Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/78/2011

R o z s u d o k

V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivana Machynika,

v právnej veci navrhovateľa JUDr. K. Š., bývajúceho vo V., proti odporcovi D. M.,

bývajúcemu vo V., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá vec sa viedla

na Okresnom súde Malacky pod sp.zn. MA -99, o dovolaní navrhovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. septembra 2010 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Návrhom na začatie konania sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že je vlastníkom

rodinného domu súp.č. X, postaveného na pozemku parc.č. X. v katastrálnom území V.,

zapísaného na liste vlastníctva č. X.. Návrh odôvodnil tým, že dedením po rodičoch

nadobudol na predmetnom dome spoluvlastnícky podiel v rozsahu ¾. Z rovnakého dôvodu sa

stala právna predchodkyňa (matka) odporcu, sestra navrhovateľa, spoluvlastníčkou domu v

rozsahu ¼. V dedičských konaniach a rozhodnutiach v nich vydaných ale došlo „k určitým

nedostatkom“, v dôsledku ktorých sa do dedičských rozhodnutí nepremietla nepísaná dohoda

uzavretá ešte za života rodičov, že po ich smrti sa výlučným vlastníkom domu stane on, na

základe ktorej dohody sa s právnou predchodkyňou odporcu aj finančne vyrovnal. Na základe

uvedeného navrhovateľ mal za to, že je oprávneným držiteľom celého domu, o ktorý sa aj

2

staral a stará ako jeho vlastník, a so zreteľom na jeho dlhotrvajúcu držbu „i ostatné okolnosti,

vzbudzujúce dobromyseľné presvedčenie o vlastníctve domu v celosti“, nadobudol k nemu

vlastnícke právo vydržaním.

Okresný súd Bratislava IV (súd prvého stupňa) rozsudkom z 5. septembra 2006 č.k.

MA-5 C 45/2004-99 návrhu na začatie konania vyhovel a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi náhradu jeho trov. Pri rozhodnutí vo veci samej vychádzal z toho, že boli

splnené všetky zákonné predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Vypočutí

svedkovia potvrdili, že tu bola „určitá nepísaná dohoda o rozdelení rodinného majetku“, aj to,

že právna predchodkyňa odporcu im potvrdila, že so svojim bratom, navrhovateľom, sa

vyrovnala a voči nemu už nemá žiadne majetkové nároky. Vychádzajúc z uvedeného ustálil,

že vzhľadom na okolnosti veci, na dlhodobú, nepretržitú a nikým nerušenú oprávnenú držbu

domovej nehnuteľnosti, sa navrhovateľ mohol dôvodne domnievať, že sa stal jeho vlastníkom

v celosti.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd), po tom ako bolo jeho predchádzajúce

rozhodnutie, ktorým odmietol odvolanie odporcu, Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(dovolací súd) zrušené a bola mu vec vrátená na ďalšie konania, rozsudkom z 30. septembra

2010 sp.zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh na začatie konania

v celom rozsahu zamietol. Rozhodol tak majúc za to, že súd prvého stupňa posúdil otázku

dobromyseľnosti držby domu navrhovateľom právne nesprávne. Na odôvodnenie tohto

svojho záveru, po citácii ustanovení § 40 ods. 1, § 46 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, v znení neskorších predpisov (O.z.), okrem iného uviedol,

že navrhovateľ vyvodzoval vznik svojho vlastníctva vydržaním z neformálnej dohody

s právnou predchodkyňou odporcu. Predmetom tejto dohody ale bola nehnuteľnosť, na platný

prevod vlastníctva ktorej je podľa zákona potrebná, ako je všeobecne známe, písomná

zmluva. Podľa odvolacieho súdu navrhovateľ teda v skutočnosti tvrdil, že konal v právnom

omyle o forme uzavretej zmluvy. Konanie v právnom omyle ale môže viesť k oprávnenej

držbe len výnimočne, len pri právnom omyle ospravedlniteľnom. Ustálil: „Omyl vo forme

právneho úkonu v tak závažnej veci, ako je prevod spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti,

však vzhľadom na objektívne posúdenie všetkých okolností, nemôže vyvolať dobrú vieru

držiteľa, že mu vec parí a to ani v prípade, ak je subjektívne presvedčený, že ústna zmluva

na prevod nehnuteľnosti postačuje. V tejto súvislosti treba prihliadnuť i na vzdelanie

navrhovateľa, keď je doktor práv. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť i vzhľadom

na objektívne posudzovanie dobrej viery, nemožno vyvodiť právny záver o tom, že za danej

situácie bol navrhovateľ dobromyseľný. V konaní nestačí preukázať faktické ovládanie veci.“

V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd napokon poukázal na „nemožnosť

naplnenia tvrdení navrhovateľa“, že neformálnu dohodu s právnou predchodkyňou odporcu,

ktorej vyvodzoval vznik svojho vlastníctva, uzavrel za života rodičov. V tom čase totiž

navrhovateľ a právna predchodkyňa odporcu spoluvlastníkmi domovej nehnuteľnosti ešte ani

neboli. Podľa odvolacieho súdu, „na tomto právnom posúdení nemôžu nič meniť ani výsluchy

svedkov, ktorí sa iba všeobecne vyjadrujú k eventuálnemu vyporiadaniu majetkových

vzťahov k spornej nehnuteľnosti medzi právnou predchodkyňou odporcu a navrhovateľom.“

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil tým,

že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhol, aby

dovolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa.

V dovolaní zopakoval svoje tvrdenia o dohode s právnou predchodkyňou odporcu

o vlastníctve rodičovského domu, o jeho dlhodobej, nerušenej držbe a starostlivosti o neho.

Podľa navrhovateľa o existencii dohody s právnou predchodkyňou odporcu „o vysporiadaní

dedičstva“ svedčí okrem jej prehlásenia, potvrdenia obce a svedeckých výpovedí, aj to, že

v dedičskom konaní po právnej predchodkyni odporcu nebola sporná nehnuteľnosť

do dedičstva pojatá a prejednaná. Znova poukázal na to, že právnej predchodkyni odporcu

vyplatil 10 800,-- Kčs a neskôr vložil na jej účet 10 000,-- Kčs. Čiastka 10 800,-- Kčs bola

zaplatená v roku 1988 a „tým je splnená i podmienka začiatku doby vydržania“. Podľa

navrhovateľa odvolací súd okrem pochybenia pri právnom posúdení veci sa dopustil aj

procesnej vady v tom, že dospel k iným skutkovým zisteniam bez vykonania dokazovania.

Vychádzal z vykonštruovaných a zavádzajúcich tvrdení odporcu v jeho odvolaní proti

rozsudku súdu prvého stupňa, zatiaľ čo ním produkované dôkazy nechal bez povšimnutia.

Odporca sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, že

dovolanie bolo podané včas ( ) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu

podľa bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho nariadenie

nepovažoval za potrebné ( ), a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľa

nie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen

rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ tieto mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Dovolací súd je povinný podľa ustanovenia druhá veta skúmať

vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa predovšetkým otázkou, či

konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

(t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Navrhovateľ vady konania v zmysle nenamietal a v dovolacom konaní

žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd tiež zo zákona prihliadnuť, a to aj

vtedy, keď na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v , nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie

iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Procesné vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom

konaní najavo.

Navrhovateľ neopodstatnene tvrdí v dovolaní, že odvolací súd dospel k novým

skutkovým záverom nesprávne, bez vykonania potrebného dokazovania. Z odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že jeho iné závery nespočívajú na iných skutkových

záveroch, ale na inom výklade ustanovení upravujúcich držbu a vydržanie, ktoré súd prvého

stupňa vyložil nesprávne.

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý navrhovateľ v dovolaní uplatňuje,

vrátane jeho obsahového vymedzenia. Dospel k záveru, že obsah jeho dovolania nie je

spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska

dovolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených.

Poľa , ak právny úkon nebol urobený vo forme,

ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Podľa písomnú formu musia mať zmluvy

o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda

účastníkov.

Podľa sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom

veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať

rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Uvedené ustanovenie upravuje vydržanie ako osobitný

originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených

podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. K nadobudnutiu vlastníckeho práva

vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a/ oprávnená držba,

b/ uplynutie vydržacej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Uvedené predpoklady sú

stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne; ak nie je splnená čo i len jedna z nich,

nedochádza k vydržaniu.

Podľa držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako

s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba ( ). Ak je

držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je

držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva

plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo

6

opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí

byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie

držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). Oprávneným je držiteľ, ktorý je

so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí.

Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť)

dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente,

keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať

pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci

od počiatku vedel o skutočnostiach spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho

sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda

zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa

musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že

mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti

toho – ktorého prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného

posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu,

nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj

právny. Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov

a z nedostatku vedomosti o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými

právnymi predpismi považované za právne relevantné. Pre účely prejednávanej veci treba

osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti

celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl

neospravedlniteľný (pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších

rozhodnutiach – viď napríklad sp. zn. , ,

a ). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý zastáva aj v tejto veci, nie

je neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení

právneho úkonu ospravedlniteľná – pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že

každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.

Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non

excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny

omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia

platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je

neospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď

znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Preto ak sa niekto uchopí držby

nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, i keď je podľa zákona musí

mať zmluva o prevode nehnuteľnosti písomnú formu ( ),

nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd považuje za správny výklad odvolacieho súdu

o predpokladoch nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, najmä predpokladoch

dobromyseľnosti držby a jeho záver o neospravedlniteľnom omyle navrhovateľa

vychádzajúcom z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia

(ktorý záver navrhovateľ v svojom mimoriadnom opravnom prostriedku ani nespochybňuje).

V preskúmavanej veci treba naostatok zdôrazniť, ako to urobil aj odvolací súd, že navrhovateľ

má právnické vzdelanie.

Keďže odvolací súd na daný skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj

správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu,

rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/

) správny. Nakoľko nebolo zistené, že by konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté

vadou uvedenou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej, dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1

rozsudkom zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania

proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

). Dovolací súd ale odporcovi nepriznal náhradu trov, pretože nepodal návrh na ich

priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2011

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová