Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/38/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobcov: v 1. rade: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, D., v 2. rade: B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, F., v 3. rade: G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., I. A. I. XXX, XXX XX, I. J., v 4. rade: J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. I. XX, XXX XX, I. J., v 5. rade: L. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. M. D., G. M. I. XXX, XXX XX, I. J., v 6. rade: N. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. I. XX, XXX XX, I. J., všetci žalobcovia zastúpení: D. N. E. H., advokátka so sídlom Kmeťkova 23, Nitra, IČO: 44 140 045, proti žalovaným: v 1. rade: neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného vlastníka menom G. K., v 2. rade: neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného vlastníka menom O. H., v 3. rade: neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného vlastníka menom O. P., všetci žalovaní zastúpení: Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcov v 1. až 6. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 15. februára 2023 č.k. -120, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. m e n í takto : Súd určuje, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v kat. úz. D., obec: D., okres: M., zapísaná na LV č. XXXX, ako pozemok parcela reg. „E“, parc. č. 725, záhrada o výmere 579 m2 patrí v podiele 1/6 v pomere k celku do dedičstva po poručiteľovi K. H. narodenom dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom D. XXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX.

II. Žalobcom v 1. až 6. rade nepriznáva voči žalovaným v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území D., obec: D., okres: M., zapísaná na LV č. XXXX ako pozemok, parcela registra „E“, parcelné číslo 725 - záhrada o výmere 579 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu poručiteľa 1 v pomere k celku, patrí do dedičstva po poručiteľovi K. H., zomrelom dňa 01.01.2003. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcom v 1. až 6. rade proti žalovaným v 1. až 3. rade nárok na ich náhradu nepriznal. 1.2. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na obsah žaloby, ktorou sa žalobcovia v 1. a 2. rade a pôvodný žalobca v 3. rade (G. H.) domáhali určenia, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v kat. úz. D., obec: Jarok, okres: M., zapísaná na LV č. XXXX ako pozemok parcely registra E, parc. č 725 záhrada o výmere 579 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu poručiteľa 2/3 v pomere k celku, patrí do dedičstva po poručiteľovi K. H., J. H., nar. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom D. I. XXX, zomrelom dňa 01.01.2003, ako aj náhrady trov konania. Preukázanie naliehavého právneho záujmu založili na tom, že v prípade požadovaného určenia sa môžu ako dedičia domáhať prejednania dedičstva v dodatočnom

konaní o dedičstve a týmto spôsobom zosúladiť evidovaný stav na katastri nehnuteľností s užívacím a právnym stavom. Uviedli, že žalobcovia sú v 1. dedičskej skupine zákonnými dedičmi po svojich rodičoch matke - A. H., J. C., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D., zomr. Q. XX.XX.XXXX a otcovi K. H., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D., zomr. dňa XX.XX.XXXX. Poukázali na to, že predmetom prejednania dedičstva po poručiteľoch bol rodinný dom so súpis.č. XXX, nachádzajúci sa v kat.úz. D.; podľa potvrdenia obce Jarok zo dňa 02.06.2003 postavený poručiteľmi A. a K. H. v roku 1948. Uviedli, že z jednotlivých osvedčení o dedičstve po poručiteľoch A. a K. H. vyplýva, že , predmetom ich pozostalosti nebol pozemok s parc.č. 725, na ktorom bol poručiteľmi v roku 1948 postavený rodinný dom so súpis.č. XXX, preto sa žalobcovia ako zákonní dedičia domáhajú určenia, že do dedičstva po ich otcovi K. H. patrí aj pozemok parc.č. 725, na ktorom leží rodinný dom so súpis.č. XXX, ktorý pozemok je v súčasnosti zapísaný v katastri nehnuteľností ako pozemok parcela registra E parc.č. 725 záhrada o výmere 579 m2, evidovaný na LV č. XXXX pre kat.úz. Jarok, obec: D., okres: M., v prospech žalovaných ako podielových spoluvlastníkoch nasledovne: žalovaná 1. o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/6 v pomere k celku, žalovaná 2. o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/6 v pomere k celku a žalovaná 3. o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/3 v pomere k celku. Zdôraznili, že pozemok s parc.č. 725 bol pôvodne zapísaný v pozemkovej knihe pre kat.úz. D. vo vložke č. XXX o výmere 161 štvorcových siah, v prospech podielových spoluvlastníkov: N. H., E. H. a R. H., o veľkosti spoluvlastníckeho podielu každého z nich 2/6 k celku. Po smrti E. H., titulom dedenia Pk 6760/923, čd 2276/1924, bol jeho spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/6tiny prededený na G. H. v podiele 1/6 k celku a na G. K., rodenú H., v podiele 1/6 k celku, keď ich vlastnícke právo bolo do vložky č. XXX zapísané dňa 01.08.1924 pod čd 2276/1924. Po smrti R. H. bol jeho spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/6 k celku prededený na základe uznesenia o odovzdaní pozostalosti čj D842/37-6 medzi G. H. a O. P., J. H., na každého z nich v podiele 1/6 k celku (zápis vo vložke č. 326 pod čd 7421 zo dňa 28.10.1938). Po smrti N. H. nadobudla jeho spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/6tiny k celku (t.j. 1/3) titulom uznesenia o odovzdaní pozostalosti okresného súdu v Nitre zo dňa 01.09.1938, č.j. D994/37- 6, O. P., J. H. (zápis vo vložke č. 326 pod čd 7745/1938 zo dňa 22.11.1938). 1.3. Z hľadiska skutkového stavu považovali za rozhodujúce, že dňa 11.02.1955 rodičia žalobcov, A. a K. H., ako kupujúci uzatvorili písomnú Kúpnopredajnú zmluvu, ktorou odkúpili pozemok parc.č. 725 v celosti, keď do držby a užívania tejto nehnuteľnosti vstúpili, ako to vyplýva zo samotnej zmluvy, ešte v roku 1953. Pokiaľ ide o splnenie podmienky oprávnenej držby u rodičov žalobcov, právnym titulom vstupu do oprávnenej držby bola Kúpnopredajná zmluva zo dňa 11.02.1955, pričom z vyššie spomenutej kúpnej zmluvy vyplýva, že rodičia žalobcov užívali pozemok parc.č. 725 už od roku 1953. Najskôr tak od 11.02.1955 žili rodičia žalobcov, A. a K. H., v dobrej viere, že ich právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k danému pozemku existuje a že na základe neho sa stali vlastníkmi tohto pozemku. Od vstupu do užívania dotknutého pozemku v roku 1953, ani od ich prevzatia do držby na základe Kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 11.02.1955, v užívaní a držbe tejto nehnuteľnosti A. a K. H., nik nerušil, tento pozemok užívali pre seba v dobrej viere, že im patrí. Po smrti A. H. dňa 14.06.1981 pokračoval v užívaní a v oprávnenej (pokojnej a nikým nerušenej) držbe parcely č. 725 jej manžel, K. H., a to až do jeho smrti dňa 01.01.2003. S ohľadom na vyššie uvedené konštatovali, že u otca žalobcov, K. H., sú vo vzťahu k parcele č. 725, splnené všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k parcele č. 725 vydržaním v zmysle , a to najneskôr k 01.01.1992, keď K. H. daný pozemok užíval po dobu viac ako 10 rokov nepretržite, ako aj s poukazom na jeho oprávnenú držbu /t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu sporný pozemok patrí), keď do doby, počas ktorej mal K. H. predmetný pozemok v držbe, je potrebné započítať aj držbu vykonávanú pred 01.01.1992. Uviedli, že poručiteľ K. H., otec žalobcov, nadobudol vlastnícke právo k pozemku parc.č. 725, dnes evidovanej na LV č. XXXX, vydržaním najneskôr k 01.01.1992, preto bol ku dňu svojej smrti dňa 01.01.2003 vlastníkom tejto nehnuteľnosti, ktorá z tohto titulu patrí do pozostalosti po K. H.. Poukázal tiež na to, že právny vzťah k parcele č. 725 nebol evidovaný na liste vlastníctva až do roku 2016, kedy na základe spracovaného registra obnovenej evidencie pozemok (ROEP) pre kat.úz. D. došlo k zápisu vlastníckeho práva k pôvodnej pozemkovoknižnej parcely č. 725 do registra E na LV č. XXXX v prospech pôvodne zapísaných vlastníkoch v pozemkovej knihe, v ktorej posledný zápis vo vložke č. XXX pochádza z roku 1945, a to v prospech týchto vlastníkov: pod por.č. 1. - G. K., J. H., v podiele 1/6 k celku, pod por.č. 2. - B. E., J. H., v podiele 1/3 k celku, pod por.č. 3. - O. H., v podiele 1/6 k celku, pod por.č. 4. - O. P., J. H., v podiele 1/3 k celku. Z uvedených vlastníkov sú vlastníci pod por.č. 1, 3, 4 evidovaní ako vlastníci neznámi. Jediným známym vlastníkom bola teda B. E., s ktorou po dohode so žalobcami 2. a 3. uzatvorila žalobkyňa 1. Dohodu o usporiadaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zo dňa 12.11.2019, na základe ktorej B. E. previedla na žalobkyňu 1. bezodplatne svoj spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3 k parcele č. 725.

1.4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. ,, , ,, - , ,,, a , , v znení účinnom od 1.4.1983 do 31.12. 1991, , , ň, , a 865 ods.3 , ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru, že žaloba žalobcov je čiastočne dôvodná. 1.5. V dôvodoch rozhodnutia súdu prvej inštanice uviedol, že žalobcovia majú naliehavý právny záujme na požadovanom určení , pretože v prípade úspechu v súdnom konaní budú môcť ako dedičia realizovať svoje dedičské práva a aj okruh dedičov žalobcovia správne ustálili, pretože účastníkmi konania súd všetci zákonní dedičia po poručiteľovi K. H., zomr. XX.XX.XXXX (voči D. H. boli konanie právoplatne zastavené) a ich právni nástupcovia, pričom nebolo preukázané, že by existovali iné osoby oprávnené dediť v dôsledku čoho je legitimácia na strane žalobcov zachovaná. 1.6. Poukázal na stanovisko Slovenského pozemkového fondu ako zástupcu neznámych právnych nástupcov ostatných vlastníkov označených v žalobe ako žalovaní v 1.) až 3.) rade, ktorý rozporoval nárok len voči žalovanej v 1.) rade, konštatujúc, že tento nárok voči žalovanej v 1.) rade je podľa jeho názoru nepreukázaný, a neuznáva ho, preto žiadal žalobu voči nej zamietnuť. Vo vzťahu k ostatným žalovaným v 2.) a 3.) rade nárok žalobcov nespochybnil. Keďže medzi stranami sporu nebol sporný nárok na vydržanie vo vzťahu k žalovaným v 2.) a 3.) rade podľa názoru súdu účinky vydržania predmetnej nehnuteľnosti označenej vo výroku tohto rozsudku v zmysle mohli vo vzťahu k žalovaným v 2.) a 3.) rade nastať najneskôr k 01.01.1992, pričom túto skutočnosť, ani zástupca Slovenského pozemkového fondu nerozporoval, preto ju súd prvej inštancie považoval za nespornú a z dôvodu hospodárnosti sa ďalej nezaoberal výpočtom dátumu nadobudnutia vydržania uvedenými žalovanými. V tejto súvislosti uviedol, že rodičia A. a K. H. nadobudli predmetné nehnuteľnosti (pozemok parc. č. 725) na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 11.02.1955, avšak v podiele zodpovedajúcom podiele, ktorí v čase predaja vlastnili G. H. a O. P. (G. H. v podiele 2/6 a O. P. v podiele 3/6), teda maximálne v podiele zodpovedajúcom v podiele 5/6, nie teda v celosti, pretože podiel G. K. zodpovedajúci 1/6 nemohol byť predajom dotknutý, pretože táto nebola účastníkom uvedenej písomnej kúpnej zmluvy. K. H. ako poručiteľ mohol byť ako oprávnený držiteľ (vlastník) so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný (počas života aj jeho manželka A., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX) v tom, že mu vec - teda nehnuteľnosť v príslušnom spoluvlastníckom podiele aj reálne patrí, keďže túto nerušene užíval minimálne od jej kúpy, t. j. od 11.02.1955 (pričom podľa názoru súdu takto mohli vstúpiť do užívania manželia Kutakoví aj skôr, keďže v kúpnopredajnej zmluve je konštatované, že kupitelia - K. a A. H. vstúpili do úžitku predmetnej nehnuteľnosti ešte v roku 1953) až do svojej smrti 2003. 1.7. Zdôraznil, že oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu prvej inštancie boli splnené predpoklady, aby súd v konaní rozhodol, že nehnuteľnosť špecifikovaná vo výroku tohto rozsudku patrí do dedičstva po poručiteľovi K. H., avšak len v podiele 1/2, pretože poručiteľ bol dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť patrí, čo je odôvodnené aj existenciou kúpnej zmluvy zo dňa 11.02.1955, ktorá však z dôvodov neznámych zavkladovaná nebola a jeho domnienka, že mu nehnuteľnosť patrí sa opierala o právny úkon, v tomto prípade o vyššie uvedenú kúpnu zmluvu, ktorej existencia bola v konaní preukázaná. Z uvedených dôvodov žalobu považoval za dôvodnú len v časti, v ktorej žalobcovia požadovali, aby súd rozhodol, že nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX ako pozemok parcely registra "E" - záhrada o výmere 579 m2 o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 patrí do dedičstva po poručiteľovi K. H. a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 1.8. Vo vzťahu k zamietajúcemu výroku uviedol, že žalobcovia vo zvyšnej časti nároku, t. j. nároku na podiel G. K. neuniesli dôkazné bremeno. Poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorých vyplynulo, že kúpnopredajná zmluva bola uzavretá dňa 11.02.1955 len medzi manželmi K. a A. H. ako kupujúcimi a G. H. a O. P. (P.) na strane druhej ako predávajúcimi. Ani z predmetnej zmluvy, ktorej účastníčkou nebola G. K., ktorá vlastnila v uvedenom čase spoluvlastnícky podiel zodpovedajúci 1/6 k celku nemožno vyvodiť, že by bolo vlastnícke právo prevedené aj ňou, pretože z obsahu uvedenej kúpnej zmluvy rezultuje, že predávajúci uviedli, že odpredávajú svoju nehnuteľnosť, teda celkom logicky len podiel, ktorého boli spoluvlastníkmi. Uviedol, že nie je možné súhlasiť s argumentáciou žalobcov v tom smere, že v čase predaja vlastnili uvedenú nehnuteľnosť len G. H. a O. P., pretože táto skutočnosť absolútne nekorešponduje so zápisom v PKV č. XXX, z ktorej vyplýva, že G. K. (predtým Kotlár)

nadobudla nehnuteľnosť v spoluvlastníckom podiele 1/6 na základe dedenia (poznámka pod bodom 4) v roku 1924 a následne už zo žiadneho zápisu v tejto vložke nevyplýva, že by nehnuteľnosť previedla na inú osobu. Považoval za irelevantné tvrdenia žalobcov, že zmluva bola podpísaná na Miestnom národnom výbore v Jarku, pretože táto skutočnosť nemá žiadnu právnu relevanciu pre právne posúdenie. Ani skutkové tvrdenie žalobcov, uvedené v replike, v časti kde uvádzali, že je možné sa oprávnene domnievať, že G. K. previedla spoluvlastnícky podiel na predávajúcich ešte pred 11.02.1955, t. j. pred uzavretím uvedenej kúpnej zmluvy je len čisto hypotetickým, v konaní nepreukázaným a nehodnoverným skutkovým tvrdením, ktoré je možné označiť za nesubstancované. Zdôraznil, že v konaní neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by verifikovali pravdivosť a hodnovernosť takého skutkového tvrdenia, preto podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovia v tejto časti neuniesli bremeno tvrdenia. 1.9. Na podporu prijatého záveru súd prvej inštancie tiež uviedol, že v čase podpisu kúpnej zmluvy (dňa 11.02.1955) bol platný a účinný (), ktorý vyžadoval v písomnú formu pri právnych úkonoch týkajúcich sa nehnuteľností (okrem prípadu, ak sa jednalo o nájom rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo len v časti budovy). V tomto prípade sa musí domnienka držiteľa, že mu vec patrí opierať o niektorý právny úkon alebo právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec alebo právo nadobudol. Poručiteľ K. H. nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu patrí celá nehnuteľnosť, pretože jeho domnienka sa musela opierať o právny úkon, pričom jeho existencia preukázaná vo vzťahu k G. K. (teda že odkúpil nehnuteľnosť aj od nej) nebola. V tejto súvislosti súd poukázal e aj na právnu zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet vyjadrenú v slovnom význame "z nepráva nemôže vzniknúť právo", podľa ktorého nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Predávajúci G. H. a O. P. v čase predaja nehnuteľnosti (svojich podielov) nemohli ani previesť podiel na nehnuteľnosti, ktorý im nepatril (zodpovedajúci spoluvlastníckemu podielu G. K. o 1/6), pretože takýto právny úkon by bol absolútne neplatný. 1.10. Vo vzťahu k námietkam žalobcov, že v zmysle rozhodovacej praxe súdov bolo na žalovaných, aby domnienku dobrej vôle K. H. vyvrátili, uviedol, že v prípade preukazovania vydržania dôkazné bremeno viazne na tom, kto tvrdí, že nadobudol vlastníctvo vydržaním. (Števček, M. a kol., I., Praha: C.H. Beck, 2015, str. 860). Konštatoval, že žalobcovia vo vzťahu k vydržaniu spoluvlastníckeho práva k podielu G. K. o 1/6 neuniesli dôkazné bremeno, následkom čoho súd v tejto časti zamietol ako nedôvodnú. Zdôraznil, že pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej-ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter, sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. V prejednávanej veci mali žalobcovia bremeno tvrdenia, že predmetnú nehnuteľnosť vlastnil ku dňu smrti titulom vydržania poručiteľ K. H.. Žalobcovia preto museli tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých by bolo možné dôvodne usúdiť, že bol držiteľom predmetnej nehnuteľnosti (t.j. nakladal s ňou ako s vlastnou) a spĺňal podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť patrí) a to aj vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu G. K. v rozsahu 1/6. Až následne by sa dôkazné bremeno presúvalo na žalovanú stranu, ktorá by mala právo preukazovať svoje tvrdenia a tým vylúčiť tvrdenia žalobcov, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi K. H. v podiele 2/3, v čom mal byť zahrnutý aj podiel o 1/6 patriaci G. K. . 1.11. Záverom uviedol, že zamietol návrh právneho zástupcu žalobcov na vykonanie dokazovania obhliadkou na mieste samom, pretože vykonanie takého dôkazu nemá pre súd žiadnu vypovedaciu hodnotu, a vykonaním takého dôkazu by sa nič relevantné nezistilo, keďže posúdenie podmienok vydržania je otázkou právnou. Ani samotné tvrdenie o užívaní a odkúpení okolitých pozemkov, respektíve susedných pozemkov okolo nehnuteľnosti (poručiteľom K. H.), ktorá je predmetom sporu, nie je relevantné pre toto konania a z hľadiska posudzovania splnenia podmienok vydržania nemá žiaden význam. 1.12. O trovách konania rozhodol podľa s tým, že v danej veci sa jedná o špecifický prípad, pričom žalobcovia na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že si nárok na náhradu trov konania neuplatňujú. Vzhľadom na to, že si žalobcovia v 1.) až 6.) rade neuplatnili voči žalovaným v 1.) až 3.) rade nárok na náhradu trov konania, súd im nárok na náhradu trov konania nepriznal, čo považoval aj za spravodlivé rozhodnutie vzhľadom na špecifikum veci, kde vystupuje Slovenský pozemkový fond ako zástupca nezistených, respektíve neznámych právnych nástupcov po ostatných vlastníkoch.

2. Proti tomuto rozsudku podali písomne v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v 1. až 6. rade a navrhli, aby odvolací súd v zamietajúcom výroku (II.) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu. V dôvodoch odvolania žalobcovia namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je postihnuté vadou, spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle odvolacieho dôvodu podľa , keď súd prvej inštancie síce aplikoval správny právny predpis v podobe , ale ho nesprávne vyložil, keď dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že vo zvyšnej časti uplatneného nároku, t. j. nároku na podiel G. K. žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, ako aj v nesprávnom právnom posúdení splnenia podmienok vydržania u právneho predchodcu žalobcov vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu G. K. v zmysle . Vo svojom odvolaní žalobcovia uviedli, že sa nestotožnili so závermi súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel súd prvej inštancie vo vzťahu k napadnutej časti rozsudku, považujú ju za arbitrárnu s tým, že súd prvej inštancie v podstate uprednostnil ochranu vlastníckeho práva G. K. (aj žalovanej v 1. rade) ako nedbalého vlastníka pred ochranou dlhodobej, nikým a ničím nerušenej a dobromyseľnej držbou dotknutej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov, keď z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že v období držby dotknutej nehnuteľnosti K. H., t. j. minimálne po dobu 48 rokov, sa G. K., ani jej právni nástupcovia, nestarali o skutočný stav držby dotknutej nehnuteľnosti, nenamietali proti nemu, nezaujímali sa o svoje vlastníctvo, nestarali sa o dotknutú nehnuteľnosť, teda možno na základe týchto skutočností žalobcovia konštatovali, že k vlastníctvu dotknutej nehnuteľnosti v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu sa stavali ľahostajne. Opak týchto skutočností žalovaná v 1. rade v konaní naviac ani netvrdila, ani nerozporovala tvrdenia žalobcov, že ich právneho predchodcu po dobu 48 rokoch nik v držbe a užívaní dotknutej nehnuteľnosti nerušil. Podľa názoru žalobcov súd prvej inštancie nesprávne v napadnutom rozsudku konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobcami, keď podľa súdu prvej inštancie žalobcovia museli tvrdiť a zároveň aj uniesť dôkazné bremeno, že K. H. bol držiteľom dotknutej nehnuteľnosti (t. j. nakladal ňou ako s vlastnou) a spĺňal podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov a zároveň bol držiteľom oprávneným, t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu patrí dotknutá nehnuteľnosť v rozsahu spoluvlastníckeho podielu G. K.. 1.1. Podľa názoru žalobcov, spornou v súvislosti s uzavretím kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 11.02.1955 bola tiež skutková otázka, či touto zmluvou previedli G. H. a O. P. na právnych predchodcov dotknutú nehnuteľnosť v celosti (teda v 1/1), alebo len v rozsahu ich spoluvlastníckych podielov. Kým podľa tvrdenia žalobcov z obsahu danej zmluvy, v ktorej sa neuvádzajú ani jednotlivé spoluvlastnícke podiely G. H., ani O. P., ale predmet kúpy je špecifikovaný ako nehnuteľnosť pasienok v hodne Štepnica parc. č. 725 vo výmere 161 štvorcových siah, čo zodpovedá dnešnej výmere dotknutej nehnuteľnosti 579 m2, v zmluve sa uvádza, že do úžitku predmetnej nehnuteľnosti vstúpili kupitelia ešte v roku 1953 a od tejto doby znášajú všetky dane a poplatky, vyplývajúce z držby tejto nehnuteľnosti, odpredávatelia prehlasujú, že nehnuteľnosť nepodlieha výkupu podľa zákona č. 46/48 Sb., je zrejmý prevod celej tejto nehnuteľnosti, podľa výkladu obsahu tejto zmluvy súdom prvej inštancie z použitia slovného spojenia v zmluve „svoju nehnuteľnosť“ logicky vyplýva, že predmetom kúpy boli spoluvlastnícke podiely G. H. a O. P.,čím podľa názoru žalobcov dospel súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania k nesprávnemu skutkovému zisteniu. 1.2. Žiadali zohľadniť, že ak by aj odvolací súd ustálil, že súd prvej inštancie z hľadiska skutkového dospel k správnemu zisteniu, že kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 11.02.1955 došlo na právnych predchodcov žalobcov iba k prevodu spoluvlastníckych podielov G. H. a O. P., potom po právnej stránke vec súd prvej inštancie podľa názoru žalobcov nesprávne posúdil, keď dospel k záveru, že existencia právneho úkonu vo vzťahu k G. K., o ktorý sa opiera K. H. držbu dotknutej nehnuteľnosti v rozsahu podielu G. K. v konaní nebola preukázaná. Žalobcovia uviedli, že z hľadiska skúmania oprávnenej držby podľa , sa dobrá viera síce musí opierať o právny úkon alebo právnu skutočnosť, na základe ktorých podľa jeho presvedčenia vec alebo právo nadobudol, ako správne konštatuje aj súd prvej inštancie v bode 55 rozsudku, avšak treba zdôrazniť, že za oprávneného sa v zmysle považuje držiteľ určitej veci nielen vtedy, ak sa jeho držba opiera o platný právny titul, ale aj vtedy, ak v dobrej viere opiera svoju držbu o domnelý právny titul - ide teda o prípad, keď je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je, hoci v skutočnosti tak tomu nie je. V konaní pritom žalobcovia netvrdili, že ich právni predchodcovia K. a A. H., nadobudli vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu G. K. od G. K. na základe nejakého právneho titulu, netvrdili platnosť samotnej kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 11.02.1955, ale tvrdili nadobudnutie vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti ich právnym predchodcom K. H. vydržaním, tvrdiac, že dňa 11.02.1955 uzatvorili K. H. a A. H. s G. H. a O. P. kúpnopredajnú zmluvu, na základe ktorej podľa ich presvedčenia odkúpili do svojho vlastníctva v celosti celú dotknutú nehnuteľnosť,

ktoré ich presvedčenie potvrdzuje v konaní preukázaná skutočnosť, že práve na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 11.02.1955 sa právni predchodcovia žalobcov uchopili držby dotknutej nehnuteľnosti v celej jej výmere reprezentovanej spoluvlastníckym podielom G. K.. 1.3. Žalobcovia sa bránili tým, že práve uzatvorenie kúpnopredajnej zmluvy dňa 11.02.1955 s G. H. a O. P., mohlo byť a aj bolo objektívnou okolnosťou, majúcou charakter domnelého právneho titulu, teda objektívnou okolnosťou spôsobilou vyvolať v právnych predchodcoch žalobcov ich vnútorné presvedčenie o tom, že na základe takejto zmluvy nadobudli dotknutú nehnuteľnosť v celej jej výmere, teda aj vo vzťahu k spornému spoluvlastníckemu podielu G. K., ktorá nebola účastníčkou danej zmluvy. V tomto smere žalobcovia uviedli, že výmera pripadajúca z celkovej výmery dotknutej nehnuteľnosti 579 m2 na spoluvlastnícky podiel G. K., reprezentuje len výmeru 96 m2, pričom z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že užívania aj výmery pripadajúcej na spoluvlastnícky podiel G. K. sa právni predchodcovia žalobcov chopili najneskôr v roku 1955, a to práve na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 11.02.1955. Pokiaľ teda ide o posúdenie splnenia podmienky oprávnenej držby u právnych predchodcov žalobcov z hľadiska existencie právneho, hoci aj domnelého titulu, v tomto prípade vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu G. K. sa ich oprávnená držba opiera o domnelý právny titul, ktorým je vyššie popísaná právna skutočnosť, ktorá mala za následok vznik domnienky u právnych predchodcov žalobcov, že vlastnícke právo nadobudli k dotknutej nehnuteľnosti v celosti. Ak by aj odvolací súd ustálil, že súd prvej inštancie z hľadiska skutkového dospel k nesprávnemu zisteniu, že kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 11.02.1955 došlo na právnych predchodcov žalobcov iba k prevodu spoluvlastníckych podielov G. H. a O. P., a teda že predávajúci G. H. a O. P. danou zmluvou previedli na právnych predchodcov žalobcov vlastnícke právo k celej výmere dotknutej nehnuteľnosti, tak v tomto prípade predstavuje predmetná zmluva rovnako domnelý právny titul, o ktorý sa opierala oprávnená držba právnych predchodcov žalobcov započatá najneskôr od 11.02.1955. Zdôraznili, že v roku 1955 nadobudli do svojho vlastníctva dotknutú nehnuteľnosť v celej jej výmere, teda vlastnícky nadobudli aj výmeru pripadajúcu na spoluvlastnícky podiel G. K., ktorá domnienka sa predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Žalobcovia poukazujú na skutočnosť, že princíp dobromyseľnosti nie je samostatná právna zásada s konkrétnym normatívnym obsahom a nemá povahu ústavnoprávne chránenej pozície, z ktorej by bolo možné vyvodiť právo na dobromyseľné nadobudnutie právnej pozície, bez ohľadu na to, či ide o hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec, právo, či inú majetkovú hodnotu alebo záväzok. Preto nie je možné pomenovať dobromyseľnosť ako takú na jednej strane a vlastnícke právo na strane druhej. Žiadali zohľadniť, že zápisy vo verejných registroch majú rôznu silu publicity, teda rôzny hmotnoprávny účinok. Neexistuje jeden model publicity a ochrany dôvery v správnosť údaja. Zo skutočnosti, že určitá právna pozícia je uvedená v pozemkovej knihe ako podielový spoluvlastník dotknutej nehnuteľnosti, z tejto skutočnosti nevyplýva, že na tento zápis bolo možné sa v plnom rozsahu spoliehať, práve s ohľadom na všeobecne aj súdu z jeho činnosti známu skutočnosť, že pozemková kniha po 01.01.1951, teda po nadobudnutí účinnosti tzv. stredného č. 141/1950 Sb., už nepredstavovala presný obraz o vlastníckych vzťahoch z dôvodu, že prevádzanie zápisov prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam do pozemkových kníh po 01.01.1951 bolo už nepovinné a pomerne často sa zanedbávalo. Žalobcovia uviedli, že sú toho názoru, že v konaní preukázali podmienku oprávnenej držba právneho predchodcu žalobcov v podobe existencie právneho, hoci aj domnelého titulu, o ktorý sa opierala držba právneho predchodcu žalobcov. Rovnako z ich strany preukázali aj splnenie podmienky nakladania s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou, keď v tomto smere splnenie podmienky nakladania s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou, keď v tomto smere medzi stranami nebolo v konaní sporné, že právny predchodca žalobcov, K. H. od roku 1955 do svojej smrti v roku 2003 dotknutú nehnuteľnosť užíval a nakladal s dotknutou nehnuteľnosťou ako s vlastnou, keď tieto skutočnosti žalovaní v konaní účinne nepopreli s tým, že okolnosti, za ktorých právni predchodcovia vstúpili do držby dotknutej nehnuteľnosti v celosti preukazujú ich poctivé nadobudnutie tejto nehnuteľnosti v celej jej výmere, teda ich dobrú vieru, že sa stali vlastníkmi celej tejto nehnuteľnosti.

3. K odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadril zástupca žalovaných Slovenský pozemkový fond, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Uviedol, že sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcov, že žalovaná v 1. rade, resp. jej právni nástupcovia sú nedbalými vlastníkmi, ani ľahostajnými, ktorí by sa nestarali o svoje vlastnícke právo, ale sú nezistenými vlastníkmi, bez bližších identifikačných údajov, ktorých práva a právom chránené záujmy háji Slovenský pozemkový fond, ako ich zákonný zástupca. Nezistení vlastníci, rovnako ako všetci ostatní vlastníci, majú v Slovenskej republike rovnaké právo na ochranu svojho majetku, a len skutočnosť, že majú status nezisteného vlastníka, nemôže byť týmto osobám na ujmu. Zástupca žalovaných nesúhlasil s tvrdením žalobcov, že povinnosťou žalovanej v 1. rade, resp. jej zástupcu, bolo v konaní podať plný dôkaz zlej viery právneho

predchodcu žalobcov. Slovenský pozemkový fond v konaní tvrdil, že vo vzťahu k spol. podielu G. K., nie sú, a ani neboli, splnené zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, nakoľko právni predchodcovia žalobcov neboli od začiatku oprávnenými a dobromyseľnými držiteľmi, keďže spoluvlastnícky podiel žalovanej v 1. rade nebol na nich prevedený. Vo vzťahu k žalovanej v 1. rade absentuje právny titul vstupu právnych predchodcov žalobcov do oprávnenej a dobromyseľnej držby pozemku. Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, sa musí vždy opierať o niektorý právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia vec alebo právo nadobudol. Otázka existencie dobrej viery sa posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo patrí. Žalovaný je toho názoru, že dobrá viera nadobúdateľa vyjadruje jeho vnútorný stav a sama osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno na ňu usudzovať len z okolnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne. S prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, právni predchodcovia žalobcov pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať, mali a mohli mať pochybnosti o tom, že im právo patrí v celosti, predovšetkým z dôvodu jestvujúceho zápisu vlastníckeho práva žalovanej v 1. rade v pozemkovej knihe, ako aj z dôvodu, že žalovaná v 1. rade nebola účastníkom kúpnej zmluvy. Predmetná kúpna zmluva nemohla objektívne „s prihliadnutím na všetky okolnosti“ vyvolať u právnych predchodcov žalobcov vnútorné presvedčenie, že im na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec vlastnícky patrí. Samotná detencia na vydržanie nepostačuje.

4. Odvolací súd rozsudkom č. k. -165 zo dňa 19.09.2024 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku (II.) ako aj vo výroku o trovách konania (III.) potvrdil a žalovaným v 1. až 3. rade nepriznal voči žalobcom v 1. až 6. rade právo na náhradu trov odvolacieho konania. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie správne zohľadnil, keď posudzoval dobromyseľnosť nadobúdateľa K. H., že v čase uzatvorenia písomnej kúpnej zmluvy dňa 11.02.1955 bola v PNK vložke č. XXX pre kat. úz. D. vedená okrem predávajúcich ako spoluvlastníčka nehnuteľnosti aj G. K. J. H. v podiele 1/6. Skonštatoval, že K. H. mal alebo mohol mať pri bežnej opatrnosti pochybnosti o oprávnenej držbe nehnuteľnosti v časti podielu patriacemu spoluvlastníčke uvedenej v PNK vložke, ktorá nebola účastníčkou kúpnej zmluvy. Kupujúcim pri uzatvorení kúpnej zmluvy a pri vstupe do držby nič z objektívneho hľadiska nebránilo, aby sa oboznámili s právnym stavom kupovanej nehnuteľnosti a z príslušnej PNK vložky by boli zistili, že predávajúci nie sú vlastníkmi celej nehnuteľnosti a preto predmetom predaja mohli byť iba ich spoluvlastnícke podiely. Preto sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v časti vydržania vlastníckeho práva vo vzťahu k podielovej spoluvlastníčke G. K., J. H. v podiele 1/6 k celku a tento záver považoval za správny.

5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia v 1. až 6. rade, prípustnosť ktorého odvodzovali z ust. a . Dovolací súd uznesením zo dňa 25.03.2026 sp. zn. rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 19.09.2024 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na ust. , , a konštatoval, že „na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad vydržania zákon de lege lata nestanovuje. Na historickom pozadí, nie nepodstatnou tiež okolnosť, že ani v minulosti (podľa slovenského, resp. uhorského práva, pozn.) právny titul nebol podmienkou držby. Nedostatok právneho titulu (napr. ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť (iba) jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa (sp. zn. ). V zhode s názorom ústavného súdu (sp. zn. ) pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Dovolací súd podotýka, že súd prvej inštancie spolu s odvolacím súdom opreli svoj záver o nedobromyseľnosti K. H. najmä o to, že vlastníctvo nehnuteľnosti vo vzťahu k G. K. nebolo preukázané pre nedostatok

nadobúdacieho právneho titulu. Odvolací súd práve svojím záverom, že žalobcovia nepreukázali v konaní právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva ich právnymi predchodcami k podielu G. K. J. H. v rozsahu 1/6, sa odklonil od vyššie uvedeného jednotiaceho stanoviska dovolacieho súdu, že nedostatok právneho titulu pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. V danom zmysle teda aj v prípade, ak sa K. H., resp. právni predchodcovia žalobcov, na základe právnej skutočnosti (kúpna zmluva zo dňa 11. 02. 1955) spôsobilej k nadobudnutiu vlastníckeho práva chopili držby predmetnej parcely v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalovaného 1/, na ktorý sa táto právna skutočnosť nevzťahuje, nemôže byť vylúčená dobrá vôľa nadobúdateľov, že sú vlastníkmi celého pozemku, pričom ich oprávnená držba sa opiera o domnelý právny titul. Rovnako je potrebné poukázať na skutočnosť, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú kúpnu cenu, po celý čas platil daň z nehnuteľnosti, čo sú okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, a preto držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec nadobudol poctivým spôsobom.“

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (, 362 ods. 1 ) a po zistení, že spĺňa náležitosti , viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (, ), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) opätovne vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia ( ) a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci ale vec nesprávne právne posúdil, preto je potrebné napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci podľa zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

7. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

8. Podľa ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

9. Podľa oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

10. Predmetom konania v tejto veci je žaloba, ktorou sa žalobcovia v 1., 2., a pôvodný žalobca v 3. rade domáhali určenia, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v kat. úz. D., obec: D., okres: M., zapísanej na LV č. XXXX, ako pozemok parcely reg. „E“, parc. č. 725, záhrada o výmere 579 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu poručiteľa 2/3 k celku, patrí do dedičstva po poručiteľovi K. H., J. H., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. V prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. -120 zo dňa 15.02.2023 tak, že určil, že predmetná nehnuteľnosť o veľkosti spoluvlastníckeho podielu poručiteľa 1 k celku, patrí do dedičstva po poručiteľovi K. H., zomrelom dňa 01.01.2023 (výrok I.) vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcom v 1. až 6. rade proti žalovaným v 1. až 3. rade nepriznal nárok na náhradu trov konania. Po podanom odvolaní zo strany žalobcov v 1. až 6. rade, Krajský súd v Nitre predmetný rozsudok súdu prvej inštancie rozsudkom č. k. -165 zo dňa 19.09.2024 potvrdil a žalovaným v 1. až 3. rade nepriznal voči žalobcom v 1. až 6. rade právo na náhradu trov odvolacieho konania. Po zrušení rozsudku odvolacieho súdu Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25.03.2026, sa vec dostala opätovne do štádia odvolacieho konania, a odvolací súd sa zaoberal dôvodmi odvolania žalobcov v 1. až 6. rade v zmysle pokynov uvedených v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

11. Odvolací súd, sa po vykonanom dokazovaní zaoberal tým, či súd prvej inštancie správne posúdil otázku dobromyseľnosti žalobcov v 1. až 6. rade k podielu G. K., J. H. v rozsahu 1/6 k celku a prijal záver, že súd prvej inštancie túto otázku nesprávne právne posúdil. V tomto smere odvolací súd poukazuje na závery prijaté v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25.03.2026, v ktorom je uvedené, že „pri výklade otázky dobromyseľnosti držiteľa veci ako zákonnej podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva titulom vydržania, dovolací súd opakovane judikoval vo viacerých rozhodnutiach, napr. sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , že je potrebné skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu.

12. V konaní bolo nesporne preukázané, že dňa 11.02.1955 uzatvorili manželia A. a K. H. s predávajúcimi G. H. a O. P., J. H., kúpnopredajnú zmluvu (č. l. 20 spisu), ktorej predmetom bol prevod nehnuteľnosti evidovanej ako parc. č. 725 vo výmere 161 štvorcových siah v katastrálnom území D., za dohodnutú kúpnu cenu 800 Kčs. Na základe uvedenej zmluvy nadobudli presvedčenie, že sa stali vlastníkmi celej prevádzanej nehnuteľnosti. Z obsahu samotnej kúpnej zmluvy uzatvorenej pred Miestnym národným výborom v Jarku vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov v 1. až 6. rade, predmetnú nehnuteľnosť užívali už od roku 1953, teda dva roky pred formálnym uzavretím zmluvy. V čase nadobudnutia nehnuteľnosti bol účinný , podľa ktorého bolo na vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti potrebné splnenie podmienky oprávnenej a nepretržitej držby po dobu desiatich rokov. Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Za daného skutkového stavu možno dospieť k záveru, že právni predchodcovia žalobcov boli počas celej rozhodnej doby dobromyseľní v presvedčení, že im vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti patrí. Nehnuteľnosť užívali nerušene už od roku 1953 a za právny titul oprávnenej držby považovali kúpnopredajnú zmluvu zo dňa 11.02.1955, na základe ktorej boli objektívne presvedčení, že nadobudli vlastnícke právo k celej nehnuteľnosti. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že G. K., ktorá bola spoluvlastníčkou nehnuteľnosti v rozsahu 1/6 k celku, nebola účastníčkou predmetnej kúpnopredajnej zmluvy. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého manželia Kutakoví neboli počas celej doby držby oprávnenými držiteľmi celej nehnuteľnosti.

12. Súdna prax dlhodobo zastáva názor, že pri posudzovaní dobromyseľnosti držiteľa je rozhodujúce, či mohol byť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu objektívne presvedčený o tom, že držanú vec nadobudol poctivým spôsobom. V prejednávanej veci bolo preukázané, že právni predchodcovia žalobcov v 1. až 6. rade nehnuteľnosť užívali od roku 1953 nerušene, sústavne a bez akýchkoľvek zásahov zo strany tretích osôb, pričom ich užívanie bolo potvrdené aj Miestnym národným výborom v Jarku. Po celý čas boli v presvedčení, že im patrí vlastnícke právo k celej nehnuteľnosti. Za významnú okolnosť odvolací súd považuje dlhodobú, nerušenú a sústavnú držbu nehnuteľnosti, ktorá sa opierala o existenciu kúpnopredajnej zmluvy. Práve uzatvorenie tejto zmluvy predstavovalo objektívnu okolnosť spôsobilú vyvolať u právnych predchodcov žalobcov v 1. až 6. rade presvedčenie, že nadobudli vlastnícke právo k celej nehnuteľnosti, vrátane sporného spoluvlastníckeho podielu patriaceho G. K.. Ich oprávnená držba sa preto opierala minimálne o domnelý právny titul (titulus putativus), ktorý je v zmysle ustálenej judikatúry spôsobilým základom dobromyseľnej držby.

13. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého sa za oprávneného držiteľa považuje nielen ten, kto svoju držbu odvodzuje od platného právneho titulu, ale aj ten, kto ju vykonáva na základe domnelého právneho titulu. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opakovane zdôrazňuje, že kúpna zmluva môže predstavovať právny titul oprávnenej držby aj v prípade, ak sa neskôr ukáže, že nejde o právne perfektný právny úkon. Odvolací súd zároveň poukazuje na judikát R 44/1996, ako aj na stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SSR z 30. 03. 1983, sp. zn. CPJ 69/82, podľa ktorých skutočnosť, že nedošlo k uzavretiu perfektnej, teda platnej kúpnej zmluvy, sama osebe nevylučuje oprávnenosť držby. Platnosť nadobúdacieho titulu je rozhodujúca pri derivatívnom nadobudnutí vlastníckeho práva, avšak pri vydržaní ako originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva, nie je existencia platného právneho titulu nevyhnutnou podmienkou. V posudzovanom prípade bola kúpnopredajná zmluva zo dňa 11.02.1955 právne nedokonalá z dôvodu, že na strane predávajúcich nevystupovala G. K., spoluvlastníčka nehnuteľnosti v rozsahu 1/6 k celku. Samotná absencia tejto osoby na zmluve však bez ďalšieho neznamená, že držba manželov H. bola nedobromyseľná. Rozhodujúce je, že títo nadobúdatelia boli vzhľadom na všetky okolnosti prípadu objektívne presvedčení, že nadobudli vlastnícke právo k celej nehnuteľnosti.

14. Právne významnou okolnosťou je tiež skutočnosť, že K. H. po smrti svojej manželky splnil podmienky vydržania spornej nehnuteľnosti aj vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu vo výške 1/6 k celku. Ku dňu svojej smrti totiž vykonával nepretržitú oprávnenú držbu po dobu výrazne presahujúcu zákonom požadovaných desať rokov a bol dobromyseľný v presvedčení, že mu vlastnícke právo k celej nehnuteľnosti patrí. O poctivosti nadobudnutia a držby svedčí aj skutočnosť, že manželia H. za nehnuteľnosť uhradili dohodnutú kúpnu cenu a počas celej doby platili daň z nehnuteľnosti. Za významné považuje odvolací súd aj to, že G. K. sa nikdy nedomáhala výkonu svojho vlastníckeho

práva k spoluvlastníckemu podielu vo výške 1/6 k celku, pričom obdobne nepostupovali ani jej právni nástupcovia. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovia v 1. až 6. rade uniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu oprávnenej a dobromyseľnej držby svojich právnych predchodcov. Bolo preukázané, že K. H. bol ku dňu svojej smrti oprávneným držiteľom celej spornej nehnuteľnosti, pričom svoju držbu opieral o existujúci právny titul, ktorý objektívne odôvodňoval jeho presvedčenie o vlastníckom práve k celej nehnuteľnosti a preto odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vo výroku II) je potrebné zmeniť tak, že do dedičstva po poručiteľovi K. H., zomr. dňa 01.01.2023, patrí celá nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, vrátane spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/6 k celku, ktorý podiel nehnuteľnosti bol predmetom tohto odvolacieho konania.

15. O trovách prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s , a , tak že v konaní úspešným žalobcom v 1. až 6.rade nepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, konania a dovolacieho konania, pretože tieto trovy nežiadali voči žalovaným priznať.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).