Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)12a/369001.b7a179.pdf
PDF · 112.38 KB
No categories available
2Cdo/196/2008
Najvyšší súd 2 Cdo 196/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobkýň : 1/ A. A.,
bývajúca v L., 2/ R. A., bývajúca v L., 3/ I. A., bývajúca v L., žalobkyne 1/ až 3/ zastúpené
JUDr. R. E., advokátkou v L., proti žalovanému : R. M., bývajúci v D., zastúpený
JUDr. R. G., advokátom v L., o určenie vlastníckeho práva a určenie, že spoluvlastnícky
podiel na nehnuteľnosti patrí do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.
12 C 65/2007, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 15. mája 2008 sp. zn. 16 Co 7/2008,
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. mája 2008 sp. zn.
16 Co 7/2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Lučenec rozsudkom z 30. októbra 2007 č.k. 12 C 65/2007-61 zamietol
žalobu žalobkýň, ktorou sa domáhali určenia, že žalobkyňa 1/ je podielovou spoluvlastníčkou
nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., obec V., zapísané na LV č. X. ako
2
parcela č. X., súpisné č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. ma parcela č. X. –
2
záhrady o výmere X. m, a to v spoluvlastníckom podiele o veľkosti ½ ako aj, že
spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., obec
V., zapísaných na LV č. X. ako parcela č. X., súpisné č. X. – zastavané plochy a nádvoria
2 2
o výmere X. ma parcela č. X. – záhrady o výmere X. mo veľkosti ½ patrí do dedičstva po
nebohom P. A., narodenom X., naposledy bytom – V., zomrelom X.. Vykonaným
dokazovaním mal za preukázané (kúpna zmluva zo dňa X.), že kúpna cena za spornú
nehnuteľnosť medzi predávajúcimi manželmi T. a kupujúcimi manželmi M., rodičmi
žalovaného, bola vo výške 55 000,- Kčs, pričom pri podpísaní kúpnej zmluvy bolo zo strany
kupujúcich vyplatených predávajúcim 25 000,- Kčs a 30 000,- Kčs malo byť priamo
vyplatených Slovenskou sporiteľňou a to do rúk predávajúcim. Z tejto skutočnosti
jednoznačne vyplýva rozpor s vyjadrením žalobkyne 1/, že predávajúcim, teda manželom T.
splácala s nebohým manželom P. A. 2 roky sumu 25 000,- Kčs. V neprospech
spoluvlastníctva spornej nehnuteľnosti žalobkyne 1/ svedčí aj skutočnosť, že po rozvode
manželstva s nebohým P. A. v roku 1988, táto v rámci vysporiadania ich BSM sa nedomáhala
výplatku zo sporného rodinného domu. Skutočnosť, ktorá svedčí v neprospech žalobkýň, čo
sa týka určenia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti je výpoveď žalobkyne 1/ pred
súdnym komisárom, notárom JUDr. J. Š., v zápisnici o predbežnom vyšetrení zo dňa
15.12.2006, ktorá je súčasťou spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 17 D 332/2006, Dnot.
419/2006, kde žalobkyňa 1/ uviedla v časti VII. zápisnice, že bývajú v cudzom dome.
Skutočnosť, ktorú uviedla žalobkyňa 1/, že manželia M., teda rodičia žalovaného, mali
zaplatiť za nich časť kúpnej ceny ako výplatu z rodičovského domu sa javí súdu ako
nedôveryhodná, keďže až z osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 821/86 Okresného súdu Lučenec
po nebohom P. A., starom otcovi žalobkýň 2/, 3/ a starom otcovi žalovaného,
z roku 1986 je zrejmé, že rodičovský dom získala do vlastníctva H. M., matka žalovaného bez
povinnosti vyplatiť z rodičovského domu nebohého P. A., manžela žalobkyne 1/ s tým, že
doopatruje ich matku Z. A.. Taktiež je rozpor v tvrdení žalobkýň v návrhu, kde udávajú sumu
25 000,- Kčs, ktorá ako výplatok z rodičovského domu mala dať matka žalovaného E. M.,
a žalobkyňa 1/ vo svojej výpovedi (č.l. 46 spisu) uviedla, že matka žalovaného dala 30 000,-
Kčs predávajúcim manželom T.. List nebohého P. A., otca žalobkýň 2/ a 3/ a bývalého
manžela žalobkyne 1/, ktorý bol adresovaný Rade krajského národného výboru, v ktorom
okrem iného píše, že sporný dom kúpil, súd vyhodnotil ako nerelevantný dôkaz preukazujúci
nadobudnutie vlastníckeho práva, nakoľko samotný list nie je dôkazom toho, že vlastnícke
právo bolo nadobudnuté. Naviac tento listinný dôkaz súd spochybnil, pretože bol predložený
v origináli a chýba tu aj samotný podpis nebohého P. A.. Keďže sa v konaní nepreukázalo, že
by žalobkyňa 1/ nadobudla sporný rodinný dom kúpnou zmluvou s nebohým manželom P. A.,
skúmal možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním ku dňu uzavretia predmetnej
kúpnej zmluvy a to ku dňu X.. Ak žalobkyňa 1/ odvodzovala svoje vlastnícke právo z
kúpnopredajnej zmluvy uzavretej X., už vzhľadom na obsah tejto zmluvy nemohla byť
v dobrej viere, že nadobúda spolu s nebohým manželom vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti.
V priebehu konania žalobkyňa 1/ nepreukázala, že má postavenie dobromyseľného držiteľa
vo vzťahu k právnemu dôvodu nadobudnutia vlastníctva, preto v časti určenia vlastníckeho
práva v podiele ½ žalobkyňa 1/ nemohla byť úspešná. Z tohto dôvodu bola žaloba voči nej
zamietnutá. Keďže žalobkyne 2/ a 3/ sú dcéry žalobkyne 1/ a nebohého P. A., domáhali sa
určenia, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po nebohom P. A. v podiele ½. Už
z dôvodu vyššie uvedeného súd ani v tejto časti žaloby nemohol vyhovieť, nakoľko nadväzuje
na prvý výrok, ktorý bol súdom zamietnutý.
Na odvolanie žalobkýň Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 15. mája 2008
č.k. 16 Co 7/2008-107 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že určil, že
žalobkyňa A. A. je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa
v katastrálnom území V., obec V., zapísaných na LV č. X. ako parcela č. KN X. – zastavané
2
plochy a nádvoria o výmere X. mvrátane rodinného domu súpisné č. X. a parcely č. KN X. –
2
záhrady o výmere X. mv podiele ½. Ďalej určil, že spoluvlastnícky podiel na
nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., obec V., okres Lučenec,
2
zapísaných na LV č. X. ako parcela č. KN X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m,
2
vrátane rodinného domu súpisné č. X. a parcely č. KN – záhrada o výmere X. mv podiele ½
patrí do dedičstva po nebohom P. A., nar. X., naposledy bytom – V., zomrelom dňa X..
Stotožnil sa so závermi súdu prvého stupňa, že žalobkyňa 1/ s právnym predchodcom
žalobkýň 2/, 3/ nenadobudli vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam riadnou kúpnou zmluvou
aj keď vyplatená kúpna cena za uvedené nehnuteľnosti predstavovala finančné prostriedky
žalobkyne 1/ a právneho predchodcu žalobkýň 2/, 3/ a výplatok pre právneho predchodcu
žalobkýň z rodičovského domu od rodičov žalovaného. Doplneným dokazovaním
v odvolacom konaní v náväznosti aj na dôkazy vykonané súdom prvého stupňa mal za
preukázané, že žalobkyne v konaní preukázali oprávnenosť držby sporných nehnuteľností.
Prvostupňový súd síce z vykonaných dôkazov vyvodil, že žalobkyňa 1/ nepreukázala
postavenie dobromyseľného držiteľa, avšak pri pochybnostiach o oprávnenosti držby platí
vyvrátiteľná právna domnienka, že držba je oprávnená. V takom prípade kto popiera
dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby.
Žalovaný v konaní nepreukázal neoprávnenosť držby žalobkyňou 1/ a právnym predchodcom
žalobkýň 2/, 3/. Pri právnom titule nadobudnutia vlastníctva vydržaním je neplatný právny
úkon. Vedomosť držiteľa o tom, že právny úkon, z ktorého odvodzuje svoju oprávnenú držbu
a v konečnom dôsledku aj vlastníctvo právnym titulom vydržania je neplatným právnym
úkonom, nepreukazuje nedobromyseľnosť držiteľa. Vzhľadom k týmto skutočnostiam dospel
k inému právnemu záveru ako prvostupňový súd pokiaľ ide o preukázanie dobromyseľnosti
oprávnenej držby zo strany žalobkyne 1/ a právneho predchodcu žalobkýň 2/, 3/. Zistil, že
žalobkyňa 1/ a právny predchodca žalobkýň 2/, 3/ nadobudli nehnuteľnosti právnym titulom
vydržania a preto rozsudok prvostupňového súdu zmenil a žalobe žalobkýň vyhovel v celom
rozsahu.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalovaný dovolaním, ktorého prípustnosť
odôvodnil ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Poukázal na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza
z nesprávne ustáleného skutkového stavu veci, ktorý si ustálil sám odvolací súd a ktorý bol
v niektorých prípadoch v rozpore so skutkovým stavom zisteným a ustáleným súdom prvého
stupňa. Spochybnil dôvody odvolacieho rozsudku o výmene nehnuteľnosti a dobromyseľnom
presvedčení, že sporná nehnuteľnosť žalobcom patrí. Uviedol, že žalobcom sa v žiadnom
prípade nepodarilo preukázať nadobudnutie sporných nehnuteľností vydržaním, pretože to
absentoval hoc aj neplatný právny úkon, resp. iná skutočnosť, ktorá by v nich vyvolala
presvedčenie, že sporné nehnuteľnosti užívajú ako svoje vlastné. Nesúhlasil ani s hodnotením
listinného dôkazu, listu z 7.2.1966, ktorý odvolací súd považoval za hodnoverný dôkaz
o nadobudnutí vlastníctva sporného rodinného domu. Tento list nie je nikým podpísaný a teda
z neho nie je ani zrejmé, kto ho písal a kedy. Nakoniec text listu je v rozpore s listinným
dôkazom kúpnopredajnou zmluvou na kúpu sporného domu zo dňa X. podľa ktorej sporný
rodinný dom nadobudli jeho právni predchodcovia. Namietal aj vyhodnotenie výpovede
svedka JUDr. J. Š. zo strany odvolacieho súdu. Nakoniec aj konštrukcia tvrdená žalobkyňou
1/ o vyplatení časti kúpnej ceny manželom T. z ich strany, ktorej odvolací súd tiež uveril nie
je podľa neho preukázaná. Táto konštrukcia je predsa v priamom rozpore s konštatovaním
uvedeným v kúpnopredajnej zmluve zo dňa X., v ktorej sa v bode 3 jednoznačne konštatuje,
že časť kúpnej ceny vo výške 25 000,- Kčs bola vyplatená zálohove pri podpise tejto kúpnej
zmluvy, čo predávajúci T. potvrdili svojimi podpismi. Odvolací súd v napadnutom rozsudku
uviedol, že aj zákonná úprava platná od 1.4.1983 predpokladá, že držba je oprávnená.
V zmysle § 135a Občianskeho zákonníka platného od 1.4.1983 bolo upravené len toľko, že
vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má
nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec 10 rokov.
Odvolací súd v napadnutom rozsudku neuviedol, k akému času podľa jeho ustálenia vzniklo
vlastnícke právo vydržaním v prospech žalobkyne 1/, resp. právneho predchodcu žalobcov 2/,
3/. Zastáva názor, že vzhľadom na uvedené dovolacie dôvody odvolací súd nemohol ani
ustáliť čas nadobudnutia vlastníctva, pretože z celého vykonaného dokazovania nie je zrejmé,
od akého času mali žalobkyňa 1/ a právny predchodca žalobkýň 2/, 3/ vstúpiť do
dobromyseľnej držby smerujúcej k vydržaniu vlastníctva. Pokiaľ nie je možné určiť čas od
ktorého začala plynúť vydržacia doba (túto neurčil ani odvolací súd) nie je možné ani určiť
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.
Žalobkyne vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie žalovaného zamietnuť a priznať im
trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru,
že dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b) konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť dovolací súd predovšetkým skúmal, či
v konaní nedošlo k uvedeným vadám. Zistil, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu nie je správny, pretože je postihnutý inou (v ustanovení § 237 O.s.p. neuvedenou) vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojim rozhodnutím
rozhodnutie súdu prvého stupňa. Jeho pozmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné
a výstižné zdôvodnenie. Aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen poukázaním na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež
poukázaním na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je
preukázať správnosť rozsudku a odôvodnenie súčasne musí byť aj prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom
opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p. v spojení s § 211).
Dovolaním napadnutý rozsudok týmto požiadavkám kladeným na rozhodnutie súdu
nevyhovuje.
Odvolací súd svoje pozmeňujúce rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový súd
správne uvádza, že držba vecí je spojená jednak s momentom objektívnym, čo je nakladanie
s vecou (tzv. corpus), jednak s momentom viacej subjektívnym, nakladanie s vecou (tzn.
animus), ako so svojou. Kto nakladá s vecou ako so svojou (má corpus i anumus), je
držiteľom. Aby bol oprávneným držiteľom, vyžaduje sa aby bol splnený ďalší pojmový znak
oprávnenej držby a to dobrá viera, čo je podmienkou pre nadobudnutie vlastníctva právnym
titulom vydržania. Pri pochybnostiach o oprávnenosti držby aj zákonná úprava platná od
1.4.1983 (zákon č. 131/1982 Zb.) predpokladala, že držba je oprávnená. Teda v prípade
pochybností o tom, či ide o držbu oprávnenú sa predpokladá – platí vyvrátiteľná právna
domnienka, že držba je oprávnená. V takom prípade, kto popiera napr. dobromyseľnosť
držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby. Žalovaný v konaní
nepreukázal neoprávnenosť držby žalobkyňou 1/ a právnym predchodcom žalobkýň 2/, 3/.
Pri právnom titule nadobudnutia vlastníctva vydržaním je neplatný právny úkon. Vedomosť
držiteľa o tom, že právny úkon, z ktorého odvodzuje svoju oprávnenú držbu a v konečnom
dôsledku aj vlastníctvo právnym titulom vydržania, je neplatným právnym úkonom,
nepreukazuje dobromyseľnosť držiteľa. Vzhľadom k týmto skutočnostiam dospel k inému
právnemu záveru ako prvostupňový súd pokiaľ ide o preukázanie dobromyseľnosti
oprávnenej držby zo strany žalobkyne 1/ a právneho predchodcu žalobkýň 2/, 3/ ako aj
o nadobudnutie nehnuteľnosti právnym titulom vydržania.
V tomto smere treba považovať dôvody uvedené v rozsudku odvolacieho súdu
za nejasné a neurčité. Totižto vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva zo zákona (ex lege) pri splnení nasledovných zákonom požadovaných
predpokladov a to musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, držba musí byť oprávnená, držba
musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. U hnuteľných vecí je vydržacia
doba trojročná a u nehnuteľností desaťročná. Do plynutia tejto doby sa započítava aj doba
oprávnenej držby právneho predchodcu vydržiteľa. Ak dôjde k prerušeniu vydržacej doby
v dôsledku toho, že držiteľ prestal byť dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, plynutie takto
prerušenej vydržacej doby sa neobnovuje ani pri novom vzniku oprávnenej držby tej istej
veci; v takom prípade začína plynúť nová vydržacia doba. Dovolací súd sa zaoberal iba
jedným z predpokladov vydržania (držba musí byť oprávnená). Za tohto stavu právny záver
odvolacieho súdu, že žalobkyňa 1/ a právny predchodca žalobkýň 2/, 3/ nadobudli
nehnuteľnosť titulom vydržania je minimálne predčasný a zdôvodnenie vydržania
vlastníckeho práva žalobcami, vyriešenie ktoré malo pre spor určujúci význam, z hľadiska
presvedčivosti a preskúmateľnosti rozhodnutia je nepostačujúce.
Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu tak, ako vyplývajú z článku 6 ods. 1 Dohovoru
ochrany ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s ustanovením § 1 a nasl. O.s.p.
Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces
a zároveň vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia
podľa § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, a to tam uvedeným spôsobom. Z odôvodnenia musí
vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak to chýba, potom ide o tzv. inú vadu konania,
ktorá má vždy za následok zrušenie preskúmavaného rozhodnutia tak, ako sa to stalo aj
v predmetnej veci.
Vzhľadom na uvedené, dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu je v rozpore s požiadavkou preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych
rozhodnutí. Konanie pred odvolacím súdom je tak postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedenú vadu bolo potrebné
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Vzhľadom na dôvod, pre ktorý došlo k zrušeniu rozhodnutia, nezaoberal sa dovolací súd
ďalšími námietkami dovolateľa.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. decembra 2009
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: