Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 214 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (231)db6/379994.72e847.pdf
PDF · 115.79 KB
No categories available
4Cdo/287/2006
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Ladislava
Górásza, v právnej veci navrhovateľov 1/ A. L., bývajúceho v D, 2/ M. L., bývajúcej v D,
zastúpených JUDr. O. P., advokátkou so sídlom v D, proti odporcom 1/ Ing. V. Š.,
bývajúcemu v P, 2/ MUDr. V. Š., bývajúcej v P, zastúpeným JUDr. M. Č., advokátom
spoločnosti B, advokátska kancelária so sídlom v B, o určenie vlastníckeho práva, vedenej
na Okresnom súde v Trenčíne pod sp.zn. 7 C 883/2001, na dovolanie odporcov 1/, 2/
proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 31. mája 2006, sp.zn. 5 Co 97/2006, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 31. mája
2006, sp.zn. 5 Co 97/2006 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd v Trenčíne rozsudkom z 24. januára 2006 č.k. 7 C 883/2001-172
zamietol návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a to garáže súp.č. X na parcele
2
č. X a parcely č. X o výmere X m, zapísaných na LV č. X kat.úz. D. Rozhodnutie odôvodnil
tým, že v konaní bolo nesporné, že navrhovatelia 1/, 2/ predmetné nehnuteľnosti užívali
najmenej od roku 1980, platili za odber elektriny a aj daň z nehnuteľnosti. Od počiatku však
boli uzrozumení, že predmetné nehnuteľnosti, konkrétne pozemok, dostali podľa vtedy
platného Občianskeho zákonníka do osobného užívania odporcovia 1/, 2/, ktorí i začali
s výstavbou garáže. Navrhovatelia 1/, 2/ začali rokovať o odkúpení predmetných
nehnuteľností, boli vykonané kroky k ich prevodu, ale kúpna zmluva uzavretá nebola. Podľa
Občianskeho zákonníka platného v čase rokovaní o uzavretí kúpnej zmluvy bolo potrebné
uzavrieť písomnú zmluvu podľa § 134 ods. 2. Navrhovatelia 1/, 2/ tvrdili, že predmetné
nehnuteľnosti užívali v dobrej viere, nakoľko s odporcami podpísali dotazník a čestné
vyhlásenie na spoplatnenie zmluvy. Už samotná táto listina predpokladala uzavretie zmluvy,
keď sa priamo na zmluvu vo svojom texte odvolávala. Nemohlo preto obstáť tvrdenie
navrhovateľov 1/, 2/, že podpísaním predmetného dotazníka považovali kúpu za uzavretú a
len neznalosť práva im zabránila vykonať aj ďalšie kroky. Medzi účastníkmi nedošlo
k dohode o obsahu zmluvy, nakoľko zostala sporná kúpna cena. Za oprávnenosť držby
nemohol súd prvého stupňa považovať ani skutočnosť, že navrhovatelia 1/, 2/ platili elektrinu,
keďže nehnuteľnosť sami užívali. O trovách konania rozhodol tak, že odporcom 1/, 2/ ich
náhradu nepriznal, nakoľko im v konaní trovy nevznikli.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ rozsudkom z 31. mája 2006
sp.zn. 5 Co 97/2006 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že určil navrhovateľov 1/, 2/ za
2
bezpodielových spoluvlastníkov nehnuteľností parcely č. X o výmere X m, zastavaná plocha
a garáže súp.č. X postavenej na parcele č. X, zapísaných na LV č. X kat.úz. D. Odporcom 1/,
2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ spoločne a nerozdielne náhradu trov
prvostupňového konania 21 742,80 Sk a náhradu trov odvolacieho konania 8 011 Sk k rukám
ich právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na rozdiel od prvostupňového
súdu mal za to, že i keď dotazník vyplnený navrhovateľmi 1/, 2/ a odporcom 1/ nemá
náležitosti riadnej kúpnej zmluvy, postačuje na to, aby zakladal dobromyseľnosť
navrhovateľov 1/, 2/. Bol teda domnelým právnym titulom k tomu, aby boli presvedčení,
že od roku 1980 majú garáž skutočne vo vlastníctve. Dobromyselnosť navrhovateľov 1/, 2/
vyvodil aj z toho, že rozostavanú garáž, t.j. hrubú stavbu dostavali a od roku 1980 až do
roku 1996 nerušene užívali. Odporca 1/ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa domáhal
svojich práv k spornej garáži. Pokiaľ by sa bol cítil ako vlastník, nenechal by túto garáž
v bezplatnom užívaní navrhovateľom 1/, 2/ po dobu 16 rokov. Odvolací súd dospel k záveru,
že ku dňu 1. januára 1992 vzhľadom na prechodné ustanovenia § 868 a § 872 ods. 6
Občianskeho zákonníka v spojení s § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka dochádza zo strany
navrhovateľov 1/, 2/ k vydržaniu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Pokiaľ
namietala odporkyňa 2/ (manželka odporcu 1/), že predmetný dotazník nepodpísala, mal
odvolací súd za to, že sa v zákonnej premlčacej lehote nedovolala relatívnej neplatnosti tohto
právneho úkonu, preto mal za to, že tento bol platný.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dňa 10. augusta 2006 dovolanie
odporcovia 1/, 2/, ktorí žiadali rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie z dôvodu, že
napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/
O.s.p.). Poukázali na to, že navrhovatelia nepreukázali existenciu oprávnenosti svojej držby,
nakoľko nepredložili súdu dôkazy o existencii písomnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti,
ktorej neexistencia spôsobuje podľa právnych predpisov, platných ku dňu, od ktorého
navrhovatelia odvodzujú vznik svojho vlastníckeho práva, absolútnu neplatnosť prevodu
nehnuteľnosti. Nepreukázali tiež súhlas oboch bezpodielových spoluvlastníkov s prevodom
nehnuteľnosti, čo takisto spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Právne posúdenie
oprávnenosti držby navrhovateľov vychádzalo výlučne zo subjektívneho hľadiska
navrhovateľov a odvolací súd neprihliadol na objektívnu stránku danej veci. Oprávnenosť
podľa dovolateľov nie je možné zakladať na omyle, ktorému sa mohli navrhovatelia pri
bežnej opatrnosti vyhnúť. Odvolací súd pri právnom posúdení postupoval v rozpore s § 130
ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď neposudzoval všetky okolnosti nadobudnutia držby.
V rozpore s § 34 Občianskeho zákonníka považoval dotazník a čestné vyhlásenie za právny
úkon a v rozpore s § 44 až § 46 Občianskeho zákonníka považoval tento dokument za
zmluvu.
Navrhovatelia 1/, 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu poukázali na to, že odporcovia
sa dovolávajú neplatnosti právneho úkonu, ktorú neplatnosť však sami spôsobili.
Navrhovatelia 1/, 2/ videli na dotazníku podpisy oboch odporcov, a nemali dôvod pochybovať
o ich pravosti, keď obaja boli prítomní pri preberaní peňazí a pri jeho odovzdávaní. Od
podpísania dotazníka a čestného vyhlásenia užívali navrhovatelia 1/, 2/ garáž ako vlastnú,
odporcovia sa o ňu nikdy nezaujímali a navrhovateľov nekontaktovali, pretože si boli vedomí,
že garáž predali. Pokiaľ by navrhovateľ 1/ nechcel v roku 1996 prepísať garáž na syna,
dodnes by garáž nerušene užívali. Žiadali preto dovolanie odporcov 1/, 2/ ako neopodstatnené
zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel
k záveru, že dovolanie odporcov 1/, 2/ je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., v znení do 1. júla 2007 (ďalej len O.s.p.), podľa
ktorého je s poukazom na ustanovenie § 372o zák.č. 273/2007 Z.z. potrebné vec právne
posúdiť, dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil
(§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená
a dovolatelia ani vo svojom dovolaní nenamietali, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.
Z obsahu dovolania odporcov 1/, 2/ vyplýva, že títo ako dovolací dôvod uplatňujú
ustanovenie § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. O takýto prípad ide v prejednávanej veci.
Vzhľadom na obsah podaného dovolania odporcami 1/, 2/ bolo potrebné v danej veci
posúdiť správnosť záveru odvolacieho súdu o splnení podmienok vydržania nehnuteľnosti –
2
parc.č. X o výmere X m , zastavaná plocha a nádvorie a garáže súp.č. X, postavenej na parc.
č. X, zapísaných na LV č. X kat.úz. D navrhovateľmi 1/, 2/ do ich bezpodielového
spoluvlastníctva.
Vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc nad
vecou. Tento obsah vlastníckeho práva je vyjadrený priamo v ustanovení § 123 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený vec držať (ius
possidendi), užívať (ius utendi), požívať jej plody a úžitky (ius fruendi) a má právo s vecou
nakladať (ius disponendi). Právo vec držať, nazývané tiež právom držby, znamená právo
nakladať s vecou ako s vlastnou. Ide o východiskové oprávnenie vlastníka, ktoré je
nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho ostatných vlastníckych oprávnení.
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia
zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu
rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo
vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady : a/ nadobúdateľ je
oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou
je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby,
c/ spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či
držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať
len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť
posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti,
ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo
nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod,
stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom
je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide
o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého
možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré
budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol – či mu svedčí
nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe
podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ
preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre
zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto
nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom
veci, dostatočne opodstatňuje.
Odvolací súd pri právnom posudzovaní danej veci tieto skutočnosti a zásady
nesprávne vyhodnotil.
Dovolací súd sa preto nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu v otázke
dobromyseľnosti držby navrhovateľov 1/, 2/. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná
so zreteľom k všetkým okolnostiam veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého
mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto titulom (právnym dôvodom) sa môže
rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. kúpna zmluva,
darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod. Dotazník a čestné vyhlásenie však
žiadnym takýmto právnym, ani domnelým právnym úkonom nie je. Vyvodzovanie
dobromyseľnosti navrhovateľov 1/, 2/ len z dotazníka a čestného vyhlásenia, ktoré
vyhodnotil odvolací súd, ako domnelý právny titul, bez zohľadnenia zachovania náležitej
opatrnosti, ktorú bolo možné s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na
navrhovateľoch 1/, 2/ požadovať, je v rozpore s platnou právnou úpravou, upravujúcou
inštitút vydržania. V konkrétnej veci mali alebo mohli mať navrhovatelia 1/, 2/ pochybnosti,
že užívajú nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudli, keď priamo v texte dotazníka je
uvedená povinnosť uzavrieť písomnú zmluvu o prevode nehnuteľnosti s jej dôsledkami
(§ 134 ods. 2 v tom čase platného a účinného Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti je
potrebné uviesť aj to, že k uzavretiu písomnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti nedošlo,
o čom takisto navrhovatelia 1/, 2/ vedomosť mali. Skutočnosť, že došlo k peňažnému plneniu
medzi účastníkmi takisto nie je možné bez ďalšieho vyhodnotiť ako právny titul,
dosvedčujúci prevod vlastníctva, keď bolo zrejmé aj to, že medzi účastníkmi nedošlo
k dohode ohľadom výšky kúpnej ceny. To, že odporcovia 1/, 2/ sa už ako vlastníci (po roku
1991, t.j. po novele Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb.) nedomáhali
svojich vlastníckych práv, nemožno posúdiť ako skutočnosť potvrdzujúcu dobromyseľnosť
navrhovateľov 1/, 2/ o ich oprávnenej držbe. Vlastníkovi takáto povinnosť, domáhať sa
výkonu svojich vlastníckych práv alebo iným spôsobom ich riešiť (nájomné a pod.), zo
žiadneho právneho predpisu nevyplýva.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že rozsudok odvolacieho súdu, ktorým tento
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil navrhovateľov 1/, 2/ za bezpodielových
spoluvlastníkov predmetných nehnuteľností titulom vydržania, spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) a dovolanie odporcov 1/, 2/ bolo
dôvodné. V kontexte nesprávneho právneho záveru odvolacieho súdu v otázke vlastníctva,
nepovažoval dovolací súd za potrebné riešiť jeho právny záver ohľadom podpisu odporkyne
2/ na dotazníku, na ktorý poukazovali dovolatelia 1/, 2/.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b
ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.), pričom právny
názor dovolacieho súdu je záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2007
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :