Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 570/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Lajosa Mészárosa (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Samuelom Baránikom, advokátska

kancelária, Podjavorinskej 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a , práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. zo 16. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -452 zo 17. mája 2017 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo 17. mája

2017 p o r u š i l základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -452

zo 17. mája 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 475,05 €

(slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Samuela Baránika, advokátska

kancelária, Podjavorinskej 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-23 zo 14. septembra 2017 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a (ďalej len „“), práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -394 zo 16. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -452 zo 17. mája 2017 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v sťažnosti zo 4. augusta

2017, krajský súd vo vyjadrení z 3. októbra 2017 a najvyšší súd vo vyjadrení z 5. októbra

2017 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd pritom

vychádzal z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. sa Slovenská republika, zastúpená Slovenským

pozemkovým fondom (ďalej aj „žalobkyňa“), domáhala proti sťažovateľke ako žalovanej

určenia vlastníctva k presne označeným pozemkom ležiacim v katastrálnom území

, okres Ilava.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -344 z 2. februára 2015 bolo žalobe

v celom rozsahu vyhovené.

Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k.

394 zo 16. júna 2016 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 7. septembra 2016 dovolanie,

ktorého prípustnosť vyvodila z § 420 písm. c) a f), ako aj § 421 ods. 1 písm. a) a b)

.

Dňa 20. apríla 2017 najvyšší súd prostredníctvom tlačovej správy zverejnenej na

internetovej stránke informoval o rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia,

ktorý rozhodol v inej veci (sp. zn. ) tak, že vylúčil prípustnosť kumulácie

dôvodov prípustnosti dovolania podľa a .

V prípade, že ku kumulácii podľa týchto ustanovení zo strany dovolateľa dôjde, dovolací

súd sa obmedzí iba na posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. a) až f)

.

V priebehu mája 2017 zverejnil najvyšší súd na internetovej stránke celý text

rozhodnutia veľkého senátu. Až z tohto textu vyplynulo, že podľa právneho názoru

najvyššieho súdu je neprípustná kumulácia nielen dôvodov prípustnosti dovolania podľa

a , ale aj v rámci navzájom. Výsledkom

prípadnej kumulácie viacerých dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 Civilného

sporového poriadku je podľa právneho názoru najvyššieho súdu to, že dovolací súd sa

obmedzí na skúmanie prípustnosti toho dôvodu podľa § 420, ktorý je v texte zákona

() uvedený skôr.

S odôvodnením rozhodnutia veľkého senátu sa právny zástupca sťažovateľky

oboznámil 22. mája 2017. Vzhľadom na závery rozhodnutia veľkého senátu doručila

sťažovateľka najvyššiemu súdu podanie z 22. mája 2017, v ktorom zobrala uplatňovanú

prípustnosť dovolania podľa späť, aby tým

umožnila (v súlade s právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí veľkého senátu)

preskúmanie prípustnosti dovolania podľa .

Dňa 7. júna 2017 bolo sťažovateľke doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. mája 2017, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté. Najvyšší

súd vykonal dovolací prieskum výhradne podľa (sťažovateľkou späťvzatého) dôvodu

prípustnosti dovolania vyplývajúceho z . Podľa

podacej pečiatky okresného súdu bol spis spolu s uznesením vrátený okresnému súdu

29. mája 2017.

Listom najvyššieho súdu zo 6. júna 2017, doručeným sťažovateľke 12. júna 2017,

bolo oznámené, že najvyšší súd o podanom dovolaní už rozhodol, a preto podanie

sťažovateľky z 22. mája 2017, doručené najvyššiemu súdu 24. mája 2017, zasiela za

(už skôr vráteným) spisom okresnému súdu.

Sťažovateľka namieta, že rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

boli porušené jej označené práva podľa , dohovoru a dodatkového protokolu.

4. Námietky sťažovateľky k rozsudku krajského súdu č. k. -394

Podstatou sporu bolo určenie vlastníckeho práva k pozemkom, o ktorých žalobkyňa

tvrdila, že sú jej vlastníctvom, pretože ide o pozemky pôvodne tzv. neknihované. Jediným

dôkazom, ktorým žalobkyňa toto tvrdenie preukazovala, bola jedna z viacerých pozemno-

knižných máp, kde mali byť pozemky uvedené bez parcelného čísla, na základe čoho

obchodná spoločnosť (ktorá cez sporné

pozemky bez stavebného povolenia vybudovala novú cestu), zabezpečila pre žalobkyňu

identifikáciu týchto pozemkov geometrickým plánom, ktorý sa stal prílohou rozsudku,

a žalobkyňa podala žalobu. Sťažovateľka a jej právni predchodcovia vlastnia susedné

pozemky, pričom sporné pozemky boli vždy považované za ich súčasť.

Dokonca sa znaleckým meraním zistilo, že časť sporných pozemkov bola zahrnutá

v súčte pozemno-knižnej výmery parcely vedenej v pozemkovej knihe (vložka č. 800)

v prospech právnych predchodcov sťažovateľky a k výmazu (opomenutiu, neuvedeniu)

parcelného čísla k tejto časti pozemku v pozemno-knižnej mape došlo omylom. Všeobecné

súdy však napriek tomu neprihliadli na zistený omyl a iba samotné opomenutie uvedenia

parcelného čísla postačilo, aby dospeli k záveru, že ide o pozemky bez parcelného čísla,

teda neknihované, ktoré sú vo vlastníctve štátu. Všeobecné súdy pritom neuznali ani

námietku vydržania vlastníckeho práva zo strany sťažovateľky.

Podľa sťažovateľky je jednoznačné, že v okolnostiach posudzovanej veci jej

odvolacie námietky signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na skutkové zistenia

a na právne posúdenie veci, a preto bolo nevyhnutné, aby sa krajský súd s nimi

v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal, teda zaujal k nim jednoznačný právny záver.

Krajský súd však takto nepostupoval.

Pri odvolacej námietke, podľa ktorej Slovenský pozemkový fond nebol oprávnený

konať pred súdom za žalobkyňu vo veci určenia vlastníctva k nepoľnohospodárskej pôde

(„ostatné plochy“), krajský súd aplikoval

o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), ktorý však bol účinnosťou o ochrane

a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene o integrovanej

prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov od 1. mája 2004 zrušený. Krajský súd teda oprel

oprávnenie Slovenského pozemkového fondu zastupovať žalobkyňu o ustanovenie

právneho predpisu zrušeného pred viac ako 12 rokmi, teda vec neposúdil podľa relevantnej

právnej normy, pretože svojvoľne použil zrušenú právnu normu.

Ďalej sťažovateľka v odvolaní namietala, že okresný súd bez akéhokoľvek

zdôvodnenia nevykonal v písomnom podaní z 24. septembra 2009 ňou navrhnuté dôkazy.

Na takto formulovanú námietku tzv. opomenutých dôkazov krajský súd nijako nereagoval,

pričom podľa presvedčenia sťažovateľky dezinterpretoval znenie § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku tak, že z neho vynechal časť, podľa ktorej je súd v odôvodnení rozsudku

povinný uviesť aj to, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strany na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Krajský súd

(a pred ním okresný súd) napriek tomu podľa sťažovateľky vykonal eklektický výber

dôkazov s jasným nepovšimnutím všetkých dôkazov, ktoré svedčili v prospech

sťažovateľky. Nevyhodnotil žiadny z dôkazov svedčiacich v jej prospech a nevysporiadal sa

s nimi. Ide najmä o posudok znalcov Ing. a Ing. , geometrický plán

Ing. z roku 1993, písomné potvrdenie obce zo 14. septembra

1998, pričom sťažovateľka podrobne uvádza závery, ktoré z týchto dôkazov podľa jej

názoru vyplývajú. Krajský súd (a pred ním okresný súd) pri hodnotení dôkazov podľa

sťažovateľky opomenul, že dobromyseľnosť držby sťažovateľky, resp. jej právnych

predchodcov bola založená na tom, že sporné pozemky boli považované za súčasť parc.

č. 801, a dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého právni predchodcovia sťažovateľky

vlastnícke právo vydržaním nenadobudli. Naproti tomu sa pri hodnotení dôkazov

nezaoberal podstatou sporu, teda otázkou, či sporné pozemky nemohla nadobudnúť

vydržaním priamo sťažovateľka (teda nezávisle od jej právnych predchodcov).

Pri právnom posúdení veci sa sťažovateľka domáhala aplikácie hmotnoprávnej

domnienky vyplývajúcej z , podľa ktorého sa

v pochybnostiach považuje držba za oprávnenú. Podľa sťažovateľky bolo povinnosťou

krajského súdu túto domnienku aplikovať (s procesnými dôsledkami podľa § 133

, resp. ), čo sa však bez

vysvetlenia nestalo.

5. Námietky sťažovateľky k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

Sťažovateľka podávala dovolanie 7. septembra 2016, teda už v čase účinnosti

(t. j. po 1. júli 2016). Na posúdenie prípustnosti jej dovolania

sa preto v celom rozsahu použijú ustanovenia a nasl. .

Ide o nový právny predpis, ktorý otázku prípustnosti dovolania upravil úplne odlišne od

právneho stavu, ktorý platil do 30. júna 2016.

V podanom dovolaní sťažovateľka uplatnila dôvody prípustnosti dovolania podľa

a a podľa a .

Najintenzívnejšie však pociťovala porušenie svojich práv vyjadrených v § 420 písm. f)

. Napriek uvedenému a s ohľadom na zásadu procesnej

opatrnosti uplatnila aj ďalšie dôvody prípustnosti dovolania (najmä vzhľadom na zrušenie

možnosti dovolacieho súdu ex offo preskúmať rozsudok v prípade tzv. vád zmätočnosti).

Z textu nevyplýva, že by bola kumulácia dovolacích

dôvodov v dovolaní vylúčená, resp. že by jej dôsledkom bolo preskúmanie prípustnosti

dovolania iba podľa v poradí (podľa zákona) prvého uplatneného dovolacieho dôvodu.

Počas dovolacieho konania v inej veci veľký senát občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu prijal právny názor o vylúčení možnosti kumulácie dôvodov prípustnosti

dovolania (rozhodnutie sp. zn. z 19. apríla 2017). Z tlačovej správy

najvyššieho súdu z 20. apríla 2017 vyplývalo, že pri kumulácii dôvodov prípustnosti

dovolania podľa a sa dovolací súd obmedzí iba

na preskúmanie prípustnosti dovolania podľa § 420. Až z textu samotného rozhodnutia

veľkého senátu najvyššieho súdu vyplynulo, že aj v rámci § 420 je kumulácia viacerých

dôvodov prípustnosti dovolania neprípustná a v prípade jej uplatnenia sa dovolací súd

obmedzí na prieskum tej z nich, ktorá je v texte uvedená

skôr. Pre dovolanie podané sťažovateľkou tento právny názor znamená, že uplatnenie

dôvodu prípustnosti dovolania podľa by

vylúčilo preskúmanie prípustnosti dovolania podľa sťažovateľkou priorizovaného dôvodu

prípustnosti dovolania § 420 písm. f). Sťažovateľka preto podaním z 22. mája 2017

uplatnený dôvod prípustnosti dovolania podľa

vzala späť, aby bolo možné jej vec preskúmať podľa § 420 písm. f). Najvyšší súd však toto

podanie nezohľadnil s tvrdením, že vo veci už rozhodol 17. mája 2017, teda o 5 dní skôr.

Z uznesenia najvyššieho súdu pritom vyplýva, že dôvodom odmietnutia dovolania bol práve

právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu týkajúci sa

kumulácie viacerých dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 Civilného sporového

poriadku.

Sťažovateľka poukázala na to, že podľa § 48 ods. 3 prvej vety Civilného sporového

poriadku právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho

súdu záväzný. Takýto právny názor sa teda nevzťahuje iba na konkrétnu sporovú vec, ale aj

na vopred neurčený okruh sporových vecí, o ktorých bude dovolací súd rozhodovať

v budúcnosti. Svojím charakterom sa teda približuje sile zákona. Inštitút rozhodnutí veľkého

senátu je v našom právnom poriadku nóvum, rovnako aj právny názor týkajúci sa kumulácie

dôvodov prípustnosti dovolania je novátorský, právnou teóriou ani tvorcami zákona

neočakávaný. V čase, keď sťažovateľka podávala dovolanie (7. septembra 2016)

a formulovala dôvody prípustnosti dovolania, nebolo zrejmé, že by veľký senát túto právnu

otázku riešil a už vôbec nebolo zrejmé, že by táto otázka mala byť vyriešená s výsledkom,

k akému napokon veľký senát dospel. Sťažovateľka preto legitímne mohla pri spísaní

dovolania v septembri 2016 očakávať (spoliehajúc sa na znenie príslušných ustanovení

), že prípustnosť dovolania podľa Civilného

sporového poriadku bude najvyšším súdom skúmaná napriek tomu, že uplatní z dôvodu

procesnej opatrnosti aj prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. c) Civilného sporového

poriadku.

Sťažovateľka rešpektuje právo najvyššieho súdu vykladať ustanovenia Civilného

sporového poriadku, rešpektuje právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu, čo

prejavila aj tým, že po zverejnení textu celého rozhodnutia v máji 2017 podaním z 22. mája

2017 vzala uplatnený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) Civilného

sporového poriadku späť, aby tak docielila dovolací prieskum podľa § 420 písm. f)

. Legitímne totiž od najvyššieho súdu očakávala, že tento jej

vytvorí rozumný časový priestor na to, aby sa s rozhodnutím veľkého senátu oboznámila tak

ona, ako aj širšia právnická verejnosť. Najvyšší súd však rozhodol uznesením už 17. mája

2017, teda doslova iba pár dní po zverejnení rozhodnutia veľkého senátu, a preto reálne

sťažovateľke nevytvoril žiadny časový priestor na oboznámenie sa s textom tohto

rozhodnutia, a to napriek tomu, že rozhodnutie veľkého senátu malo úplne zásadný dopad

na prístup sťažovateľky k súdu, na preskúmanie jej veci podľa § 420 písm. f) Civilného

sporového poriadku.

Uvedený postup najvyššieho súdu podľa názoru sťažovateľky vytvára obraz o jeho

formálnom a bezobsažnom prístupe k právu sťažovateľky na súdnu ochranu. Je pritom

potrebné uviesť, že ani obsah rozhodnutia veľkého senátu, ale ani rýchlosť jeho aplikácie

v tejto veci sa nedali predvídať. Najvyšší súd uprednostnil spôsob, ako čo najrýchlejšie

evidenčne „vybaviť“ vec sťažovateľky. Právny názor najvyššieho súdu vyjadrený

v rozhodnutí veľkého senátu je podľa názoru sťažovateľky výrazne nad rámec textu zákona,

z ktorého vyslovene nevyplýva oprávnenie najvyššieho súdu odmietnuť dovolanie

v prípadoch, ktoré sú popísané v rozhodnutí veľkého senátu. Procesné právo je právom

formálnym, preto pri jeho výklade by zo strany najvyššieho súdu malo byť viac

rešpektované doslovné znenie zákona a v prípade, že sa najvyšší súd hodlá od doslovného

znenia zákona odchýliť, je jeho povinnosťou rešpektovať . V prípade,

že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je povinný uprednostniť ústavne

konformný výklad. Keďže najvyšší súd doslovné znenie zákona v určitom smere modifikuje

a podmienky prípustnosti dovolania podstatne a veľmi výrazne zužuje, bolo by spravodlivé,

aby na dovolania podané pred vydaním rozhodnutia veľkého senátu aplikoval doterajšiu

prax. Inými slovami, keďže rozhodnutie veľkého senátu sa svojím charakterom približuje

zákonu, spravodlivé je rešpektovať aj zásadu zákazu retroaktivity a rozhodnutie veľkého

senátu neaplikovať na prípady dovolaní podaných pred jeho vydaním. Všeobecný súd je

totiž povinný interpretovať normy občianskeho procesného práva v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu podľa či práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažovateľky všeobecný súd môže byť porušovateľom základných práv

a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť a pokojne užívať majetok) aj bez

porušenia ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z až .

Sťažovateľka tvrdí, že jej vlastníckemu právu nebola poskytnutá procesná ochrana,

pričom bolo jej legitímnym očakávaním, že ak preukáže svoje vlastnícke právo, tak

všeobecné súdy sa jej procesnou obranou budú starostlivo zaoberať a poskytnú jej

vlastníctvu potrebnú ochranu proti nedôvodnej vlastníckej žalobe. Skutočnosť, že

sťažovateľka bola pozbavená svojho vlastníckeho práva v konaní, ktoré v opísanom postupe

porušilo jej práva podľa a dohovoru, znamená, že došlo aj

k porušeniu a dodatkového protokolu.

6. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a právo na ochranu majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 16.6.2016 č.k. -394 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 17.5.2017 sp.zn. porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16.6.2016 č.k. -394

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.5.2017 sp.zn.

sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú solidárne povinné

zaplatiť sťažovateľke vyčíslenú náhradu trov konania, k rukám jej právneho zástupcu

JUDr. Samuela Baránika, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

7. Z vyjadrenia podpredsedníčky krajského súdu z 3. októbra 2017, doručeného

ústavnému súdu 9. októbra 2017, vyplýva, že krajský súd zotrváva na stanovisku

vyplývajúcom z odôvodnenia jeho rozsudku. Poukazuje pritom na vyjadrenie príslušnej

predsedníčky senátu, ktorá nezdieľa právny názor sťažovateľky uvedený v sťažnosti, teda

názor, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Dopĺňa, že senát považuje sťažnosť za neopodstatnenú a zotrváva

na svojej právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení rozsudku. Je toho názoru, že

sťažovateľka nebola ukrátená na svojich právach a pokiaľ poukazovala na nedostatočné

odôvodnenie rozsudku krajského súdu, treba túto námietku považovať za nedôvodnú,

pretože krajský súd sa zaoberal podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní,

v plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu po skutkovej, ako

aj právnej stránke a vysporiadal sa s podstatnými odvolacími tvrdeniami sťažovateľky.

Nie je povinnosťou odvolacieho súdu odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia preskúmavaného

v odvolacom konaní.

8. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. -63 z 5. októbra 2017,

doručeného ústavnému súdu 23. februára 2018, vyplýva, že v prípade sťažovateľky

trojčlenný senát rozhodol v súlade s právnymi závermi vyjadrenými v uznesení veľkého

senátu. Sťažovateľka celkom neopodstatnene uvádza, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie

trojčlenného senátu bolo prijaté s úmyslom čo najrýchlejšie „vybaviť“ vec. V skutočnosti

však trojčlenný senát takýto úmysel v žiadnom prípade nemal a po oboznámení sa

s dovolacou argumentáciou sťažovateľky si plne uvedomoval dopad svojho rozhodnutia

na konkrétne prejednávanú vec, avšak na zreteli mal aj potrebu premietnuť do praxe v celej

šírke a v primerane konkretizovanej podobe právne závery vyjadrené v uznesení veľkého

senátu. I keď sťažovateľka podala dovolanie (datované 7. septembra 2016) v čase pred

vydaním uznesenia veľkého senátu z 19. apríla 2017, trojčlenný senát prejednávajúci jej

dovolanie 17. mája 2017 musel pri rozhodovaní vziať na zreteľ právne závery vyjadrené

v uznesení veľkého senátu ( ). Treba dodať, že

v uznesení veľkého senátu vyjadrené pravidlo (o vylúčení kumulácie dôvodov prípustnosti

dovolania), prijaté na základe interpretácie ustanovení nového civilného procesného

predpisu, nevzniklo prijatím novej judikatúry (19. apríla 2017), ale účinnosťou nového

predpisu (1. júla 2016), z ktorého bolo novou judikatúrou len vyvodené. Pokiaľ

sťažovateľka namieta „retroaktivitu“ uznesenia veľkého senátu, treba uviesť, že najvyšší

súd v niektorých rozhodnutiach už konštatoval, že judikatúrou novoprijatý právny názor sa

aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, podľa

ktorého všeobecný súd právo netvorí, ale ho iba nachádza, interpretuje a sčasti dotvára.

Časová pôsobnosť novej judikatúry sa teda neobmedzuje len do prítomnosti či budúcnosti.

Treba vychádzať z toho, že všeobecný súd rozhodujúci už za novej judikatúry nemôže

vedome aplikovať nesprávny, novej judikatúre nezodpovedajúci názor. Nový právny názor

je vzhľadom na to potrebné aplikovať na všetky prebiehajúce konania (aj na konania začaté

pred prijatím novej judikatúry). Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie novej judikatúry

líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem. Sťažovateľkou napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu vychádza z takto chápaných účinkov novej judikatúry. Treba

pripustiť, že nový právny názor (nová judikatúra) aplikovaný retrospektívne môže za istých

okolností zasiahnuť do očakávaní niektorej z procesných strán, ktoré mohla mať pred

prijatím týchto nových právnych názorov, avšak opačný postup by znamenal, že súd

vedome aplikuje „nesprávny“ právny názor. Navyše nerešpektovanie retrospektívneho

pôsobenia judikatúry by bolo sporné aj z hľadiska princípu rovnosti uplatňovaného

v civilnom súdnom konaní. Pokiaľ bol so zreteľom na novú judikatúru v niektorom konaní

aplikovaný napr. právny názor o neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania,

ktorý z hľadiska procesných účinkov vyznieval v prospech dovolateľovej protistrany,

rozhodnutie súdu v inom konaní by v obdobnej procesnej situácii nemalo vyznieť

v procesný prospech dovolateľa kumulujúceho dôvody prípustnosti dovolania. Výnimky

zo zásady retrospektívneho pôsobenia novej judikatúry môžu zakladať len osobitne

špecifické okolnosti zvýrazňujúce intenzívnejší záujem o ochranu legitímnych očakávaní

procesných strán civilného konania. Za okolnosť takej povahy však nemožno považovať

skutočnosť, že v dôsledku aplikácie novej judikatúry došlo prípadne k zhoršeniu právneho

postavenia jednej z procesných strán, ale ani skutočnosť, že dotknutá procesná strana

vychádzala z predpokladov zodpovedajúcich stavu pred prijatím nového právneho názoru.

Tieto dôsledky sú totiž už vo svojej podstate pojmovými znakmi samotnej „novosti“

judikatúry, a preto nemôžu byť vnímané a posudzované ako výnimočné. Výnimku

zo zásady retrospektívneho pôsobenia novej judikatúry nemôže predstavovať ani

sťažovateľkou tvrdená nepredvídateľnosť novej judikatúry. Sťažovateľka pripustila, že

procesné ustanovenia účinné od 1. júla 2016 priniesli v porovnaní s predchádzajúcou

úpravou celý rad nových inštitútov a zmien. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu v prípade

tak zásadných legislatívnych zmien týkajúcich sa celkovej koncepcie civilného sporového

konania (vrátane právnej úpravy dovolacieho konania), ktoré priniesol Civilný sporový

poriadok, nemožno dôvere sťažovateľky v ustálenosť doterajších právnych predpisov

a predvídateľnosť rozhodovania súdov pripisovať ten ústavnoprávny význam a dopad, ktorý

uvádza sťažovateľka, resp. taký, ako v prípadoch, keď sa nová judikatúra neodvíja od

prijatia celkom nového právneho predpisu. Najvyšší súd nepopiera, že sťažovateľka

nemusela predvídať, ako sa na základe právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 vyvinú

právne názory na možnosť kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420

a , ale ani v tom nemožno vidieť osobitnú okolnosť

spôsobilú zvrátiť (pre ňu priaznivejším spôsobom) právne závery o retrospektívnom

pôsobení novej judikatúry. V civilnom sporovom procese je potrebné brať do úvahy

zároveň aj legitímne očakávania toho, kto stojí na opačnej procesnej strane. Sťažovateľka

zastáva názor, podľa ktorého sa právne závery vyjadrené v rozhodnutí veľkého senátu mali

aplikovať (len alebo až) pri rozhodovaní trojčlenných senátov najvyššieho súdu

o dovolaniach podaných po vydaní (publikovaní) rozhodnutia veľkého senátu. S týmto

názorom nemožno súhlasiť. Prípadné osvojenie tejto argumentácie by v praxi znamenalo

„návrat“ rozhodovania trojčlenných senátov najvyššieho súdu do stavu nejednotného

posudzovania prípustnosti dovolania podľa a ,

ktorý bol prekonaný práve uznesením veľkého senátu. Z týchto dôvodov zastáva najvyšší

súd názor, podľa ktorého sťažovateľka bezdôvodne namieta, že konaním a rozhodnutím

najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva. Najvyšší súd ponecháva rozhodnutie

o sťažnosti na úvahe ústavného súdu.

9. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 12. marca 2018, doručenej ústavnému

súdu 14. marca 2018, vyplýva, že uznesenie veľkého senátu nebolo očakávaným ani

v legislatívnom procese avizovaným náhľadom na novú právnu úpravu dovolacieho

konania. Nepochybne dovolaciemu súdu patrí posudzovať prípustnosť dovolania, resp.

splnenie podmienok, za ktorých môže uskutočniť dovolacie konanie. V rámci systému

delenia moci v právnom štáte však nemožno tvrdiť, že možnosti dovolacieho súdu pri takom

posúdení sú bezbrehé, pretože dovolací súd nemôže zákon vykladať spôsobom, ktorý zjavne

nepredstavuje výklad zákona, ale tvorbu zákona. V zhode s týmto názorom sa vyjadril aj iný

senát najvyššieho súdu, ktorý v uznesení sp. zn. z 24. januára 2018

o rozporuplnom názore veľkého senátu o vylúčení kumulácie dôvodov prípustnosti

dovolania uviedol, že veľký senát prakticky dotvoril (poukazujúc

na jeho čl. 4 ods. 2) o dve zákazové normy, a to o zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti

dovolania v zmysle a a o zákaz skúmania

prípustnosti dovolania podľa v prípade, ak je uplatnená

prípustnosť dovolania aj podľa . Civilný sporový

poriadok totiž kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania výslovne nevylučuje (nezakazuje)

a výslovne neupravuje ani sankciu postihujúcu dovolateľa v podobe veľkým senátom

formulovaného pravidla, že pri kumulácii dôvodov prípustnosti dovolania sa dovolací súd

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420, teda že dôvodom

prípustnosti dovolania podľa § 421 sa vôbec nezaoberá (akoby vôbec uplatnený nebol).

Zákaz kumulácie dovolacích dôvodov podľa označených ustanovení nemožno vyvodiť ani

rozumným teleologickým výkladom, resp. nijakým ústavne konformným výkladom.

Sťažovateľka trvá na tom, že najvyšší súd uzatvára sám seba pred skúmaním vecnej stránky

podaných dovolaní a čisto formalistickým prístupom k výkonu spravodlivosti upiera sám

sebe nenahraditeľnú úlohu byť najvyšším strážcom zákonnosti v občianskom súdnom

konaní. Najvyšší súd nesmie dať prednosť počtu evidenčne skončených vecí pred

naplnením základných úloh, ktoré od neho strany občianskeho sporového konania

očakávajú. Zo spomínaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. januára

2018 vyplýva, že súd sa dopustí porušenia princípu vyplývajúceho z , ak

ústavne nekonformným výkladom spočívajúcim vo vyvodení

zákazu takého správania strany, ktorý nie je výslovne stanovený zákonom a ktorý nemožno

odôvodniť ani rozumnými a presvedčivými argumentmi, odoprie procesnému úkonu strany

ako slobodnému prejavu jej vôle tie dôsledky, ktoré takýmto prejavom zamýšľala vyvolať.

Vyvodením takého zákazu za uvedenej situácie dochádza nielen k porušeniu princípu

„čo nie je zakázané, je dovolené“, ale aj princípu deľby moci vyplývajúceho z princípu

legality a k porušeniu základného práva strany na spravodlivé súdne konanie jeho

neprípustným obmedzením. Ak je totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy,

treba zvoliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva

či slobody (princíp „in dubio pro libertate“). Interpretácia zákona nemôže popierať zmysel

a účel právnej normy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv

a slobôd. Pokiaľ dáva strane k dispozícii dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok, potom rozhodovanie o ňom, ako aj posudzovanie splnenia

predpokladov a podmienok jeho prípustnosti sa nemôže ocitnúť mimo ústavného rámca

ochrany základných práv. To znamená, že dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať

podmienky prípustnosti tohto opravného prostriedku tak, aby boli dodržané zásady práva

na spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp. jej

možnosť domáhať sa využitím dovolania účinnej ochrany svojho subjektívneho práva.

Najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení vôbec nevenuje tomu, ako naložil so späťvzatím

uplatneného dôvodu prípustnosti dovolania zo strany sťažovateľky. Aj tento prístup

najvyššieho súdu naznačuje, že od advokátov podávajúcich dovolanie vyžaduje síce

jednoznačné posúdenie existencie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 Civilného

sporového poriadku (pretože jeho uplatnením dovolateľ automaticky vylúči posúdenie

dovolaním napadnutého dôvodu podľa ), ale na druhej

strane upiera dovolateľovi dispozíciu s dôvodmi prípustnosti dovolania v závislosti od toho,

ako sa vyvíja judikatúra. Bez podceňovania právnej erudície advokátov podávajúcich

dovolanie treba uviesť, že posúdenie existencie vád zmätočnosti podľa § 420 Civilného

sporového poriadku nie je jednoduché. V tejto súvislosti uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. januára 2018 zdôrazňuje, že za tejto všeobecne známej skutočnosti

požiadavka na predvídanie existencie vady podľa

zo strany advokáta pri spisovaní dovolania sa „s istotou“ rovná takmer požadovaniu

nemožného, čo zjavne odporuje základnému právu na spravodlivé dovolacie konanie

a princípu tzv. vnútornej morálky práva, podľa ktorého zákon (resp. jeho interpretácia)

nesmie požadovať nemožné. Samotný záver o neprípustnosti kumulácie dôvodov

prípustnosti dovolania odporuje základnému právu na spravodlivú ochranu práv

v dovolacom konaní aj preto, že prakticky znemožňuje poskytnutie kvalitnej právnej

pomoci dovolateľovi advokátom pri spisovaní dovolania, keďže mu bráni uplatniť ako

dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového

poriadku in eventum, teda pre prípad, že ním predložené tvrdenie o výskyte závažnej

procesnej vady podľa vyhodnotí dovolací súd ako

nedôvodné. Tým sa poskytovanie právnych služieb advokátom v dovolacom konaní môže

dostať do rozporu s jeho zákonnou povinnosťou postupovať pri výkone advokácie

s odbornou starostlivosťou, t. j. okrem iného dôsledne využívať všetky právne prostriedky

a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné.

Absencia výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou

, ale naopak, je zámerom zákonodarcu, aby i po zmene

právnej úpravy prijatím nového procesného kódexu bola naďalej akceptovaná všeobecne

uznávaná a nespochybňovaná zásada procesného práva umožňujúca účinnú ochranu

subjektívnych práv, t. j. zásada o možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.

Rozporuplné rozhodnutie veľkého senátu z 19. apríla 2017 neprispieva k efektívnej

regulácii konfliktov judikatúry a k jednotnému rozhodovaniu najvyššieho súdu. Názorová

nejednotnosť najvyššieho súdu v tejto otázke sa neprejavila iba v tom, že na základe

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. januára 2018 bude veľký senát

opätovne rozhodovať o otázke následkov kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania, ale aj

v tom, že sama predsedníčka najvyššieho súdu poskytuje k tejto otázke ústavnému súdu

rozdielne stanoviská, napríklad vo veci sťažovateľky , vo vyjadrení

k sťažnosti vedenej pod sp. zn. poprela správnosť, resp. ústavnú

udržateľnosť záverov veľkého senátu z 19. apríla 2017, keďže uviedla, že zásadná

koncepčná zmena občianskeho procesu sa netýka problému kumulatívneho uplatnenia

oboch dovolacích dôvodov, a preto nesvedčí vylúčeniu kumulácie. Zákon stanovuje, proti

ktorým rozhodnutiam je dovolanie prípustné, pričom dovolací súd nemôže dovolanie

odmietnuť len preto, že dovolateľ jeho prípustnosť odvodzuje z oboch v zákone

vymedzených dôvodov. Aplikáciou rozhodnutia veľkého senátu boli preto podľa názoru

sťažovateľky porušené jej označené práva.

10. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -23

zo 14. septembra 2017, vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu a repliku sťažovateľky

žalobkyni s možnosťou vyjadriť sa vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu by

mohla byť dotknutá na svojich právach.

Z vyjadrenia žalobkyne č. SPFS/2018/08873 z 26. marca 2018, doručeného

ústavnému súdu 3. apríla 2018, vyplýva, že sa plne stotožňuje so závermi uvedenými

v rozsudku okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a považuje tieto za vecne

správne. Námietky sťažovateľky uvedené v sťažnosti považuje za nedôvodné.

II.

11. Z rozsudku krajského súdu č. k. -394 zo 16. júna 2016 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -344 z 2. februára 2015.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej Slovenský pozemkový fond v tej

časti žaloby, ktorá sa týka vlastníctva k „ostatným plochám“, nebol oprávnený konať

za žalobkyňu, uvádza, že táto námietka neobstojí. V zmysle § 14 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach na usporiadanie

vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov Slovenský pozemkový fond nakladá

aj s pozemkami, ktoré tvorili verejný majetok (neknihované pozemky) a ktoré sú

vo vlastníctve štátu. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej

národnej rady č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového

vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo k novelizácii

tak, že sa rozšírilo oprávnenie Slovenského pozemkového fondu konať za štát vo veciach

nehnuteľností vo vlastníctve štátu uvedených v osobitnom predpise aj vtedy, ak je

vlastnícke právo štátu sporné. Táto legislatívna zmena sa týkala poľnohospodárskych

pozemkov, za ktoré treba považovať aj pozemky tvoriace poľnohospodársky pôdny fond.

V zmysle poľnohospodársky pôdny fond tvoria okrem

poľnohospodárskych pozemkov aj pozemky, ktoré síce neslúžia bezprostredne

poľnohospodárskej výrobe, ale sú pre ňu nenahraditeľné.

Vychádzajúc z týchto hľadísk, bolo potrebné dospieť k záveru, že Slovenský

pozemkový fond bol oprávnený konať za žalobkyňu.

Vzhľadom na okolnosti, za akých nadobudli právni predchodcovia sťažovateľky

v roku 1926 vlastnícke právo (nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom darovacej zmluvy, bola

zapísaná do pozemkovej knihy v prospech právnych predchodcov, kým nehnuteľnosti, ktoré

sú teraz sporné, neboli takto zapísané), možno uviesť, že neboli oprávnenými držiteľmi

sporných pozemkov a táto skutočnosť u nich musela vyvolať pochybnosti o tom, či im

nezapísané nehnuteľnosti patria, keď nehnuteľnosť nadobudnutá na základe darovacej

zmluvy bola do pozemkovej knihy zapísaná a bolo všeobecne známe, že vlastnícke právo sa

v tom čase prevádzalo až zápisom do pozemkovej knihy.

12. Z dovolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu vyplýva, že je datované

7. septembra 2016, pričom prípustnosť dovolania (nesprávne označovaná ako „Dovolacie

dôvody“, pozn.) vyvodzuje sťažovateľka jednak z § 420 písm. c) a f) Civilného sporového

poriadku (strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu

a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, resp. súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), ako aj z § 421 písm. a)

a b) (rozhodnutie záviselo od právnej otázky, pri ktorej

riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp.

rozhodnutie záviselo od právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte

nebola vyriešená).

13. Z tlačovej správy najvyššieho súdu (občianskoprávneho kolégia z 20. apríla

2017) vyplýva, že 19. apríla 2017 zasadol po prvý raz od účinnosti Civilného sporového

poriadku veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý riešil zásadnú

výkladovú otázku vzájomného vzťahu § 420 a § 421 tohto nového procesného kódexu.

Veľký senát pomerom hlasov 7:0 dospel k právnemu záveru, podľa ktorého je neprípustné,

aby strana sporu v podanom dovolaní kumulovala dôvody prípustnosti dovolania zároveň

podľa aj . Pokiaľ ale napriek tomu dovolateľ

uvedie, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 420 a tiež § 421 Civilného sporového

poriadku, dovolací súd sa obmedzí na posúdenie prípustnosti dovolania iba podľa § 420

písm. a) až f) . Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého

senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný ( ).

Rozhodnutie veľkého senátu vo veci sp. zn. bude uverejnené na webovej

stránke najvyššieho súdu.

14. Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -452 zo 17. mája 2017 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 16. júna 2016. Podľa názoru najvyššieho súdu otázka možnosti

súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 Civilného

sporového poriadku bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho

súdu, ktorý v uznesení sp. zn. z 19. apríla 2017 konštatoval, že kumulácia

dôvodov prípustnosti dovolania podľa týchto ustanovení je neprípustná a pokiaľ sú

v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch ustanovení, dovolací súd sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska . Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady

zmätočnosti uvedené v až f) , dovolací súd sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné i na

internetovej stránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané.

Riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v tomto rozhodnutí, vec prejednávajúci senát

skúmal prípustnosť dovolania sťažovateľky len podľa § 420 písm. c) Civilného sporového

poriadku [nezaoberal sa teda prípustnosťou jej dovolania z hľadiska § 420 písm. f) a § 421

ods. 1 písm. a) a b) ]. V súvislosti so skúmaným dôvodom

prípustnosti dovolania treba uviesť, že pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov

štát, je právnickou osobou ( ). Na konanie štátu pred súdom sa

použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát (§ 73 Civilného sporového

poriadku). Právnická osoba nadobudnutím procesnej subjektivity nadobúda tiež procesnú

spôsobilosť. Z procesného hľadiska má štát procesnú subjektivitu a tiež neobmedzenú

procesnú spôsobilosť. Na strane štátu nemôže dôjsť k nedostatku procesnej spôsobilosti.

Odborná právnická literatúra už pred 1. júlom 2016 dospela k názoru, podľa ktorého

„spôsobilosť právnickej osoby na právne úkony a plná procesná spôsobilosť je teda totožná

s okamihom, keď sa právnická osoba stáva subjektom práva“. Konštatovala tiež, že

„právnické osoby a štáty ju (procesnú spôsobilosť) majú bez obmedzenia“. Najvyšší súd už

v minulosti konštatoval, že „o procesnej spôsobilosti štátu nemožno mať pochybnosti“.

Nedostatok procesnej spôsobilosti sa reálne môže vyskytnúť iba na strane fyzickej osoby.

Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že k namietanej procesnej vade zmätočnosti

v zmysle nedošlo. Dovolacie uznesenie

najvyššieho súdu bolo podľa dátumovej pečiatky doručené právnemu zástupcovi

sťažovateľky 7. júna 2017.

15. Z podania sťažovateľky z 22. mája 2017, označeného ako „Čiastočné späťvzatie

v dovolaní žalovanou uplatnených dovolacích dôvodov“ a doručeného najvyššiemu súdu

24. mája 2017, vyplýva, že vzhľadom na zverejnené rozhodnutie veľkého senátu

najvyššieho súdu sp. zn. berie sťažovateľka uplatnený dôvod prípustnosti

dovolania podľa späť.

16. Z prípisu predsedu senátu najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. júna

2017, adresovaného právnemu zástupcovi sťažovateľky, vyplýva, že podanie sťažovateľky

z 22. mája 2017 sa zasiela okresnému súdu za (už skôr vráteným) spisom, keďže najvyšší

súd rozhodol o dovolaní už 17. mája 2017 a 23. mája 2017 vrátil spis okresnému súdu.

III.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

19. Sťažovateľka zdôrazňuje, že v podanom dovolaní uplatnila dôvody prípustnosti

dovolania podľa § 420 písm. c) a f) a podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového

poriadku, avšak najintenzívnejšie pociťovala porušenie svojich práv podľa § 420 písm. f).

Po tom, čo jej právny zástupca z tlačovej správy najvyššieho súdu z 20. apríla 2017 zistil

právny názor veľkého senátu z 19. apríla 2017 o vylúčení možnosti kumulácie dôvodov

prípustnosti dovolania, a po zverejnení textu rozhodnutia veľkého senátu podaním

z 22. mája 2017 uplatnený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) vzala späť,

aby bolo možné vec preskúmať podľa § 420 písm. f). Najvyšší súd však toto podanie

nezohľadnil s tvrdením, že vo veci už rozhodol 17. mája 2017, teda o 5 dní skôr.

Sťažovateľka rešpektuje právo najvyššieho súdu vykladať ustanovenia Civilného sporového

poriadku a rešpektuje aj právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu, čo prejavila

aj späťvzatím jedného z dôvodov tvrdenej prípustnosti dovolania. Legitímne totiž očakávala

od najvyššieho súdu, že tento jej vytvorí rozumný časový priestor na to, aby sa

s rozhodnutím veľkého senátu oboznámila tak ona, ako aj širšia právnická verejnosť.

Naproti tomu v replike na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu už sťažovateľka

argumentuje nezákonnosťou a neústavnosťou právneho názoru veľkého senátu

vylučujúceho možnosť kumulovania dôvodov prípustnosti dovolania.

20. Predsedníčka najvyššieho súdu pripúšťa, že nová judikatúra aplikovaná

retrospektívne môže za istých okolností zasiahnuť do očakávaní niektorej z procesných

strán, avšak aplikovanie opačného postupu by znamenalo vedomú aplikáciu „nesprávneho“

právneho názoru. Výnimku zo zásady retrospektívneho pôsobenia novej judikatúry nemôže

predstavovať ani sťažovateľkou tvrdená nepredvídateľnosť novej judikatúry. Najvyšší súd

nepopiera, že sťažovateľka nemusela predvídať, ako sa na základe právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 vyvinú právne názory na možnosť kumulácie dôvodov prípustnosti

dovolania, avšak to nezakladá okolnosť spôsobilú zvrátiť pre ňu priaznivejším spôsobom

právne závery o retrospektívnom pôsobení novej judikatúry. Prípadné osvojenie si

argumentácie sťažovateľky, podľa ktorej by sa právne závery vyjadrené v rozhodnutí

veľkého senátu mali aplikovať až pri rozhodovaní o dovolaniach podaných po vydaní

(publikovaní) rozhodnutia veľkého senátu, by znamenalo „návrat“ rozhodovania senátov

do stavu nejednotného posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 Civilného

sporového poriadku, ktorý bol prekonaný práve uznesením veľkého senátu.

21. Žalobkyňa je presvedčená o vecnej správnosti rozhodnutí všeobecných súdov.

22. Článok 6 ods. 1 dohovoru nezakotvuje výslovne právo na prístup k súdu. Napriek

tomu však právo na prístup k súdu predstavuje prvok vlastný právu zakotvenému v čl. 6

ods. 1 dohovoru. Tým je dané, že tento článok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec

týkajúcu sa občianskych práv a záväzkov mohol nechať predložiť súdu. V tomto smere toto

ustanovenie zakotvuje „právo na súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo

zahájiť konanie pred súdom) len jedným z aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu).

Uvedené platí mutatis mutandis aj o práve zahájiť dovolacie konanie.

23. Ústavný súd na tomto mieste cituje uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho

kolégia sp. zn. z 19. apríla 2017, podľa ktorého:

„46.1. Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

je neprípustná.

46.2. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na

posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska .

46.3. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/

až f/ , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie

prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto

ustanovení uvedená na prednejšom mieste.“

24. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 25. apríla 2018 prijal k otázke

ústavnosti zákazu kumulácie dovolacích dôvodov judikovanému najvyšším súdom najmä

na podklade uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn.

z 19. apríla 2017 zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu pod sp. zn. PLz.

(ďalej len „zjednocujúce stanovisko“) s týmto výrokom:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

Ústavný súd svoje zjednocujúce stanovisko odôvodnil takto:

«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie niektorého

dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný

dovolací dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť

dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi

nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je

v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri

rozhodovaní postupovať podľa . Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je

určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia

spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia

spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.

17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol

dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej

existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto

rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.

Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad

je úlohou (dovolacieho) súdu.

18. Z právnej úpravy , ktorá neukladá dovolateľovi

povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že

dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421

). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej

úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)

zákonom, a nie názorom de lege ferenda.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého

každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,

čo zákon neukladá.

V zmysle výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho

slovách a vetách jasné a nepochybné.

Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden

z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí

nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný

sporový poriadok spočíva ( ).

20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam

pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález

ústavného súdu sp. zn. ).

21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení

podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania ( až ), v obmedzení

dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného

právneho významu ( ), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (

ods. 1 ), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok

minimálnej mzdy [ ], za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred

zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez

právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.

. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).

„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2017).

„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné

záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo

osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak

žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že

právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok

ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body

35 ‒36).

Existencia práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak

hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,

potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,

Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).

„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane

proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti

dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým

právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»

25. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj

v prerokovávanej veci sťažovateľky a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.

Z tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľka v podanom dovolaní

uplatnila súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) a f) a podľa § 421

ods. 1 písm. a) a b) a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska § 420 písm. c), porušil tým základné právo sťažovateľky domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa , ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Okrem toho ústavný súd dopĺňa, že sám najvyšší súd svoje stanovisko vyjadrené

v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. z 19. apríla

2017 k dnešnému dňu revidoval a v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. marca 2018 uviedol: „Po prejednaní veci z hľadiska predloženej

právnej otázky a s prihliadnutím k vyžiadaným stanoviskám dospel veľký senát k odlišnému

právnemu názoru, než aký bol vyslovený v rozhodnutí , a to k názoru, že

kumulácia dovolacích dôvodov podľa a prípustná je.“

26. Ústavný súd považuje ďalej za potrebné z hľadiska dodefinovania predmetu tohto

konania konštatovať, že sťažovateľka v podanej sťažnosti v podstate namietala, že najvyšší

súd jej nevytvoril rozumný časový priestor na to, aby sa mohla s rozhodnutím veľkého

senátu oboznámiť a primerane naň reagovať, pretože o dovolaní rozhodol už 17. mája 2017

a závery veľkého senátu v rozhodnutí aplikoval.

S najvyšším súdom možno súhlasiť v otázke potreby okamžitej aplikability novej

procesnoprávnej úpravy dovolacieho konania, keďže dovolanie bolo podané už za účinnosti

. Rovnako sa javia ako presvedčivé aj ďalšie úvahy uvedené

vo vyjadrení predsedníčky najvyššieho súdu, ktoré sa týkajú retrospektívnych účinkov novej

judikatúry. Z pohľadu ústavného súdu treba za osobitne významné považovať to, že

najvyšší súd pripúšťa, že nový právny názor (nová judikatúra) aplikovaný retrospektívne

môže za istých okolností zasiahnuť do očakávaní niektorej z procesných strán, ktoré táto

mohla mať pred prijatím nových právnych názorov.

O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak vyšší súd založí svoje

rozhodnutie vo veci na iných, zásadne odlišných právnych záveroch ako nižší súd, pričom

zároveň strane konania neumožní vyjadriť sa k týmto iným (odlišným) právnym záverom,

teda keď strana nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy,

ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov nižšieho súdu nejavili ako významné

(). Mutatis mutandis o prekvapivom rozhodnutí možno hovoriť aj za

situácie, keď sa aplikuje autoritatívny výklad novej právnej úpravy, ktorý nebol

predvídateľný a ktorý vedie k odňatiu práva na súdnu ochranu.

27. Podľa názoru ústavného súdu aplikovanie právneho názoru veľkého senátu

o neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nepochybne zasiahlo

do legitímnych očakávaní sťažovateľky, ktorá ani s kvalifikovanou pomocou jej právneho

zástupcu nemohla reálne predvídať výklad neakceptujúci kumuláciu dôvodov prípustnosti

dovolania, a to jednak s ohľadom na rozhodovaciu prax za účinnosti Občianskeho súdneho

poriadku, ako aj preto, že neprípustnosť kumulácie z novej úpravy výslovne nevyplýva.

Napokon, odlišná rozhodovacia prax senátov najvyššieho súdu v tejto otázke sama osebe

bez ďalšieho poukazuje na zrejmú nepredvídateľnosť a prekvapivosť aplikovaného

právneho názoru veľkého senátu.

Možno konštatovať, že „v hre“ bola jednak povinnosť najvyššieho súdu rozhodovať

v súlade so zákonom (so záväzným výkladovým stanoviskom veľkého senátu), ale tiež jeho

povinnosť postupovať tak, aby sťažovateľke bola poskytnutá súdna ochrana v dovolacom

konaní v situácii, keď prichodilo aplikovať nepredvídateľné, resp. prekvapivé výkladové

stanovisko veľkého senátu najvyššieho súdu.

Za daného stavu sťažovateľka právom vytýka najvyššiemu súdu, že jej nevytvoril

rozumný časový priestor na to, aby sa mohla s rozhodnutím veľkého senátu oboznámiť

a primerane naň reagovať. Aj keď právny zástupca sťažovateľky vynaložil dostatočné

odborné úsilie smerujúce k tomu, aby podané dovolanie zodpovedalo novému právnemu

názoru, neviedlo to k cieľu, pretože v čase čiastočného späťvzatia dovolania už bolo vo veci

rozhodnuté. V podstate možno preto povedať, že vzhľadom na postup, ktorý si najvyšší súd

zvolil, bolo vecou celkom nepredvídateľnej náhody, či pokus právneho zástupcu

sťažovateľky uviesť dovolanie do súladu s právnym názorom veľkého senátu bude alebo

nebude úspešný. Takýto stav považuje ústavný súd za ústavnoprávne neakceptovateľný,

pretože je vo svojich dôsledkoch priamym popretím práva sťažovateľky na prístup

k dovolaciemu súdu.

Za uvedených okolností bolo povinnosťou najvyššieho súdu dať sťažovateľke ešte

pred rozhodnutím o dovolaní priestor na prípadnú úpravu podaného dovolania s poukazom

na právne závery veľkého senátu. Tým, že najvyšší súd takto nepostupoval, zasiahol

do samej podstaty základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. jej práva

na spravodlivé súdne konanie podľa a dohovoru, a to

s účinkami denegationis iustitiae, a preto došlo k porušeniu a

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

28. Vychádzajúc zo skutočnosti, že ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1

a dohovoru, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať namietaným

porušením a dodatkového protokolu.

29. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

č. k. -452 zo 17. mája 2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

30. Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorých

výšku nevyčíslila.

Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov právnych služieb v roku

2017 (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie sťažnosti) v sume po 147,33 €, z jedného

úkonu v roku 2018 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) vo výške 153,50 €, z dvoch

režijných paušálov v sume po 8,84 € a z jedného režijného paušálu vo výške 9,21 €. Celkom

ide o sumu 475,05 €, ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).

31. Keďže ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, v ďalšom bude v právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

skúmať zákonnosť odvolacieho rozsudku krajského súdu, čo zároveň vylučuje právomoc

ústavného súdu vo vzťahu k odvolaciemu rozsudku, a preto podľa § 31a ods. 1 zákona

o ústavnom súde v spojení s bolo potrebné tej

časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu krajského súdu vo veci sp. zn.

a jeho rozsudku zo 16. júna 2016, nevyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

32. Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2018