Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/30/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ J. B., 2/ M. B.,

proti odporcom 1/ P. H., 2/ D. H.,

3/ Ing. Ľ. G., všetkých zastúpených advokátkou JUDr. M. L., o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn.

, o dovolaní odporcov 1/, 2/, 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

zo 16. decembra 2009, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo 16. decembra 2009, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 12. februára 2009 č.k. -249

určil, že navrhovatelia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi novovzniknutej parcely

č. X. – záhrada o výmere 2 m2, novovzniknutej parcely č. X. – záhrada o výmere 9 m2

a novovzniknutej parcely č. X. – zastavaná plocha o výmere 5 m2, odčlenených z parcely

č. X. – záhrada o výmere 731 m2, zapísanej na LV č. X. pre katastrálne územie Č.

geometrickým plánom Ing. L. K. zo dňa 29. septembra 2006, č. plánu X., ktorý tvorí

neoddeliteľnú prílohu tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a vyslovil, že žiadny

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vykonal

v predmetnej veci rozsiahle dokazovania na základe predložených listinných dôkazov, ako aj

na základe vypracovaných geometrických plánov geodetom Ing. V. P., ktorý bol zároveň

vypočutý ako svedok, taktiež aj na základe vypracovaného geometrického plánu Ing. L. K.,

ktorý bol taktiež vypočutý ako svedok a taktiež aj svedeckými výpoveďami svedkyne M. B.,

dcéry navrhovateľov a svedkom D. L., strýkom odporcov v 2. a 3. rade. Vykonal aj znalecké

dokazovanie, keď

na sporné otázky týkajúce sa vlastníckej hranice k pozemkom nachádzajúcej sa v kat. území

Č., medzi parcelami č. X., X. a X. a parc. č. X., X. a X. ustanovil súdneho znalca Ing. I. I.,

ktorý odpovedal na sporné otázky a mal na základe znaleckého dokazovania určiť priebeh

vlastníckej hranice medzi uvedenými pozemkami, ďalej mal prípadné zistené rozdiely

predchádzajúceho a aktuálneho stavu zapísaného v kat. operáte označiť spôsobom

dostatočným pre určenie vlastníckeho práva k sporným častiam pozemkov a taktiež mal

zodpovedať na otázku, či výmera vyššie špecifikovaných pozemkov zodpovedá stavu

zaznamenanému v pôvodnej katastrálnej mape pri zohľadnení možných odchýlok

stanovených príslušnými technickými predpismi, resp. objasniť možný vznik rozdielov

vo výmerách predmetných pozemkov, s prihliadnutím na používané metódy pri ich výpočte

pred a po technicko-hospodárskom meraní, ako aj uviesť ďalšie skutočnosti, ktoré

z odborného hľadiska považuje znalec za dôležité oznámiť súdu v súvislosti s predmetom

konania. Dospel k záveru, že návrh je dôvodný v časti vzťahujúcej sa k pozemkom

nachádzajúcim sa pod súčasnou garážou a hospodárskou budovou na pozemku

navrhovateľov 1/, 2/, t.j. v časti určenia vlastníckeho práva navrhovateľov 1/, 2/

k novovzniknutej parc. č. X. – záhrada o výmere 2 m2, parc. č. X. – záhrada o výmere

9 m2 a novovzniknutej parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere 5 m2, odčlenených od parc.

č. X. – záhrada o výmere 731 m2, zapísaných na LV č. X. v kat. území Č., vytvoreným

geometrickým plánom Ing. L. K.. Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, pokiaľ

išlo o novovzniknutú parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere 17 m2, odčlenenej z parc. č. X.

– zastavaná plocha o výmere 280 m2, zapísanej na LV

č. X. kat. územia Č. z dôvodu, že novovytvorená parcela siahajúca až po múr domu odporcov

1/, 2/, 3/ sa výrazne líši od stavu pred technicko-hospodárskym meraním zisteným znalcom,

na ktoré s navrhovatelia 1/, 2/ odvolávali a od ktorého odvodzovali svoje vlastnícke právo.

Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že pôvodná hranica prebiehala cca 25 cm

od tohto múru. V tejto súvislosti bolo podľa názoru súdu prvého stupňa potrebné poukázať

tak na závery znalca, ako aj na odôvodnenie rozhodnutia Katastra B., zo dňa

2. júna 2003, č. X-45/03/R, podľa ktorých geometrické plány z 23. februára 1970

a z 23. januára 1974, spolu s príslušnými výkazmi plôch priamo neurčujú vlastnícku hranicu.

Polohu pôvodnej hranice bolo možné odvodiť len z polohového určenia parcely na pôvodnej

katastrálnej mape, k čomu došlo v rámci znaleckého dokazovania v predmetnom konaní.

Skutočnosť, že navrhovatelia 1/, 2/ nemohli byť vo svojej držbe pozemku v celej šírke až

po múr susediaceho domu dobromyseľní, mal súd za preukázané tým, že tak účastníkmi, ako

aj v konaní vypočutými svedkami L. a B. bol jednoznačne potvrdený existujúci neukončený

odskok oplotení pri múre nehnuteľnosti na pozemku u odporcu

v rozpätí od 40-70 cm, ktorá skutočnosť je zreteľná i z vyšetrovacieho náčrtu k čiastkovému

protokolu č.. O II pre kat. územie Č., zo dňa 30. júla 1981. Súd prvého stupňa uviedol, že z

takéhoto stavu bolo nepochybne logicky vyvodzovať, či pôvodné oplotenie, ktoré medzi

susednými pozemkami existovalo ešte pred tým, ako ho začali užívať navrhovatelia 1/, 2/,

pokračovalo ďalej v predĺžení v určitej vzdialenosti pozdĺž múru pôvodnej stavby,

nachádzajúcej sa na pozemku odporcov. O zarovnanie plotu navrhovateľ v l. rade podľa

vlastného udania požiadal právneho predchodcu odporcov až po roku 1993, pričom však

nedošlo k dohode, na základe ktorej malo dôjsť k zmene vlastníckych vzťahov. Súd prvého

stupňa dospel aj k záveru, že v predmetnej veci neboli preukázané ani všetky zákonné

podmienky vydržania k celej novovzniknutej parcele č. X. - zastavaná plocha o výmere

17 m2, odčlenenej od parc. č. X. - zastavaná plocha o výmere 280 m2, zapísané na LV

č. X. kat. územie Č.. Zdôraznil, že hoci navrhovatelia 1/, 2/ prezentovali dobromyseľnosť pri

užívaní predmetnej časti pozemku, súd dospel k záveru, že v danom prípade neprichádza do

úvahy možnosť vydržania podľa , nakoľko neexistuje právny

titul, z ktorého by navrhovatelia 1/, 2/ odvodzovali svoje vlastnícke právo k predmetnému

pozemku. Takýmto titulom by mohla byť kúpna zmluva

na predmetnú časť pozemku, resp. rozhodnutie štátneho orgánu, pričom je však potrebné

poukázať, že pred technicko-hospodárskym mapovaním pri prevode predmetných

nehnuteľností do vlastníctva navrhovateľov, resp. pri pridelení do osobného užívania mohli

kompetentné orgány vychádzať iba zo stavu z vtedy platnej katastrálnej mapy, podľa ktorej,

ako bolo v konaní preukázané znaleckým dokazovaním, hranicu netvoril múr nehnuteľnosti

stojacej na pozemku odporcov. Relevantným titulom k nadobudnutiu vlastníctva však už

v žiadnom prípade nemôžu byť geometrické plány z roku 1974, na ktoré navrhovatelia 1/, 2/

v priebehu konania poukazovali. Záverom súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že

v danom prípade bol na základe miestneho šetrenia novým mapovaním vytvorený nový

mapový operát zameraním užívacích vlastníckych hraníc a všetkých predmetov evidencie

katastra. Porovnanie výsledkov obnoveného operátu s pôvodným operátom a preberanie

do evidencie nehnuteľnosti sa konalo za účasti vlastníkov. Zdôraznil, že na reklamačnom

konaní v obci mal každý vlastník možnosť vzniesť námietky voči výsledkom nového

merania. Skutočnosť, že navrhovateľ 1/ bol v čase uskutočneného miestneho vyšetrovania pri

vykonávaní technicko-hospodárskeho mapovania v kúpeľoch, je v danom prípade

irelevantná, nakoľko svojim podpisom potvrdila prítomnosť pri vyšetrovaní navrhovateľka

2/, ako spoluvlastníčka a užívateľka nehnuteľností, keď nevzniesla žiadne námietky ohľadom

spornosti hraníc. Ďalej zdôraznil, že po upovedomení o vykonaní miestneho vyšetrovania

manželkou, mal navrhovateľ 1/ naďalej možnosť nahliadať do vyhotoveného náčrtu

a uplatniť námietky voči výsledkom nového mapovania, ktoré však nevyužil. O trovách

konania rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ čo do zamietajúcej časti

výroku prvostupňového rozhodnutia rozsudkom zo 16. decembra 2009 sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a určil, že navrhovatelia 1/, 2/ sú

bezpodieloví spoluvlastníci novovzniknutej parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere 17 m2,

odčlenenej z parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere 280 m2, zapísanej na LV č. X. kat.

územie Č. tak, ako je uvedená na geometrickom pláne Ing. L. K. zo dňa 29. septembra 2006

č. plánu 41/06, úradne overeného Správou katastra P.. dňa 11. októbra 2006. Navrhovateľom

1/, 2/ nepriznal náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. V odôvodnení svojho

rozhodnutia poukázal na to, že v zmysle je základným

predpokladom vydržania to, že nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu

dobu. Pritom držba musí byť pokojná, bez toho, aby si uplatňoval niekto iný vlastnícke právo

na túto vec, pričom vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto

vzhľadom na všetky okolnosti je dobromyseľný a má za to, že mu vec patrí. Tvrdenie držiteľa

o tom, že mu vec patrí a že

s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá

usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Z predložených

listinných dôkazov považoval odvolací súd za nesporné, že hospodárska budova spolu

s pristavanou garážou parc. č. X., ktorá je umiestnená na pozemku navrhovateľov 1/, 2/ parc.

č. X., lícuje s múrom nehnuteľnosti rodinného domu odporcov parc. č. X., umiestneného

na parc. č. X.. Za nesporné tiež považoval, že hranica medzi parcelou navrhovateľov parc. č.

X. a parc. č. X. išla po múre predmetnej hospodárskej budovy a v jednej línii pokračovala až

na parcelu parc. č. X. a išla v línii po múre rodinného domu odporcu 1/, ktorý je vedený ako

nehnuteľnosť pod parc. č. X.. Až po technicko-hospodárskom mapovaní došlo

k posunutiu predmetnej hranice a boli vytvorené nové parcely a to parc. č. X., X., X.

z parc. č. X. a parc. č. X. z parc. č. X., taktiež bola vytvorená aj sporná parc. č. X.

z parc. č. X.. Konštatoval že navrhovatelia v 1/, 2/ vybudovali plot s podmurovkou

na novovytvorených parc. X., X. a X. a tento plot spolu s podmurovkou ide presne

v línii pôvodne vyznačenej hranice, to znamená, že podmurovka je podľa nového technicko-

hospodárskeho mapovania umiestnená na pozemku odporcov 2/, 3/, avšak vzhľadom k tomu,

že navrhovatelia 1/, 2/ boli v presvedčení, že predmetný pozemok, resp. predmetná parcela im

patrí a boli dobromyseľní v jej užívaní, pretože na predmetných novovytvorených parcelách

stojí aj časť hospodárskej budovy a garáže, ktorú navrhovatelia 1/, 2/ v podstate užívajú

od roku 1971, súd prvého stupňa uzavrel, že v tejto časti svedčí navrhovateľom v 1. a 2. rade

právo vydržania. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že nový plot, ktorý bol

postavený odporcom v 1. rade, bol v podstate postavený na tom istom mieste, kde bola

pôvodná časť podmurovky a na tom istom mieste, kde bola pôvodná časť podmurovky

vystavanej navrhovateľmi 1/, 2/ a lícuje múr domu odporcu 1/. Odvolací súd mal za to, že

súd prvého stupňa nevyvodil správny právny záver zo svedeckých výpovedí svedka D. L. a

svedkyne M. B.. Zo svedeckých výpovedí jednoznačne vyplýva, že navrhovatelia 1/, 2/ v

podstate užívali celý priestor medzi domami, ich pozemok so susedným pozemkom bol síce

oddelený plotom, ktorý začínal na rohu garáže, ale nekončil tesne pri rohu susednej

nehnuteľnosti, keďže tam bol výklenok cca 50 cm, avšak aj napriek tejto skutočnosti sa

navrhovatelia 1/, 2/ domnievali, že aj táto časť pozemku je ich, vzhľadom

k tomu, že pozemok išiel v jednej línii s múrom garáže hospodárskej budovy a múrom

rodinného domu odporcu 1/ a tiež vzhľadom k tej skutočnosti, že po tom, ako navrhovatelia

1/, 2/ prejavili záujem na vyrovnanie predmetného odskoku, odporcovia 2/, 3/ nemali výhrady

a súhlasili s tým, aby navrhovatelia postavili plot nadväzujúci na roh ich stavby. Z uvedeného

vyplýva, že odporcovia sa správali tak, ako keby aj táto časť predmetnej nehnuteľnosti patrila

do vlastníctva navrhovateľov. Skutočnosť, že aj odporca 1/ postavil nový murovaný plot

na spornej časti parc. č. X. a tento nový murovaný plot bol postavený na mieste pôvodne

vytvorenej podmurovky zo strany navrhovateľov svedčí o tom, že aj on bol v presvedčení, že

navrhovateľom 1/, 2/ svedčí právo vlastníctva resp. užívania predmetnej časti nehnuteľnosti.

Odvolací súd preto uzavrel, že navrhovatelia 1/, 2/ sa oprávnene mohli domnievať a byť

dobromyseľní, keďže užívali predmetnú hospodársku budovu, že hranica medzi ich

pozemkom vedeným pod parc. č. X. a pozemkom odporcov 2/, 3/ vedeným pod parc. č. X.

a pozemkom odporcu 1/ vedenom pod parc. č. X. je po múre hospodárskej budovy v priamej

línii k múru rodinného domu odporcu 1/, keďže pozdĺž tejto hranice bol zo strany

navrhovateľov 1/, 2/ so súhlasom odporcov vybudovaný nový plot s podmurovkou

a v takomto rozsahu a v takejto šírke vlastne navrhovatelia 1/, 2/ predmetnú nehnuteľnosť

po dobu viac ako 10 rokov aj užívali. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania

rozhodol podľa v spojení s

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali s poukazom na ustanovenie § 238

ods. 1 dovolanie odporcovia 1/, 2/, 3/, ktoré odôvodnili nesprávnym právnym

posúdením veci v zmysle Žiadali, aby dovolací súd napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukazovali na tú

skutočnosť, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvoláva na nesporné

skutočnosti, ktoré však nespornými nie sú. Keďže plot bol vyrovnaný so súhlasom majiteľa

nehnuteľnosti, neexistuje odvolacím súdom proklamovaná dobromyseľnosť navrhovateľov,

ktorí do roku 2002 neužívali spornú parcelu 10 rokov. V tejto súvislosti poukázali aj

na výpoveď svedka D. L., ktorá bola nesprávne interpretovaná, ako aj

na stanoviská znalca Ing. B. a Ing. I.. Tvrdenia odvolacieho súdu preto považovali za

zavádzajúce a sporné.

Navrhovatelia 1/, 2/ žiadali dovolanie odporcov 1/, 2/, 3/ ako nedôvodné v zmysle

zamietnuť. Boli toho názoru, že odporcovia 1/, /, / v dôvodoch

dovolania iba vyjadrujú svoj nesúhlas so zisteným skutkovým stavom a jeho právnym

vyhodnotením odvolacím súdom. Oni nehnuteľnosť užívali dobromyseľne a v zmysle § 130

ods. 1 veta druhá v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je

oprávnená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( ), preskúmal napadnutý

rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia a dospel k záveru, že dovolanie odporcov 1/,

2/, 3/ je podané opodstatnene.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa ( ).

Podľa dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Z ustanovenia vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

V zmysle odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú

splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil

súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( ).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním

založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu

odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že

odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje

k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom,

tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého

stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).

I keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možno ustáliť konštatovanie,

že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, avšak následne vec po právnej

stránke nesprávne posúdil, z dôvodov zmeny jeho rozhodnutia vyplýva, že rozdielne od súdu

prvého stupňa posúdil skutkový stav veci. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom

zo dňa 2. decembra 1009 a 16. decembra 2009 však nevyplýva, že by bol odvolací súd

zopakoval alebo doplnil dokazovanie.

Dovolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že podľa ustálenej súdnej praxe je

potrebné rozlišovať medzi dôkazom, ktorým je len výsluch účastníka v zmysle

a prednesom účastníka konania v prejednávanej veci. V danej veci pred odvolacím súdom

došlo len k prednesom účastníkov konania a právnej zástupkyne odporcov 1/, 2/, 3/.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že ak sa odvolací súd chcel

odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním

vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle sám v potrebnom

rozsahu opakovať, pokiaľ chcel ním vykonané dokazovanie vrátane výsluchov účastníkov

konania a svedeckých výpovedí hodnotiť rozdielne ako súd prvého stupňa (prípadne doplniť

v podstatnej rozhodujúcej časti)) a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle Len takýto postup je aj v súlade so zásadou

priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania, ktoré zásady zostali zachované aj

po účinnosti novely uskutočnenej

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za neprípustné, aby odvolací súd ku svojim

odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k vyhoveniu návrhu, dospel iba na základe

prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.

V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy

predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá

povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia , nie je zopakovaním

dokazovania v zmysle a nasledujúcich

Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle , a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce

právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania

oprávnenie na ich hodnotenie.

Pokiaľ dovolatelia namietajú, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), treba uviesť, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. Dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť

prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia

odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu

konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.

Napriek uvedenej skutočnosti však dovolací súd považuje za potrebné vo všeobecnosti

poukázať na to, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne

zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou Zb,

účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo

obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď

nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou

vykonanou , účinnou od 1. januára 1992, boli tieto obmedzenia

odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela

umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu

nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ

pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992

podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom

oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok

patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

Ustanovenie a upravuje vydržanie ako

osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie

vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho

práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom

stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý

vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera

(dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom

ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo

nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol

nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie

je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa

nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží.

Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými

predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej

zákonom ustanovenej doby.

V zmysle citovaných ustanovení § a ods. 1

oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je

ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný,

treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia)

účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú

možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp.

nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide

pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu,

že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti

konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny.

Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych

predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych

skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu

ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej

podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného

ustanovenia platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je

ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď

znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou,

majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). K takejto

vade bol dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného

dovolania ( druhá veta ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia ,

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. marca 2011

JUDr. V. M a g u r a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová