Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6MCdo/5/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. J., narodeného X.,

bývajúceho v K., U., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F. & P., s.r.o., so sídlom v L.,

konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. I. F., PhD., proti odporkyni A. K., bývajúcej v K.,

Osloboditeľov 147, o určenie vlastníckeho práva, ktorá vec bola vedená na Okresnom súde

Martin pod sp.zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 10. marca 2009 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 10. marca 2009 sp.zn. v znení

opravného uznesenia z 22. februára 2011 a rozsudok Okresného súdu Martin z 12. februára

2008 č.k. -88 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Martin na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Návrhom na začatie konania navrhovateľ sa domáhal, aby súd určil, ţe „vlastníkom

2

nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. K., parcela č. X.K. vo výmere X. m, zapísanej na LV

č. X. na K., S., je M. J., nar. X., v celosti“. Ako rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vyvodzoval návrh na určenie, ţe je výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, uviedol,

ţe oprávnenou dlhodobou drţbou spornej nehnuteľnosti, do ktorej treba započítať aj dobu, po

ktorú mal vec v oprávnenej drţbe jeho otec J. J., nadobudol k nej vlastníckeho právo

vydrţaním v zmysle ustanovenia v znení

neskorších predpisov (O.z.). Odvolávajúc sa na skutkové zistenia v konaní Okresného súdu

Martin vedenom pod sp.zn. o rovnakom návrhu M. J., narodeného X., ktoré sa

síce skončilo zamietnutím návrhu, ale iba z dôvodu, ţe na podanie návrhu na určenie

vlastníctva nie je aktívne legitimovaný jeho syn, ale ţe aktívna legitimácia svedčí skôr jemu,

tvrdil, ţe predmetnú nehnuteľnosť začal uţívať jeho otec J. J. ešte v roku 1957. J. J. a právny

predchodca odporkyne J. K. D. potom uzavreli v roku X. zámennú zmluvu, čo v konaní sp.zn.

potvrdili aj svedkovia J. V. a M. K.. Spornú parcelu potom J. J. uţíval ako

vlastnú nerušene aţ do svojej smrti roku 1987 a po ňom od sám aţ do roku 2002.

Okresný súd Martin (súd prvého stupňa) rozsudkom z 12. februára 2008 č.k.

-88 návrh na začatie konania zamietol a navrhovateľovi uloţil povinnosť

nahradiť odporkyni, na účet jej zástupcu, trovy konania. Vychádzal z toho, ţe z vykonaného

dokazovania nebolo moţné dospieť k jednoznačnému záveru, ţe medzi právnymi

predchodcami účastníkov skutočne došlo k zámene sporného pozemku. Z výpovede svedka J.

V. síce vyplynulo, ţe v súvislosti s výstavbou rodinných domov v danej lokalite mala

prebehnúť „istá zámena pozemkov“, jednoznačne však z jeho svedeckej výpovede ani z iných

dôkazov nevyplynulo, či išlo iba o zámer také zmluvy uzavrieť, alebo zámenné zmluvy boli

v skutočnosti aj uzavreté. K tomu uviedol, ţe „existenciu zámenných zmlúv, čo i len v ústnej

podobe, súd aj však jednoznačne nezistil.“ Poukázal tieţ na to, ţe stavebníci si v 60-tych

rokoch v danej lokalite vlastnícke vzťahy k pozemkom napokon upravovali písomnými

zmluvami, a to darovacími či kúpnymi. Uviedol, ţe z potvrdenia MNV v K. zo X X X. č.j. X.

vyplýva, ţe doriešenie stavu načrtnutého zastavovacím plánom obce predpokladalo

vyhotovenie geometrických plánov, ktoré zrejme mali slúţiť ako podklady na prevody časti

parciel „tak, aby boli vytvorené, ţiadané, ţelané a predpokladané stavebné pozemky“.

Ţalobca neprodukoval dôkaz preukazujúci, ţe by bol takýto geometrický plán vyhotovený.

Súd prvého stupňa ďalej dôvodil, ţe v čase tvrdenej zámeny pozemkov prevod nehnuteľností

vyţadoval písomnú formu právneho úkonu, v konaní ale nebol produkovaný dôkaz, „ţe by

bola vytvorená nejaká listina“ medzi právnymi predchodcami účastníkov týkajúca sa prevodu,

resp. zámeny spornej parcely s iným pozemkom. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia tieţ

uviedol, ţe i keď bola preukázaná dlhodobá a nerušená drţba sporného pozemku

navrhovateľom a jeho právnym predchodcom, samotné toto zistenie nepostačovalo na

ustálenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydrţaním. Pri drţbe spornej nehnuteľnosti totiţ

navrhovateľ a jeho právny predchodca nemohli byť dobromyseľní. K „zabratiu“ sporného

pozemku rodinou navrhovateľa došlo v čase platnosti takej právnej úpravy, ktorá

„predpokladala“ existenciu písomných zmlúv o prevodoch vlastníctva k nehnuteľnostiam, aké

písomné zmluvy sa medzi obstarávateľmi stavebných pozemkov v danej lokalite aj uzatvárali,

o čom navrhovateľ a jeho právny predchodca vedeli. Na základe uvedeného súd prvého

stupňa uzavrel : „Ak napriek tomu, ţe o takýchto prevodoch pozemkov vo svojom okolí

ţalobca a jeho otec J. J. vedeli a napriek tomu boli subjektívne presvedčení, ţe im sporní

pozemok patrí len preto, ţe ho zabrali a ţe sa rokovalo o jeho výmene na MNV, o čom mala

byť spísaná zápisnica (nie však zámenná zmluva), nejedná sa u ţalobcu či u jeho právneho

predchodcu J. J. o ospravedlniteľný omyl taký, aký je predpokladaný pri dobromyseľnej drţbe

[...]“.

Krajský súd v Ţiline (odvolací súd) rozsudkom z 10. marca 2009 sp.zn.

, v znení opravného uznesenia z 22. februára 2011, potvrdil odvolaním

navrhovateľa napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a odporcovi nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

súdu prvého stupňa a v odôvodnení svojho rozsudku sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2

, v znení neskorších predpisov

obmedzil na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

Proti rozsudkom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu podal generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie. Uviedol, ţe

tak robí na podnet navrhovateľa, pretoţe napadnutým rozhodnutím bol porušený zákon,

pričom ochranu práv a zákonom chránených záujmov navrhovateľa nie je moţné dosiahnuť

inými právnymi prostriedkami. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, ţe napadnuté rozsudky

spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Podľa

generálneho prokurátora súdy niţších stupňov nesprávne vyhodnotili zistený skutkový stav

z hľadiska zákonných predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva vydrţaním. Uviedol, ţe

v konaní bolo preukázané, ţe v súvislosti so zameriavaním stavebných pozemkov

a vyhotovovaním nového zastavovacieho plánu obce K., došlo medzi právnym predchodcom

navrhovateľa J. J. a právnym predchodcom odporkyne J. K. D. k zámene pozemkov tak, aby

vznikli ucelené stavebné parcely. Týmto spôsobom sa o zámene časti pozemkov dohodlo viac

vlastníkov, ktorým boli tieto pozemky pridelené náhradou za pozemky vyvlastnené

v súvislosti s výstavbou vodnej nádrţe K.. Uţ z listín pripojených k ţalobe syna navrhovateľa,

o ktorej súd konal pod sp.zn. , konkrétne z potvrdenia MNV K. (č.l. 3)

a z porovnania plánu rodinného domu M. J. s terajšou snímkou z mapy (č.l. 4, 5), vyplýva, ţe

v roku X. MNV K. povaţoval vtedajšiu parcelu č. X., ktorej súčasťou bola i sporná parcela č.

X., za vlastníctvo J. J.. V rámci uvedeného konania bol vypočutý aj svedok J. V., ktorý v roku

X. vykonával funkciu tajomníka MNV K. a ktorý potvrdil, ţe predseda stavebnej komisie

MNV pozemky zameral a na MNV bola spísaná zápisnica, ktorú podpísali všetci účastníci

zámeny pozemkov. Bol pritom vyhotovený aj plánik, ktorý účastníci týchto úprav tieţ

podpísali. Hoci sa samotná zápisnica nezachovala, uvedenými dôkazmi bolo podľa názoru

generálneho prokurátora jednoznačne preukázané, ţe k takémuto meraniu, deleniu a zámene

pozemkov došlo. Na základe tejto zámennej zmluvy nadobudol právny predchodca

navrhovateľa J. J. pozemok označený parc. č. X. a právny predchodca odporkyne J. K. D.

pozemok - časť rozdelenej parcely č. X., ktorý je v súčasnosti zapísaný na liste vlastníctva č.

X. pre kat. územia K., ako súčasť parcely č. X., ktorej vlastníkom je syn J. K. D., V. K..

Pozemok nadobudnutý na základe tejto zámeny uţíval J. J. ako vlastný od 60-tych rokov

a potom navrhovateľ, obidvaja v dobrej viere, ţe im pozemok vlastnícky patrí, aţ do roku

2002. K záveru súdov niţších stupňov, ţe právny predchodca navrhovateľa ani navrhovateľ

nemohli byť dobromyseľní, ţe im uvedený pozemok vlastnícky patrí, generálny prokurátor

uviedol, ţe na účinnosť zmlúv o prevode nehnuteľností sa vyţadovala registrácia štátnym

notárstvom od 1. apríla 1964 Od 30. augusta 1951 do 31. marca 1964 zmluvy o prevode

nehnuteľností potrebovali pre svoju platnosť privolenie príslušného okresného národného

výboru, v ktorého obvode sa nachádzala nehnuteľnosť. Ako prevod nehnuteľností sa

posudzovalo i jej rozdelenie. Podľa generálneho prokurátora je táto skutočnosť významná

pre posudzovanie dobromyseľnosti navrhovateľa. K zámene pozemkov došlo práve v roku

1964, vo veci konal orgán štátnej správy - miestny národný výbor, o zámene bola spísaná

zápisnica a vyhotovená jej grafická príloha. Tieto okolnosti podľa názoru generálneho

prokurátora svedčia o dobromyseľnosti právneho predchodcu navrhovateľa i ohľadne

nadobúdacieho titulu a ospravedlňujú jeho právny omyl, na základe ktorého nedošlo podľa

vtedy platnej právnej úpravy k uzavretiu perfektnej zámennej zmluvy. Dodal, ţe zmyslom

inštitútu vydrţania ako osobitného originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva je

poskytnúť drţiteľovi zákonnú moţnosť transformácie dlhotrvajúceho vzťahu oprávnenej

drţby na vlastnícke právo vtedy, ak ho na základe právneho dôvodu, ktorým došlo

k uchopeniu drţby, nenadobudol. V danej veci bolo podľa názoru generálneho prokurátora

preukázané, ţe právny predchodca navrhovateľa a následne navrhovateľ sporný pozemok

dlhodobo uţívali v dobrej viere, ţe im vlastnícky patrí a navrhovateľ k nemu nadobudol

vlastnícke právo vydrţaním. Poznamenal, ţe je v rozpore i s dobrými mravmi, ak v rámci

zámennej zmluvy právny predchodca navrhovateľa poskytol právnemu predchodcovi

odporkyne časť pozemku, ktorú toho času vlastní brat odporkyne V. K. (titulom darovacej

zmluvy od J. K. D. a M. K. z roku X.), a naproti tomu odporkyňa vlastnícke právo

navrhovateľa k spornému pozemku popiera. Na základe uvedeného generálny prokurátor

navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľ navrhol mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť.

Odporkyňa navrhla mimoriadne dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok

( ), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho

nariadenie nepovaţoval za potrebné ( v spojení s )

a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné.

V zmysle mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tieţ

tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242

ods. 1, druhá veta v spojení s ). Dovolacie dôvody pritom

neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného

prostriedku.

Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal

otázkou, či konanie v tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v aţ g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo

začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolací súd nezistil, ţe

by konanie v preskúmavanej právnej veci bolo takou vadou postihnuté; takouto vadou

konania napokon neodôvodňuje svoj mimoriadny opravný prostriedok ani generálny

prokurátor.

Rovnako, so zreteľom na ustanovenie , druhá veta , bez ohľadu

na to, či generálny prokurátor odôvodnil svoje mimoriadne dovolanie dovolacím dôvodom aj

podľa , dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej

procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu tejto

povahy ide okrem iného tieţ vtedy, keď súd skutkové závery, z ktorých vyvodil svoje právne

závery, zaloţil na výsledkoch dokazovania, ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonnými

ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania dokazovania určitým dôkazným prostriedkom

alebo ţe jeho skutkové závery sú v rozpore s tým, čo vyšlo za konania najavo. Dovolací súd

dospel k záveru, ţe v konaní na súdoch oboch niţších stupňov došlo k vade uvedenej povahy.

Podľa súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Podľa súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,

ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závaţné pochybnosti.

Obligátnou poţiadavkou spravodlivého procesu je dodrţanie zásady priamosti

a ústnosti. Podstata zásady priamosti vychádza z poţiadavky, aby súd rozhodoval o veci

samej na základe bezprostredne získaných poznatkov a opieral sa len o dôkazy, ktoré boli

vykonané pred ním. Podstatou zásady ústnosti je to, ţe súd pri rozhodovaní o veci

principiálne vychádza z poznatkov, ktoré získal na ústnom pojednávaní. Obe tieto zásady

úzko súvisia s ústavnoprocesnou zásadou verejnosti.

Výsluch svedka v civilnom procese patrí k najvýznamnejším dôkazným prostriedkom

a v neposlednom rade je aj veľmi významným východiskom pre hodnotenie iných dôkazov

podľa Pri hodnotení dôkazov súdom, obzvlášť pri hodnotení dôkazu vykonaného

výsluchom svedka, je mimoriadne významná priamosť vykonávania dôkazov.

Súd prvého stupňa pri ustálení rozhodujúcich skutočností, z ktorých vychádzal

pri právnom hodnotení veci, tieto zásady plne nerešpektoval. Zamietnutie návrhu na určenie,

ţe navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydrţaním, odôvodnil tým, ţe

nebolo moţné dospieť k jednoznačnému záveru, ţe medzi právnymi predchodcami účastníkov

došlo k zámene sporného pozemku za iný pozemok. Tento svoj záver odôvodnil tým, ţe :

„Z výpovede svedka V. a konštatovaním ţalobcu síce vyplynuli skutočnosti týkajúce sa toho,

ţe istá zámena pozemkov prebehnúť mala v súvislosti s výstavbou rodinných domov v danej

lokalite, avšak jednoznačne nevyplynulo z týchto výpovedí, či sa jednalo o zámer takéto

zmluvy uzavrieť a takýmto spôsobom vytvoriť situáciu, ktorá bola predpokladaná

zastavovacím plánom v danej lokalite, alebo uţ došlo k uzavretiu riadnych zámenných

zmlúv“, resp. i tým, ţe „existenciu zámenných zmlúv, čo i len v ústnej podobe, súd však

jednoznačne nezistil“. Súd prvého stupňa teda zaloţil svoje skutkové závery o skutočnosti,

ktorá podľa navrhovateľa odôvodnene vyvolala v jeho právnom predchodcovi presvedčenie,

ţe sa stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti, v podstatnej časti na základe výpovede svedka J.

V., ktorého ale sám nevypočul; svedeckú výpoveď menovaný urobil v konaní vedenom

pod sp.zn. o návrhu M. J., nar. X.. Súd prvého stupňa tak svoje skutkové

závery, z ktorých vyvodil svoje právne závery, zaloţil na výsledkoch dokazovania, ktoré

nebolo vykonané v súlade so zásadou priamosti a ústnosti.

Súd prvého stupňa popritom vyloţil svedeckú výpoveď J. V. v rozpore s jej obsahom

zachyteným v spise vedenom v konaní pod sp.zn. (č.l. 66 - 67 spisu)

a s obsahom jeho čestného vyhlásenia z 25. augusta 2003 (č.l. 36 spisu). V odôvodnení svojho

rozhodnutia, ako uţ bolo uvedené vyššie, tieţ uviedol, ţe : „Z výpovede svedka V.

a konštatovaním ţalobcu síce vyplynuli skutočnosti týkajúce sa toho, ţe istá zámena

pozemkov prebehnúť mala v súvislosti s výstavbou rodinných domov v danej lokalite, avšak

jednoznačne nevyplynulo z týchto výpovedí, či sa jednalo o zámer takého zmluvy uzavrieť

a takýmto spôsobom vytvoriť situáciu, ktorá bola predpokladá zastavovacím plánom v danej

lokalite, alebo uţ došlo k uzavretiu riadnych zámenných zmlúv“. Tieţ ustálil, ţe v konaní

nebol produkovaný dôkaz, „ţe by bola vytvorená nejaká listina“ medzi právnymi

predchodcami účastníkov týkajúca sa prevodu, resp. zámeny spornej parcely s iným

pozemkom, resp. ţe „existencia zámenných zmlúv, čo i len v ústnej podobe, sú však

jednoznačne nezistil“. Svedok J. V. na pojednávaní na súde prvého stupňa konanom dňa

28. septembra 2004 ale na otázku o obsahu zápisnice vyhotovenej na bývalom MNV K.

uviedol, ţe „bolo tam uvedené, ţe si vymieňajú pozemky, [...].“ V čestnom vyhlásení

menovaného z 25. augusta 2003 k okolnostiam „nového zamerania pozemkov“ je okrem

iného uvedené, ţe „[...] pán J. a J. K. - D. sa spolu dohodli na výmene časti pozemkov tak,

aby mali ucelenú stavebnú parcelu. Túto dohodu potvrdili svojím podpisom na plániku, ktorý

bol súčasťou zápisnice vyhotovenej MNV K. a na ktorý plánik sa podpísali aj ostatní účastníci

tohto nového rozdelenia a zamerania“.

Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá ani skutkový záver súdu prvého stupňa,

z ktorého potom vyvodil nedostatok dobromyseľnosti právneho predchodcu navrhovateľa,

resp. navrhovateľa pri drţbe spornej nehnuteľnosti, ţe k „zabratiu“ sporného pozemku

rodinou navrhovateľa došlo v čase platnosti takej právnej úpravy, ktorá predpokladala

existenciu písomných zmlúv o prevodoch vlastníctva k nehnuteľnostiam, aké písomné zmluvy

sa medzi obstarávateľmi stavebných pozemkov v danej lokalite aj uzatvárali, o čom

navrhovateľ a jeho právny predchodca vedeli, resp. „stavebníci v danej lokalite si aj v 60-tych

rokoch minulého storočia vlastnícke vzťahy k pozemkom nakoniec upravovali písomnými

zmluvami, a to darovacími či kúpnymi“.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe tento záver súd prvého stupňa vyvodil z kúpnej zmluvy

uzavretej medzi predávajúcim J. M. a kupujúcim R. L., resp. z darovacej zmluvy uzavretej

medzi darcami J. K. D. a M. K. a obdarovaným V. K.. Z obsahu týchto zmlúv sa ale bez

ďalšieho nedá vyvodiť súvis v nich obsiahnutých prevodov so zámenami pozemkov

pridelených presídlencom roku 1957. Naostatok bez ďalšieho nemoţno ustáliť ani časovú

súvislosť týchto písomných zmlúv s výmenami pozemkov, ktoré podľa tvrdení navrhovateľa

mali byť dovŕšené v roku 1964; kúpna zmluva bola uzavretá X. a darovacia zmluva X.X..

Popritom kúpnu zmluvu z X., uzavretú medzi predávajúcim J. M. a kupujúcim R. L., predloţil

súdu sám navrhovateľ a urobil tak len na preukázanie svojho tvrdenia o zhodnosti podpisov

R. L. na zmluve a na pláne vymenených pozemkov vyhotovenom (pravdepodobne)

predsedom stavebnej komisie, teda na preukázanie, ţe okrem iných účastníkov zámeny

pozemkov i menovaný podpísal plán vymenených pozemkov (prednes navrhovateľa

na pojednávaní konanom 12. septembra 2007 - č.l. 41 spisu).

Vychádzajúc z týchto zistení dovolací súd dospel k záveru, ţe skutkové závery si súd

prvého stupňa urobil na základe takých skutočností, ktoré neboli získané v súlade

so zákonnými ustanoveniami, resp. nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch.

K záverom súdu prvého stupňa, ţe navrhovateľ a ani jeho právny predchodca nemohli

byť vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľní, ţe im sporný pozemok vlastnícky patrí,

teda, ţe sa u navrhovateľa a ani u jeho predchodcu „nejedná o ospravedlniteľný omyl taký,

aký je predpokladaný pri dobromyseľnej drţbe [...]“, dovolací súd k tomu, čo súd prvého

stupňa uţ (správne) uviedol o predpokladoch nadobudnutia vlastníctva, ďalej poznamenáva,

ţe dobromyseľnosť musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či drţiteľ pri zachovaní náleţitej

opatrnosti, ktorú moţno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na kaţdom

subjekte poţadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, ţe uţíva nehnuteľnosti, ktorých

vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti drţby treba vychádzať zo zásady, ţe

jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, ţe nekoná bezprávne, ak si určitú vec

prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok,

a z ktorého moţno vyvodiť, ţe sa dôvodne povaţuje za vlastníka veci. Medzi základné

okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti drţby veci, patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol

- či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit drţiteľa nemôţe byť sám

osebe podkladom pre vydrţanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne

nasvedčujúcimi oprávnenosti drţby práva. O dobromyseľnosti moţno hovoriť tam, kde

drţiteľ drţí vec v omyle, ţe mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.

Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, ţe mýliaci sa postupoval

s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu

od kaţdého poţadovať. Omyl môţe byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva

v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho

vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom

na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat

(neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samotnej podstaty práva, právny omyl

drţiteľa, vychádzajúci z neznalosti ustanovení práva, môţe byť ospravedlniteľný len

výnimočne. O takúto výnimočnosť okolností, za ktorých môţe byť aj právny omyl

ospravedlniteľný, môţe ísť napr. vtedy, keď omyl bol vyvolaný aj konaním štátnym orgánom,

pretoţe drţiteľ mohol dôvodne predpokladať, ţe štátne orgány poznajú právo.

Podľa dovolacieho súdu generálny prokurátor správne uvádza v mimoriadnom

dovolaní, ţe majúc na zreteli konkrétne okolnosti preskúmavanej právnej veci, bolo potrebné

pri posudzovaní otázky dobromyseľnosti navrhovateľa a jeho právneho predchodcu

prihliadnuť tieţ na to, ţe „vo veci konal orgán štátnej správy - miestny národný výbor,

o zámene bola spísaná zápisnica a vyhotovená jej grafická príloha“. V tejto súvislosti

nemoţno opomenúť ani skutočnosť, tieţ pripomínanú generálnym prokurátorom, ţe hľadiska

posúdenia dobromyseľnosti právneho predchodcu navrhovateľa treba za podstatné povaţovať

i to, ţe „uţ z listín pripojených k ţalobe v konaní č. sp.zn. , konkrétne

z potvrdenia MNV K. (č.l. 3) a z porovnania plánu rodinného domu M. J. s terajšou snímkou

z mapy (č.l. 4, 5), vyplýva, ţe v roku X. MNV K. považoval vtedajšiu parcelu č. X., ktorej

súčasťou bola i sporná parcela č. X., za vlastníctvo J. J.“.

K vyššie uvedenému dovolací súd dodáva, ţe pri posudzovaní dobromyseľnosti drţby

nemoţno opomenúť, ţe v čase, kedy sa právny predchodca navrhovateľa ujal drţby (nič

nenasvedčuje tomu, ţe by J. J. sporný pozemok iba “fakticky zabral“), bola závaţným

spôsobom narušená stabilita vlastníckych vzťahov, neboli uznávané všetky princípy

súkromného práva, právna úprava vlastníckych vzťahov bola neprehľadná, a v neposlednom

rade, ţe národné výbory mali široké faktické i zákonné oprávnenia zasahovať do vlastníckych

vzťahov (podľa o prevodoch nehnuteľností a o nájmoch

poľnohospodárskej a lesnej pôdy sa na účinnosť kaţdej zmluvy o prevode nehnuteľností

vyţadoval súhlas príslušného okresného národného výboru).

Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie súdu prvého stupňa

je postihnuté vadou, ktorá mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1

písm. b/ ), ktorú vadu neodstránil ani odvolací súd, a ţe mimoriadnym dovolaním

napadnuté rozhodnutia súdov niţších stupňov spočívajú sčasti aj na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Následkom týchto vád je zrušenie rozsudku

odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie (, ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. apríla 2011

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová