Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-87-2025.pdf
PDF · 90.68 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-40C/7/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Jany Dudíkovej a JUDr. Ľuboša Kunaya v spore žalobcov 1. A. A., nar. X.X.XXXX, bytom v B., C. D. XX, 2. A. A., nar. X.X.XXXX, bytom v B., C. D. XX, 3. E. A., nar. XX.X.XXXX, bytom v B., F. D. XX, zastúpení JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Rázusova č. 1 proti žalovanému Mestu Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP č. XX/X, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 14.10.2024 č.k. K2-40C/7/2022-157 takto
r o z h o d o l :
M e n í rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.
Žalobcovia sú povinní nahradiť žalovanému trovy prvostupňového a odvolacieho konania v celom rozsahu
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že G. E. A., nar. XX.X.XXXX, právny predchodca žalobcov v 2. a 3. rade a žalobkyňa A. A. sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností parcely KN-C č. XXXX – zastavanej plochy a nádvoria o výmere 19 m2, zapísanej na LV č. XXXXX, kat. úz. H. a zároveň uložil žalovanému povinnosť nahradiť povinnosť žalobcom trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu.
2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o žalobnom návrhu žalobcov, ktorým sa domáhali určenia vlastníckeho práva k horeuvedenej parcele.
3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že právny predchodca žalobcov G. E. A. a jeho manželka žalobkyňa A. A. bol rozhodnutím Národného výboru mesta Košice, finančného odboru pridelený pozemok parcela č. XXXX do osobného užívania. Uvedeným rozhodnutím zo dňa 13.2.1977, resp. nadobudnutím jeho právoplatnosti vzniklo im právo na uzavretie dohody o zriadení osobného užívania pozemku, ktoré malo vzniknúť dňom registrácie dohody na štátnom notárstve. Následne vychádzal zo zistenia, že žalobcovia dňa 8.4.1987 uzatvorili dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku za úhradu 285,- Kčs. Právo osobného užívania podľa bodu 3 uvedenej dohody malo vzniknúť registráciou dohody na štátnom notárstve. Vlastníkom uvedenej parcely č. XXXX bol dňa 6.2.1987 o výmere 19m2 československý štát a v súčasnosti ako vlastník uvedenej parcely na LV č. XXXXX je zapísaný žalovaný.
4. Ďalej súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že účastníci dohody o zriadení práva osobného užívania uvedenú dohodu neregistrovali na štátnom notárstve.
5. Na základe zistení a po vykonanom dokazovaní výsluchom strán sporu, listinami dospel k záveru, že nárok žalobcov je dôvodný.
6. Podľa jeho názoru žalobcovia užívali sporný pozemok na základe rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania a dohody o osobnom užívaní pozemku. Za tohto stavu so zreteľom na všetky okolnosti mohli byť žalobcovia iba v dobrej viere, že sporný pozemok užívajú z titulu práva osobného užívania pozemku, čo vylučovalo oprávnenú držbu a vydržanie vlastníckeho práva k spornému pozemku podľa § 135a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení po novele zákona č. 131/1982 Zb. žalobcami, pretože nenakladali s pozemkom ako s pozemkom, ktorý im patrí ako vlastníkom. Vzhľadom na uvedené preto nemohli byť považovaní za oprávnených držiteľov veci (vlastníckeho práva).
7. Dňa 1.1.1992 nadobudla účinnosť novela občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 509/1991 Zb., keď podľa § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo osobného užívania pozemku, ktoré vzniklo podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona, sa mení dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby. Právo osobného užívania pozemku však žalobcom platne nevzniklo, a preto nemohli vlastníctvo nadobudnúť ani zo zákona podľa § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
8. Podľa názoru súdu však žalobcovia vydržali vlastnícke právo k spornému pozemku podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko boli presvedčení, že im právo osobného užívania pozemku platne vzniklo a transformovalo sa na právo vlastnícke a ich dobrá viera, že im pozemok patrí, trvala od 1.1.1992 do 1.1.2002, kedy uplynula desaťročná doba podmieňujúca vydržanie, počas ktorej ich v užívaní nikto nerušil. Súd považoval za rozhodujúcu okolnosť, že subjekt práva bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu toto právo patrí. Žalobcovia teda boli so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere o tom, že sú subjektmi práva osobného užívania pozemku. Pri posudzovaní, či žalobcovia boli oprávnenými držiteľmi práva osobného užívania pozemku vychádzal súd z interpretácie ust. § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorých platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa nevyplýva. Podľa jeho názoru žalobcovia boli so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že sú osobnými užívateľmi pozemku, a teda oprávnenými držiteľmi tohto práva.
9. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.
10. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.
11. V odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zotrval na názore, že pokiaľ žalobcovia, ako držitelia sporného pozemku sa uchopili držby na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v dobe, keď zákon takú registráciu vyžadoval, o čom žalobcovia mali vedomosť, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú vlastníkmi tejto nehnuteľnosti.
12. Poukázal na obsah listín predložených žalobcami, z ktorých je zrejmé, že na vznik práva osobného užívania v ich prospech bolo potrebné nielen uzatvorenie samotnej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, ale aj jej následná registrácia na príslušnom štátnom notárstve. Žalobcovia tak neurobili, preto právo osobného užívania sporného pozemku v ich prospech nikdy nevzniklo. O tejto skutočnosti museli mať vedomosť, keďže jednoznačne vyplýva priamo z obsahu predmetnej dohody, ktorú žalobcovia vlastnoručne podpísali a jej obsah im bol dobre známy. Podľa jeho názoru samotná vedomosť držiteľa o možnej absencii právneho titulu (práva osobného užívania pozemku) z dôvodu neregistrácie dohody totiž spôsobuje nedobromyseľnosť držiteľa, a teda neoprávnenosť držby predmetného pozemku.
13. Žalobcovia vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
14. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
15. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno považovať za správne, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak súd pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že žalobcovia boli so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že sú osobnými užívateľmi pozemku, teda oprávnenými držiteľmi tohto práva – boli presvedčení, že im právo osobného užívania platne vzniklo a transformovalo sa na právo vlastnícke a ich dobrá viera, že im pozemok patrí trvala od 1.1.1992 do 1.1.2000, kedy uplynula 10-ročná vydržacia lehota.
16. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na svoje zrušujúce uznesenie sp.zn. 3Co/210/2022-125 zo dňa 14.12.2023, v ktorom uložil súdu prvej inštancie posúdiť žalobcami uplatnený nárok na určenie vlastníckeho práva titulom vydržania počnúc 1.1.1992, vychádzajúc z názoru odvolacieho súdu, že žalobcovia by mohli vydržať vlastnícke právo k spornému pozemku podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka za predpokladu, že boli presvedčení, že im právo osobného užívania k spornej parcele platne vzniklo, transformovalo na právo vlastnícke a v dobrej viere vytrvali, dokiaľ neuplynula 10-ročná doba podmieňujúca vydržanie plynúca od 1.1.1992. Pri rozhodovaní mal súd prvej inštancie prihliadať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 274/2020.
17. Súd prvej inštancie sa iba čiastočne riadil právnym názorom odvolacieho súdu, ak posudzoval možnosť vydržania vlastníckeho práva žalobcov počnúc dňom 1.1.1992, nezohľadnil však ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR prezentovanú rozhodnutím sp.zn. 4Cdo 274/2020 a preto dospel aj k nesprávnemu právnemu záveru, že žalobcovia boli so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že sú osobnými užívateľmi pozemku, teda oprávnenými držiteľmi tohto práva.
18. V prejednávanej veci z dohody o zriadení práva osobného užívania sporného pozemku z 8.4.1987 explicitne (ods. 3) vyplýva skutočnosť, že právo osobného užívania uvedeného pozemku vznikne registráciou tejto dohody štátnym notárstvom. Pokiaľ sa žalobcovia ujali držby sporného pozemku na základe tejto dohody, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon prostredníctvom jednoznačného a zrozumiteľného ust. § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého sa pre nadobudnutie práva osobného užívania pozemku vyžaduje registrácia štátnym notárstvom) takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú nositeľmi tohto práva, aj keď subjektívne mohli byť o tom presvedčení.
19. Inými slovami, držitelia (žalobcovia), ktorí držia právo na základe tohto omylu, môžu byť síce v dobrej viere, avšak nie so zreteľom na všetky okolnosti, a preto nemôžu byť držiteľmi oprávnenými. Nemožno totiž uvažovať o ospravedlniteľnom omyle žalobcov, ktorí s ohľadom na jasne deklarovanú povinnosť registrovať dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku nepostupovali s obvyklou mierou opatrnosti.
20. Omyl žalobcov vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (3MCdo 7/2010, 3MCdo 8/2010 a 6MCdo 5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona nikoho neospravedlňuje – pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Požiadavka registrácie dohody bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená. Uvedená požiadavka bola jasne a jednoznačne vymedzená aj v ods. 3 dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku.
21. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že žalobcovia neboli oprávnenými držiteľmi práva osobného užívania sporného pozemku a teda nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú nositeľmi tohto práva.
22. Keďže žalobcovia neboli oprávnenými držiteľmi osobného užívania sporného pozemku, ich „právo“ sa nemohlo transformovať na právo vlastnícke (ako nesprávne uvádza súd prvej inštancie) a teda neboli splnené ani podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva v čase od 1.1.1992 do 1.1.2002.
23. Držba opierajúca sa o iný právny titul než je vlastnícke právo, nie je pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním podstatná. I keby totiž žalobcovia boli so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že im právo osobného užívania pozemku vzniklo, nemenilo by to nič na tom, že chýba dobrá viera vo vzťahu k vlastníctvu a že táto nevyhnutná podmienka vydržania vlastníckeho práva nie je splnená. Možno preto konštatovať, že držba práva osobného užívania pozemku nemôže viesť k vydržaniu vlastníckeho práva (22Cdo 262/2005, 22Cdo 240/2003 a 22Cdo 2121/2008).
24. V prejednávanej veci je teda zrejmé, že žalobkyňa v rade prvom a právni predchodca žalobcov v druhom a treťom rade uzatvorili dňa 8.4.1987 dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku parc. č. XXXX, kat. úz. B., k registrácii ktorej právoplatným rozhodnutím Štátneho notárstva nedošlo. Dňom 1.1.1992 vzniklo im teda právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku.
25. Podľa § 872 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak predo dňom účinnosti tohto zákona vzniklo občanovi právo, aby s ním bola uzatvorená dohoda o osobnom užívaní pozemku, ale do účinnosti tohto zákona už nedošlo k dohode, prípadne k jej registrácii právoplatným rozhodnutím Štátneho notárstva, vzniká oprávnenému právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého sa týkalo rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania. Ak oprávnený neuplatní svoje právo do jedného roka od účinnosti tohto zákona, právo zanikne. Ak k uzavretiu kúpnej zmluvy nedôjde, nie je dotknuté právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.
26. Žalobcovia neuplatnili svoje právo do jedného roka od 1.1.1992, t.j. od účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., teda v jednoročnej prekluzívnej lehote, preto právo na uzavretie kúpnej zmluvy k spornému pozemku podľa § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka im zaniklo.
27. Je nesporné, že žalobkyňa a právny predchodca žalobcov v druhom a treťom rade sa ujali držby sporného pozemku, ktorá nebola registrovaná Štátnym notárstvom, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú nositeľmi tohto práva, ako bolo vyššie uvedené. Neboli teda oprávnenými držiteľmi práva osobného užívania sporného pozemku a preto z tohto titulu sa nemohli stať k 1.1.1992 jeho vlastníkmi, resp. nebola splnená ani podmienka vydržania vlastníckeho práva v 10-ročnej lehote podľa § 134 Občianskeho zákonníka.
28. V prejednávanej veci nebolo možné prihliadať na rozsudok bývalého Okresného súdu Košice II zo dňa 13.10.2021 č.k. 15C/23/2017 vzhľadom na rozporuplnosť jeho dôvodov, ak súd konštatoval, že k vydržaniu vlastníckeho práva žalobcov došlo uplynutím 10-ročnej vydržacej lehoty od 13.2.1987 do 13.2.1997 a zároveň ak konštatoval, že dňom 1.1.1992 sa právo osobného užívania sporného pozemku zmenilo na vlastnícke právo.
29. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že sú dané žalovaným uvádzané odvolacie dôvody, spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci, preto odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. zmenil napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietol.
30. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1, 2 C.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov konania má úspešná strana v spore, v danom prípade žalovaný, preto mu odvolací súd priznal aj náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu.
31. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).