Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5C/154/2006

Rozhodnutie

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu M. J. st., nar. XX.XX.XXXX,. trvale bytom K., ul. X.. M. , právne zastúpeného JUDr. I. Ž. PhD. , advokátom so sídlom v P. , K. C. X proti žalovanej A. K., rod. K., nar. XX.XX.XXXX,. trvale bytom K., O. XXX,. právne zastúpenej JUDr. J. Z., advokátom so sídlom v M., Š. X v konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, takto

rozhodol:

Žaloba žalobcu o určenie, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. K. parc. č. KN 2553/2 vo výmere 202 m2, zapísanej na LV č. 1197 na Katastrálnom úrade Žilina - Správa katastra Martin v celosti, sa z a m i e t a .

Žalobca je žalovanej povinný nahradiť trovy konania v sume 4.874,- Sk na účet právneho zástupcu žalovanej JUDr. J. Z. vedený vo V., a.s. pobočka M., č.ú. XXXXXXXXX/XXXX,. do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobou podanou na tunajšom dňa 28.7.2006 sa žalobca proti žalovanej domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. K. a to parcely KN č. 2553/2 o výmere 202 m2 zapísanej na LV č. 1197 na Katastrálnom úrade Žilina, Správy katastra Martin. Žalobu žalobca odôvodnil tou skutočnosťou, že predmetnú nehnuteľnosť, teda pozemok vydržal , pretože tento pozemok už od roku 1957 užíval otec žalobcu J. J., ktorý zomrel v roku XXXX. a všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok po ňom zdedil žalobca. Spornú parcelu žalobca užíval až do roku 2002, keď ju od roku 1957 užíval jeho právny predchodca. Žalobca pritom poukázal na skutočnosť, že na Okresnom súde Martin bolo už vedené konanie pod sp. zn. , kde žalobcom bol syn žalobcu a žaloba bola zamietnutá pre nedostatok vecnej legitimácie syna žalobcu M. J. ml. Po skutkovej stránke však v konaní bolo podľa tvrdení žalobcu preukázané, že medzi otcom žalobcu, teda neb. J. J. a právnym predchodcom žalovanej J. K. D., došlo v roku 1964 k uzatvoreniu zámennej zmluvy, čo potvrdili svedkovia J. V. a M. K.. V roku 1964 došlo nielen k uzatvoreniu zámennej zmluvy, ale aj súhlas s uskutočnením stavby rodinného domu na pozemku otca žalobcu bol daný priamo žalobcovi. Skutočnosť, že žalobca bol dobromyseľným držiteľom predmetného pozemku vyplýva podľa tvrdní žalobcu aj z fotokópie rozhodnutia súdu z roku 1957 z výpisu pozemkovej knihy pre kat. úz. T. a rozhodnutia bývalého štátneho notárstva v M. sp. zn. D 1007/75. Právne účinky vydržania v prospech žalobcu podľa presvedčenia žalobcu nastali k 1.1.2002, kedy uplynula 10 ročná vydržacia doba.

V priebehu konania žalobca na žalobe zotrval.

Žalovaná sa k žalobe vyjadrila až na prvom pojednávaní vo veci samej prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý žiadal žalobu zamietnuť a poukázal na skutočnosť, že ani v konaní vedenom pod sp. zn. na Okresnom súde Martin, nebol preukázaný či už platný alebo neplatný dôvod nadobudnutia spornej parcely žalobcovi, resp. jeho právnym predchodcom.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom oboch účastníkov a výsluchom svedka V. K. - brata žalovanej, prečítal listiny pripojené do súdneho spisu a oboznámil sa s podstatným obsahom spisu Okresného súdu Martin sp. zn. a .

Samotný žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že je synom neb. J. J. a otcom žalovanej bol J. K. D.. Rodičom účastníkov boli okolo roku 1957 pridelené pozemky v kat. úz. obce K., pričom pozemky oboch rodín susedili s tým však, že pozemok pridelený rodine žalovanej mal menšiu výmeru. Okolo roku 1957 tiež Krajský národný výbor v Ž. rozhodol, že na pozemkoch, kde rodičia účastníkov mali postavené svoje rodinné domy sa bude stavať viac rodinných domov a bolo potrebné pridelené pozemky podeliť tak, aby ich výmera bola max. 750 m2. V tom období rodiny oboch účastníkov mali už takmer dospelé deti a s Miestnym národným výborom v K. sa dohodli, že časť týchto pozemkov si ponechajú na výstavbu pre svoje deti. Keďže ale nie všetky pozemky sa dali deliť spôsobom, aby vychádzala požadovaná výmera, alebo aby vyhovovali funkcii stavebného pozemku došlo k tomu, že občania, ktorých pozemky susedili si ich medzi sebou zamieňali , resp. zamieňali si ich časti. Takýmto spôsobom zamenil pozemok aj právny predchodca žalobcu J. J. s J. K. D. - právnym predchodcom žalovanej. Práve takýmto spôsobom rodina žalobcu dostala sporný, v žalobnom petite uvedený pozemok, od J. K. D. , k zámene došlo v roku 1957 ale na príkaz rady Miestneho národného výboru v K. až v roku 1964 sa dali jednotlivé pozemky zamerať. V roku 1964 pozemok žalobcu dostal č. 35 a žalobca dostal aj stavebné povolenie, aby na tomto pozemku postavil rodinný dom. Žalobca tiež uviedol, že aj rodina žalobkyne dostala časť J. parcely a to časť, ktorú sám zakreslil na snímke z mapy pripojenej do súdneho spisu. Žalobca tiež uviedol, že plot spornou parcelou 2553/2 a parcelou 56/2 vybudovali potom rodičia žalovanej, teda rodičia žalovanej vlastne oddelili časť pozemkov, ktoré užívali (na kópii z mapy KN parc. č. 56/3 a 56/2 od pozemku, ktorý užívala rodina žalobcu - KN parc. č. 2553/2). V období, keď na susednej parcele č. 56/3 a 56/2 manžel žalovanej staval garáž, žiadal dokonca žalobcu o súhlas s umiestnením stavby na svojom pozemku v rámci stavebného konania a počas výstavby garáže dokonca zrušil postavený plot, ktorý ale potom znova obnovil. Žalobca ešte poukázal na skutočnosť, že v období, keď sa vymieňali pozemky medzi susedmi bol vyhotovený v K. zastavovací plán, na ktorom už sú zakreslené nové stavebné pozemky tak ako mali byť zámenou vytvorené. Všetky rodiny, ktoré si v tej oblasti pozemky pozamieňali situáciu rešpektujú, až na žalovanú, ktorá spochybnila vlastníctvo žalobcu k parc. č. 2553/2. Žalobca ešte do spisu pripojil kúpno-predajnú zmluvu uzavretú medzi R. L. a J. M., zo dňa 26.11.1969, ku ktorej uviedol, že ak sa pridelené pozemky navzájom v roku 1964 vymieňali medzi pôvodnými pridelencami (osobami, ktorým boli pozemky pridelené potom, čo boli vysťahovaní z oblasti zabratej vodným dielom K.) nezakladali sa žiadne listy vlastníctva, nerobili sa o tom písomné zmluvy. Ak ale niekto zo svojej parcely poskytol niekomu cudziemu (osobe inej než pridelenec), nešlo o zámenu, ale robili sa kúpno- predajné zmluvy a takouto je aj spomínaná kúpna zmluva do spisu žalobcom pripojená medzi R. L. a J. M.. Žalobca aj poukázal na tú skutočnosť, že brat žalovanej V. K. užíva časť parcely, ktorá patrila pôvodne J. rodine a podľa vyjadrenia žalobcu má na túto parcelu aj vystavený list vlastníctva, čo nevedel žalobca vysvetliť, keďže ani rodičia žalobcu ani samotný žalobca pre V. K. brata žalovanej nič v minulosti nepodpisovali.

Žalovaná vo výpovedi tvrdila, že sporný pozemok vždy patril jej rodičom a po ich smrti sa stala jeho výlučnou vlastníčkou. O skutočnosti, že by tento pozemok boli jej rodičia vymenili s rodičmi žalobcu za nejaký iný žalovaná nič nevedela, naopak podľa jej výpovede rodičia stále predmetný pozemok považovali za svoj. Poprela, že by jej rodičia boli postavili plot na hranici sporného pozemku zo strany od nimi užívaných pozemkov, ten podľa jej výpovede postavil samotný žalobca. Rodičia žalovanej sa však nejako o získanie tohto pozemku neusilovali, pretože kedykoľvek z rodičmi žalobcu začali o tom hovoriť, tak sa vždy pohádali. Teda sporná parcela bola predmetom sporu už aj v minulosti. Žalobca údajne plot medzi KN parc. č. 2553/2 a KN č. 56/2 a 56/3 kat. úz. K. postavil niekedy okolo roku 1978. Potvrdila, že zadovažovala k výstavbe garáže, ktorú stavala na parcele č. 56/3 súhlas susedov k stavebnému povoleniu a ten si s manželom aj zadovažovala od žalobcu. Prvýkrát však žalobcu začali upozorňovať na užívanie svojich pozemkov, teda parc. č. 2553/2 okolo roku 2000. Žalovaná potvrdila, že pozemky pôvodne pridelené právnemu predchodcovi žalobcu, teda rodine J. prebiehali zhruba tak, ako ich na kópii z mapy zakreslil žalobca potvrdila, že na parc. č. KN 25 a 24 kat. úz. K. znázornenej na kópii z mapy (v prílohovej obálke) má postavený dom jej brat V. K. a že časť z týchto parciel je tvorená pôvodne pozemkom pridelený J. J., k tomu sa vyjadriť nevedela. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že nevie ako boli zamenené ostatné pozemky, pretože všetci susedia okolo majú založené listy vlastníctva na nimi užívané pozemky, len pozemok žalobkyne, ktorý je predmetom konania je sporný. Žalovaná uviedla, že jej otec zomrel v roku 1975, potom žila už len s matkou a jej rodičia sa nejako nedomáhali vrátenia

sporného pozemku od žalobcu. Uviedla však, že žalobca jej rodinu navštívil s tým, že chce sporný pozemok od žalovanej kúpiť.

Svedok V. K. brat žalovanej , ktorý podľa výpisu z LV č. 130 pre kat. úz. K. je na základe kúpnej zmluvy č. RI 126/70 vlastníkom pozemkov KN parc. č. 24 o výmere 414 m2 - zastavané plochy a nádvoria a KN č. 25 o výmere 331 m2 záhrady (č.l. 70) na pojednávaní uviedol, že mu nie je známa žiadna skutočnosť, že by si v minulosti rodina K., rodina J. vymieňala nejaké pozemky, ktoré mali byť 50-tych rokov minulého storočia pridelené na výstavbu rodinných domov. Pozemok, na ktorom stojí jeho rodinný dom odkúpil od svojho otca. Po nahliadnutí do zmluvy uzavretej so svojimi rodičmi pripustil, že ho mohol nadobudnúť darovacou zmluvou a na spôsob nadobudnutia si už dobre nepamätá. Časť pozemku odkúpil aj od Československého štátu. V čase, keď uzavrel darovaciu zmluvu s rodičmi mal už dom postavený, začal ho totiž stavať v roku 1962 a v roku 1970, keď mu rodičia pozemok darovali už len vysporiadaval pozemok pod svojim rodinným domom.

Z výpisu LV č. 1197 pre kat. úz. K. Správy katastra Martin súd zistil, že podľa zápisu v liste vlastníctva žalovaná je výlučnou vlastníčkou KN parcely č. 2553/2 o výmere 202 m2 zastavané plochy a nádvoria. Podľa kópie mapy táto parcela susedí s KN parcelou č. 2553/3 a 2553/30 v kat. úz. K., ktoré podľa výpisu z LV č. 1198 vlastní žalobca. Žalobca predmetné pozemky získal dedením po svojom otcovi J. J., ktorý zomrel XX.X.XXXX.. Neboli však predmetom pôvodného prejednania dedičstva pred Štátnym notárstvom v M. v konaní vedenom pod sp. zn. D 691/87 v ktorom žalobca na základe dohody s ostatnými dedičmi sa stal nadobúdateľom celého dedičstva , ale až v konaní o dodatočné prejednanie dedičstva, ktoré vyvolal žalobca podaním zo dňa 20.3.2002 a ktoré konanie bolo vedené na Okresnom súde Martin pod sp. zn. . O tom, že žalovaný sa stal vlastníkom susedných pozemkov KN parc. č. 2553/3, ale aj 2553/30 v kat. úz. K. svedčí osvedčenie uznesenie Okresného súdu v Martine sp. zn. zo dňa 7.1.2003, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31.1.2003 a na základe ktorým bolo potvrdené nadobudnutie novoobjaveného dedičstva po poručiteľovi J. J. a rozhodnuté , že toto dedičstvo nadobúda žalobca v celosti s povinnosťou výplaty ustupujúcich dedičov a to troch súrodencov.

V rámci oboznámenia sa s podstatným obsahom spisu Okresného súdu Martin sp. zn. sa súd oboznámil aj so svedeckými výpoveďami urobenými v tomto spise. M. K. (manžel žalovanej) vo svojej výpovedi tam uviedol, že už v roku 1999 pri zmienke o tom, že žalobca previedol rodinný dom na syna sa zmienil, že pozemok nemá vysporiadaný a odpovedal vyhýbavo na otázku, komu ten pozemok patrí. Dokonca sa pred manželom žalovanej vyjadril tak, že má záujem predmetný sporný pozemok odkúpiť od žalovanej. Tento svedok poprel, že by oplotenie medzi spornou parcelou a pozemkami užívanými žalovanou postavila rodina žalovanej. Svedok uviedol, že už nebohý otec žalovanej sa vyjadroval v tom smere, že predmetný pozemok sporná parc. č. 2553/2 patrí rodine žalovanej. Svedok potvrdil, že k výstavbe garáže na susednej parcele požadoval súhlas žalobcu a to z toho dôvodu, že stavebný úrad ho vyzval ako stavebníka, aby dokladoval súhlas susedov so stavbou.

V tomto konaní bol vypočutý aj svedok J. V., ktorý bol v roku 1965 tajomníkom Miestneho národného výboru v K.. Uviedol, že na základe žiadosti občanov , predsedov stavebnej komisie na riešenie problémov, ktoré mali občania s parcelami (šlo predovšetkým o pozemky J. K. D. a pána J.) v stavebnej komisii predmetné pozemky zameral a na Miestnom národnom výbore bola spísaná zápisnica, kde všetci prítomní so zaznamenaným stavom súhlasili. Zápisnica sa však nezachovala. K zastavovaciemu plánu, ktorý žalobca pripojil do súdneho spisu sa svedok vyjadril v tom smere, že tento plán vypracoval predseda stavebnej komisie a mal slúžiť na riešenie problémov občanov, bol potom podkladom pre zápisnicu , ktorá bola spísaná o ktorej svedok vypovedal. K obsahu zápisnice svedok vedel uviesť, že bola písaná tak, ako sa patrilo, uvádzala počet prítomných, program, vyjadrenie sa k jednotlivým bodom a k tomu, že výmena je v zhode, jednalo sa o účastníkov J. K. D. a p. J.. Podľa svedka MNV mohol robiť výmeny pozemkov.

V predmetom spise je pripojené na č.l. 3 aj potvrdenie MNV v K. zo dňa 14.8.1960 č.j. 57/1960 adresované otcovi žalobcu J. J., podľa ktorého rada MNV v K. dňa 3.7.1960 schválila stavbu rodinného domčeka pre M. J., teda žalobcu, ktorá sa uskutoční na vlastnom pozemku jeho otca J. J. a to na pozemku podľa zastavovacieho plánu č. 35, nakoľko J. J. chce kúpno-predajnou zmluvou odpredať tento pozemok svojmu synovi M. J. uskutoční sa tento odpredaj len po zhotovení geometrických plánov, ktoré si dajú vypracovať viacerí stavebníci spoločne, nakoľko v tomto mieste sa jedná o viac stavebných

pozemkov. Rada MNV s odpredajom súhlasí a zároveň súhlasí s tým, aby na tomto pozemku stavbu uskutočnil syn J. J., teda M. J..

Žalobca pripojil do spisu aj rukou vyhotovený plán, na ktorom podľa tvrdení žalobcu je vyznačený pôvodný priebeh pozemkov, patriacich rodine J. K. D. a J. J. , na ktorom sú naznačené pozemky, ktoré by sa mali v predmetnej lokalite vytvoriť, v podstate je tento plán zhodný aj so situáciu podľa zastavovacieho plánu, ktorá je pripojená k pôdorysom rodinného domu žalobcu, ktoré boli podkladom pre výstavbu rodinného domu žalobcu. Tento plán výstavby rodinného domu bol podkladom pre udelenie stavebného povolenia žalobcovi odborom pre výstavbu Okresného národného výboru v M. zo dňa 29.8.1960 č. VIST 1857/1960, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bolo vydané stavebné povolenie na novostavbu rodinného domu postaveného na pozemku parc. č. 2553/12 v kat. úz. K..

V predmetnom spise je pripojené aj uznesenie Okresného súdu Turčianskom Svätom Martine z roku 1950, z ktorého vyplýva, že pôvodne bola rodičom žalovanej pridelená na základe prídelových listín Okresného národného výboru zo dňa 31.10.1955, časť rozdelenej pozemno-knižnej parcely č. 2553 a to podľa geometrického plánu z 23.12.1952, novovytvorená parcela č. 2553/2 a ďalšia parcela 2553/3 ako novovytvorená parcela vytvorená vyššie uvedeným geometrickým plánom z pozemno-knižnej parcely č. 2553 v kat. úz. K. bola pridelená do vlastníctva J. J. v celosti.

Ako potom vyplynulo do spisu pripojeného geometrického plánu a kópie z mapy pre kat. úz. K. pre THM, v ďalších rokoch došlo k prečíslovaniu parciel a to tak, že pridelená parcela obidvom rodinám sa začala ďalej deliť , časť tejto parcely na ktorej si rodina žalovanej postavila rodinný dom dostala č. 2553/6 , zvyšná časť 2553/11, parcela na ktorej si postavil dom J. J. dostal č. 2553/7 a zvyšná časť dostala č. 2553/12.

Z geometrického plánu č. 980-0118-7 vyhotoveného dňa 2.10.1967 k prevodu pozemkov z rodičov žalovanej na brata žalovanej V. K. je zrejmá situácia a umiestnenie stavieb a to už aj novostavby rodinného domu V. K., ktorý v tomto období už existoval, čo nakoniec vyplynulo už aj z jeho výpovede, na novovzniknutých parcelách 2553/18 a 2553/17, ktoré vznikli rozdelením pôvodnej parcely EN 2553/11 patriacej rodičom žalovanej. Tento geometrický plán bol vypracovaný k darovacej zmluve, ktorú uzavreli rodičia žalovanej so svojim synom V. K. a ktorou mu odpredali časť svojej pôvodne pridelenej parcely č. 2553/2 v kat. úz. K., ktorá bola vytvorená vyššie uvedeným geometrickým plánom a to parcelu 2553/17 a 2553/18 spolu o výmere 705 m2. Z darovacej zmluvy vyplýva, že ďalšiu časť týchto parciel o celkovej výmere 705 m2, vo výmere 119 m2 V. K. odkúpil od Československého štátu o čom svedčí aj kúpno- predajná zmluva zo dňa 26.8.1969 (č.l. 56-57).

Po vykonanom dokazovaní súd nedospel k jednoznačnému záveru, že medzi J. J., právnym predchodcom žalobcu a J. K. D. došlo skutočne k zámene predmetného pozemku, podľa ktorej sporný pozemok, teda KN parcela č. 2553/2 o výmere 202 m2 mala byť zamenená J. K. D. za iný pozemok, patriaci J. J.. Z výpovede svedka V. a konštatovaním žalobcu síce vyplynuli skutočnosti týkajúce sa toho, že istá zámena pozemkov prebehnúť mala v súvislosti s výstavbou rodinných domov v danej lokalite, avšak jednoznačne nevyplynulo z týchto výpovedí, či sa jednalo o zámer takéto zmluvy uzavrieť a takýmto spôsobom vytvoriť situáciu, ktorá bola predpokladaná zastavovacím plánom v danej lokalite, alebo už došlo k uzavretiu riadnych zámenných zmlúv. Existenciu zámenných zmlúv, čo i len v ústnej podobe , súd však jednoznačne nezistil. Je totiž zrejmé, že stavebníci v danej lokalite si aj v 60-tych rokoch minulého storočia vlastnícke vzťahy k pozemkom nakoniec upravovali písomnými zmluvami a to darovcími, či kúpnymi. Je to zrejmé z darovacej zmluvy, ktorú uzavrel J. K. D. so svojim synom V. K., alebo nakoniec aj zo zmluvy, ktorú žalobca pripojil do spisu a bola uzavretá medzi J. M. a R. L. z ktorej sused žalobcu J. M. zo svojej pridelenej parcely č. 2553/4 odpredal 315 m2 podľa geometrického plánu z roku 1969 R. L. (č.l. 37). Aj z vyššie citovaného potvrdenia MNV v K. vyplýva, že vytvorenie situácie predpokladanej zastavovacím plánom v obci K. v danej lokalite, predpokladalo vyhotovovanie geometrických plánov, ktoré mali (zrejme) slúžiť ako podklady pre prevody časti parciel tak, aby boli vytvorené, žiadané, želané a predpokladané stavebné pozemky. Žalobca neprodukoval žiadny dôkaz preukazujúci, že by bol vytvorený geometrický plán, ktorý by mal slúžiť na prevod sporného pozemku, teda KN parc. č. 2553/2 z rodiny od vlastníka J. K. D. na J. J., jeho otca, prip. na žalobcu v 60-tych rokoch, keď žalobca začal realizovať výstavbu svojho rodinného domu na pozemku svojho otca J. J., teda na EN parc. 2553/12. Počas celého obdobia 60-tych rokov min. storočia platná právna úprava na akýkoľvek prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam vyžadovala písomnú formu. Či to už bol tzv. Stredný

účinný do 31.3.1964, alebo to bol dnes platný , teda účinný od 1.4.1964. V konaní nebol produkovaný dôkaz, že by bola vytvorená nejaká listina medzi J. K. D. a J. J. právnym predchodcom žalobcu týkajúca sa odovzdania, prevodu, či zámeny spornej parcely v žalobe uvedenej s inou. Nebol produkovaný dôkaz, že by takéto prevody parcely uskutočnil samotný žalobca, ktorý ako bolo konštatované vyššie už v roku 1960 začal výstavu rodinného domu na pozemku svojho otca, ktorý susedil s pozemkom J. K. D.. Je však tiež nepochybné, že rodina žalobcu sporný pozemok zhruba od 60-tych rokov min. storočia užívala, pričom rodičia žalovanej, ani samotná žalovaná až do roku 2002, (keď je doložená prvá korešpondencia zo strany žalovanej voči žalobcovi) sa vydania predmetnej parcely žalobcom, nedomáhali (č. 53-54 spisu č. ).

Žalobca tvrdil, že vlastníctvo k predmetnému pozemku vydržal, pretože sporný pozemok si zamenili právni predchodcovia účastníkov a títo ich nerušene rovnako ako žalobca , užívali až do 1.1.2002 ako vyplynulo zo žaloby žalobcu.

V 50-tych až 60-tych rokoch, keď rodiny právnych predchodcov účastníkov nadobúdali sporné pozemky, ktoré im boli pridelené Československým štátom do vlastníctva prídelovými listinami, je nutné zohľadniť právnu úpravu, ktorú predstavoval tzv. Stredný , účinný od 1.1.1951, ktorý poznal vydržanie ako spôsob nadobudnutia vlastníctva oprávneným držiteľom, ktorý držal nehnuteľnú vec po dobu 10-tich rokov, pričom podmienkami vydržania bola oprávnená držba veci (oprávnený držiteľ musel byť v zreteľom ku všetkým okolnostiam dobrej viere, že mu vec patrí a to po celú dobu vydržania) a spôsobilý predmet vydržania (nebolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k nescudziteľným veciam, ktoré boli v socialistickom vlastníctve), do vydržacej doby bolo možné započítať vydržaciu dobu predchodcu. 0/1964 Zb. účinný od 1.4.1964 nepoznal inštitúciu držby a nepoznal ani vydržanie, tie boli zavedené do právneho poriadku Slovenskej republiky až jeho novelou a to účinným od 1.4.1982, pričom vlastníkom veci, ktorá mohla byť predmetom osobného vlastníctva sa stal občan, ktorý mal nepretržite v držbe nehnuteľnú vec po dobu 10-tich rokov. Ak išlo o pozemok, ktorý mal občan nepretržite v držbe po dobu 10-tich rokov a ku ktorému bolo možné zriadiť právo osobného užívania, nadobudol vlastníctvo pozemku štát a občan nadobudol právo, aby s ním bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku. Týmto spôsobom však nebolo možné nadobudnúť vec v majetku v socialistickom vlastníctve, alebo vec ku ktorej mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Do vydržacej doby bolo možné započítať aj držby predchodcu. Po celú dobu vydržania musel mať vydržiteľ vec v držbe nepretržite a musel mať dobrú vieru, že mu vec patrí a to so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Vydržacia doba však neskončila skôr, než uplynutím 1 roka od účinnosti novely, teda najskôr k 1.4.1983. Účinnosťou novely od 1.1.1992 sa inštitút vydržania stal jedným zo všeobecných dôvodov nadobudnutia vlastníctva zo zákona, pričom podmienkami vydržania sú oprávnená držba, uplynutie stanoveného času (u nehnuteľností 10 rokov) a spôsobilý predmet vydržania. Za oprávneného držiteľa sa považuje držiteľ, ktorý je so zreteľom, ku všetkým okolnostiam v dobrej viere o tom, že mu vec patrí, pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená. Dobrá viera tu musí byť po celú dobu. Vydržiteľ si môže započítať dobu po ktorú mal vec v nepretržitej oprávnenej držbe jeho právny predchodca.

Jedným zo základných predpokladov vydržania počas vyššie uvádzanej právnej úpravy platnej v priebehu druhej polovice minulého storočia a v súčasnosti je dobromyseľnosť držby nevlastníkom veci ako základný predpoklad vydržania. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí , teda že je jej vlastníkom nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa musí byť v danej veci posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva. Aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere pokiaľ mu sú, alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva o ktorého vydržanie ide. Dobrá viera držiteľa sa teda posudzuje objektívne , so zreteľom na konkrétne okolnosti a z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa. Oprávnená držba spočíva v omyle držiteľa, ktorý sa domnieva , že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Nemôže však spočívať v takom omyle držiteľa, ktorému sa tento mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný a takýto omyl je ospravedlniteľný, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého vyžadovať.

Vnímajúc takto dobromyseľnosť držby, súd dospel k presvedčeniu, že tak otec žalobcu, ako aj samotný žalobca napriek tomu, že sporný pozemok užívali a fakticky zabrali už v 60-tych rokoch 20.storočia, nemohli vzhľadom na všetky okolnosti byť dobromyseľní v tom, že im tento pozemok, ako vlastníkom patrí. Ako súd konštatoval vyššie, k zabratiu pozemku rodinou žalobcu, jeho právnym predchodcom došlo za právnej úpravy, ktorá predpokladala existenciu písomných zmlúv o prevodoch vlastníctva k nehnuteľnostiam. Takéto zmluvy sa v tomto období medzi obstarávateľmi jednotlivých stavebných pozemkov v danej lokalite aj uzatvárali. Slúžili k realizácii zastavovacieho plánu, ktorý bol vypracovaný v danej lokalite a k vytváraniu stavebných pozemkov v želateľných a predpokladaných výmerách. Podkladom pre takéto prevody boli geometrické plány, ktorých vytvorenie predpokladá aj vyššie citované potvrdenie MNV v K., z ktorého vyplýva súhlas MNV z výstavbou rodinného domu žalobcu na pozemku jeho otca J. J.. Za takejto situácie ani otec žalobcu , ani samotný žalobca nemohli odvodzovať nadobudnutie vlastníctva k veci zo zápisnice, ktorá mala byť spísaná na MNV v K., ktorej obsah sa ani nedochoval a predpokladať, že sa môžu stať vlastníkmi sporného pozemku po jeho faktickom zabratí bez vytvorenia geometrického plánu a uzavretia riadnej písomnej zmluvy k takémuto pozemku najmä v situácii, keď už ich susedia podobné zmluvy slúžiace k vytvoreniu stavebného pozemku uzatvárali. Ak napriek tomu, že o takýchto prevodoch pozemkov vo svojom okolí žalobca a jeho otec J. J. vedeli a napriek tomu boli subjektívne presvedčení, že im sporný pozemok patrí len preto, že ho zabrali a že sa rokovalo o jeho výmene na MNV o čom mala byť spísaná zápisnica (nie však zámenná zmluva), nejedná sa u žalobcu či u jeho právneho predchodcu J. J. o ospravedlniteľný omyl taký, aký je predpokladaný pri dobromyseľnej držbe a uvádzaný vyššie.

Navyše žalobca vždy musel vedieť, že jeho rodinný dom je postavený na cudzom pozemku, a to pozemku jeho otca, ktorý síce nadobudol dedením po dodatočnom prejednaní dedičstva, ale keďže nebol jediným zákonným dedičom (prichádzajúcim do úvahy) nemohol automaticky a dobromyseľne predpokladať , že dedením nadobudne všetko, čo predtým patrilo jeho otcovi. K dodatočnému prejednaniu dedičstva - a to pozemku na ktorom stojí dom žalobcu (a susedí so spornou parcelou), došlo až v roku 2002. Skutočnosť, že žalobca po smrti otca a predtým jeho otec J. J. spornú parcelu užívali zhruba od 60-tych rokov minulého storočia a to ani vzhľadom na skutočnosť, že právni predchodcovia žalovanej takéto užívanie nenapadli právnou cestou, nezakladá podľa presvedčenia súdu dobrú vieru žalobcu, ani jeho právneho predchodcu, že sporný pozemok im ako vlastníkom patrí. Súd takto dospel k presvedčeniu, že podmienky vydržania, vzhľadom na neexistenciu dobromyseľnej držby nesplnil tak právny predchodca žalobcu, a to ani samotný žalobca. Súd preto dospel k presvedčeniu, že žalobca nenadobudol vlastníctvo k spornému pozemku vydržaním ako tvrdil žalobca a nie je preukázané jeho vlastníctvo ani na základe iného titulu a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

Žalovaná bola v konaní plne úspešná a preto má právo ( ) na náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia ku ktorým patrí odmena právneho zástupcu žalovanej za 5 úkonov právnej služby po 800,- Sk (prevzatie zastúpenia, štúdium spisu, účasť na pojednávaní 12.9.2007, 8.11.2007, 7.2.2008), ako aj paušálna náhrada režijných nákladov právneho zástupcu žalovanej za prvé dva úkony právnej služby po 164,- Sk, za ďalšie dva úkony právnej služby po 178,- Sk a za posledný úkon právnej služby po 190,- Sk. Spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 4.874,- Sk a žalobca je žalovanej povinný nahradiť tieto trovy na účet jej právneho zástupcu - advokáta.

Trovy právneho zastúpenia boli priznané podľa Vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí, ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. / /.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať výkonom rozhodnutia.