mal moţnosť zistiť okruh jeho dedičov.

Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľov uviedol, ţe navrhuje

dovolanie zamietnuť. Poukázal na to, ţe v priebehu konania opätovne preukázal, ţe

vlastníkov pozemkov zisťoval riadne a v prípade spornej parcely č. X., katastrálne územie Š.,

sa mu to nepodarilo. Uviedol, ţe nemal vedomosť o tom, ţe vyvlastňovacie rozhodnutie nie je

právoplatné a poukázal na skutočnosť, ţe v prípade, ak podmienky

pre vyvlastnenie parcely č. X. v katastrálnom území Š.splnené neboli, nemal konajúci orgán

rozhodnutie o vyvlastnení vydať. Obvodný úrad MNV Š.však 2. júla 1970 rozhodnutie

o vyvlastnení č. 206/70 vydal a preto nemal dôvod sa domnievať, ţe uvedené rozhodnutie nie

je právoplatné. Z uvedeného vyplýva, ţe bol dobromyseľný v tom, ţe pozemok nadobúda

oprávnene, keďţe postupoval v súlade s pokynmi Obvodného úradu MNV Š.. Po vydaní

rozhodnutia o vyvlastnení mal preto za to, ţe vlastníkom nehnuteľnosti je, ako vlastník sa

správal a jeho vlastníctvo do 18. októbra 1992 nikto nespochybnil. K otázke reštitúcie

odporca uviedol, ţe v roku 1992, keď právni predchodcovia navrhovateľov o reštitúciu

poţiadali, bola na ich Liste vlastníctva zapísaná aj parcela č. X., katastrálne územie Š.v plnej

výmere, nezohľadňujúc predchádzajúce vyvlastnenie, ktorá bola zníţená aţ v roku 1998

o vyvlastnenú plochu. Následne odporca vyzval navrhovateľov, aby si opätovne uplatnili

svoje nároky v reštitúciu (po vydaní nového zákona o reštitúcii), pričom oni tak neurobili.

Obvodný pozemkový úrad dospel v prípade, v ktorom sa vyvlastňovacie konanie viedlo proti

osobe, ktorá bola toho času po smrti a skutočným vlastníkom nehnuteľnosti bol jej dedič

k záveru, ţe nehnuteľnosti prešli na štát bez právneho dôvodu, čím boli splnené podmienky

navrátenia vlastníctva podľa Odporca zároveň

nesúhlasil s návrhom navrhovateľov 1/, 2/, 3/ a 4/ v časti týkajúcej sa náhrady trov konania

s poukazom na skutočnosť, ţe odporca sa stal účastníkom konania bez svojho zavinenia,

keďţe bol celé roky presvedčený o tom, ţe je vlastníkom sporných nehnuteľností.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré moţno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel

k záveru, ţe dovolanie navrhovateľov 1/, 2, 3/, 4/ je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd vo veci samej rozhodol rozsudkom. V zmysle

ustanovenia platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto

procesnej forme je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ).

Dovolanie navrhovateľov je preto procesne prípustné, nakoľko smeruje proti

zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia dovolací súd

predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k uvedeným vadám konania. Existencia niektorej

z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená ani navrhovateľmi 1/,

2/, 3/ a 4/ v dovolaní namietaná.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je

dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Hoci vadu tejto povahy dovolatelia v dovolaní nenamietali, jej existencia

vyšla v dovolacom konaní najavo.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má

právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčené buď po dobu

celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých alebo

ochrana súkromného ţivota účastníkov alebo v rozsahu povaţovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť

na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Právo na súdnu ochranu, okrem (), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku.

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa ( ).

Podľa dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Z ustanovenia vyplýva, ţe za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky,

ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Z ustanovenia vyplýva, ţe odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221

ods. 1).

Podľa odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil

súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7.

Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( ).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, ţe súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie

dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia

v takomto prípade je teda skutočnosť, ţe odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu

dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu

zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, ţe odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého

stupňa bez toho, aby vo veci sám zopakoval alebo doplnil dokazovanie.

Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa

na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213

ods. 3 sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadováţiť si tak rovnocenný podklad

pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle Len takýto postup je aj v súlade

so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd

ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o zmene rozsudku súdu prvého

stupňa ( ), dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom

prvého stupňa.

I keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu moţno ustáliť

konštatovanie, ţe súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, avšak následne

vec po právnej stránke nesprávne posúdil, z dôvodov zmeny jeho rozhodnutia vyplýva, ţe

rozdielne od súdu prvého stupňa posúdil skutkový stav veci.

Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 24. novembra 2009,

na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, však vyplýva, ţe odvolací súd na tomto pojednávaní

ţiadne dokazovanie, ktoré by mohlo byť podkladom pre zmenu prvostupňového rozsudku,

nevykonal. Za zopakovanie dokazovania nie je moţné povaţovať ani stručný prednes

právneho zástupcu navrhovateľov a odporcu. Bez toho, aby odvolací súd v odvolacom konaní

zopakoval alebo doplnil dokazovanie k skutočnostiam, ktoré prehodnotil v odôvodnení svojho

rozhodnutia, ponechal na odvolacom pojednávaní len priestor na prednesy právnych

zástupcov účastníkov konania, ktorí sa však k priebehu skutočnosti, rozhodujúcich pre záver

o zmene prvostupňového rozsudku ani nevyjadrili, keď ako z obsahu zápisnice vyplýva, iba

zhrnuli svoje odvolacie návrhy.

Odvolací súd síce v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, ţe vec prejednal

podľa na pojednávaní podľa (je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie). Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe podľa

ustálenej súdnej praxe je potrebné rozlišovať medzi dôkazom, ktorým je len výsluch účastníka

v zmysle a prednesom účastníka konania v prejednávanej veci. Za výsluch

v zmysle uvedeného je moţné povaţovať iba výpoveď navrhovateľky 3/ a 4/, ktoré ako

z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom vyplýva, boli ako účastníčky

konania aj poučené podľa Pokiaľ však odvolací súd svoje zmeňujúce rozhodnutie

zaloţil na inom skutkovom a následne právnom posúdení otázky vydrţania sporného

pozemku odporcom ako súd prvého stupňa, potom je nutné poukázať na skutočnosť, ţe

na odvolacom pojednávaní vykonané výsluchy navrhovateliek 3/ a 4/ (ktoré sú dôkazom

podľa ) k takejto zmene ţiadny podklad nedali. K otázke dobromyseľnosti

vydrţania pozemku odporcom totiţ neuviedli ţiadne skutočnosti, z ktorých by mohol

odvolací súd dospieť k inému skutkovému a následne právnemu záveru ako súd prvého

stupňa a prednesy právnych zástupcov sporových strán nie je moţné za dôkaz povaţovať.

V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe podanie správy

predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá

povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia , nie je zopakovaním

dokazovania v zmysle a nasledujúcich

Odvolací súd si tak nezadováţil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle , a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce

právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania

oprávnenie na ich hodnotenie.

Pokiaľ dovolatelia namietali, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), treba uviesť, ţe

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. Dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť

prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia

odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na uţ spomenutú tzv. inú vadu

konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.

Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania odôvodneného nesprávnym právnym

posúdením veci ( ) je posúdiť, či súd (prvostupňový alebo

odvolací) na zistený skutkový stav pouţil správnu právnu normu a či ju správne interpretoval.

Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým dovolacím dôvodom vtedy, ak bolo

rozhodujúce pre rozhodnutie súdu, t.j. ak na takomto právnom posúdení napadnuté

rozhodnutie spočíva.

Dovolací súd však napriek tomu, ţe pre tzv. inú vadu nemá dostatočný podklad

pre toto posúdenie, povaţuje za potrebné vo všeobecnosti poukázať na to, ţe moţnosť

nadobudnutia vlastníckeho práva vydrţaním bola opätovne zavedená do nášho právneho

poriadku aţ novelou vykonanou , účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah

subjektov vydrţania bol však obmedzený (vydrţanie bolo obmedzené na občanov, keďţe

vlastníctvo nemohol k akémukoľvek predmetu vydrţaním nadobudnúť štát ani organizácia)

a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydrţania, keď nebolo moţné vydrţať

vlastnícke právo najmä k pozemkom. Jedinú výnimku tvorili pozemky, ku ktorým by sa

mohlo zriadiť právo osobného uţívania, ktoré vydrţal v prospech štátu občan, pokiaľ ich mal

po dobu 10 rokov nepretrţite v drţbe a občanovi vzniklo právo na uzavretie dohody

o osobnom uţívaní pozemku.

Vydrţanie vlastníckeho práva ku všetkým pozemkom (k poľnohospodárskej či inej

pôde), a to aj štátom, resp. právnickou osobou, umoţnila aţ novela ,

, účinná od 1. januára 1992. Aj podľa tejto novely sú podmienkami

vydrţania 1. oprávnená drţba, 2. uplynutie vydrţacej lehoty – pri nehnuteľnostiach 10 rokov

a 3. spôsobilý predmet vydrţania, ktoré tieţ musia byť splnené súčasne. Oprávnená osoba si

mohla započítať do vydrţacej lehoty aj čas, po ktorý mal pozemok v nepretrţitej drţbe jej

právny predchodca aj pred účinnosťou tejto novely, avšak to sa týkalo iba pozemkov, ktoré

boli predmetom spôsobilým na vydrţanie aj pred 1. januárom 1992. Ak teda drţiteľ pozemku

(t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku

nepretrţitej drţby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol drţiteľom oprávneným (t.j.

bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, ţe mu pozemok patrí), nadobudol

k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydrţaním. Novela

vykonaná , teda okrem iného, podstatne rozšírila spôsobilosť

predmetu vydrţania. Spôsobilým predmetom vydrţania sa stala aj poľnohospodárska pôda.

Uvedená novela súčasne umoţnila vydrţať pozemky do vlastníctva drţiteľa (nie štátu).

Taktieţ umoţnila vydrţanie i voči štátu, i moţnosť vydrţať vlastnícke právo právnickou

osobou.

Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho. zákonníka upravuje vydrţanie ako

osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie

vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydrţanie vlastníckeho

práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej drţby veci, vykonávanej po zákonom

stanovenú dobu. Funkciou vydrţania je umoţniť nadobudnutie vlastníctva drţiteľovi, ktorý

vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, ţe je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera

(dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom

ovládania veci drţiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydrţanie tak hojí najmä vady alebo

nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, ţe zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol

nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie

je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, ţe tu titul je, stane sa

nadobúdateľ veci jej oprávneným drţiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrţí.

Účelom vydrţania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

Okrem spôsobilého predmetu vydrţania a spôsobilého subjektu vydrţania základnými

predpokladmi vydrţania sú oprávnená drţba a nepretrţitosť tejto oprávnenej drţby počas celej

zákonom ustanovenej doby.

V zmysle ustanovení § a ods. 1 oprávneným

drţiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, ţe mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, ţe drţiteľ je ohľadne

existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či drţiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba

hodnotiť vţdy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia)

účastníka, a treba vţdy brať do úvahy, či drţiteľ pri beţnej (normálnej) opatrnosti, ktorú

moţno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od kaţdého poţadovať nemal, resp.

nemohol mať po celú vydrţaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, ţe mu vec patrí.

O dobromyseľnosti moţno hovoriť tam, kde drţiteľ drţí vec v omyle, ţe mu vec patrí a ide

pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu,

ţe mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti

konkrétneho prípadu od kaţdého poţadovať. Omyl môţe byť nielen skutkový, ale aj právny.

Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych

predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych

skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu

ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej

podstaty práva, právny omyl drţiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného

ustanovenia platného v dobe, kedy sa drţiteľ ujal drţby, nie je

neospravedlniteľný. Len výnimočne moţno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď

znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

Odvolací súd však napriek tomu, ţe v napadnutom rozhodnutí cituje zákonné

podmienky, ktoré je pre vydrţanie nutné splniť (spôsobilý predmet vydrţania, oprávnenosť

drţby a jej nepretrţitosť počas celej zákonom stanovenej doby), ich súčasné splnenie právne

posúdil nedostatočne a zmätočným spôsobom.

Keďţe odvolací súd pri zmene rozhodnutia ( ) v dôsledku zmeny náhľadu

na otázku vydrţania svojím rozhodnutím nahradzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, musí

jeho rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie zahŕňajúce

výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Len také

rozhodnutie moţno označiť za preskúmateľné ( a v spojení s

).

Pod pojmom spravodlivý súdny proces treba rozumieť i právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia (čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, čl. 1, 17

a c SR).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, príp. iný účastník konania

stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z citovaného ustanovenia , teda vyplýva poţiadavka, aby

odôvodnenie rozsudku obsahovalo okrem iného stručné a výstiţné vysvetlenie toho, ktoré

skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami

sa pri hodnotení dôkazov riadil, a zároveň potreba premietnuť jednotlivé preukázané

skutočnosti (skutkové zistenia) do záveru o skutkovom stave veci do tzv. do skutkovej vety,

ktorý záver stručne a výstiţne vyjadruje zistený skutkový stav veci a ktorý je rozhodujúci

pre právne posúdenie veci.

Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v plnom rozsahu preskúmateľný nie je, lebo

neobsahuje postačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd dospel v porovnaní

so súdom prvého stupňa k odlišným záverom v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva

odporcu vydrţaním, pričom za nepreskúmateľné je nutné povaţovať odôvodnenie

napadnutého rozsudku najmä v časti, v ktorej dospel k záveru, ţe odporcovi majúcemu

predmetný pozemok v drţbe od septembra 1970, vydrţacia doba uplynula v septembri 1980.

V odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň úplne absentuje náleţité zhodnotenie zisteného

skutkového stavu podľa jediného zákonného ustanovenia, ktoré súd na prejednávanú vec

aplikoval. V rozpore so zákonnou zásadou presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia totiţ

odvolací súd iba uviedol, ţe v prejednávanej veci ide o spôsobilý predmet vydrţania, avšak

právne posúdenie tohto záveru sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nenachádza. Absentuje

v ňom i právne posúdenie záveru, ţe odporca bol oprávneným drţiteľom, ktorá skutočnosť

mala byť v priebehu prvostupňového konania jednoznačne preukázaná. Akými okolnosťami

resp. právnymi skutočnosťami bola oprávnenosť drţby odporcu preukázaná a podľa tvrdenia

odvolacieho súdu dokonca jednoznačne, však odvolací súd vo svojom rozhodnutí neuviedol.

Závaţného pochybenia sa odvolací súd dopustil aj tým, ţe v rozpore so zásadou

presvedčivého odôvodnenia rozsudku k otázke dobromyseľnosti odporcu iba uviedol, ţe

o poctivosti nadobudnutia spornej nehnuteľnosti do jeho vlastníctva svedčia okolnosti, aké,

však opätovne neuviedol.

Dovolací súd vzhľadom na to dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo

vydané v konaní tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ). Na vadu tejto povahy musel vziať dovolací súd zreteľ (

ods. 1 ), i keď nebola uplatnená ako dôvod prípustného dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil podľa

a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. marca 2011

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová