Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 328 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (376)7c2/361606.783f92.pdf
PDF · 135.9 KB
No categories available
5Cdo/30/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 30/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ J. B., 2/ M. B.,
proti odporcom 1/ P. H., 2/ D. H.,
3/ Ing. Ľ. G., všetkých zastúpených advokátkou JUDr. M. L., o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn.
32 C 89/2004, o dovolaní odporcov 1/, 2/, 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo 16. decembra 2009, sp.zn. 15 Co 106/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo 16. decembra 2009, sp.zn. 15 Co 106/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 12. februára 2009 č.k. 32C 89/04-249
určil, že navrhovatelia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi novovzniknutej parcely
č. X. – záhrada o výmere 2 m2, novovzniknutej parcely č. X. – záhrada o výmere 9 m2
a novovzniknutej parcely č. X. – zastavaná plocha o výmere 5 m2, odčlenených z parcely
č. X. – záhrada o výmere 731 m2, zapísanej na LV č. X. pre katastrálne územie Č.
geometrickým plánom Ing. L. K. zo dňa 29. septembra 2006, č. plánu X., ktorý tvorí
neoddeliteľnú prílohu tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a vyslovil, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vykonal
v predmetnej veci rozsiahle dokazovania na základe predložených listinných dôkazov, ako aj
na základe vypracovaných geometrických plánov geodetom Ing. V. P., ktorý bol zároveň
vypočutý ako svedok, taktiež aj na základe vypracovaného geometrického plánu Ing. L. K.,
ktorý bol taktiež vypočutý ako svedok a taktiež aj svedeckými výpoveďami svedkyne M. B.,
dcéry navrhovateľov a svedkom D. L., strýkom odporcov v 2. a 3. rade. Vykonal aj znalecké
dokazovanie, keď
na sporné otázky týkajúce sa vlastníckej hranice k pozemkom nachádzajúcej sa v kat. území
Č., medzi parcelami č. X., X. a X. a parc. č. X., X. a X. ustanovil súdneho znalca Ing. I. I.,
ktorý odpovedal na sporné otázky a mal na základe znaleckého dokazovania určiť priebeh
vlastníckej hranice medzi uvedenými pozemkami, ďalej mal prípadné zistené rozdiely
predchádzajúceho a aktuálneho stavu zapísaného v kat. operáte označiť spôsobom
dostatočným pre určenie vlastníckeho práva k sporným častiam pozemkov a taktiež mal
zodpovedať na otázku, či výmera vyššie špecifikovaných pozemkov zodpovedá stavu
zaznamenanému v pôvodnej katastrálnej mape pri zohľadnení možných odchýlok
stanovených príslušnými technickými predpismi, resp. objasniť možný vznik rozdielov
vo výmerách predmetných pozemkov, s prihliadnutím na používané metódy pri ich výpočte
pred a po technicko-hospodárskom meraní, ako aj uviesť ďalšie skutočnosti, ktoré
z odborného hľadiska považuje znalec za dôležité oznámiť súdu v súvislosti s predmetom
konania. Dospel k záveru, že návrh je dôvodný v časti vzťahujúcej sa k pozemkom
nachádzajúcim sa pod súčasnou garážou a hospodárskou budovou na pozemku
navrhovateľov 1/, 2/, t.j. v časti určenia vlastníckeho práva navrhovateľov 1/, 2/
k novovzniknutej parc. č. X. – záhrada o výmere 2 m2, parc. č. X. – záhrada o výmere
9 m2 a novovzniknutej parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere 5 m2, odčlenených od parc.
č. X. – záhrada o výmere 731 m2, zapísaných na LV č. X. v kat. území Č., vytvoreným
geometrickým plánom Ing. L. K.. Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, pokiaľ
išlo o novovzniknutú parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere 17 m2, odčlenenej z parc. č. X.
– zastavaná plocha o výmere 280 m2, zapísanej na LV
č. X. kat. územia Č. z dôvodu, že novovytvorená parcela siahajúca až po múr domu odporcov
1/, 2/, 3/ sa výrazne líši od stavu pred technicko-hospodárskym meraním zisteným znalcom,
na ktoré s navrhovatelia 1/, 2/ odvolávali a od ktorého odvodzovali svoje vlastnícke právo.
Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že pôvodná hranica prebiehala cca 25 cm
od tohto múru. V tejto súvislosti bolo podľa názoru súdu prvého stupňa potrebné poukázať
tak na závery znalca, ako aj na odôvodnenie rozhodnutia Katastra B., zo dňa
2. júna 2003, č. X-45/03/R, podľa ktorých geometrické plány z 23. februára 1970
a z 23. januára 1974, spolu s príslušnými výkazmi plôch priamo neurčujú vlastnícku hranicu.
Polohu pôvodnej hranice bolo možné odvodiť len z polohového určenia parcely na pôvodnej
katastrálnej mape, k čomu došlo v rámci znaleckého dokazovania v predmetnom konaní.
Skutočnosť, že navrhovatelia 1/, 2/ nemohli byť vo svojej držbe pozemku v celej šírke až
po múr susediaceho domu dobromyseľní, mal súd za preukázané tým, že tak účastníkmi, ako
aj v konaní vypočutými svedkami L. a B. bol jednoznačne potvrdený existujúci neukončený
odskok oplotení pri múre nehnuteľnosti na pozemku u odporcu
v rozpätí od 40-70 cm, ktorá skutočnosť je zreteľná i z vyšetrovacieho náčrtu k čiastkovému
protokolu č.. O II pre kat. územie Č., zo dňa 30. júla 1981. Súd prvého stupňa uviedol, že z
takéhoto stavu bolo nepochybne logicky vyvodzovať, či pôvodné oplotenie, ktoré medzi
susednými pozemkami existovalo ešte pred tým, ako ho začali užívať navrhovatelia 1/, 2/,
pokračovalo ďalej v predĺžení v určitej vzdialenosti pozdĺž múru pôvodnej stavby,
nachádzajúcej sa na pozemku odporcov. O zarovnanie plotu navrhovateľ v l. rade podľa
vlastného udania požiadal právneho predchodcu odporcov až po roku 1993, pričom však
nedošlo k dohode, na základe ktorej malo dôjsť k zmene vlastníckych vzťahov. Súd prvého
stupňa dospel aj k záveru, že v predmetnej veci neboli preukázané ani všetky zákonné
podmienky vydržania k celej novovzniknutej parcele č. X. - zastavaná plocha o výmere
17 m2, odčlenenej od parc. č. X. - zastavaná plocha o výmere 280 m2, zapísané na LV
č. X. kat. územie Č.. Zdôraznil, že hoci navrhovatelia 1/, 2/ prezentovali dobromyseľnosť pri
užívaní predmetnej časti pozemku, súd dospel k záveru, že v danom prípade neprichádza do
úvahy možnosť vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka, nakoľko neexistuje právny
titul, z ktorého by navrhovatelia 1/, 2/ odvodzovali svoje vlastnícke právo k predmetnému
pozemku. Takýmto titulom by mohla byť kúpna zmluva
na predmetnú časť pozemku, resp. rozhodnutie štátneho orgánu, pričom je však potrebné
poukázať, že pred technicko-hospodárskym mapovaním pri prevode predmetných
nehnuteľností do vlastníctva navrhovateľov, resp. pri pridelení do osobného užívania mohli
kompetentné orgány vychádzať iba zo stavu z vtedy platnej katastrálnej mapy, podľa ktorej,
ako bolo v konaní preukázané znaleckým dokazovaním, hranicu netvoril múr nehnuteľnosti
stojacej na pozemku odporcov. Relevantným titulom k nadobudnutiu vlastníctva však už
v žiadnom prípade nemôžu byť geometrické plány z roku 1974, na ktoré navrhovatelia 1/, 2/
v priebehu konania poukazovali. Záverom súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že
v danom prípade bol na základe miestneho šetrenia novým mapovaním vytvorený nový
mapový operát zameraním užívacích vlastníckych hraníc a všetkých predmetov evidencie
katastra. Porovnanie výsledkov obnoveného operátu s pôvodným operátom a preberanie
do evidencie nehnuteľnosti sa konalo za účasti vlastníkov. Zdôraznil, že na reklamačnom
konaní v obci mal každý vlastník možnosť vzniesť námietky voči výsledkom nového
merania. Skutočnosť, že navrhovateľ 1/ bol v čase uskutočneného miestneho vyšetrovania pri
vykonávaní technicko-hospodárskeho mapovania v kúpeľoch, je v danom prípade
irelevantná, nakoľko svojim podpisom potvrdila prítomnosť pri vyšetrovaní navrhovateľka
2/, ako spoluvlastníčka a užívateľka nehnuteľností, keď nevzniesla žiadne námietky ohľadom
spornosti hraníc. Ďalej zdôraznil, že po upovedomení o vykonaní miestneho vyšetrovania
manželkou, mal navrhovateľ 1/ naďalej možnosť nahliadať do vyhotoveného náčrtu
a uplatniť námietky voči výsledkom nového mapovania, ktoré však nevyužil. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ čo do zamietajúcej časti
výroku prvostupňového rozhodnutia rozsudkom zo 16. decembra 2009 sp.zn. 15 Co 196/2009
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a určil, že navrhovatelia 1/, 2/ sú
bezpodieloví spoluvlastníci novovzniknutej parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere 17 m2,
odčlenenej z parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere 280 m2, zapísanej na LV č. X. kat.
územie Č. tak, ako je uvedená na geometrickom pláne Ing. L. K. zo dňa 29. septembra 2006
č. plánu 41/06, úradne overeného Správou katastra P.. dňa 11. októbra 2006. Navrhovateľom
1/, 2/ nepriznal náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. V odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázal na to, že v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka je základným
predpokladom vydržania to, že nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu
dobu. Pritom držba musí byť pokojná, bez toho, aby si uplatňoval niekto iný vlastnícke právo
na túto vec, pričom vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto
vzhľadom na všetky okolnosti je dobromyseľný a má za to, že mu vec patrí. Tvrdenie držiteľa
o tom, že mu vec patrí a že
s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá
usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Z predložených
listinných dôkazov považoval odvolací súd za nesporné, že hospodárska budova spolu
s pristavanou garážou parc. č. X., ktorá je umiestnená na pozemku navrhovateľov 1/, 2/ parc.
č. X., lícuje s múrom nehnuteľnosti rodinného domu odporcov parc. č. X., umiestneného
na parc. č. X.. Za nesporné tiež považoval, že hranica medzi parcelou navrhovateľov parc. č.
X. a parc. č. X. išla po múre predmetnej hospodárskej budovy a v jednej línii pokračovala až
na parcelu parc. č. X. a išla v línii po múre rodinného domu odporcu 1/, ktorý je vedený ako
nehnuteľnosť pod parc. č. X.. Až po technicko-hospodárskom mapovaní došlo
k posunutiu predmetnej hranice a boli vytvorené nové parcely a to parc. č. X., X., X.
z parc. č. X. a parc. č. X. z parc. č. X., taktiež bola vytvorená aj sporná parc. č. X.
z parc. č. X.. Konštatoval že navrhovatelia v 1/, 2/ vybudovali plot s podmurovkou
na novovytvorených parc. X., X. a X. a tento plot spolu s podmurovkou ide presne
v línii pôvodne vyznačenej hranice, to znamená, že podmurovka je podľa nového technicko-
hospodárskeho mapovania umiestnená na pozemku odporcov 2/, 3/, avšak vzhľadom k tomu,
že navrhovatelia 1/, 2/ boli v presvedčení, že predmetný pozemok, resp. predmetná parcela im
patrí a boli dobromyseľní v jej užívaní, pretože na predmetných novovytvorených parcelách
stojí aj časť hospodárskej budovy a garáže, ktorú navrhovatelia 1/, 2/ v podstate užívajú
od roku 1971, súd prvého stupňa uzavrel, že v tejto časti svedčí navrhovateľom v 1. a 2. rade
právo vydržania. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že nový plot, ktorý bol
postavený odporcom v 1. rade, bol v podstate postavený na tom istom mieste, kde bola
pôvodná časť podmurovky a na tom istom mieste, kde bola pôvodná časť podmurovky
vystavanej navrhovateľmi 1/, 2/ a lícuje múr domu odporcu 1/. Odvolací súd mal za to, že
súd prvého stupňa nevyvodil správny právny záver zo svedeckých výpovedí svedka D. L. a
svedkyne M. B.. Zo svedeckých výpovedí jednoznačne vyplýva, že navrhovatelia 1/, 2/ v
podstate užívali celý priestor medzi domami, ich pozemok so susedným pozemkom bol síce
oddelený plotom, ktorý začínal na rohu garáže, ale nekončil tesne pri rohu susednej
nehnuteľnosti, keďže tam bol výklenok cca 50 cm, avšak aj napriek tejto skutočnosti sa
navrhovatelia 1/, 2/ domnievali, že aj táto časť pozemku je ich, vzhľadom
k tomu, že pozemok išiel v jednej línii s múrom garáže hospodárskej budovy a múrom
rodinného domu odporcu 1/ a tiež vzhľadom k tej skutočnosti, že po tom, ako navrhovatelia
1/, 2/ prejavili záujem na vyrovnanie predmetného odskoku, odporcovia 2/, 3/ nemali výhrady
a súhlasili s tým, aby navrhovatelia postavili plot nadväzujúci na roh ich stavby. Z uvedeného
vyplýva, že odporcovia sa správali tak, ako keby aj táto časť predmetnej nehnuteľnosti patrila
do vlastníctva navrhovateľov. Skutočnosť, že aj odporca 1/ postavil nový murovaný plot
na spornej časti parc. č. X. a tento nový murovaný plot bol postavený na mieste pôvodne
vytvorenej podmurovky zo strany navrhovateľov svedčí o tom, že aj on bol v presvedčení, že
navrhovateľom 1/, 2/ svedčí právo vlastníctva resp. užívania predmetnej časti nehnuteľnosti.
Odvolací súd preto uzavrel, že navrhovatelia 1/, 2/ sa oprávnene mohli domnievať a byť
dobromyseľní, keďže užívali predmetnú hospodársku budovu, že hranica medzi ich
pozemkom vedeným pod parc. č. X. a pozemkom odporcov 2/, 3/ vedeným pod parc. č. X.
a pozemkom odporcu 1/ vedenom pod parc. č. X. je po múre hospodárskej budovy v priamej
línii k múru rodinného domu odporcu 1/, keďže pozdĺž tejto hranice bol zo strany
navrhovateľov 1/, 2/ so súhlasom odporcov vybudovaný nový plot s podmurovkou
a v takomto rozsahu a v takejto šírke vlastne navrhovatelia 1/, 2/ predmetnú nehnuteľnosť
po dobu viac ako 10 rokov aj užívali. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania
rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali s poukazom na ustanovenie § 238
ods. 1 O.s.p. dovolanie odporcovia 1/, 2/, 3/, ktoré odôvodnili nesprávnym právnym
posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Žiadali, aby dovolací súd napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukazovali na tú
skutočnosť, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvoláva na nesporné
skutočnosti, ktoré však nespornými nie sú. Keďže plot bol vyrovnaný so súhlasom majiteľa
nehnuteľnosti, neexistuje odvolacím súdom proklamovaná dobromyseľnosť navrhovateľov,
ktorí do roku 2002 neužívali spornú parcelu 10 rokov. V tejto súvislosti poukázali aj
na výpoveď svedka D. L., ktorá bola nesprávne interpretovaná, ako aj
na stanoviská znalca Ing. B. a Ing. I.. Tvrdenia odvolacieho súdu preto považovali za
zavádzajúce a sporné.
Navrhovatelia 1/, 2/ žiadali dovolanie odporcov 1/, 2/, 3/ ako nedôvodné v zmysle
§ 243b ods. 1 O.s.p. zamietnuť. Boli toho názoru, že odporcovia 1/, 2/, 3/ v dôvodoch
dovolania iba vyjadrujú svoj nesúhlas so zisteným skutkovým stavom a jeho právnym
vyhodnotením odvolacím súdom. Oni nehnuteľnosť užívali dobromyseľne a v zmysle § 130
ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je
oprávnená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie odporcov 1/,
2/, 3/ je podané opodstatnene.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy
a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
V zmysle § 220 O.s.p. odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú
splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.
Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním
založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu
odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že
odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje
k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom,
tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého
stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).
I keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možno ustáliť konštatovanie,
že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, avšak následne vec po právnej
stránke nesprávne posúdil, z dôvodov zmeny jeho rozhodnutia vyplýva, že rozdielne od súdu
prvého stupňa posúdil skutkový stav veci. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom
zo dňa 2. decembra 1009 a 16. decembra 2009 však nevyplýva, že by bol odvolací súd
zopakoval alebo doplnil dokazovanie.
Dovolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že podľa ustálenej súdnej praxe je
potrebné rozlišovať medzi dôkazom, ktorým je len výsluch účastníka v zmysle § 131 O.s.p.
a prednesom účastníka konania v prejednávanej veci. V danej veci pred odvolacím súdom
došlo len k prednesom účastníkov konania a právnej zástupkyne odporcov 1/, 2/, 3/.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že ak sa odvolací súd chcel
odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním
vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom
rozsahu opakovať, pokiaľ chcel ním vykonané dokazovanie vrátane výsluchov účastníkov
konania a svedeckých výpovedí hodnotiť rozdielne ako súd prvého stupňa (prípadne doplniť
v podstatnej rozhodujúcej časti)) a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou
priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania, ktoré zásady zostali zachované aj
po účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku uskutočnenej zák.č. 384/2008 Z.z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za neprípustné, aby odvolací súd ku svojim
odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k vyhoveniu návrhu, dospel iba na základe
prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.
V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy
predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá
povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O.s.p., nie je zopakovaním
dokazovania v zmysle § 122 a nasledujúcich O.s.p.
Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce
právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania
oprávnenie na ich hodnotenie.
Pokiaľ dovolatelia namietajú, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť
prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia
odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu
konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.
Napriek uvedenej skutočnosti však dovolací súd považuje za potrebné vo všeobecnosti
poukázať na to, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne
zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb,
účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo
obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď
nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka
vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1. januára 1992, boli tieto obmedzenia
odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela
umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu
nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ
pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992
podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom
oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok
patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.
Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako
osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie
vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho
práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom
stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý
vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera
(dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom
ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo
nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol
nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie
je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa
nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží.
Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.
Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými
predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej
zákonom ustanovenej doby.
V zmysle citovaných ustanovení §§ 129 ods. 1 a 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka
oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je
ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný,
treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia)
účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú
možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp.
nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.
O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu,
že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny.
Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych
predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych
skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu
ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej
podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je
ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď
znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.
Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou,
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). K takejto
vade bol dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného
dovolania (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods.2 ,3 O.s.p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. marca 2011
JUDr. V. M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová