Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 38 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)II. ÚS 570/2017
PDF · 497.01 KB
No categories available
II. ÚS 570/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Lajosa Mészárosa (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Samuelom Baránikom, advokátska
kancelária, Podjavorinskej 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 4 Co 377/2015 zo 16. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 18/2017-452 zo 17. mája 2017 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Cdo 18/2017 zo 17. mája
2017 p o r u š i l základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 18/2017-452
zo 17. mája 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 475,05 €
(slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Samuela Baránika, advokátska
kancelária, Podjavorinskej 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 570/2017-23 zo 14. septembra 2017 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 4 Co 377/2015-394 zo 16. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Cdo 18/2017-452 zo 17. mája 2017 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v sťažnosti zo 4. augusta
2017, krajský súd vo vyjadrení z 3. októbra 2017 a najvyšší súd vo vyjadrení z 5. októbra
2017 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd pritom
vychádzal z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
3. Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 218/2008 sa Slovenská republika, zastúpená Slovenským
pozemkovým fondom (ďalej aj „žalobkyňa“), domáhala proti sťažovateľke ako žalovanej
určenia vlastníctva k presne označeným pozemkom ležiacim v katastrálnom území
, okres Ilava.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 218/2008-344 z 2. februára 2015 bolo žalobe
v celom rozsahu vyhovené.
Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 377/2015-
394 zo 16. júna 2016 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 7. septembra 2016 dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodila z § 420 písm. c) a f), ako aj § 421 ods. 1 písm. a) a b)
Dňa 20. apríla 2017 najvyšší súd prostredníctvom tlačovej správy zverejnenej na
internetovej stránke informoval o rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia,
ktorý rozhodol v inej veci (sp. zn. 1 VCdo 2/2017) tak, že vylúčil prípustnosť kumulácie
dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku.
V prípade, že ku kumulácii podľa týchto ustanovení zo strany dovolateľa dôjde, dovolací
súd sa obmedzí iba na posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. a) až f)
V priebehu mája 2017 zverejnil najvyšší súd na internetovej stránke celý text
rozhodnutia veľkého senátu. Až z tohto textu vyplynulo, že podľa právneho názoru
najvyššieho súdu je neprípustná kumulácia nielen dôvodov prípustnosti dovolania podľa
§ 420 a § 421, ale aj v rámci § 420 Civilného sporového poriadku navzájom. Výsledkom
prípadnej kumulácie viacerých dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 Civilného
sporového poriadku je podľa právneho názoru najvyššieho súdu to, že dovolací súd sa
obmedzí na skúmanie prípustnosti toho dôvodu podľa § 420, ktorý je v texte zákona
(Civilného sporového poriadku) uvedený skôr.
S odôvodnením rozhodnutia veľkého senátu sa právny zástupca sťažovateľky
oboznámil 22. mája 2017. Vzhľadom na závery rozhodnutia veľkého senátu doručila
sťažovateľka najvyššiemu súdu podanie z 22. mája 2017, v ktorom zobrala uplatňovanú
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. c) Civilného sporového poriadku späť, aby tým
umožnila (v súlade s právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí veľkého senátu)
preskúmanie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.
Dňa 7. júna 2017 bolo sťažovateľke doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 18/2017 zo 17. mája 2017, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté. Najvyšší
súd vykonal dovolací prieskum výhradne podľa (sťažovateľkou späťvzatého) dôvodu
prípustnosti dovolania vyplývajúceho z § 420 písm. c) Civilného sporového poriadku. Podľa
podacej pečiatky okresného súdu bol spis spolu s uznesením vrátený okresnému súdu
29. mája 2017.
Listom najvyššieho súdu zo 6. júna 2017, doručeným sťažovateľke 12. júna 2017,
bolo oznámené, že najvyšší súd o podanom dovolaní už rozhodol, a preto podanie
sťažovateľky z 22. mája 2017, doručené najvyššiemu súdu 24. mája 2017, zasiela za
(už skôr vráteným) spisom okresnému súdu.
Sťažovateľka namieta, že rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu
boli porušené jej označené práva podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
4. Námietky sťažovateľky k rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 377/2015-394
Podstatou sporu bolo určenie vlastníckeho práva k pozemkom, o ktorých žalobkyňa
tvrdila, že sú jej vlastníctvom, pretože ide o pozemky pôvodne tzv. neknihované. Jediným
dôkazom, ktorým žalobkyňa toto tvrdenie preukazovala, bola jedna z viacerých pozemno-
knižných máp, kde mali byť pozemky uvedené bez parcelného čísla, na základe čoho
obchodná spoločnosť (ktorá cez sporné
pozemky bez stavebného povolenia vybudovala novú cestu), zabezpečila pre žalobkyňu
identifikáciu týchto pozemkov geometrickým plánom, ktorý sa stal prílohou rozsudku,
a žalobkyňa podala žalobu. Sťažovateľka a jej právni predchodcovia vlastnia susedné
pozemky, pričom sporné pozemky boli vždy považované za ich súčasť.
Dokonca sa znaleckým meraním zistilo, že časť sporných pozemkov bola zahrnutá
v súčte pozemno-knižnej výmery parcely vedenej v pozemkovej knihe (vložka č. 800)
v prospech právnych predchodcov sťažovateľky a k výmazu (opomenutiu, neuvedeniu)
parcelného čísla k tejto časti pozemku v pozemno-knižnej mape došlo omylom. Všeobecné
súdy však napriek tomu neprihliadli na zistený omyl a iba samotné opomenutie uvedenia
parcelného čísla postačilo, aby dospeli k záveru, že ide o pozemky bez parcelného čísla,
teda neknihované, ktoré sú vo vlastníctve štátu. Všeobecné súdy pritom neuznali ani
námietku vydržania vlastníckeho práva zo strany sťažovateľky.
Podľa sťažovateľky je jednoznačné, že v okolnostiach posudzovanej veci jej
odvolacie námietky signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na skutkové zistenia
a na právne posúdenie veci, a preto bolo nevyhnutné, aby sa krajský súd s nimi
v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal, teda zaujal k nim jednoznačný právny záver.
Krajský súd však takto nepostupoval.
Pri odvolacej námietke, podľa ktorej Slovenský pozemkový fond nebol oprávnený
konať pred súdom za žalobkyňu vo veci určenia vlastníctva k nepoľnohospodárskej pôde
(„ostatné plochy“), krajský súd aplikoval zákon Slovenskej národnej rady č. 307/1992 Zb.
o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 307/1992 Zb.“), ktorý však bol účinnosťou zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane
a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej
prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov od 1. mája 2004 zrušený. Krajský súd teda oprel
oprávnenie Slovenského pozemkového fondu zastupovať žalobkyňu o ustanovenie
právneho predpisu zrušeného pred viac ako 12 rokmi, teda vec neposúdil podľa relevantnej
právnej normy, pretože svojvoľne použil zrušenú právnu normu.
Ďalej sťažovateľka v odvolaní namietala, že okresný súd bez akéhokoľvek
zdôvodnenia nevykonal v písomnom podaní z 24. septembra 2009 ňou navrhnuté dôkazy.
Na takto formulovanú námietku tzv. opomenutých dôkazov krajský súd nijako nereagoval,
pričom podľa presvedčenia sťažovateľky dezinterpretoval znenie § 157 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku tak, že z neho vynechal časť, podľa ktorej je súd v odôvodnení rozsudku
povinný uviesť aj to, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strany na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Krajský súd
(a pred ním okresný súd) napriek tomu podľa sťažovateľky vykonal eklektický výber
dôkazov s jasným nepovšimnutím všetkých dôkazov, ktoré svedčili v prospech
sťažovateľky. Nevyhodnotil žiadny z dôkazov svedčiacich v jej prospech a nevysporiadal sa
s nimi. Ide najmä o posudok znalcov Ing. a Ing. , geometrický plán
Ing. z roku 1993, písomné potvrdenie obce zo 14. septembra
1998, pričom sťažovateľka podrobne uvádza závery, ktoré z týchto dôkazov podľa jej
názoru vyplývajú. Krajský súd (a pred ním okresný súd) pri hodnotení dôkazov podľa
sťažovateľky opomenul, že dobromyseľnosť držby sťažovateľky, resp. jej právnych
predchodcov bola založená na tom, že sporné pozemky boli považované za súčasť parc.
č. 801, a dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého právni predchodcovia sťažovateľky
vlastnícke právo vydržaním nenadobudli. Naproti tomu sa pri hodnotení dôkazov
nezaoberal podstatou sporu, teda otázkou, či sporné pozemky nemohla nadobudnúť
vydržaním priamo sťažovateľka (teda nezávisle od jej právnych predchodcov).
Pri právnom posúdení veci sa sťažovateľka domáhala aplikácie hmotnoprávnej
domnienky vyplývajúcej z § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa
v pochybnostiach považuje držba za oprávnenú. Podľa sťažovateľky bolo povinnosťou
krajského súdu túto domnienku aplikovať (s procesnými dôsledkami podľa § 133
Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 192 Civilného sporového poriadku), čo sa však bez
vysvetlenia nestalo.
5. Námietky sťažovateľky k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 18/2017
Sťažovateľka podávala dovolanie 7. septembra 2016, teda už v čase účinnosti
Civilného sporového poriadku (t. j. po 1. júli 2016). Na posúdenie prípustnosti jej dovolania
sa preto v celom rozsahu použijú ustanovenia § 420 a nasl. Civilného sporového poriadku.
Ide o nový právny predpis, ktorý otázku prípustnosti dovolania upravil úplne odlišne od
právneho stavu, ktorý platil do 30. júna 2016.
V podanom dovolaní sťažovateľka uplatnila dôvody prípustnosti dovolania podľa
§ 420 písm. c) a f) a podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku.
Najintenzívnejšie však pociťovala porušenie svojich práv vyjadrených v § 420 písm. f)
Civilného sporového poriadku. Napriek uvedenému a s ohľadom na zásadu procesnej
opatrnosti uplatnila aj ďalšie dôvody prípustnosti dovolania (najmä vzhľadom na zrušenie
možnosti dovolacieho súdu ex offo preskúmať rozsudok v prípade tzv. vád zmätočnosti).
Z textu Civilného sporového poriadku nevyplýva, že by bola kumulácia dovolacích
dôvodov v dovolaní vylúčená, resp. že by jej dôsledkom bolo preskúmanie prípustnosti
dovolania iba podľa v poradí (podľa zákona) prvého uplatneného dovolacieho dôvodu.
Počas dovolacieho konania v inej veci veľký senát občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu prijal právny názor o vylúčení možnosti kumulácie dôvodov prípustnosti
dovolania (rozhodnutie sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017). Z tlačovej správy
najvyššieho súdu z 20. apríla 2017 vyplývalo, že pri kumulácii dôvodov prípustnosti
dovolania podľa § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku sa dovolací súd obmedzí iba
na preskúmanie prípustnosti dovolania podľa § 420. Až z textu samotného rozhodnutia
veľkého senátu najvyššieho súdu vyplynulo, že aj v rámci § 420 je kumulácia viacerých
dôvodov prípustnosti dovolania neprípustná a v prípade jej uplatnenia sa dovolací súd
obmedzí na prieskum tej z nich, ktorá je v texte Civilného sporového poriadku uvedená
skôr. Pre dovolanie podané sťažovateľkou tento právny názor znamená, že uplatnenie
dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) Civilného sporového poriadku by
vylúčilo preskúmanie prípustnosti dovolania podľa sťažovateľkou priorizovaného dôvodu
prípustnosti dovolania § 420 písm. f). Sťažovateľka preto podaním z 22. mája 2017
uplatnený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) Civilného sporového poriadku
vzala späť, aby bolo možné jej vec preskúmať podľa § 420 písm. f). Najvyšší súd však toto
podanie nezohľadnil s tvrdením, že vo veci už rozhodol 17. mája 2017, teda o 5 dní skôr.
Z uznesenia najvyššieho súdu pritom vyplýva, že dôvodom odmietnutia dovolania bol práve
právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu týkajúci sa
kumulácie viacerých dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 Civilného sporového
poriadku.
Sťažovateľka poukázala na to, že podľa § 48 ods. 3 prvej vety Civilného sporového
poriadku právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho
súdu záväzný. Takýto právny názor sa teda nevzťahuje iba na konkrétnu sporovú vec, ale aj
na vopred neurčený okruh sporových vecí, o ktorých bude dovolací súd rozhodovať
v budúcnosti. Svojím charakterom sa teda približuje sile zákona. Inštitút rozhodnutí veľkého
senátu je v našom právnom poriadku nóvum, rovnako aj právny názor týkajúci sa kumulácie
dôvodov prípustnosti dovolania je novátorský, právnou teóriou ani tvorcami zákona
neočakávaný. V čase, keď sťažovateľka podávala dovolanie (7. septembra 2016)
a formulovala dôvody prípustnosti dovolania, nebolo zrejmé, že by veľký senát túto právnu
otázku riešil a už vôbec nebolo zrejmé, že by táto otázka mala byť vyriešená s výsledkom,
k akému napokon veľký senát dospel. Sťažovateľka preto legitímne mohla pri spísaní
dovolania v septembri 2016 očakávať (spoliehajúc sa na znenie príslušných ustanovení
Civilného sporového poriadku), že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného
sporového poriadku bude najvyšším súdom skúmaná napriek tomu, že uplatní z dôvodu
procesnej opatrnosti aj prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. c) Civilného sporového
poriadku.
Sťažovateľka rešpektuje právo najvyššieho súdu vykladať ustanovenia Civilného
sporového poriadku, rešpektuje právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu, čo
prejavila aj tým, že po zverejnení textu celého rozhodnutia v máji 2017 podaním z 22. mája
2017 vzala uplatnený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) Civilného
sporového poriadku späť, aby tak docielila dovolací prieskum podľa § 420 písm. f)
Civilného sporového poriadku. Legitímne totiž od najvyššieho súdu očakávala, že tento jej
vytvorí rozumný časový priestor na to, aby sa s rozhodnutím veľkého senátu oboznámila tak
ona, ako aj širšia právnická verejnosť. Najvyšší súd však rozhodol uznesením už 17. mája
2017, teda doslova iba pár dní po zverejnení rozhodnutia veľkého senátu, a preto reálne
sťažovateľke nevytvoril žiadny časový priestor na oboznámenie sa s textom tohto
rozhodnutia, a to napriek tomu, že rozhodnutie veľkého senátu malo úplne zásadný dopad
na prístup sťažovateľky k súdu, na preskúmanie jej veci podľa § 420 písm. f) Civilného
sporového poriadku.
Uvedený postup najvyššieho súdu podľa názoru sťažovateľky vytvára obraz o jeho
formálnom a bezobsažnom prístupe k právu sťažovateľky na súdnu ochranu. Je pritom
potrebné uviesť, že ani obsah rozhodnutia veľkého senátu, ale ani rýchlosť jeho aplikácie
v tejto veci sa nedali predvídať. Najvyšší súd uprednostnil spôsob, ako čo najrýchlejšie
evidenčne „vybaviť“ vec sťažovateľky. Právny názor najvyššieho súdu vyjadrený
v rozhodnutí veľkého senátu je podľa názoru sťažovateľky výrazne nad rámec textu zákona,
z ktorého vyslovene nevyplýva oprávnenie najvyššieho súdu odmietnuť dovolanie
v prípadoch, ktoré sú popísané v rozhodnutí veľkého senátu. Procesné právo je právom
formálnym, preto pri jeho výklade by zo strany najvyššieho súdu malo byť viac
rešpektované doslovné znenie zákona a v prípade, že sa najvyšší súd hodlá od doslovného
znenia zákona odchýliť, je jeho povinnosťou rešpektovať čl. 152 ods. 4 ústavy. V prípade,
že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je povinný uprednostniť ústavne
konformný výklad. Keďže najvyšší súd doslovné znenie zákona v určitom smere modifikuje
a podmienky prípustnosti dovolania podstatne a veľmi výrazne zužuje, bolo by spravodlivé,
aby na dovolania podané pred vydaním rozhodnutia veľkého senátu aplikoval doterajšiu
prax. Inými slovami, keďže rozhodnutie veľkého senátu sa svojím charakterom približuje
zákonu, spravodlivé je rešpektovať aj zásadu zákazu retroaktivity a rozhodnutie veľkého
senátu neaplikovať na prípady dovolaní podaných pred jeho vydaním. Všeobecný súd je
totiž povinný interpretovať normy občianskeho procesného práva v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa sťažovateľky všeobecný súd môže byť porušovateľom základných práv
a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť a pokojne užívať majetok) aj bez
porušenia ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Sťažovateľka tvrdí, že jej vlastníckemu právu nebola poskytnutá procesná ochrana,
pričom bolo jej legitímnym očakávaním, že ak preukáže svoje vlastnícke právo, tak
všeobecné súdy sa jej procesnou obranou budú starostlivo zaoberať a poskytnú jej
vlastníctvu potrebnú ochranu proti nedôvodnej vlastníckej žalobe. Skutočnosť, že
sťažovateľka bola pozbavená svojho vlastníckeho práva v konaní, ktoré v opísanom postupe
porušilo jej práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, znamená, že došlo aj
k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
6. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 16.6.2016 č.k. 4Co 377/2015-394 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 17.5.2017 sp.zn. 3 Cdo 18/2017 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16.6.2016 č.k. 4Co 377/2015-394
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.5.2017 sp.zn. 3 Cdo 18/2017
sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú solidárne povinné
zaplatiť sťažovateľke vyčíslenú náhradu trov konania, k rukám jej právneho zástupcu
JUDr. Samuela Baránika, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
7. Z vyjadrenia podpredsedníčky krajského súdu z 3. októbra 2017, doručeného
ústavnému súdu 9. októbra 2017, vyplýva, že krajský súd zotrváva na stanovisku
vyplývajúcom z odôvodnenia jeho rozsudku. Poukazuje pritom na vyjadrenie príslušnej
predsedníčky senátu, ktorá nezdieľa právny názor sťažovateľky uvedený v sťažnosti, teda
názor, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Dopĺňa, že senát považuje sťažnosť za neopodstatnenú a zotrváva
na svojej právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení rozsudku. Je toho názoru, že
sťažovateľka nebola ukrátená na svojich právach a pokiaľ poukazovala na nedostatočné
odôvodnenie rozsudku krajského súdu, treba túto námietku považovať za nedôvodnú,
pretože krajský súd sa zaoberal podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní,
v plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu po skutkovej, ako
aj právnej stránke a vysporiadal sa s podstatnými odvolacími tvrdeniami sťažovateľky.
Nie je povinnosťou odvolacieho súdu odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia preskúmavaného
v odvolacom konaní.
8. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2017-63 z 5. októbra 2017,
doručeného ústavnému súdu 23. februára 2018, vyplýva, že v prípade sťažovateľky
trojčlenný senát rozhodol v súlade s právnymi závermi vyjadrenými v uznesení veľkého
senátu. Sťažovateľka celkom neopodstatnene uvádza, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie
trojčlenného senátu bolo prijaté s úmyslom čo najrýchlejšie „vybaviť“ vec. V skutočnosti
však trojčlenný senát takýto úmysel v žiadnom prípade nemal a po oboznámení sa
s dovolacou argumentáciou sťažovateľky si plne uvedomoval dopad svojho rozhodnutia
na konkrétne prejednávanú vec, avšak na zreteli mal aj potrebu premietnuť do praxe v celej
šírke a v primerane konkretizovanej podobe právne závery vyjadrené v uznesení veľkého
senátu. I keď sťažovateľka podala dovolanie (datované 7. septembra 2016) v čase pred
vydaním uznesenia veľkého senátu z 19. apríla 2017, trojčlenný senát prejednávajúci jej
dovolanie 17. mája 2017 musel pri rozhodovaní vziať na zreteľ právne závery vyjadrené
v uznesení veľkého senátu (§ 48 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Treba dodať, že
v uznesení veľkého senátu vyjadrené pravidlo (o vylúčení kumulácie dôvodov prípustnosti
dovolania), prijaté na základe interpretácie ustanovení nového civilného procesného
predpisu, nevzniklo prijatím novej judikatúry (19. apríla 2017), ale účinnosťou nového
predpisu (1. júla 2016), z ktorého bolo novou judikatúrou len vyvodené. Pokiaľ
sťažovateľka namieta „retroaktivitu“ uznesenia veľkého senátu, treba uviesť, že najvyšší
súd v niektorých rozhodnutiach už konštatoval, že judikatúrou novoprijatý právny názor sa
aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, podľa
ktorého všeobecný súd právo netvorí, ale ho iba nachádza, interpretuje a sčasti dotvára.
Časová pôsobnosť novej judikatúry sa teda neobmedzuje len do prítomnosti či budúcnosti.
Treba vychádzať z toho, že všeobecný súd rozhodujúci už za novej judikatúry nemôže
vedome aplikovať nesprávny, novej judikatúre nezodpovedajúci názor. Nový právny názor
je vzhľadom na to potrebné aplikovať na všetky prebiehajúce konania (aj na konania začaté
pred prijatím novej judikatúry). Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie novej judikatúry
líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem. Sťažovateľkou napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu vychádza z takto chápaných účinkov novej judikatúry. Treba
pripustiť, že nový právny názor (nová judikatúra) aplikovaný retrospektívne môže za istých
okolností zasiahnuť do očakávaní niektorej z procesných strán, ktoré mohla mať pred
prijatím týchto nových právnych názorov, avšak opačný postup by znamenal, že súd
vedome aplikuje „nesprávny“ právny názor. Navyše nerešpektovanie retrospektívneho
pôsobenia judikatúry by bolo sporné aj z hľadiska princípu rovnosti uplatňovaného
v civilnom súdnom konaní. Pokiaľ bol so zreteľom na novú judikatúru v niektorom konaní
aplikovaný napr. právny názor o neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania,
ktorý z hľadiska procesných účinkov vyznieval v prospech dovolateľovej protistrany,
rozhodnutie súdu v inom konaní by v obdobnej procesnej situácii nemalo vyznieť
v procesný prospech dovolateľa kumulujúceho dôvody prípustnosti dovolania. Výnimky
zo zásady retrospektívneho pôsobenia novej judikatúry môžu zakladať len osobitne
špecifické okolnosti zvýrazňujúce intenzívnejší záujem o ochranu legitímnych očakávaní
procesných strán civilného konania. Za okolnosť takej povahy však nemožno považovať
skutočnosť, že v dôsledku aplikácie novej judikatúry došlo prípadne k zhoršeniu právneho
postavenia jednej z procesných strán, ale ani skutočnosť, že dotknutá procesná strana
vychádzala z predpokladov zodpovedajúcich stavu pred prijatím nového právneho názoru.
Tieto dôsledky sú totiž už vo svojej podstate pojmovými znakmi samotnej „novosti“
judikatúry, a preto nemôžu byť vnímané a posudzované ako výnimočné. Výnimku
zo zásady retrospektívneho pôsobenia novej judikatúry nemôže predstavovať ani
sťažovateľkou tvrdená nepredvídateľnosť novej judikatúry. Sťažovateľka pripustila, že
procesné ustanovenia účinné od 1. júla 2016 priniesli v porovnaní s predchádzajúcou
úpravou celý rad nových inštitútov a zmien. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu v prípade
tak zásadných legislatívnych zmien týkajúcich sa celkovej koncepcie civilného sporového
konania (vrátane právnej úpravy dovolacieho konania), ktoré priniesol Civilný sporový
poriadok, nemožno dôvere sťažovateľky v ustálenosť doterajších právnych predpisov
a predvídateľnosť rozhodovania súdov pripisovať ten ústavnoprávny význam a dopad, ktorý
uvádza sťažovateľka, resp. taký, ako v prípadoch, keď sa nová judikatúra neodvíja od
prijatia celkom nového právneho predpisu. Najvyšší súd nepopiera, že sťažovateľka
nemusela predvídať, ako sa na základe právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 vyvinú
právne názory na možnosť kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420
a § 421 Civilného sporového poriadku, ale ani v tom nemožno vidieť osobitnú okolnosť
spôsobilú zvrátiť (pre ňu priaznivejším spôsobom) právne závery o retrospektívnom
pôsobení novej judikatúry. V civilnom sporovom procese je potrebné brať do úvahy
zároveň aj legitímne očakávania toho, kto stojí na opačnej procesnej strane. Sťažovateľka
zastáva názor, podľa ktorého sa právne závery vyjadrené v rozhodnutí veľkého senátu mali
aplikovať (len alebo až) pri rozhodovaní trojčlenných senátov najvyššieho súdu
o dovolaniach podaných po vydaní (publikovaní) rozhodnutia veľkého senátu. S týmto
názorom nemožno súhlasiť. Prípadné osvojenie tejto argumentácie by v praxi znamenalo
„návrat“ rozhodovania trojčlenných senátov najvyššieho súdu do stavu nejednotného
posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku,
ktorý bol prekonaný práve uznesením veľkého senátu. Z týchto dôvodov zastáva najvyšší
súd názor, podľa ktorého sťažovateľka bezdôvodne namieta, že konaním a rozhodnutím
najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva. Najvyšší súd ponecháva rozhodnutie
o sťažnosti na úvahe ústavného súdu.
9. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 12. marca 2018, doručenej ústavnému
súdu 14. marca 2018, vyplýva, že uznesenie veľkého senátu nebolo očakávaným ani
v legislatívnom procese avizovaným náhľadom na novú právnu úpravu dovolacieho
konania. Nepochybne dovolaciemu súdu patrí posudzovať prípustnosť dovolania, resp.
splnenie podmienok, za ktorých môže uskutočniť dovolacie konanie. V rámci systému
delenia moci v právnom štáte však nemožno tvrdiť, že možnosti dovolacieho súdu pri takom
posúdení sú bezbrehé, pretože dovolací súd nemôže zákon vykladať spôsobom, ktorý zjavne
nepredstavuje výklad zákona, ale tvorbu zákona. V zhode s týmto názorom sa vyjadril aj iný
senát najvyššieho súdu, ktorý v uznesení sp. zn. 6 Cdo 7/2017 z 24. januára 2018
o rozporuplnom názore veľkého senátu o vylúčení kumulácie dôvodov prípustnosti
dovolania uviedol, že veľký senát prakticky dotvoril Civilný sporový poriadok (poukazujúc
na jeho čl. 4 ods. 2) o dve zákazové normy, a to o zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti
dovolania v zmysle § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku a o zákaz skúmania
prípustnosti dovolania podľa § 421 Civilného sporového poriadku v prípade, ak je uplatnená
prípustnosť dovolania aj podľa § 420 Civilného sporového poriadku. Civilný sporový
poriadok totiž kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania výslovne nevylučuje (nezakazuje)
a výslovne neupravuje ani sankciu postihujúcu dovolateľa v podobe veľkým senátom
formulovaného pravidla, že pri kumulácii dôvodov prípustnosti dovolania sa dovolací súd
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420, teda že dôvodom
prípustnosti dovolania podľa § 421 sa vôbec nezaoberá (akoby vôbec uplatnený nebol).
Zákaz kumulácie dovolacích dôvodov podľa označených ustanovení nemožno vyvodiť ani
rozumným teleologickým výkladom, resp. nijakým ústavne konformným výkladom.
Sťažovateľka trvá na tom, že najvyšší súd uzatvára sám seba pred skúmaním vecnej stránky
podaných dovolaní a čisto formalistickým prístupom k výkonu spravodlivosti upiera sám
sebe nenahraditeľnú úlohu byť najvyšším strážcom zákonnosti v občianskom súdnom
konaní. Najvyšší súd nesmie dať prednosť počtu evidenčne skončených vecí pred
naplnením základných úloh, ktoré od neho strany občianskeho sporového konania
očakávajú. Zo spomínaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 7/2017 z 24. januára
2018 vyplýva, že súd sa dopustí porušenia princípu vyplývajúceho z čl. 2 ods. 3 ústavy, ak
ústavne nekonformným výkladom Civilného sporového poriadku spočívajúcim vo vyvodení
zákazu takého správania strany, ktorý nie je výslovne stanovený zákonom a ktorý nemožno
odôvodniť ani rozumnými a presvedčivými argumentmi, odoprie procesnému úkonu strany
ako slobodnému prejavu jej vôle tie dôsledky, ktoré takýmto prejavom zamýšľala vyvolať.
Vyvodením takého zákazu za uvedenej situácie dochádza nielen k porušeniu princípu
„čo nie je zakázané, je dovolené“, ale aj princípu deľby moci vyplývajúceho z princípu
legality a k porušeniu základného práva strany na spravodlivé súdne konanie jeho
neprípustným obmedzením. Ak je totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy,
treba zvoliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva
či slobody (princíp „in dubio pro libertate“). Interpretácia zákona nemôže popierať zmysel
a účel právnej normy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv
a slobôd. Pokiaľ Civilný sporový poriadok dáva strane k dispozícii dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok, potom rozhodovanie o ňom, ako aj posudzovanie splnenia
predpokladov a podmienok jeho prípustnosti sa nemôže ocitnúť mimo ústavného rámca
ochrany základných práv. To znamená, že dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať
podmienky prípustnosti tohto opravného prostriedku tak, aby boli dodržané zásady práva
na spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp. jej
možnosť domáhať sa využitím dovolania účinnej ochrany svojho subjektívneho práva.
Najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení vôbec nevenuje tomu, ako naložil so späťvzatím
uplatneného dôvodu prípustnosti dovolania zo strany sťažovateľky. Aj tento prístup
najvyššieho súdu naznačuje, že od advokátov podávajúcich dovolanie vyžaduje síce
jednoznačné posúdenie existencie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 Civilného
sporového poriadku (pretože jeho uplatnením dovolateľ automaticky vylúči posúdenie
dovolaním napadnutého dôvodu podľa § 421 Civilného sporového poriadku), ale na druhej
strane upiera dovolateľovi dispozíciu s dôvodmi prípustnosti dovolania v závislosti od toho,
ako sa vyvíja judikatúra. Bez podceňovania právnej erudície advokátov podávajúcich
dovolanie treba uviesť, že posúdenie existencie vád zmätočnosti podľa § 420 Civilného
sporového poriadku nie je jednoduché. V tejto súvislosti uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 7/2017 z 24. januára 2018 zdôrazňuje, že za tejto všeobecne známej skutočnosti
požiadavka na predvídanie existencie vady podľa § 420 Civilného sporového poriadku
zo strany advokáta pri spisovaní dovolania sa „s istotou“ rovná takmer požadovaniu
nemožného, čo zjavne odporuje základnému právu na spravodlivé dovolacie konanie
a princípu tzv. vnútornej morálky práva, podľa ktorého zákon (resp. jeho interpretácia)
nesmie požadovať nemožné. Samotný záver o neprípustnosti kumulácie dôvodov
prípustnosti dovolania odporuje základnému právu na spravodlivú ochranu práv
v dovolacom konaní aj preto, že prakticky znemožňuje poskytnutie kvalitnej právnej
pomoci dovolateľovi advokátom pri spisovaní dovolania, keďže mu bráni uplatniť ako
dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového
poriadku in eventum, teda pre prípad, že ním predložené tvrdenie o výskyte závažnej
procesnej vady podľa § 420 Civilného sporového poriadku vyhodnotí dovolací súd ako
nedôvodné. Tým sa poskytovanie právnych služieb advokátom v dovolacom konaní môže
dostať do rozporu s jeho zákonnou povinnosťou postupovať pri výkone advokácie
s odbornou starostlivosťou, t. j. okrem iného dôsledne využívať všetky právne prostriedky
a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné.
Absencia výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou
Civilného sporového poriadku, ale naopak, je zámerom zákonodarcu, aby i po zmene
právnej úpravy prijatím nového procesného kódexu bola naďalej akceptovaná všeobecne
uznávaná a nespochybňovaná zásada procesného práva umožňujúca účinnú ochranu
subjektívnych práv, t. j. zásada o možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.
Rozporuplné rozhodnutie veľkého senátu z 19. apríla 2017 neprispieva k efektívnej
regulácii konfliktov judikatúry a k jednotnému rozhodovaniu najvyššieho súdu. Názorová
nejednotnosť najvyššieho súdu v tejto otázke sa neprejavila iba v tom, že na základe
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 7/2017 z 24. januára 2018 bude veľký senát
opätovne rozhodovať o otázke následkov kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania, ale aj
v tom, že sama predsedníčka najvyššieho súdu poskytuje k tejto otázke ústavnému súdu
rozdielne stanoviská, napríklad vo veci sťažovateľky , vo vyjadrení
k sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 643/2017 poprela správnosť, resp. ústavnú
udržateľnosť záverov veľkého senátu z 19. apríla 2017, keďže uviedla, že zásadná
koncepčná zmena občianskeho procesu sa netýka problému kumulatívneho uplatnenia
oboch dovolacích dôvodov, a preto nesvedčí vylúčeniu kumulácie. Zákon stanovuje, proti
ktorým rozhodnutiam je dovolanie prípustné, pričom dovolací súd nemôže dovolanie
odmietnuť len preto, že dovolateľ jeho prípustnosť odvodzuje z oboch v zákone
vymedzených dôvodov. Aplikáciou rozhodnutia veľkého senátu boli preto podľa názoru
sťažovateľky porušené jej označené práva.
10. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 570/2017-23
zo 14. septembra 2017, vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu a repliku sťažovateľky
žalobkyni s možnosťou vyjadriť sa vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu by
mohla byť dotknutá na svojich právach.
Z vyjadrenia žalobkyne č. SPFS/2018/08873 z 26. marca 2018, doručeného
ústavnému súdu 3. apríla 2018, vyplýva, že sa plne stotožňuje so závermi uvedenými
v rozsudku okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a považuje tieto za vecne
správne. Námietky sťažovateľky uvedené v sťažnosti považuje za nedôvodné.
II.
11. Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 377/2015-394 zo 16. júna 2016 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 218/2008-344 z 2. februára 2015.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej Slovenský pozemkový fond v tej
časti žaloby, ktorá sa týka vlastníctva k „ostatným plochám“, nebol oprávnený konať
za žalobkyňu, uvádza, že táto námietka neobstojí. V zmysle § 14 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov Slovenský pozemkový fond nakladá
aj s pozemkami, ktoré tvorili verejný majetok (neknihované pozemky) a ktoré sú
vo vlastníctve štátu. Zákonom č. 571/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej
národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového
vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo k novelizácii
tak, že sa rozšírilo oprávnenie Slovenského pozemkového fondu konať za štát vo veciach
nehnuteľností vo vlastníctve štátu uvedených v osobitnom predpise aj vtedy, ak je
vlastnícke právo štátu sporné. Táto legislatívna zmena sa týkala poľnohospodárskych
pozemkov, za ktoré treba považovať aj pozemky tvoriace poľnohospodársky pôdny fond.
V zmysle zákona č. 307/1992 Zb. poľnohospodársky pôdny fond tvoria okrem
poľnohospodárskych pozemkov aj pozemky, ktoré síce neslúžia bezprostredne
poľnohospodárskej výrobe, ale sú pre ňu nenahraditeľné.
Vychádzajúc z týchto hľadísk, bolo potrebné dospieť k záveru, že Slovenský
pozemkový fond bol oprávnený konať za žalobkyňu.
Vzhľadom na okolnosti, za akých nadobudli právni predchodcovia sťažovateľky
v roku 1926 vlastnícke právo (nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom darovacej zmluvy, bola
zapísaná do pozemkovej knihy v prospech právnych predchodcov, kým nehnuteľnosti, ktoré
sú teraz sporné, neboli takto zapísané), možno uviesť, že neboli oprávnenými držiteľmi
sporných pozemkov a táto skutočnosť u nich musela vyvolať pochybnosti o tom, či im
nezapísané nehnuteľnosti patria, keď nehnuteľnosť nadobudnutá na základe darovacej
zmluvy bola do pozemkovej knihy zapísaná a bolo všeobecne známe, že vlastnícke právo sa
v tom čase prevádzalo až zápisom do pozemkovej knihy.
12. Z dovolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu vyplýva, že je datované
7. septembra 2016, pričom prípustnosť dovolania (nesprávne označovaná ako „Dovolacie
dôvody“, pozn.) vyvodzuje sťažovateľka jednak z § 420 písm. c) a f) Civilného sporového
poriadku (strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, resp. súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), ako aj z § 421 písm. a)
a b) Civilného sporového poriadku (rozhodnutie záviselo od právnej otázky, pri ktorej
riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp.
rozhodnutie záviselo od právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená).
13. Z tlačovej správy najvyššieho súdu (občianskoprávneho kolégia z 20. apríla
2017) vyplýva, že 19. apríla 2017 zasadol po prvý raz od účinnosti Civilného sporového
poriadku veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý riešil zásadnú
výkladovú otázku vzájomného vzťahu § 420 a § 421 tohto nového procesného kódexu.
Veľký senát pomerom hlasov 7:0 dospel k právnemu záveru, podľa ktorého je neprípustné,
aby strana sporu v podanom dovolaní kumulovala dôvody prípustnosti dovolania zároveň
podľa § 420 aj § 421 Civilného sporového poriadku. Pokiaľ ale napriek tomu dovolateľ
uvedie, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 420 a tiež § 421 Civilného sporového
poriadku, dovolací súd sa obmedzí na posúdenie prípustnosti dovolania iba podľa § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého
senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
Rozhodnutie veľkého senátu vo veci sp. zn. 1 VCdo 2/2017 bude uverejnené na webovej
stránke najvyššieho súdu.
14. Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 18/2017-452 zo 17. mája 2017 vyplýva,
že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
4 Co 377/2015 zo 16. júna 2016. Podľa názoru najvyššieho súdu otázka možnosti
súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 Civilného
sporového poriadku bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho
súdu, ktorý v uznesení sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 konštatoval, že kumulácia
dôvodov prípustnosti dovolania podľa týchto ustanovení je neprípustná a pokiaľ sú
v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch ustanovení, dovolací súd sa
pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania
z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady
zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a) až f) Civilného sporového poriadku, dovolací súd sa
pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné i na
internetovej stránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané.
Riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v tomto rozhodnutí, vec prejednávajúci senát
skúmal prípustnosť dovolania sťažovateľky len podľa § 420 písm. c) Civilného sporového
poriadku [nezaoberal sa teda prípustnosťou jej dovolania z hľadiska § 420 písm. f) a § 421
ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku]. V súvislosti so skúmaným dôvodom
prípustnosti dovolania treba uviesť, že pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov
štát, je právnickou osobou (§ 21 Občianskeho zákonníka). Na konanie štátu pred súdom sa
použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát (§ 73 Civilného sporového
poriadku). Právnická osoba nadobudnutím procesnej subjektivity nadobúda tiež procesnú
spôsobilosť. Z procesného hľadiska má štát procesnú subjektivitu a tiež neobmedzenú
procesnú spôsobilosť. Na strane štátu nemôže dôjsť k nedostatku procesnej spôsobilosti.
Odborná právnická literatúra už pred 1. júlom 2016 dospela k názoru, podľa ktorého
„spôsobilosť právnickej osoby na právne úkony a plná procesná spôsobilosť je teda totožná
s okamihom, keď sa právnická osoba stáva subjektom práva“. Konštatovala tiež, že
„právnické osoby a štáty ju (procesnú spôsobilosť) majú bez obmedzenia“. Najvyšší súd už
v minulosti konštatoval, že „o procesnej spôsobilosti štátu nemožno mať pochybnosti“.
Nedostatok procesnej spôsobilosti sa reálne môže vyskytnúť iba na strane fyzickej osoby.
Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že k namietanej procesnej vade zmätočnosti
v zmysle § 420 písm. c) Civilného sporového poriadku nedošlo. Dovolacie uznesenie
najvyššieho súdu bolo podľa dátumovej pečiatky doručené právnemu zástupcovi
sťažovateľky 7. júna 2017.
15. Z podania sťažovateľky z 22. mája 2017, označeného ako „Čiastočné späťvzatie
v dovolaní žalovanou uplatnených dovolacích dôvodov“ a doručeného najvyššiemu súdu
24. mája 2017, vyplýva, že vzhľadom na zverejnené rozhodnutie veľkého senátu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 berie sťažovateľka uplatnený dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. c) Civilného sporového poriadku späť.
16. Z prípisu predsedu senátu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 18/2017 zo 6. júna
2017, adresovaného právnemu zástupcovi sťažovateľky, vyplýva, že podanie sťažovateľky
z 22. mája 2017 sa zasiela okresnému súdu za (už skôr vráteným) spisom, keďže najvyšší
súd rozhodol o dovolaní už 17. mája 2017 a 23. mája 2017 vrátil spis okresnému súdu.
III.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
19. Sťažovateľka zdôrazňuje, že v podanom dovolaní uplatnila dôvody prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. c) a f) a podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového
poriadku, avšak najintenzívnejšie pociťovala porušenie svojich práv podľa § 420 písm. f).
Po tom, čo jej právny zástupca z tlačovej správy najvyššieho súdu z 20. apríla 2017 zistil
právny názor veľkého senátu z 19. apríla 2017 o vylúčení možnosti kumulácie dôvodov
prípustnosti dovolania, a po zverejnení textu rozhodnutia veľkého senátu podaním
z 22. mája 2017 uplatnený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) vzala späť,
aby bolo možné vec preskúmať podľa § 420 písm. f). Najvyšší súd však toto podanie
nezohľadnil s tvrdením, že vo veci už rozhodol 17. mája 2017, teda o 5 dní skôr.
Sťažovateľka rešpektuje právo najvyššieho súdu vykladať ustanovenia Civilného sporového
poriadku a rešpektuje aj právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu, čo prejavila
aj späťvzatím jedného z dôvodov tvrdenej prípustnosti dovolania. Legitímne totiž očakávala
od najvyššieho súdu, že tento jej vytvorí rozumný časový priestor na to, aby sa
s rozhodnutím veľkého senátu oboznámila tak ona, ako aj širšia právnická verejnosť.
Naproti tomu v replike na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu už sťažovateľka
argumentuje nezákonnosťou a neústavnosťou právneho názoru veľkého senátu
vylučujúceho možnosť kumulovania dôvodov prípustnosti dovolania.
20. Predsedníčka najvyššieho súdu pripúšťa, že nová judikatúra aplikovaná
retrospektívne môže za istých okolností zasiahnuť do očakávaní niektorej z procesných
strán, avšak aplikovanie opačného postupu by znamenalo vedomú aplikáciu „nesprávneho“
právneho názoru. Výnimku zo zásady retrospektívneho pôsobenia novej judikatúry nemôže
predstavovať ani sťažovateľkou tvrdená nepredvídateľnosť novej judikatúry. Najvyšší súd
nepopiera, že sťažovateľka nemusela predvídať, ako sa na základe právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 vyvinú právne názory na možnosť kumulácie dôvodov prípustnosti
dovolania, avšak to nezakladá okolnosť spôsobilú zvrátiť pre ňu priaznivejším spôsobom
právne závery o retrospektívnom pôsobení novej judikatúry. Prípadné osvojenie si
argumentácie sťažovateľky, podľa ktorej by sa právne závery vyjadrené v rozhodnutí
veľkého senátu mali aplikovať až pri rozhodovaní o dovolaniach podaných po vydaní
(publikovaní) rozhodnutia veľkého senátu, by znamenalo „návrat“ rozhodovania senátov
do stavu nejednotného posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 Civilného
sporového poriadku, ktorý bol prekonaný práve uznesením veľkého senátu.
21. Žalobkyňa je presvedčená o vecnej správnosti rozhodnutí všeobecných súdov.
22. Článok 6 ods. 1 dohovoru nezakotvuje výslovne právo na prístup k súdu. Napriek
tomu však právo na prístup k súdu predstavuje prvok vlastný právu zakotvenému v čl. 6
ods. 1 dohovoru. Tým je dané, že tento článok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec
týkajúcu sa občianskych práv a záväzkov mohol nechať predložiť súdu. V tomto smere toto
ustanovenie zakotvuje „právo na súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo
zahájiť konanie pred súdom) len jedným z aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu).
Uvedené platí mutatis mutandis aj o práve zahájiť dovolacie konanie.
23. Ústavný súd na tomto mieste cituje uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017, podľa ktorého:
„46.1. Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP
je neprípustná.
46.2. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch
uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na
posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.
46.3. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/
až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie
prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto
ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“
24. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 25. apríla 2018 prijal k otázke
ústavnosti zákazu kumulácie dovolacích dôvodov judikovanému najvyšším súdom najmä
na podklade uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 V Cdo 2/2017
z 19. apríla 2017 zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2018
(ďalej len „zjednocujúce stanovisko“) s týmto výrokom:
„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového
poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového
poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri
skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“
Ústavný súd svoje zjednocujúce stanovisko odôvodnil takto:
«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva
obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné
dovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého
dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný
dovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť
dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi
nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je
v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri
rozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je
určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia
spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia
spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.
17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol
dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej
existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto
rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.
Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad
je úlohou (dovolacieho) súdu.
18. Z právnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorá neukladá dovolateľovi
povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že
dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421
CSP). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej
úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)
zákonom, a nie názorom de lege ferenda.
19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého
každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,
čo zákon neukladá.
V zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho
slovách a vetách jasné a nepochybné.
Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden
z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí
nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný
sporový poriadok spočíva (čl. 3 ods. 2 CSP).
20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho
konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,
ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam
pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1/02).
21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení
podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania (§ 431 až § 433 CSP), v obmedzení
dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného
právneho významu (§ 421 ods. 1 CSP), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (§ 429
ods. 1 CSP), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok
minimálnej mzdy [§ 422 ods. 1 písm. a) CSP], za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred
zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.
22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie
súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez
právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach
platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.
Ústava Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).
„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý
proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. februára 2017).
„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné
záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo
osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady
spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak
žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že
právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok
ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body
35 ‒36).
Existencia práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak
hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,
potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.
Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva
na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo
na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté
a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.
Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,
Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).
„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam
a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti
obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol
narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie
sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane
proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).
23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti
dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým
právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»
25. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj
v prerokovávanej veci sťažovateľky a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.
Z tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľka v podanom dovolaní
uplatnila súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) a f) a podľa § 421
ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení
pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania
z hľadiska § 420 písm. c), porušil tým základné právo sťažovateľky domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Okrem toho ústavný súd dopĺňa, že sám najvyšší súd svoje stanovisko vyjadrené
v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla
2017 k dnešnému dňu revidoval a v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.
1 VCdo 1/2018 z 21. marca 2018 uviedol: „Po prejednaní veci z hľadiska predloženej
právnej otázky a s prihliadnutím k vyžiadaným stanoviskám dospel veľký senát k odlišnému
právnemu názoru, než aký bol vyslovený v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017, a to k názoru, že
kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. prípustná je.“
26. Ústavný súd považuje ďalej za potrebné z hľadiska dodefinovania predmetu tohto
konania konštatovať, že sťažovateľka v podanej sťažnosti v podstate namietala, že najvyšší
súd jej nevytvoril rozumný časový priestor na to, aby sa mohla s rozhodnutím veľkého
senátu oboznámiť a primerane naň reagovať, pretože o dovolaní rozhodol už 17. mája 2017
a závery veľkého senátu v rozhodnutí aplikoval.
S najvyšším súdom možno súhlasiť v otázke potreby okamžitej aplikability novej
procesnoprávnej úpravy dovolacieho konania, keďže dovolanie bolo podané už za účinnosti
Civilného sporového poriadku. Rovnako sa javia ako presvedčivé aj ďalšie úvahy uvedené
vo vyjadrení predsedníčky najvyššieho súdu, ktoré sa týkajú retrospektívnych účinkov novej
judikatúry. Z pohľadu ústavného súdu treba za osobitne významné považovať to, že
najvyšší súd pripúšťa, že nový právny názor (nová judikatúra) aplikovaný retrospektívne
môže za istých okolností zasiahnuť do očakávaní niektorej z procesných strán, ktoré táto
mohla mať pred prijatím nových právnych názorov.
O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak vyšší súd založí svoje
rozhodnutie vo veci na iných, zásadne odlišných právnych záveroch ako nižší súd, pričom
zároveň strane konania neumožní vyjadriť sa k týmto iným (odlišným) právnym záverom,
teda keď strana nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy,
ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov nižšieho súdu nejavili ako významné
(II. ÚS 407/2016). Mutatis mutandis o prekvapivom rozhodnutí možno hovoriť aj za
situácie, keď sa aplikuje autoritatívny výklad novej právnej úpravy, ktorý nebol
predvídateľný a ktorý vedie k odňatiu práva na súdnu ochranu.
27. Podľa názoru ústavného súdu aplikovanie právneho názoru veľkého senátu
o neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nepochybne zasiahlo
do legitímnych očakávaní sťažovateľky, ktorá ani s kvalifikovanou pomocou jej právneho
zástupcu nemohla reálne predvídať výklad neakceptujúci kumuláciu dôvodov prípustnosti
dovolania, a to jednak s ohľadom na rozhodovaciu prax za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku, ako aj preto, že neprípustnosť kumulácie z novej úpravy výslovne nevyplýva.
Napokon, odlišná rozhodovacia prax senátov najvyššieho súdu v tejto otázke sama osebe
bez ďalšieho poukazuje na zrejmú nepredvídateľnosť a prekvapivosť aplikovaného
právneho názoru veľkého senátu.
Možno konštatovať, že „v hre“ bola jednak povinnosť najvyššieho súdu rozhodovať
v súlade so zákonom (so záväzným výkladovým stanoviskom veľkého senátu), ale tiež jeho
povinnosť postupovať tak, aby sťažovateľke bola poskytnutá súdna ochrana v dovolacom
konaní v situácii, keď prichodilo aplikovať nepredvídateľné, resp. prekvapivé výkladové
stanovisko veľkého senátu najvyššieho súdu.
Za daného stavu sťažovateľka právom vytýka najvyššiemu súdu, že jej nevytvoril
rozumný časový priestor na to, aby sa mohla s rozhodnutím veľkého senátu oboznámiť
a primerane naň reagovať. Aj keď právny zástupca sťažovateľky vynaložil dostatočné
odborné úsilie smerujúce k tomu, aby podané dovolanie zodpovedalo novému právnemu
názoru, neviedlo to k cieľu, pretože v čase čiastočného späťvzatia dovolania už bolo vo veci
rozhodnuté. V podstate možno preto povedať, že vzhľadom na postup, ktorý si najvyšší súd
zvolil, bolo vecou celkom nepredvídateľnej náhody, či pokus právneho zástupcu
sťažovateľky uviesť dovolanie do súladu s právnym názorom veľkého senátu bude alebo
nebude úspešný. Takýto stav považuje ústavný súd za ústavnoprávne neakceptovateľný,
pretože je vo svojich dôsledkoch priamym popretím práva sťažovateľky na prístup
k dovolaciemu súdu.
Za uvedených okolností bolo povinnosťou najvyššieho súdu dať sťažovateľke ešte
pred rozhodnutím o dovolaní priestor na prípadnú úpravu podaného dovolania s poukazom
na právne závery veľkého senátu. Tým, že najvyšší súd takto nepostupoval, zasiahol
do samej podstaty základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. jej práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to
s účinkami denegationis iustitiae, a preto došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
28. Vychádzajúc zo skutočnosti, že ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať namietaným
porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
29. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
č. k. 3 Cdo 18/2017-452 zo 17. mája 2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.
30. Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorých
výšku nevyčíslila.
Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov právnych služieb v roku
2017 (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie sťažnosti) v sume po 147,33 €, z jedného
úkonu v roku 2018 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) vo výške 153,50 €, z dvoch
režijných paušálov v sume po 8,84 € a z jedného režijného paušálu vo výške 9,21 €. Celkom
ide o sumu 475,05 €, ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).
31. Keďže ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, v ďalšom bude v právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
skúmať zákonnosť odvolacieho rozsudku krajského súdu, čo zároveň vylučuje právomoc
ústavného súdu vo vzťahu k odvolaciemu rozsudku, a preto podľa § 31a ods. 1 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku bolo potrebné tej
časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu krajského súdu vo veci sp. zn. 4 Co 377/2015
a jeho rozsudku zo 16. júna 2016, nevyhovieť (bod 4 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
32. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod
právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2018