Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)51a/391010.a967ad.pdf
PDF · 176.64 KB
No categories available
3Cdo/398/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 398/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. I., bývajúceho v Ţ.,
zastúpeného JUDr. M. K., advokátom so sídlom v H., proti ţalovanej Slovenskej republike –
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. č. 13,
o zaplatenie 2 672,66 €, vedenej na Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp. zn.
4 C 66/2011, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 12. septembra 2012 sp. zn. 17 Co 327/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania
vo výške 142,60 € na účet JUDr. M. K., advokáta so sídlom v H., ktorý je vedený v S., a.s.
pod č. X..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom z 5. októbra 2011 č.k. 4 C 66/2011-42
uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi do 15 dní 2 672,66 € a do 3 dní mu nahradiť
trovy konania 785,38 €. Vychádzal z toho, ţe ţalobca bol stíhaný pre prečin ublíţenia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečin výtrţníctva podľa § 364 ods. 1
písm. a/ Trestného zákona. Trestné stíhanie neskončilo ale právoplatným odsúdením ţalobcu.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Zmyslom právnej úpravy
zodpovednosti štátu za škodu je to, aby kaţdá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo jej oslobodeniu spod obţaloby, treba mať za to, čin nespáchala
a trestné stíhanie proti nej nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za nesporné, ţe ţalobca
je osobou uvedenou v § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá má právo na náhradu škody,
lebo v konečnom dôsledku bol spod obţaloby oslobodený. V mene štátu má pritom konať
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ( „ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“),
lebo škoda vznikla v trestnom konaní (§ 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z.), voči
ţalobcovi bolo vedené konanie podľa Trestného poriadku, súd obţalobu prijal, pokračoval
v konaní, ţalobcu uznal vinným, odsúdil ho a aţ po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom bol
v ďalšom konaní oslobodený. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
bol predbeţne prerokovaný, príslušný orgán tento nárok neuspokojil, preto sa ţalobca
so svojím nárokom oprávnene obrátil na súd. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Výška
náhrady škody nebola v konaní nijakým spôsobom spochybnená. Súčasťou trov konania
sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným zákonom. Ţalobca bol
v trestnom konaní zastúpený advokátmi, ktorí si uplatnili odmenu za právnu pomoc v zmysle
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb (ďalej len „vyhláška“); v prípade advokáta JUDr. J. B. išlo o 481,94 €, v prípade
advokáta JUDr. M. K. o 2 190,72 €). Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, ţe
ţaloba je dôvodná, preto jej v plnom rozsahu vyhovel.
Proti uvedenému rozsudku podala ţalovaná odvolanie, v ktorom namietala, ţe
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní
došlo k vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Poukázala na § 3 ods. 1 písm. a/ a § 4
ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a za nesprávny označila názor prvostupňového súdu, ţe
za štát nemalo v danom prípade konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo vnútra“). V zápisnici z pojednávania z 5. októbra 2011 sa nesprávne uvádza, ţe
ţalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) z 19. augusta 2010 sp. zn. 4 MCdo 15/2009; v skutočnosti poukázala
na rozhodnutie najvyššieho súdu z 31. marca 2011 sp. zn. 3 Cdo 194/2010 riešiace otázku
určenia orgánu príslušného konať v mene Slovenskej republiky ako otázku zásadného
právneho významu. V zmysle ustálenej judikatúry sa nárok na náhradu škody spôsobenej
trestným stíhaním, ktoré skončilo zastavením stíhania alebo oslobodením spod obţaloby,
posudzuje podľa ustanovení § 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z. Za rozhodnutie, pri ktorom
je v odôvodnených prípadoch moţné skúmať splnenie podmienok podľa § 6 zákona
č. 514/2003 Z.z., sa pri zastavení trestného stíhania (oslobodení spod obţaloby), povaţuje
uznesenie o vznesení obvinenia. Rovnaký záver v danej veci zaujal aj súd prvého stupňa.
Za orgán konajúci za štát bolo nesprávne označené ministerstvo spravodlivosti a táto okolnosť
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Predmetným orgánom malo byť v zmysle
§ 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. ministerstvo vnútra, lebo ţalobcovi vzniknutá
škoda sa odvíja od uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ktorým konanie proti
ţalobcovi začalo. V zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. teda škoda v trestnom
konaní vznikla v spojení s postupom vyšetrovateľa. Ţiadne ďalšie rozhodnutie vydané
v predmetnom trestnom konaní nemoţno povaţovať za nezákonné, lebo ţiadne nespĺňa
podmienku vyplývajúcu z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. – zrušenie právoplatného
rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Odvolateľka vo väzbe na túto
argumentáciu dodala, ţe odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Ţiar nad Hronom
z 9. júna 2009, na ktorý poukázal súd prvého stupňa pri odôvodnení záveru o príslušnosti
ministerstva spravodlivosti na konanie v mene štátu, nenadobudol právoplatnosť, lebo bol
zrušený v odvolacom konaní. Ministerstvo spravodlivosti po doručení ţiadosti ţalobcu
o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú podal v zmysle § 15 zákona
č. 514/2003 Z.z., vzalo tieto okolnosti na zreteľ a návrh ţalobcu na predbeţné prejednanie
nároku postúpilo ministerstvu vnútra ako orgánu, ktorý je v danom prípade príslušný konať
v mene štátu. Ministerstvo vnútra ţiadosť ţalobcu v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z.
predbeţne prerokovalo, jeho ţiadosti nevyhovelo a z uvedeného dôvodu ţalobca uplatnil svoj
nárok proti Slovenskej republike s tým, ţe za ňu koná ministerstvo vnútra. I keby bol nárok
ţalobcu predbeţne prerokovaný ministerstvom spravodlivosti, súd nie je pri posudzovaní
správnosti označenia orgánu príslušného konať v mene štátu viazaný predchádzajúcim
(ne)konaním orgánov štátu pri predbeţnom prerokovaní nároku na náhradu škody.
Rozhodujúci je obsah ţaloby, z ktorej musí byť zrejmé rozhodnutie orgánu verejnej moci,
ktorým mala byť spôsobená škoda. Súd prvého stupňa na daný skutkový stav aplikoval
nesprávne ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. určujúce príslušnosť ministerstva
spravodlivosti na konanie v mene štátu, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil a tým
zároveň odňal ţalovanému účastníkovi moţnosť konať pred súdom – byť „zastúpený“
príslušným (podľa zákonných kritérií určeným) orgánom.
Ţalobca vo vyjadrení k odvolaniu označil napadnutý rozsudok za vecne správny.
Poukázal na to, ţe o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody poţiadal ministerstvo
spravodlivosti, ktoré jeho ţiadosť predbeţne prerokovalo, následne ju ale postúpilo
ministerstvu vnútra ako vecne príslušnému orgánu. K námietke, ţe v danom prípade síce
vznikla škoda v trestnom konaní, avšak odvíja sa od uznesenia o vznesení obvinenia, takţe
príslušné by malo byť ministerstvo vnútra, ţalobca uviedol, ţe v uvedenej veci boli prijaté
viaceré nezákonné rozhodnutia. Okrem spomínaného uznesenia o vznesení obvinenia
je takýmto rozhodnutím tieţ uznesenie prokuratúry zamietajúce sťaţnosť proti uzneseniu
o vznesení obvinenia, ako aj rozhodnutie súdu prijímajúce obţalobu na ďalšie konanie.
Na vec je podľa názoru ţalobcu nesporne potrebné aplikovať uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 MCdo 15/2009. Pokiaľ by ministerstvo spravodlivosti nebolo príslušné podľa
§ 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., vyplývala by jeho príslušnosť z § 4 ods. 1 písm. l/
zákona č. 514/2003 Z.z. Vo veci konalo viacero orgánov a vydaných bolo niekoľko
nezákonných rozhodnutí. Za ţalovanú má v kaţdom prípade konať ministerstvo
spravodlivosti. Z týchto dôvodov ţalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie
prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho
konania.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací rozsudkom z 12. septembra 2013
sp. zn. 17 Co 327/2011 odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219
ods. 1 a 2 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, ţe vec preskúmal v rozsahu danom odvolaním
podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel
k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Konštatoval, ţe z obsahu súdneho spisu (ktorého
súčasťou je aj vyšetrovací spis Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Ţiari nad Hronom
číslo ČVS:ORP-644/OVS-ZH-2008 a trestný spis Okresného súdu Ţiar nad Hronom
sp. zn. 3 T 201/2008) jednoznačne vyplýva, ţe uznesením Okresného riaditeľstva Policajného
zboru v Ţiari nad Hronom, Úrad justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru Ţiar
nad Hronom číslo ČVS: ORP-644/OSV-ZH-2008 z 20. júna 2008 bolo proti ţalobcovi
vznesené obvinenie za trestný čin ublíţenia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona.
Ţalobca podal proti tomuto uzneseniu sťaţnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry v Ţiari
nad Hronom zamietol ako nedôvodnú uznesením č.k. 2 Pv 390/08-4 zo 4. júla 2008.
Dňa 29. októbra 2008 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Ţiar nad Hronom obţalobu
na Okresný súd Ţiar nad Hronom. Následne Okresný súd Ţiar nad Hronom vydal
7. novembra 2008 trestný rozkaz sp. zn. 3 T 201/2008, proti ktorému podal ţalobca
19. novembra 2008 odpor. Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom z 9. júna 2009
sp. zn. 3 T 201/2008 ţalobcu uznal vinným (§ 156 ods. 1 Trestného zákona a § 364 ods. 1
písm. a/ Trestného zákona) a odsúdil k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov,
ktorý podmienečne odloţil. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací ale uznesením
z 22. septembra 2009 sp. zn. 5 To 238/09 predmetný odsudzujúci rozsudok zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Následne bol ţalobca spod obţaloby oslobodený (§ 285
písm. a/ Trestného poriadku). Ţalobcu v trestnom konaní obhajovali advokáti Mgr. J. B. a
JUDr. M... K., ktorým za poskytnuté právne sluţby patrí náhrada. Tieto skutočnosti neboli v
konaní spochybnené. Odvolací súd v ďalšom poukázal na § 6 ods. 1 a § 18 ods. 1 a 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. a konštatoval, ţe ak došlo rozhodnutím súdu k oslobodeniu spod obţaloby
a k takémuto rozhodnutiu došlo preto, ţe sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu,
rozhodnutie o oslobodení spod obţaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (odvolací súd v súvislosti
s tým poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. novembra 2009 sp. zn. 4 Cdo
183/2009). Rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného
stíhania je totiţ neskorší výsledok trestného stíhania. Odvolací súd na tomto základe uzavrel,
ţe ţalobcovi vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (§ 6 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z.); do škody treba zahrnúť aj náhradu trov konania, ktoré mu vznikli
v súvislosti s jeho obhajobou v predmetnom konaní (§ 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.).
V nadväznosti na toto konštatovanie pristúpil odvolací súd k riešeniu otázky, ktorý subjekt je
nositeľom povinnosti nahradiť ţalobcovi škodu. V súvislosti s tým poukázal na § 3 zákona č.
514/2003 Z.z., z ktorého vyplýva, ţe zodpovedným subjektom je štát (Slovenská republika).
V danom prípade bolo aj v odvolacom konaní sporné, ktorý orgán štátu je v jeho mene
oprávnený konať. Rozhodnutím, od ktorého sa podľa ţalovanej odvíja nárok ţalobcu na
náhradu škody, je uznesenie o vznesení obvinenia, teda rozhodnutie, ktoré vydal vyšetrovateľ.
Ţalovaná preto zastáva názor, ţe za ňu malo konať ministerstvo vnútra a na podporu svojho
názoru poukazovala na rozsudok najvyššieho súdu z 30. marca 2011 sp. zn. 3 Cdo 194/2010.
Odvolací súd poukázal na to, ţe v označenom rozhodnutí dovolací súd dospel k názoru, ţe ak
na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania do
podania obţaloby vykonávajú pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru ako aj
prokurátor, vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania, prichádzajú
do úvahy ako orgány konajúce v mene štátu tak ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako
aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“);
rozhodujúce je, na ktorom z nich bola podaná ţiadosť o predbeţné prerokovanie nároku na
náhradu škody. Ak ţiadosť bola podaná na oboch orgánoch, príslušným je ten z nich, ktorý vo
veci začal konať ako prvý. V súdenej veci trestné konanie postúpilo do ďalšieho štádia.
V zmysle § 234 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor podal obţalobu na súd a začalo súdne
konanie (§ 237 ods. 1 Trestného poriadku). Odvolací súd, vychádzajúc z § 4 ods. 1 písm. l/
zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom v čase jeho rozhodovania), ako aj z názoru
najvyššieho súdu vysloveného v uvedenom rozhodnutí, dospel k názoru, ţe príslušným
orgánom konať v tejto veci v mene štátu je ministerstvo spravodlivosti z dôvodu, ţe: a/ ku
škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých
orgánov verejnej moci (ministerstvo vnútra, generálna prokuratúra a ministerstvo
spravodlivosti), b/ ţiadosť na predbeţné prerokovanie nároku bola podaná na
ministerstve spravodlivosti, c/ ministerstvo spravodlivosti začalo konať o ţiadosti o predbeţné
prerokovanie nároku ako prvé. Postupom súdu prvého stupňa teda v danom prípade nebola
ţalovanej odňatá moţnosť konať pred súdom – v jej mene konal príslušný orgán. V ďalšom
odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa skutkové zistenia, ku ktorým dospel
vykonaným dokazovaním, správne právne posúdil. Ţiadna z odvolacích námietok ţalovanej
nebola dôvodná, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako
vecne správne (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzovala z ustanovení § 237 písm. c/ a f/ O.s.p. argumentujúc tým, ţe v konaní
nebola riadne zastúpená a súdy jej odňali moţnosť konať. Na bliţšie odôvodnenie okolností,
ktoré mali podľa jej názoru viesť k namietanej procesnej vade uviedla, ţe ţalobca podal
ţalobu proti Slovenskej republike – ministerstvu vnútra. Súd prvého stupňa, zastávajúc názor,
ţe ide o vadu ţaloby, vyzval ţalobcu podľa ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. na presné
označenie „zástupcu štátu“. Ţalobca v reakcii na túto výzvu označil za ţalovanú Slovenskú
republiku – ministerstvo spravodlivosti. Pre záver súdov, ţe toto označenie je správne
a zodpovedajúce zákonu č. 514/2003 Z.z., nedávajú ustanovenia tohto zákona ţiadny podklad.
Z hľadiska procesu vzniku škody ţalobcu malo určujúci význam uznesenie vyšetrovateľa
o vznesení obvinenia. Správne preto bola ţiadosť o predbeţné prerokovanie postúpená
a neskôr aj vecne posúdená ministerstvom vnútra. Skutočnosť, ţe v predmetnom spore
napriek tomu konalo za ţalovanú ministerstvo spravodlivosti, opodstatňuje záver, ţe
napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) v otázke určenia orgánu oprávneného za štát konať. Predmetná nesprávnosť
opodstatňuje aj záver o tom, ţe ţalovaná Slovenská republika ako účastník tohto občianskeho
súdneho konania „nebola riadne zastúpená“. Odvolací súd nesprávne konštatoval, ţe
rozhodnutie prvostupňového súdu je v súlade so závermi, ku ktorým dospel najvyšší súd
v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 194/2010. Navyše, odvolací súd v dovolaním napadnutom
rozsudku dospel k iným názorom, neţ z ktorých vychádzal ten istý senát rovnakého
odvolacieho súdu v inej právnej veci (vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici
pod sp. zn. 17 Co 282/2011). Rovnaký názor o nepríslušnosti ministerstva spravodlivosti
konať za štát dospel pritom ten istý odvolací súd aj v konaní sp. zn. 14 Co 164/2011. Postup
odvolacieho súdu v danej veci sa preto prieči poţiadavke, aby súdy v analogických prípadoch
rozhodovali rovnako. K záveru, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p., dospela ţalovaná aj na tom základe, ţe jej nebolo doručené vyjadrenie
ţalobcu k jej odvolaniu. Navyše, prvostupňový súd svoj názor (v zmysle ktorého orgánom
oprávneným za ţalovanú konať je ministerstvo spravodlivosti) vyvodzoval z § 4 ods. 1
písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., odvolací súd ale – na rozdiel od neho – tento názor
vyvodzoval z § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd teda vec posúdil
s pouţitím iného ustanovenia právneho predpisu ako súd prvého stupňa, avšak bez toho, aby
ţalovanej postupom podľa § 213 ods. 2 O.s.p. umoţnil vyjadriť sa k pouţitiu tohto (iného)
ustanovenia.
Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu označil napadnuté rozhodnutie za vecne správne
a dovolacie námietky ţalovanej za neopodstatnené. Podľa jeho názoru v konaní nedošlo
k procesným vadám, z ktorých ţalovaná vyvodzuje prípustnosť jej mimoriadneho opravného
prostriedku. So zreteľom na to ţiadal dovolanie „zamietnuť“ a priznať mu náhradu trov
dovolacieho konania v ním vyčíslenej výške.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré ním moţno napadnúť.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého
je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní
a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 O.s.p.
Prípustnosť dovolania ţalovanej z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva. Napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)
a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného
v ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p.
Vzhľadom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. a tieţ obsah dovolania najvyšší súd
pristúpil aj k posúdeniu, či ţalovanou podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia
vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný,
preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., moţno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné
(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, ţe prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor)
o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver
(zistenie) dovolacieho súdu, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, d/, e/ a g/ O.s.p. ţalovaná
nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania
preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
1. Ţalovaná tvrdí, ţe v predmetnom konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. c/ O.s.p.
O vadu konania v zmysle § 237 písm. c/ O.s.p. ide vtedy, ak účastník konania a/ nemal
procesnú spôsobilosť a (zároveň) b/ nebol riadne zastúpený. V praxi súdov k takejto vade
dochádza vtedy, keď ten, kto nemá spôsobilosť na právne úkony (napríklad maloletý alebo
osoba pozbavená tejto spôsobilosti) nie je v konaní zastúpený zákonným zástupcom.
Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva
a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 O.s.p.). Pokiaľ je účastníkom
občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou (§ 21 Občianskeho zákonníka). Za štát
pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo
právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu (§ 21 ods. 4 veta prvá O.s.p.)
Ustanovenie § 237 písm. c/ O.s.p. dopadá na procesné situácie zásadne odlišné
v porovnaní so situáciou, na ktorú poukazuje ţalovaná. V predmetnom konaní išlo o náhradu
škody uplatnenú proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. O procesnej spôsobilosti štátu
nemoţno mať pochybnosti (viď § 19 O.s.p. a § 21 Občianskeho zákonníka). Navyše,
ak v určitom konaní v mene štátu vystupuje niektorý štátny orgán v rozsahu svojej pôsobnosti,
nejde o „zastupovanie“. To znamená, ţe v preskúmavanej veci nešlo o prípad, v ktorom
by „účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený“.
Námietka ţalovanej, v zmysle ktorej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej
v ustanovení § 237 písm. c/ O.s.p., je preto celkom neopodstatnená.
2. Ţalovaná namieta, ţe v prejednávanej veci jej bola odňatá moţnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p), lebo súdy – v dôsledku nesprávnej interpretácie ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré určujú orgán konajúci za štát – nevyvodili správne závery.
Za štát totiţ v súlade s týmto zákonom malo konať nie ministerstvo spravodlivosti, ale
ministerstvo vnútra.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách
stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.),
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť
predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený
do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Najvyšší súd uţ v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, ţe prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemoţno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom
súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu
moţno totiţ rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci
(porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012),
ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemoţnenie
realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti
na konaní. „Za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako
výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu ...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu
z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Postupom súdu sa môţe rozumieť iba samotný
priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, teda
jeho faktická procesná činnosť alebo nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu
vo veci samej (meritórne rozhodnutie súdu).
K otázke označenia (resp. určenia) orgánu oprávnenému konať za štát zaujal najvyšší
súd právne závery napríklad v uznesení z 26. septembra 2012 sp. zn. 6 Cdo 149/2011,
v ktorom uviedol, ţe „riadne označenie štátu ako ţalovaného účastníka konania
je náleţitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený
riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79
ods. 1 O.s.p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu
so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa
§ 43 O.s.p. V prípade, ţe ţalujúca strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale
uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý
štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani
o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p vyplýva, ţe súd
je povinný – bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu – zabezpečiť, aby za štát pred
súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo
právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Právne názory vyjadrené
v tomto uznesení najvyššieho súdu zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci.
Orgán verejnej moci, ktorý koná za štát vo veciach náhrady škody spôsobenej
v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., sa určuje podľa kritérií obsiahnutých
v ustanovení § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona.
Ak súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. aplikuje alebo
interpretuje ustanovenie § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona nesprávnym spôsobom, v dôsledku čoho
za orgán verejnej moci, ktorý má konať v mene štátu, povaţuje orgán verejnej moci, ktorý
by pri zákonu zodpovedajúcej aplikácii alebo interpretácii uvedeného ustanovenia za taký
(v mene štátu konajúci orgán) nemal byť povaţovaný, ide bezpochyby o nesprávnosť.
Dovolací súd preto v súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania skúmal, či namietaná
nesprávnosť má znaky, ktoré Občiansky súdny poriadok povaţuje za dôvod zakladajúci
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Dovolací súd vzal pri riešení tejto otázky
na zreteľ, ţe ak sa v občianskom súdnom konaní (prípadne) nesprávnosť tejto povahy
vyskytne, ide bezpochyby o nedostatok situovaný do rámca súdom uskutočnenej aplikácie
alebo interpretácie právnej normy (súd napríklad nesprávne vyloţí niektorú normu alebo
aplikuje to ustanovenie, ktoré nemalo byť aplikované, a v dôsledku toho neaplikoval
ustanovenie, ktoré mal aplikovať). Takáto nesprávnosť spadá do rámca činnosti súdu, ktorá
vyúsťuje do právneho posúdenia veci; v ţiadnom prípade ju nemoţno označiť za nesprávnosť
procesnú alebo procedurálnu.
Nesprávnosť určenia orgánu konajúceho v mene štátu, ktorú namieta dovolateľka,
nemá znaky procesnej nesprávnosti (vady) konania uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
a nemoţno ju, i keby k nej prípadne skutočne došlo, povaţovať za dôvod zakladajúci
prípustnosť dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
3. Ţalovaná namieta aj to, ţe jej nebolo doručené vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu
podanému ţalovanou proti prvostupňovému rozsudku a ţe tým jej bola odňatá moţnosť
pred súdom konať.
Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, uţ k danej
problematike zaujal právne závery vo viacerých skorších rozhodnutiach (viď napríklad
sp. zn. 3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012).
Opakovane v nich uviedol, ţe absencia vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého
účastníka konania je právne irelevantná (viď tieţ I. ÚS 498/2011 a IV. ÚS 283/2011)
napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaloţil svoje rozhodnutie
na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku
nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). Ak nejde o prípad uvedený
v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom,
a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie
k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho
poriadku teda nevyplýva ţalovanou namietaná bezvýnimočná povinnosť odvolacieho súdu
predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého
účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav
konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná
hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012).
Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie
ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ III. ÚS 72/09,
IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie moţnosti pred súdom konať
nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej
procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších
rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011). Keď
bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 258/2012 napadnuté sťaţnosťou, ústavný súd
ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú uznesením zo 14. mája 2013 sp. zn. III. ÚS 186/2013,
v ktorom konštatoval, ţe „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné,
pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, ţe by ho bolo moţné povaţovať
za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu“. Dovolací súd k tomu dodáva, ţe iný pohľad
na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol
v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces
vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa
názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu by takýto pohľad mohol mať aţ znaky
prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho
štátu.
Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej
veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovanej malo zásadný vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru (ktorý vyvodil aj z toho, čo je uvedené
ďalej – viď bod 4.), ţe nedoručenie vyjadrenia ţalobcu k odvolaniu druhej procesnej strane
(ţalovanej) bolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. právne
irelevantné. Obsah spisu v ničom nesvedčí v prospech záveru, ţe odvolací súd by – nebyť
tohto vyjadrenia ţalobcu (č.l. 62 a 63 spisu) – rozhodol inak, prípadne ţe by odvolací súd
k prijatiu jeho rozhodnutia viedlo vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného.
4. Podľa názoru ţalovanej jej bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať aj tým,
ţe odvolací súd nerešpektoval ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p.
Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,
ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,
vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 213
ods. 2 O.s.p.).
Najvyšší súd v uznesení z 27. októbra 2010 sp. zn. 5 Cdo 322/2009, ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
ako R 33/2011, uviedol, ţe „pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril
k moţnému pouţitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
veci nebolo pouţité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce,
odňal účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.“.
V predmetnom uznesení k tomu najvyšší súd na bliţšie vysvetlenie uviedol, ţe úmyslom
zákonodarcu pri prijímaní tohto ustanovenia bolo zabrániť v praxi vydávaniu prekvapivých
rozhodnutí. Výzva odvolacieho súdu, ktorú predpokladá § 213 ods. 2 O.s.p., je plnením
osobitného druhu poučovacej povinnosti opravného súdu, podstatou ktorej je oboznámiť
účastníka s moţnosťou aplikácie dosiaľ nepouţitého ustanovenia, ktoré odvolací súd mieni
urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.
V preskúmavanej veci Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil prvostupňový rozsudok
ako vecne správny nielen podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ale aj podľa § 219 ods. 2 O.s.p. [odkaz
na toto ustanovenie je uvedený na strane 4 (3. odsek) a tieţ na strane 8 (3. odsek) rozsudku
odvolacieho súdu]. Aj bez výslovného vyjadrenia to znamená, ţe odvolací súd nielenţe
povaţoval odvolaním napadnuté rozhodnutie za vecne správne, ale ţe sa aj stotoţnil
s dôvodmi prvostupňového rozsudku (to znamená aj s dôvodmi tohto rozhodnutia). Na tom
nič nemení, ţe postavenie ministerstva spravodlivosti ako orgánu, ktorý má (podľa jeho
názoru) v danej veci konať v mene štátu, vyvodil (navyše aj) z aplikácie § 4 ods. 1 písm. 1/
zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom v čase jeho rozhodovania).
V obdobnom prípade, v ktorom bolo tieţ potrebné vymedziť rámec moţnej väzby
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. na (ne)rešpektovanie postupu odvolacieho súdu podľa § 213
ods. 2 O.s.p. najvyšší súd v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. 5 Cdo 165/2010 (ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
ako R 56/2012), uviedol, ţe „pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho
rozsudku v plnom rozsahu stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec
uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie
je rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím moţnosti konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.“.
Najvyšší súd sa v preskúmavanej veci s vyššie uvedenými právnymi závermi
stotoţňuje.
5. Ţalovaná v dovolaní namieta aj nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím
súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú
v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p.
ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalovaná tento dovolací dôvod uplatnila
v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý
rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
6. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní
pred prvostupňovým a odvolacím súdom nebola ţalovanej odňatá moţnosť konať v zmysle
Vzhľadom na to, ţe v konaní nedošlo k procesnej vade namietanej ţalovanou (§ 237
písm. f/ O.s.p.) ani k iným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. a prípustnosť jej dovolania
nevyplýva ani z § 238 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie ţalovanej
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal vecnú
správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
7. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.)
a poţadované trovy vyčíslil. Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho
konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním
vyjadrenia k dovolaniu ţalovanej (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky); pokiaľ ţalobca poţadoval
priznanie náhrady aj za ďalší úkon – prevzatie a prípravu veci, dovolací súd zohľadnil, ţe ten
istý advokát ho zastupoval uţ v konaní na súdoch niţších stupňov, a preto – zohľadňujúc
doterajšiu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu – náhradu trov zodpovedajúcu za tento úkon
ţalobcovi nepriznal. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za vyššie uvedený úkon právnej sluţby
(vyjadrenie k dovolaniu) určil najvyšší súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 111,21 €,
čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej
stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7,63 €) a 20% DPH (23,76 €)
predstavuje spolu 142,60 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. februára 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková