Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 147 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (169)667/362563.c2f118.pdf
PDF · 147.37 KB
No categories available
6MCdo/5/2010
Najvyšší súd 6 M Cdo 5/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. J., narodeného X.,
bývajúceho v K., U., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F. & P., s.r.o., so sídlom v L.,
konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. I. F., PhD., proti odporkyni A. K., bývajúcej v K.,
Osloboditeľov 147, o určenie vlastníckeho práva, ktorá vec bola vedená na Okresnom súde
Martin pod sp.zn. 5 C 154/2006, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 10. marca 2009 sp.zn.
5 Co 174/2008, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 10. marca 2009 sp.zn. 5 Co 174/2008 v znení
opravného uznesenia z 22. februára 2011 a rozsudok Okresného súdu Martin z 12. februára
2008 č.k. 5 C 154/2006-88 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Martin na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom na začatie konania navrhovateľ sa domáhal, aby súd určil, ţe „vlastníkom
2
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. K., parcela č. X.K. vo výmere X. m, zapísanej na LV
č. X. na K., S., je M. J., nar. X., v celosti“. Ako rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vyvodzoval návrh na určenie, ţe je výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, uviedol,
ţe oprávnenou dlhodobou drţbou spornej nehnuteľnosti, do ktorej treba započítať aj dobu, po
ktorú mal vec v oprávnenej drţbe jeho otec J. J., nadobudol k nej vlastníckeho právo
vydrţaním v zmysle ustanovenia § 134 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (O.z.). Odvolávajúc sa na skutkové zistenia v konaní Okresného súdu
Martin vedenom pod sp.zn. 11 C 385/02 o rovnakom návrhu M. J., narodeného X., ktoré sa
síce skončilo zamietnutím návrhu, ale iba z dôvodu, ţe na podanie návrhu na určenie
vlastníctva nie je aktívne legitimovaný jeho syn, ale ţe aktívna legitimácia svedčí skôr jemu,
tvrdil, ţe predmetnú nehnuteľnosť začal uţívať jeho otec J. J. ešte v roku 1957. J. J. a právny
predchodca odporkyne J. K. D. potom uzavreli v roku X. zámennú zmluvu, čo v konaní sp.zn.
11 C 385/02 potvrdili aj svedkovia J. V. a M. K.. Spornú parcelu potom J. J. uţíval ako
vlastnú nerušene aţ do svojej smrti roku 1987 a po ňom od sám aţ do roku 2002.
Okresný súd Martin (súd prvého stupňa) rozsudkom z 12. februára 2008 č.k.
5 C 154/2006-88 návrh na začatie konania zamietol a navrhovateľovi uloţil povinnosť
nahradiť odporkyni, na účet jej zástupcu, trovy konania. Vychádzal z toho, ţe z vykonaného
dokazovania nebolo moţné dospieť k jednoznačnému záveru, ţe medzi právnymi
predchodcami účastníkov skutočne došlo k zámene sporného pozemku. Z výpovede svedka J.
V. síce vyplynulo, ţe v súvislosti s výstavbou rodinných domov v danej lokalite mala
prebehnúť „istá zámena pozemkov“, jednoznačne však z jeho svedeckej výpovede ani z iných
dôkazov nevyplynulo, či išlo iba o zámer také zmluvy uzavrieť, alebo zámenné zmluvy boli
v skutočnosti aj uzavreté. K tomu uviedol, ţe „existenciu zámenných zmlúv, čo i len v ústnej
podobe, súd aj však jednoznačne nezistil.“ Poukázal tieţ na to, ţe stavebníci si v 60-tych
rokoch v danej lokalite vlastnícke vzťahy k pozemkom napokon upravovali písomnými
zmluvami, a to darovacími či kúpnymi. Uviedol, ţe z potvrdenia MNV v K. zo X X X. č.j. X.
vyplýva, ţe doriešenie stavu načrtnutého zastavovacím plánom obce predpokladalo
vyhotovenie geometrických plánov, ktoré zrejme mali slúţiť ako podklady na prevody časti
parciel „tak, aby boli vytvorené, ţiadané, ţelané a predpokladané stavebné pozemky“.
Ţalobca neprodukoval dôkaz preukazujúci, ţe by bol takýto geometrický plán vyhotovený.
Súd prvého stupňa ďalej dôvodil, ţe v čase tvrdenej zámeny pozemkov prevod nehnuteľností
vyţadoval písomnú formu právneho úkonu, v konaní ale nebol produkovaný dôkaz, „ţe by
bola vytvorená nejaká listina“ medzi právnymi predchodcami účastníkov týkajúca sa prevodu,
resp. zámeny spornej parcely s iným pozemkom. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia tieţ
uviedol, ţe i keď bola preukázaná dlhodobá a nerušená drţba sporného pozemku
navrhovateľom a jeho právnym predchodcom, samotné toto zistenie nepostačovalo na
ustálenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydrţaním. Pri drţbe spornej nehnuteľnosti totiţ
navrhovateľ a jeho právny predchodca nemohli byť dobromyseľní. K „zabratiu“ sporného
pozemku rodinou navrhovateľa došlo v čase platnosti takej právnej úpravy, ktorá
„predpokladala“ existenciu písomných zmlúv o prevodoch vlastníctva k nehnuteľnostiam, aké
písomné zmluvy sa medzi obstarávateľmi stavebných pozemkov v danej lokalite aj uzatvárali,
o čom navrhovateľ a jeho právny predchodca vedeli. Na základe uvedeného súd prvého
stupňa uzavrel : „Ak napriek tomu, ţe o takýchto prevodoch pozemkov vo svojom okolí
ţalobca a jeho otec J. J. vedeli a napriek tomu boli subjektívne presvedčení, ţe im sporní
pozemok patrí len preto, ţe ho zabrali a ţe sa rokovalo o jeho výmene na MNV, o čom mala
byť spísaná zápisnica (nie však zámenná zmluva), nejedná sa u ţalobcu či u jeho právneho
predchodcu J. J. o ospravedlniteľný omyl taký, aký je predpokladaný pri dobromyseľnej drţbe
[...]“.
Krajský súd v Ţiline (odvolací súd) rozsudkom z 10. marca 2009 sp.zn.
5 Co 174/2008, v znení opravného uznesenia z 22. februára 2011, potvrdil odvolaním
navrhovateľa napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a odporcovi nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa a v odôvodnení svojho rozsudku sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (O.s.p.)
obmedzil na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
Proti rozsudkom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu podal generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie. Uviedol, ţe
tak robí na podnet navrhovateľa, pretoţe napadnutým rozhodnutím bol porušený zákon,
pričom ochranu práv a zákonom chránených záujmov navrhovateľa nie je moţné dosiahnuť
inými právnymi prostriedkami. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, ţe napadnuté rozsudky
spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Podľa
generálneho prokurátora súdy niţších stupňov nesprávne vyhodnotili zistený skutkový stav
z hľadiska zákonných predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva vydrţaním. Uviedol, ţe
v konaní bolo preukázané, ţe v súvislosti so zameriavaním stavebných pozemkov
a vyhotovovaním nového zastavovacieho plánu obce K., došlo medzi právnym predchodcom
navrhovateľa J. J. a právnym predchodcom odporkyne J. K. D. k zámene pozemkov tak, aby
vznikli ucelené stavebné parcely. Týmto spôsobom sa o zámene časti pozemkov dohodlo viac
vlastníkov, ktorým boli tieto pozemky pridelené náhradou za pozemky vyvlastnené
v súvislosti s výstavbou vodnej nádrţe K.. Uţ z listín pripojených k ţalobe syna navrhovateľa,
o ktorej súd konal pod sp.zn. 11 C 385/2002, konkrétne z potvrdenia MNV K. (č.l. 3)
a z porovnania plánu rodinného domu M. J. s terajšou snímkou z mapy (č.l. 4, 5), vyplýva, ţe
v roku X. MNV K. povaţoval vtedajšiu parcelu č. X., ktorej súčasťou bola i sporná parcela č.
X., za vlastníctvo J. J.. V rámci uvedeného konania bol vypočutý aj svedok J. V., ktorý v roku
X. vykonával funkciu tajomníka MNV K. a ktorý potvrdil, ţe predseda stavebnej komisie
MNV pozemky zameral a na MNV bola spísaná zápisnica, ktorú podpísali všetci účastníci
zámeny pozemkov. Bol pritom vyhotovený aj plánik, ktorý účastníci týchto úprav tieţ
podpísali. Hoci sa samotná zápisnica nezachovala, uvedenými dôkazmi bolo podľa názoru
generálneho prokurátora jednoznačne preukázané, ţe k takémuto meraniu, deleniu a zámene
pozemkov došlo. Na základe tejto zámennej zmluvy nadobudol právny predchodca
navrhovateľa J. J. pozemok označený parc. č. X. a právny predchodca odporkyne J. K. D.
pozemok - časť rozdelenej parcely č. X., ktorý je v súčasnosti zapísaný na liste vlastníctva č.
X. pre kat. územia K., ako súčasť parcely č. X., ktorej vlastníkom je syn J. K. D., V. K..
Pozemok nadobudnutý na základe tejto zámeny uţíval J. J. ako vlastný od 60-tych rokov
a potom navrhovateľ, obidvaja v dobrej viere, ţe im pozemok vlastnícky patrí, aţ do roku
2002. K záveru súdov niţších stupňov, ţe právny predchodca navrhovateľa ani navrhovateľ
nemohli byť dobromyseľní, ţe im uvedený pozemok vlastnícky patrí, generálny prokurátor
uviedol, ţe na účinnosť zmlúv o prevode nehnuteľností sa vyţadovala registrácia štátnym
notárstvom od 1. apríla 1964 Od 30. augusta 1951 do 31. marca 1964 zmluvy o prevode
nehnuteľností potrebovali pre svoju platnosť privolenie príslušného okresného národného
výboru, v ktorého obvode sa nachádzala nehnuteľnosť. Ako prevod nehnuteľností sa
posudzovalo i jej rozdelenie. Podľa generálneho prokurátora je táto skutočnosť významná
pre posudzovanie dobromyseľnosti navrhovateľa. K zámene pozemkov došlo práve v roku
1964, vo veci konal orgán štátnej správy - miestny národný výbor, o zámene bola spísaná
zápisnica a vyhotovená jej grafická príloha. Tieto okolnosti podľa názoru generálneho
prokurátora svedčia o dobromyseľnosti právneho predchodcu navrhovateľa i ohľadne
nadobúdacieho titulu a ospravedlňujú jeho právny omyl, na základe ktorého nedošlo podľa
vtedy platnej právnej úpravy k uzavretiu perfektnej zámennej zmluvy. Dodal, ţe zmyslom
inštitútu vydrţania ako osobitného originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva je
poskytnúť drţiteľovi zákonnú moţnosť transformácie dlhotrvajúceho vzťahu oprávnenej
drţby na vlastnícke právo vtedy, ak ho na základe právneho dôvodu, ktorým došlo
k uchopeniu drţby, nenadobudol. V danej veci bolo podľa názoru generálneho prokurátora
preukázané, ţe právny predchodca navrhovateľa a následne navrhovateľ sporný pozemok
dlhodobo uţívali v dobrej viere, ţe im vlastnícky patrí a navrhovateľ k nemu nadobudol
vlastnícke právo vydrţaním. Poznamenal, ţe je v rozpore i s dobrými mravmi, ak v rámci
zámennej zmluvy právny predchodca navrhovateľa poskytol právnemu predchodcovi
odporkyne časť pozemku, ktorú toho času vlastní brat odporkyne V. K. (titulom darovacej
zmluvy od J. K. D. a M. K. z roku X.), a naproti tomu odporkyňa vlastnícke právo
navrhovateľa k spornému pozemku popiera. Na základe uvedeného generálny prokurátor
navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Navrhovateľ navrhol mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť.
Odporkyňa navrhla mimoriadne dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok
(§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho
nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.)
a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ
tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242
ods. 1, druhá veta O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom
neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného
prostriedku.
Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal
otázkou, či konanie v tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo
začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolací súd nezistil, ţe
by konanie v preskúmavanej právnej veci bolo takou vadou postihnuté; takouto vadou
konania napokon neodôvodňuje svoj mimoriadny opravný prostriedok ani generálny
prokurátor.
Rovnako, so zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1, druhá veta O.s.p., bez ohľadu
na to, či generálny prokurátor odôvodnil svoje mimoriadne dovolanie dovolacím dôvodom aj
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej
procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu tejto
povahy ide okrem iného tieţ vtedy, keď súd skutkové závery, z ktorých vyvodil svoje právne
závery, zaloţil na výsledkoch dokazovania, ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonnými
ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania dokazovania určitým dôkazným prostriedkom
alebo ţe jeho skutkové závery sú v rozpore s tým, čo vyšlo za konania najavo. Dovolací súd
dospel k záveru, ţe v konaní na súdoch oboch niţších stupňov došlo k vade uvedenej povahy.
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závaţné pochybnosti.
Obligátnou poţiadavkou spravodlivého procesu je dodrţanie zásady priamosti
a ústnosti. Podstata zásady priamosti vychádza z poţiadavky, aby súd rozhodoval o veci
samej na základe bezprostredne získaných poznatkov a opieral sa len o dôkazy, ktoré boli
vykonané pred ním. Podstatou zásady ústnosti je to, ţe súd pri rozhodovaní o veci
principiálne vychádza z poznatkov, ktoré získal na ústnom pojednávaní. Obe tieto zásady
úzko súvisia s ústavnoprocesnou zásadou verejnosti.
Výsluch svedka v civilnom procese patrí k najvýznamnejším dôkazným prostriedkom
a v neposlednom rade je aj veľmi významným východiskom pre hodnotenie iných dôkazov
podľa § 132 O.s.p. Pri hodnotení dôkazov súdom, obzvlášť pri hodnotení dôkazu vykonaného
výsluchom svedka, je mimoriadne významná priamosť vykonávania dôkazov.
Súd prvého stupňa pri ustálení rozhodujúcich skutočností, z ktorých vychádzal
pri právnom hodnotení veci, tieto zásady plne nerešpektoval. Zamietnutie návrhu na určenie,
ţe navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydrţaním, odôvodnil tým, ţe
nebolo moţné dospieť k jednoznačnému záveru, ţe medzi právnymi predchodcami účastníkov
došlo k zámene sporného pozemku za iný pozemok. Tento svoj záver odôvodnil tým, ţe :
„Z výpovede svedka V. a konštatovaním ţalobcu síce vyplynuli skutočnosti týkajúce sa toho,
ţe istá zámena pozemkov prebehnúť mala v súvislosti s výstavbou rodinných domov v danej
lokalite, avšak jednoznačne nevyplynulo z týchto výpovedí, či sa jednalo o zámer takéto
zmluvy uzavrieť a takýmto spôsobom vytvoriť situáciu, ktorá bola predpokladaná
zastavovacím plánom v danej lokalite, alebo uţ došlo k uzavretiu riadnych zámenných
zmlúv“, resp. i tým, ţe „existenciu zámenných zmlúv, čo i len v ústnej podobe, súd však
jednoznačne nezistil“. Súd prvého stupňa teda zaloţil svoje skutkové závery o skutočnosti,
ktorá podľa navrhovateľa odôvodnene vyvolala v jeho právnom predchodcovi presvedčenie,
ţe sa stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti, v podstatnej časti na základe výpovede svedka J.
V., ktorého ale sám nevypočul; svedeckú výpoveď menovaný urobil v konaní vedenom
pod sp.zn. 11 C 385/2002 o návrhu M. J., nar. X.. Súd prvého stupňa tak svoje skutkové
závery, z ktorých vyvodil svoje právne závery, zaloţil na výsledkoch dokazovania, ktoré
nebolo vykonané v súlade so zásadou priamosti a ústnosti.
Súd prvého stupňa popritom vyloţil svedeckú výpoveď J. V. v rozpore s jej obsahom
zachyteným v spise vedenom v konaní pod sp.zn. 11 C 385/2002 (č.l. 66 - 67 spisu)
a s obsahom jeho čestného vyhlásenia z 25. augusta 2003 (č.l. 36 spisu). V odôvodnení svojho
rozhodnutia, ako uţ bolo uvedené vyššie, tieţ uviedol, ţe : „Z výpovede svedka V.
a konštatovaním ţalobcu síce vyplynuli skutočnosti týkajúce sa toho, ţe istá zámena
pozemkov prebehnúť mala v súvislosti s výstavbou rodinných domov v danej lokalite, avšak
jednoznačne nevyplynulo z týchto výpovedí, či sa jednalo o zámer takého zmluvy uzavrieť
a takýmto spôsobom vytvoriť situáciu, ktorá bola predpokladá zastavovacím plánom v danej
lokalite, alebo uţ došlo k uzavretiu riadnych zámenných zmlúv“. Tieţ ustálil, ţe v konaní
nebol produkovaný dôkaz, „ţe by bola vytvorená nejaká listina“ medzi právnymi
predchodcami účastníkov týkajúca sa prevodu, resp. zámeny spornej parcely s iným
pozemkom, resp. ţe „existencia zámenných zmlúv, čo i len v ústnej podobe, sú však
jednoznačne nezistil“. Svedok J. V. na pojednávaní na súde prvého stupňa konanom dňa
28. septembra 2004 ale na otázku o obsahu zápisnice vyhotovenej na bývalom MNV K.
uviedol, ţe „bolo tam uvedené, ţe si vymieňajú pozemky, [...].“ V čestnom vyhlásení
menovaného z 25. augusta 2003 k okolnostiam „nového zamerania pozemkov“ je okrem
iného uvedené, ţe „[...] pán J. a J. K. - D. sa spolu dohodli na výmene časti pozemkov tak,
aby mali ucelenú stavebnú parcelu. Túto dohodu potvrdili svojím podpisom na plániku, ktorý
bol súčasťou zápisnice vyhotovenej MNV K. a na ktorý plánik sa podpísali aj ostatní účastníci
tohto nového rozdelenia a zamerania“.
Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá ani skutkový záver súdu prvého stupňa,
z ktorého potom vyvodil nedostatok dobromyseľnosti právneho predchodcu navrhovateľa,
resp. navrhovateľa pri drţbe spornej nehnuteľnosti, ţe k „zabratiu“ sporného pozemku
rodinou navrhovateľa došlo v čase platnosti takej právnej úpravy, ktorá predpokladala
existenciu písomných zmlúv o prevodoch vlastníctva k nehnuteľnostiam, aké písomné zmluvy
sa medzi obstarávateľmi stavebných pozemkov v danej lokalite aj uzatvárali, o čom
navrhovateľ a jeho právny predchodca vedeli, resp. „stavebníci v danej lokalite si aj v 60-tych
rokoch minulého storočia vlastnícke vzťahy k pozemkom nakoniec upravovali písomnými
zmluvami, a to darovacími či kúpnymi“.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe tento záver súd prvého stupňa vyvodil z kúpnej zmluvy
uzavretej medzi predávajúcim J. M. a kupujúcim R. L., resp. z darovacej zmluvy uzavretej
medzi darcami J. K. D. a M. K. a obdarovaným V. K.. Z obsahu týchto zmlúv sa ale bez
ďalšieho nedá vyvodiť súvis v nich obsiahnutých prevodov so zámenami pozemkov
pridelených presídlencom roku 1957. Naostatok bez ďalšieho nemoţno ustáliť ani časovú
súvislosť týchto písomných zmlúv s výmenami pozemkov, ktoré podľa tvrdení navrhovateľa
mali byť dovŕšené v roku 1964; kúpna zmluva bola uzavretá X. a darovacia zmluva X.X..
Popritom kúpnu zmluvu z X., uzavretú medzi predávajúcim J. M. a kupujúcim R. L., predloţil
súdu sám navrhovateľ a urobil tak len na preukázanie svojho tvrdenia o zhodnosti podpisov
R. L. na zmluve a na pláne vymenených pozemkov vyhotovenom (pravdepodobne)
predsedom stavebnej komisie, teda na preukázanie, ţe okrem iných účastníkov zámeny
pozemkov i menovaný podpísal plán vymenených pozemkov (prednes navrhovateľa
na pojednávaní konanom 12. septembra 2007 - č.l. 41 spisu).
Vychádzajúc z týchto zistení dovolací súd dospel k záveru, ţe skutkové závery si súd
prvého stupňa urobil na základe takých skutočností, ktoré neboli získané v súlade
so zákonnými ustanoveniami, resp. nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch.
K záverom súdu prvého stupňa, ţe navrhovateľ a ani jeho právny predchodca nemohli
byť vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľní, ţe im sporný pozemok vlastnícky patrí,
teda, ţe sa u navrhovateľa a ani u jeho predchodcu „nejedná o ospravedlniteľný omyl taký,
aký je predpokladaný pri dobromyseľnej drţbe [...]“, dovolací súd k tomu, čo súd prvého
stupňa uţ (správne) uviedol o predpokladoch nadobudnutia vlastníctva, ďalej poznamenáva,
ţe dobromyseľnosť musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či drţiteľ pri zachovaní náleţitej
opatrnosti, ktorú moţno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na kaţdom
subjekte poţadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, ţe uţíva nehnuteľnosti, ktorých
vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti drţby treba vychádzať zo zásady, ţe
jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, ţe nekoná bezprávne, ak si určitú vec
prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok,
a z ktorého moţno vyvodiť, ţe sa dôvodne povaţuje za vlastníka veci. Medzi základné
okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti drţby veci, patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol
- či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit drţiteľa nemôţe byť sám
osebe podkladom pre vydrţanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti drţby práva. O dobromyseľnosti moţno hovoriť tam, kde
drţiteľ drţí vec v omyle, ţe mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.
Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, ţe mýliaci sa postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
od kaţdého poţadovať. Omyl môţe byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva
v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho
vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom
na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat
(neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samotnej podstaty práva, právny omyl
drţiteľa, vychádzajúci z neznalosti ustanovení práva, môţe byť ospravedlniteľný len
výnimočne. O takúto výnimočnosť okolností, za ktorých môţe byť aj právny omyl
ospravedlniteľný, môţe ísť napr. vtedy, keď omyl bol vyvolaný aj konaním štátnym orgánom,
pretoţe drţiteľ mohol dôvodne predpokladať, ţe štátne orgány poznajú právo.
Podľa dovolacieho súdu generálny prokurátor správne uvádza v mimoriadnom
dovolaní, ţe majúc na zreteli konkrétne okolnosti preskúmavanej právnej veci, bolo potrebné
pri posudzovaní otázky dobromyseľnosti navrhovateľa a jeho právneho predchodcu
prihliadnuť tieţ na to, ţe „vo veci konal orgán štátnej správy - miestny národný výbor,
o zámene bola spísaná zápisnica a vyhotovená jej grafická príloha“. V tejto súvislosti
nemoţno opomenúť ani skutočnosť, tieţ pripomínanú generálnym prokurátorom, ţe hľadiska
posúdenia dobromyseľnosti právneho predchodcu navrhovateľa treba za podstatné povaţovať
i to, ţe „uţ z listín pripojených k ţalobe v konaní č. sp.zn. 11 C 385/2002, konkrétne
z potvrdenia MNV K. (č.l. 3) a z porovnania plánu rodinného domu M. J. s terajšou snímkou
z mapy (č.l. 4, 5), vyplýva, ţe v roku X. MNV K. považoval vtedajšiu parcelu č. X., ktorej
súčasťou bola i sporná parcela č. X., za vlastníctvo J. J.“.
K vyššie uvedenému dovolací súd dodáva, ţe pri posudzovaní dobromyseľnosti drţby
nemoţno opomenúť, ţe v čase, kedy sa právny predchodca navrhovateľa ujal drţby (nič
nenasvedčuje tomu, ţe by J. J. sporný pozemok iba “fakticky zabral“), bola závaţným
spôsobom narušená stabilita vlastníckych vzťahov, neboli uznávané všetky princípy
súkromného práva, právna úprava vlastníckych vzťahov bola neprehľadná, a v neposlednom
rade, ţe národné výbory mali široké faktické i zákonné oprávnenia zasahovať do vlastníckych
vzťahov (podľa zákona č. 65/1951 Zb. o prevodoch nehnuteľností a o nájmoch
poľnohospodárskej a lesnej pôdy sa na účinnosť kaţdej zmluvy o prevode nehnuteľností
vyţadoval súhlas príslušného okresného národného výboru).
Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie súdu prvého stupňa
je postihnuté vadou, ktorá mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1
písm. b/ O.s.p.), ktorú vadu neodstránil ani odvolací súd, a ţe mimoriadnym dovolaním
napadnuté rozhodnutia súdov niţších stupňov spočívajú sčasti aj na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Následkom týchto vád je zrušenie rozsudku
odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 2, 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. apríla 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová