Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/398/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. I., bývajúceho v Ţ.,

zastúpeného JUDr. M. K., advokátom so sídlom v H., proti ţalovanej Slovenskej republike –

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. č. 13,

o zaplatenie 2 672,66 €, vedenej na Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp. zn.

, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 12. septembra 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania

vo výške 142,60 € na účet JUDr. M. K., advokáta so sídlom v H., ktorý je vedený v S., a.s.

pod č. X..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom z 5. októbra 2011 č.k. -42

uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi do 15 dní 2 672,66 € a do 3 dní mu nahradiť

trovy konania 785,38 €. Vychádzal z toho, ţe ţalobca bol stíhaný pre prečin ublíţenia

na zdraví podľa a prečin výtrţníctva podľa

písm. a/ . Trestné stíhanie neskončilo ale právoplatným odsúdením ţalobcu.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej len „“). Zmyslom právnej úpravy

zodpovednosti štátu za škodu je to, aby kaţdá majetková ujma spôsobená nesprávnym

či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Ak došlo k zastaveniu

trestného stíhania alebo jej oslobodeniu spod obţaloby, treba mať za to, čin nespáchala

2

a trestné stíhanie proti nej nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím

trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za nesporné, ţe ţalobca

je osobou uvedenou v , ktorá má právo na náhradu škody,

lebo v konečnom dôsledku bol spod obţaloby oslobodený. V mene štátu má pritom konať

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ( „ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“),

lebo škoda vznikla v trestnom konaní ( ), voči

ţalobcovi bolo vedené konanie podľa , súd obţalobu prijal, pokračoval

v konaní, ţalobcu uznal vinným, odsúdil ho a aţ po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom bol

v ďalšom konaní oslobodený. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

bol predbeţne prerokovaný, príslušný orgán tento nárok neuspokojil, preto sa ţalobca

so svojím nárokom oprávnene obrátil na súd. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,

ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Výška

náhrady škody nebola v konaní nijakým spôsobom spochybnená. Súčasťou trov konania

sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným zákonom. Ţalobca bol

v trestnom konaní zastúpený advokátmi, ktorí si uplatnili odmenu za právnu pomoc v zmysle

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

sluţieb (ďalej len „vyhláška“); v prípade advokáta JUDr. J. B. išlo o 481,94 €, v prípade

advokáta JUDr. M. K. o 2 190,72 €). Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, ţe

ţaloba je dôvodná, preto jej v plnom rozsahu vyhovel.

Proti uvedenému rozsudku podala ţalovaná odvolanie, v ktorom namietala, ţe

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní

došlo k vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Poukázala na § 3 ods. 1 písm. a/ a § 4

ods. 1 a 3 a za nesprávny označila názor prvostupňového súdu, ţe

za štát nemalo v danom prípade konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo vnútra“). V zápisnici z pojednávania z 5. októbra 2011 sa nesprávne uvádza, ţe

ţalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) z 19. augusta 2010 sp. zn. ; v skutočnosti poukázala

na rozhodnutie najvyššieho súdu z 31. marca 2011 sp. zn. riešiace otázku

určenia orgánu príslušného konať v mene Slovenskej republiky ako otázku zásadného

právneho významu. V zmysle ustálenej judikatúry sa nárok na náhradu škody spôsobenej

trestným stíhaním, ktoré skončilo zastavením stíhania alebo oslobodením spod obţaloby,

3

posudzuje podľa ustanovení a nasl. Za rozhodnutie, pri ktorom

je v odôvodnených prípadoch moţné skúmať splnenie podmienok podľa § 6 zákona

č. , sa pri zastavení trestného stíhania (oslobodení spod obţaloby), povaţuje

uznesenie o vznesení obvinenia. Rovnaký záver v danej veci zaujal aj súd prvého stupňa.

Za orgán konajúci za štát bolo nesprávne označené ministerstvo spravodlivosti a táto okolnosť

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Predmetným orgánom malo byť v zmysle

ministerstvo vnútra, lebo ţalobcovi vzniknutá

škoda sa odvíja od uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ktorým konanie proti

ţalobcovi začalo. V zmysle teda škoda v trestnom

konaní vznikla v spojení s postupom vyšetrovateľa. Ţiadne ďalšie rozhodnutie vydané

v predmetnom trestnom konaní nemoţno povaţovať za nezákonné, lebo ţiadne nespĺňa

podmienku vyplývajúcu z – zrušenie právoplatného

rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Odvolateľka vo väzbe na túto

argumentáciu dodala, ţe odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Ţiar nad Hronom

z 9. júna 2009, na ktorý poukázal súd prvého stupňa pri odôvodnení záveru o príslušnosti

ministerstva spravodlivosti na konanie v mene štátu, nenadobudol právoplatnosť, lebo bol

zrušený v odvolacom konaní. Ministerstvo spravodlivosti po doručení ţiadosti ţalobcu

o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú podal v zmysle § 15 zákona

č. , vzalo tieto okolnosti na zreteľ a návrh ţalobcu na predbeţné prejednanie

nároku postúpilo ministerstvu vnútra ako orgánu, ktorý je v danom prípade príslušný konať

v mene štátu. Ministerstvo vnútra ţiadosť ţalobcu v zmysle

predbeţne prerokovalo, jeho ţiadosti nevyhovelo a z uvedeného dôvodu ţalobca uplatnil svoj

nárok proti Slovenskej republike s tým, ţe za ňu koná ministerstvo vnútra. I keby bol nárok

ţalobcu predbeţne prerokovaný ministerstvom spravodlivosti, súd nie je pri posudzovaní

správnosti označenia orgánu príslušného konať v mene štátu viazaný predchádzajúcim

(ne)konaním orgánov štátu pri predbeţnom prerokovaní nároku na náhradu škody.

Rozhodujúci je obsah ţaloby, z ktorej musí byť zrejmé rozhodnutie orgánu verejnej moci,

ktorým mala byť spôsobená škoda. Súd prvého stupňa na daný skutkový stav aplikoval

nesprávne ustanovenie určujúce príslušnosť ministerstva

spravodlivosti na konanie v mene štátu, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil a tým

zároveň odňal ţalovanému účastníkovi moţnosť konať pred súdom – byť „zastúpený“

príslušným (podľa zákonných kritérií určeným) orgánom.

Ţalobca vo vyjadrení k odvolaniu označil napadnutý rozsudok za vecne správny.

Poukázal na to, ţe o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody poţiadal ministerstvo

spravodlivosti, ktoré jeho ţiadosť predbeţne prerokovalo, následne ju ale postúpilo

ministerstvu vnútra ako vecne príslušnému orgánu. K námietke, ţe v danom prípade síce

vznikla škoda v trestnom konaní, avšak odvíja sa od uznesenia o vznesení obvinenia, takţe

príslušné by malo byť ministerstvo vnútra, ţalobca uviedol, ţe v uvedenej veci boli prijaté

viaceré nezákonné rozhodnutia. Okrem spomínaného uznesenia o vznesení obvinenia

je takýmto rozhodnutím tieţ uznesenie prokuratúry zamietajúce sťaţnosť proti uzneseniu

o vznesení obvinenia, ako aj rozhodnutie súdu prijímajúce obţalobu na ďalšie konanie.

Na vec je podľa názoru ţalobcu nesporne potrebné aplikovať uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. . Pokiaľ by ministerstvo spravodlivosti nebolo príslušné podľa

, vyplývala by jeho príslušnosť z

Vo veci konalo viacero orgánov a vydaných bolo niekoľko

nezákonných rozhodnutí. Za ţalovanú má v kaţdom prípade konať ministerstvo

spravodlivosti. Z týchto dôvodov ţalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie

prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho

konania.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací rozsudkom z 12. septembra 2013

sp. zn. odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219

ods. 1 a 2 ). V odôvodnení uviedol, ţe vec preskúmal v rozsahu danom odvolaním

podľa , bez nariadenia pojednávania podľa a dospel

k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Konštatoval, ţe z obsahu súdneho spisu (ktorého

súčasťou je aj vyšetrovací spis Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Ţiari nad Hronom

číslo ČVS:ORP-644/OVS-ZH-2008 a trestný spis Okresného súdu Ţiar nad Hronom

sp. zn. ) jednoznačne vyplýva, ţe uznesením Okresného riaditeľstva Policajného

zboru v Ţiari nad Hronom, Úrad justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru Ţiar

nad Hronom číslo ČVS: ORP-644/OSV-ZH-2008 z 20. júna 2008 bolo proti ţalobcovi

vznesené obvinenie za trestný čin ublíţenia na zdraví podľa .

Ţalobca podal proti tomuto uzneseniu sťaţnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry v Ţiari

nad Hronom zamietol ako nedôvodnú uznesením č.k. -4 zo 4. júla 2008.

Dňa 29. októbra 2008 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Ţiar nad Hronom obţalobu

na Okresný súd Ţiar nad Hronom. Následne Okresný súd Ţiar nad Hronom vydal

7. novembra 2008 trestný rozkaz sp. zn. , proti ktorému podal ţalobca

19. novembra 2008 odpor. Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom z 9. júna 2009

sp. zn. ţalobcu uznal vinným ( a

písm. a/ ) a odsúdil k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov,

ktorý podmienečne odloţil. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací ale uznesením

z 22. septembra 2009 sp. zn. predmetný odsudzujúci rozsudok zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Následne bol ţalobca spod obţaloby oslobodený (§ 285

písm. a/ ). Ţalobcu v trestnom konaní obhajovali advokáti Mgr. J. B. a

JUDr. M... K., ktorým za poskytnuté právne sluţby patrí náhrada. Tieto skutočnosti neboli v

konaní spochybnené. Odvolací súd v ďalšom poukázal na § 6 ods. 1 a § 18 ods. 1 a 3 zákona

č. a konštatoval, ţe ak došlo rozhodnutím súdu k oslobodeniu spod obţaloby

a k takémuto rozhodnutiu došlo preto, ţe sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu,

rozhodnutie o oslobodení spod obţaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia

o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (odvolací súd v súvislosti

s tým poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. novembra 2009 sp. zn. 4 Cdo

183/2009). Rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného

stíhania je totiţ neskorší výsledok trestného stíhania. Odvolací súd na tomto základe uzavrel,

ţe ţalobcovi vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (§ 6 ods.

1 ); do škody treba zahrnúť aj náhradu trov konania, ktoré mu vznikli

v súvislosti s jeho obhajobou v predmetnom konaní ( a ).

V nadväznosti na toto konštatovanie pristúpil odvolací súd k riešeniu otázky, ktorý subjekt je

nositeľom povinnosti nahradiť ţalobcovi škodu. V súvislosti s tým poukázal na § 3 zákona č.

, z ktorého vyplýva, ţe zodpovedným subjektom je štát (Slovenská republika).

V danom prípade bolo aj v odvolacom konaní sporné, ktorý orgán štátu je v jeho mene

oprávnený konať. Rozhodnutím, od ktorého sa podľa ţalovanej odvíja nárok ţalobcu na

náhradu škody, je uznesenie o vznesení obvinenia, teda rozhodnutie, ktoré vydal vyšetrovateľ.

Ţalovaná preto zastáva názor, ţe za ňu malo konať ministerstvo vnútra a na podporu svojho

názoru poukazovala na rozsudok najvyššieho súdu z 30. marca 2011 sp. zn. .

Odvolací súd poukázal na to, ţe v označenom rozhodnutí dovolací súd dospel k názoru, ţe ak

na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania do

podania obţaloby vykonávajú pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru ako aj

prokurátor, vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania, prichádzajú

do úvahy ako orgány konajúce v mene štátu tak ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako

aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“);

rozhodujúce je, na ktorom z nich bola podaná ţiadosť o predbeţné prerokovanie nároku na

náhradu škody. Ak ţiadosť bola podaná na oboch orgánoch, príslušným je ten z nich, ktorý vo

veci začal konať ako prvý. V súdenej veci trestné konanie postúpilo do ďalšieho štádia.

V zmysle prokurátor podal obţalobu na súd a začalo súdne

konanie ( ). Odvolací súd, vychádzajúc z

(v znení účinnom v čase jeho rozhodovania), ako aj z názoru

najvyššieho súdu vysloveného v uvedenom rozhodnutí, dospel k názoru, ţe príslušným

orgánom konať v tejto veci v mene štátu je ministerstvo spravodlivosti z dôvodu, ţe: a/ ku

škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých

orgánov verejnej moci (ministerstvo vnútra, generálna prokuratúra a ministerstvo

spravodlivosti), b/ ţiadosť na predbeţné prerokovanie nároku bola podaná na

ministerstve spravodlivosti, c/ ministerstvo spravodlivosti začalo konať o ţiadosti o predbeţné

prerokovanie nároku ako prvé. Postupom súdu prvého stupňa teda v danom prípade nebola

ţalovanej odňatá moţnosť konať pred súdom – v jej mene konal príslušný orgán. V ďalšom

odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa skutkové zistenia, ku ktorým dospel

vykonaným dokazovaním, správne právne posúdil. Ţiadna z odvolacích námietok ţalovanej

nebola dôvodná, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako

vecne správne ( a ). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa

ods. 1 v spojení s

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, prípustnosť

ktorého vyvodzovala z ustanovení a argumentujúc tým, ţe v konaní

nebola riadne zastúpená a súdy jej odňali moţnosť konať. Na bliţšie odôvodnenie okolností,

ktoré mali podľa jej názoru viesť k namietanej procesnej vade uviedla, ţe ţalobca podal

ţalobu proti Slovenskej republike – ministerstvu vnútra. Súd prvého stupňa, zastávajúc názor,

ţe ide o vadu ţaloby, vyzval ţalobcu podľa ustanovenia na presné

označenie „zástupcu štátu“. Ţalobca v reakcii na túto výzvu označil za ţalovanú Slovenskú

republiku – ministerstvo spravodlivosti. Pre záver súdov, ţe toto označenie je správne

a zodpovedajúce , nedávajú ustanovenia tohto zákona ţiadny podklad.

Z hľadiska procesu vzniku škody ţalobcu malo určujúci význam uznesenie vyšetrovateľa

o vznesení obvinenia. Správne preto bola ţiadosť o predbeţné prerokovanie postúpená

a neskôr aj vecne posúdená ministerstvom vnútra. Skutočnosť, ţe v predmetnom spore

napriek tomu konalo za ţalovanú ministerstvo spravodlivosti, opodstatňuje záver, ţe

napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) v otázke určenia orgánu oprávneného za štát konať. Predmetná nesprávnosť

opodstatňuje aj záver o tom, ţe ţalovaná Slovenská republika ako účastník tohto občianskeho

súdneho konania „nebola riadne zastúpená“. Odvolací súd nesprávne konštatoval, ţe

rozhodnutie prvostupňového súdu je v súlade so závermi, ku ktorým dospel najvyšší súd

v rozhodnutí sp. zn. . Navyše, odvolací súd v dovolaním napadnutom

rozsudku dospel k iným názorom, neţ z ktorých vychádzal ten istý senát rovnakého

odvolacieho súdu v inej právnej veci (vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici

pod sp. zn. ). Rovnaký názor o nepríslušnosti ministerstva spravodlivosti

konať za štát dospel pritom ten istý odvolací súd aj v konaní sp. zn. . Postup

odvolacieho súdu v danej veci sa preto prieči poţiadavke, aby súdy v analogických prípadoch

rozhodovali rovnako. K záveru, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom

( , dospela ţalovaná aj na tom základe, ţe jej nebolo doručené vyjadrenie

ţalobcu k jej odvolaniu. Navyše, prvostupňový súd svoj názor (v zmysle ktorého orgánom

oprávneným za ţalovanú konať je ministerstvo spravodlivosti) vyvodzoval z § 4 ods. 1

písm. a/ , odvolací súd ale – na rozdiel od neho – tento názor

vyvodzoval z Odvolací súd teda vec posúdil

s pouţitím iného ustanovenia právneho predpisu ako súd prvého stupňa, avšak bez toho, aby

ţalovanej postupom podľa umoţnil vyjadriť sa k pouţitiu tohto (iného)

ustanovenia.

Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu označil napadnuté rozhodnutie za vecne správne

a dovolacie námietky ţalovanej za neopodstatnené. Podľa jeho názoru v konaní nedošlo

k procesným vadám, z ktorých ţalovaná vyvodzuje prípustnosť jej mimoriadneho opravného

prostriedku. So zreteľom na to ţiadal dovolanie „zamietnuť“ a priznať mu náhradu trov

dovolacieho konania v ním vyčíslenej výške.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe dovolanie podala

včas účastníčka konania ( ), skúmal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré ním moţno napadnúť.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého

je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,

8

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238

ods. 2 je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4

Prípustnosť dovolania ţalovanej z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva. Napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ), dovolací súd v tejto veci nevyslovil záväzný právny názor ( )

a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného

v ustanovení

Vzhľadom na veta druhá a tieţ obsah dovolania najvyšší súd

pristúpil aj k posúdeniu, či ţalovanou podané dovolanie nie je prípustné podľa

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

9

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe nemá ţiadne obmedzenia

vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný,

preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v , moţno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné

(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, ţe prípustnosť dovolania

v zmysle nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor)

o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver

(zistenie) dovolacieho súdu, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo.

Procesné vady konania v zmysle , , , a ţalovaná

nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania

preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

1. Ţalovaná tvrdí, ţe v predmetnom konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. c/

O vadu konania v zmysle ide vtedy, ak účastník konania a/ nemal

procesnú spôsobilosť a (zároveň) b/ nebol riadne zastúpený. V praxi súdov k takejto vade

dochádza vtedy, keď ten, kto nemá spôsobilosť na právne úkony (napríklad maloletý alebo

osoba pozbavená tejto spôsobilosti) nie je v konaní zastúpený zákonným zástupcom.

Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva

a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva ( ). Pokiaľ je účastníkom

občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou ( ). Za štát

pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo

právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu ( veta prvá )

Ustanovenie dopadá na procesné situácie zásadne odlišné

v porovnaní so situáciou, na ktorú poukazuje ţalovaná. V predmetnom konaní išlo o náhradu

škody uplatnenú proti štátu v zmysle O procesnej spôsobilosti štátu

nemoţno mať pochybnosti (viď a ). Navyše,

ak v určitom konaní v mene štátu vystupuje niektorý štátny orgán v rozsahu svojej pôsobnosti,

10

nejde o „zastupovanie“. To znamená, ţe v preskúmavanej veci nešlo o prípad, v ktorom

by „účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený“.

Námietka ţalovanej, v zmysle ktorej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej

v ustanovení , je preto celkom neopodstatnená.

2. Ţalovaná namieta, ţe v prejednávanej veci jej bola odňatá moţnosť pred súdom

konať (§ 237 písm. f/ O.s.p), lebo súdy – v dôsledku nesprávnej interpretácie ustanovení

, ktoré určujú orgán konajúci za štát – nevyvodili správne závery.

Za štát totiţ v súlade s týmto zákonom malo konať nie ministerstvo spravodlivosti, ale

ministerstvo vnútra.

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách

stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy ( ),

vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom ( ), byť

predvolaní na súdne pojednávanie ( ), na to, aby im bol rozsudok doručený

do vlastných rúk ( )].

Najvyšší súd uţ v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, ţe prípustnosť

dovolania podľa nemoţno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom

súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu

moţno totiţ rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci

(porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. , 91/2012),

ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemoţnenie

realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti

na konaní. „Za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako

výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu ...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu

11

z 11. júla 2012 sp. zn. ). Postupom súdu sa môţe rozumieť iba samotný

priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, teda

jeho faktická procesná činnosť alebo nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu

vo veci samej (meritórne rozhodnutie súdu).

K otázke označenia (resp. určenia) orgánu oprávnenému konať za štát zaujal najvyšší

súd právne závery napríklad v uznesení z 26. septembra 2012 sp. zn. ,

v ktorom uviedol, ţe „riadne označenie štátu ako ţalovaného účastníka konania

je náleţitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený

riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79

ods. 1 ). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu

so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa

V prípade, ţe ţalujúca strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale

uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý

štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani

o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p vyplýva, ţe súd

je povinný – bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu – zabezpečiť, aby za štát pred

súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo

právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Právne názory vyjadrené

v tomto uznesení najvyššieho súdu zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci.

Orgán verejnej moci, ktorý koná za štát vo veciach náhrady škody spôsobenej

v zmysle , sa určuje podľa kritérií obsiahnutých

v ustanovení § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona.

Ak súd v konaní o náhradu škody podľa aplikuje alebo

interpretuje ustanovenie § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona nesprávnym spôsobom, v dôsledku čoho

za orgán verejnej moci, ktorý má konať v mene štátu, povaţuje orgán verejnej moci, ktorý

by pri zákonu zodpovedajúcej aplikácii alebo interpretácii uvedeného ustanovenia za taký

(v mene štátu konajúci orgán) nemal byť povaţovaný, ide bezpochyby o nesprávnosť.

Dovolací súd preto v súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania skúmal, či namietaná

nesprávnosť má znaky, ktoré povaţuje za dôvod zakladajúci

prípustnosť dovolania v zmysle Dovolací súd vzal pri riešení tejto otázky

na zreteľ, ţe ak sa v občianskom súdnom konaní (prípadne) nesprávnosť tejto povahy

12

vyskytne, ide bezpochyby o nedostatok situovaný do rámca súdom uskutočnenej aplikácie

alebo interpretácie právnej normy (súd napríklad nesprávne vyloţí niektorú normu alebo

aplikuje to ustanovenie, ktoré nemalo byť aplikované, a v dôsledku toho neaplikoval

ustanovenie, ktoré mal aplikovať). Takáto nesprávnosť spadá do rámca činnosti súdu, ktorá

vyúsťuje do právneho posúdenia veci; v ţiadnom prípade ju nemoţno označiť za nesprávnosť

procesnú alebo procedurálnu.

Nesprávnosť určenia orgánu konajúceho v mene štátu, ktorú namieta dovolateľka,

nemá znaky procesnej nesprávnosti (vady) konania uvedenej v

a nemoţno ju, i keby k nej prípadne skutočne došlo, povaţovať za dôvod zakladajúci

prípustnosť dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia .

3. Ţalovaná namieta aj to, ţe jej nebolo doručené vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu

podanému ţalovanou proti prvostupňovému rozsudku a ţe tým jej bola odňatá moţnosť

pred súdom konať.

Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, uţ k danej

problematike zaujal právne závery vo viacerých skorších rozhodnutiach (viď napríklad

sp. zn. , , , , ).

Opakovane v nich uviedol, ţe absencia vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého

účastníka konania je právne irelevantná (viď tieţ a )

napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaloţil svoje rozhodnutie

na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku

nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). Ak nejde o prípad uvedený

v druhej vete , doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom,

a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie

k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho

poriadku teda nevyplýva ţalovanou namietaná bezvýnimočná povinnosť odvolacieho súdu

predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého

účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav

konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná

hranica takúto konfrontáciu ukončiť (, , ).

Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie

ustanovenia pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ ,

13

, , .). Odňatie moţnosti pred súdom konať

nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej

procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších

rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. a ). Keď

bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. napadnuté sťaţnosťou, ústavný súd

ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú uznesením zo 14. mája 2013 sp. zn. ,

v ktorom konštatoval, ţe „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné,

pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, ţe by ho bolo moţné povaţovať

za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu“. Dovolací súd k tomu dodáva, ţe iný pohľad

na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol

v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces

vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa

názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu by takýto pohľad mohol mať aţ znaky

prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho

štátu.

Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej

veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovanej malo zásadný vplyv

na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru (ktorý vyvodil aj z toho, čo je uvedené

ďalej – viď bod 4.), ţe nedoručenie vyjadrenia ţalobcu k odvolaniu druhej procesnej strane

(ţalovanej) bolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia právne

irelevantné. Obsah spisu v ničom nesvedčí v prospech záveru, ţe odvolací súd by – nebyť

tohto vyjadrenia ţalobcu (č.l. 62 a 63 spisu) – rozhodol inak, prípadne ţe by odvolací súd

k prijatiu jeho rozhodnutia viedlo vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného.

4. Podľa názoru ţalovanej jej bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať aj tým,

ţe odvolací súd nerešpektoval ustanovenie

Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne ( ).

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

14

Ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,

ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,

vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 213

ods. 2 ).

Najvyšší súd v uznesení z 27. októbra 2010 sp. zn. , ktoré bolo

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

ako R 33/2011, uviedol, ţe „pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213

ods. 2 v znení účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril

k moţnému pouţitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní

veci nebolo pouţité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce,

odňal účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať v zmysle “.

V predmetnom uznesení k tomu najvyšší súd na bliţšie vysvetlenie uviedol, ţe úmyslom

zákonodarcu pri prijímaní tohto ustanovenia bolo zabrániť v praxi vydávaniu prekvapivých

rozhodnutí. Výzva odvolacieho súdu, ktorú predpokladá , je plnením

osobitného druhu poučovacej povinnosti opravného súdu, podstatou ktorej je oboznámiť

účastníka s moţnosťou aplikácie dosiaľ nepouţitého ustanovenia, ktoré odvolací súd mieni

urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.

V preskúmavanej veci Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil prvostupňový rozsudok

ako vecne správny nielen podľa , ale aj podľa [odkaz

na toto ustanovenie je uvedený na strane 4 (3. odsek) a tieţ na strane 8 (3. odsek) rozsudku

odvolacieho súdu]. Aj bez výslovného vyjadrenia to znamená, ţe odvolací súd nielenţe

povaţoval odvolaním napadnuté rozhodnutie za vecne správne, ale ţe sa aj stotoţnil

s dôvodmi prvostupňového rozsudku (to znamená aj s dôvodmi tohto rozhodnutia). Na tom

nič nemení, ţe postavenie ministerstva spravodlivosti ako orgánu, ktorý má (podľa jeho

názoru) v danej veci konať v mene štátu, vyvodil (navyše aj) z aplikácie § 4 ods. 1 písm. 1/

(v znení účinnom v čase jeho rozhodovania).

V obdobnom prípade, v ktorom bolo tieţ potrebné vymedziť rámec moţnej väzby

ustanovenia na (ne)rešpektovanie postupu odvolacieho súdu podľa

ods. 2 najvyšší súd v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. (ktoré bolo

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

15

ako R 56/2012), uviedol, ţe „pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho

rozsudku v plnom rozsahu stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec

uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie

je rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím moţnosti konať pred súdom

v zmysle ustanovenia “.

Najvyšší súd sa v preskúmavanej veci s vyššie uvedenými právnymi závermi

stotoţňuje.

5. Ţalovaná v dovolaní namieta aj nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím

súdom ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci

je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú

v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v

ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalovaná tento dovolací dôvod uplatnila

v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý

rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

6. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní

pred prvostupňovým a odvolacím súdom nebola ţalovanej odňatá moţnosť konať v zmysle

Vzhľadom na to, ţe v konaní nedošlo k procesnej vade namietanej ţalovanou (§ 237

písm. f/ ) ani k iným vadám uvedeným v a prípustnosť jej dovolania

nevyplýva ani z , najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie ţalovanej

podľa v spojení s bez toho, aby skúmal vecnú

správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

16

7. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní

náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s )

a poţadované trovy vyčíslil. Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho

konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním

vyjadrenia k dovolaniu ţalovanej (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky); pokiaľ ţalobca poţadoval

priznanie náhrady aj za ďalší úkon – prevzatie a prípravu veci, dovolací súd zohľadnil, ţe ten

istý advokát ho zastupoval uţ v konaní na súdoch niţších stupňov, a preto – zohľadňujúc

doterajšiu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu – náhradu trov zodpovedajúcu za tento úkon

ţalobcovi nepriznal. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za vyššie uvedený úkon právnej sluţby

(vyjadrenie k dovolaniu) určil najvyšší súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 111,21 €,

čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej

stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7,63 €) a 20% DPH (23,76 €)

predstavuje spolu 142,60 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. februára 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková