Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)b88/387873.ff43cf.pdf
PDF · 174.27 KB
No categories available
2Cdo/236/2012
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej
veci ţalobkyne : Ľ. G., bývajúca v T., zastúpená JUDr. P. J., advokátom v P., proti
ţalovaným : 1/ V. K., 2/ A. K., obaja bývajúci v T., obaja zastúpení JUDr. J. D., advokátom
v T., o určenie hranice medzi pozemkami a o vzájomnom návrhu žalovaných 1/, 2/
o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn.
4 C 28/2009, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
z 20. októbra 2011 sp. zn. 8 Co 6/2011
t a k t o :
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalobkyňa je povinná zaplatiť ţalovaným 1/ a 2/ trovy dovolacieho konania, ktoré
tvoria trovy právneho zastúpenia v sume 73,95 € do rúk alebo na účet JUDr. J. D. do troch
dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Topoľčany rozsudkom z 10. decembra 2010 č.k. 4 C 28/2009-163 určil
2
hranicu medzi pozemkami v katastrálnom území T. a to parc. č. X., záhrada o výmere X. m
2
zapísanú na LV č. X. a parc. č. X., záhrada o výmere X. mzapísanú na LV č. X. podľa
znaleckého posudku č. X. a jeho doplnenia znalkyne Y. S. a geometrického plánu č. X.
vyhotoveného dňa 13.7.2010, overeného Správou katastra T. dňa 27.8.2010 pod č. X., ktoré
tvoria neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku tak, ţe hranica medzi pozemkami vedie z bodu 44
do bodu 45 vyznačených v geometrickom pláne. Vzájomný návrh ţalovaných na určenie
2
vlastníckeho práva k novovytvorenej parcele č. X., záhrada o výmere X. mv katastrálnom
území T. zamietol. Uloţil ţalovaným 1/, 2/ uhradiť jednak trovy štátu a jednak trovy konania.
Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, ţe návrh ţalobkyne na určenie hranice pozemkov
je dôvodný, nakoľko znaleckým dokazovaním bolo zistené, ţe súčasné oplotenie medzi
parcelami č. X., ktorej vlastníčkou je ţalobkyňa a parcelou č. X., ktorej spoluvlastníkmi sú
ţalovaní, nemá priebeh ani po hranici zobrazenej v katastrálnej mape ani podľa hranice
zobrazenej v geometrickom pláne č. X., ktorý bol vypracovaný v čase, keď došlo
k prideľovaniu pozemkov pre účely zaloţenia záhradok, pričom záber do pozemku ţalobkyne
v prednej časti predstavuje X. m a v zadnej časti je to X. m. Celkovo ţalovaní zabrali
2
z pozemku ţalobkyne plochu X. ma teda zasiahli do vlastníckeho práva ţalobkyne.
Geometrickým plánom bola zohľadnená skutočnosť, ţe platné údaje katastra nie sú v súlade
s pôvodným geometrickým plánom, a preto podľa údajov katastra zabratá časť pozemku
2 2
ţalobkyne je o výmere X. ma podľa pôvodného geometrického plánu je to X. m.
V zmysle znaleckého posudku a geometrického plánu rozhodol tak, ţe určil hranicu medzi
pozemkami tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Mal za to, ţe vzájomný návrh
ţalovaných nie je dôvodný a preto ho aj zamietol, keď je nesporné, ţe pozemky boli zamerané
na vytvorenie záhradok v roku 1978 a následne v roku 1979 boli prideľované do osobného
uţívania. Právni predchodcovia ţalovaných spolu so ţalovaným 1/ začali budovať oplotenie
na domnelej hranici pozemkov tak, ţe tam osadili oceľové stĺpy v betónových pätkách a
keď sa ţalovaní stali vlastníkmi pozemku, tak na existujúce stĺpy osadili pletivo
a oplotenie pozemkov teda existovalo uţ v čase, keď ţalobkyňa sa v roku 1994 stala
vlastníčkou parcely č. X.. V danom prípade však nebola preukázaná dobromyseľnosť
ţalovaných o tom, ţe im vlastnícky patrí časť pozemku ţalobkyne, pretoţe pri zachovaní
obvyklej opatrnosti museli zistiť, ţe uţívajú pozemok o väčšej výmere ako im v skutočnosti
patrí, pretoţe keď pozemok kupovali, tak bol znalcom J. M. vypracovaný znalecký posudok,
v ktorom bolo uvedené, ţe v prednej časti je pozemok oplotený drôteným pletivom na
oceľových stĺpikoch o dĺţke X. m, pričom beţným zmeraním pozemku v prednej časti by
museli ţalovaní zistiť, ţe uţívali pozemok širší o X. m a teda vo väčšej výmere ako im
vlastnícky patrí. Proti dobromyseľnosti ţalovaných svedčí aj to, ţe pozemok uţívali ešte
v čase, keď neboli jeho vlastníkmi a oplotenie začal budovať p. N. spoločne so ţalovaným 1/
a teda pri obvyklej opatrnosti by uţ v tom čase museli zistiť, kadiaľ má viesť hranica
pozemkov a kadiaľ teda môţu oplotenie budovať. Ţalovaní teda nemohli byť dobromyseľní
v tom, ţe oprávnene uţívajú časť pozemku ţalobkyne, a ţe im patrí táto časť pozemku a preto
nie je dôvodný návrh ţalovaných na určenie vlastníckeho práva k zabratej časti pozemku.
Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalovaných 1/, 2/ rozsudkom z 20. októbra 2011 č.k.
8 Co 6/2011-186 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe určil ţalovaných 1/, 2/
za bezpodielových spoluvlastníkov v celosti k novovytvorenej parcele č. X., záhrada
2
o výmere X. mv katastrálnom území T. podľa znaleckého posudku č. X. a jeho doplnenia
znalkyne Y. S. a geometrického plánu č. X. vyhotoveného dňa 28.7.2010, overeného
Správou katastra T. dňa 31.8.2010 pod č. X., ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť tohto
rozsudku. Ďalej určil, ţe hranica medzi parcelou ţalobkyne č. X. a parcelami ţalovaných 1/,
2/ č. X. a X. tvorí červeno zakreslená hranica medzi parcelou č. X. a parcelou č. X.
v geometrickom pláne uvedenom pod bodom I. tohto rozsudku. Uloţil ţalobkyni zaplatiť
trovy konania štátu a ţalovaným 1/, 2/ trovy konania. Odvolací súd dospel k záveru, ţe súd
prvého stupňa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil v otázke
posúdenia splnenia podmienok vydrţania spornej nehnuteľnosti ţalovanými 1/, 2/. Na rozdiel
od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe vzájomný návrh ţalovaných bol dôvodne podaný,
keďţe došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva ţalovaných 1/, 2/ k novovytvorenej parcele
2
X., záhrada o výmere X. mvydrţaním za súčasného splnenia všetkých zákonných
predpokladov vydrţania. V konaní bola preukázaná oprávnená drţba spornej nehnuteľnosti
ţalovanými 1/, 2/, ich dobromyseľnosť, keďţe fakticky a nepretrţite nehnuteľnosť ovládali,
a uţívali ju od roku 1985, nakladali s nehnuteľnosťou ako s vlastnou s presvedčením, ţe im
patrí a to po celú vydrţaciu dobu. Ich presvedčenie, ţe im nehnuteľnosť patrí vychádzalo
z okolností spočívajúcich jednak z uzatvorenia samotnej kúpnej zmluvy s predávajúcimi L.
a A. N. registrovanou Štátnym notárstvom pod R. dňa 10.7.1985, s ktorou prešlo súčasne na
ţalovaných i právo osobného uţívania pozemku ohľadne parcely č. X., záhrady o výmere X.
2 2
mv katastrálnom území T., pričom v tom čase sa jednalo o parcelu č. X. o výmere X. mako
aj z daného uţívacieho stavu tejto nehnuteľnosti v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy,
kedy uţívali ţalovaní tieţ toho času zameranú spornú novovytvorenú parcelu č. X., ktorý
uţívací stav zodpovedá i súčasnej dobe a ktoré okolnosti ich viedli k presvedčeniu, ţe
v uţívacom stave v akom prevzali predmet kúpnej zmluvy a vstúpili i do osobného uţívania,
vlastníctva tohto pozemku v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy, nadobudli do uţívania,
vlastníctva i toho času zameranú novovytvorenú parcelu č. X. Ich presvedčenie vychádzalo
i z uţívacieho stavu predchádzajúcich uţívateľov parcely č. X. L. a A. N. od roku 1979,
o ktorom uţívacom stave mali ţalovaní pred kúpou vedomosť, ktorí uţívatelia taktieţ
v rovnakom rozsahu a uţívacom stave ako vlastne uţívali nielen parcelu č. X., ale i spornú
toho času novovytvorenú parcelu č. X. Presvedčenie ţalovaných vychádzalo i z uţívacieho
stavu ţalobkyne ako vlastníčky parcely č. X. od roku 1994 a z uţívacieho stavu uţívateľov
vlastníkov parcely č. X. manţelov M. a A. S. (predchádzajúcich uţívateľov a vlastníkov) od
roku 1979 (kedy došlo k uzavretiu vyššie citovaných dohôd o zriadení práva osobného
uţívania pozemku), ktorí v rovnakom uţívacom stave nehnuteľnosť uţívali a boli
presvedčení, ţe v tomto uţívacom stave im aj vlastnícky patria aţ do roku 1994. V tomto
smere poukázal na ustanovenie § 872 ods. 1 veta prvá OZ, keď podľa novely Občianskeho
zákonníka č. 509/1991 Zb., § 872 ods. 1 veta prvá OZ účinného od 1.1.1992 právo osobného
uţívania vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo. S poukazom na túto
skutočnosť, ţe oprávnená drţba ţalovaných 1/, 2/ od roku 1985 (ako aj oprávnená drţba ich
právnych predchodcov v rokoch 1979 aţ 1985) vychádzala z domnelého právneho dôvodu,
teda z toho, ţe ako drţitelia boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní, ţe im právny
titul nadobudnutia svedčí, to dostatočne preukazuje záver o nadobudnutí ich vlastníctva
vydrţaním. Pokiaľ ide o desaťročnú vydrţaciu dobu ţalovaných 1/, 2/ bolo moţné do nej
započítať podľa § 872 ods. 6 OZ čas, po ktorý ich právni predchodcovia mali pozemok
v nepretrţitej drţbe aj pred účinnosťou tohto zákona, teda pred 1.1.1992, avšak k vydrţaniu
(uplynutiu vydrţacej doby) malo dôjsť najskôr k 1.1.1992, pričom v konaní bolo preukázané,
ţe v čase do uplynutia vydrţacej doby nedošlo k takej okolnosti, ktorá by mala za následok
prerušenie vydrţacej doby, v dôsledku čoho by prestali byť ţalovaní (resp. ich právni
predchodcovia) dobromyseľní v tom, ţe im nehnuteľnosť patrí. Odvolací súd teda dospel
k záveru, ţe v danej veci je naliehavým právnym záujmom ochrana porušeného vlastníckeho
práva a potreba zaznačenia hranice pozemkov do katastra nehnuteľností a jej vytýčenie
v teréne, pretoţe medzi vlastníkmi susedných pozemkov dochádza k nezrovnalostiam
ohľadom hraníc ich pozemkov a tým, ţe ţalovaní ako vlastníci sporného pozemku sa snaţia
prostredníctvom súdneho konania získať právne relevantný podklad, na základe ktorého by
dosiahli zmenu zapísanej hranice v katastri nehnuteľností, ktorý rozsudok o určení priebehu
hranice pozemkov má deklaratórny charakter (nie konštitutívny). Týmto rozsudkom sa
nevytvára nový právny stav, súd iba konštatuje, aký je právny stav priebehu hranice.
S poukazom na vyššie uvedený právny záver a vyhovenie vzájomnému návrhu ţalovaných
pre určenie hranice medzi parcelou ţalobkyne č. X. a parcelami ţalovaných 1/, 2/ č. X. a X.
a pri určení vlastníckeho práva ţalovaných k novovytvorenej parcele č. X. vychádzal zo
znaleckého posudku č. X. a jeho doplnenia znalkyne Y. S. a na rozdiel od súdu prvého
stupňa z geometrického plánu č. X. vyhotoveného dňa 28.7.2010 overeného Správou katastra
Topoľčany dňa 31.8.2010 pod č. X., teda z platného stavu katastra.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorého
prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241
ods. 2 písm.c/ O.s.p., t.j. nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, ţe odvolací súd
nesprávne vyloţil ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sa týkajú vydrţania. Jedným
zo základných predpokladov vydrţania je aj oprávnená drţba, ktorá spočíva v omyle drţiteľa,
ktorý sa domnieva, ţe je vlastníkom drţanej veci alebo subjektom vykonávaného práva.
Oprávnená drţba nemôţe spočívať v takom omyle drţiteľa, ktorému sa tento mohol pri beţnej
opatrnosti vyhnúť. Omyl drţiteľa musí byť ospravedlniteľný. Omyl je ospravedlniteľný, ak
k nemu došlo napriek tomu, ţe mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú
moţno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od kaţdého vyţadovať. Podľa jej
názoru táto podmienka vydrţania splnená nebola, keďţe v dobe, keď ţalovaní pozemok
kupovali bol vypracovaný znalecký posudok J. M., na základe ktorého mohli ţalovaní
beţným zameraním zistiť, ţe uţívajú pozemok širší o X. m a teda vo väčšej miere, ako im
vlastnícky patrí. Taktieţ sa domnieva, ţe nebola splnená podmienka dobromyseľnosti, keďţe
oplotenie začal budovať p. N. spoločne so ţalovaným 1/, a teda pri zachovaní obvyklej
opatrnosti museli uţ v tom čase zistiť, kadiaľ má viesť hranica pozemkov. Ţalovaní teda
nemohli byť dobromyseľní v tom, ţe oprávnene uţívajú časť pozemku ţalobkyne, a ţe im
patrí táto časť pozemku. Taktieţ z výpovede svedkov S., ako právnych predchodcov
ţalobkyne vyplynulo, ţe nikdy nedali ţalovaným súhlas, aby spornú časť pozemku uţívali,
resp. aby si ju oplotili. Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
zmenil a jej ţalobe vyhovel, vzájomný návrh ţalovaných zamietol a priznal jej trovy konania.
Zároveň ţiadala, aby odloţil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Ţalovaní vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne navrhli dovolanie zamietnuť
a priznať im trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená
advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je
dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p., a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/
O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka ţiadnu z týchto vád nenamietala a jej
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo.
Dovolateľka namieta, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý)
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Odvolací súd v preskúmavanej veci správne právne posúdil otázku vydrţania, jeho
zákonné predpoklady a správne vyvodil, ţe ţalovaní splnili všetky zákonné predpoklady
vydrţania, s čím sa ako aj so zisteným skutkovým stavom stotoţňuje i dovolací súd.
Podľa § 134 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka oprávnený drţiteľ sa stáva vlastníkom
veci, ak ju má v nepretrţitej dobe v drţbe po dobu troch rokov, a ide o hnuteľnosť, a po dobu
desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemoţno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré
nemôţu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môţu byť len vo vlastníctve štátu
alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125 Občianskeho zákonníka).
Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka drţiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako
s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je drţiteľ so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný o tom, ţe mu vec alebo právo patrí, je drţiteľom oprávneným. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, ţe drţba je oprávnená.
Ustanovenia § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydrţanie ako osobitný
originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva
na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydrţanie vlastníckeho práva je jeho
nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej drţby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú
dobu. Funkciou vydrţania je umoţniť nadobudnutie vlastníctva drţiteľovi, ktorý vec
dlhodobo ovláda v dobrej viere, ţe je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera
(dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Vydrţanie
tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, ţe zmluva je neplatná
pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu
výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
ţe tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným drţiteľom a pri splnení ďalších
podmienok ju vydrţí. Účelom vydrţania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom
právnym.
Okrem spôsobilého predmetu vydrţania a spôsobilého subjektu vydrţania, základnými
predpokladmi vydrţania sú oprávnená drţba a nepretrţitosť tejto oprávnenej drţby počas celej
zákonom ustanovenej doby.
V zmysle ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným
drţiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, ţe mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, ţe drţiteľ je ohľadne
existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či drţiteľ je alebo nie je dobromyseľný treba
hodnotiť vţdy objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia)
účastníka a treba vţdy brať do úvahy, či drţiteľ pri beţnej (normálnej) opatrnosti, ktorú
moţno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od kaţdého poţadovať, nemal, resp.
nemohol mať po celú vydrţaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, ţe mu vec patrí.
O dobromyseľnosti moţno hovoriť tam, kde drţiteľ drţí vec v omyle, ţe mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, ţe
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od kaţdého poţadovať. Omyl môţe byť nielen skutkový ale aj právny.
Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych
predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych
skutočností.
Pokiaľ v preskúmavanej veci ţalovaní 1/, 2/ nadobudli v roku 1985 výlučné
2
bezpodielové spoluvlastníctvo k parcele č. X., záhrady o výmere X. mv katastrálnom území
T. (susedného pozemku, ktorého hranica je predmetom konania) zapísanej na LV č. X., ako aj
titul nadobudnutia, kúpna zmluva registrovaná Štátnym notárstvom pod R. dňa 10.7.1985,
podľa obsahu ktorej nadobudli od predávajúcich L. a A. N. záhradný prístrešok, oplotenia
2
a porasty v tom čase na parcele č. X. o výmere X. m, s ktorým prechodom vlastníctva došlo
súčasne k prechodu práva osobného uţívania tohto pozemku, pričom v konaní bolo
preukázané, ţe L. a A. N. predmetnú nehnuteľnosť nadobudli do uţívania na základe dohody
o zriadení práva osobného uţívania pozemku uzavretej dňa 18.4.1979 s Československým
štátom zastúpeným Mestským národným výborom v Topoľčanoch, ako parcelu č. X.
2
o výmere X. m, pričom súčasťou uţívania tejto parcely bola aj časť parcely č. X. o výmere
2
X. m, ktorej zodpovedá novovytvorená parcela č. X., boli ţalovaní so zreteľom na všetky
okolnosti (objektívne) v dobrej viere, ţe sú vlastníkmi aj tejto časti nehnuteľnosti. O svojom
vlastníctve boli subjektívne presvedčení vzhľadom na právne i skutkové okolnosti spojené
s uzatvorením kúpnej zmluvy, keď došlo aj k prechodu práva osobného uţívania tohto
pozemku s poukazom na uţívaciu hranicu ako aj uţívací stav tejto nehnuteľnosti v čase
uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy, ktorý uţívací stav zodpovedá i súčasnej dobe, a
ktoré okolnosti ich viedli k presvedčeniu, ţe v uţívacom stave, v akom prevzali predmet
kúpnej zmluvy a vstúpili i do osobného uţívania, vlastníctva tohto pozemku v čase
uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy nadobudli do uţívania, vlastníctva i toho času
zameranú novovytvorenú parcelu č. X. Ich presvedčenie vychádzalo i z uţívacieho stavu
predchádzajúcich uţívateľov parcely č. X. L. a A. N. od roku 1979, o ktorom uţívacom stave
mali ţalovaní pred kúpou vedomosť, ktorí uţívatelia taktieţ v rovnakom rozsahu a uţívacom
stave ako vlastnú uţívali nielen parcelu č. X. ale i spornú, t.č. novovytvorenú parcelu č. X.
Presvedčenie ţalovaných vychádzalo i z uţívacieho stavu ţalobkyne ako vlastníčky parcely
č. X. od roku 1994 a z uţívacieho stavu uţívateľov vlastníkov parcely č. X. manţelov M. a A.
S. (prechádzajúcich uţívateľov a vlastníkov) od roku 1979 (kedy došlo k uzavretiu vyššie
citovaných dohôd o zriadení práva osobného uţívania pozemku), ktorí v rovnakom uţívacom
stave nehnuteľnosť uţívali a boli presvedčení, ţe v tomto uţívacom stave im aj vlastnícky
patrí aţ do roku 1994. Podľa názoru najvyššieho súdu uţ z tohto dôvodu boli ţalovaní „so
zreteľom na všetky okolnosti“ v dobrej viere, ţe sú vlastníkmi spornej, t. č. novovytvorenej
parcely č. X., keď za daných okolností pri zachovaní náleţitej opatrnosti, ktorú moţno od
nich poţadovať, nemohli mať pochybnosti ani s poukazom na nízku výmeru spornej, t. č.
novovytvorenej parcely, ţe uţívajú aj nehnuteľnosť, ktorú vyššie citovanou zmluvou od
manţelov N. nenadobudli do osobného uţívania, resp. ţe manţelia N. nie sú jej vlastníkmi.
Obdobne ani účastníci konania, ako aj predchádzajúci vlastníci predmetných pozemkov
nemali vedomosť o tom, ţe daný súčasný uţívací stav, súčasné oplotenie nemá priebeh po
hranici zobrazenej v katastrálnej mape ani podľa hranice zobrazenej v geometrickom pláne
č. X.. Správnosť právneho záveru odvolacieho súdu preto umocňujú uvedené konkrétne
okolnosti prípadu o dobrej viere drţiteľov (ţalovaných) pri vstupe do drţby. Hodnotenie
skutkových okolností, na ktoré odvolací súd vzal zreteľ pri svojich úvahách ohľadom dobrej
viery (dobromyseľnosti ţalovaných) pri nadobúdacom titule (pri vstupe do drţby spornej časti
nehnuteľnosti) však dovolaciemu preskúmaniu nepodliehajú.
Z uvedeného vyplýva, ţe dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. nie je daný
a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali
za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania
proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešní účastníci v dovolacom konaní podali návrh na uloţenie
povinnosti nahradiť im trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu sluţbu,
ktorú poskytol ţalovaným vypracovaním vyjadrenia z 26. januára 2012 k dovolaniu
ţalobkyne (§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 tejto
vyhlášky vo výške 58,69 €, ktorá sa v zmysle § 13 ods. 2 predmetnej vyhlášky zniţuje
o 50 %, keďţe ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch klientov, čo činí 58,69 € ako aj
náhradu výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100
výpočtového základu § 1 ods. 3 a § X. ods. 3 tejto vyhlášky, t.j. 7,63 x 2 čo spolu predstavuje
sumu 73,95 €. Dovolací súd nepriznal trovy právneho zastúpenia za prevzatie a prípravu,
keďţe JUDr. J. D., právny zástupca ţalovaných ich zastupoval pred súdmi niţších stupňov.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. apríla 2013
JUDr. Jozef. Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová